ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na vrchu Tichej doliny sňahy kúra u Tatier, čupí v hustých surovinách utiahnutá divá zver. Víchor hviždí, sňahy chyce a šírym svetom letí, na skalnistých úžľabinách, zrutné stavia zámety. Jeden starec dolu v tíši hor’ na ne sa čuduje, na tie tatranské úplazy rukou poukazuje: „Pozri!“ vraví mladíkovi, „na tie desné ssutiny, aká sa tam chumelica šudrí cez jich strminy. Tade má byť tvoja cesta, kade čnú tie balvany, kade tá kúrňava letí, tam je poklad schovaný. Ale kliatba na ňom leží zima vtedy prestane, keď sa tými krútňavami šuhaj na vrch dostane.“ Mladík stúpa strminami, sňah mu šibe do očí a kúrňava zpät ho strcia, čo raz vopred pokročí. Len sa hore k vrchu drží a driape sa úžľabím, len sa vopred sňahom borí, už čokoľvek bude s ním. Aj hľa! Už je tam na vrchu! Lež na tom sa čuduje, že sa nič neoteplilo a len vždy ešte duje. Musel mu dačo zabudnúť pripomenúť starec ten, keď vždy ešte zima trvá, keď vždy ešte duje len. No, čo dokiaľ zima bude, či oletí sa, či nie, bude čakať, neodstúpi, čo hneď tam i skrepenie.