ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Kristian Seelmann.^[239] Tento učený muž spravoval šopronské školy a chcejúc slúžiť cirkvi ako kňaz, prijal pozvanie kremnického sboru a nebojácne, skalopevne stál pri svojom vyznaní, chrániac si veriacich od apostazie. Jeho kázne boly horlivé, presvedčujúce, na ktorých sa lámaly všetky nájazdy františkánov, v Kremnici násilne osadených. Na jeho kázne chodievali pilne aj františkáni, zaznačovali si jeho výpovede a na ich základe pomocou ostrihomského arcibiskupa obžalovali ho u palatína Vesselényiho, že káže o katolíkoch, ako o nevercoch, pápeža že nemôže porovnať ani s Turkom, čo sa týka súcitu a milosrdenstva; pápeženci sú, vraj, slepými vodcami slepých, modloslužobníci, lebo vzývajú chlieb a pri nemocných používajú čary, atď. Cisár Leopold I. vydal Kremnici 10. apríla 1663 prísny rozkaz, aby Seelmanna odstránila a na jeho miesto dosadila iného, pokoja milovného pravoverného kňaza. Kremnica síce nepopustila, ale jednako len poradila Seelmannovi, aby sa začas zdržal kázania, a zaručila sa palatínovi, že jej farár nebude tak ostro vystupovať proti františkánom. Seemann rozmrzený, opustil dňa 14. júla 1665 Kremnicu a šiel za farára do Levoče, kde bol aj inšpektorom škôl. Pri všeobecnom prenasledovaní evanjelikov, dňa 26. apríla r. 1674, musel opustiť stanicu a odišiel do vyhnanstva. V Nemecku aj zomrel.

2. Joachim-Roth-Erythraeus.^[240] Narodil sa dňa 13. decembra 1637 v Spišskej Belej, kde otec Tobiáš bol farárom. Po skončených vlastenských školách zavítal r. 1656 na univerzitu vittenbergskú a tu úplné štyri roky pilne študoval a dosiahol aj akademického vyznačenia, stal sa magistrom. Už ako študujúci vydal tlačou štyri diela. R. 1660 vrátil sa do vlasti a žil dva roky u svojich rodičov. R. 1662 vyvolila si ho Levoča, v Bardiove superintendentom Martinom Wagnerom vysväteného. Do r. 1672 pri pokoji budoval a bránil hradby Siona levočského, ale v čas prenasledovania musel opustiť stanicu a osadil sa v Nemecku. Po mnohom utrpení dosiahnul konečne malú dedinskú faru v Hohenzadel, o dva roky sa stal diakonom v Štetine a r. 1687 prešiel za farára do chrámu sv. Petra a Pavla. Tu verne a oddane účinkoval až do smrti. Zomrel dňa 21. marca 1699. Ani v Nemecku nesložil svoje plodné pero, ale i na tomto poli slúžil cirkvi svojej s veľkým požehnaním.

3. Martin Adami.^[241] Narodil sa v Nemeckom Brode z otca Václava, farára, a z matky Márie Rafanidesovej. S rodičmi musel aj Martin opustiť vlasť a skrývať sa po horách, až celá ich výprava došla do Uhorska. Tu čakala rodinku tvrdá práca a mnohá bieda; no, i pri všetkých nedostatkoch starala sa o výchovu dietok. Martin Adami navštevoval školu trenčiansku, bánovskú, fraštackú a na radu Tranovského prešiel do Levoče a ztadiaľ do Nemecka, kde sa bavil až do r. 1646. Navrátiac sa domov, do svojej novej vlasti, prijal pozvanie od sboru v Mníšku, ordinovaný za kňaza Martinom Wagnerom, superintendentom. R. 1658 prešiel do Levoče za diakona a tu prežil aj veľké prenasledovanie evanjelikov. Spolu s ostatnými kňazmi levočskými odišiel do cudziny, oddajúc skorej všetky chrámy evanjelické rím. katolíkom, a tak sa nemuseli dostanoviť ani pred súd do Prešporku. Cirkevný sbor bránil si sám menovite svoj veľký chrám, ktorý užíval nepretržite 125 rokov; úplných osem dní strážili si chrám a nechceli dopustiť, aby Juraj Bársony, biskup varadinský, vstúpil do neho a zaujal ho. Bársony doviedol si na pomoc Volkru a jeho vojsko, a Levočania museli sa poddať presile. Veľký chrám obsadili jezuiti. R. 1682 vrátil sa Adami do Levoče a účinkoval tu do roku 1690, kážuc slovo Božie po súkromných domoch a pod holým nebom za mestom.

4. August Lazari.^[242] Narodil sa v Rakúzoch r. 1635, kde otec Ján bol rektorom školy. Keď dokončil štúdiá tuzemské, odišiel r. 1659 na univerzitu vittenbergskú. Dňa 22. marca 1663 ordinoval ho Martin Wagner za slovenského farára na Spišské Vlachy. R. 1664 bol už farárom v Donnersmarku a tu sa stal aj konseniorom. V marci r. 1669 prešiel za slovenského diakona do Levoče; bolo to podivné, lebo málokedy sa stalo, aby farár opustil faru a šiel za diakona-kaplána. Pri prenasledovaní musel opustiť stanicu a až o desať rokov, plných nerestí a strádania, vrátil sa do Levoče, a pozdejšie bol aj nemeckým farárom až do smrti, do r. 1693. Vydal tlačou jednu pohrebnú kázeň a výklady na každý deň adventného času.

5. August Serpilius^[243] narodil sa v Kežmarku 15. sept. 1643. Rodičia boli Ján Serpilius, farár, a Eva Freyová. Roku 1659 navštevoval školu v Kyseku, potom prešiel do Šoprona a 1. apríla 1662 dal sa immatrikulovať na univerzite wittenbergskej. Tu sa 3 roky pilne učil a vydal dva spisy, o vojne a o moci pápežskej; napísal i niekoľko nemeckých piesní. Koncom septembra 1664 žiadala si ho matka-vdova, na smrť chorá, ešte raz vidieť. Serpilius vydal sa hneď na cestu, ale matku našiel už mrtvú. Za istý čas zdržoval sa v Levoči a vypomáhal kňazom; chcel sa vrátiť zpäť do Nemecka, ale nemajúc nijakých prostriedkov, bol rád, keď ho Kežmarok 23. okt. 1666 povolal za archidiakona. Dňa 2. novembra tohože roku vysvätil ho jeho bývalý učiteľ šopronský Michal Liefmann. Ku prešporskému súdu bol aj Serpilius pozvaný, aj sa dostanovil, ale podpísal reverz, a vysťahoval sa z vlasti. Za istý čas z vlastných prostriedkov udržoval seba i rodinu vo Vratislave, až sa dostal r. 1682 do Poľského Bojanova za farára, kde 19. júla 1699 zomrel 56-ročný.

6. Pavel Kunz.^[244] Narodil sa v Lomnici r. 1630 z rodičov Mateja Kunza a Alžbety. Po skončených tuzemských štúdiách odišiel do Toruna a 5. októbra 1655 zapísal sa na univerzite wittenbergskej. O dva roky, ordinovaný v Bardiove na kňazstvo superintendentom Martinom Wagnerom, prijal povolanie za diakona do Veľkej. — Čoskoro prešiel do Spišského Podhradia, a tu ho zastihlo 10-ročné prenasledovanie. Aj Kunz musel opustiť vlasť. Osadil sa v Toruni a stal sa kaplánom a učiteľom. Zomrel 47-ročný dňa 10. júla 1677 so slovami: „Premohol som!“ Bol vychyteným príležitostným veršovníkom.

7. Ján Jahn slúžil v sbore levočskom ako kántor, keď sa dovalila do Levoče strašná búrka desaťročného prenasledovania. Musel z vlasti. Za istý čas žil vo Vratislave, potom bol kántorom v Poľsku, vo Frauenstadte. Keď sa zablesklo slniečko slobody, Levoča nezabudla na svojho spôsobného kántora Jahna a roku 1682 povolala si ho zpät.

8. Juraj Fidicinis,^[245] rektor v Levoči, bol vyhnaný r. 1672 biskupom Bársonyom. Bol znamenitým hudobníkom a hudbou sa živil za čas vo Vratislave a vo Weissenfelse. Dočkal sa túžobného úsvitu lepších časov a r. 1682 vďačne prijal pozvanie za rektora do Sv. Jura pri Bratislave. Fidicinis bol aj literárne činný.

9. Michal Nosko.^[246] Narodil sa v Spišskom Podhradí. Roku 1641 nachádzame ho vo Veľkej ako farára, neskôr sa stal konseniorom i seniorom, a to od r. 1669. Keď sluhovia grófa Csákyho zaujali chrám vo Štvrtku a farára Jána Melcla vyhnali z fary, Nosko silne protestoval proti tomu, ale bez výsledku, len čo si utŕžil posmechu od panstva. Roku 1674 i jeho predvolali pred krvavý súd do Prešporka; po mnohých bojoch vnútorných podpísal reverz a odišiel do cudziny. Cestoval cez Poľsko do Braniborska a zas vrátil sa do Vratislavy, odkázaný všade na milosrdenstvo dobrých ľudí. Vracajúc sa domov do vlasti r. 1682, kežmarský plebán vynútil od neho reverz, že sa zrieka úradu a podzvolil sa zaplatiť 600 zlatých pokuty, ak by nedodržal sľub. Nosko bol pilným spisovateľom a príležitostným básnikom. Zanechal po sebe i písaný denník, do ktorého vpisoval pilne všetky príhody, ktoré zažil v Spiši.

10. Daniel Klesch.^[247] Narodil sa v Spišskej Novej Vsi roku 1619. V šiestom roku života začal chodiť do školy. Po smrti otcovej navštevoval školy rožňavské, potom bol v Prešove a v Bratislave, vydržujúc sa dávaním privát. Ťažká nemoc, ktorá ho zastihla, pretrhla na čas jeho štúdiá. Keď sa vystrábil, odišiel do Viedne k starému otcovi, ktorý ho poslal na vysokú školu do Prahy, a konečne dlhší čas študoval v Strassburgu, kde sa r. 1649 stal magistrom a venčeným básnikom. Bol veľmi vzdelaným človekom, preto si ho cirkev šopronská povolala za konrektora. Tu 10 rokov účinkoval horlive a požehnane medzi mládežou. Ale zatúžil po kňazskej dráhe a prijal pozvanie do Kysegu, zkadiaľ prešiel r. 1660 do Sv. Jura. Tu ho horvatské vojská r. 1663 úplne vyrabovaly a vyhnaly z fary. Obrátil sa k našim vysokým Tatrám, do Spiša, a tu prijal r. 1664 faru v Spišskom Podhradí, zkadiaľ po 3-ročnom vernom úradovaní prešiel do súsedného sboru, do Spišských Vlách. V tomto sbore účinkoval šesť rokov, keď ho 11. decembra 1673 znovu vyrabovaly horvatské vojská a uvrhly do väzenia v Košiciach, kde trpel pol roka, až ho generál Spankau vyslobodil. Pred prešporský súd dostal predvolanie na 5. marca r. 1674, ale sa nedostanovil, veď ho Bársony i tak vyhnal z fary. Odišiel do Nemecka. V Jene sa stal rektorom školy obecnej a vo Weissenfelsi profesorom na gymnáziume, konečne stal sa i superintendentom v Heldrungenu. Tu upadol do podobných predstáv a vizií, ako Mikuláš Drábik; prorokoval, že Juraj III., saský volenec, bez vojska a bez útrat zaujme celé Francúzsko. Na rok 1770 predpovedal koniec sveta. Pre podobné proroctvá musel sa r. 1690 poďakovať z úradu. Prešiel do Hally, potom do Berlína, kde zomrel v 78. roku života r. 1697. Bol veľmi plodným spisovateľom; vydal asi 50 úvah a kníh. Vilhelm Moller, pôvodca historického spisu o násilnom odňatí chrámov a škôl v Bratislave, napísal o ňom: „Fuit in senectute infans, in virili aetate Hercules et in juventute senex.“

11. Ján Bayer.^[248] Narodil sa v Prešove, študoval aj vo Vittenbergu. Začal účinkovať v Prešove ako konrektor na chýrečnom kolegiume. Vynikal učenosťou, ale bol nespratnej povahy a Andreja Horváta, rektora, formálne vyštval z povolania. Jeho zásluhou bolo, že sa v Prešove postavila nová budova pre kolegium, ale že ho cirkev. sbor nechcel za rektora a miešal sa vždy aj do kňazských vecí, pozbavili ho úradu. Roku 1667 stal sa nemeckým farárom v Banskej Bystrici. Tu znepokojoval v kázňach jezuitov, ktorí ho konečne vyhrýzli z Bystrice. Dňa 18. júla 1668 obdržal pozvanie a odišiel do Spišského Podhradia. Tu ho zastihlo veľké prenasledovanie r. 1674. Pozbavili ho fary a vyhnali z krajiny dňa 30. apr. 1674. Keď ho vezli cez Levoču, ranila ho mrtvica. Voz sa obrátil s ním a priviezol ho do Podhradia, kde aj skonal 14. mája. Rím. katol. plebán nedovolil pochovať ho v cintoríne, preto sa pohreb jeho oddialil. Pochovali ho do záhrady v deň Sv. Trojice. Bol pilným a plodným spisovateľom a obratným obrancom právd evanjelických. Významným dielom jeho je: „Heraclius Africanus“.

12. Michal Guendelius^[249] Narodil sa v Kulmbachu (Nemecko) z rodičov Jána Guendeliusa a Anny r. Heuflingovej. Keď v rodisku vypukly r. 1637 vojnové nepokoje, presťahovala sa celá rodina do Uhár. Študoval pilne vo vlastenských školách a pri tom bol aj vychovávateľom u Šimona Balassu v Ďarmotách. Keď mor zamoril celé Horné Uhorsko, odišiel do Toruna. Ale aj tam našly ho rôzné choroby. R. 1647 vrátil sa do Uhorska a stal sa učiteľom v Banskej Bystrici. Už r. 1648 odišiel za rektora do Spiš. Podhradia, o rok na to stal sa diakonom, keď ho 2. mája 1649 vysvätil v Bardiove superintendent Martin Wagner. Neskôr prešiel do Spiš. Novej Vsi za farára, a tu ho zastihlo desaťročné prenasledovanie. Bársony vyhnal ho z fary, a Guendelius osadil sa vo Vratislave. Roku 1682 dostal pozvanie za farára od nemeckého sboru prešovského; ochotne a s úprimnou radosťou vybral sa do Prešova, aby slúžil i ďalej svojmu Pánovi. V Prešove bol očitým svedkom a aj potešiteľom obetí „prešovskej jatky“, ktorých na udanie Alžbety Ujhelyičky odsúdil na smrť krvavý Karaffa 22. marca 1785. V tejto prešovskej krvavej jatke ztratila sa aj stopa životných príbehov Guendeliusových.

13. Abrahám Eccard.^[250] Rodom Slezan, musel pre vieru opustiť milovanú vlasť a osadil sa v Uhorsku ako farár v Prešove. V Prešove mnoho vytrpel od brata v úrade Jána Sartoriusa, ktorý bol svárlivým a nepokojným človekom. Keď prešovská synoda, zle informovaná o stave vecí, odsúdila 15. mája 1663 nevinného Eccarda, zriekol sa úradu a prešiel do Ľubice; odtiaľ ho Bársony vyhnal r. 1674. Osadil sa tedy vo svojej rodnej vlasti, v Sliezsku, a tam zomrel r. 1682 ako dvojnásobný vyhnanec. Vydal spisok: „Anser Martinalis.“

14. Ján Fontanus.^[251] Narodil sa v Slavkove. Ako farár začal účinkovať v Krompachoch a neskôr v Sp. Belej. Tu dostal predvolanie pred súd prešporský, ale sa nedostanovil, lebo ho Bársony vyhnal z fary. Odišiel tedy z vlasti s celou rodinou: so ženou a s troma synmi do Vratislavy a osadil sa v Strele, kde žil vo veľkej biede a v mnohých nedostatkoch, až ho Pán r. 1677 vyslobodil zo všetkých múk časných. Jeho vdova vrátila sa do Vratislavy a žila z milosrdenstva dobrých ľudí.

15. Tobiáš Weiss.^[252] Narodil sa v Sp. Belej. Po skončených štúdiách stal sa farárom v Poprade, neskôr aj konseniorom. Dňa 20. novembra 1669 na jeho byte bol seniorálny konvent, ktorý vyvolil Nosku za seniora. R. 1674 vyhnal ho Bársony z fary, ale jednako dostanovil sa aj pred súd prešporský, podpísal reverz a vysťahoval sa z vlasti. Zomrel v Danzigu r. 1675.

16. Melchior Geutner.^[253] Narodil sa v Spiš. Podhradí a bol kňazom v Tvarožnej, keď veľké prenasledovanie evanjelikov zachvátilo i jeho. Vypudený z fary Bársonyom, chcel do cudziny, ale na ceste, v Spiš. Podhradí, náhle zomrel.

17. Pavel Almer,^[254] rodák vittenberský, stal sa r. 1663 farárom v Ruskinovciach. R. 1674 ho vyhnali; za príkladom ostatných vyhnancov osadil sa vo Vratislave, a tam zmizla jeho stopa.

18. Kristian Langsfeld.^[255] Narodil sa v Sliezsku z otca Adama Langsfelda a z matky Márie Seidelovej. V útlom veku musel utekať s rodičmi z vlasti a osadil sa v Banskej Štiavnici. Po skončených doma a v cudzine štúdiách stal sa kántorom v Rožňave a zas prešiel do Jurska za rektora. Dňa 14. novembra 1654 ordinoval ho superintendent Martin Wagner za diakona do Vrbova (Spiš), ale čoskoro prijal pozvanie za farára do Starej Vsi a 23. marca 1670 prešiel do Maťašoviec. Prijali ho na novom pôsobišti s veľkou slávou a okázalosťou. Cirkev si prišla preňho na 20 koníkoch, na siedmich kočoch, obkľúčených 82 ľuďmi, ktorí šli pešo. V sprievode boli aj dvaja tambori a dvaja trubači. Pri tomto vítaní strovilo sa vína za 13 zl., piva za 17 zl., piekol sa vôľ za 8 zl., 4 husy a mnoho rýb. Ale sláva sa čoskoro minula. Už r. 1670 zavítal k nemu páter Licerius s rozkazom cisárskym, aby evanjelici vyprázdnili kaplicu v Spiš. Vlachách pre rím. kat. bohoslužbu. Dňa 11. augusta 1671 ztratily cirkev. sbory: Spiš. Belá, Ľubica a Spiš. Nová Ves svoje chrámy; a 15. januára 1672 nevyhly tomu losu ani Maťašovce. Langsfeld musel odísť z fary. Pred prešporským súdom podpísal reverz a odišiel do cudziny s celou rodinou. Osadil sa vo Vratislave, kde našiel niekoľko dobrodincov. R. 1682 mohol sa aj on vrátiť do vlasti s ostatnými vyhnancami.

19. Ján Granisius.^[256] Bol diakonom v Spiš. Novej Vsi, rodom Francúz, ktorého si cirkev. sbor na svoje vlastné útraty dal vysvätiť 24. mája 1668 superintendentovi Michalovi Liefmannovi v Košiciach. Keď cirkev 11. augusta 1671 ztratila náboženskú slobodu, musel aj on zanechať svoje povolanie a odišiel do cudziny. V Nemecku našiel si priaznivcov, ktorí mu pomohli k fare v Gauerstadte. Keď tak rýchle zakotvil, nezabúdal na svojich spoluvyhnancov, ale ich napomáhal stále a štedre.

20. Andrej Günther.^[257] Narodil sa na Spiši r. 1634. Už ako malý chlapec prešiel školou utrpenia. Po skončených tuzemských štúdiách odišiel 6. októbra 1654 na univerzitu vittenberskú, o rok bol v Jene, kde dosiahnul hodnosti magistra. Dňa 3. novembra 1658 ordinoval ho Martin Wagner v Bardiove za diakona na Spiš. Vlachy, ku boku otcovmu. R. 1662 prešiel za farára do Gánoviec a vstúpil do stavu manželského. V Gánovciach prežil mor, pretrpel rôzne prenasledovanie a prekonal mnohé nehody. Keď 11. októbra 1671 odňal Bársony chrám a vypudil Günthera z fary, skrýval sa za čas vo vlasti. Ale predvolanie Szelepcsényiho nezastihlo ho už doma, odišiel aj so svojimi do vyhnanstva a osadil sa v Lipsku, kde z milosti dobrých ľudí žil 5 rokov. R. 1677 prešiel za diakona do Nauburgu a r. 1683 stal sa archidiakonom. Bol veľmi učeným a dobrým rečníkom, za svojho 51-ročného kňazstva povedal 5424 kázní. Nezaháľal ani na poli literárnom, menovite dobrú povesť mu spravila práca v Lipsku vydaná: „Christus Hungariae valedicens.“ Zomrel v 76. roku života dňa 6. novembra 1709.

21. Ján Šalak.^[258] Narodil sa v Sučanoch z otca Benedikta Šalaka a z matky Zuzanny Sukenovej. Po skončených tuzemských štúdiách pozvalo si ho na odporúčanie Tobiáša Polluciusa, rektora v Spišskej Novej Vsi, gemerské Vlachovo za rektora, ale čoskoro, totižto r. 1646, vrátil sa do Spišskej Novej Vsi a 3 roky vychovával mládež ku všeobecnej spokojnosti. Bol veľmi obľúbeným učiteľom i v cirkvi i medzi žiactvom. — Dňa 22. marca 1649 ordinoval ho Martin Wagner za farára do Farkašoviec. Dokázal sa i v tomto úrade verným a bedlivým strážcom stádečka mu svereného. R. 1672 aj jeho vyhnal Bársony z fary a musel mimo krajiny hľadať si výživu. Vo vyhnanstve dopadly naňho ťažké rany. V Toruni zomrela mu žena a vo Winzigu syn; on sám vo Vratislave dokonal strastiplný život.

22. Valerian Berlinský, rodom Sleziak, jezuitmi vyhnaný, zakotvil vo Spiši a jako farár účinkoval v Krížovej Vsi. Pri všeobecnom prenasledovaní odišiel do vyhnanstva i druhýkrát a osadil sa vo Vratislave; tu ztratil manželku a i sám zomrel roku 1682.

23. Martin Greb.^[259] Narodil sa r. 1625 v Spiš. Belej. Po skončených štúdiách bol v Kežmarku učiteľom, r. 1650 prešiel do rodiska za rektora. Dňa 16. apríla 1651 vysvätil ho Martin Wagner za farára do Žakoviec, a tu požehnane účinkoval až do veľkého prenasledovania. Na 5. marca 1674 ho docitovali pred súd prešporský, ale sa nedostanovil, lebo dobrovoľne vyšiel z vlasti a osadil sa vo Vratislave. Nemusel sa dlho trápiť v cudzine: už roku 1678 zomrel; pochovali ho na cintoríne Sv. Barbory.

24. Michal Fischer-Piscatoris.^[260] Narodil sa roku 1633 v Maldur-Lechnici (filia toporecká) z roľníckych rodičov. Otec Ján privieral ho k roľníctvu, ale Michal nechal v poli voly a pluh a ušiel do Kežmarku do škôl. Otec dal ho chytiť pandúrom a dodať domov. Prinútil ho robiť na poli a strážil ho ostražite, ale Michalovým svetom boly len knihy. I druhý raz dal sa sviesť túžbe po vzdelaní a v noci ušiel z domu. Zašiel do Levoče, kde sa ho zaujal zemský pán Garg, neskôr Görgői. Tak mohol 7 rokov študovať v Levoči. Keď mu bolo 18 rokov, zašiel r. 1651 do Toruni, po troch rokoch navštívil Lipsko, ale čoskoro dohnala ho túžba do Wittenbergu, kolísky reformácie. Dňa 2. decembra 1658 ordinoval ho v Bardiove Martin Wagner za farára do rodiska Maldur-Lechnice, kde 14 rokov pilne a pri pokoji budoval požehnane zdi Siona. — Roku 1672 musel aj on vystúpiť z fary. Rozlúčil sa citne s farníkmi a horko-ťažko dostal sa do Vratislavy i s dvoma synmi: Michalom a Zachariášom. Tu vytrval až do r. 1782, keď, opatrený dobrými vysvedčeniami od mesta Vratislavy, mohol sa vrátiť do rodného Spiša. Zaujal svoju predošlú stanicu, o rok prešiel do Vrbova, ale o pol roka vrátil sa do rodiska, až si ho r. 1684 povolal Kežmarok za hlavného farára, keď tamojší evanjelici znovu zaujali svoj velký chrám. Až do r. 1687 konal službu v tomto chráme. — Keď chrám znovu obsadili rím. katolíci, utiahol sa do mestského domu a kázal horlive Krista. Jeho veľkou zásluhou bolo, že v predmestí, kde stála obecná krčma, postavili si evanjelici nový chrám a posvätili ho Sv. Trojici; v tomto chráme novou vernosťou a mladíckym ohňom zvestoval veľké veci Božie. Dna 2. júla 1704 ranila ho mrtvica na kazateľnici, a deň na to zomrel. — Životným heslom, ktoré častejšie opakoval v kázňach, bolo mu: „Mea felicitas meaque salus Christus est, peccatorum medicus“ (Mojím blahom a mojou spásou je Kristus, lekár hriešnikov).

25. Andrej Thann.^[261] Narodil sa v Jurskom, vo Spiši, kde mu otec Andrej bol mestským rychtárom. Otec ho skoro odumrel, ale matka Eva rod. Sebastiánová sa verne starala o výchovu synovu a posielala ho pilne do škôl. V štúdiách tak pokračoval, že už 27. júla 1657 bol zapísaný na vysokých školách wittenberských. Roku 1661 vrátil sa do rodného mesta a zastával úrad rektorský. V tomto povolaní podstúpil mnoho zlého od svojich spolurodákov, tak že sa po päť aj polročnom účinkovaní poďakoval a utiahnul sa do súkromia. Dňa 8. februára 1666 povolaly si ho Mengusovce za farára. 24. februára tohože roku ordinoval ho Martin Wagner. Pri všeobecnom prenasledovaní aj Thann musel opustiť vlasť a osadil sa v Nemecku, vo Weisenfelse. Tu literárne pracoval. Roku 1681 vrátil sa do vlasti a verne konal úrad na svojom bývalom pôsobišti. Roku 1688 vypuknul vo fare oheň, ktorý sa veľmi rozšíril; takmer celá dedina ľahla popolom. Čiastočne pre pretrpené hrúzy a čiastočne zo strachu, že ho súd urobí zodpovedným za oheň, vybral sa do Levoče a na návod jezuitov zriekol sa viery a prestúpil ku katolíkom. Keď sa verejne odriekal Evanjelia, takmer onemel a prišiel o rozum, tak ho trápilo a sužovalo svedomie; premohol sa natoľko, že ako katolík vydal r. 1693 aj spisok: „Unicum ovile catholicum.“ Seniorálna zápisnica pridala k jeho menu poznámku: „Judas factus est Apostata, fur et latro fraternitatis.“

26. Adam Popradský.^[262] Narodil sa v Spiš. Belej 1636. Navštevoval chýrné kolegium prešovské, zašiel i do Wittenberga a po dvojročnom pilnom a svedomitom štúdiume vrátil sa do Spiš. Belej za diakona, vysvätený 3. marca 1663 v Bardiove superintendentom Martinom Wagnerom. Tu ho zastihlo desaťročné prenasledovanie. R. 1672 ho vyhnali. Dostanovil sa pred krvavý súd prešporský už ako pozbavený úradu. Dňa 10. mája 1674 podpísal pred súdom reverz a odišiel do cudziny, osadiac sa vo Vratislave. Tu vydal dve práce v nemeckej reči. R. 1682 dosiahnul v Bardiove archidiakonát. Za jeho úradovania, r. 1687, prišli bardiovskí evanjelici znovu o svoj veľký, farný chrám. Kráľovskí komisári vymerali evanjelikom von z mesta miesto pre modlitebnicu, v ktorej Popradský pokrstil roku 1689 dve turecké ženské. V pôste roku 1692 zomrel.

27. Ján Gross^[263] bol diakonom pri boku Abraháma Eccarda v Ľubici r. 1664. Keď 11. augusta 1671 Bársony pozbavil evanjelikov ľubických všetkých slobôd, musel aj Gross utekať z vlasti. Žil ako vyhnanec za čas vo Vratislave, potom zašiel do Poľska, a tam zanikla stopa jeho života.

28. Ján Hanzel.^[264] Rodom z Čiech, pre vieru musel utekať z domoviny i s rodičmi. Vo Spiši našiel novú vlasť. R. 1670 stal sa farárom v Stráži, ale vo všeobecnom prenasledovaní musel utekať so ženou a s dvoma dcérami i z novej vlasti. Vo Vratislave čakal úsvit lepších časov, a keď sa zjavily, vrátil sa do Spiša a v Krížovej Vsi účinkoval ako farár až do smrti.

29. Václav Ritzmann.^[265] Pochádzal z Tešína a prenasledovaný pre vieru, zachytil sa ako rektor v Ľubici. Superintendent Lieffmann ordinoval ho 23. júna 1669 za farára do Gelnice. Vlna prenasledovania desaťročného tu ho zachytila. Odišiel ako vyhnanec do Lešna, až r. 1682 vrátil sa do Uhorska a v Plavnici zastával kňazský úrad až do smrti.

30. Matej Brosa ako slovenský farár v Spišskom Podhradí pretrpel prenasledovanie. Vyhnaný z vlasti, žil vo Vratislave. R. 1681 vrátil sa domov a bol farárom v Betlanovciach.

31. Juraj Halecius bol farárom vo Farkašovciach; ako vyhnanec žil vo Vratislave a tam aj zomrel dňa 24. januára 1681 vo veľkej biede.

32. Andrej Albíny začal slúžiť v cirkvi ako diakon v Banskej Štiavnici, kde pomáhal Rulichovi, seniorovi banskomestského seniorátu. Potom prešiel za slovenského farára do Spiš. Vlach. Ako exulant žil vo Vratislave.

33. Ján Bornagius ako rektor školy vo Veľkej musel opustiť školu vo veľkom prenasledovaní evanjelikov. Vo Vratislave trpelive prenášal kríž vyhnanstva.

34. Juraj Roth musel do vyhnanstva ako kantor v Spišskej Belej; zotrval desať rokov vo Vratislave. Keď zavítaly slobodnejšie časy, vrátil sa do Stráže, ktorá si ho vyvolila za farára.

35. Juraj Chilek, rodák tešínsky, exulant český, usadil sa vo Spiši a po zakončených štúdiách začal účinkovať ako diakon v Spišskej Belej. Odtiaľ dostal sa do Mníška. Tu ho zastihlo prenasledovanie, odišiel do Vratislavy, neskôr za farára do Poľska a tam aj zomrel.

36. Ján Kemmel^[266] narodil sa v Levoči r. 1636. Študoval v Prešove a 19. júna 1657 dal sa zapísať na univerzitu vo Wittenbergu. Po skončených štúdiách bol roku 1659 konrektorom, neskôr rektorom v Levoči. Bol veľmi štipľavým spisovateľom a po piatich rokoch musel opustiť stanicu. Dňa 14. mája 1670 ordinoval ho Lieffmann v Košiciach za kňaza do Smolníka. Ale sotvy začal účinkovať, nepriatelia Evanjelia Kristovho ho vyhnali a r. 1674 predvolali pred skrivodlivý súd prešporský. Nedostanovil sa, ale vyšiel z krajiny a utiahnul sa v saskej zemi. Po šopronskom sneme zavolal si ho cirkevný sbor smolnický. Bol nadaným a pilným spisovateľom.

37. Jeremiáš Lednický.^[267] Narodil sa okolo r. 1633 z otca Jura Lednického, žilinského kantora, potom rektora varinského, konečne diakona vo Veličnej. Hrúzy desaťročného prenaledovania zažil v Levoči, kde bol radným pánom. Bol jedným z najlepších našich spevcov slovenských. V Kancionáli máme od neho 17 pôvodných piesní. Nebol síce vyhnancom, ale mnoho trpel pre vieru; preto patrí i on do galérie martyrov.

38. Ján Amenius^[268] bol farárom v Jamníku pri Spiš. Novej Vsi, keď sa mu dostal do rúk rozkaz Szelepcsényiho, aby sa dostanovil pred delegovaný súd do Prešporku. Či sa dostanovil, nevieme, ale je isté, že miesto svoje opustil.

39. Ján Ráb,^[269] farár harhovský, dostanovil sa pred súd, podpísal reverz a jako vyhnanec odišiel z vlasti. Žil vo Vratislave, v Scheutnichu a inde vo veľkej biede. Nedostatok zkrátil mu aj život.

40. Ján Schnatzinger^[270] narodil sa 11. nov. l640 v Španej Doline, kde otec bol banským úradníkom. Učil sa doma a v 13. roku poslali ho dobrí rodičia do Prešova. Roku 1665 navštívil univerzitu vo Wittenbergu. Ešte ako študujúci prijal pozvanie za profesora na chýrečné školy prešovské. Vrátil sa s radosťou do vlasti a 13. decembra 1667 bol uvedený do úradu. Z Prešova odišiel roku 166S do Spišských Vlách za rektora. Po troch rokoch, 28. apríla 1631, ho superintendent Michal Lieffman ordinoval v Košiciach za diakona. V úrade nedoprial mu Hospodin dlhého pôsobenia; už roku 1672 ho vyhnali, a musel do vyhnanstva, keď pred súdom prešporským podpísal reverz dňa 10. mája 1674. Vo vyhnanstve zomrela mu manželka i dietky, ako to napísal Jób Trúsius:

Sám Schnatzinger zachytil sa konečne v Poľskom Frauenstadte a tam dokonal život ako rektor.

41. Jozef Zelscuraich^[271] bol kaplánom vo Veľkej, keď ho generál Volkra vyhnal a pozbavil úradu. I bez povolania prijal citáciu Szelepcsényiho a dostanovil sa pred súd. Ďalšie príbehy jeho života nie sú známe.