ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Ján Adam Hofstädter.^[92] Narodil sa v Annabergu, v Sasku. Po skončených štúdiách, ktoré dovŕšil vo Wittenbergu, cestoval po Uhorsku a podarilo sa mu dostať sa r. 1663 za vojanského farára k saským vojskám, ktoré sa práve tu rozložily táborom. Tak sa mu zaľúbil tatranský kraj, že zostal aj ďalej a r. 1667 prijal pozvanie mesta Kremnice za konrektora; o rok na to prešiel v podobnej hodnosti do Štiavnice, kde sa čoskoro, totiž r. 1668, stal diakonom nemeckého sboru. Za kňaza bol ordinovaný ešte v Štiavnici Dávidom Lánym r. 1667. V Štiavnici zotrval až do veľkého prenasledovania, keď sa tiež dostanovil pred delegovaný súd Szelepcsényiho. Po mnohom utrpení podpísal revers „pro migrantibus“ a vysťahoval sa do Nemecka. No, dlhší čas darmo čakal na úrad, v biede hynul, veď musel živiť a opatrovať ešte aj dvoch synov, ktorých matka odumrela. Zašiel do Brehu i do Strelíc, až konečne dostal sa za hlavného kazateľa do Goravy.

2. Izaiáš Pilárik.^[93] Syn očovského farára Štefana Pilárika; ako farár začal účinkovať v Spišskej Teplej r. 1644. R. 1646 odišiel do Matejoviec a 18. mája r. 1656 stal sa nemeckým farárom krupinským. Na troch vozoch odvážal sa do Krupiny. R. 1658 prešiel do Štiavnice za slovenského farára a za diakona nemeckého sboru. Pri hroznom desaťročnom prenasledovaní bol docitovaný do Prešporku a po mnohom vyšetrovaní podpísal revers a odišiel z vlasti, no nedočkal sa oslobodenia, ale práve pri sobáši dcéry Anny, ktorá sa vydávala za diakona löwenského, ochorel a zomrel u svojho syna Štefana, tiež vyhnanca a farára löwenského, 10. júna 1681.

3. Gabriel Špitka,^[94] brat Daniela Špitku, farára v Horných Šipiciach a seniora hontianskeho, bol farárom v Dolných Príbelciach, keď aj jeho zachytila krútňava desaťročného prenasledovania. Dostavil sa pred súd, podpísal revers a zostal doma, lebo nemal hmotných prostriedkov na cestu do ďalekého sveta. No, iste aj v súkromnosti prišlo mu prekonávať mnoho nesnádzí. Roku 1676 vrátil sa za farára do Príbeliec.

4. Ján Neff,^[95] rodák kremnický, bol farárom v Sklenných Tepliciach. Prenasledovaný a vyhnaný z fary ešte r. 1672, vyšiel za hranice vlasti a býval v Brehu a v Gorici, kde čoskoro opustil časnosť.

5. Jeremiáš Pilárik ml.,^[96] syn Jeremiášov, narodil sa v Nemeckom Pravne, kde mu otec bol učiteľom. Keď dokončil štúdiá, stal sa učiteľom v sbore krupinskom; tu sa aj oženil 8. júla 1668 a dostal sa do rodiny s bohatou meštianskou rodinou Drechslerovskou. Okolo r. 1669 prešiel za učiteľa do Zvolena a potom prijal pozvanie za kňaza do Belej. Nemohol dlho účinkovať, lebo Szelepcsényovské prenasledovanie prinútilo i jeho von z vlasti r. 1674. Žil v Brehu, potom vo Vratislave, v Magdeburgu, až konečne dostal vokátor za farára do Salzdorfu. Ani tu nebol dlho, lebo stretáme sa s ním i na vysokých školách v Greiswalde. Keď sa exulantom umožnil návrat do vlasti, pospiechal domov aj Pilárik a prijal znovu učiteľskú stanicu v Krupine, darmo ho volali za kňaza do Belej. Za povstania Tökölyovského prijal faru dobronivskú okolo r. 1688, ale neprajníci z katol. stránky vyhnali ho. Utiahol sa tedy dňa 7. febr. 1691 na Kalinovo, odkiaľ prešiel r. 1696 na Dolné Strháre, ale r. 1704 sa vrátil na Dobronivú. Vo zvolenskom senioráte, čo nevidieť, zvolili ho za dekána a roku 1708 za senior. zapisovateľa. Generál Heister r. 1709 vyhnal ho z fary, tak, hľa, bol trojnásobným exulantom. Odišiel do Sudíc, kde ako konsenior dňa 22. apríla 1715 tento často a ťažko zkúšaný muž Boží složil bremä svoje do hrobu.

6. Juraj Zábojník.^[97] Narodil sa vo Veselí pri Vrbovom z poddanských, sedliackych rodičov. Otec menoval sa Ondrej Zábojník, matka Dorota r. Ďurkovičová, pochádzajúca z Brezovej pod Bradlom. Na cudzozemské štúdiá chybovaly mu hmotné prostriedky, tým pilnejšie učil sa v školách domácich vo Vrbovom, v Prievidzi a v Trenčíne. Ešte navštevoval trenčiansku školu, už dostal pozvanie za kántora do Prievidze a tu sa stal skoro aj učiteľom. Po troch rokoch, to je 2. februára 1638, vysvätil ho superintendent Mikuláš Martíny v Čachticiach za kaplána do Prievidze ku boku farára Jura Hájskeho. R. 1656 prešiel do Hontu na Senohrad a po jedenástich rokoch dostal sa na Bzovík, kde bol zemepánom ostrihomský arcibiskup. Zábojník postupoval v Bzovíku v hodnostiach cirkevných, hoc aj neštudoval v cudzozemsku. R. 1659 zvolili ho za konseniora a r. 1668 za seniora hontianskeho; po smrti Dániela Lányho bol zvolený za superintendenta štyroch seniorátov. Dňa 8. decembra r. 1669 inštaloval ho Joachim Kalinka v Diviakoch na tento úrad. Zábojník mal veľmi mnoho bojov s jezuitmi, ktorí nemohli ztrpieť, aby v poddanej obci ostrihomského arcibiskupa konal úrad kňazský superintendent Zábojník. Najmä za Szelepcsényiho prišly horúce dni na Zábojníka. Tajomník arcibiskupa Lengyel zbavil Zábojníka fary a vyhnal ho r. 1671 z obce. Utiahol sa do súkromného života a býval v Krupine, ale svoje arcipastierske povinnosti vykonával aj ďalej. V Krupine zaujala sa nášho trpiteľa Anna Ujfalussyová, vdova po Pavlovi Szelényim a ponúkla mu svoj dom na bývanie. Pohostinstva toho neužíval dlho, lebo už r. 1672 bol pochovaný v Krupine pri účasti mešťanov krupinských a svojich bývalých cirkevníkov bzovíckych. Zábojník bol aj šťastným veršovníkom; i dnes radi spievame jeho piesne, ako na príklad: „Aj, již vychází slunéčko“, „Bože Otče, buď pochválen“, „Smiluj se nade mnou, Kriste!“, „Paciencia jest bylina hojitelná“, atď.

7. Ján Johannides.^[98] Narodil sa v Žemberovciach a po skončených tuzemských štúdiách vyšiel aj do Jeny. Navrátiac sa domov, prijal roku 1663 pozvanie za farára do Kostolných Moraviec, a tu vyvolili ho aj senior. zapisovateľa. Pred delegovaným súdom prešporským dňa 5. marca 1674 vyznal vieru svoju a nezaprel Pána. Darmo ho jezuiti nahovárali k odpadlíctvu, darmo mu násilne natískali reversále, aby ho podpísal; darmo ho odsúdili na ztratu života i majetku a uvrhli do väzenia: Johannides zostal nezlomným. Dňa 8. mája, okolo 3. hodiny po obede, predvolal si Szelepcsényi na súkromný výsluch 14 kňazov, medzi nimi bol aj náš Johannides a krupinský rektor Lány. Arcibiskup sa im prihováral: „Hľa, som milosrdným otcom; nedopustím, aby sa vám stala krivda, ale sami ste si na príčine, lebo nechcete podpísať revers.“ Johannides mu odpovedal: „Vaša Osvietenosť je milosrdným otcom, a my sme ztratené deti“ — no, tu skočil mu do reči Lány: „My nie sme ztratené deti; ale keď je Osvietenosť skutočne milosrdným otcom, vezmi na vedomie, že aj Pán Bôh je preto Otcom, lebo nenúti k nemožnostiam.“ Takto umlčaný Johanides ešte ani teraz nepodpísal revers, preto ho aj s inými trpiteľmi v okovách odviedli do Komárna. Po štyroch dňoch ťažkého väzenia, od mnohého utrpenia úplne vysilený a zlomený, odhodlal sa konečne podpísať revers. Ale toto trýzniteľom, jezuitom, už nepostačovalo, a keď videli pred sebou človeka už úplne skleslého, žiadali od neho, aby sa odrieknul viery a vyznania a stal sa údom samospasiteľnej cirkvi. A Johanides povolil a vyznal verejne nové katolícke vyznanie. Len takto sa mohol vyslobodiť. Za niekoľko týždňov vyučili ho rím. katol. náboženstvu, dostal do daru niekoľko zlatých a ruženec a bol prepustený.

8. Bohumír Titius. Narodil sa v Sliezsku dňa 10. septembra 1625. Bol bratom prvého farára bratislavského a exulanta. Navštevoval školy vo Vratislave, v Danzigu a r. 1650 bol na univerzite vo Wittenbergu. Abraham Calov vysvätil ho r. 1651 vo Wittenbergu za kňaza do Queitschu. Dňa 15. januára 1656 dostal sa do Bratislavy za špitálskeho kňaza. R. 1660 prešiel do Banskej Štiavnice za farára, ale dňa 20. septembra 1673 ho vyhnali z fary. 25. sept. dostanovil sa pred súd prešporský a v deň Reformácie, 31. októbra, musel von z vlasti. Z počiatku bol vo Vratislave, pozdejšie prijal pozvanie do Rankau. Bol slabej telesnej sústavy, prežité útrapy nemohol zniesť a skoro složil bremeno dňa i horko vo vyhnanstve.

9. Daniel Antoni^[99] narodil sa v turčianskom Háji, kde počal sbierať prvky literného umenia. Pochodil a ponavštevoval mnohé vlastenské školy; od r. 1657 — 1660 bol farárom na Vysokej, v Honte. Náklonnosť ho však ťahala ku škole a r. 1661 prešiel do Bátoviec za rektora a účinkoval 9 rokov s veľkým prospechom. Na mnohé prosby a žiadosti prešiel r. 1670 zase za farára do Príbeliec; po roku prijal pozvanie do Žitavskej Novej Vsi. Keď roku 1673 odňali evanjelikom chrám, faru, školu i celý majetok cirkvi a farára Antoniho vyložili z fary, musel do vyhnanstva. Sprevádzaný plačom oddaných cirkevníkov, odchádzal z obce a sám nevedel, kam by sa mal obrátiť; no, Hospodin postaral sa o svojho verného sluhu, ešte toho roku otvorila sa mu fara dačolômska, ktorú s povďačnosťou hneď zaujal. Ale sotvy započal účinkovať na novom pôsobišti, dostal citáciu Szelepcsényiho a 5. marca 1674 sa aj skutočne dostanovil. Keď počul výrok súdu, podpísal revers a zriekol sa úradu. Ťažký život dokončil vo vyhnanstve r. 1675. Bol aj literárne činný; spísal „Slzy spustnutej dcéry Sionskej“, súčasné to smutné deje evanj. cirkvi na Slovensku, ale dielce nevyšlo tlačou. Manželka jeho menovala sa Mária Kircherová, a z manželstva ich narodený syn Sámuel bol farárom v Štítniku a superintendentom.

10. Tomáš Bartošovič^[100] bol na Drienove farárom od 4. februára 1668. Szelepcsényi aj jeho citoval, ale nevieme, či sa dostanovil, lebo bol pod tureckým panstvom, omnoho milosrdnejším, než bolo panstvo Habsburgov, spojených s Rímom. Zomrel r. 1694.

11. Matej Benedikti^[101] bol r. 1667 kňazom v Medovarciach a roku 1670 v Prandorfe, keď sa musel dostanoviť pred delegovaný súd v Prešporku. Tu na mnohé prosby a hrozby podpísal revers, zriekol sa úradu 10. mája 1674 a žil v ústraní ako súkromník. Neskôr vrátil sa do Prandorfu za farára, a tu seniorát poctil ho úradom dekanským. Zomrel v Prandorfe r. 1701.

12. Tomáš Benedikti^[102] bol bratom predošlého a farárom v Ladzanoch. Pred prešporským súdom urobil tak, ako jeho brat, zrieknul sa úradu a živoril ako súkromník.

13. Zachariáš Benkovič^[103] bol farárom vo Viške, pri Sazdiciach, keď ho zachytila riava desaťročného prenasledovania. Dostanovil sa pred súd prešporský, 10. mája 1674 složil úrad a zostal doma ako súkromná osoba.

14. Andrej Bliska^[104] bol farárom od r. 1644, a že účinkovanie jeho bolo príkladné, dostal roku 1651 pozvanie za kňaza do Sv. Antola. Ale tu sa spustil, oddal sa nemiernemu pitiu, za čo bol 9. februára 1669 aj verejne pokarhaný. — Keď sa strhla povíchrica prenasledovania, dostal aj on citáciu do Prešporku, ale sa nedostanovil; blízkosť Turka zachránila mu život i živnosť.

15. Jakub Fabian^[105] od r. 1669 bol farárom v Bohuniciach a pri pokoji rozosieval semä slova Božieho. Ale prešporskému súdu neušiel ani tento beznáročný, tichý pracovník. Predvolaný, po mnohom trápení konečne 10. mája 1674 podpísal revers a zostal vo vlasti bez povolania, v biede a v mnohých nerestiach. Až po vyšlej slobode zaujal znova faru a na nej zomrel r. 1770.

16. Juraj Fábry^[106] bol farárom v Prostredných Plachtinciach od roku 1669 — 1700. Vysvätil ho za kňaza Dávid Lány 16. apríla 1669. Bol predvolaný pred súd do Prešporku, ale nevieme, či sa dostanovil; toľko je isté, že pod tureckú moc nezasiahla ruka Szelepcsényiho, a tak mohol Fábry nerušene úradovať v Plachtinciach až do smrti, do roku 1700.

17. Matej Chalupka^[107] pochádzal z Nemeckej Ľupče, kde mu otec Ján bol kántorom a potom farárom v Trenčíne. — Svoju cirkevnú dráhu započal ako diakon r. 1645 v Hájnikách a v tomže roku prešiel na Cerovo. Jeho horlivosť bola široko známa, preto ho superintendent Lány kandidoval r. 1668 aj za seniora; vyvolili ho za prvého dekana. Na Cerove pôsobil do veľkého prenasledovania; bol predvolaný pred súd; nevieme, či sa dostanovil.

18. Sebastián Husár,^[108] rodom zo Žarnovice. Po skončených štúdiách bol rektorom v Horných Salibách. — Vysvätený za kňaza farároval v Teranoch od r. 1662 — 1670, odkiaľ prešiel na Prenčov. Prešporský súd odsúdil ho na ztratu úradu, majetku i života. Husár bol odhodlaný zostať verným do smrti. Daromné boly všetky dovolené i nedovolené spôsoby jezuitov a iných katanov, nedal sa sklátiť vo vyznaní, ale smelým čelom očakával svoje vyslobodenie. Darmo čakal! Sudcovia prešporskí mali vopred ustálený plán: vyhubiť evanjelikov, a tomuto plánu musel sa podrobiť aj Husár. Keď sa nijakým spôsobom nechcel priznať k vine a odoprel podpísať revers, koncom mája prevezli ho pod vojanskou strážou do Komárna. Väzenie komárňanské potom už vykonalo svoje. Ustavičná tma, hrozné výpary a zápach, ťažká práca telesná a surové nakladanie vojska primäly aj Husára k tomu, že sa prihlásil u kapitána Hofkirchera, hotový podpísať revers a vysťahovať sa z vlasti; veď z 3-krajciarovej dennej mzdy nemôhol sa vyživiť vo väzení. Ale Kollonich bol iného náhľadu; milosť podpisom reversu bola, vraj, viazaná k presnému dátumu, a kto nevyužil času do 10. mája 1674, ztratil právo na milosť. Komárňanské väzenie doľahlo na Husára ešte ťažšie, až sa konečne i on ratoval odpadlíctvom. Stal sa katolíkom, a komárňanské väzenie vysotilo ho do sveta s pátričkami, s niekoľko zlatkami a s pobúreným, pokoja nikde nenajdúcim svedomím.

19. Vavro Kelőcz,^[109] teriansky farár, prišiel pred súd prešporský 5. marca 1674; už 10. mája, keď počul nespravodlivý a hanobný výrok nepravých sudcov, podpísal revers a jako súkromný človek žil v biede.

20. Sámuel Kostolečný,^[110] lišovský evanj. rektor, predvolaný pred súd prešporský, z počiatku zdráhal sa podpísať revers; pozdejšie, aby si aspoň život zachránil, poďakoval sa z úradu.

21. Juraj Lupi.^[111] Roku 1669 stal sa farárom v Rykynčiciach. Do všeobecného prenasledovania pri pokoji rozsieval semä slova Božieho a viedol ľud Boží k prameňom vôd živých. Ako evanj. kňaz už pre svoje povolanie a vyznanie bol vyhlásený za buriča, vlasti nebezpečného, a musel sa 5. marca 1674 dostanoviť pred súd do Prešporku. Dňa 4. apríla ho pre stálosť vo viere sputnali ťažkými okovami a hodili do komárňanského väzenia. Útrapy komárňanského väzenia nemožno opísať; zlomily aj Lupiho, tak že bol hotový podpísať revers a vyjsť z vlasti do cudziny, za ostatnými exulantmi. Ale táto poddajnosť jeho sa už málila Szelepcsényiovcom; zväčšili mu utrpenie a tak konečne úplne zlomili Lupiho; poddal sa a opustil vieru. Po šiestich týždňoch ťažkej väzby sa vyslobodil, ale odpadlíctvo svoje trpko oľutoval a jako živá mrtvola odstrašoval svojim príkladom ľudí, slabých vo viere.

22. Ján Mišovič bol farárom na Badani; ako taký sa dostanovil pred súd do Prešporku a za príkladom mnohých iných nezlomných vyznavačov nechcel sa priznať k nijakej vine, že by bol búril a zrádzal vlasť. Dostal sa do komárňanského väzenia. Bolo treba len niekoľko málo dní zotrvať v Komárne, a už aj najsilnejší počali sa klátiť vo viere a život časný hodnotiť nad poklady nebeské. Tak aj Mišovič; zklátil sa vo viere, opustil cirkev a za judášsky peniaz a za pátričky, Szelepcsényim posvätené a darované, vyznal verejne v Komárne nové rimské vierovyznanie. Dostal sa na slobodu. Či sa radoval čistou radosťou takto vydobytej slobode, — nevieme.

23. Ján Paulíny,^[112] pereslanský evanj. farár, docitovaný pred súd, dňa 10. mája 1674 podpísal revers a vysťahoval sa ako vyhnanec z vlasti.

24. Juraj Petermann,^[113] ako farár bátovský dostanovil sa pred súdom prešporským. Patril medzi neochvejných, stálych a nezlomných vyznavačov, ktorí nechceli ani vieru zaprieť a v povedomí svojej neviny ani revers podpísať. Pre túto svoju vernosť bol ťažkým krížom navštívený. Z prešporského väzenia dopravili ho do Komárna a tam trýznili ho jezuiti na duši a neľudské vojsko na tele. Útrapy jeho nemožno ani opísať. V slabej chvíľke života zrieknul sa viery, aby si mohol zachrániť život; pravda, mzda zrady jeho: 50 zlatých a pátričky, ktorými ho jezuiti vystrojili do sveta, pálila ho na duši až do smrti.

25. Eliáš Petermann^[114] bol farárom v Pukanci, keď sa strhla krútňava 10-ročného prenasledovania evanjelikov. Už r. 1673 bol docitovaný, ale súd prešporský akosi zabudnul naňho; výrok mu nedoručili a vyslobodil sa bez podpísania reversu. Slobode svojej sa veľmi krátko tešil, lebo 5. marca 1674 ho znova volali pred súd a odsúdili na ztratu života a majetku, ale ďalšie osudy jeho sú nám neznáme.

26. Juraj Ruzin,^[115] tesársky slova Božieho kazateľ, bol prítomný na súde prešporskom, podpísal revers a zachránil si aspoň biedny život, ktorý trávil potom v súkromí.

27. Andrej Serhág,^[116] farár v Mladuniciach, sa dostanovil na súd Szelepcsényiho a po mnohom utrpení podpísal dňa 10. mája 1674 revers, že sa zrieka úradu. Zostal doma ako súkromník.

28. Martin Serrarius,^[117] farár dežerický, docitovaný pred súd prešporský, bol nezlomným vyznavačom čistého evanjelia i pred týmito nepravými sudcami; ale za príkladom mnohých iných podpísal revers, že sa zrieka úradu. Tak sa vyslobodil a v ústraní života dokončil beh svoj v mnohej biede.

29. Šimon Zimáni,^[118] r. 1668 vysvätený superintendentom Dávidom Lánym za farára žemberovského, ako verný a neochvejný svedok Boží dostanovil dňa 5. marca 1674 na súd prešporský; nechcel podpísať vôbec nijaký revers. Za túto jeho tvrdohlavosť odsúdili ho na ztratu života i majetku a poslali do Komárna. Komárňanské väzenie vykonalo potom svoje poslanie. Tvrdá práca a veľký hlad podkopaly jeho stálosť vo viere, tak že pre biedny život časný zpreneveril sa cirkvi, ktorej slúžil; ako katolík dostal sa na slobodu.

30. Filip Kőberling.^[119] V cirkvi začal účinkovať ako učiteľ v Španej Doline, zkadiaľ prešiel za kaplána do Nemeckého Pravna. Grófka Pálffyčka, ako zemská pani, znenávidela evanjelikov a vyhnala z Pravna r. 1660 aj Kőberlinga. Bez prístrešia a bez zamestnania odišiel Kőberling do Španej Doliny ku svojim dávnym priateľom, ktorí ho ochotne prijali do domov svojich. Roku 1661 prešiel do Novej Bane za farára a r. 1668 bol už farárom v Hodruši. Blahodarné účinkovanie jeho pretrhlo kruté desaťročné prenasledovanie; so štiavnickými farármi musel sa dňa 25. septembra 1673 aj on dostanoviť pred súd prešporský. Na ztratu života i majetku posúdený, podpísal revers a spolu s manžekou Žofiou Projánovou a s dvoma dcérami vysťahoval sa z vlasti. Osadil sa v Brehu a tam biedne živoril z dobroprajnosti milosrdných ľudí.

31. Daniel Špitka,^[120] bratranec Martina Špitku, superintendenta, započal úradovať ako farár dňa 25. februára 1645 v Medovarciach a r. 1657 prešiel do Šipíc, kde sa hneď po príchode stal konseniorom a r. 1670 i seniorom hontianskym. Do jeho seniorovania patrily k hontianskemu seniorátu i sbory: Ača, Balážové Ďarmoty a Sirág, ktoré sa pre nepokoje turecké vylúčily zo seniorátu a pripojily sa k peštianskemu a novohradskému seniorátu. Na 25. september 1673 bol aj senior Špitka docitovaný pred súd a keďže sa nechcel priznať k pripisovanej mu vine, ani podpísať revers, odviedli ho do komárňanského väzenia. Väzenie ukrutné zlomilo jeho odpor; duch bol hotový, ale telo mdlé. Predostierajúc, že pristúpi do sväzku samospasiteľnej cirkvi rímskej, dostal sa na slobodu. No, jezuiti akosi zabudli na to a predložili mu na podpis iba revers, že sa zrieka úradu a zostane v ústraní ako súkromná osoba.

32. Pavel Belobradáč.^[121] Po skončených štúdiách prišiel do Trenčína za rektora a svojím pôsobením povzniesol slavnú školu trenčiansku. Superintendent Dávid Lány vysvätil ho r. 1656 za kňaza; tak sa dostal do Horných Salíb, v bratislavskom senioráte. Roku 1666 prišiel za kňaza do Bátoviec. Jeho účinkovanie násilným spôsobom pretrhnul arcibiskup Szelepcsényi, ktorý ho predvolal pred delegovaný súd prešporský; podpísal revers a zostal v ústraní doma. Belobradáč bol aj literárne činným, ešte ako rektor trenčiansky vydal r. 1651 latinské pojednanie: „De universalibus, vexatissime apud scholasticos materia, respondente Joanne Hniliceno“.

33. Juraj Molitoris,^[122] rodák šalkovský, bol prvým známym farárom na Hornom Almáši, ale pečenickí jezuiti dotierali naňho dotiaľ, až ho uštvaného vyhnali z fary r. 1640. Almáš do r. 1795 nemal viac evanj. farára.

34. Ján Hamer,^[123] Vittenberčan, ako konrektor začal účinkovať v Banskej Štiavnici a r. 1663 prešiel za kňaza do Beržeňa, kde sa v tie časy služby Božie vybavovaly po nemecky. Keďže Beržeň bývala majetkom arcibiskupov ostrihomských, evanjelickí veriaci mnoho krívd a neprávostí museli podstúpiť. Jednako sa držali svojej viery. Roku 1673, na rozkaz biskupa Jura Széchyho, ztratil beržeňský cirkevný sbor nielen chrám, faru a školu a celý majetok, ale aj farár Hamer musel sa vysťahovať.

35. Juraj Zábojník ml., syn superintendenta Jura Zábojníka, bol začiatkom roku 1669 Dávidom Lánym vysvätený za farára do Senohradu. Tu zastihlo ho kruté desaťročné prenasledovanie. Docitovaný pred súd, nechcel podpísať revers. Spolu s inými šestnástimi mučedlníkmi dostal sa do Komárna. Kruté a drsné väzenie komárňanské sklátilo Zábojníka vo viere. Aby si ratoval holý život, stal sa na oko príslušníkom cirkvi rímskej. Že sa z presvedčenia nestal neverným cirkvi, ktorej bol slúžil, o tom najlepšie svedčí, že sotvy sa vyslobodil z väzenia, stal sa znova evanjelickým farárom v Asóde.