ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Matej Porsch-Porschitius^[368] narodil sa v nemeckom Heidelbergu; s rodičmi presťahoval sa do Štiavnice a zadovážil si meštianstvo. Po skončených štúdiách, okolo r. 1660, bol nemeckým kazateľom a archidiakonom v Banskej Bystrici. Že bol významným človekom, nejlepšie dokazuje, že mu Trusius venoval jedno svoje dielo. Szelepcsényi ho predvolal pred súd r. 1673; podpísal reverz pre vysťahovalcov, odišiel už ovdovelý so synom Matejom a s troma dcérami do Brehu. Hmotne dobre situovaný, nebol odkázaný na milosť druhých; tým väčšou dobročinnosťou zaujímal sa o svojich spoluvyhnancov a štedre ich napomáhal.

2. Klement Brecht^[369] pochádzal zo Strassburgu; bol z počiatku konrektorom vo svojom rodisku, potom rektorom v Durlachu. R. 1653 prešiel za nemeckého farára do Banskej Bystrice. Tu ho zastihlo kruté prenasledovanie evanjelikov. Predvolaný Szelepcsényim, podpísal reverz, presťahoval sa do Brehu a do Vratislavy, až okolo r. 1676 stal sa farárom vo Frankfurte n/O. a tam aj dokonal.

3. Peter Šesták-Sexty^[370] narodil sa v Brezne a bol bez pochyby synom Petra Šestáka, superintendenta. Keď si na cudzozemské štúdiá nashromaždil dostatočných prostriedkov ako učiteľ brezovský, odišiel roku 1657 do Wittenbergu. Potom sa vrátil do vlasti a slúžil rodisku ako rektor, od roku 1660 ako diakon. O tri roky prešiel za farára do Teplej, odtiaľ ho povolala cirkev banskobystrická r. 1667 za slovenského farára. Prešporským náhlym súdom odsúdený, odišiel do vyhnanstva a r. 1673 osadil sa v Brehu. Bol veľmi obľúbeným modlitebníkom; aj vo vyhnanstve vydal spis: „Škola modlitební, vyučující kunšt křesťanského pravého, potřebného, příhodného, ustavičného a spasitedlného modlení.“ Keď sa Bystričanom navrátila sloboda náboženská, povolali ho znova za slovenského farára, čo Šesták aj prijal s radosťou a 31. marca 1684 vrátil sa do fary. O krátky čas vyvolila si ho rodná cirkev jeho dňa 26. augusta 1684 za prvého farára. Do Brezna prešiel v tom roku dňa 19. septembra. V rodisku svojom bol veľmi obľúbeným, dostával mnohé obete a cenné dary od cirkevníkov, ale r. 1688 ho po druhý raz vyhnali z Brezna. Za čas zostal bez zamestnania, až r. 1690 prešiel za farára do Ľuboreči, kde nasledujúceho roku aj zomrel.

4. Ján Milochovský-Milochovinus^[371] narodil sa v Žiline, kde otec Mikuláš bol farárom. R. 1652 vrátil sa domov z univerzity wittenberskej a v Nemeckom Pravne prijal miesto v škole. Martin Tarnóczy vysvätil ho 10. decembra 1657 za farára do Blesoviec, kde pri dobroprajnosti patronov: Révayovcov-Méreyovcov, Turolovcov požehnane a pri pokoji rozsieval semä slova Božieho. Roku 1661 prešiel za farára pod ochranné krýdla Radvanskovcov do Radvane, kde pracoval 8 rokov. Roku 1670 povolala ho breznianska-biskupská cirkev za farára. Tu sa stal hneď seniorom zvolenským, čo prijal len s veľkým zdráhaním. R. 1673 zastihlo aj jeho prenasledovanie; povolaný do Bratislavy, podpísal podhodený reverz a vysťahoval sa i so svojou ženou Apolloniou Goldbergerovou do Brehu, neskôr do Vratislavy. Aj literárne pracoval; vydal r. 1678 v Dražďanoch spis: „Ozdoba vrchnosti světské,“ venovaný svojim vďačným mešťanom breznianskym. Aj sa mu jeho milí cirkevníci breznianski odslúžili lebo ho r. 1683 povolali zpät. V Brezne potom nežil dlho; dostal drobnice, vojskom do Brezna privlečené, a zomrel dňa 25. jan. 1684.

5. Juraj Cember^[372] narodil sa v Banskej Bystrici a po skončených štúdiách bol r. 1654 rektorom v Prievidzi. Tu spísal a vydal „Tradux animarum“. Dňa 28. marca 1657 vysvätil ho superintendent Martin Tarnócy za kňaza do Kamenčian v Trenčianskej. R. 1662 prešiel na Piargy pri Kremnici, o päť rokov povolala si ho Hodruša za kňaza, krátko na to prešiel do Banskej Bystrice za špitálskeho kazateľa. Prešporským súdom odsúdený dňa 6. októbra 1673, odišiel i s celou svojou rodinou do vyhnanstva a osadil sa v Brehu, potom zašiel do Vratislavy, navštívil aj Poľsko a chcel sa osadiť v Raviči, ale nemohol zvyknúť na podnebie a vrátil sa do Budorgy, kde r. 1681 pochoval manželku, Zuzanu Fibingerovú. O rok sa oženil, vzal si dcéru spoluvyhnanca, Jóba Trusia, Zuzanu. Ku tomuto sobášu blahoželal mu v latinských veršoch Daniel Horčička. Vrátiac sa domov, osadil sa v Smolníku ako kňaz. Tu pretrpel mnohé neresti a utrpenia, až ho Hospodin vytrhnul zo všetkého a povolal ho k sebe r. 1692. Cember bol plodným spisovateľom nemeckým; ale napísal aj po slovensky: „Oltárik modlitební“ a vydal ho roku 1679.

6. Daniel Remeň-Remenius^[373] narodil sa v Nemeckej Ľupči z rodičov Krištofa Remeňa a Marty Puškárovej. Keď sa vrátil domov z univerzít nemeckých, prišiel do Zvolena za rektora. Čoskoro pozvala ho chýrna škola trenčianska. Tu sa vyznačil básňou, ktorú povedal nad hrobom superintendenta Hadíka. Bol plodným spisovateľom, úvahy svoje písal po latinsky; často si ho volávali aj na pohreby, kde sa vyznačoval v kázňach pohrebných. Zachariáš Lány vysvätil ho za kňaza dňa 22. januára 1643. — Prišiel za farára do Zvolena. Jeho snahou bolo, aby sa aj cirkev zvolenská dostala do sväzku seniorátu siedmich miest banských, lebo tu videl väčšiu slobodu a mocnejšiu obranu pre sbor. Až r. 1654 dal sa nakloniť Remeň, že i so sborom vstúpil do sväzku zvolenského seniorátu. Od r. 1660 bol seniorom. Mal mnohé spory a mrzutosti i s cirkevníkmi i s farármi seniorátu, preto, ale i pre chorobu zaďakoval roku 1668 zo seniorstva. Ako starého, nevládneho a chorého starca povolal ho Szelepcsényi pred svoj tribunál a odsúdil ho na vyhnanstvo roku 1673. So svojimi opustil tedy vlasť a osadil sa v Brehu, kde 22. okt. 1678 aj zomrel a je pochovaný v poľskom cintoríne.

7. Jób Trusius,^[374] rodák ružomberský, už ako žiak banskobystrický vydal úvahu: „Positiones miscellaneae“. Po skončených štúdiách začal účinkovať ako konrektor v Banskej Bystrici. Okolo r. 1650 bol rektorom v Krupine a r. 1654 prešiel za kaplána do Zvolena; tu sa oženil. Prešporský súd odsúdil ho do vyhnanstva. Najprv žil v Brehu, od r. 1678 vo Vratislave; tu pochoval syna Sámuela a i sám ťažko ochorel, oslepnul. Svoj ťažský a trnistý život opísal vo veršoch r. 1676. Zomrel vo Vratislave r. 1678. Bol venčeným básnikom a pilným spisovateľom. Vo vedeckom, bohosloveckom svete mal dobré meno a požíval všeobecnú úctu; všetky svoje práce vydával v latinskej reči.

8. Ján Šesták-Sexty,^[375] rodák brezniansky, farársky syn. Už ako študent v Prešove vydal úvahu. Po dokončení vlastenských škôl odišiel do Wittenbergu a študoval pod Buchnerom. Vrátiac sa domov, zpočiatku bol diakonom v rodisku, až r. 1659 stal sa farárom v Ľupči. O dva roky na to požiadal si ho za kňaza kvetúci slovenský sbor krupinský. Tu ho zastihlo desaťročné prenasledovanie. Spolu s nemeckým farárom Búriusom, vyprevádzaný mestskou strážou a oddanou mládežou, cez Štiavnicu a Žilinu vo veľkej zime musel do vyhnanstva r. 1673. Nasledovala ho do vyhnanstva i celá rodina, žena i štyri dietky. Složil sa v Brehu u zlatníka Jordána, potom šiel do Vratislavy a konečne r. 1675 do Neustadtu. Keď sa aká-taká sloboda náboženská vrátila do Uhorska, vďačná cirkev krupinská si ho r. 1683 povolala znova za kňaza. V Krupine ho čakala ťažká práca. Chrám bol odňatý, fara obsadená plebánom, služby Božie musel odbavovať z počiatku na mestskom dome, znepokojovaný i pri tom kapitánom Liedersom. Po mnohých strastiach a utrpeniach ako 53-ročný usnul v Pánu r. 1684. Šesták bol učeným človekom a spisovateľom. Písal proti krupinskému rektorovi Lánymu: „Animadversionum theologico-historico criticarum in Narrationem Captivitatis et Liberationis M. Georg. Lányi“, kde veľmi prísne odsudzuje Lányiho preto, že mučedlníkov cirkvi, ktorí šli do vyhnanstva, považoval za podkupných, slabých, vierolomných ľudí.

9. Ján Búrius^[376] pochádzal z moravskej rodiny Beerovskej. Ladislav Beer prišiel na Slovensko z Olomouca a bol prefektom na Starom Hrade v Trenčiansku. Vnuk jeho bol Ján Búrius, farár v Lipt. Sv. Ondreji. Tu sa mu z manželky Ľudmily Nikolaidesovej, dcéry českého vyhnanca, narodil 18. januára 1636 syn Ján, ktorý navštívil na štúdiách aj cudzozemsko, menovite r. 1657 zdržoval sa v Jene, keď dostal peňažitú podporu od mesta Kremnice. Vo vlasti začal účinkovať ako rektor v Španej Doline a vypomáhal ako kaplán na Starých Horách. Ako verný vyznavač a obranca čistého Evanjelia prišiel častejšie do potýčok s jezuitmi, ktorí mu veľmi ztrpčovali život. Veľmi ochotne prijal tedy pozvanie Krupiny, hoci aj za nemeckého farára. Tu pôsobil veľmi požehnane až do r. 1673. Obľúbil si menovite dejepis cirkvi v Uhorsku a zanechal nám vzácné, jedinečné dielo: „Micae historico-chronologicae evangelico-Pannonicae“, ktoré vydal tlačou profesor teologie Pavel Lichner. V Krupine zastihlo ho desaťročné prenasledovanie. Spolu so Šestákom, slovenským farárom krupinským, vydal sa na nebezpečnú a ťažkú cestu do vyhnanstva. Žil v Brehu, potom vo Vratislave. Roku 1681 mal nádej, že obdrží faru v Hennersdorfe, ale nemohol ju prijať pre nemoc. Až r. 1686 mohol sa vrátiť do vlasti. Krupinci nezabudli na svojho učeného farára a povolali si ho, ale v Krupine nenašiel už pokojného a spokojného miesta; po mnohom a ťažkom utrpení dotrpel r. 1689. Z jeho historických prác treba si nám pripomenúť opis dvoch prvých martyrov ev. cirkvi, Nicolaiho a Gregoriho z Ľubietovej. Hoci bol farárom nemeckého sboru, jednako len patril nám Slovákom, veď máme od neho utešenú pieseň pohrebnú: „Pane, již v pokoji.“

10. Daniel Horčička-Sinapius.^[377] Narodil sa v Sučanoch z otca Michala, turčianskeho seniora. V slovenskom Turci vssal do seba povedomie slavianske, a môžeme smele tvrdiť, že medzi Slovákmi bol Horčička prvým povedomým a na svoj národ hrdým národovcom. Študoval aj vo Wittenbergu a už tu, ako študent, vydal k meninám superintendenta Lányho latinské verše: „Plausus poli et soli,“ opatrené notami. Po dokončených štúdiách bol od r. 1663 dva roky rektorom v Jelšave, potom prešiel za farára do Kamenian. Roku 1667 prešiel do Lipt. Teplej a odtiaľ si ho r. 1670 povolali do Radvane. Predvolaný pred súd prešporský, s ostatnými vyhnancami utekal do cudziny. V Štubni pripojil sa k exulantom. Dňa 1. novembra 1673 sadol na Vrútkach na plť do Žiliny a až 13. novembra prišiel do Brehu aj so svojou rodinou; tu prezimoval a odišiel do Vratislavy. R. 1677 prijal pozvanie za správcu školy do poľského Bojanova. Ale neudomácnil sa tam, túžba ho hnala zpäť ku rodákom. Túžba táto vyplnila sa až 17. februára 1683, keď sa mohol vrátiť do Radvane. Tu r. 1684 dostal skvelé pozvanie do Levoče za slovenského farára, čo s radosťou prijal a až do smrti (1706) tu verne účinkoval. Ešte vo vyhnanstve vydal zvláštny a dôležitý spis: „Neoforma Latino-Slavicum“ — „Nový trh latinsko-slovenský.“ V tejto práci zvelebuje reč slovenskú a ju pestovať povzbudzuje veľmožov, ktorým venoval svoju prácu, ako Radvanského, Horvát-Stančiča, Kubínyho, Rakovského, Benického, Jušta, Záthureckého, Rakšányho, Buľovského a Revického. Horčička zaslúžil sa aj o Kancionál, ktorý rozšíril i svojimi krásnymi piesňami, upravil ho do dnešnej podoby a vydal v Levoči. Tu vydal ešte aj dnes veľmi obľúbenú: „Perličku dítek Božích,“ „Zahrádku dušičky pobožné,“ „Kašpara Naymanna jádro všech modliteb“ a ešte mnohé druhé spisy. Pri tom stačil obstarávať aj iným vydávanie kníh. Tak obstaral vydanie Komenského „Orbis pictus,“ tlačený v Levoči 1678; drevoryty k dielu zhotovil vlastnoručne ochtinský farár Jonáš Bubenka. Horčička vynikal nielen medzi súrodákmi, ale svojou osobnosťou ešte i dnes patrí do pantheonu veľkých Slovákov a zaslúžilých synov cirkvi evanjelickej.

11. Jeremiáš Lepínius^[378] narodil sa v Banskej Bystrici z otca Jura, farára. Po skončených štúdiách bol v Brezne kaplánom od r. 1651 — 55, potom prešiel za farára do Slatiny. Tu sa stal aj senior. rečníkom a zástupcom superintendenta Dávida Lányho. Roku 1673 aj s manželkou Annou r. Flanderovou a s dietkami musel do vyhnanstva. Žil v Brehu a potom v Strele; odtiaľ sa dostal za vychovávateľa do kniežactva olšenského, až prešiel za farára do nemecko-poľskej cirkvi v Maliř; tu ho aj pochovali 1. mája 1686.

12. Gašpar Garancsy bol jediným kalvínom, ktorého predvolali pred prvý prešporský tribunál. Podpísal reverz a odišiel pod turecké panstvo, kde sa iste cítil byť bezpečnejším, ako pod vládou najkresťanskejších Habsburgov.

13. Eliáš Čech,^[379] syn ľubietovského farára Daniela, stal sa r. 1668 nemeckým farárom vo svojom rodisku. R. 1673 docitovaný do Prešporku, bol vyhnaný z vlasti. Do vyhnanstva sprevádzala ho aj manželka Katarína, s ktorou sotvy tri roky nažíval pri pokoji vo vlasti. Žil v Brehu a vo Vratislave, potom v Raviši bedáril ako súkromný učiteľ. Tuná aj zomrel r. 1678 a zanechal po sebe vo veľkej biede vdovu s dvoma dietkami.

14. Šimon Frivaldský,^[380] syn Imrichov, českého exulanta, narodil sa vo vyhnanstve, v Lešne; ako vyhnanec účinkoval medzi Slovákmi ako učiteľ v Sv. Jáne, v Štitníku a v Brezne. Superintendent Rehor Lány vysvätil ho dňa 11. decembra 1639 za kaplána do Nem. Ľupče; r. 1640 prešiel za farára na Dubovú a r. 1649 zas nazpät do Ľupče. Tu bol medzi meštianstvom veľmi obľúbený, tak že mu samé mesto večitým právom odovzdalo kušniersky grunt a mnoho poľa. R. 1673 dostal predvolanie do Prešporku pred súd; ale hmotné záujmy viazaly ho k Ľupči, podpísal reverz 10. mája 1674, zriekol sa úradu a zostal doma vo vlasti ako súkromník. V Nem. Ľupči i zomrel na morovú ranu dňa 2. novembra 1679.

15. Daniel Drako.^[381] Narodil sa v Slov. Lupči z rodičov Bartolomeja a Doroty. Grófka Széchyčka dala mu štipendium a vystrojila ho do Wittenbergu. Dňa 10. decembra 1633 vysvätil ho Peter Zabler v Levoči za diakona do Zolnej. Roku 1649 stretáme sa s ním už v Ostrolúke. V desaťročnom prenasledovaní ako 70-ročný starec bol predvolaný pred krvavý súd, podpísal reverz, zrieknul sa úradu a zostal vo vlasti.

16. Juraj Blaho.^[382] Ako učiteľ započal účinkovať v Badíne, potom prešiel do Hája v Turci a r. 1666 vrátil sa ako farár do Badína. Pri desaťročnom prenasledovaní podpísal reverz, zrieknul sa úradu a zostal doma. Ale nasledujúceho roku prešiel na Lešť a potom na Dačolôm za farára a tu aj zomrel vo vysokej starobe.

17. Daniel Tepej^[383] bol synom ponického diakona Venceslava. R. 1670 stal sa farárom v Bacúrove. Predvolaný pred súd, podpísal reverz, zrieknul sa úradu a zostal v súkromnom živote vo vlasti.

18. Ján Reguli,^[384] syn Jakubov, farára v Sáse, bol najprv učiteľom v rodnej obci Sáse a až r. 1651 stal sa farárom v Malých Zlievcach. Tu účinkoval do roku 1658; vtedy prešiel na Babinú a r. 1671 stal sa pokladníkom zvolenského bratstva. R. 1674 predvolaný pred súd, zrieknul sa úradu a žil v súkromí.

19. Jakub Reguli^[385] bol od r. 1621 farárom v Sáse. Tu prežil vpád turecký, ktorému padla v obeť celá obec r. 1644. Odišiel za farára do Krníšova a stal sa konseniorom novohradským. Čoskoro vrátil sa do Sásy a hral popredný zástoj vo veciach seniorálnych. Szelepcsényi povolal i tohoto starčeka, stojaceho už nad hrobom, pred súd. Vybral sa tedy do Prešporku, ale musel sa vrátiť. Jeho neprítomnosť ospravedlnil syn Ján, babinský farár. Ako 80-ročný starčok musel z fary a zomrel r. 1677; r. kat. pleban Černák ho aspoň počestne pochoval. Mal 24 dietok.

20. Michal Srnka^[386] bol od r. 1661 farárom v Hornej Strehovej, potom prešiel do Ľupče a r. 1669 do Brezna. Tu ako diakon prežil trapné desaťročné prenasledovanie. Podpísal reverz, zriekol sa úradu a vrátil sa do Brezna. Tu ho vojsko napadlo a zbilo, tak že prestrašený, pilne navštevoval r. kat. bohoslužby, aby tak odvrátil od seba pozornosť nepriateľov.

21. Jakub Ján Agner. Narodil sa v Brezne z Jána Agnera a z Anny Bradíčkovej. Až ako študent v Prešove vydal tlačou jednu úvahu. Najprv bol rektorom dubovským, a keď ho superintendent Michal Liefman vysvätil v Košiciach 13. mája 1670, odišiel za farára do Diačova v Šariši. Odtiaľto ho čoskoro vyhnali. Vrátil sa do Brezna a r. 1673 prešiel za slovenského farára do Ľubietovej. Prešporský súd pozbavil ho znovu fary. Zase sa utiahnul do Brezna a tu žil v súkromnom živote až do r. 1682. Ľubietovania si ho druhý raz pozvali, ale keď odtiahlo vojsko Tökölyho, musel aj on z fary a žil ako súkromný človek, hoci jednotlivé funkcie cirkevné aj vybavoval, lebo matriky písal i ďalej. R. 1692 prešiel na Ľuboreč a tu zomrel začiatkom XVIII. storočia.

22. Ján Pilárik.^[387] Narodil sa v Očovej z otca Štefana, tamojšieho farára. Bol najprv diakonom, potom nástupcom otcovým. V prenasledovaní podpísal reverz, že zostane doma. Žil tedy v súkromnom živote. Pozdejšie bol rektorom v Ožďanoch, odkiaľ r. 1693 prešiel za rektora do Banskej Bystrice. Bol výtečným pedagogom a veľkým milovníkom starých klasikov, ktorých rád študoval, tak že mu neraz aj vytýkali, že pre týchto pohanských mudrcov zanedbáva štúdium Písma Sv. Na bystrickej škole bol predchodcom svojho vehlasného rodáka Mateja Béla.

23. Eliáš Zacharides.^[388] Narodil sa v Brezne. R. 1651 bol povolaný za rektora do Sv. Mary v Turci a tu sa stal aj diakonom. R. 1657 prešiel za farára do Zolnej. Tu sa musel zriecť úradu, keď pred delegovaným súdom prešporským podpísal reverz. Utiahnul sa do Banskej Bystrice a tu aj zomrel.

24. Sámuel Černák^[389] narodil sa v Bobote pri Bánovciach dňa 1. jan. 1619. Po skončených tuzemských štúdiách zaujal sa ho Jakoffy z Hrachova, tak že mohol pokračovať vo vzdelávaní sa v pruskom Královci. Zavolaný domov do vlasti, stal sa r. 1644 konrektorom v Banskej Bystrici. R. 1645 zvolili si ho Bystričania za slovenského farára. Po smrti Daniela Lányho bol i medzi kandidátmi na úrad superintendenta. R. 1673 dostal predvolanie pred súd do Prešporku, ale smrteľne chorý, poslal miesto seba Jána Petráša, pravotára, ktorý ho mal pred súdom zastávať. Neprišlo k tomu, lebo Černák medzitým zomrel.

25. Eliáš Greschner^[390] bol rodom z Nem. Pravna. Ako farár započal účinkovať v Gajdli a od r. 1651 bol nemeckým farárom v Banskej Bystrici. Bol výmluvným kazateľom, ktorý vedel uchvátiť poslucháčov. Raz kázal proti jezuitom; obžalovali ho a pozbavili fary. Nato ho jezuiti pomýlili a naklonili k odpadlíctvu. R. 1674 v odňatom zámockom chráme musel vyznávať nové — katol. — vyznanie pred svojimi bývalými cirkevníkmi. Toto tak účinkovalo na pomýleného Greschnera, že porážkou stihnutý v chráme, hneď skonal.

26. Adam Brestovský.^[391] Narodil sa vo vyhnanstve i zomrel vo vyhnanstve. Účinkovanie jeho v cirkvi padlo do ťažkých časov. V Španej Doline prešiel všetkými stupňami cirkevnej služobnosti; z počiatku bol kantorom, potom rektorom, konečne farárom, keď ho za kňaza vysvätil superintendent Dávid Lány dňa 12. júla 1661. Bol dobrým kazateľom a výbojným kňazom. Tým uvalil na seba veľký hnev jezuitov, ktorí sa pousilovali môcť ho pozbaviť fary. R. 1673, návodom jezuitov, prefekt Ján Scholtz podal mu podpísať reverz, a keď Brestovský nechcel podpísať reverz, museli utekať i s manželkou Dorotou r. Glatzovou. Odišli do Brehu, až konečne zakotvil vo Wiestebriesen ako farár a tu aj zomrel.

27. Ján Murgaš^[392] Narodil sa v Háji (Turiec) z otca Mateja, učiteľa hájskeho. Ako vittenberský študent vydal svoju prvú prácu tlačou. Prijdúc do vlasti, stal roku 1667 farárom vo Fiľakove, odtiaľ dostal sa o rok do Seliec. Tu bol vystavený mnohému utrpeniu preto, že si Selčania ešte pred jeho príchodom nedali odňať chrám a zopreli sa násilím proti násiliu, odoženúc i vojsko i jezuitov. Pre túto obranu Selčanov predvolali Murgaša pred súd do Banskej Bystrice; ale Selčania sa zase zopreli a nechceli ho pustiť. Až prišlo 70 vojakov do Seliec, ktorí zajali farára a postavili ho pred súd. Selčania sa čoskoro poskladali a za 80 imperialov vymenili a vykúpili si nevinne prenasledovaného kňaza. Ani tak nemohol Murgaš dlho slúžiť v Selciach, lebo keď cisárske vojsko r. 1763 obsadilo banské mestá, aj Selce prišly o chrám, o kňaza i o všetky majetky cirkevné. Murgaš sa vysťahoval i s rodinou do Brehu; zašiel do Vratislavy, podporovaný kniežaťom Ernestom z Gothy, a tak sa dostal do Hamburgu, kde sa udržiaval súkromnou školou. Konečne r. 1676 svitly lepšie dni aj Murgašovi; v Bergersdorfe stal sa rektorom. Venoval sa celou dušou výchove mládeže a tu aj zosnul v Pánu.

28. Juraj Budinský.^[393] Narodil sa v sliezskom Orlove z rodičov Adama a Márie. Jeho rodičia museli pre vieru opustiť vlasť a presťahovali sa pod naše Tatry; preto aj ich syn Juraj študoval na Slovensku. Po skončených štúdiách ordinoval ho v Bardiove superintendent Martin Wagner za kňaza do zemplínskej Bosnice dňa 1. mája 1661. Odtiaľto prešiel do šarišskej Červenice a potom za diakona-kaplána do Španej Doliny. Tu ho zastihlo veľké prenasledovanie evanjelikov. Musel opustiť bydlisko a vysťahoval sa r. 1674 aj s rodinou do Brehu. Po šopronskom sneme mal aj Budinský umožnený návrat do vlasti. Dostal sa za farára do Spiš. Sv. Ondreja a konečne na Ostrolúku, kde aj dokončil strastiplnú púť života.

29. Matej Drexler. Bol senátorom mestečka Krupiny, ale ako horlivého evanjelika vyhnali ho z mesta i s celou rodinou. R. 1675 prišiel do Vratislavy, o rok pozdejšie do Novej Salzy. Až r. 1682 vrátil sa do vlasti. V Krupine nemal už miesta, osadil sa tedy v Belej; bol notárom a 12. októbra 1685 zomrel.

30. Gabriel Niklecy,^[394] brat strehovského martýra a galejného otroka, bol učbárom v Krupine; i on musel r. 1673 s ostatnými do vyhnanstva, kde zmizla ďalšia stopa jeho života.

31. Juraj Niklecy,^[395] brat predošlého, bol zas kantorom v Krupine; pravda, v čas prenasledovania musel sa zriecť úradu a žil v súkromnom živote.

32. Tomáš Steller.^[396] Bol gemerským rodákom a pochádzal zo Slabošoviec. Po skončených vlastenských školách vyšiel na útraty Banskej Bystrice i do Nemecka a menovite vo Vittenbergu vynikal pilnosťou a učenosťou. Už ako študujúci vydal disertácie, na základe ktorých stal sa magistrom. R. 1668 pozvala ho rovno zo škôl cirkev banskobystrická za konrektora na svoje gymnázium. Ako takého predvolal ho Szelepcsényi r. 1674 pred krvavý súd. Darmo mu však jezuiti predkladali reverz, ničoho nepodpísal. S ostatnými kňazmi a učiteľmi odsúdili ho dňa 6. apríla na smrť ako buriča a vlastizradcu. Ján Lapšanský, tajomník arcibiskupov, vydal totiž aj spis, v ktorom dokazoval, že odsúdení kňazi protestantskí sú nebezpeční vlasti a poriadkom krajinským, a že nie pre vieru, ale pre vzburu proti svetskej vrchnosti boli posúdení a nezasluhujú ani milosti, ani súcitu, ani prímluvy. Ale prešporský súd netrúfal si vykonať výrok smrti; Steller aj s ostatnými dostal sa do väzenia leopoldovského, kde vyše roka upäli väzňovia naši pod hrúzovládou jezuitu Mikuláša Kellia. Keď raz poslal mu priateľ do Leopoldova list, veliteľ si ho zavolal k sebe a v prítomnosti Kellia dal ho siedmim pochopom chytiť, povaliť na zem a vymrskať, až ho polomrtvého odniesli do zvláštnej cely žalára. Sám Kellio ho dokopal a zlomil mu rebro. Po roku, 25. marca 1675, odviezli Stellera a jeho spoluväzňov pod silnou vojenskou eskortou: 50 konníkov a 30 peších vojakov do Schottweinu. Na Kvetnú nedeľu dostali sa väzňovia po nesnadnej a ťažkej chôdzi do Terstu cez Štýrsko a Krajnu. Tu ich oholili a dňa 9. apríla 1675 predali za 50 piastrov na španielske galeje. Steller vytrval i na galejách až do konca, verný sebe, cirkvi i Pánovi svojmu. Žalár, muky, ťažká práca, neľudské, barbarské zaobchádzanie nezlomily mu vieru, a za odmenu skalopevnej viery dostalo sa mu oslobodenia dňa 11. februára 1676. Steller po vyslobodení osadil sa vo Wittenbergu. V časoch Thökölyovského povstania ožila i cirkev i škola banskobystrická, a Bystričania povolali si Stellera r. 1683 za špitálskeho kňaza a poslali mu na cestu desať dukátov. Tu pôsobil Steller požehnane až do r. 1687. Pre ťažký život na gelejách ztratil zrak a bol prinútený zaďakovať z úradu. Utiahnul sa tedy do súkromia; na byt ho prijal majetkove dobre situovaný rektor Stürzer, ale i celá evanj. verejnosť považovala Stellera za svojho veľkého veriteľa, ktorému vďačne splácala dlh lásky a vďaky. Ale jezuiti nedali pokoja ani osleplému už služobníkovi Božiemu a chceli ho vyhnať z mesta, len podžupan Tomáš Benický ho ochránil a zabezpečil mu pobyt v meste. Strastiplný život dokonal r. 1715. Steller bol veľmi učeným a pilným spisovateľom cirkevným, mužom vzácnym a príkladným, ktorého si súvekí vždy s úctou pripomínali, lebo bol veľkým priateľom vedy a zdravého pokroku.

33. Ján Simonides.^[397] Spišské Vlachy boly mu rodiskom. Jeho otec, Pavel, bol diakonom v Sp. Podhradí a konečne farárom v Teplici. Po ukončených domácich štúdiách vyšiel na jedon semester aj do Wittenbergu, odkiaľ ho povolali r. 1667 do Brezna za rektora. Školu brezniansku veľmi povzniesol za šesť krátkych rokov svojho účinkovania, lebo bol na slovo vzatým paedagogom a plodným spisovateľom. Keď Szelepcsényi zlomil odpor prešporských kňazov pri prvom náhlom súde v Trnave, a podarilo sa mu pri druhom, už prešporskom, súde vyhnať z vlasti troch superintendentov a do 40 kňazov, na 5. marca 1674 po tretíkráť predvolal si všetkých ostatných protestantských kňazov, učiteľov i študentov, a medzi predvolanými bol aj Simonides. Keďže sa pred súdom nechcel priznať k nijakej politickej vine a nechcel podpísať nijaký reverz, spolu so Stellerom odsúdili ho na smrť a odviezli do Leopoldova, kde vyše roka trpel hrozné muky aj s ostatnými spoluväzňami. Odvedený cez Moravu, Rakúsko, Štýrsko, Krajnu do Terstu, bol vedený, hnaný nesnadnými cestami pešo do Neapola. No pri Capra Cotte podarilo sa mu s Masníkom ujsť. Dlho netešii sa slobode; chytili ich a zahnali zpät do Capra Cotty a uvrhli do žalára. Hospodin poslal na ich vyslobodenie anjela svojho, kupca Weltza, ktorý si kúpil našich väzňov od surových vojakov a milosrdne nakladal s nimi. Zaodial ich, obdaril dostatočným peniazom a vystrojil cez Švajčiarsko do Nemecka. Roku 1680 bol Simonides v Jene a vo Witttnbergu a tu študoval ďalej a vydal proti Kelliovi historický spis, v ktorom opísal svoje a svojich spolutrpiteľov ťažké utrpenie, a vydal aj iné teologické spisy. Po šopronskom sneme mohol sa vrátiť domov; osadil sa v Brezne, ale Banská Bystrica čoskoro, už r. 1683, vyslala k nemu posolstvo a pozvala ho za správcu gymnázia. Ale Simonidesova túžba bola stať sa kňazom a takto slúžiť svojej drahej cirkvi. Preto radšej prijal pozvanie do Radvane. Superintendent Tarnóczy vysvätil ho tedy za kňaza. V Radvani požehnane pôsobil do r. 1687. Keď prišla zas doba prenasledovania, 50 dlhých rokov poroby, Simonides musel z fary radvanskej. No, Hospodin postaral sa čoskoro o svojho verného a nezlomného služobníka, keď mu r. 1690 otvoril nové pole účinkovania v artikulárnej cirkvi hronseckej. Začiatkom XVII. stoletia prešiel do Banskej Bystrice za slovenského farára a tu aj zomrel dňa 7. mája 1708. Pochovali ho v menšom zámockom chráme. Jezuiti mu však ani po smrti nedožičili pokoja, ale keď — nočnou dobou — lstivým spôsobom zaujali chrámy zámocké, Simonidesa exhumovali a vyhodili za múry mesta, nestarajúc sa ďalej o mrtvé telo. Ale vďační cirkevníci vzali si a pochovali počestne vo svojom drevenom, von z mesta vystavenom chráme mrtvolu vzácneho muža a veľkého trpiteľa. Simonides aj literárne pracoval. R. 1704 vydal vysvetlenie Lutherovho Malého Katechizmu.

34. Juraj Láni.^[398] Narodil sa v Trenč. Teplej r. 1646. Veľmi skoro osirel; ako 8-ročný chlapčok prežil hrúzu tureckého vpádu a videl, ako mu janičiar zavraždil matku. Majúc veľké vlohy a chuť do učenia, postarali sa dobrí ľudia o jeho výchovu, a keď skončil domácu školu, poslali ho do Trenčína, do Skalice, do Sabinova, a konečne ako 16-ročný mladík navštevoval dobre povestnú školu v Levoči. Od mnoho študovania zoslably mu natoľko oči, že ho mnohí odrádzali od nastúpenej dráhy; nedal sa odviesť, ale pomocou levočského farára Seelmanna a trenčianskeho kňaza Sartoriusa mohol r. 1667 navštevovať wittenberskú univerzitu, keď si vychovávateľstvom v Mecklenburgu zadovážil hmotných prostriedkov. Vo Wittenbergu upadnul do ťažkej choroby, ktorá ho upamätovala, že by jeho služby práve potrebovala vlasť jeho. Keď sa vystrábil, vybral sa hneď domov. Doma ho prijali láskave, a hneď dostal pozvanie i na troje miest, a to do Okalice, do Prešova a do Krupiny; všade mu chceli sveriť výchovu mládeže. Láni prijal pozvanie Krupiny a 3 roky účinkoval tam blahodárne. Keď na rozkaz Leopolda Kolloniča horvátske vojsko šarapatilo na okolí banských miest a i krupinské chrámy odňalo a kňazov z fár vyhnalo, Láni vyučoval mládež a kázaval slovo Božie neohrožene i ďalej na radnici. Do vyhnanstva odchádzajúcich krupinských farárov aj on sprevádzal až do Štiavnice, kde len-len že neprišiel o život. Horvátske vojsko totižto napadlo krupinských kňazov a chcelo ich úplne vyrabovať; Láni schytil meč a mečom bránil vyhnancov, a nebyť svedkov, ktorí tvrdili o ňom, že nie je kňazom, boly by ho vojská iste zavraždily. — Vrátiac sa do Krupiny, učil a kázal ďalej až do marca 1674, keď sa musel aj on dostanoviť do Prešporku na súd. — Hoci bol za Vesselényovského sprisahania ako študent preč z krajiny, jednako ho obvinili z účasti na sprisahaní, a už 7. apríla 1674 posúdil ho delegovaný súd na ztratu majetku i života. Dňa 8. mája tohože roku v okovách odviezli ho na Branč, kde upäl 9 dlhých mesiacov. Začiatkom marca 1675 odviezli ho do Schottweinu, a tu na jednej strane väzením a hladom a na druhej strane jezuitskými praktikami trápený, mužne znášal los svoj. Po 14 dňoch pripojili k nemu aj väzňov leopoldovských a komárňanských a pod správou Gemannera, surového vojaka, odviedli ich do Terstu a naložili na lode. Po 14 dňoch pripluli do Peskary; odtiaľ ich pešo hnali k Theate. Na tejto ceste Láni mnoho vystál od nemilosrdných vojakov. Dňa 29. apríla podarilo sa mu ujsť. Na slobode mnoho musel pretrpieť, lebo sa skrýval a tak aj hladoval stále. Precestoval skoro celu Itáliu, bol v Ríme, v Ancone a bez prostriedkov spievaním vyhľadával si tvrdé sústo chleba. V Benátkach ho ktosi poznal, musel sa tedy ztratiť a tak po mnohom strádaní 15. júla dostal sa do Korutanska, odtiaľ do Horvátska, cez Drávu a Muru do Fürstenfeldu a tak horko-ťažko do Kysegu, kde našiel dobrodincov, ktorí mu dali rúcho i peniaze, ba i sprievodcu na ceste do Šoprona k Matejovi Langovi, kde sa bavil 14 dní. Odtiaľto zašiel si na Branč pre dokumenty a s Jeremiášom Knopfom, kupcom, dostal sa do Viedne. Na útraty kupcove žil viac dní, až prišly furmanské vozy saské do Viedne a dodaly ho do Lipska. Tu si zadovážil stupeň bakkalára bohoslovia, až r. 1688 v 42. roku života skonal. Láni bol aj pilným spisovateľom. Už r. 1676 opísal a vydal v reči latinskej i nemeckej historiu svojho utrpenia „De captivitate papistica“. V tomto spise veľmi hrubo napáda tých, ktorí podpísali reverz a vysťahovali sa alebo zaďakovali z úradov a zostali doma. Na obranu napadnutých podujal sa superintendent Tarnócy. Ale spis Lániho vyvolal nevôľu aj v nepriateľskom tábore. Sudca prešporského súdu, jezuita Ján Lapšanský, dokazoval, že obvinení kňazi a učitelia neboli odsúdení pre vieru, ale výlučne len pre vzburu proti kráľovi a proti pokoju a bezpečnosti krajiny. No, Láni nezostal dlžen s odpoveďou menovite Lapšanskému, ale napísal: „Funda Davidis contra Goliath“ a nad slnce jasnejšie dokázal, že prešporský súd bol vlastne cirkevným súdom, a nie pre politiku, ale výlučne len pre vierovyznanie boli obvinení a odsúdení. Láni dokázal sa byť obratným obrancom evanjelikov proti nápadom jezuitov; nezostal dlžen ani jezuitom Sextiusovi a Heidelbergovi. R. 1685 vydal aj školské dráma, a po smrti jeho, r. 1695, vyšly aj jeho pohrebné reči.

35. Juraj Wajnok-Bajnok^[399] ako zvolenský rektor dostal sa pred súd prešporský; čo sa stalo s ním, nevieme; iste podpísal reverz, zrieknul sa úradu a tak doma biedne zahynul bez stopy.

36. Eliáš Láni-Caban^[400] bol evanj. farárom v Krnišove, keď prišlo Szelepcsényovské prenasledovanie. Náhle sa Láni vzdialil, zemský pán Štefan Koháry ozbíjal evanj. cirkev a pripravil ju o všetko. Láni bol pred súdom nezlomným; ničoho nechcel podpísať a práve pre túto nezlomnosť odviezli ho do Komárna. Ale tortúru komárňanského väzenia vedeli z 19 iba traja prekonať silou duše a zdravím tela. Láni, úplne zbitý a väzením cele zoslabený, za 50 zl. a za jedny pátričky zapredal presvedčenie a stal sa katolíkom. Pravda, toto násilné jeho katolizovanie nemalo hodnoty, lebo vyslobodiac sa, priznával sa znova k evanj. učeniu.

37. Juraj Fackler^[401] sa ako kantor alebo kolega banskobystrický dostanovil pred súd prešporský a dňa 10. mája 1674 podpísal reverz a v mnohom nedostatku skrýval sa vo vlasti.

38. Fraňo Felner^[402] bol kantorom v Banskej Bystrici. Povolaný pred súd prešporský, složil úrad a zostal doma, tak si zachránil život.

39. Ján Neravný.^[403] Narodil sa na Valaskej. Keď dokončil štúdiá, stal sa rektorom v Dolnej Strehovej a dňa 24. novembra 1669 bol vysvätený za diakona do Ľupče. V čas prenasledovania dostanovil sa na súd prešporský, podpísal reverz a zostal doma vo vlasti bez chleba. Núdza a bieda priviedly ho k odpadlíctvu. Odmenou dostal do prenájmu ľupčiansky hostínec. Dlho sa mu netešil, lebo už r. 1679 zomrel v Ľupči.

40. Tobiaš Berian-Rotarides,^[404] rodák z Ľupče, bol vo svojom rodisku rektorom od r. 1622. Pri prenasledovaní evanjelikov musel sa dostanoviť pred súd prešporský, ale čo sa dialo s ním ďalej, nevieme. Ešte ako rektor ľupčiansky mal manželskú pravotu v senioráte, ktorá sa dlho vliekla.

41. Juraj Škultety^[405] narodil sa zo zemianskych rodičov Petra Škultetyho a Doroty Fejérváryovej v Dolnej Lehote. Už ako študujúci musel do vyhnanstva s rektorom Simonidesom. Neskoršie povolali ho za rektora do Lopeja, ale iba 5 rokov mohol účinkovať pri pokoji, znovu ho pozbavili chleba a vyhnali zo školy. Navrátil sa tedy ku rodičom a až r. 1704 prijal vokátor od cirkvi lopejskej, vysvätený na kňazstvo v Štiavnici dňa 14. marca 1705. Mnoho trpel od lopejského plebána, ktorý ho ukracoval na vokátore, keď mu odňal sedecimu a mlyn. Darmo sa žaloval na toto bezprávie i pred seniorátom; v tie časy bol evanj. farár mimo zákona. Konečne ho r. 1709 vyhnali i po tretíkráť. Odišiel tedy do rodiska a na svojej kúrii v Dolnej Lehote aj zomrel.

42. Juraj Štrba,^[406] krupinský zvonár, patrí tiež do galerie mučeníkov desaťročného prenasledovania, lebo s kňazmi a s učiteľmi krupinskými i jeho docitovali do Prešporku pred súd. Pri nástrahách a úkladoch jezuitských držal sa pevne za príkladom krupinského rektora Lániho; nechcel podpísať nijaký reverz, preto ho dňa 4. apríla 1674 odsúdili na ztratu života a majetku. — Keď sa nijako nepoddával, odvliekli ho do komárňanského väzenia, kde sa po štyrdennom utrpení osvedčil, že podpíše reverz a jako vyhnanec odíde z vlasti. No, toto osvedčenie už nestačilo Szelepcsényimu; prinútil ho opustiť vieru. I na to pristal Štrba; ale nepustili ho hneď na slobodu; niekoľko týždňov ho ešte jezuiti potrápili, aby sa naučil rimskému náboženstvu. Potom dostal 25 zl. a pátričky do daru za svoje odpadlíctvo a tak sa vrátil domov.

43. Peter Štrba^[407] narodil sa na Lehote. Keď skončil štúdiá v Prešove, povolali ho do užhorodskej župy za rektora vinnenského, zkadiaľ ho Štefan Deseöffy povolal za farára do Ľubotinej v Šariši. Dňa 12. mája 1646 ho superintendent Martin Wagner ordinoval v Bardiove na úrad kňazský. Roku 1653 prešiel do Lehoty za farára, ale seniorát ho nechcel prijať do sväzku bratstva, lebo dostal sa na faru úplatkárstvom. Až keď odprosil seniorát a pred celým bratstvom odbavil próbne kázanie, prijali ho do seniorátu. Neskôr mal nemilý spor s dedičmi predchodcu Michala Patrasa, s vlastným bratom Matejom Štrbom, rektorom, a konečne i so seniorom, ktorý ho obžaloval, že mu sosobášil cirkevníka, istého Textora, ženatého. Pre toto ho suspendovali a posúdili na 12 zl. pokuty. Pri prenasledovaní evanjelikov ztratila sa stopa jeho života.

44. Matej Štrba,^[408] brat predošlého, študoval r. 1655 v Banskej Bystrici, potom v Štiavnici. Prišiel za rektora do svojho rodiska, ale zle nažíval s bratom Petrom, farárom; udajne umenšoval mu brat dôchodok rektorský. Vlna 10ročného prenasledovania ho zachytila, vyhnali ho zo školy a docitovali pred súd do Prešporku.

45. Matej Stürtzer^[409] narodil sa v Banskej Bystrici z meštianskych rodičov. Na útraty Vittnyédiho študoval od r. 1657 vo Wittenbergu; dosiahnul aj hodnosti magistra. Skôr ešte, ako vyšiel do cudzozemska, bol konrektorom vo svojom rodisku. Keď sa vrátil z cudzozemska, stal sa rektorom v Banskej Bystrici. Bol aj literárne veľmi činný a vydal viac vedeckých, teologických spisov. Pred súd prešporský docitovaný, podpísal reverz, že sa zrieka úradu, a utiahnul sa do domu, po rodičoch zdedeného. Keď bystrických farárov r. 1688 vyhnali, poskytnul prístrešia bývalému galejnému otrokovi Tomášovi Stellerovi. Dožil vysokého veku.

46. Ján Peťko.^[410] Pochádzal z chudobnej rodiny mlynárskej z Priechodu; svojimi nevšednými darmi a schopnosťami obrátil na seba pozornosť panej ľupčianskeho hradu Kataríny Listiusovej rodenej Szécsyovej, tak že si ho vyvolila za dôverníka a neskôr za správcu celého ľupčianskeho majetku. Ked Ľupča prešla neskôr do vlastníctva palatína Vesselényiho, Peťko dostal od kráľa Leopolda I. zemianstvo (roku 1662) za zásluhy, ktorých si vydobyl v bojoch proti Turkom. — Že Peťko bol pri tom horlivým evanjelikom, vysvitá zo zápisu v matrike ľupčianskej z r. 1675, keď už Szelepcsényiho súd vykonal svoje poslanie. „Dvakráť bol tým najzúrivejším kurucom a prenasledovateľom katolíckeho duchovenstva, keď statky bzovského zámku, patriace Szelepcsényimu, úplne vyplienil a tunajšieho prefekta, dôstojného pána Andreja Kovačiča, aj s personálom, Štefanom Orbánom, kráľovským právnym zástupcom Majláthom a jeho dcérou v zajatí držal a horšie, ako Turek, sužoval.“ Peťko vykonal tieto bravúrne kúsky iste z naloženia vyššieho panstva. Keď Vesselényovské sprisahanie bolo vyzradené, vystúpil Peťko z panskej služby a venoval sa obecným veciam v Slovenskej Ľupči, ktorá si ho znova vyvolila za rychtára. Ako rychtár spravoval obec v najhoršom a najnebezpečnejšom čase, keď náhly súd prešporský odsudzoval zemänov i kňazov krátkou cestou na ztratu majetku i života. Pravým divom Božím ušiel Peťko trestu, ktorý ho čakal so strany katolíckeho kléru. Keď vyšlo slniečko slobody za povstania Thökölyho, nastala Peťkovi pekná práca pri oživení náboženskom. Na celé Horehronie povolal a osádzal evanj. kňazov, tak do Slov. Ľupče Jura Lovcsányho, do Sv. Ondreja Jura Fábryho, do Dubového Jakuba Andreaeho, do Predajnej Eliáša Fidicinusa a druhých. Pravda, táto jeho horlivosť nemohla zostať bez trestu, keď zhasla hviezda Thökölyová; posúdili ho na smrť povrazom. Trestu tomuto vyhnul smrťou, lebo r. 1684 prešiel z cirkvi bojujúcej do cirkvi víťaziacej. — O jeho smrti je v ľupčianskej matrike poznačené: „Crepuit bestia a pochovaný bol do pekla; jestliže by bol ešte ďalej žil, z rozkazu Jeho Veličenstva by bol býval na ľupčianskej šibenici odvisnul.“ V našej martyrologii patrí tedy popredné miesto Jánovi Peťkovi, ako neohroženému, udatnému údovi cirkvi evanjelickej. Rodina Peťkovská žije po dnes a chová vo vďačnej pamäti pamiatku tohoto mučeníckeho predka svojho. — Zachoval sa nám rodostrom tejto rodiny: Ján, povestný martyr, jeho syn z prvého manželstva Izák, jeho syn Ján, tohoto syn Jakub, tohoto syn František, tohoto syn Anton, tohoto syn Koloman, ktorého syn Koloman, hl. radca polit. správy v Bratislave s manželkou Elenou r. Fábryovej poskytli láskave tieto dáta.