ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Daniel Masár.^[202] Ako cirkevný činiteľ začal účinkovať v Štitníku ako kantor, prešiel za rektora do Revúce. Ako kňaz v Šumjanovciach slúžil Bohu i ľudu slovenskému, až sa konečne dostal do Tomášoviec, neďaleko Lučenca. Tu ho zastihlo desaťročné prenasledovanie. Bol medzi tými, ktorí boli predvolaní na deň 5. marca 1674 pred Szelepcsényiho. Svojou stálosťou a nezlomnosťou vo viere bol jedným z najprenasledovanejších konfesorov a martýrov. Dňa 4. apríla bol posúdený na ztratu života i majetku ako burič a vlasti nebezpečný kacír; odviedli ho do Leopoldova, kde ho dlhých deväť mesiacov trýznil Kellio. Najmä Masár trpel mnoho. Keď nechcel Božskú česť dať oblátke, Kellio ho povalil na zem a bil ho, dokiaľ sa mu palica nezlámala. Dňa 18. marca 1675 aj Masára odpredali na galeje. Skôr ešte, ako sa dostali do Neapola, surový vojak prerazil mu hlavu, lebo sa mu nepáčilo, aké miesto zaujal na lodi. Dňa 8. mája 1675 predali Masára za 50 zlatých za otroka na galeje. Medzi siedmimi, ktorých velitelia vybrali do námornej bitky proti Francúzom, bol aj Masár. Tak sa dostal na Sicíliu. Mnohé bitky a údery, väzenie, dlhá cesta a ťažká práca na galejách, k tomu hlad, páľava, žízeň vysilily ho nadobro, takže dokonal život plný strastí. Zo Syracusy, krátko pred smrťou, rozlúčil sa listovne so svojimi spoluotrokmi, hynúcimi v Neapoli. Menovite Niklecimu odpísal: „V minulých dňoch som Ti poslal ceduľku a nedostal som nijakej odpovede. Keď sa odtiaľto musíme už odsťahovať, prosíme vás, ako je vám len možné, pracujte a orodujte za nás pred úradníkmi galejí. Keď by sa vám i tak nič nezdarilo, hotoví sme pre nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista obetovať nielen telo, ale aj životy, ale vy, ktorí ste zostali v prístave, modlite sa, a porúčajte nás v prosbách svojich Pánu Bohu! Podobne činíme i my za vás. Staň sa vôľa Božia! „Co Bůh činí, vše dobré jest!“ Bôh s vami!“ Koncom augusta 1675 pochovali Masára v Syracuse. Jeho pamiatku obživila si cirkev tomášovská r. 1926.

2. Andrej Végh-Turóczi.^[203] Od r. 1670 bol evanj. farárom vo Fiľakove. I tento, vekom už zošlý, ale jednako i v starobe verný a neohrožený svedok Pánov, bol volaný do Prešporku pred súd na 5. marca 1674. Darmo ho jezuiti nahovárali k odpadlíctvu, darmo mu ponúkali reverz na podpis, aby složil kňazský úrad alebo sa vysťahoval vlasti, — nebol náklonný v ničom popustiť nepriateľom cirkvi evanj. Zostal neochvejný, i keď mu čítali výrok smrti a pozbavili ho všetkého imania. Jemu bol Kristus všetko vo všetkom. Z prešporského „snadnejšieho“ väzenia odviedli ho pod moc jezuitu Mikuláša Kelliu do Leopoldova. Andrej Turóczi to bol, ktorého na deň sv. Ignáca násilným spôsobom vniesli do chrámu ku sv. omši, a keď sa spieral, sám Kellio chytil ho za bradu a tak ho dotiahol k oltáru, kde zomdlený klesnul na dlažbu. Turóczi bol hnaný na galeje do Neapola, kam i dorazil 7. mája 1675; na druhý deň bol predaný za otroka. Na galejách sa mu ešte i tá nehoda stala, že mu na nohu padlo brvno, tak že sa nevládal postaviť na nohy. V biede a v mnohých útrapách dočkal sa úsvitu vysvobodenia dňa 11. februára 1676. Ale natoľko bol telesne vysilený a skleslý, že sa už nemohol vrátiť do vlasti; zomrel v Bavorsku, a tam ho aj počestne pochovali. Po smrti našli mu vo vrecku vlastnoručne spísanú modlitbu, v ktorej galejní otroci každodenne do najvyššej ochrany Božej porúčali a hojnosť Božieho požehnania žiadali na celý dom panujúci, ktorý nemal srdca k milosrdenstvu, ani vôle prislúžiť pravdu týmto nešťastníkom a nevinným obetiam zaslepenosti rímskej.

3. Michal Gótš^[204] narodil sa r. 1604. Od r. 1654 bol farárom na Kalinove a od r. 1665 aj dekanom. Tu ho, 70-ročného starca, zastihnul Szelepcsényiho rozkaz, aby sa 5. marca 1674 neomýlne dostanovil. Keď mu prišlo vydať svedectvo o pravde a dokázať vieru i pred mocnými sveta tohoto, Gótš neradil sa s telom a s krvou, nevyhováral sa na starobu, ale mladíckym ohňom postavil sa pred sudcov a mužne vydržal pri Pánovi, ktorý ho 70 rokov tak milostive a prepodivne riadil a spravoval. Na smrť odsúdený, dostal sa do Leopoldova, aby na vlastnom tele pocítil drsnú ruku jezuitu Kelliu. Náš starčok nenašiel nijakého milosrdenstva; práve preto, že bol starcom, pridával mu Kellio so dňa na deň viac útrap. Nielen ťažké reťaze svieraly mu ruky, nohy, ale ešte aj prácu telesnú nakladali mu vždy najťažšiu; keď mu mladší, tedy i silnejší, chceli pomáhať, i jeho starčoka i pomahačov jeho nemilosrdne zbili uzlovitými kocarmi. I Gótš bol odsúdený na galeje do Neapolu. Ale neďaleko mesta Aversy upadnul do mdlôb a nevládal ďalej peší; darmo ho podopierali a mu pomáhali spolutrpitelia, klesnul na zem. Cítil, že sa mu približuje posledná hodina. Rozlúčil sa citne od priateľov ťažko zkúšaných a povzbudzoval ich k vernosti Pánovi, k vytrvalosti a k trpelivému znášaniu múk a krívd. Keď už počal zomierať, neľudskí sprievodčí bez milosrdenstva hodili ho na voz a šli ďalej smerom k Averse. Na ceste Gótš zomrel. Bolo to 29. apríla 1675. Keď vojaci zbadali, že je už mrtvý, shodili mrtvolu jeho na cestu a tam ju nechali. Darmo prosili spoluotroci o malé poshovenie, až by mu preukázali poslednú kresť. počestnosť; darmo žiadali, nevyžiadali si povolenia môcť pochovať mrtvolu. Vojaci surovými rečami a bitkou prinútili väzňov pochodovať ďalej, veď, vraj, divoká zver a vtáctvo nebeské sa už postarajú o mrtvolu.

4. Ján Timkovič.^[205] Ako farár započal svoju cirkevnú dráhu v Tomášovciach, kde s veľkým požehnaním pôsobil 1652 — 1655. Prešiel na Lešť a odtiaľto 5. marca 1674 pred súd do Prešporku. Ani tento verný svedok Pánov nechcel ani Pána svojho zapredať, ani zriecť sa úradu a opustiť vlasť svoju; začas ho mučili v Prešporku, potom ho odviezli do Leopoldova. Trpelive znášal všetky údery; od viery nechcel, nemôhol odstúpiť. Po 9-mesačnom hroznom utrpení odviedli ho na galeje a 3. júla 1675, s inými spoluväzňami, poslali na Sicíliu do vojny s Francúzmi. Na galeji upadnul do mdlôb a telesne natoľko zoslabnul, že ho nemohli ďalej upotrebiť; aby ho nemuseli darmo chovať, poslali ho zpät do Neapola. Úplne vysilený, prišiel do Neapola iba zomrieť. Nedočkal sa vyslobodenia; dokonal 6 dňami pred zakročením Ruyterovým, 6. februára 1676. Či ho pochovali, alebo hodili do mora, nevieme.

5. Mikuláš Leporíni,^[206] rodák turčiansky, ako rektor účinkoval v Radvani a jako kňaz prešiel r. 1669 na Poltár. Tu sa stal aj seniorálnym notárom. Prešporský súd predvolal na 5. marca 1674 aj Leporíniho, ktorý sa dostanovil, ale odolal všetkým nástrahám a nepoddal sa, nedal sa sklátiť ani výhľadom na milú slobodu. Preto ho mučili v Prešporku, a keď ani to nepomohlo, poslali ho do školy Kelliovej do Leopoldova; keď ho ani tieto telesné a duševné muky nesklátily, predali ho na galeje a hnali do Neapola. Vydržal i hrúzy galejných otrokov; posilňovala ho viera, že Pán nedopustí pokúšať, zkusovať nad možnosť, a konečne i zachráni. Táto viera ho nesklamala. Keď bol kríž už najťažší, a telo i duch zomdlievaly, zjavil sa povoľný nástroj Boží, admirál Adr. Ruyter, ktorý vyslobodil nevinne trápených kňazov, medzi nimi aj Leporíniho. Oslobodení predovšetkým vzdali vďaku Hospodinovi a potom, obdarovaní súcitnými ľuďmi, prešli Švajčiarskom do Saska a do Braniborska a cez Prusko do Sliezska. Keď sa vrátil do vlasti, nemal miesta ani v Bystrici, ani v Radvani; šiel ta, kde prvý raz účinkoval ako kňaz, na Poltár. Jeho bývalí cirkevníci prijali ho vďačne a srdečne ho uvítali. Nezdržal sa dlho; r. 1682 prešiel za farára do Zolnej, ale r. 1696 vrátil sa zas k svojej prvej láske, presťahoval sa znovu na Poltár; tam účinkoval až do smrti, do r. 1770. Heslom života mu bolo: „Spravedlivý jako palma kvésti bude a jako cedr na Libánu rozloží se“, — a to sa na ňom aj splňovalo.

6. Baltazár Nikleci.^[207] Narodil sa v Slov. Ľupči r. 1636. Až ako študujúci vynikal nadanosťou a pilnosťou; r. 1663 vystúpil v Bratislave verejne s učenou obranou. R. 1665 dostal sa za farára do Dolnej Strehovej pri Lučenci a tu dočkal sa aj hrozného desaťročného prenasledovania. Kalich utrpenia prijal ochotne a 5. marca 1674 dostanovil sa pred Szelepcsényiho. Pred súdom stál neochvejne na pravde svojej; bol väznený v Prešporku i v Leopoldove a konečne predaný na galeje. Všade sdielal utrpenie svojich spolutrpiteľov, neuťahoval sa, keď prišlo trápenie, ale pokorne a smelou vierou bral na seba ťažký kríž. Táto smelá viera a dôvera v Boha osladzovaly mu dni, v ktorých nemal zaľúbenia, a dochovaly ho k veľkému dňu oslobodenia. Šľachetný admirál Ad. Ruyter dňa 11. februára 1676 vyslobodil aj Nikleciho. Po vyslobodení odišiel do Švajčiarska, kde sa zdržoval dlhší čas a opísal svoje útrapy. Roku 1679 vrátil sa do vlasti a stal sa znova farárom na Dolnej Strehovej. Odtiaľ prešiel r. 1685 za slovenského farára do Banskej Bystrice a tam aj zomrel r. 1704. Heslom mu boly Ciceronove slová: „vedomie dobre stráveného života a pamäť dobrých skutkov blažia človeka“.

7. Ján Dubovský prešiel školou krížovou v miere, ako máloktorý účastník desaťročného prenasledovania. Ako rektora teplianskeho v Liptove vyhnali ho zo školy, tak že i so synom Michalom museli opustiť Liptov a utiahli sa vo V. Sibíne. Ale srdce tiahlo ho medzi opustenú Slovač, a ordinovaný superintendentom Tarnóczym, prišiel do Podlužian. Nepriatelia cirkvi netrpeli ho tu dlho, musel opustiť pole svojho účinkovania a zachytil sa na čas v Blatnici. Protireformačné hnutie vyhnalo ho aj z Blatnice, a tak po mnohom strádaní dostal sa do Krtýša v Novohrade. Ztadiaľ predvolali ho do Bratislavy, podpísal reverz a vysťahoval sa z vlasti. Vo Vratislave zanikla stopa jeho života.

8. Juraj Fábry.^[208] Roku 1667 bol farárom v Košetci, ale pred súd prešporský bol predvolaný ako veľkolômsky farár. Podpísal reverz a zrieknul sa úradu. Keď po šopronskom sneme pozbyly platnosti všetky reverzy, ako násilne vynútené, prijal pozvanie za farára do Tesár, kde sa stretáme s nim r. 1695.

9. Andrej Hrdina^[209] bol farárom na Sziráku, keď ho zachytila vlna desaťročného prenasledovania. Podpísal reverz a zostal doma bez chleba. Ale Hospodin postaral sa o svojho služobníka; dostal faru v Balážových Ďarmotách a tam aj zomrel vo vysokom veku.

10. Pavel Kapito,^[210] rektor v cirkvi dolnostrehovskej, trpel pre svoju nezlomnosť vo väzení komárňanskom a tam pre neznesiteľné útrapy i opustil vieru otcov.

11. Ján Kaurimský,^[211] učiteľ z Čiech, po bitke na Bielej Hore musel utekať z milovanej vlasti. Uchýlil sa na Slovensko a 14. júna 1635 vysvätil ho Rehor Lány za farára do Detvy. Cháky, zemský pán a patron Detvy, na návod jezuitov vyhnal ho z fary, — viac evanjelických farárov ani nebolo v Detve. Kaurimský obrátil sa do Novohradu a prijal pozvanie na ábelovskú faru, kde pracoval až do roku 1649. Roku 1651 dostal sa do dedictva Jura Domanicena na Turiepole a roku 1665 bol vyvolený za konseniora novohradského. Prešiel na Polichno a 30. januára 1669 stal sa seniorom. Na deň 4. marca 1674 predvolali ho pred súd prešporský ako buriča a vlastizradcu. Pravda, Kaurimský v povedomí svojej nevinnosti nechcel sa k ničomu priznať a, čím viac dotierali naňho jezuiti, tým odhodlanejšie odmietal reverzy. So 16 spolutrpiteľmi dostal sa do kazemat komárňanských. Ale vzdor jeho bol čoskoro zlomený, prosil o milosť, že podpíše reverz a odíde i druhý raz ako exulant z vlasti. Ale Kollonich a Szelepcsényi požadovali už viac: zradiť vieru a zaprieť presvedčenie. I toto urobil a s niekoľko peniazmi v ruke, pátričkami vystrojený, vyslobodil sa z pekla komárňanského.

12. Martin Crudy^[212] bol farárom v Malých Zlievciach, keď ho zastihlo prenasledovanie. Dostanovil sa na prešporský súd, zrieknul sa úradu a žil ako súkromník.

13. Fr. Mollus,^[213] ozdinský farár, pred súdom prešporským zrieknul sa úradu, podpísal reverz a živil sa biedne v súkromnom živote.

14. Peter Mráz.^[214] O tomto turičskom farárovi zachovalo sa nám v aktách prešporského súdu len toľko, že bol predvolaný a dostanovil sa. Čo sa s ním stalo, nevieme.

15. Sámuel Peško,^[215] farár na Budinej, bol podobne predvolaný pred súd do Prešporka. Ďalšie príbehy jeho života sú neznáme.

16. Martin Rakiška,^[216] ako farár na Abelovej dostanovil sa na súd prešporský a bol zbavený úradu.

17. Ján Stefanides,^[217] maškovský farár, bol predvolaný pred súd, osvedčil, že sa zrieka úradu. Vyslobodiac sa z prešporského väzenia, zostal vo vlasti a v inom povolaní živil sa biedne, až v nepokojoch krajinských zahynula stopa jeho života.

18. Michal Ursíny,^[218] farár na Lovinobani, dostavil sa na súd prešporský, podpísal reverz, zrieknul sa úradu a zostal doma v súkromnom živote.

19. Ján Vagner,^[219] farár v Hornej Strehovej, zakúsil ťažké prenasledovanie, keď sa dostanovil k Szelepcsényimu. Po mnohom utrpení, nemajúc hmotných prostriedkov na cestu do cudziny, podpísal reverz a zostal doma, ako súkromná osoba.

20. Adam Valentín^[220] farároval v Polichne, keď ho zastihnul prísny rozkaz Szelepcsényiho, aby sa na 5. marca 1674 dostanovil pred súd. Pred súdom podpísal reverz, že sa zrieka úradu, lebo len tak sa mohol dostať na slobodu.