ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Doba renessance, ktorá na príklad v Itálii, vo Francii, atď. priniesla mocný nový impuls vo vedách a v umení, keď zavítala na územie terajšieho Slovenska, znamenala už len úplný morálny úpadok, lebo u nás uplatňovaly sa už len jej zlé, hriešne výhonky, ktoré inak prináša sebou každá, i najväčšia doba. Že sa reformácia vedela zachytiť na Slovensku živelnou rýchlosťou, že tomuto novému prúdu duchovnému nemohol nikto odolať, nesmieme pripisovať iba rozšírenému u nás husitstvu, ako predzvestovateľovi a predchodcovi reformácie, ani len častým stykom obchodným, menovite našich nemeckých miest s Nemeckom, kolískou reformácie, ba ani len mnohým študentom našim, ktorí pilne a húfne navštevovali nemecké univerzity, ani politickému položeniu krajiny, v ktorom sa našla po vpáde tureckom: toto všetko iste napomáhalo reformáciu na Slovensku, ale nebolo jedinou príčinou jej rozšírenia. Nový svetový názor reformačný mohol sa tak rýchle uplatniť u nás len mravnými i hmotnými pomermi, vytvorenými renessančnou dobou.

Panujúcim heslom tejto doby bolo heslo starozákonných rozkošníkov: „Vínem drahým a mastmi naplňme se, a nechť nepomíjí nás líbý větřík; navíme sobě věnců z růžových pupenců, prvě než usvadnou. Žádný z nás nebuď prázen rozpustilosti naší; všudy pozůstavme znamení kratochvíle; nebo tenť jest oddíl náš, a takový los. Utiskněme chudého spravedlivého, vdovy nešanujme, aniž se šedin sešlého starce ostýchejme; ale nechť jest síla naše pravidlem spravedlnosti, poněvadž to, což nestatečného jest, za neužitečné se uznáva.“ (Moudr. 2, 7 — 11.) Rozkošníctvo, telesnosť vytvorila u nás doba renessance. Kto sa mal postaviť proti tejto vlne? Cirkev? Áno, bolo by bývalo prvou a najhlavnejšou úlohou cirkvi, obrátiť pozornosť svojich veriacich na svrchované, nebeské poklady, hľadať „království Božího a spravedlnosti jeho“. Ale hlava cirkvi, pápež, zanietený a zachytený dobou renessance, býval synom svojej doby. Rozkošníctvo slávilo orgie na pápežskom dvore a ztadiaľ šírilo sa, sťa morová rana, po panovníckych domoch, po zemianskych kúriách, až po najposlednejšiu dedinskú faru. Rozkošníctvo býva však drahé a vyžaduje mnoho peňazí; tak zahniezdilo sa do všetkých stavov „milování peněz“. Celá duchovná činnosť vodcov a predákov národa vyrážala sa v usilovnom hľadaní peňažitých zdrojov, z počiatku pod spôsobom zákona a práva, potom rôznym šalbiarstvom, násilným prepadúvaním slabších, a vyvinulo sa cele sprosté zderstvo a vydieračstvo. Vznikly lúpežné bandy, vedené často vysokými hodnostármi cirkevnými, a poddaný ľud, vykorisťovaný so všetkých strán a bez opory, trel biedu a hynul.

Tieto vnútorné príčiny pripravily Slovensko na prijatie reformácie. Reformné hnutie nebolo len čisto náboženské, ale aj hospodárske a sociálné. Lepší a zachovalejší ľudia chytili sa nových ideí celou vervou svojej duše, lebo predpokladali, že reformácia obnoví celý myšlienkový svet, pozdvihne pravú zbožnosť, uvedie do života sociálnu spravodlivosť a urovnoprávni človeka ako človeka v spoločnosti ľudskej.

Ak 95 článkov Lutherových potrebovalo 14 dní, aby boly známe po celom Nemecku, reformačné hnutie potrebovalo iba rok-dva, aby sa ujalo na území Slovenska. V Ľubici už r. 1520 prečítal katolícky kňaz Tomáš Preisner na kazateľni pri veľkom shromaždení veriacich 95 článkov Lutherových.^[1] Ďalej spomínajú sa: Šimon Grynaeus, Vít Vinsheim, ako reformátori Budína.^[2] V banských mestách mala reformácia prívržencov už r. 1521, veď 19. mája 1522 písal Bartolomej Frankofordínus Pannonius zo Štiavnice Jurajovi Bartol. de Eiskerovi do Kremnice, že panovník vydržiava s ríšou shromaždenie v Norimberku, prítomným je tam povolaný Luther náš, ktorému ráč byť Pán Ježiš láskavým, keďže je hlásateľom Jeho mena najstálejším.^[3] V Banskej Bystrici už r. 1522 žiadal magistrát mesta evanjelického kazateľa, a rychtár Valentín Schneider, naklonený reformácii, aj skutočne povolal Šimona Bernhardta z Tropavy.^[4] Reformátorom Bardijova a celého okolia bol všeobecne známy, dobrú povesť majúci žiak Lutherov: Leonard Stöckel. Vo Zvolene rozvinul prápor reformácie Juraj Lovčan, ktorý dožil 95 rokov, v Trenčíne Blažej Madonius, v Liptove Andrej Jakobaei, v Orave Gašpar Kolárik^[5] v Nitre Horák.

Proti reformačnému hnutiu bola cirkev rímska bezmocná. Bránila si pozície svojským spôsobom, ale nevedela si ich obrániť, lebo reformácia bola dejinnou nutnosťou, Božím dielom. Nedivme sa, že sa cirkev rímska bránila a vystupovala rovnobežne s reformáciou na vyničenie „kacírstva“. Na uhorskom tróne kráľovskom, keď sa vlna reformácie prevalila do Uhier, sedel slabý a nezkúsený panovník Ludvik II., ktorý sa dal točiť rôznymi vetrami ako trstina. Aby si vyzískal priazeň pápežovu, ktorý naplnil aj prázdnu pokladnicu štátnu darom 60.000 zl., že, vraj, na napomoženie bojov proti Turkom, — dovolil vyniesť LIII. zák. článok z roku 1523, ktorý vyzýva kráľa, ako katolíckeho panovníka, aby všetkých luteránov a ich ochrancov i prívržencov, ako verejných kacírov a nepriateľov Panny Márie, smrťou a konfiškovaním majetkov potrestal.^[6] — O dva roky, dňa 24. apríla 1525, vyniesly stavy krajinské všeobecne známy zákon: „Lutherani comburantur“.^[7]

Hovorieva sa vo všeobecnosti, že tieto zákony zostaly len na papieri, lebo luteránom sa ani vlas na hlave neskrivil; ale prví zvestovatelia a rozširovatelia Evanjelia kráčali jednako len cestou krutého prenasledovania. Pôvodcom a inšpirátorom zákonov z r. 1523 a 1525 bol arcibiskup Ladislav Zalkan, ako to soznávajú jezuiti v spise „Archiepiscopi compendio dati“, vydanom r. 1752: „Metropolita auctore, aliisque episcopis Hungariae in Lutheri assectas feralem illam legem latam esse. Lutherani omnes de regno exstirpentur, et ubicumque reperti fuerint, non solum per ecclesiasticas, sed etiam per seculares personas libere capiantur et comburantur.“^[8] Taký neľudský a krutý zákon sa ani nemohol zrodiť v hlave druhého človeka, ako príslušníka vysokého kléru rímskeho, a Zalkan dal si na tom aj záležať, aby evanjelici boli potrestaní. Že neplály hranice po Slovensku, to nemôžeme ďakovať vysokému kléru rímskemu.

Keď sa štiavnický farár Konrád Cordatus a kremnický farár Ján Krezling opovážili vo Zvolene hlásať nauky Lutherove, banskobystrický plebán Mikuláš obžaloval ich u arcibiskupa, ktorý ich r. 1525 aj skutočne vsadil do žalára v Budíne; darmo sa Kremnica horlive primlúvala za nich.^[9] Počiatkom r. 1526 vzbúrili sa banskí robotníci, najmä v Banskej Bystrici. Vyšetriť vzburu vyslal kráľ Ludvik II. palatína Štefana Verbőczyho, zarytého nepriateľa reformácie, ktorý na svojom panstve dal upáliť 8 následovníkov Lutherových, a župana Gašpara z Rašky. Vyšetrovanie, ktoré trvalo viac dní, zistilo, že sa baníci vzbúrili len pre zadržanú mzdu, a jednako museli sa verejne prísahou zriecť luteránskeho kacírstva.^[10] Zalkan arcibiskup ešte roku 1523 vyhnal z vlasti reformátorov: Grynaeusa a Vinsheima.

Za príkladom ostrihomského arcibiskupa pokračoval aj ostatný klérus rímsky. Spišský prépošt Ján Horváth už r. 1524 vydal prísné nariadenie oproti luteránom vo Spiši.^[11] Juraj Szakmáry^[12] dal roku 1521 vo svojej diecéze vyhlásiť pápežskú bulu („In scena Domini“) proti Lutherovi, ktorou pápež Lev X. preklial Luthera r. 1520, a rozkázal kňazom, aby proti nekresťanským a nebezpečným novotám kázali a novotárov jemu oznamovali.

Dôkazom toho, že zákony z rokov 1523 a 1525 nezostaly len na papieri, je i zpráva o živote a dielach prvých reformátorov Spiša, Andreja Fischera a Jura Leudischera. Fischer^[13] vyviňoval činnosť v Levoči; na zakročenie kléru rímskeho Ján Kacianer, hl. kapitán Ferdinanda I., s vojenskou brannou mocou oboril sa na Levoču a hľadal Fischera, ktorý sa pred presilou utiahnul do Smolníka, tam ho dňa 11. mája 1529 chytil a uväznil i s celou rodinou Sebastian Saur a odovzdal Kacianerovi, ktorý ho poslal do vyhnanstva na zemplínsky hrad Čičvu a Rehorovi Mildovi, rychtárovi levočskému, pohrozil, že ho dá upáliť, ak neupustí od kacírstva. Fischer sa akýmsi spôsobom vysvobodil a zjavil sa znovu vo Spiši; osadil sa na Švedliari, kde vyvinul požehnanú reformátorskú činnosť. Tu ho navštevovali pilne aj levočskí mešťania, z ktorých Kacianer dvanástich uväznil. Krištof Perner, kapitán spišského hradu, vybral sa s vojskom proti Fischerovi; Fischer ušiel do Gemera, ale prívrženci jeho boli rad-radom lapaní a väznení. Fischer konal potom svoje reformačné poslanie nielen v Gemeri, ale aj vo Zvolene. Zašiel i na Moravu, až ho konečne na Krásnej Hôrke Fraňo Bebek shodil s hradu do priepasti okolo roku 1539.

Juraj Leudischer^[14], Levočan, dostal sa na kráľovský dvor v Krakove; nespokojný so svojím povolaním odišiel do Olomouca na remeslo, potom navštevoval univerzitu Jagellovcov v Krakove a pripravoval sa za kňaza. Roku 1522 vidíme ho už v Budíne, kde ho Henkel, Mariin dvorný kazateľ, s ktorým ho isté rodinné sväzky viazaly, oboznámil s naukami Lutherovými. V Budíne bol aj vysvätený za kňaza. Svoje účinkovanie — pravda, v duchu Lutherovom — započal na Strážach ako kaplán, ale tak ho prenasledovali, že musel ujsť do Vratislavy; tu sa oženil, vrátil sa r. 1529 ako obchodník do Levoče a hlásal pravdy evanjelia. Kacianer dal Leudischera zlapať a bol by ho dal iste sťať, keby sa nebol prihováral za neho Sebestian Henkel, levočský plebán. Vyslobodený, odišiel do Kežmarku a tam ešte smelšie hlásal Lutherove nauky. Po páde Jána Zápoľského musel Leudischer utekať z Kežmarku. Osadil sa v Toporciach a r. 1542 prešiel do Ľubice za kňaza. Ztadiaľ vyhnal ho Peter Kmytha, kapitán lublovský, až konečne r. 1543 zakotvil v Spišských Mlynkoch. Tu ostre a bezohľadne vystupoval proti nemu menovite senior Moller, ktorý ho v úradných listoch ani nemenuje inak, ako „homo ille pestifer“. Roku 1547 prešiel za kňaza do Novej Vsi a všade, kam sa len obrátil, neohrožene hlásal nové nauky a keď si aj znepriatelil všetkých spišských kňazov, ktorí sa stále držali Ríma, jednako spolu s Fischerom boli prvými reformátormi Spiša.

Katastrófa pri Moháči zastavila na čas prenasledovanie evanjelikov; veď pri tejto bitke zomreli aj niektorí z vysokého kléru: arcibiskupi Ladislav Zalkan, ostrihomský, a Pavel Tomory, kaločský, biskupi Fraňo Perény, váradinský, Filip Mornaeus, pätikostolský, Blažej Paksy, rábsky, Fraňo Csaholy, čanádsky, Jur Palineus, bosňanský.^[15] Za čas ani stolec arcibiskupský nebol obsadený, a majetky biskupov, pri Moháči padlých, obsadili veľmoži, ktorí, aby si mohli podržať tieto majetky, priklonili sa k reformačnému hnutiu. Uhorsko malo troch pánov: Turka, ktorý zabral dve tretiny krajiny; Jána Zápoľského, slovenského zemäna, a Habsburského Ferdinanda I., ale reformácii sa najlepšie darilo pod tureckým panstvom, lebo Turci sa nemiešali do viery svojich poddaných, len keď riadne dostávali daň a sľúbené dávky.

Horšie sa viedlo evanjelikom na území, Turkom neobsadenom. Strany Ferdinanda a Zápoľského potrebovaly pomoc zvonku, aby si mohly udržať pozície, a túto pomoc mohlo im poskytnúť iba pápežstvo, preto sa obe usilovaly vyzískať si priazeň pápežovu prenasledovaním evanjelikov. Tejto priazne potreboval najmä Ján Zápoľský, ktorý na základe zákona z r. 1525 dal upáliť ľubietovského farára Filipa Nikolaiho a rektora Gregoriho; tamtoho na rynku vo Zvolene dňa 22. augusta 1527 a tohoto pod dobronivským zámčokom dňa 24. augusta 1527.^[16] No, ani Ferdinand nezaháľal, ale vydával nariadenia v duchu zákona: „Lutherani comburantur“.

Keď sa pomery krajinské koľko-toľko skonsolidovaly, obsadené boly aj uprázdnené biskupské stolce, a započalo sa protihnutie reformačné s novou silou. Ostrihomským arcibiskupom stal sa r. 1529 Pavel Varda^[17], ktorý až do smrti, do r. 1553, stál na čele protireformácie. Už r. 1530 napomínal banské mestá a vystríhal ich pred „luteránskym morom“. Banskej Bystrici naložil, aby mu v okovách poslala všetkých kňazov, luteránskym morom nakazených; Antona, banskobystrického kňaza, aj pred súd postavil a uvrhnul do žalára, z ktorého ho sám Ferdinand I. vysvobodil roku 1532. No, Varda nevládal zastaviť šírenie sa reformácie v banských mestách ani svojimi synodami, ani svojimi obžalobami, ba ani svojimi vizitáciami a inkvizíciami (inquisitores heretice pravitatis). Banské mestá vľúdne prijímaly inkvizítorov, pohostily ich, rôznymi darmi obsypaly, ale nechcely odstúpiť od reformácie. Na návod Vardov nariadil Ferdinand I. Kremnici dňa 6. októbra 1523, aby svojich obľúbených kňazov Achátiusa a Henzela vydala Vardovi. Kremnica zoprela sa i kráľovskému rozkazu; veď bola veriteľom kráľovým. Roku 1537 vybral sa tedy arcibiskup osobne do banských miest so skvelým sprievodom, v spoločnosti viac biskupov a za poldruha mesiaca usiloval sa napraviť tvrdé lebky obyvateľov banských miest; no, všetko darmo! Banské mestá zostaly verné Lutherovi i ďalej. K prísnejším zákrokom arcibiskup nemal možnosti; najmä keď proti lúpežníckej bande, utvorenej Matejom Bašom, muránskym, a Podmanickým, povážskobystrickým pánom, a ohrožujúcej svätokrížske arcibiskupské panstvo, musel uzavrieť obrannú koalíciu i s kacírskymi banskými mestami. K tomu prišiel r. 1543 i pád Ostrihoma; Varda sa presídlil do Trnavy a zronený nad ztratou svojich panství, dal evanjelikom pokoj.^[18]

Ako arcibiskup, i ostatní biskupi vynasnažovali sa všemožne zahatiť reformáciu a obrániť si pozície. Vacovský biskup Brodarič, kaločský a pozdejšie jágerský arcibiskup Fraňo Frankopán vo svojich diocézach trápili evanjelikov. Posledného aj pápež Pavel III. vyznačil za úspešnú rekatolizáciu, keď mu odpísal: „Tibi ob operam, quam pro sancta fide adversus Lutheranos isthic exhibuisti, paterne sumus adfecti.“^[19] Zaznačené máme, že aj predchodca Frankopánov, jágerský biskup Tomáš Zalaházi, dal chytiť a uväzniť Mateja Dévayho, — maďarského Luthera —, prešovského kňaza Antona a spišského kazateľa Bartolomeja.^[20]

Keď si Ferdinand I. ročitými 30.000 dukátmi zabezpečil mier s Turkom na päť rokov, pomýšľal na úspešnejšiu rekatolizáciu Uhorska. Roku 1548 vyniesol snem V. zák. článok, dľa ktorého náboženstvo má byť zpäťprivedené do predošlého stavu, kacírstva zrušené a všade zničené, a preto nakladá sa vysokému kléru konať kanonickú vizitáciu po všetkých sboroch. Keďže tento zákonný článok nespomína doslovne rímskokatolíkov, ani evanjelikov, mohol byť vynesený aj pri účasti evanj. veľmožov, ako boli Thurzo, Zríny, Nádašdy, Forgách, Révay, Balassa, atď. Obidve stránky snemové klamaly sa vzájomne, a jednako tento zákonný článok bol príčinou ďalších krutých bojov a ďalšieho prenasledovania evanjelikov.

Na Vardov arcibiskupský stolec dosadnul r. 1553 Mikuláš Oláh, ktorý na základe spomenutého zákonného článku neprestajne vysielal vizitátorov do evanj. cirkví, hrozbami, pokutami a násilím nútil menovite banské mestá, aby vyháňaly evanj. kňazov. Tak dňa 20. februára 1560 naložil Banskej Bystrici, aby pozbavila fary kňazov Kincela a Aquidu. Keď ani to nepomohlo, svolal do Trnavy na deň 24. apríla 1560 synodu, premenil ju na súd, ktorý vyobcoval z cirkvi Cubiculária, Senensisa, Bernharda a Abraháma, štiavnických kňazov, a nariadil mestu, aby ich majetky zhabalo a oddalo arcibiskupovi. Z Kremnice boli vyhnaní v tom čase kňazi Windeck, Ratkovský a Urban, a Banskú Bystricu museli opustiť Ján Kinzel a Martin Aquila.^[21] — Úspešnejšie rekatolizovať krajinu priviedol Oláh jezuítov a osadil ich v Kláštore pod Znievom, dvoch z nich, Seydla a Zimmera, vyslal do banských miest, aby svoju úlohu zdarne vykonali. No, banské mestá, menovite Štiavnica a Kremnica, vôbec ani neprijaly jezuitov a nepripustily ich na kazateľňu.^[22]

Po Oláhovi stal sa arcibiskupom Verančič, ktorý svolal r. 1571 synodu do Trnavy a povolal na ňu všetkých evanj. kňazov. Keď sa nedostanovili, nechal tak celú započatú vec. No, tým väčšmi oboril sa na evanjelikov jeho nástupca, vikár Mikuláš Telegdy, ktorý si zaumienil úplne vykynožiť kacírstvo luteránske. Predovšetkým vydal prísny rozkaz, že všetci kacírski kňazi sú pozbavení fár. Roku 1574 vyprostredkoval si u cisára rozkaz na župu turčiansku, aby vyhnala z fár kňazov, ktorí neboli vysvätení rím. kat. biskupom. Župa prostredníctvom Ladislava Révaya, Andreja Jušta a Vavrinca Zátureckého obrátila sa o pomoc na banské mestá. — Tielesch, kremnický notár, dôverník Maximilianov, podopieral prosbu Turčanov a cisár i sľúbil, že pohrozí Telegdymu, ale že s hrozbou obmeškával, využil arcibiskup času a trnavským cirkevným súdom dal posúdiť všetkých turčianskych, liptovských, oravských a trenčianskych evanjelických kňazov.^[23]

Mikuláš Telegdy ťažko niesol, že v jeho sídle, v Trnave, sa Evanjelium utešene rozmáha a šíri, preto ustavične nabádal cisára Maximiliana, aby mu dal poverenie odstrániť trnavského kňaza Demetera Siboltyho, ku ktorému sa, vraj, hrnie celá Trnava, a čo nevidieť, nebude v Trnave katolíka. Cisár nedával Telegdymu takého poverenia, ale Telegdy ani nedbal na to a vlastnoručne vyhnal kňaza z fary a násilným spôsobom zaujal chrám pre katolícku bohoslužbu.^[24]

Banské mestá vo vlastnom záujme utvorily „banskú jednotu“ a všetky kroky, ktoré podujímaly v hmotných otázkach, ale aj vo veciach čisto náboženských, konaly svorne a jednotne, navzájom sa uvedomovaly o všetkých úmysloch a zámeroch kat. kléru. Že evanjelici v týchto časoch mnoho trpeli, najlepšie dokazuje list, ktorý poslala Kremnica Štiavnici dňa 12. mája 1575. Medzi iným stojí v ňom: „Nemôžeme Vám zamlčať, že pápeženci v celom našom okolí úsilne kladú nástrahy kňazstvu, niektorých kňazov dávajú do kliatby verejne s kazateľníc, pri vyhášaní a shadzovaní sviec, niektorých úkladne polapali a preč odviedli. A našim kňazom v mestách sa tiež veľmi hrozí, najmä preto, že teraz pán miestodržiteľ, spolu s inými biskupmi a prelátmi, tadeto tiahnu do Prešova vydržiavať krajinský súd. Preto veľmi treba pozorovať na našich kazateľov a oznámiť im, aby sa mali na pozore a neprechádzali sa veľa sem a tam, aby nevyšli na posmech, ináče aby žili stále a pevne v svornosti ohľadom učenia a obradov.“^[25]

Konečne r. 1597 zaplnil kráľ Rudolf II. arcibiskupský stolec, povýšiac naň Jána Kutassyho, ktorého poveril reformáciou celého Uhorska. No, Kutassy nebol človekom výbojným a násilníckym, a tak až do r. 1601 mali evanjelici pokoj.^[26] Administrátorom ostrihomského arcibiskupstva stal sa Martin Pethe, arcibiskup kaločský, zúrivec a ukrutník, akých historia zná málo. Bol veľmi vzdelaným človekom, nevyrovnane vedel nahovárať, v hádkach a debatách bol nedostižiteľný a preto aj veľmi vzácny v kráľovskom dvore Rudolfa II. na Hradčanoch; vedel sklátiť vo viere Krištófa a Alexia Turzu ešte r. 1604, a i sám pozdejší arcibiskup Pázmáň doznáva, že na rekatolizovaní zemských pánov má Pethe lví podiel.^[27]

Proti evanjelikom vynútil prísné zákony a nariadenia i od Rudolfa i od Žigmunda III., poľského kráľa, a potom v sprievode tininského biskupa a jezuitov Labeho, Lednického a Zanitiusa^[28] prišiel do čisto evanjelického Spiša. Dňa 15. septembra 1604 prišiel do Spiš. Podhradia, ale obyvateľstvo so zbraňou v ruke zahnalo od chrámu nepovolaných hostí; podobne pochodil dňa 2. októbra v Spiš. Vlachách a dňa 8. októbra v Levoči. Najmä na Levoči mu veľmi záležalo, aby ju dostal zpäť do cirkvi samospasiteľnej; i sa dlhší čas bavil tam, nedbajúc ani na hroziace mu nebezpečenstvo; rozhorčenosť vystúpila už na najvyšší stupeň, keď blížiace sa vojsko Bocskayho primälo Petheho zutekať z Levoče. Xylander, ev. farár v Spiš. Podhradí, zvečnil vo veršoch tento útek Petheov takto:

V septembri r. 1604 šlo viac kňazov s Pethem cez Prievidzu do Košíc založiť kapitulu. Ako ju zakladali, o tom nám vieryhodnú zprávu podáva list, ktorý dňa 25. septembra poslala rada mesta Levoče Kremnici: „Čo sa týka reformácie, alebo v pravde deformácie, v meste Košiciach už započatej odobratím ich kostolov a zrušením verejných kresťanských náboženských výkonov, nechcela sa protivná stránka týmto posiaľ nielen uspokojiť, ale sa pomocou pána gener. kapitána, najvyššieho veliteľa v týchto stranách, podujala i na niečo vyššieho, alebo na viac, ako bolo Jeho Jasnosťou rozkázané, keďže spomenutému mestu Košiciam, že nechcelo chodiť na ich obrady a služby Božie, všetky jeho dediny silou a mocou zaujala a stiahla, obilný desiatok pod zátvor dala, mlyny odňala a také nekalé a bezprávne násilnosti na nich páchala, že pred dakoľko dňami svojich vyslancov so žalobou na také násilie ku Jeho Kniežacej Výsosti, arcikniežaťu Matejovi, vystrojili. Čo toto bude mať za následok, o tom nás čas poučí.^[30]

Do protireformačného hnutia zaniesol tedy Pethe nový spôsob: hmotne potrestať obec evanjelickú a odňatím majetkov prinútiť ju vrátiť sa do cirkvi samospasiteľnej. — I tento nový, inak úspešný spôsob minul sa cieľa. Bočkayho povstanie a potom mier viedenský z r. 1606 a jeho podmienky, r. 1608 vnesené do zákonníka krajinského, zahatily Pethemu a jemu podobným cirkevným hodnostárom ďalšie prenasledovanie.

Na protireformačnom diele zúčastnil sa výdatne panujúci dom Habsburgov nielen zákonnými článkami, ale aj svojím žoldnierskym vojskom, ktoré bolo stále naklonené katol. cirkvi. — Keď Rudolf II. vydal dňa 11. novembra 1603^[31] Košiciam rozkaz, aby svoj veľký chrám odovzdaly katolíkom, a celá mestská rada aby pilne navštevovala katolícke bohoslužby, tento rozkaz kráľovský išiel vyplniť Ján Jakub Barbiano, gróf Belgiojoso, predtým quardián rádu kartauzenského v Ríme a od r. 1602 veliteľ cisárskeho vojska v Košiciach, a svoje poslanie vyplnil skvele, nad očakávanie. Nielen veľký chrám odňal evanjelikom, ako mu bolo naložené, ale všetky chrámy košické, kňazov pozatváral a všetky dôchodky mesta oddal jezuitom. Aj na okolí Košíc riadily jeho vojská, kňazov lapaly a vyháňaly z fár; ba chytily ešte aj Dionýsa Bánfyho, ktorého pustily na slobodu, len keď zaplatil 14.000 dolárov.

Po viedenskom mieri na návod Fraňa Forgácha, ostrihomského arcibiskupa (1607 — 1615), zmenila cirkev rímska svoju taktiku. Keď v boji duchovnom nemala nijakých úspechov, hodila sa na mrtvú hmotu, ktorou chcela a mala ubiť reformačné hnutie. Forgách vymohol na cisárovi rozkaz, že evanjelických veliteľov posádok na pohraničných hradoch a miestach, ako rebelantov, treba zameniť katolíkmi; na kráľovských majetkoch neztrpeli evanjelika, a konečne kráľovským rozkazom zo dňa 28. jan. 1613^[32] dostal Forgách poverenie vizitovať cirkve. Pravda, palatín Thurzo ohradil sa proti vizitácii, veď evanj. sbory boly už žilinskou synodou v superintendencie sriadené, ale vysoký klérus jednako mnoho bied zapríčinil evanjelikom týmto rozkazom cisárskym.

Kráľ Matej II. svolal snem do Bratislavy na r. 1619; snem sa rozišiel síce bezvýsledne, ale na vtedajšie pomery jednako veľmi dobre poukazuje zpráva, ktorú podal o tomto snemovaní kremnický podnotár Joachim Stubenvoll. — Zo zprávy vidieť, že kráľ Matej II. žiadal od snemu pomoc a vojsko proti vzbúreným Čechom. Katolícke stavy boly hotové vyplniť túto žiadosť, ale evanjelici sa zopreli proti tomu celou váhou a silou, že Uhorsko s Českom sú v stálom spojení, a tak že proti nim nebudú a nemôžu bojovať. V náboženských veciach žiadali evanjelici, aby sa sloboda náboženská rozšírila aj na poddaný ľud. Katolícka strana však tvrdila, že poddaným nemožno priznať práv, ako veľmožom, poddaní že sa musia priznávať ku náboženstvu, ku ktorému patria ich zemepáni. Darmo sa zpierali proti tomu evanjelici, a dôvodili, že zemskí páni rozhodujú iba nad majetkom a nad životom poddaných, ale nad dušou a nad jej blahom, i keď ide o poddaného, je jediným vladárom sám Hospodin. V tom povstal na sneme taký hluk, že sa snem musel bezvýsledne rozísť.^[33] Na tomto sneme bolo prvý raz prizvukované nekresťanské heslo: „Cujus regio, ejus religio“, ktoré vlastne zničilo cirkev evanjelickú.

Roku 1616 dostal sa na stolec arcibiskupský Peter Pázmáň. Aby sa heslo: „Cujus regio, ejus religio“ uplatňovalo k dobru cirkvi rímskej, všetkým úsilím sa vrhnul na evanj. zemských pánov, zaistiť takto proti evanjelikom nielen klérus, nielen cisársku moc, ale aj zemepanskú pomoc, lebo len tak videl víťaziť Rím nad reformáciou. Peter Pázmáň narodil sa r. 1570 vo V. Varadíne z evanj. rodičov a menoval sa pôvodne Vrlla.^[34] Z počiatku navštevoval evanj. školy; potom ho zachytili dvaja jezuiti, a v 13. roku života vstúpil do cirkvi rímskej a stál pod ochranou jezuitov. Títo vychovali z neho janičiara, ktorý si svojimi literárnymi prácami, kázňami nadobudnul veľmi dobré meno v cirkvi. Preto aj stále postupoval v hodnostiach, až dosadnul na stolec arcibiskupský. Aj sa mu mala cirkev rímska za čo odvďačiť! Svojím hladkým a úlisným spôsobom, pri hojnej pomoci cisárskeho dvora, ktorý neskrblil hojnými odmenami majetkovými, podarilo sa mu zvábiť do ovčínca rímskeho skoro celú uhorskú šľachtu, ktorá pre hmotné výhody stala sa ešte ukrutnejšou nepriateľkyňou evanjelikov, ako sám cisár a klérus rímsky spolu.

Z uhorskej šľachty, Pázmáňom získanej, spomenieme palatina Žigmunda Forgácha a jeho manželku Katarínu Pálffyovú, ktorí páchali ukrutnosti na panstvách svojich oproti cirkvi evanjelickej. Vedení zásadou: „Cujus regio, ejus religio“, netrpeli evanjelických poddaných na svojich rozsiahlych latifundiách. Prievidzu, Diviaky a celé šíre okolie Nitry násilne rekatolizovali.^[35] Podobne si počínal Juraj Zríny, ktorý už r. 1627 odnímal evanjelikom chrámy v zalanskej stolici;^[36] Krištof Bánfi, ktorého predkovia rozšírili evanjelickú cirkev a chránili ju mocne na celom južnom Považí trenčianskom, r. 1624 konfiškoval chrámy i majetky cirkvi evanj.^[37] Ján Drugeth de Homonna, sotvy sa r. 1638 vrátil domov zo snemu prešporského, dal svojimi hajdúchmi na stolčeku vynieť a vyložiť z fary Mikuláša Martiniho, povážsko-novemestského farára.^[38] Fraňo Révay, syn spomínaného obráncu turčianskych evanjelikov, oboril sa na Turiec, vyhnal evanj. kňazov z Turč. Sv. Martina, z Mošoviec, z Blatnice a z Turian, a len oproti Grossmanovi, mošovskému kňazovi a seniorovi bol taký blahosklonný, že mu dovolil vziať si sebou aj súkromný majetok, ale jeho štyri knihy, v chráme zatvorené, mu nechcel vydať a na faru mošovskú poslal pátra Martina. No, Mošovčania sa akosi zbavili pátra a vyvolili si zas evanj. kňaza, ale Révay ho neztrpel; 17. novembra 1645 poslal v noci sluhov a dal celú rodinu farársku vyhádzať z fary. Révaymu bol na pomoci ostrihomský kanovník Matej Tarnóczy, ktorý vkradnul sa tajne do chrámu Sv. Michala, popísal v ňom všetky cennosti a chrám zaujal.^[39]

A čo hovoriť o výčinoch grófa Ladislava Csákyho, ktorý vlastne evanj. ľud spišský násilne vohnal do lona cirkvi kat.? Csáky to bol, ktorý dňa 3. októbra 1654, keď šiel pohrebný sprievod ulicami bratislavskými s mrtvolou farára Jána Jura Heuchelína, radostne oznamoval svojej spoločnosti: „Pozrite len, akú pečienku tu nesú čertovi!“^[40] A Fraňo Nádašdy, syn horlivého, obetivého a za cirkev evanj. veľmi zaujatého otca, k vôli žene stal sa katolíkom a odňal na svojich panstvách vyše 40 evanjelických chrámov.^[41] V Honte zúril Štefan Koháry.^[42]

Keď cirkev evanj. bola takto pozbavená svojich patrónov a vydaná na pospas svevoli mocných sveta tohoto, dosadnul na trón Leopold I., odchovanec jezuitov, a arcibiskupom stal sa slovenský renegát Szelepcsényi, recte Pohronc zo Slepčian, a bolo vydané heslo: zničiť cirkev evanjelickú. Začiatkom XVII. storočia mala evanj. cirkev vyše 2000 sborov;^[43] na príklad v Honte mali sme 52, v Liptove 24, v Nitre 75, v Novohrade 48, v Orave 15, v Bratislavskej 68; na Spiši 85, Šariš bol temer celý evanjelický, len v Šebeši, v Zborove a na Kuríme boly katolícke sbory, evanjelických bolo 80, v Tekove 42, v Trenčíne 58, v Turci 19, v Zemplíne 60 a vo Zvolenskej 28 sborov. Aký duchovný život by sa bol rozprúdil na Slovensku, nech sa tieto sbory po dnes vyviňujú v pokoji! Aké by bolo bývalo naše milé Slovensko, nebyť desaťročného prenasledovania! Krutá vláda Leopoldova vyvolala Vesselényovské povstanie, z ktorého Szelepcsényi obvinil evanj. cirkev, jej kňazov a učiteľov, a pod zámienkou vlastizrady a vzbury sriadil náhlé súdy: jedon v Prešporku, kam na tri vrhy povolal Szelepcsényi evanj. kňazov, a druhý v Spišskom Podhradí, tak zvané iudicium compositum, na čele s biskupom Bársonyom.^[44]

Szelepcsényi, spolu s Bársonyom, dobre vedeli, že za kňazov, nimi odsúdených, bude sa mocne primlúvať evanj. cudzina, a politická konštelácia europská že by mohla prinútiť krála Leopolda zrušiť výroky náhlych súdov. Že by sa to nestalo, bolo treba dať celej veci politického náteru. Zemskí páni a cisárske vojsko dali sa úplne do služieb týchto nehodných pastierov a jezuitov. Vznietili vzburu v Senici, kde rozhorčený ľud demoloval^[45] katolícku káplnku dňa 14. júla 1672^[46], násilným spôsobom chceli odňať chrám evanjelickej Turej Lúke, pri čom bol Ján Bársony, protonotár, zavraždený a biskup Jur Bársony ukrutne zbitý; Myjavu pobúrili poslaním kat. plebána; Joachima Kalinku, superintendenta, zostudili Drábikom, ktorého popravili v Bratislave dňa 15. júla 1671;^[47] Dániela Klescha, farára v Sp. Vlachách, prepadli v noci pandúri Csákyho, zbili ho, zavliekli do Košíc a uvrhli do žalára; preto sa vzbúril celý Spiš;^[48] Štiavničania boli nútení násilím si brániť chrámy, a najmä, keď banského úradníka Kocha, ktorý volal evanjelikov do zbroja, dňa 12. augusta 1669 vo Vyhniach lapili a spolu i s 30 mešťanmi uvrhli do väzenia na zámku Revište,^[49] zachvátil požiar nepokojov aj banské mestá; to všetko boly premyslene nastrojené osídla pre evanj. farárov a učiteľov, ktorých robili zodpovednými za všetky tieto vzbury. Pri násilnom odnímaní chrámov dali rychtárom, tedy jednoduchým, čítať a písať ťažko znajúcim ľuďom podpísať takéto osvedčenia: „My, rychtár, prísažní a celá obec dediny X. Y., potvrdzujeme a vyznávame týmto pred každým človekom obzvláštne, kde je potrebným, že keď sa Jeho cisárska Jasnosť, náš najmilostivejší Pán, odhodlal a rozkázal luteránskych kazateľov odstrániť a ku kostolu patriacich osem kľúčov oddať katolíkom: keď tedy my z osvietenia Ducha Svätého katolícku rímsku vieru ku spaseniu duší našich dobrovoľne sme prijali, sľubujeme mocou tohoto podpísaného reversu, že predovšetkým zostaneme vernými poddanými najvyššie spomenutej Jeho Jasnosti a chceme najpovinnejšiu poslušnosť pod ztratou tela i života, imania i majetku každého času zachovať, zaväzujeme sa rovným spôsobom spomenutých luteránskych kazateľov ďalej nepodporovať, ani tajne a tým menej zjavne neudržiavať, a v našej dedine nijakého miesta nedať takému, najväčšej pokuty hodnému, zakázanému kacírskemu náboženskému výkonu. Po tretie: chceme nášmu pánu predstavenému duchovnému správcovi, alebo farárovi dľa abecedného soznamu doručiť všetok chrámový poklad a ornát, všetko, čo patrí ku Božiemu domu. Po štvrté: keďže spomenutý farár práve tak potrebuje každodennú živnosť, ako všetci iní, osvedčujeme sa týmto a prisľubujeme, že mu má byť dávané právo také isté, ako prv kazateľom, alebo čo sme slúžili, nech má názov, aký chce, že mu chceme v pravý čas dodávať, slúžiť alebo platiť všetko verne a bez újmy. Na potvrdenie tohoto sme sa vlastnoručne podpísali a našou obecnou pečaťou potvrdili.“^[50] Takto sa stalo vo Vyhniach a aj inde. Že tieto osvedčenia boly vynútené od nevedomých ľudí, najlepšie dokazujú časté žaloby katol. pátrov, ktoré predostierali na mestské magistráty alebo na zemianske súdne stolice.

Keď si Szelepcsényi takýmto spôsobom zabezpečil so všetkých možných strán slobodnú ruku a zaopatril si zdánlivé dôvody, doklady, ktorými mohol obhájiť svoje rozsudky pred neinformovanou cudzinou, započal dielo, ktorým mala byť zničená evanjelická cirkev v Uhorsku. Szelepcsényi na tri razy rozvrhnul svoje Herostratesovské dielo. Predovšetkým na 26. mája 1672^[51] predvolal do Trnavy prvého farára bratislavského Dávida Titiusa a 24 mešťanov. Za dvadsať týždňov boli mučení a väznení. Mešťania si draho vykúpili slobodu; na príklad Krištóf Burgstaller za 25.000 zl., kňaz bol vyhnaný z vlasti, a dňa 18. júla 1672 padly v obeť krvelačnému biskupovi Kollonicsovi obidva chrámy bratislavské i dobropovestné školy.

Na deň 5. septembra r. 1673 predvolali pred náhly súd prešporský 34 kňazov a učiteľov, zväčša z banských miest, a troch superintendentov: Joachima Kalinku, Martina Tarnóczyho a Štefana Feketeho. V terajšom primacionálnom paláci zasedal krvavý súd. Predsedom súdu bol arcibiskup ostrihomský Juraj Szelepcsényi; prísediacimi sudcami z duchovného stavu: Juraj Kollonics, predseda uhorskej komory a biskup viedensko-novomestský; Štefan Klobusiczky, biskup pätikostolský; Peter Korompay, biskup a opát sv. Petra a Pavla de Kach; Štefan Balogh, kapitulník z Trnavy; Ján Lapsánszky, tajomník; zo svetského stavu: Adam Forgách, kur. sudca; Juraj Illésházy, prísediaci kráľ. tabule; Štefan Széchy, strážca koruny; Ján Majthényi, personál; Valentin Balassa, Valentín Szente, miestodržiteľ; Štefan Morócz, námestok kur. sudcu; Pavel Mednyánszky, protonotár; Pavel Orbán, protonotár; Fraňo Nagy, Juraj Tersztyánszky a verejný žalobník Majláth.^[52]

Keď sa týmto „kresťanským“ sudcom vydarila práca nad očakávanie, a mnohé evanjelické sbory staly sa korisťou jezuitov, všetky majetky cirkevno-školské prešly do rúk násilníkov, — aby bol i posledný klin vrazený do zhotovenej rakvi pre cirkev evanjelickú, sostavil Szelepcsényi ešte jedon nový súd a na 5. marca 1674 predvolal všetkých ostatných protestantských kňazov, učiteľov, ba aj študentov. Predvolaných bolo podľa jedných zpráv 193 luteránskych a 57 kalvínskych, dľa iných zpráv okolo 400 kňazov. Členmi tohoto posledného súdu boli — okrem menovaných z predošlého súdu —: Tomáš Pálfy, nitriansky biskup; Štefan Szenn, vesprímsky biskup; Melchior Kerekessy, mošoňský podžupan; Michal Vally, notár ostrihomskej kapituly; Juraj Töeröek, prísediaci kráľ. tabuly; Mikuláš Pálffy, strážca koruny; Ján Anton Pálffy, Juraj Erdődy, Andrej Poszti, protonotár. Verejným žalobníkom bol zasa Mikuláš Majláth.^[53]

Uhorský kráľ Žigmund bol založil poľskému kráľovi 13 spišských miest, ktoré spravovali starostovia, poľskou vládou menovaní. Za časov Szelepcsényiho takýmto starostom bol Ľubomirský, ktorý, odvolávajúc sa na svrchovanú moc Poľska, nedovolil evanj. kňazom dostanoviť sa pred súd prešporský. Toto zakročenie starostovo malo za následok, že sa evanj. kňazstvo spišské utiahlo na toto, Poľsku založené územie a vyhlo utrpeniam. Ale biskup Bársony vykonal u Ľubomirského, že bol ochotný sriadiť súd, ktorého členmi by boli zástupcovia Leopoldovi a zástupcovia poľského kráľa. Na 14. marca 1674 povolal predseda tohoto miešaného súdu, biskup Bársony, do Spiš. Podhradia 13 farárov a 10 kaplánov, účinkujúcich v 13 spišských mestách, ďalej 18 kňazov, ktorí sa na tomto území osadili ako vyhnanci.^[54]

Súdy tieto pozbavily sbory farárov a učiteľov; žoldnieri cisárski, pri výdatnej pomoci zemských pánov, osádzali plebánov a násilným spôsobom hnali nevoľný ľud do jarma rímskeho. Kvetúce a mnohosľubné sbory naše zahynuly na čisto, ako Prievidza, Bojna, Čachtice, Diviaky, Hlohovec v Nitre; Bzovik, Sv. Antol v Honte; Iľava, Bánovce, Čadca, do nedávna Žilina v Trenčiansku; Trstená a celá vyšná Orava; nižný Liptov, temer celý Žitný ostrov, atď.

Súdy tieto na trojaký spôsob odsudzovaly docitovanych vodcov evanj. cirkvi: alebo sa zriekli úradov a v inom povolaní mohli biediť doma, vo vlasti; alebo sa museli vysťahovať z vlasti a dlhé roky žiť na chlebe milosrdných cudzincov, alebo po ťažkom žalárovaní boli odpredaní na galeje za otrokov. Krátke životopisy a priebehy životné týchto našich martýrov, posbierané a dľa seniorátov upravené nech povzbudzujú nás, potomkov, nasledovať ich viery a horlivosti, vernosti a nepoddajnosti. Nech náš slovenský ľud evanjelický vidí, koľkí svedkovia Evanjelia trpeli za vieru a za slobodu svedomia, a nech ho táto rozpomienka upevní vo viere, bližšie privedie ku Kristu a mučenícku cirkev evanjelickú urobí mu ešte obľúbenejšou, nadovšetko milou a drahou. Cirkev, ktorá má toľko a takých mučeníkov v jednom desaťročí, je hodná našej úcty, lásky a vernosti, je hodná najväčších obetí!