ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zpoza roztrhanej chmáry plný mesiac sa čuduje, domy, humná a sypárne, blädou žiarou osvecuje. Jasné nebeské sklepenie ligotá sa hviezdičkami a tie hviezdičky sa čistia za vrchami, za horami. Ohník zhasnul na kozube, z priadok odišly dievčatá a sekera paholkova mrzne, do kláta zaťatá. Deti ako zarezané tvrdo spia po haravare, na ohnisku zanechaly otvorené šlabikáre. Veľkým sňahom do dediny lační vlci sa vkrádajú, a v gazdovských dlhých sieňach psi valaskí zavýjajú. V kŕdli strašliví krkavci na kostolnom dachu driemu, zvonár čupí v kúte väže, zima je mu, — zima je mu. Na tej väži, na tej starej zhrmí dvanásta hodina, hlásnik z okna vykrikuje: „Chvál každý duch Hospodina!“ Polnoc sa už prevalila, vietor ranajší podúva, zvonár v gube zakrútený strkanie hodín načúva. A tí vtáci čo v driemotách na tom kostole sedeli, ponad zamrznuté rieky k horám splašení leteli. Ó noc zimná, noc otupná, nemáš krásy ako leto a predsa ťa v duši cítim, ako je to, ako je to?