U Tatier

Tichou nocou, zimnou nocou, pustým, tmavým údolím, kade pnú sa čierne hory, osamelý stojí mlýn. Kade skalný potok hučí, obmrznutý krajami, letia, letia sankovníci, krútenými cestami. Hory, doly preletujú, dívajú sa na kraj ten a v dedinkách oddialených, tichý už panuje sen. Nikde sa ohník z kozuba už nejasá obločkom, ale pri mesiačnej žiari rozoznať od siene dom. Nevídať, veru nevídať, ísť po ceste žiadneho, ale vídať pustým poľom vĺčka blúdiť clivého. Tatry skryté sú v osuhli, z oboch od Kriváňa strán, ale Kriváň čisto čneje, mesiac jasno svieti naň. Pustá hora ticho stojí a tí letia ako pták, dumno hľadia v šero noci, tak jim je to zvláštne dák. Už sa v diaľke zatratili, pri samotnom hostínci; dajme jim tam teraz pokoj, bo sedia si pri vínci.