SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hrôza Tatier

Stojím na vrchu Kriváňa, dívam sa z tej vyšiny na vyssuté Tatier drapy, na ozrutné skaliny. Hlboko do temných kotlín plachý zrak mi zaletí, kde večné sú ľady a tmy, slnce nikdy nesvieti. Vidím, ako Žleb Škaredý zasmušile vyčnieva a závratno v starých bralách chmárami sa odieva. Žasnem, trniem v tom pohľade, strachom, hrôzou dojatý, bo zdá sa mi, jak bych hľadel na jeden svet zakliaty. Strašnopusté, mrtvotiché, čudodesné končiare, s hrozbou na mňa upierajú tupomeravé tváre. A bárs temno, bárs otupno dávajú mi tú vetu: vo večnej pustote tejto, človeče, čo hľadáš tu? Skloním hlavu, ucho oprem o kruh skalín ozrutný a načúvam, jak puls zeme, dnu pracuje mohutný.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama