ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na oravský zámok mesiac svieti zpoza vrchov a zpoza hôr, k prázdnym oblokom pustovka letí, večerný podúva vietor. Ticho to tam, — pusté stoja kúty, v tom zámku na tej skaline, len keď sa kameň z múru odrúti, so štrkom zavznie v prázdnine. A keď vyschnutej tváre väzňovia, v ťažkých putách tam okutí, to strašné ticho plačom prelomia, v temnicách dolu zamknutí. Koľko tam bolo nekdy výskania, koľké bývaly tam plesy, za dávneho Turzu panovania, teraz spustou duch sa desí. Za oných časov dávno prešlých dôb akej tam slávy divadlo, teraz to leží všetko ako hrob, zhynulo, v márnosť upadlo. Život človeka je ako tôňa, či je hlučný, či v tichosti; všetko sa minie ako zvuk zvona večne sa ztratí v časnosti. Tak hľa i v zámku stala sa zmena, ticho nastalo po boji: ale v kostole Turzo z kameňa ešte s buzogáňom stojí.