ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vietor duje, hora hučí, sňahy poletujú, štedrý večer po dedinách deti vyspevujú. U susedov na stromčeku sviečočky sa blištia a oriešky v pozlátenom papierku sa lištia. A detičky kolo toho stromku poskakujú: „To nám doniesol Ježiško!“ tak si vyspevujú. „Zatvárajte chytro dvere, zima u dvier stojí a semká sa k nám do izby prišúdoriť strojí!“ Ale zima sa zpytuje: „Prečo ma nechcete, že som ja vám túto radosť spravila, neviete?“ „Ale choďteže ta choďte, my vás ver’ nechceme, lebo ak tu pobudnete von vás vyženieme!“ * Ide ďalej zima bába, do oblokov kuká a do krčmy, kde tancujú, domáha sa dnuká. „Nepúšťajte nám tu zimu! Ako sa dnu tmolí, tu nám taká tanečnica veru nie po vôli!“ „Nuž neviete,“ — povie zima — že radosti tieto, len ja som vám pričinila, že som prišla preto.“ „Čože, vy nás tuna máte obsýpať rečami? Choďte si vy kade znáte, nič nemáme s vami!“ * Letia vrané tátošíky a za nimi sane, a na saňach sankovníci skrývajú si dlane. A tie vrané tátošíky štŕkajú spiežami, a tá zima: „i ja, i ja, — volá, — idem s vami!“ „Neliepaj sa, nevtieraj sa, tuná nemáš miesta, ponad clivé hory, doly, tade tvoja cesta!“ A zima na to odvetí: „A či to neznáte, že bez mojích bielych sniažkov, sanice nemáte?“ * Či je to nie pekne, šumne, keď sniažky padajú, sťaby biele ruže z neba ponad svet lietajú? Aká krásna je príroda i v zimušnom čase, lež obecný človek nevie nič o Božej kráse. Žije, žije zo dňa na deň a nevie či žije, sťa klepač v mrtvých hodinách to srdce v ňom bije. Pominie sa preč zo sveta a nebude vedieť, či kedy videl za živa ten krásny Boží svet. * Zima, zima, kam už pôjdeš, keď ťa nikde nechcú, na tom šírošírom svete, keď na teba repcú? Zima bába, zima bába! Kamže sa utiahneš? Pod akou strechou na zemi príchylok si najdeš? * V jednom chudobnom domčeku jeden básnik blädý, o krásotách Božích píše, zima pri ňom sedí.