U Tatier

Vonku sňah kúri, zámety stavia, Sylvestrova noc, blúďa duchy; dvaja priatelia u mňa sa bavia, jeden rozpravný, druhý nemo-hluchý. Onen rozpráva v rozčulenosti o ľudských biedach, svetskej márnosti a ten druhý mlčí, temný ako stena, divná jeho bytnosť celá, nie je smutná, nie veselá, tajnosťami zahalená. „Ostatní večer sme spolu,“ — ku mne vraví: „Dobre sa maj, kedy žiaľ, kedy dobrú vôľu sme mávali, pamätaj! Dosť sme sa naustávali, neraz nás nádeje sklamaly. Ale nič to! Nádeje sú len sľuby, nie deje. — Dej je skutok, v čestnom boji mocný duch sa vierou kojí! Ako dvanásta odbije, umrem, večná noc ma skryje! Čuješ? — Spev v kostole hlasne ozýva sa, lampy plápolajú; to môj pohreb! Všetko zhasne a mňa o polnoci pochovajú.“ V tom kostole páni, dámy kukajú do panorámy. Štvoraké sú sklíčka, do nichž uprávajú víčka. Cez ružové sklo hľadia mládenci a devy, celý svet jim ružový a láska a spevy; cez žltkavé kukajú činných mužov hlavy, celý svet jim je zlato, hodnosti a slávy, cez čierne sklo kukajú starcov hlavy sivé, celý svet jim zčernalý, údolie plačlivé; lež cez biele pozerá, ktorý múdre žije a vidí svet bez barvy, len taký, aký je. „Ale bratku, čas sa míňa, blíži sa moja hodina, ja už mrem, — povedať ti ešte chcem, že po mojej smrti tomuto mojmu bratovi, čo sedí tuto, žijúci odporúčať sa budú, aby neprišli pod hrudu, by jich chránil od boja, od morovej nehody, doprial zdravia, pokoja a dal hojné úrody.“ V tom zahučí polnoc zvona, a on zmizne ako tôňa. „Ako to!“ zvolám zarazený, pozerám i sem i tam v bok; i prevraví onen nemý: „To bol starý, — ja nový rok!“