U Tatier

Sňahy kúra tmavou nocou, zaduté sú cesty von a na starodávnej väži duje vietor medzi zvon. Pútnik náhli sa k dedine, sňah mu šibe do očí, hladovití vlci vyjú po otupnej úboči. Z okien jednoho domčeka svetlo v dedinke vidieť, baví sa tam ešte sused, čo si prišiel posedieť. Ohník horí na kozube, triesky na ňom pukajú a dievčatá pri ňom pradú a pásma si čítajú. Sňahy kúra tmavou nocou, hviždí fujak popred dom: „Jaj, dievčatá, počúvajte, jako to tam duje von!“ „Ba hej, to ti je za fujak!“ „No fujak“ — otec vetí, fajku opre ku pahriebke zapeká a obnieti. A stará mať sa ohlási: „Veru je to dobre nie, teraz strygy svadbu majú,“ hlavou na to pokývne. „Abo dakto sa obesil,“ sused skočí do reči; stŕpnutá Evička hľadí, stará mať či prisvedčí? Fú, fú — hneď vietor zahviždí, hneď zase utichuje a za pecou: cip, cip, čirip, svrček sa ohlašuje. Tyk tak, tyk tak na hodinách behúnka poklopkáva a ručička pokazuje, že už polnoc nastáva. Polnoc, polnoc, ten čas noční, keď sa duchy túlajú, keď do domkov, kde sa svieti, obločkami kukajú. Tak je strašno, tak je milo, spať sa nechce nikomu, sedeli by až do rána a nevyšli von z domu. Kocúrik, čo bol na myšách, navracia sa zo dvora, a čaká vonku za dvermi, kedy jich už otvoria. Veľký dunčo, pes chlpatý, uľahnutý pri chyži žmúri, strážne pokukáva, či sa dakto neblíži? Tiché, zimušné večierky, pri pokoji domácom, jak ste milé, keď dnu teplo a keď zima duje von!