ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Ján Holétzy^[221] bol farárom v Trstenej, keď ho zastihlo predvolanie Szelepcsényiho pred súd. S ostatnými spolutrpiteľmi postavil sa pred súd na ustanovený termín, vedomý svojej neviny. Ale silný duch jeho čoskoro poddal sa nemocnému a vysilenému telu, podpísal reverz a zriekol sa úradu. Tak sa dňa 10. mája 1674 mohol vysvobodiť z rúk nepriateľských, utiahnul sa do súkromného života, a vo veľkej biede zmizla ďalšia stopa jeho strastného života.

2. Juraj Rafanides^[222] počal účinkovať ako rektor pri cirkvi liptovsko-sväto-mikulášskej od r. 1626. Odtiaľ prešiel do Dubovej, a oravské bratstvo zvolilo si ho za seniora. Ale nemohol sa dlho tešiť z pokojného účinkovania. Dubovú zaplavili Poliaci a vyhnali Rafanidesa z fary. Hoci nebol už farárom, Szelepcsényi jednako docitoval ho do Prešporku; vysilený starec podpísal reverz, zrieknul sa úradu, ktorý i tak nezastával. Z Prešporku zašiel do Záboria v Turci a tam dokonal život vo veľkej biede.

3. Matej Urbanovič^[223] prišiel roku 1658 do Nižnej za farára. Za prenasledovania pozbavili ho fary a povolania; z milosti dobrých ľudí žil, skrývajúc sa po horách a čakajúc úsvit nového, lepšieho života. Keď sa ukázalo slniečko slobody za Tökölyiho povstania, aj Urbanovič zašiel k svojmu stádečku do Nižnej a znovu pracoval pečlive na upevnení Siona. Zemský pán, Palugyay, bol však tuhým katolíkom a keď sa inak nemohol pomstiť na Urbanovičovi, odňal mu aspoň celý nasporený majetok a i telesne mu ublížil: vlastnoručne ho za bradu vyvliekol z fary a vytrhal mu celú bradu. Takto zneuctený, opustil Urbanovič s ťažkým srdcom Nižnú.

4. Matej Petrovič^[224] bol farárom v Dolnom Kubíne, keď sa strhla povíchrica veľkého prenasledovania evanjelikov, a musel z fary. Podpísal reverz pred delegovaným súdom prešporským a zostal v biede doma. Jeho los sdielal

5. Zachariáš Petrovič, možno brat jeho, ktorý bol v Kubíne rektorom.

6. Jakub Brucháč-Babčány, rodák žilinský. Po skončených štúdiách bol roku 1659 ordinovaný za diakona na lietavský hrad a odtiaľ dostal sa za farára do Tvrdošína. V čase krutej protireformácie bol vyhnaný z fary. Skrýval sa po horách a stiesneným, o slobodu náboženskú pripraveným veriacim z Oravy a z Liptova tajne prisluhoval slovom Božím a velebnými sviatosťami. Takto utvrdzoval ľud Boží vo viere, aby sa i verejne mohli shromažďovať okolo Evanjelia, keď príde prajnejšia doba. Že aspoň malé zbytky zostaly z rozšírených evanjelikov v Orave, iste môžeme ďakovať neúnavnej a neohroženej činnosti Jakuba Brucháča. No, jezuiti boli mu vždy v stopách a toľko ho domŕzali, nahovárali, až prešiel k jezuitom. Ale keď vzišlo slniečko slobody, vrátil sa k prvej svojej láske, a r. 1683 vidíme ho už ako evanjelického farára vo Frivalde.

7. Štefan Mensatoris.^[225] Bol rektorom v Dolnom Kubíne. 26. februára 1667 ordinovaný za kňaza, prešiel do Liptovského Svätého Mikuláša, kde ako diakon veľmi krátko účinkoval, lebo už 27. septembra tohože roku vyslal ho Štefan Thököly za diakona do Dolného Kubína. Ale generál Sporck, hoc pod prísahou sľuboval, že ponechá Kubínu úplnú náboženskú slobodu, ak príjme a ubytuje jeho vojsko, roku 1672 vyhnal Mensatorisa, už farára kubínskeho, i jeho diakona Izáka Hieronymiadesa a miesto nich osadil do fary plebána Martina Pongráca. Úradu i prístrešia zbavený, jednako sa len dostanovil aj pred prešporský súd na deň 5. marca 1674. Pozbavený všetkých sväzkov, ktoré ho viazaly ku Kubínu, a bez zamestnania, snadnejšie prenášal útisky jezuitov a krivdy surových vojakov v prešporskom väzení a nechcel sa ani priznať k vine, ani podpísať reverz; dňa 4. apríla hodili ho do väzenia v Šárváre. Deväť dlhých mesiacov trápil a mučil sa v ňom; no, živá viera v Boha a neochvejná nádeja v Ňom složená dávaly mu sily, prenášať všetko trpelive a bez reptania. Po deviatich mesiacoch bol zo Šárváru pešo hnaný do Itálie a mal byť predaný na galeje. Ale kupci otrokov nechceli ho kúpiť, lebo bol už vysilený, ztrhaný, zoslablý, takže by sa nebol mohol uplatniť na galejách. Suroví vojaci, namrzení, že nedostali nijakých peňazí, sobrali s ostatnými väzňami aj Mensatorisa a dohnali ho do Bukkary. Ak komárňanské väzenie bolo hrozné, tým hroznejšie bolo v Bukkare. Nebolo to vlastne ani väzenie, ale hlboký, špinavý kanál, plný rozličného hmyzu. Šesť dní bol Mensatoris v tomto kanáli, a nikto mu nepodal ani kúska chleba, ani kvapôčky vody. Až keď stony umierajúcich upozornili idúcich okolo na hrozný stav väzňov, našlo sa niekoľko milosrdných duší, ktoré hádzaly kúsky chleba do bahna kanálu a niečo kukurice. Vyhladovelí väzni vrhli sa na chlieb, blatom úplne znečistený, a nasýtili sa. Keď telesná bieda dosiahla už vrcholu, pristúpili so sladkými a svodnými rečami jezuiti, tieto hyeny ľudskosti, a či div, že ani Mensatoris nevládal znášať ďalej útrapy telesné a troma dňami pred vyslobodením, začiatkom mája 1676, prestúpil ku katolíkom? Na Mensatorisa nemožno hodiť kameň pohany pre tento jeho krok, veď útrapy jeho boly nadľudské, s opovržením tým väčším musíme spomínať tých, ktorí hladom, bitkou, mečom a ohňom chceli rekatolizovať celý svet.