ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kriváň náš! ty kráľ nad Tatrami, ty velikán dávnej minulosti, úkaz Božskej velebnosti, v šírom svete ako slnce známy! Kadiaľ bystrý Váh sa vlní, kadiaľ vážny Dunaj šumí, zasahuješ ramenami! Milé sú nám tvoje strminy, svaté tvoje bystriny; plesá v Tatrách, tvoje zrkadlá, hory, tvoje zahrady a čo ruka božia zakopala, svetu tajné skrývaš poklady. Prvého ťa osvecuje rannej zory počiatok, z tvojho čela odletuje večer slnca ostatok. Z nebeských hviezd korunu máš, ligotavá jich krása kolo čela sa ti jasá; a tvoj kráľovský pás, s pleca krížom zastretý, sú dúhové nebies zlety, nepriehľadná diaľ hory smaragdový tvoj plášt tvorí. Opovržene pozeráš na blesky a hromy a hrdo sa dívaš, keď na tvojom ostrí — praskot jich sa lomí. — Čnieš sťa zrutná skalina, ktorá vprostred mora stojí, keď sa vlna k nej spína, na jej boku sa prekrojí! Kriváň náš, Kriváň! Ideálov našich stan, starý svedok naších rán, naších prosieb svätý chrám! Ty pamiatka staroletá, dávnej našej rodiny, verne strážiš od pamäti sveta, naše vršky, naše roviny. Driemeš ako svet zakliaty — a nik nevie tvoje sny, do neba si vypiatý, vznešený si, velebný a dôkazom velikánskej moci, chýrny, povestný okolo, ale tak je v tmavej noci, ako čoby ťa nebolo! Keď ťa vo tme nevidieť; kto to povie, že ťa niet?