ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zimný muž v sňažnej halene šírym svetom cestuje a čo sa na zemi robí, sliedi a pozoruje. „Hohó!“ zvolá, „čo to vidím, jarné kvietky chcú kvitnúť? To naskrze nedovolím, jabych musel zaniknúť!“ A tie kvietky, ako dietky sopjatýma rúčkami pekne prosia: „Pán Zimušný, smilujte sa nad nami!“ „No nie!“ spurným hlasom zvolá, „moje dedictvo je zem, pod pokutou náhlej smrti kvitnúť vám zakazujem!“ A tie kvietky tak mu rieknú: „Počkajte len, príde čas, bárs aký ste nepremožný, jeden ver’ premôže vás!“ „Do sto tisíc môr ľadových, nech sa mi len ukáže!“ A v tom sypkou chumelicou tie kvetinky zahádže. Čiri, čari, čiri, čari, — „Čo to za škrek počujem? Ej vy vtáčky spievať chcete? No to nedovoľujem!“ A vtáčatká sa ohlásia: „Doprajte nám života! Dosť sme sa už nazimili natrýznila nás psota.“ Tie vtáčatá, čo chlapčatá sopjatými rúčkami pekne prosia: „Pán Zimušný, smilujte sa nad nami!“ „No nie!“ spurným hlasom zvolá, „moje dedictvo je zem, pod pokutou náhlej smrti spievať vám zakazujem!“ A tie vtáčky tak mu rieknu: „Počkajte len, príde čas, barsaký ste nepremožný, jeden ver’ premôže vás!“ „Do sto tisíc môr ľadových, nech sa mi len ukáže!“ A v tom sypkou chumelicou tie vtáčatká zahádže. Letia sňahy po údolí, a krúťa sa kolo pňa, a zimný muž spí na zemi, a schytáva sa zo sna. Nepokojné sny ho trápä, zaniknutím hrozia mu, vyžil sa už na tom svete a už mu kopú jamu. Keď taký sobecký býval, že len sám pre seba žil, toho krásneho života nikomu nedožičil. „Zber sa, prac sa preč odtiaľto, tuná zveľadu nemáš! Bo príde, čo ťa premôže, ak tu ešte počakáš!“ Spurno vychytí sa zo sna, v hroznom hneve zakričí: „Kto je ten, čo ma prekoná?“ „Slnce je, čo ťa zničí!“ Už tie jarné kvietky kvitnú, vtač švitorí nadšene a zimného muža slnce roztopuje do zeme.