E-mail (povinné):

Ján Drobný:
Martýri

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 63 čitateľov

VI. Liptovský seniorát

1. Baltazár Klementis.[124] pochádzal z Liptovského Svätého Mikuláša a po vykonaných štúdiách na vlastenských školách prijal pozvanie za rektora do Okoličného, 19. februára 1669 prešiel za farára do Beňadikovej. Klementis bol pokojamilovným mužom, jednako neušiel pozornosti Szelepcsényiho, ktorý ho roku 1674 povolal pred delegovaný súd prešporský. Klementis po dlhom, ťažkom vnútornom boji podpísal revers a zrieknul sa úradu; tak sa dostal na svobodu a mohol zostať vo vlasti. Dňa 2. januára 1683 povolala ho evanjelická familia Svätojánskych za kňaza do Sv. Jána. V tomto postavení tri roky plnil verne a oddane svoje povinnosti, ale keď po smrti Jura Weissa, roku 1687, dostal pozvanie od nemeckého sboru sabinovského, s radosťou zaujal túto novú stanicu. Dňa 14. januára 1690 dostal občianske právo v Sabinove a tam aj zomrel roku 1702.

2. Mikuláš Stankovič pochádzal z trenčianskej a jako kňaz počal účinkovať v Paludzi roku 1670. Jeho pokojná práca netrvala dlho; za príkladom iných bol pozbavený fary, od ľudu svojho násilne odtrhnutý a jako vyhnanec v Sedmohradsku dokončil púť života časného.

3. Izaiáš Rotarides,[125] rodák z Turčianskeho Svätého Martina 26. júna 1665 bol ordinovaný za kaplána do Nem. Ľupče; potom od roku 1667 bol farárom v Liskovej; tu dočkal sa aj krutého prenasledovania. Docitovaný pred súd, podpísal 10. mája 1674 revers, zrieknul sa úradu a zostal vo vlasti. Keď sa za Thökölyovského povstania ukázalo na čas aj evanjelikom slniečko slobody, prijal roku 1683 pozvanie za farára do Mošoviec a tam aj skonal.

4. Zachariáš Klementis.[126] Narodil sa 3. marca 1620, v Lipníku bol učiteľom; ordinovaný za diakona, prešiel do Nem. Ľupče, konečne od r. 1658 v Bobrovci farároval, keď ho roku 1674 zachytila vlna desaťročného prenasledovania. Dostavil sa pred súd, podpísal revers, zostal vo vlasti a vo veľkej biede očakával úsvit svobody. R. 1682 sa vrátil do Bobrovca za farára, ale čoskoro prešiel za slovenského farára do Sabinova. Tam aj zomrel roku 1698.

5. Daniel Budaj.[127] Bol zpočiatku farárom na Trstenom, r. 1667 prešiel do Ondrášovej. Predvolaný pred súd, podpísal revers a zostal vo vlasti. Hovorí sa o ňom, že v rokoch prenasledovania katolíckym spôsobom prijímal večeru Pánovu, len aby vyhnul ďalšiemu prenasledovaniu.

6. Baltazár Ožip[128] bol v rokoch 1656 — 1674 farárom v Lipt. Sv. Anne; podpísal revers a zostal v súkromnom živote doma. Roku 1685 začal znova účinkovať ako farár na predošlom mieste.

7. Ján Dianis-Johannides,[129] rodom z Bobrovca. Sámuel Tranovský povolal ho za rektora do Liptovského Sv. Mikuláša, kde sa roku 1659 stal aj diakonom. Keď prišlo prenasledovanie, musel opustiť svoju stanicu, a až za Rákóczyho povstania stal sa farárom v Hybiach, kde zomrel 15. septembra 1705.

8. Krištov Ploch.[130] Rodom zo Sliezska, s rodičmi musel utekať z vlasti pred jezuitmi. Rodina táto osadila sa na Spiši. Ploch po skončených štúdiách bol roku 1663 ordinovaný za diakona do Krompach, odkiaľ prešiel za rektora do Nem. Ľupče. Tu ho zastihlo veľké prenasledovanie. Rozlúčiac sa s úradom, skrýval sa doma po horách a až keď Thökölyho voje zaujaly Liptov, zastával za čas farský úrad; pri Rákóczyovskom povstaní bol v Trstenom farárom a seniorom liptovským; roku 1706 podpísal zákony bratstva.

9. Tomáš Cornides,[131] syn farára Tomáša Cornidesa, ako učiteľ účinkoval v Sv. Jáne. Pre pekné úspechy v škole ordinoval ho superintendent Kalinka 27. marca 1676 za diakona do Východnej k Mikulášovi Veredárimu. O nedlho prešiel na Dúbravu za farára, odtiaľ musel pred súd prešporský. Po mnohom utrpení, pri všetkých jezuitských nástrahách podpísal revers, zrieknul sa úradu a zostal v súkromnom živote vo vlasti, trpiac mnoho biedy telesnej a ešte viacej duchovných nesnádzí nepriateľov.

10. Ján Fabricius, ako diakon zo Sv. Mary, bol roku 1673 s kubínskym kňazom Andraeom väznený na Likave a vypovedaný z úradu. Až sa ho roku 1688 mohol zaujať Melchior Kubinyi, ktorý si ho pozval za domáceho kazateľa.

11. Michal Koromsay, farár v Prosieku, trpel mnoho od nepriateľov cirkvi; bojmi znechutený, v ustavičných nesnádzach vysilený, zrieknul sa fary a zostal doma v súkromnom živote.

12. Sámuel Tranovský,[132] syn presláveného spevca zbožných spevov našich bol roku 1663 ordinovaný za kaplána do Lipt. Sv. Mikuláša ku boku farára Huoreckého. O dva roky, 20. jan. 1665, stal sa farárom, kde jeho nebohý otec Juraj Tranovský, tak blahodárne účinkoval. Z prvej doby jeho účinkovania verejného pochádza preutešená, ešte i dnes s toľkým potešením spievaná pieseň: „Ach, můj Bože!“ Akým vehlasným kňazom musel byť náš Sámuel, dokazuje najlepšie to, že roku 1658 pozvala si ho Banská Bystrica za farára. Ale ponúknuté miesto neprijal, hoci mal hodne bojov s liptovskými zemänmi. Szelepcsényiho súd pozbavil ho fary, odsúdil na ztratu majetku i života. Holý život ratoval si Sámuel Tranovský len tak, že podpísal revers. Nemajúc prostriedkov na cestu do cudziny, zostal doma a vo veľkej biede chradnul i s celou rodinou. Táto bieda priviedla k odpadlíctvu Sámuelovho syna. Keď sa k telesnej biede ešte i táto duševná pridružila, ťažko si vedel zachovať rovnováhu duše. Za Thökölyiho povstania ožívaly radom liptovské sbory, a aj náš Tranovský sa mohol vrátiť k svojmu vznešenému povolaniu do Liptovského Sv. Mikuláša. V hodnostiach cirkevných pekne postupoval, až r. 1684 zomrel ako senior liptovský.

13. Michal Láni,[133] ev. farár na Boci, už r. 1673 bol vyhnaný z fary a pozbavený chleba. Keď si evanjelickí veriaci čoskoro zpät dobyli chrám, povolali si za farára

14. Mateja Petroviča,[134] no i tento musel roku 1674 opustiť faru, dostanovil sa pred súd prešporský, podpísal revers a zostal doma v súkromnom živote; veľmi mnoho biedil.

15. Dávid Monkovicenus[135] pochádzal z Hustopeče, kde mu otec Ján bol farárom; pre vieru po belohorskej bitke musel opustiť vlasť a osadil sa na Slovensku. Náš Dávid bol rektorom v Rajci, potom prešiel do Lipt. Sv. Mikuláša; 25. mája 1666 bol ordinovaný za farára do Bodíc. Ale už roku 1673 ho vypovedali a vyhnali z fary a pozvali pred delegovaný súd do Prešporku. Či sa dostanovil pred súd, nevedieť, ale roku 1685 bol znova farárom v Bodiciach.

16. Matej Petrovič st.,[136] syn Krištofa Petroviča, farára smrečského. Zpočiatku bol rektorom školy liptovskosvätomikulášskej, potom prešiel v podobnej hodnosti do Okoličného. Roku 1644 bol ordinovaný do Smrečian za farára. Dňa 7. februára 1646 mal kázeň pred seniorátom o XIV. čl. Augšpurského vyznania. — Roku 1656 poctil ho seniorát úradom miestozapisovateľa. Roku 1660 prešiel do Hýbb na miesto Jura Stranovia; i tu postupoval v hodnostiach seniorálnych, bol senior. rečníkom a asesorom. Pri všeobecnom prenasledovaní evanjelikov nemohol sa udržať na svojej fare ani Petrovič. Vyhnali ho z Hýbb a jako súkromník osadil sa v Kráľ. Lehote a tam skonal vo veľkej biede roku 1680.

17. Izrael Hrabovský.[137] Dňa 27. februára 1661 bol uvedený za kňaza do Komjatnej. Hrabovský bol srodinený s veleslávnou rodinou Tranovských; jeho manželka Rozina bola dcérou Jurajovi Tranovskému; spolu s ňou prijal Hrabovský aj testinú do domu, ktorá u neho aj zosnula 2. apríla 1665 v 75. roku života. Pri všeobecnom prenasledovaní bol vypúdený z fary a za dlhých 10 rokov skrýval sa po horách a po dobrých ľuďoch. Keď svitla nádej slobody, zjavil sa aj Hrabovský v Komjatnej a bol ešte za krátky čas farárom.

18. Juraj Sectoris-Sutoris[138] stal sa roku 1634 rektorom v Ružomberku. Na rok potom, 10. augusta 1635, bol ordinovaný za diakona do oravskej Veličnej, zkadiaľ dostal sa roku 1667 za farára do Lipt. Sv. Mary. Docitovaný pred súd prešporský, podpísal revers, že sa zrieka úradu. Po šopronskom sneme zjavil sa vo Veličnej a jako farár účinkoval tam až do smrti.

19. Michal Johannides[139] narodil sa v Rajci. Po skončených štúdiách stal sa diakonom v Nemeckej Lupči a r. 1664 prešiel za farára do sboru sväto-michalského. Tu zotrval pri pokoji až do desaťročného prenasledovania; vtedy musel opustiť sverené mu stádečko a vysťahovať sa z fary. Kde žil a sa skrýval pred nepriateľmi evanjelia, nevieme, ale že bol veľmi obľúbeným kazateľom, najlepšie dokazuje to, že po šoprónskom sneme si ho sbor znovu pozval za farára.

20. Ján Fábry.[140] Štyri roky bol diakonom v cirkvi liptovsko-sväto-mikulášskej a dňa 4. apríla 1666 prešiel za farára do sboru lipt.-sv.-krížskeho, kde jeho predchodca Juraj Francisci dňa 11. januára 1666 blahoslavene v Pánu usnul. Za jeho úradovania zomrela v Sv. Kríži vdova po Gašparovi Benickom, na jej pohrebe prehovoril v dome smútku Sámuel Tranovský, v chráme kázal Fábry a verše povedal Ján Paulíny, rektor z Okoličného. Musel byť Fábry výtečným kazateľom, keď ho požiadali za kazateľa pri seniorálnom konvente v Ľupči dňa 19. januára 1667. Zo Sv. Kríža bol docitovaný pred súd prešporský, podpísal revers a zrieknul sa fary i úradu.

21. Sámuel Medzný.[141] Narodil sa v Necpaloch. Po skončených vlastenských školách stal sa vychovávateľom v Madačanoch u Gašpara Kubínyiho, ztadiaľ prešiel do Hýbb za rektora. Tu ho zastihlo veľké prenasledovanie a dlhých 15 rokov čakal v ústraní na úsvit slobody a novej práce v svojom povolaní. Dňa 24. febr. 1706 bol ordinovaný v Bardijove za farára do Lučivnej.

22. Andrej Pileatoris[142] narodil sa v Štítniku; už ako študujúci musel opustiť školy pre vieru. Ako vyhnanec zachytil sa v Paludzi a bol praeceptorom do času veľkého prenasledovania. Vypovedaný z Paludze, odišiel do Ochtinej, a potom 20. februára 1704 vysvätil ho superintendent Jakub Zabler za farára do Mokrej Lúky.

23. Andrej Serarius[143] bol kántorom žilinským, 20. novembra 1653 prešiel do Liptovského Sv. Mikuláša. Roku 1667 prešiel do Sielnice za farára, a tu ho zastihlo desaťročné prenasledovanie. Za príkladom iných bol aj Serarius vypovedaný z fary a pozbavený úradu. Keď svitla evanjelikom sloboda, hoci len na krátky čas, prešiel do Oravy za farára.

24. Matthaei Martin[144] prišiel do dedictva Andreja Kerneriusa do Matiašoviec okolo roku 1672. Ale čo skoro musel opustiť svoje pokojné a vznešené povolanie. Docitovaný pred prešporský súd, po mnohom nahováraní a hrození konečne podpísal revers a odišiel do cudziny.

26. Ján Pauliny,[145] rodom z Kecerských Peklian, bol r. 1673 povolaný za rektora do Okoličného, no sotvy uviedol do školy spôsoby chýrečného paedagoga Ladivera, bol pozbavený miesta a docitovaný pred súd prešporský. Pred súd sa nedostanovil, ale v súkromnosti a potajmä vyučoval dietky aj ďalej. Jezuiti netrpeli ani toto; roku 1677 vyhnali ho z obce. Utiahol sa na Podhoru. Keď svitlo aj liptovským evanjelikom, povolali si Paulinyho za farára do Sv. Jána. Dňa 15. septembra 1705 poctil ho seniorát hodnosťou senior. zapisovateľa. Seniorát liptovský zastupoval aj na ružomberskej synode r. 1707.

26. Jakub Urbanovič[146] bol najprv rektorom v Kysúckom Novom Meste; odtiaľ dostal sa za farára do Varína a dňa 4. okt. 1654 podpísal už zákony liptovského seniorátu ako farár ružomberský. Tu ho zastihlo kruté prenasledovanie evanjelikov. Docitovaný pred súd podpísal revers, že sa zrieka úradu.

27. Ján Jurkovič,[147] syn Andreja, ev. farára, ako sielnický kántor-učiteľ pozbavený bol chleba, s celou rodinou svojou žil v biede v Malatíne a tam, v ústraní, aj zomrel.

28. Juraj Góbi, Turčan, narodil sa v Lišne 22. apríla 1639. Po skončených štúdiách bol rektorom školy v Novom Meste nad Kysúcou. Roku 1660 prešiel do Slov. Pravna za rektora a r. 1670 prešiel do Smrečian za farára. Tu ho neztrpela dlho zášť jezuitov, musel von z fary a žil, skrýval sa jedenásť rokov. Modranský slovenský cirkev. sbor povolal si ho r. 1682 za farára, kde v dobrej starobe, verný Pánovi i cirkvi Jeho, dokonal časnú púť 21. apr. 1707.

29. Juraj Nidonius,[148] rodák rožňavský, veľmi nábožný, spevu a hudby milovný človek, bol zpočiatku rektorom v Hybiach, potom prešiel za farára do Východnej. Vo Východnej účinkoval požehnane, ale krátko, lebo ho katolíci vyhnali z fary. Vratil sa do Hýb a tam žil ako exulant. Spevom a hudbou si osladzoval trpký los, až ho Pán povolal k sebe.



[124] Klein: Nachrichten, III 107 — 110. Rácz: A pozsonyi vértörvényszék, 87.

[125] Rácz: A pozsonyi vértörvényszék 167. J. Holuby: Materiále Rp. II. 149.

[126] Schulek: Memorabilia Eccl. ev. Liptoviensium, Rp. 18.

[127] J. Holuby: Materiale Rp. II. 145.

[128] Ibid. 145.

[129] Schulek: Memorabilia, 7.

[130] Ibid. 124.

[131] Schulek: Memorabilia, 6.

[132] Ján Mocko „Sámuel Tranovský.“ Cirk. Listy. V. 74. Schulek: Memorabilia, 75.

[133] J. Ľ. Holuby: Materiále, II. 145.

[134] Ibid.

[135] Rácz: A pozsonyi vértörvényszék 133. J. Ľ. Holuby; Materiále II. 146.

[136] Schulek: Memorabilia, 7. — Holuby: Materiále, II. 148.

[137] Ibid. 149. — Schulek: Memorabilia, 14.

[138] Ibid. 49. — Holuby: Materiále, 150.

[139] Ibid. 151.

[140] Holuby; Materiále, I. 147. — Schulek; Memorabilia, 61.

[141] Ibid. 10.

[142] Ibid. 23.

[143] Ibid. 94.

[144] Mat Schulek: „Memorabilia“, 1. - Rácz: A pozsonyi vértörvényszék, 125.

[145] Schulek: „Memorabilia“, 64.

[146] Ibid. 30.

[147] Ibid. 95.

[148] Ibid. 127.




Ján Drobný

— publicista, cirkevný historik, organizátor ochotníckeho divadla, propagátor nedeľných škôl a dedinských knižníc Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.