U Tatier

Hory, hory, čierne hory, ako sa blíska nad vami! Ako sa tá noc ligoce ohnivými jasotami! A my, tu v tých clivých horách zaniknutí sa túlame a tou pustou, strašnou nocou už nevieme, kam ísť máme. Ticho všade, pusto všade, zvery čupia v surovinách a huk sovy strašnotemný ozýva sa na skalinách. Temná to noc, len chvíľkami blesk rozhodí krížom čiary a nás v tej tme streloostrým jasotom šľahne po tvári. „Ahá! Tamto vidím oheň, sem sa za mnou bratia moji! Voľáky šedivý starec zamyslený pri ňom stojí.“ Ohník horí, vyblkuje, žiaru hádže na les šedý a ten starec zamyslený, aký smutný, aký blädý! „Bôh daj šťastia, starý otec! Tu v týchto horách blúdime, povedzte nám, v akých krajoch sa my tuná nachodíme?“ „Bože daj!“ starec odvetí: „Odkiaľ ste a čo hľadáte, aké vaše túžby, snahy a kam sa to poberáte?“ „My sme od Tatier a prácu v šírom svete si hľadáme, v naších neúrodných krajoch chleba na dostač nemáme.“ „Ja znám pre vás kraj výborný, keď z týchto hôr vystúpite, ten sa vám najprv objaví, v ňom sa s prácou usadíte. Tam mnoho pokladov skrytých, umom jich vymáhať máte a sláva vám, keď zmužile v utrpení vytrváte!“ A v tom tento úkaz noci zodvihne sa ponad lesy, ako tá hmla na skaline roztratená, zmizne kdesi. Už znamená východ slnca ružová raňajšia zora a tá noc už preč sa tmolí, pozlatená stojí hora. Idú, z hory vystupujú, každý túžbyplno patrí; vidia k severu ohromné sňahom zapadnuté Tatry.