U Tatier

Husár stojí pri cmiteri, duje mu do tvári, a v bránici sňah chumelí a sadá na máry; a ten husár trudným okom ta na ne pozerá, myslí kedy ho vynesú na nich do cmitera. Randavá pri ňom tanistra, a drevená noha: „Vezmi, vezmi ma už, Bože!“ prosí pána Boha; „po toľkých biedach, neresťach trápneho života, dopraj mi už odpočinku, ty Božia dobrota!“ * Letia, letia na vľačuškách dľa cmitera páni: „Udelte že!“ volá, prosí husár otrhaný. „Pozrite, aký som biedny, dostrielaný, zbitý!“ „Tam máš!“ vyhodia banknótu a tú vietor schytí. „Ej ej! to je už nešťastie, jasná strela!“ rečie — „i to, čo mi ľudia dajú, osud mi odvlečie. Lietaj nešťastná banknóta, a sadni v tú stranu, aby kňaz u môjho hrobu podíval sa na ňu; a vzal si ju od pohrebu, za to ustávanie, že prosil za moju dušu Božie smilovanie.“ * Sňahy kúra ponad hory, vetry podúvajú: „Husár umrel pri cmiteri,“ ľudia povrávajú; a kňaz myslí si v nevoli, v takúto chujavu, zdarma musí pochovávať tú žobrač túlavú. * Na cmiteri pohrebujú husára do jamy, kňaz pri jednom suchom strome stojí s modlitbami; do suchého toho stromu zimný vietor veje a na jednom konáriku banknóta sa chveje; to je tá, čo ta odnesla tá chujava divá, ktorú husár neboráčik dostať mal za živa. Ako kňaz ta mimovoľne, v tú stranu pohliadne a tam zazre tú banknótu, z divu skoro spadne. Ľudia sa na tú banknótu a kňaza dívajú, čo je taký ustrnutý, pochopiť neznajú.