ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Ján Horčička-Sinapius.^[307] Narodil sa v Sučanoch, kde otec Michal bol farárom-seniorom. Jeho matka menovala sa Barbora Liciová a dala život aj nášmu vehlasnému spevcovi Danielovi Horčičkovi. Po skončených tuzemských štúdiách vyšiel do Kőnigsbergu. Vrátiac sa, prijal pozvanie za rektora do Bánoviec, kde v tie časy prekvitala škola; potom sa dostal za rektora chýrečného gymnázia vo Fraštáku-Hlohovci. Dňa 30. októbra 1652 vysvätil ho v Senici superintendent Daniel Dubravius za farára do Skalice, kde úradoval až do r. 1655. Prešiel za farára do Hlohovca. Zemský pán Hlohovca, gróf Adam Forgách, často ho volával k svojej tabuli a rád počúval náboženské hádky, ktoré mával s fraštackými mníchmi. Keďže mníchov obyčajne umlčal svojou pohotovosťou, ťažko to niesla menovite grófka Forgáchová a do toho času bila do muža, až Horčičku r. 1661 vykázal z fary. Fraštackí evanjelici so slzami vyprevádzali obľúbeného kňaza až k Sv. Petru nad Váhom. Tu spevom 23. Žalmu rozlúčil sa verný pastier s opusteným stádečkom svojím, prosiac ho na kolenách, aby zostalo verné čistému Evanjeliu. Gróf Adam Forgách nemal dosť na tom, že Horčičku vyhnal, ale r. 1662 odňal evanjelikom aj chrám a všetky cirkevné majetky. Fary pozbavený Horčička zachytil sa v Skalici pri meste; a čo skoro prijal pozvanie trenčianskeho sboru za farára. Pri všeobecnom prenasledovaní, r. 1672, bol odňatý i chrám trenčiansky, a farár Horčička predvolaný pred delegovaný súd do Bratislavy. Za príkladom druhých aj Horčička podpísal reverz a vyšiel z krajiny. Osadil sa v Halle a tu zomrel na mor r. 1678. Morovej rane podľahly aj jeho žena a dvoje dietok, ako to označil Trusius:

Horčička bol pilným spisovateľom paedagogickým. Najznámejšou jeho knihou je: „Parva schola in usum discipulorum Christi accomodata et disposita“. Vydaná bola 1658 v Levoči. Ani vo vyhnanstve nezaháľal; vydal viac kníh v latinskej reči. Aj veršovníctvom sa zapodieval; máme jednu jeho pieseň zachovanú i v Kancionáli: „Ach, já matka zarmoucená“.

2. Sámuel Francisci.^[308] Do služieb cirkevných stal si r. 1635 v Slov. Pravne, kde bol rektorom až do r. 1652, potom prešiel za kaplána do Prievidze, keď ho superintendent Daniel Dúbravius vysvätil na úrad kňazský v Nemeckom Pravne, pri kan. vizitácii dňa 16. januára 1652. Desaťročné prenasledovanie zastihlo ho ako farára v Rajci. Zemský pán vyhádzal Francisciho z fary a osadil do nej katol. plebána Martina Ďuračku; k tomu prišlo i predvolanie do Bratislavy pred súd. Pred súdom prišlo Franciscimu veľmi mnoho trpieť; zlomený telesne i duševne, dňa 10. mája 1674 zrieknul sa úradu a nemajúc prostriedkov na ďalekú a nebezpečnú cestu do cudziny, zostal doma v súkromnom živote: znášal trpelive nábehy jezuitov, až ho Pán vysvobodil zo strastiplného života a povolal k sebe v Pov. Bystrici r. 1677.

3. Matej Ján Smidelius^[309] bol okolo r. 1660 diakonom pri boku superintendenta Kalinku v Iľave. Okolo r. 1668 zaujal farársku stanicu v Dubnici miesto Jána Augustínyho. V Dubnici nevydržal dlho, prijal ochotne pozvanie do susedného sboru v Beluši, a tu zastihlo ho veľké prenasledovanie. Na 5. marca 1674 bol predvolaný pred Szelepcsényiho a za príkladom druhých podpísal reverz, zrieknul sa úradu a zostal doma, utiahnuc sa do súkromia. Pravda, neprajníci cirkvi ho stále pozorovali a prenasledovali.

4. Mikuláš Oškerský-Nigrini.^[310] Narodil sa v Žiline, kde otec Ján bol rektorom. Navštevoval viac tuzemských škôl, ako žilinskú, rajeckú, ružomberskú, kremnickú; potom zašiel aj do cudziny a menovite v Königbergu učil sa dva roky. Keď sa vrátil do vlasti, prijal pozvanie do Banskej Bystrice za konrektora a po roku prešiel do rodiska, do Žiliny, za rektora. Tuná tri roky pôsobil k všeobecnej chvále do r. 1653. Kalinka ordinoval ho za farára do Motešoviec, a konečne prijal pozvanie do Púchova. Keď z rozkazu Leopolda I. museli sa do Trenčína na 13. apríla 1671 dostanoviť všetci šľachtici, zemäni a kňazi, aby prijali rozkazy kráľovské, dňa 2. apríla toho istého roku sišli sa v Žiline farári trenčianski na poradu, z ktorej vyslali medzi druhými aj Oškerského ako plnomocníka seniorátu a celú záležitosť uvalili na superintendenta. Počas prenasledovania aj Oškerský dostal predvolanie pred delegovaný súd, podpísal reverz, že sa zrieka úradu a zostal doma v súkromnom živote. Zomrel r. 1682. Aj literárne bol činným; veď ešte ako rektor žilinský vydal tlačou v Levoči r. 1651 úvahu „De baptismi necessitate“.

5. Matej Šuhajda,^[311] od r. 1655 varinský kňaz, bol predvolaný pred súd a jediný opustil vieru 29. septembra 1673 a vo františkánskom kostole verejne a slávnostne priznal sa k novej viere, prekľajúc rodičov i učiteľov, ktorí ho vychovávali v kacírstve, i seba samého, že trval v bludoch kacírskych a aj druhých utvrdzoval v nich. Spolutrpitelia jeho, aby sa vyvarovali podobného pádu, sebe k výstrahe prehodením písmen mena Šuhajda na „Ah Judaš“ upozorňovali sa vzájomne na vernosť, v ktorej s pomocou Pánovou i vytrvali až do smrti.

6. Andrej Záskalický.^[312] Narodil sa v našej slovenskej Orave, v Záskalí, z otca Martina a matky Anny Valerovej. Ponavštevoval mnoho vlastenských škôl, ako dolnokubínsku, liptovskosvätomikulášsku, bol aj v Csepregu, v Žiline, v Štiavnici a v Kremnici a zašiel aj do Wittenbergu, kde sa dal zapísať rektorovi Jánovi Scharffovi 11. októbra 1651. Keď sa vrátil, prijal učiteľskú stanicu v Lipt. Sv. Mikuláši; ztadiaľ prešiel za rektora do Novej Bane, do Púchova a konečne do Nemeckého Pravna; ale tu ho vyhnala zo školy grófka Pálffyčka r. 1660, utiahnul sa tedy do súkromného života a o dva roky prešiel za farára do Hričova. Tu prijal predvolanie pred súd Szelepcsényiho; Záskalický sa nedostanovil; dobre tušil, čo to bude za súd; dobrovoľne vyšiel z vlasti a žil v Brehu, potom presídlil do Vratislavy. Až r. 1682 vrátil sa z vyhnanstva a stal sa farárom v Novom Meste nad Kysucou; ani tam nemohol pri pokoji zastávať úrad, i tretí raz ho vyhnali. Prešiel tedy do Tepličky pri Žiline a tam aj dokonal.

7. Jonáš Colledanus.^[313] Narodil sa v Rajci. Po skončených štúdiách bol rektorom v Púchove; potom, Kalinkom ordinovaný, prešiel za diakona do Nového Mesta nad Kysucou. Ako taký dostanovil sa Prešporku pred súd a posúdený na ztratu majetku i života, prosil o milosť; i sa mu jej dostalo, ale len tak, keď podpísal reverz a vyšiel z vlasti. Žil v Brehu, potom vo Vratislave v biede a v chudobe, odkázaný na pomoc a na milosrdenstvo iných. Až r. 1682 mohol sa vrátiť do vlasti, keď dostal pozvanie za farára do Púchova. No, vo fare nemohol zostávať, lebo katolíci násilným spôsobom vnikli do chrámu a Colledána vyložili z fary. Colledán v prenajatom súkromnom byte vybavoval začas kňazské funkcie. R. 1691 nachádzame ho už v Súľove. Zanechal po sebe v rukopise „Kázány na Evangelia nedelny, Svátečny y na Epištoly Svaté k potěšeny svých milích Dytek zepsané offerované roku 1691“. Ako sa v tie časy kázavalo u nás, nech na ukážku stoja tu niektoré dispozície jeho: Na Veľkú noc: „Půjdeme na trh velikonoční, abychom si nakoupili: 1. oleje polinkového, 2. oleje balzamového a 3. oleje borovičkového“. V nedeľu po Vstúpení kázal „o kalendáři Syna Božího: 1. požehnaná věřících lidí žalost, 2. zlořečená lidí bezbožných radost, 3. předivná Boží o svou církev starost“. V 7. nedeľu po sv. Trojici: „Obírati se budeme okolo kuchyne Boží: vidíme 1. Pána, který jí připravuje, 2. pokrmy, které hotuje, 3. lidi, kterým se táto kuchyň připravuje.“ Na deň sv. Markéty: „Půjdeme na jarmark Ducha Svatého: 1. toho jarmarku město, 2. toho jarmarku tovary, 3. toho jarmarku kupcov poznáme“. Na deň sv. Bartolomea: „Půjdeme do zvady: 1. kdo se tu vadí? 2. proč se vadí? 3. jaký konec teto zvady byl?“ Na deň sv. Pavla: „Půjdeme na svadbu Satanovu 1. Saulovo usilování, 2. Saulovo zahamování, 3. Saulovo proměnění.“ A na II. nedeľu pôstnu kázal: „Budeme se obírati okolo psa kananejského, poznáme 1. jeho hospodu, 2. jeho potravu, 3. toho psa pochvalu“.

8. Juraj Rudinský.^[314] Bol farárom v Čadci, keď ho zastihla krútňava desaťročného prenasledovania. Pred súdom podpísal reverz, že sa zrieka úradu a mal zostať doma; ale jednako len vyšiel ako vyhnanec, lebo ani v súkromnom živote nemal pokoja od jezuitov. Osadil sa v Brehu s manželkou a s dvoma synmi; jeden z nich odpadnul od viery. Keď mu manželka vo vyhnanstve zomrela roku 1676, vrátil sa do vlasti a na Kysuciach biedne roľníčil. Ani po r. 1682 neprijal kňazskej stanice, lebo sa cítil byť viazaný vo svedomí, keď podpísal raz reverz, že sa zrieka úradu. Pre výstrahu napísal bol aj jedno dielo: „Gabaonský revertens“.

9. Ján Drdel ako kysúcky rektor vyšiel z vlasti a žil biedne vo Vratislave.

10. Ján Nosticius.^[315] Narodil sa v oravskej Veličnej, kde otec bol farárom. Po skončených tuzemských štúdiách navštívil cudzozemské univerzity, ako Rostock, Jenu, Lipsko a Wittenberg. Keď sa vrátil do vlasti, prijal pozvanie za učbára na chýrečné gymnázium fraštacké; ztadiaľ prešiel do Pezinku a r. 1662 bol rektorom v Žiline Vysvätený Kalinkom r. 1669, ako diakon účinkoval v Žiline. Predvolaný Szelepcsényim, podpísal reverz a vysťahoval sa i s rodinou a vo Vratislave vyučoval súkromne hebrejskú reč. R. 1682 vrátil sa do Žiliny a o dva roky stal sa farárom; r. 1687 vyhnali ho znovu, osadil sa v Štubni, kde zomrel r. 1689 ako viacnásobný vyhnanec.

11. Andrej Blásius.^[316] Narodil sa v trenčianskej Drietome a po skončených štúdiách, ordinovaný 9. decembra r. 1653, prijal faru v Kotešove, kde účinkoval do r. 1658. Potom prešiel do Súľova a požehnane, pri pokoji pôsobil až do r. 1674. Na 5. marca 1674 predvolaný pred súd, podpísal reverz, odišiel so ženou i s dietkami do Brehu. Zašiel aj do Wittenbergu, aby obránil verejne seba i všetkých, ktorí vydali pred súdom reverz. R. 1681 v jednej dedinke neďaleko Tešína odbavil evanj. služby Božie. Keď sa jezuiti dozvedeli o tom, obžalovali ho; bol chytený i väznený. Na prímluvu ženinu prepustili ho na svobodu, ale i vykázali zo Sliezska. Ušiel do Poľska, kde biedne živoril z milosti dobrodincov. Konečne vrátil sa domov a r. 1706 prijal faru hájsku v Turci, kde aj skončil r. 1718.

12. Pavel Major.^[317] Narodil sa v Prievidzi. Po skončených tuzemských štúdiách vyšiel do Nemecka, menovite r. 1666 dal sa zapísať medzi poslucháčov univerzity vittenberskej; bol aj v Jene a všade sa vyznačoval učenosťou a vernosťou ku Pánovi. Keď prišiel z cudziny domov, prijal miesto rektora v Turčianskom Svätom Martine; už roku 1670 prešiel za rektora do Iľavy. Tu si ho veľmi obľúbil superintendent Kalinka a stál s ním v stálych i častých stykoch, aj keď bol dlhší čas držaný v Bratislave. Pre tieto časté a dôverné styky docitoval Szelepcsényi aj Majora r. 1673 pred svoj súd, ale keď Major videl, aké výroky vynášajú sudcovia, odišiel dobrovoľne z vlasti, nedostanoviac sa ani pred súd. Osadil sa v Žitave; odtiaľ, prestrojený, častejšie prichádzaval do Iľavy a utvrdzoval veriacich vo viere. Keď sa vyhnanci naši po šopronskom sneme mohli už domov vrátiť, prišiel s nimi aj Major a zase zaujal svoju predošlú stanicu. R. 1683 prešiel za farára do Košece, odkiaľ ho nepriatelia vyhnali; utiahnul sa do Nozdorovíc, potom r. 1691 na Krnč ku Gosztonyovcom. Dvanásť rokov zvestoval mocne slovo Božie v súkromnej kaplnke Gosztonyovcov nielen okolitým zemianskym rodinám, ale aj poddanému ľudu, ktorý húfne navštevoval tieto služby Božie. R. 1703 povolal Majora Petróci do Košece; pobudnul tu len rok, lebo už r. 1704 prijal vokátor zo Sklabiny a r. 1705 vrátil sa zasa do trenčianskej, do Púchova. Tu poctil ho seniorát konseniorstvom a r. 1706 vyslal i jeho na synodu ružomberskú. Kráľovskí komisári vyhnali ho r. 1710 z fary a vypovedali z obce; jednako, i proti tomuto zákazu, zostal v Púchove, keď mu Korponay ponúknul svoj dom. Ale nepriateľstva, nápadov bolo toľko, že ich nemohol znášať, preto sa r. 1711 utiahnul do Nimnice, do biednej chatrče, a tam shromažďoval veriacich okolo Slova a Sviatostí. Na rok potom presídlil do Viesky, kde ho 20. okt. 1713 hajdúci vyrabovali, tak že si zachránil iba holý život. Konečne ako vekom stiesnený, krížom sprobovaný a nápadmi skľúčený starčok prišiel do Banskej Bystrice ku synovi Jánovi, ktorý bol tam slovenským farárom. Celý život prenasledovaný, v stálom nepokoji žijúci, na sklonku života našiel pokoja a oddychu u syna a 28. septembra 1714 tíško usnul v Pánu. Pohrebnú kázeň povedal nad ním Sámuel Michaelides z 42. Žalmu.

13. Ján Láni—Caban.^[318] R. 1629 bol rektorom v Rajci a r. 1639 prešiel na faru bolešovskú. Bol dôverným priateľom Kalinkovým, ktorý poznačil o ňom vo svojom denníku, že ho navštívil v Prešporku a rozpovedal mu, že Juraj Boršický r. 1671 okolo Všech Svätých s pandúrmi oblokom vliezol do chrámu a takto ho odňal evanjelikom, a Lániho potom vyhnal z fary. Pred mimoriadny súd prešporský nebol volaný, ale zato vyšiel z vlasti s ostatnými vyhnancami a osadil sa v Brehu, v Strele, až konečne zašiel i do Lipska, kde dokonal biedny život r. 1678. Láni zaoberal sa aj veršovníctvom a složil pieseň: „Ja žádost duše mé věrné, obrácím k tobě, můj Pane!“ Túto pieseň zachoval nám jeho syn Michal Láni, farár vrbovčiansky, jeho spoluexulant.

14. Ján Hadík.^[319] Narodil sa v Trenčíne, kde otec Ján bol farárom, pozdejšie vehlasným superintendentom. Navštevoval pilne tuzemské školy, ako v Žiline, v Trenčíne, v Bánovciach, v Prešporku, v Levoči a v Kremnici. Keď obdržal štipendium od Illésházyho, vyšiel r. 1652 i do Wittenbergu a pilne študoval tri roky. Navrátiac sa do vlasti, prijal pozvanie za rektora do Iľavy. Po dvoch rokoch, v 26. roku života, vysvätil ho Joachim Kalinka za farára do Melčíc, keď sa zaviazal k miernosti, lebo ako rektor iľavský veľmi obľuboval opojné nápoje. Keď gróf Nádašdy opustil vieru otcov, nechcel trpieť na svojich rozsiahlych panstvách ev. farára, preto aj Hadíka vyhnal z fary a celú knižnicu jeho spálil. Vyhnanca Hadíka zaujal sa verný evanj. veľmož Ostrošith, ktorý mu poskytnul príbytok do r. 1664, keď prijal vokátor cirkve slatinskej; odtiaľ pozval ho gróf Peter Zay do Uhrovca. V Uhrovci pôsobil požehnane a svojou učenosťou a vernosťou vyzískal si toľkej úcty v senioráte, že ho vyvolili i za seniora. Ako senior musel sa dostanoviť dňa 5. marca 1674 pred delegovaný náhly súd. Hadík choval sa statne, nechcel podpísať reverz, preto ho posúdili na ztratu života i majetku. Dňa 30. mája 1674 odviedli ho do Leopoldova. Jezuiti a vojaci hrozili mu celou cestou rôznymi torturami, tak že Hadík, úplne vysilený a prestrašený neďaleko Trnavy bol hotový zapredať Krista a jeho cirkev, ktorej tak verne a oddane slúžil. V Leopoldove potom verejne v chráme priznal sa k novému, katolíckemu vierovyznaniu a dostal sa na slobodu. Ale čo mu bolo zo slobody, keď mu svedomie nedalo nikde pokoja? Načo mu bol život, keď sa mu nevedel tešiť? Svedomím týraný, opustil vlasť, zašiel do Nemecka a stal sa zas evanjelikom. Zomrel v Hamburgu r. 1681. Vo vyhnanstve napísal a vydal svoj vlastný životopis: „Regia coeli, augusta porta, arcta via“.

15. Dániel Perlička.^[320] Otec menoval sa Daniel Perlička, a bol seniorom pražského bratstva, farárom v Beroune. Po bělohorskej katastrófe musel utekať z vlasti. Osadil sa v Čachticiach, a tu sa mu narodily dietky: Daniel, potom Matej, rektor vo Svätom Jure, a Ján, údatný vojak a vychýrený matematik. Keď skončil štúdiá r. 1657, stal sa rektorom vo Vrbovom, o rok prešiel v tejto hodnosti do Nového Mesta nad Váhom. Keď si Fraňo Nádasdy r. 1660 zavolal 500 Myjavcov do Nového Mesta a kázal im sboriť chrám, evanjelikmi na zemianskom grunte vystavený, aj Perlička musel zo školy. Zaujal sa ho gróf Nyáry a ponúknul mu školu sobotištskú, čo aj prijal ochotne a vďačne; potom prijal pozvanie do Skalice, kde len krátko pôsobil, lebo r. 1668 vidíme ho v Púchove. Ani tu nemohol dlhšie účinkovať pri pokoji; už r. 1671 ho vyhnali. Keď už nikde nemal miesta, odišiel do Sliezska, a tam ho r. 1672 ordinoval Joachim Kalinka za farára do cirkvi svientickej; tu aj složil bremä časného utrpenia r. 1684.

16. Ján Habermann,^[321] syn tekovského seniora Mateja, navštevoval pilne naše školy evanjelicke v Nem. Pravne, v Kremnici, v Prievidzi, v Brezne a v Žiline. Roku 1657 dostal pozvanie do Nového Mesta nad Kysucou, kde spravoval školu za tri roky. Potom prešiel za rektora do Povážskej Bystrice, odkiaľ ho vyhnal Emerich Balassa. O všetko pripravený, žil za čas v ústraní, až sa dostal r. 1665 za diakona do Varína. Bol predvolaný pred súd a vypovedaný z krajiny.

17. Matej Palumbini.^[322] Narodil sa v Turč. Sv. Martine. Keď dokončil štúdiá v Jene, prijal stanicu pri škole mošovskej, potom prešiel za rektora do Žiliny. Pri všeobecnom prenasledovaní pozbavený postavenia, vrátil sa do Jeny a študoval ďalej. Získajúc si doktorát mediciny, vrátil sa r. 1679 do vlasti, osadil sa v Trenčíne ako lekár, blahodarne účinkoval i v tomto povolaní. Lásku k cirkvi zato neztratil. Viac jeho disertácií uzrelo svetlo tlačou. — Zomrel v Trenčíne vo vysokej starobe, otočený všeobecnou úctou a láskou.

18. Ján Nigrini-Púchovský.^[323] Ako púchovský rektor počal slúžiť cirkvi od r. 1649 — 1652. Odtiaľ aj jeho prídavné meno „Púchovský“, lebo cirkvi evanj. na Slovensku slúžilo viac Jánov Nigrinich. — Superintendent Kalinka ordinoval ho za kňaza, a pred veľkým prenasledovaním účinkoval vo Veľkých Ostraticiach (1668 — 1673). Zavolaný pred súd, podpísal reverz a odišiel do vyhnanstva, kde zmizla stopa jeho života.

19. Tobiáš Masník^[324] narodil sa v Kostolnom dňa 28. októbra 1640 z otca Daniela, kňaza kostolňanského. Učil sa v Dubnici, v Novom Meste nad Váhom, v Iľave a konečne v Prešove. Tu prijal pozvanie dobročinného patróna grófa Františka Nyáryho do Senice, kde mu bola sverená dobropovestná škola. Odtiaľto prešiel za rektora do Iľavy a tu si vyzískal takú dôveru a chválu, že si ho superintendent Joachim Kalinka vysvätil r. 1672 ku boku svojmu za diakona. Prešporskému súdu nemohol vyhnúť; na 4. marca 1674 sa dostanovil silný vo viere a nezlomný vo vyznávaní Krista. Darmo mu hrozili, darmo ho nespravodliví sudcovia odsúdili na ztratu majetku i života, nebol náchylný podpísať nijaký reverz. Odviedli ho do Leopoldova, kde sa trápil 9 dlhých mesiacov a trpelive znášal Kelliove urážky. Dostal sa do Itálie a konečne za otroka na galeje. Až do Capra Cotty došiel s ostatnými väzňami. Keď vyšli z mesta a uberali sa do Neapolu, bolo to 3. mája r. 1675, bol hmlistý, oblačný deň, akých v Itálii nebýva, tak že nebolo vidieť na dva-tri kroky. Túto hmlu použili Ján Simonides a Tobiáš Masník — ako znak Božej prozreteľnosti — k tomu, aby ušli. Pod rúškom hmly vyskočili z radu, a sprevádzajúce vojsko ich nezbadalo. Tak sa oslobodili títo dvaja verní vyznavači Pánovi. Ale netešili sa dlho svobode; znovu ich chytili a priviedli zpät do Capra Cotty. Tu ich očakávaly ešte hroznejšie a väčšie muky. Šesť dlhých týždňov mučili a trápili sa vo väzení. Ale Hospodin postaral sa o svojich verných. Jeroným de Bakkaria prinášaval im v tmavých nociach pokrm do väzenia, aby snadnejšie mohli prenášať utrpenie. Pravda, boli veľmi nedôveriví; mysleli, že to zasa nová pasca; nechceli prijať pokrmov, báli sa, že sú otrávené; ale hlad ich prinútil siahnuť po ponúkanom jedle. Dňa 13. júna boli vyvedení z väzenia. Šlo s nimi niekoľko vojakov, ktorí ich mali predať na galeje. V Izernii však, neďaleko Neapolu, stretla sa vojenská stráž s kupcami neapolskými, ktorí skupúvali otrokov na galeje. Ponúkli im za každého 50 piastrov, a vojaci sa veľmi radi zhostili väzňov, urobili obchod. — Kupcov týchto však vystrojil bohatý mešťan Juraj Weltz z Neapolu, tajný evanjelik, ktorý sa podivným spôsobom dozvedel, kedy poženú našich úskokov do Neapolu. Masník neveril tomuto predivnému osvobodeniu; myslel, že sa mu sníva; až keď nevidel pút ťažkých na nohách a na rukách a našiel sa v poriadnom rúchu zaodený a dobrým jedlom posilnený, kľakal na kolená a vzdával vďaky Hospodinovi za pomoc a za ochranu. Peňažitým darom hojne opatrený, chcel sa Masník vrátiť do vlasti cez Nemecko; no, ešte nebolo radno ukázať sa doma, preto zostal vo Wittenbergu za dlhší čas a pracoval literárne; potom zašiel do Žitavy, kde sa svítal s dávno nevidenou ženou a s dietkami. Matej Ostrošith povolal ho r. 1682 do Iľavy za farára; dlho sa tu nemohol baviť, lebo zemský pán bol posúdený na ztratu majetkov pre povstanie Thökölyovské, a i Masník bol pozbavený fary, a celá Iľava, predtým úplne evanjelická, musela byť rekatolizovaná. Nášho vyhnanca zaujali sa blatnickí páni a pozvali si ho na hrad za dvorného kazateľa, kde zotrval až do roku 1686; potom prešiel do Sv. Ondreja a do Hája. — Konečne prijal pozvanie Zayovskej rodiny do Uhrovca a tu zomrel 28. júla 1697. Z jeho prác literárnych zasluhujú si spomienky: „Schola crucis et lucis“ (1675), „Unerhörter Gefängniss-Process“ (1676), „Vyvolená vinice Boží“ (Jena 1679) a „Výborně dobrý způsob písma Slovenskeho“ (Levoča 1696). Jeho potomci žijú — dľa Haana — na Čabe a menujú sa dnes Omastovci.

20. Joachim Kalinka.^[325] Narodil sa r. 1601 v Ružomberku, kde otec Ján bol od r. 1598 rektorom. Navštevoval vlastenské školy a pilne študoval v Radvani, v Kremnici, v Bytči, v Bánovciach a konečne v Prešove za štyri roky náležite sa pripravil na vznešený úrad kňazský. Ako to bývalo v tie časy, aj náš Kalinka musel spôsobnosť svoju dokázať najprv v škole. Roku 1624 povolala ho radvanská cirkev, kde otec bol farárom, za kántora. O rok pozvalo si ho rodisko, Ružomberok, za rektora školy. — Po poldruha roku stal sa tam diakonom-kaplánom a potom už postupoval ako veľmi umný a obľúbený kazateľ. Roku 1634 prijal pozvanie za farára do Rajca, odkiaľ r. 1636 prešiel do Iľavy. Za Kalinku cirkev iľavská zkvitla utešene. Ako milovník hudby, povolal do cirkvi za kantora Štefana Pilárika, s ktorým sriadil cirkevný hudobný sbor. Týmto pritiahol a upútal ku chrámu veľmožov Ostrošičovcov a menovite Gašpara Illésházyho, župana troch stolíc slovenských. Kalinka postupoval v cirkevných hodnostiach veľmi rýchle. Počiatkom r. 1646, na konvente bánovskom, bol jednomyseľne vyvolený za nástupcu superintendenta Zachariáša Lániho; uviedli ho do úradu 15. febr. tohože roku superintendenti Gregor Láni a Daniel Dubravius. Kalinka ako superintendent s veľkou horlivosťou vizitoval cirkve, jeho správe sverené, odrážal mocne útoky, bdel nad čistotou viery i mravov a najmä otcovskou starostlivosťou zaujímal sa škôl, menovite prešovského kolegia. Za 27 rokov svojho úradovania vysvätil na kňazstvo 137 kandidátov. Dňa 10. júla 1671 dostal Kalinka list grófa Rottála, v ktorom ho postavuje pred delegovaný súd v Prešporku. Tento súd posúdil za päť mesiacov 320 obžalovaných pre udajnú účasť na Vesselényovskom sprisahaní. Kalinka, povedomý svojej neviny, vybral sa ihneď do Prešporku; dorazil ta v VII. nedeľu po Sv. Trojici a ubytoval sa u mestského notára Sámuela Káčera. Celá vina Kalinkova bola v tom, že prijal od Komenského Drábikovo dielo: „Lux in tenebris“ a neoznámil to vrchnosti. Na Kalinkovi záležalo menovite arcibiskupovi Szelepcsényimu, ktorý vedel o jeho hlbokých vedomostiach, príkladnom živote a veľkej vážnosti, ktorú požíval medzi evanjelikmi, a rád by bol naklonil Kalinku k odpadlíctvu od viery. Najprv ako líška, peknými slovami, potom hrubo, vyhrážkami, často prostredníctvom jezuitov Kopeckého a Kubicu dorážal na Kalinku, a keď mu ani pri poslednom výsluchu 18. júla nemohli ničoho dokázať, miesto toho, aby ho boli prepustili domov, za desať dlhých mesiacov musel sa na vlastné trovy zdržovať v Prešporku a trpieť každodenne nové a nové nápady jezuitov. Dňa 9. mája 1672 dorazil Kalinka konečne do Iľavy, prepustený Rottálom. Už 28. mája, v sobotu pred nedeľou Exaudi, ráno o 7. hod. prišla do Iľavy komisia kráľovská na dvoch vozoch pre chrámové kľúče, ale chladnokrevnosť Iľavanov zvíťazila nad zúrivosťou samozvanej komisie. Víťazstvo toto nemalo však dlhého trvania, lebo 3. júla prišlo ku Kalinkovi posolstvo arcibiskupovo, dvaja plebáni, a zakázali mu kázať, lebo, vraj, poburuje ľud v kázniach. Bolo to práve pred svätodušnými sviatkami, a keďže nemal sa dať kým zastúpiť, lebo všetci okolití ev. farári boli už vyhnaní z fár, podľa slov Pavlových: „Běda by mi bylo, kdybych nekázal“ (I. Kor. 9, 16.) nedbal na zákaz, ale odbavil slávnostné služby Božie. Dňa 13. marca 1673 prišiel do Iľavy gróf Strassoldo s vojskom, zaujal chrám evanjelický, Iľavu vydrancoval, Masníka vyraboval úplne, Kalinka musel utiecť a pravdepodobne utiahnul sa na svoj zemiansky majetok do Kolačína; Masník sa celý rok skrýval po horách. Keď takto pozbavili Kalinku fary, chceli ho pozbaviť ešte i dobrého mena, cti i majetku. Na deň 25. septembra 1673 predvolali ho znova pred súd do Prešporku. Bol obvinený v sumárnej obžalobe s ostatnými 38 predvolanými kňazmi. Menovite Kalinku veľmi trápili a často nápadali; hrozili mu tortúrou, ak sa neprizná k činom, ktorých sa nikdy ani vo sne nedopustil. Kalinka, už 72-ročný starec, ťažko znášal útrapy, jednako zostal verný Pánovi svojmu, ale utrpením a vekom zoslablý, uveril Illésházymu, ktorý sľuboval slobodu, ak podpíšu reverz, že sa vysťahujú z vlasti. Reverz, v ktorom bolo podhodené soznanie viny, nevedomky podpísal aj Kalinka a tak nastúpil ťažkú cestu do cudziny. Kalinka cestoval so zaťom Tarnóczym a Sinapiusom, trenčianskym farárom, na Žilinu, Tešín, Vratislavu do Hornej Lužice, osadil sa v Žitave a požíval dobrodenie baróna Mikuláša z Gersdorfu. Posledné dni vyhnanstva ztrpčila Kalinkovi kniha Jura Lániho, z talianskych galejí oslobodeného bývalého rektora krupinského. Tu bol menovite Kalinka predstavený ako neverný a nepravý učedlník Kristov; že sa priznal k vine, ktorej si ani sám nebol vedomý, a podpísal reverz, tým sebe obľahčil postavenie, ale ostatných martyrov zamočil. Iste, bola veľká chyba podpísať reverz a nepresvedčiť sa, čo podpisuje; a prešporskí sudcovia vyhovárali sa vždy týmito podpismi, že ev. farári neboli súdení pre vieru, ale pre politiku. Ešte nešetrnejšie napadli vyhnancov Juraj Gassitius a Krištof Mažár v knižočke, vydanej pod menom: „Clypeus veritatis“ (= štít pravdy). Proti týmto obvineniam ohlásil sa Kalinka a 16. marca 1678 predložil celú vec vyhnancov wittemberskej univerzite a čakal na svoje rehabilitovanie. No, zadosťučinenia sa nedočkal, lebo už 19. júna 1678 bol pochovaný pri chráme Sv. Kríža v Žitave. Kalinka bol aj cirkevným spisovateľom (napísal obšírnejší výklad Lutherovho Katechizmu), pomazaným veršovcom. Od neho máme v Kancionáli viac piesní, ako: „Kde mám hledat Ježíše“ a „Nyní, ó drahý Ježíši Kriste!“, „Smutný čas nynější“, „Zdráv buď, předrahý Ježíši“, „Ó, dni smutný, přežalostný“ atď.

21. Eliáš Augustíny, syn Jána Augustínyho, bývalého seniora a farára dubnického. V školách tuzemských krásne napredoval; učil sa v Iľave, v Modre, v Brezne, v Žiline a v Kremnici, vyšiel do Wittenbergu a tri roky pilne študoval na univerzite. Keď sa vrátil, bola mu r. 1666 sverená mošovská škola; o dva roky prešiel do Iľavy za rektora. Tu si založil rodinu, oženil sa s dcérou Martina Tarnóczyho, tedy s vnučkou Kalinkovou. Dňa 3. júna 1669 ordinoval si ho ku boku svojmu za diakona Joachim Kalinka, a toho roku prešiel do Slatiny za farára. R. 1671 stretáme sa s ním už v Hnilíku. O krátky čas vypovedali ho z fary a z obce. Do vyhnanstva nemohol pre stiesnené pomery hmotné; pripojil sa ku Danielovi Krmanovi st., bývalému farárovi turolúckemu, a dlhých desať rokov sa skrýval po horách, ako honená zver. Najviac sa zdržoval v Belej, pri Bojniciach.

22. Daniel Reguli^[326] bol farárom v Novom Meste n/Kysucou (1667 — 1674). Svojím účinkovaním získal si lásku a úctu veriacich, ale neušiel pozornému oku Szelepcsényiho, ktorý ho predvolal pred súd. Po mnohom utrpení, keď nemal prostriedkov na cestu do vyhnanstva, podpísal reverz, že zostane doma, zrieknul sa fary, ktorú potom katolíci chvatom obsadili svojím plebánom. Tento pomocou jezuitov rekatolizoval celý krásny kraj na Kysuciach.

23. Eliáš Ladiver^[327] bol od r. 1639 farárom v Žiline, od r. 1654 bol i seniorom, tedy vehlasným pracovníkom na vinici Božej. Zomrel vo vyhnanstve v najväčšej biede r. 1676. Či bol pred prešporským súdom, nevieme; isté je len to, že bol predvolaný.

24. Ján Cinna^[328] bol r. 1672 ordinovaný za diakona do Varína ku boku farára Šuhajdu. Počas prenasledovania musel sa dostanoviť do Prešporku a pred súdom dokázal sa byť hodnejším následovníkom Pánovým, ako jeho principál Šuhajda, lebo hoci podpísal reverz a zrieknul sa úradu, no nezrieknul sa nikdy viery a vyznania evanjelického.

25. Matej Žatecký^[329] pochádzal z Čiech, usadil sa na Slovensku, aby svojimi peknými vlohami a výrečnosťou poslúžil evanjeliu. Dňa 8. októbra 1658 bol ordinovaný za kňaza do Konského a zotrval tu až do prenasledovania. Dovolaný pred súd prešporský dňa 16. mája 1674 podpísal reverz, zriekol sa úradu a zostal doma. Keď si evanjelici po šopronskom sneme vydýchli, r. 1684 bol už farárom v Predmieri.

26. Ján Gevicenus^[330] bol farárom v Liptovskej Sv. Mare, ale r. 1666 násilným spôsobom vyhnaný z fary, prešiel na Porubu; ani tu sa netešil dlho pokoju, musel pred delegovaný súd do Prešporku. Keď mu sudcovia pohrozili ztratou majetku i života, dal sa nakloniť, podpísal reverz a zostal doma. Po šopronskom sneme zjavil sa zase v Porube a účinkoval tam od r. 1683.

27. Andrej Kulifaj^[331] bol farárom na Lúke, potom, r. 1657, prešiel do predmieru a tu účinkoval pri pokoji až do r. 1674, utvrdzujúc veriacich vo viere. Pravda, ani on nemohol zostať na fare pri všeobecnom prenasledovaní, ale nevieme, kde ho hodila vlna protireformačná.

28. Pavel Ambrosiades^[332] narodil sa v Povážskej Bystrici, kde otec Ján bol farárom. Po skončených štúdiách bol vychovávateľom u Šimona Balassu, až dňa 6. augusta 1629 vysvätený, šiel za farára do Štiavnice trenčianskej. Tu dlhé roky požehnane pôsobil a vo vysokej starobe musel z fary. Ako súkromník zomrel v biede a v trápení r. 1675.

29. Žigmund Doroticius^[333] bol od r. 1651 farárom v Prečíne a s ostatnými kňazmi sa musel dostanoviť pred prešporský súd. Na ztratu majetku i života odsúdený, zachránil sa reverzom a zrieknul sa úradu.

30. Jakub Petroselinus-Petroveský^[334] narodil sa v Třebíči, kde otec, tiež Jakub, bol farárom. Pre vieru prenasledovaní rodičia uchýlili sa na Slovensku, a tu študoval aj mladý Jakub, navštevujúc mnohé vlastenské školy. Ako rektor počal slúžiť cirkvi v Púchove, ztadiaľ dňa 10. októbra 1657 vysvätil ho Joachim Kalinka za farára na Lúku. Tu rodinu jeho stihlo veľké nešťastie. Dovalili sa Turci, vyrabovali celú dedinu a medzi inými odviedli aj ženu Petroselinovu. Darmo sa namáhal vyhľadať ju a vykúpiť z otroctva, zmizla bez stopy. Na Lúke zastihlo ho prenasledovanie, osnované Szelepcsényim, a musel opustiť stádečko Božie, jeho správe sverené. V súkromnosti žil a skrýval sa desať rokov, až sa mu r. 1683 dostalo pozvania za farára do Hájnik. Ale krížom a súžením tak veľmi navštevovaný starec netešil sa už dlho slobode; zomrel r. 1684.

31. Andrej Sartorius^[335] pochádzal z nitrianskej Bojny. Začal účinkovať v cirkvi ako rektor v Iľave; r. 1656 stal sa tam diakonom. O rok prešiel za farára do Košatca. Ako košatecký farár postupoval v hodnostiach seniorálnych. Už r. 1659 vyvolili ho za podnotára seniorálneho, r. 1663 sverili mu seniorálné zapisovateľstvo, ba r. 1669 i samé seniorstvo. Keď zemepanská svevoľa neztrpela ho ďalej v Košatci, odišiel do vyhnanstva. Čoskoro prijal pozvanie za farára do Sv. Michala v Turci, ale ani tu nedovolila mu dlhšieho pobytu „snášanlivosť“ katolícka. Generál Spork vyhnal ho bez ľútosti a zkonfiškoval mu celý majetok. Utiahnul sa do Sedmohradska a v Malom Karkove zomrel dňa 12. júna 1679.

32. Štefan Albinus^[336] pochádzal z Dežeríc; po skončených štúdiách bol rektorom v Košetci. Dňa 2. júla 1639 bol ordinovaný za farára do Kočkoviec a r. 1669 vyvolený aj za seniorálneho notára. Veľmi dbal o hospodárenie sboru; jeho pričinením obnovily sa všetky cirkevné stavy. Szelepcsényi ho jednako predvolal do Prešporku. Keď mu prečítali výrok súdu, že je pozbavený života i majetku, zachránil si holý život podpísaním reverzu, že sa zrieka úradu a zostane doma v súkromnosti.

33. Tomáš Dentulini,^[337] syn českého exulanta Tomáša. Po zdarne skončených štúdiách prišiel do Trenčína za konrektora na školu zemiansku. Dňa 19. októbra 1655 bol ordinovaný za farára do Drietomy. Pre nevďačnosť cirkevníkov a patrónov, ktorí mu nechceli dať opraviť zhorenú faru, odišiel za farára do Turnej a tu sa po druhýkrát oženil r. 1669. Predvolaný pred delegovaný súd, podpísal reverz a zostal doma bez zamestnania. Bol aj literárne činný; vo Wittenbergu vyšly dve jeho vedecké práce v latinskej reči.

34. Mikuláš Coriari,^[338] rodom z Pruského, bol dňa 20. januára 1634 ordinovaný za farára do Dolnej Súče, kde vytrval až do veľkého prenasledovania. Bol predvolaný pred delegovaný súd do Prešporku, podpísal reverz a zostal doma, zrieknuc sa úradu.

35. Ján Sartorius,^[339] rodák púchovský, bol dňa 12. septembra 1651 ordinovaný za farára do Lednice. Dostal sa do otvoreného boja s českými bratmi pre dogmatické rozdiele, menovite často sa potýkal s lednickým prorokom Drábikom. Nevyhnul prešporskému súdu, ale odsúdený na ztratu majetku a života, aspoň život si zachránil podpísaním reverzu.

36. Ján Repa^[340] bol farárom v Motešiciach a od r. 1665 aj senior. notárom. Kruté cisárske vojsko, ktoré sa bolo zjavilo v Motešovciach, vyhnalo ho z fary. Na citáciu prešporského súdu nečakal, ale sa s Danielom Krmanom st. skrýval po horách a u dobrých ľuďoch, jezuitmi všade stopovaný, za dlhých desať rokov. Keď svitlo evanjelikom, prijal pozvanie do Trenčína za farára a zaujal úrad r. 1683.

37. Martin Križan^[341] narodil sa v Popradne pri Bytči r. 1635 z otca Jána a z matky Barbory Hrkotovej. Študoval doma i v cudzine a po skončených štúdiách šiel za vychovávateľa ku Štefanovi Petróczymu. V cirkvi začal pôsobiť ako rektor v Hričove; zdržal sa tam päť rokov, potom prešiel do Podlužian, r. 1666. Ordinovaný bol v Diaviakoch Martinom Tarnócym r. 1667 za farára do Jablonice; potom prešiel do Podlužian za farára a tu sa dočkal prísneho predvolania pred súd prešporský. Pred súdom sa držal statočne viery a vyznania evanjelického, radšej odišiel z krajiny a opustil vlasť, ako by bol mal opustiť Pána svojho a cirkev svoju drahokúpenú.

38. Mikuláš Frabricius^[342] započal verejné cirkevné pôsobenie v Iľave ako diakon bol pri boku slavného superintendenta Joachima Kalinku. Z Iľavy prešiel za farára do Slatiny a tu pracoval zdarne na vinici Božej, až ho Szelepcsényi docitoval pred súd do Prešporku. Aby si zachránil život, podpísal reverz a utiahnul sa do Čiernej Lehoty, kde žil v biede a v ustavičných bojoch s jezuitmi. Keď počalo svitať evanjelikom na Slovensku, preslávená familia Zaych povolala ho r. 1682 do Uhrovca za farára. Ale protivenstvá a hrúzy desaťročného prenasledovania podlomily mu zdravie a k veľkému žiaľu svojich veriach zomrel v Uhrovci už r. 1688.

39. Juraj Fábry^[343] bol od roku 1667 farárom v Košetci, neďaleko Trenčína. Čoskoro musel z fary. Pred súdom prešporským zrieknul sa úradu a skrýval sa vo vlasti pred nástrahami jezuitov.

40. Adam Cerkoň^[344] dostanovil sa pred súd prešporský ako rektor kočkovský a radšej sa zrieknul úradu, len aby sa dostal na slobodu. Skrýval sa dlhé roky, až sa r. 1693 dostal za farára do Prietrže pri Senici a tu zdarne účinkoval až do r. 1704, keď prišiel za farára do Senice. R. 1707 bol vyvolený za seniora a vyslatý za vyslanca seniorátu na ružomberskú synodu. Už začiatkom r. 1708 blahoslavene usnul a je pochovaný v senickom, teraz už rím. katol. chráme.

41. František Faisold^[345] bol rektorom v Súči. Veľmi vzdelaným mužom musel byť, keď Horčičkovo dielo „Parva schola“ r. 1658 vítal latinskými veršami. Pri prešporskom súde bol prítomný, podpísal reverz a zostal doma v ústraní.

42. Mikuláš Mathiades.^[346] Od r. 1659 bol farárom kotešovským. Na pozvanie Szelepcsényiho prišiel pred súd do Prešporku, ale ďalšie osudy jeho života nie sú známe.

43. Ján Mittúch,^[347] ozorovský farár, pred prešporským súdom podpísal reverz, že sa zrieka úradu a povolania. Kam sa podel a jako žil ďalej, nevieme.

44. Valentin Ondrejkovič,^[348] hradňanský farár, pred prešporským súdom podpísal reverz, zrieknul sa úradu a zostal ako súkromník vo vlasti.

45. Andrej Rajecký^[349] bol farárom na Dobre pri Trenčíne, keď ho zastihlo kruté prenasledovanie. Bol medzi pozvanými do Prešporku, podpísal reverz, zrieknul sa úradu, len tak si mohol zachrániť život a slobodu vo vlasti.

46. Andrej Johannides,^[350] farár vo Frivalde, pred súdom prešporským podpísal reverz a zrieknul sa úradu 10. mája 1674.