ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Dávid Titius.^[62] Narodil sa v Sliezsku dňa 14. decembra 1619. Otec, Dávid, bol kántor-učiteľom v Striegaue. Keď zavládla vláda „Temna“, celá rodina musela 22. januára 1629 opustiť vlasť a usadila sa vo Vratislave. Náš Titius učil sa vo Wittenbergu. Ako kňaz začal účinkovať v Queitschi r. 1649; potom r. 1651 prešiel do Peterswaldau a konečne dňa 1. mája 1654 zaujal kňazskú stanicu v Bratislave; pezinský konvent r. 1667 vyvolil ho za seniora. Ako senior mnoho vytrpel pri všeobecnom prenasledovaní. Bol prvou obeťou zúrivosti Szelepcsényiho. Dňa 26. mája 1672 — s ostatnými vedúcimi činiteľmi bratislavskými — dostanovil sa pred kráľ. tabulu v Trnave. Po častom vypočutí ho dňa 13. júna chytili a uvrhli do „lvej jamy“. Tri mesiace trpel takto, každodenne nahováraný jezuitmi, aby prestúpil, lebo inak bude vykonaný na ňom ortel smrti. Konečne 12. septembra pustili ho na slobodu, ale domov, do Bratislavy, nesmel; cez panstvá Kollonichove musel sa vysťahovať do Sliezska. Ani len knižnicu mu nedali, a keď si ju chcela jeho manželka, Agneša, odkúpiť, nedovolili jej toho. Titius žil vo Vratislave, r. 1673 stal sa farárom vo Wohlaue a konečne zostal assesorom konzistoria v Brehu. Tu veľmi štedre napomáhal svojich spoluvyhnancov. Zomrel dňa 16. júna 1679. Nad jeho hrobom vydali mu svedectvo, spomínali ho ako „theologum doctum, tentatum, probatum, devotum, cordatum“. Bol aj literárne činný a vydal tlačou niektoré svoje pohrebné reči.

2. Anton Reiser.^[63] Narodil sa v Augsburgu dňa 7. marca 1628. Jeho rodičia boli: Anton Reiser, obchodník, a Anna Schmidtová, dcéra bratislavského farára Daniela Schmidta. Učil sa v Strassburgu, v Tübingách, v Giessenu a v Altdorfe, kde si 29. júna 1651 zadovážil magistrát. R. 1654 prijal pozvanie za kňaza do Banskej Štiavnice a dal sa v Regensburgu vysvätiť. R. 1659 prešiel do Bratislavy. — Už r. 1672 pretrpel mnoho; od 18. júla až do 4. aug. ho väznili a trápili. Bez všetkej odobierky vyhnala ho rota Szelepcsényovská z Bratislavy, ponechajúc mu iba 12 kníh. Manželka jeho Mária Hereditiová bola práve v požehnanom stave a nemohla ísť hneď s manželom do vyhnanstva. Náš exulant prišiel do svojho rodiska Augsburgu a stal sa rektorom a knihovníkom pri gymnáziume. R. 1685 prešiel za kňaza do Öhringenu a r. 1678 stal sa farárom v Hamburgu. Študoval a pracoval literárne veľmi mnoho; r. 1683 dosiahnul aj doktorát. Zomrel 27. apríla r. 1686. Reiser bol prívržencom Spenerovým a v jeho duchu napísal mnoho kníh v latinskej a nemeckej reči. V rukopise zostala po ňom vzácna práca historická: „Martyrologium Hungariae“.

3. Valentin Sutorius.^[64] Narodil sa v Römhilde dňa 2. febr. 1633. Otec Ján Schmidt, bol obchodníkom, a matka jeho bola Kunigunda Weisheitová. Bol veľmi učeným a pilným bohoslovcom; keď dosiahnul hodnosti magistra, povolili mu na univerzite v Strassburgu aj prednášať. Keď sa bratislavská mestská rada obrátila na fakultu strassburgskú o kňaza, táto odporučila Sutoriusa, ktorého Dannhauer aj vysvätil v Münsteri za bratislavského farára. Roku 1659 prišiel do Bratislavy a založil si aj rodinu. Prenasledovanie nenechalo ani Sutoriusa netknutého, lebo po dvojtýždňovom väzení musel na vždy opustiť Bratislavu. Prišiel do svojho rodiska a tu sa r. 1673 stal superintendentom. Keď evanj. sbor v Bratislave r. 1682 ožil, povolali si znova Sutoriusa a hneď ho mienili zvoliť aj za seniora, ale pozvanie neprijal. Zomrel dňa 4. novembra 1708. Bol štedrým dobrodincom študujúcich, pre ktorých založil krásné štipendium. Aj literárne bol činným.

4. Christian Pihringer.^[65] Narodil sa v Bratislave dňa 19. augusta 1641. Otec Leopold Pihringer bol pekárom a krčmárom, a matka Zuzanna Bachová. Navštevoval bratislavské školy, potom študoval aj v cudzozemsku a r. 1662 zadovážil si stupeň magistra vo Wittenbergu. R. 1665 prijal pozvanie svojho rodiska za kaplána a konrektora a dňa 15. júna 1665 bol vo Wittenbergu ordinovaný za kňaza. Keďže Pihringer býval v školskej budove, od 10. apríla 1672 strážili ho vojaci. Bol povolaný i do Trnavy k súdu, ale na žiadosť Bratislavanov sa nedostanovil; preto ho odsúdili na ztratu majetku i hodnosti. Pihringera Kollonič sputnal ťažkými putami, čo telesne slabý väzeň nemôhol vydržať, ťažko ochorel a len na zakročenie lekárov bol sprostený pút. Vyslobodil sa len tak, že musel von z vlasti (4. augusta); jeho rodina prišla za ním o niekoľko týždňov. Uchýlil sa v Regensburgu, pozdejšie zašiel do Bayreuthu, až r. 1672 v Lonerstadte prijal pozvanie kňazské, kde účinkoval ako vikár. Potom bol kňazom v Hohenstadte a v Laufe, tu i zomrel 13. decembra 1694. Keď ho Bratislava zpät volala, pozvanie neprijal. Bol aj literárne činným a vydal viac prác tlačou v latinskej i nemeckej reči.

5. Štefan Horecký.^[66] Z Tétényu ho povolali do Bratislavy práve v najsmutnejšej dobe, dňa 4. mája 1672. Už chrámy boly odňaté, a tak sa musel zriecť úradu. Keď sa slovensko-maďarský sbor v Bratislave zreorganizoval, povolali ho z Komárna na jar r. 1683. Zomrel dňa 10. novembra 1699 po mnohom utrpení.

6. Krištof Schedius,^[67] rodák modranský, navštívil aj univerzitu v Jene. Po skončených štúdiách zvolil si ho modranský nemecký sbor za kňaza, kde účinkoval od r. 1646. Pred súdom prešporským podpísal revers a odišiel do vyhnanstva. Žil za čas vo Vratislave, potom v poľskom Bojanove a tam sa dočkal času slobody. Bol medzi prvými, ktorí sa vrátili z vyhnanstva do vlasti a chcel znovu zaujať modranskú stanicu, no cirkevníci ho nechceli. Keďže mal v Modre vinohrady, nechcelo sa mu ich opustiť a zostal v Modre ako jednoduchý vinohradník. Za to, že neprijal nikde kňazskej stanice, na radu Szelepcsényiho povýšil Leopold I. Schediusa do zemianskeho rodu. Bol aj literárne činným; napísal modlitebnú knižočku: „Geistliche Himmelsleiter“.

7. Michal Höher bol archidiakonom modranským, keď ho zastihlo desaťročné prenasledovanie. K súdu sa nedostanovil, ale dobrovoľne odišiel do Nemecka a tam vo vyhnanstve zomrel.

8. Melchior Huber.^[68] Bol nemeckým farárom v Sv. Jure, kam prišiel z Zurndorfu r. 1665. K súdu prešporskému sa dostanovil a odvolávajúc sa na príklad modranských, pezinských a štiavnických kňazov, podpísal aj on revers dňa 13. marca 1674 a osvedčil sa, že sa nikdy nevráti do vlasti bez vedomia domácej vrchnosti a k nepriateľom cisárovým sa tiež nikdy nepridá.

9. Pavel Galli.^[69] Narodil sa v Sv. Jure, kde mu otec Andrej bol farárom. Po skončených štúdiách vo Wittenbergu stal sa r. 1657 konrektorom v Senici, potom, 25. januára 1660, prišiel na otcovo miesto do Sv. Jura za farára. Netešil sa dlho z pokojnej a požehnanej práce na vinici Božej, lebo 28. februára 1674 — v prítomnosti grófa Mikuláša Pálfyho — oddali svätojurskí občania svoj chrám i všetky majetky cirkevné katolíkom. Na 5. marca 1674 bol aj Galli predvolaný pred súd a keďže sa nechcel zriecť úradu, bol vyhnaný z vlasti. Zašiel až do Hamburgu, potom sa stal českým farárom v Dražďanoch, a tam aj dokonal časnú púť. Vydal vo vyhnanstve nemecko-český katechizmus.

10. Krištof Löhner.^[70] Narodil sa v Banskej Bystrici dňa 2. februára 1629; otec bol tam hradným kapitánom. Dokiaľ mu otec žil, mal privátnych učiteľov a vychovávateľov, ale po smrti otcovej (r. 1647) len-len že neprestal študovať. Hospodin však postaral sa o dobrodincu, ktorý ho ešte aj do Wittenbergu vystrojil r. 1651. Na univerzite pilne študoval päť rokov a na odporučenie samej univerzity bol povolaný za farára do Harky pri Šoprone (r. 1651). Po päťročnom účinkovaní prešiel do Kysegu a r. 1666 za diakona do Pezinku. Tu čoskoro stal sa prvým farárom. Pred prešporský súd sa dňa 5. marca dostanovil a za osem dní podpísal revers, že vyjde z krajiny. S manželkou a s dvoma synmi odišiel do Nürnbergu a požíval ročnú penziu 100 zl., ktorú dostával od rady mesta Pezinku. Keďže nemal výhľadu dostať sa čím skorej zpäť do vlasti, dňa 6. apríla 1676 stal sa farárom vo Velden. Dňa 5. júla 1683 prešiel za farára do Gräfenbergu. Nešťastným pádom z r. 1687 stal sa neschopným zastávať ďalej úrad, k tomu ztratil úplne aj pamäť a dotrpel dňa 10. mája 1694. Löhner bol aj literárne činným, a zostalo po ňom aj niekoľko latinských básní.

11. Ján Michal Weber,^[71] rektor pezinský, podobne neušiel pozornosti Szelepcsényiho náhončích. Docitovaný pred súd, podpísal revers a odišiel i s rodinou do Norinbergu; tam, vo svojom to rodnom meste, ťažko sa živil, až ho smrť vyslobodila zo života plného útrap.

12. Štefan Pilárik III.^[72] Bol vnukom očovského farára Štefana I. a synom senického farára-exulanta. Narodil sa na Spiši r. 1644, práve keď rodičia jeho boli na návšteve u farára Izaiáša Pilárika. Aj o tomto Štefanovi Pilárikovi platia slová dysticha:

Už v mladosti prešiel školou Jóbovou. Keď s rodičmi cestoval po plti Váhom do Trenčína, mal sa zatopiť, a ani v školách nezkúsíl mnoho dobrého a pohodlia, lebo rodičia jeho, vyhnanci, nemohli ho ničím napomáhať; jednako jeho silná vôľa a živá viera v Boha pomohly mu šťastne dokončiť štúdiá, tak že r. 1667 stal sa rektorom v Senici. Na vrelé odporúčanie Dávida Titiusa, bratislavského farára, prišiel r. 1669 za slovenského farára do Trnavy. Sotvy sa udomácnil v sbore trnavskom, nastalo kruté prenasledovanie. Jezuitský páter Pajáry, kazateľ slovenský, zabraňoval Pilárikovi navštevovať chorých, ale Pilárik si to nechcel dať zabrániť; preto v sobotu pred prvou nedeľou po Zjavení (r. 1671) dostanovili sa na radný dom pátri jezuiti, študenti, na čele s biskupom Pongráczom a žiadali kľúče od evanj. chrámov. Keď kľúčov nedoslali, násilným spôsobom rozbili dvere chrámu kalvinského, vnikli doň a všetko náradie i obloky porozbíjali; odtiaľ šli ku chrámu slovenských evanjelikov. Tu ženy a devy padly na kolená, bozkávaly rúcho biskupovo a slzami, plačom chcely ho nakloniť, aby nechal na pokoji maličký, evanjelikmi vybudovaný chrám. Pongrácz len-len že sa nedal nakloniť, až keď cisársky komisár žiadal chrám otvoriť, povolali zámočníkov, a neskoro večer podarilo sa im otvoriť chrám. Tlupa katolíkov vnikla do chrámu, ale keďže bol večer, biskup zapečatil chrám a nariadil farárom, aby do 8 dní opustili mesto. Na druhý deň bola nedeľa; slúženou v chráme omšou bol evanj. chrám odňatý. Pongrácz si dal predvolať Pilárika, sľuboval mu rôznych výhod, ak vieru svoju opustí, a veľmi blahosklonne sa choval k nemu. Pilárik neprijal nabídku a musel ešte toho dňa z Trnavy. Vyprevádzaný veriacimi, medzi mnohým plačom dorazil Pilárik večer do Modry a zostal tam, ako výpomocný slovenský kazateľ. No Szelepcsényiho zraku neušiel. Bol povolaný pred súd prešporský. Szelepcsényi ukázal mu kráľovský rozkaz, že musí so ženou i s deťmi — a mal ich teraz troje — von z vlasti. Keďže dietky boly práve choré, žiadal Pilárik Szelepcsényiho, aby mu bolo dovolené niekoľko týždňov zostať doma. Szelepcsényi povolil a keď sa mal rozlúčiť s Pilárikom, povedal mu: „Dilecte fili, ora pro me, et ego orabo pro te“. Keď sa dietky vystrábily z ťažkej choroby, sobral sa s celou rodinou do Vratislavy. Na ceste v Skalici a v Přerove ho však chytili a väznili.

Vo Vratislave našiel si náš Pilárik Marthu Schafovú, ktorá sa sľutovala nad maličkými dietkami a ponúkla celej rodine svoj dom na bývanie. Tu narodil sa Pilárikovi syn Štefan, pozdejší superintendent. Na radu Dr. Akoluthusa prešiel do Strely a odtiaľ do Jordansműhlu, kde bol 8 rokov výpomocným kazateľom. Keď sa slniečko slobody ukázalo na Slovensku, v čase Thökölyovského povstania, nemecká cirkev modranská povolala si ho r. 1682 za farára. Cirkevníci sa ťažko lúčili s ním, no i Modra ho skvele a radostne uvítala. Vyše sto mešťanov vyšlo mu naproti, aby ho obránili nielen pred zlodejmi, ale najmä pred jezuitmi. Keď sa blížili k hradbám modranským, taká strašná búrka sa strhla, že si mysleli naši cestujúci: koniec sveta sa blíži, a tá búrka zobrazovala Pilárikovi mnohé búrky, ktoré ho v Modre očakávaly. I samé mesto si uvítalo Pilárika, keď za týždeň malo naložené stoly preňho a pre vedúcich Modranov. Pravda, chrámu nebolo, v súkromnom byte vybavoval Pilárik horlive služby Božie. R. 1683 pozvala Trnava Pilárika, aby im prišiel vysvätiť chrám, Thökölym Trnavanom navrátený. Pri posviacke strhnul sa hrozný oheň v Trnave, tak že sa Pilárik len ozaj divom zachránil. Pezinčania nemali v tie časy kňaza, Pilárikovi prišlo tedy administrovať aj Pezinok za 5 týždňov, a tu si ho Slováci i Nemci tak obľúbili, že by ho boli na rukách nosili a za farára zvolili. Medzitým sa však v Modre pomery zmenily. Modrania, nenavyknutí na kázeň, ktorú Pilárik prísne vykonával, odpádali radom od Pilárika a robili mu veľké prekážky v jeho duchovnej činnosti. A keď sa bol raz do alba študentov podpísal: „Stephanus Pilarik a pseudolutheranis persecutionem sustinens“, Modrania sa cítili byť urazení vo svojej pýche a vypovedali ho z fary r. 1688, nedovolili ho ani len odprevadiť. No, mnohí vďační cirkevníci nedali si zabrániť, ale so slzami v očiach vyprevádzali Pilárika až do Trlinka. Po nebezpečnej, ťažkej ceste dostal sa Pilárik do Neusalze k svojmu stárnucemu už otcovi-exulantovi, a bol mu kaplánom za 3 roky. Konečne zakotvil ako farár v Röhrsdorfu a r. 1710 zomrel v 67. roku života. Pilárik bol aj pilným spisovateľom cirkevným, vydal a modlitby i spevy pre svojich cirkevníkov nemeckých.

13. Michal Ritthaler. Od roku 1667 bol rektorom modranského gymnázia. Bol predvolaný pred súd prešporský, podpísal revers, odišiel do Nemecka a vo Wolfenbütteln dokončil strastiplnú púť života ako bibliotekár.

14. Dániel Moller,^[73] učiteľ trnavský, postavený pred súd prešporský, podpísal revers a musel von z vlasti. S manželkou a s dietkami osadil sa roku 1674 v Žitave a živil sa dávaním privát.

15. Matej Perlička.^[74] Narodil sa v Púchove, kde mu otec bol farárom. Od roku 1666 bola mu sverená správa školy svätojurskej. Už r. 1672 vyhnali ho zo Sv. Jura; osadil sa, ako exulant, v Sliezsku a dosiahnul po čase faru v Silberbergu. — Ale ani tam nemal miesta, vrátil sa do Uhorska a v Šoprone biedne živoril z milosti dobroprajných dobrodincov.

16. Juraj Wibmann^[75] bol v Sv. Juri nemeckým učiteľom od roku 1669. Pochádzal z Banskej Štiavnice. Pri všeobecnom prenasledovaní musel opustiť školu i vlasť.

17. Ján Plankenauer, pezinský evanj. kňaz, pri všeobecnom prenasledovaní, ešte pred započatím prešporského súdu, bol vyhnaný z fary. Utiahnul sa do cudzozemska, a tam ztratila sa stopa jeho ďalšieho života.

18. Ján Johannides.^[76] Okolo roku 1670 bol evanj. farárom vo V. Levároch. Dľa rozkazu zemského pána, evanjelika Kolloniča, mali veľkolevárski rimsko-katolíci spoločný chrám s evanjelikmi, čo je v historii cirkevnej jedinečný prípad. Keď Pilárik utekal zo Senice, ukryl sa u Johannidesa a za čas pomáhal mu v širokej diaspore. Szelepcsényiho výroku naľakal sa Johannides, podpísal revers a odišiel z vlasti. Po mnohom nesnadnom a ťažkom putovaní po cudzej zemi zachytil sa v Sasku ako farár a tam i zomrel.

19. Andrej Richter^[77] pochádzal zo zemianskeho rodu a bol rektorom v Pezinku, potom v Svätom Jure, odkiaľ bol vypúdený v 10-ročnom prenasledovaní. Stretáme sa s ním v Banskej Štiavnici, odkiaľ prešiel za farára na Novú Baňu, no i odtiaľto vyhnaný, osadil sa v Bratislave a tam aj skonal. Bol aj literárne činným; roku 1689 vydal „Altárik modlitební“.

20. Ján Badovíni^[78] bol farárom na Závodí, keď ho zastihlo kruté prenasledovanie. Složil úrad, a zmizla úplne každá stopa jeho života.

21. Štefan Bôcik^[79] ako farár v Pustom Fedýmeši pocítil drsnú ruku rekatolizovaného panstva a ešte krutejšie prenasledovanie jezuitov, týchto slepých nástrojov Ríma. Bol predvolaný k Szelepcsényimu a podpísal revers, že sa zrieka úradu a zostáva na chlebe milosti milosrdných sŕdc.

22. Ján Turóci^[80] bol farárom v Kajali a dostanovil sa k prešporskému súdu; že sa musel zriecť postavenia, je isté; ale čo bolo s ním ďalej, kde žil a kde dokonal, nevieme.