ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po chyži sa prechádzam, u obloka postávam; dívam sa do diaľky sveta, jako sňah tam padá, lieta. K večeru sa chýli, na večer vyzvonili. Už je noc, v chyži sám pri studenej peci rozmýšľam. Pozerám úzkostlivo, vo tme pusto a clivo. Sňah ihravo padá, na sklo okna sadá a dokola poletuje, vietor mu hrá, on tancuje. Zrazu vôjde maličká, biela čo sňah panička, spieva si, rúčkami ťapušká, ku mne sa priblíži a do ucha mi šušká: „Čo robíš? Jak sa máš? Pri peci sa zohrievaš?“ Útle sa usmeje: „Jaj! V tejto tvojej chyži tak dobre je! Nebuď taký zadumený, poď, budeme sa na perly hrať!“ Hľadiac na ňu v podivení neviem, čo mám povedať. Svetlo spravím, okom zvedavým vidím sňažnú tvár. Vlásky šťaby srieň v nich jasot perál, krišťáľový diadém. Jej útlunké telo jakoby z pápera preč odletieť chcelo. Nevädzový zrak jej oka na mňa pozerá milostne z boka. Stojí u stolíka, perly z vlasov sníma; a ja poviem: „mne je zima, idem naklásť ohníka!“ „Jaj nie! Zahyniem!“ Ale ja zakúrim len. Chyža sa zohrieva, panička omdlieva, hasnú jej víčka, upadajú líčka. Ustrnutý na ňu pozerám, volám, ju preberám; nič neplatí, len sa tratí, kape mi pod rukami, zmizne i s perlami.