ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Martin Tarnócy.^[155] Narodil sa v Beckove a bol zemänom, pravda schudobnelým. Keďže ukazoval veľké vlohy duševné, rodičia zavčasu sa postarali o jeho výchovu. Po vychodení domácich škôl vlastenských, vybral sa do Wittenbergu a tu na vysokých školách bohosloveckých zotrval až do r. 1648. Na univerzite tejto mal a aj tlačou vydal prednášku: „De theologia heterodoxa et orthodoxa.“ Navrátiac sa domov obohatený znalosťami, na široko-ďaleko známa senická škola povolala ho za rektora r. 1649. Tu sa pobavil len jeden rok; otvorila sa mu širšia postať v škole trenčianskej. V tejto škole dokázal svoj paedagogický talent a samú školu povýšil svojím pôsobením na malú univerzitu, v ktorej žiaci prednášali o daných otázkach, tak že asi tri takéto prednášky vyšly aj tlačou. Meno Tarnócyho malo tedy dobrý zvuk v cirkvi, jeho sláva rástla, práce jeho došly všeobecného uznania; nie div tedy, že si ho Nové Mesto n/Váhom, sídlo evanj. prepoštov, pozvalo za kňaza. R. 1651 vysvätil ho tesť Joachim Kalinka, superintendent. V Novom Meste n/Váhom sa sdržal len krátky čas, roku 1652 prijal pozvanie do Prievidze. V Prievidzi, kde dnes nemáme domorodej evanj. duše, bola mohutná cirkev, mala dva chrámy a chýrnu školu, ktorú veľmi húfne navštevovali študujúci z ďalekého okolia. V Prievidzi dostalo sa Tarnócymu veľkého vyznačenia, lebo postupoval v hodnostiach seniorátu bojnického; dňa 29. marca 1656 bol na synode v Ludaniciach vyvolený za superintendenta troch stolíc: nitrianskej, prešporskej a tekovskej. S jeho vysokou hodnosťou v cirkvi započaly sa mu rôzne ťažkosti, veď čím vyššie postupoval, tým väčšmi obracal na seba pozornosť nepriateľov. V Prievidzi bol zemským pánom Pavel Pálffy, zúrivý katolík; keď ako palatín nemal času zapodievať sa domácimi vecmi, upozornil ženu Annu na želanie vysokého katol. kléru. Táto pani, nemajúc v sebe ani kúsok nežnosti a citu ženského, vyhnala roku 1660 superintendenta Tarnócyho z fary; obidva chrámy odňala evanjelikom a oddala ich jezuitom a majetky cirkevné shabala. Tarnócy uchýlil sa do Diviak za rektora. Tu mal za istý čas pokoj pod ochranou rodiny Ujfalussyho, ale prešporský krvavý súd r. 1673 docitoval ho spolu i s tesťom Kalinkom pred Szelepcsényiho. Pri tomto súde najviac trpeli z prenasledovaných títo dvaja superintendenti; bola im postavená do výhľadu tortúra, aby sa priznali k obvineniu z vlastizrady. Po mnohom a krutom utrpení konečne podpísal revers a odišiel do cudziny. Býval i so svojím staručkým tesťom v Lužickej Žitave, a keď Kalinku tuho napádali preto, že podpísal revers pre vyhnancov, mocne ho bránil. Po šopronskom sneme, keď všetci vyhnanci dostali amnestiu, v októbri roku 1682 vrátil sa aj Tarnócy do vlasti. Prišiel do Diviak; no, tu boly už zmenené pomery; ľud surovou svevoľou bol prehnaný do ovčínca katolíckeho, preto sa utiahol na blatnický hrad v Turci a bol dvorným kazateľom barónky Sidonie Ostrošithovej. Dňa 3. augusta 1685 blahoslavene skonal v Pánu tento verný svedok Pánov a mučedlník cirkvi. Na jeho pohrebe kázali farári Tobiáš Masník, blatnický, Mikuláš Nigrini, hájsky, a latinskú odobierku predniesol Daniel Krman, rektor mošovský, pozdejší superintendent.

Tarnócy bol učený muž, milý a vzácny spoločník, veľmi rád videný i pri panských tabulách. Jeho humor neopúšťal ho ani v kríži a v trápení. — Keď bol v kúpeľoch trenčianskych, a sluhovia Illésházyho sa veľmi surove oborili na neho, na dvere kúpeľa napísal:

Ako superintendent prísne dozeral na kázeň cirkevnú, mával často konventy a porady s farármi a s patrónmi cirkvi.

I v ťažkom kríži a po mnohom prenasledovaní potešoval sa iba milosťou Božou, že mu Hospodin doprial vrátiť sa z vyhnanstva a že si v rodnej zemi odpočinie jeho utrápené telo.

2. Štefan Pilárik.^[156] Narodil sa vo zvolenskej Očovej r. 1615. Otec, tiež Štefan, bol tu farárom a matka bola Anna rod. Mazúrková. Už v mladosti prešiel školou krížovou. V horách postretnul sa s medveďom a len tým si ratoval život, že sa ukryl za pňom. V Bardiove, kde chodil do školy, ako 15ročný mladík ztratil reč, ktorá sa mu prinavrátila až o 3 roka. V tejto škole hrávali žiaci aj divadlá. Pri jednom predstavení: „Siedmi synovia Machabejskí“, keď sa strieľalo, skoro bol zranený guľkou. V 18. roku života prešiel do Banskej Bystrice na gymnázium a tu upadol do horúčky. Uzdraveného z choroby povolali na vígľašský zámok odbaviť služby Božie, čo aj vykonal v XXI. nedeľu po Sv. Trojici. O dva roky povolala si ho za kántora cirkev hybbská v Liptove; no, toto pozvanie neprijal a odišiel radšej do Iľavy za kántora. Ako dobrý hudobník a rečník získal si veľa priaznivcov. Otec jeho v Očovej čím ďalej slabnul a povolal si ho za kaplána, keď ho 4. marca 1639 vysvätil za kňaza vo Zvolene superintendent Rehor Láni. Keď sa na tretí deň chcel ujať úradu, Ladislav Csáky zakázal mu vstúpiť v Očovej na kazateľnu a kázať. Otec jeho bol ešte za čas trpený v Očovej, ale roku 1642 ho vyhnali. Odišiel náš Pilárik do Hornej Strehovej za farára, potom prešiel do Spiša, ako farár v Matejovciach bol aj konseniorom. O tri roky prešiel do Liptovského Sv. Ondreja a roku 1651, ako veľmi hľadaného rečníka, pozval si ho za dvorného kazateľa gróf Gabriel Illésházy do Trenčína. No, gróf nebol veľmi stály vo viere; v Trnave dal sa zviesť jezuitom, ale keď prišiel domov už ako katolík, Pilárik ho svojou kázňou tak dojal, že vstúpil opäť do sväzku cirkvi evanj. Roku 1652 prešiel Pilárik do Beckova a krásne účinkoval. Ale zúrivý Nádašdy už r. 1660 dal sboriť evanj. chrám, a keď jeho tvrdá ruka nemohla zasiahnuť Pilárika samého, vypomstil sa aspoň na jeho knižnici, ktorú dal na rýnku čachtickom verejne spáliť. Vtedy sa stalo, že jeden lístok z Biblie nezhorel, ale vetrík zaniesol ho k nohám Nadášdyho. Boly to slová: „Ale slovo Boha našeho zůstává na věky“. V Beckove mu išlo panstvo na život, podplácalo ľudí, aby Pilárika zmárnili, preto mu r. 1663 veľmi vhod prišlo pozvanie Ľudovíta Nyáryho za farára do Senice. Uspokojený, že Hospodin vytrhnul ho i jeho milých z veľkého nebezpečenstva v Beckove, radostne zaujal svoju novú stanicu v Senici. Ale sotvy počal účinkovať, vnikli do Senice Turci od Jablonice, a to 3. septembra. Obyvateľstvo utekalo skryť sa s holým životom na Branč, ta poslal Pilárik aj svoju rodinu a sám vybaviac cirkevnú funkciu, uháňal tiež do bezpečia. Ale na ceste, neďaleko Kunova, ho Turci chytili a odviedli aj s inými do zajatia, z ktorého sa vyslobodil len divným riadením Božím. Už dňa 1. novembra odbavoval v Senici poďakovacie služby Božie. Ale Pilárik nezažil v Senici mnoho dobrého. Už roku 1670 počalo sa valiť nešťastie za nešťastím. Leopold Kollonics, Ján Báršony, Ján Majthényi a Valentín Balassa starali sa o to, aby v Senici nebolo pokoja. Vojsko ustavične vyzývalo obyvateľstvo, aby sa zoprelo; no, Pilárik svojím taktickým vedením vedel vždy uspokojiť pobúrených a až do krajnosti zúfalstva vohnaných Seničanov. Až už i vojsko ohrožovalo Pilárikovi život, vedený divnou predtuchou, — zdalo sa mu v noci, že so všetkých strán počuje varovný hlas: Fuge! Fuge! (Utekaj!), ušiel zo Senice a dlhý čas skrýval sa vo Veľkých Levároch u farára Johannidesa. No, keď raz odbavoval služby Božie v Mor. Sv. Jánoch, bol prinútený odísť do cudziny. Roku 1673 prišiel do Vratislavy, potom žil v Žitave, kde dostal predvolanie pred prešporský súd, pravda, nedostanovil sa, a v Budyšíne, konečne 14. apríla 1674 dostal sa do Neusalzu v Lužici a tu zostal farárom. Dňa 17. júla zomrela mu manželka, ktorá bola až 28. novembra pochovaná, lebo sa čakalo, až bude postavený nový chrám. Ako 77ročný starec zomrel vo vyhnanstve.

Pilárik bol veľmi plodným spisovateľom; podivné, že pri toľkom utrpení, akého málo kto zažil, vedel ešte aj literárne pracovať. Bol aj šikovným veršovníkom. Vydal modlitby a spevy nábožné rímované, opísal svoje turecké zajatie a vyslobodenie, spísal aj vlastný životopis: „Divný povoz Boží“, a mnoho iného.

3. Daniel Krman st.^[157] Narodil sa r. 1626 v Prievidzi. Otec Ján bol tu rektorom a matku mal Paulíničku. Sdielal prenasledovanie so svojím otcom, preto ho vidíme študovať na rozličných miestach Slovenska. Keď prišiel domov z cudzozemských štúdií, Mikuláš a Ladislav Ujfalussi a Michal Bacskády povolali ho r. 1650 za farára do Sádku. I za krátky čas svojho pôsobenia získal si chválu a vďaku veriacich, no meno jeho nieslo sa s pochvalou i za hranice sboru. R. 1652 povolala si ho za farára Veľká Myjava. Myjavanov prijali Sádočania veľmi nepriateľsky: i s vozmi vyhnali ich z dediny. No, na zakročenie superintendenta Dúbraviusa prepustili Sádočania Krmana Myjave. Pôsobenie Krmanovo na Myjave znamená novú dobu evanj. života. Až do r. 1660 pri pokoji, verne a s veľkým požehnaním viedol sverený mu ľud k studniciam vody živej. Pán Čachtíc, Nádašdy, bol aj pánom Myjavy a v zúrivosti svojej dal Krmana vyložiť z fary. Krman nemal miesta, kde hlavu skloniť a prijal pohostinstvo mocného pána Branču, grófa Františka Nyáryho, ktorý mu ponúknul jedon sedliacky dom turolúcky na bývanie. Na Turej Lúke vypomáhal svojmu bratovi Jánovi v úrade kňazskom. O niekoľko týždňov dostal od grófa Illésházyho pozvanie za farára do Boboty, čo aj vďačne prijal. No, sotvy sa presťahoval s rodinou i so svojím majetočkom, mocný pán Illésházy opustil vieru otcov a vyhnal ho z fary; dňa 21. októbra prešiel do Blesoviec. Ani tu nebol v bezpečnosti; sem vpadli zas Turci, všetko rabujúc a páliac. I Krman ztratil všetok majetok a len ťažko oratoval sebe a svojim aspoň holý život. Na tomto úteku narodil sa mu v Mšenej syn Daniel, pozdejší superintendent. Blesovce Turci úplne srovnali so zemou, ľud sa skrýval po horách, Krman nemal sa kde vrhnúť. Dostal síce vokátor do Mšenej, ale ho neprijal a po smrti bratovej presťahoval sa na Turú Lúku. Prišiel s pohoreliska na pohorelisko. I Turá Lúka bola Turkami úplne vyrabovaná; brat Ján, skrývajúci sa na Bukovci, po pretrpených mukách tu aj skutočne zomrel. Keďže sa Krman i na vlastnom tele presvedčil o tom, aká vrtkavá a nestála je priazeň panstva, on prvý položil na Turej Lúke základ ku demokracii v cirkvi, keď sa nespoliehal na lásku patronov, ale všetko staval v cirkvi na horlivosti a vernosti veriacich. A to sa mu na Turej Lúke skvele podarilo. Bez podpory patronov opravil chrám, faru a potrebné cirkevné budovy. Ale nebolo mu dopriané pracovať v pokoji na zvelebení Siona. Na cisársky rozkaz mal arcibiskup Szelepcsényi popísať všetky cirkevné majetky. Tento cisársky rozkaz si biskup Juraj Báršony tak vysvetlil, že prišiel vhodný čas, aby sa evanjelikom odnímaly chrámy. Bolo to 14. augusta 1672, keď prišiel Báršony s vojanským sprievodom na Turú Lúku. Kostolník Tobiáš pýtal si od biskupa cisársky mandát. Miesto toho strelili na neho. Na streľbu poukrývaný ľud vyšiel z úkrytov a oboril sa na celý sprievod, rozohnal ho a biskupovho brata smrteľne zranil. I biskupovi sa ušlo, a nebyť mocného Krmana, boli by aj jeho do smrti zbili. Pre túto, tak zvanú turolúcku vzburu bol Krman i dva razy povolaný do Sobotišťa; ale keď videl, ako sa vojsko koncentruje okolo fary, nepoznaný ušiel zo Sobotišťa, napochytre vybavil si doma veci a prestrojený zašiel až za Váh. A tu sa potom dlhých desať rokov skrýval a veľmi biedne žil. Všade ho hľadali a stopovali, preto nikde nemohol mať stáleho pobytu. Obrátil sa aj v Blesovciach; bol i v Tisovci, áno i v Prievidzi, svojom rodisku, no jezuiti mu boli vždy v stopách, tak že musel iba živoriť, sýtiac sa lesnými plodmi. Až r. 1681 mohol sa zjavne ukázať a dostal hneď faru na Belej, odtiaľ sa presťahoval do Ozoroviec. Tu prijal aj pozvanie za kňaza do Sobotišťa a do Svätej Mary v Turci, ale nešiel, lebo ho láska viazala k ľudu podjavorinskému. R. 1683 prišiel na Myjavu; odtiaľto zaopatroval duchovne aj Turú Lúku a Vrbovce. Keď sa na Myjave necítil viac bezpečným, odišiel na Podbranč — Dolinu a tu žil v súkromnosti, až si ho verná Turá Lúka, pozbaviac sa nanúteného jej plebána, povolala zpät r. 1684. Tu účinkoval až do 30. júna 1687. Pochovaný je pred oltárom v terajšom rím. katol. chráme. Na svojom úteku pred Báršonyovou zlobou složil pieseň: „Kriste, dobrý Pane, ohledniž se na mne!“ Daniel Krman bol výtečným liturgom a nevyrovnaným rečníkom; mnohí zemäni ani nechceli prijať sviatosť oltárnu z rúk iného kňaza. Telesne bol veľmi silným, preto mohol vydržať ťažký los svoj, keď sa musel potulovať po horách. Jeho manželka bola Anna r. Masníková, veľmi zbožná duša, ktorá bez modlitby nevedela večer ani usnúť. Svojho manžela predišla do večnosti o Veľkej noci r. 1687.

4. Andrej Urbanovič. O jeho rodisku a rodičoch nevieme ničoho; len toľko je známe, že bol farárom vo Vrbovom práve v tie časy, keď pán Čachtíc, Nádašdy, najdivšie zúril. Musel ujsť z Vrbového. No, neskrýval sa dlho, lebo ho súd prešporský našiel. Z docitovaných sem farárov bol Urbanovič prvý, ktorý podpísal reverz pre vyhnancov. Urobil to dňa 18. marca 1674. No, pre tento podpis ho svedomie trápilo a mučilo, že nemal nikde pokoja. Vrátil sa k súdu s prosbou, aby zničili reverz. A nedal sa obmäkčiť nijakým spôsobom, vyhrážajúc sa, že skočí do Dunaja. Sekretár arcibiskupov Lapšanský konečne urobil mu po vôli, hovoriac, že tedy vytiera meno jeho z knihy živých. Na to sa Urbanovič uspokojil a veselo rozprával, ako si zadovážil pokoj svedomia, že radšej by podstúpil smrť, ako by sa mal priznať k takým trestuhodným činom, ktoré nikdy nespáchal. Desať mesiacov sa trápil v kazematách leopoldovských, až ho 18. marca 1675 odviedli na galeje do Terstu. Tu zaprel vieru, ale zato jednako musel do vyhnanstva s ostatnými farármi. Z počiatku žil v Brehu, potom bol vo Vratislave, ztadiaľ prešiel do miest spolku Hanza, zomrel vo Wismare r. 1681; nedočkajúc sa amnestie, nevidel viac svojej milovanej vlasti.

5. Michal Lányi-Caban^[158] na cirkevnom poli začal úradovať r. 1668 ako rektor v Uh. Skalici. Superintendent Tarnócy vysvätil ho roku 1670 za farára do Vrboviec, a tu ho zastihlo kruté desaťročné prenasledovanie. Bol obvinený zo spoluúčasti na turolúckej vzbure, preto ho generál Rabatta docitoval r. 1672 do Sobotišťa pre súd. Vojsko ho bez výsluchu jednoducho zajalo a odviedlo do Keppersdorfu. Podarilo sa mu síce ujsť, ale vo Würtzburgu ho znova lapili a uväznili. Keď sa mu znova podarilo dostať sa na slobodu, odišiel vo veľkej biede do Gebhardsdorfu v Lužici a tam účinkoval ako farár až do r. 1693. Vrbovce, keď si mohly zariadiť zas evanj. bohoslužby, poslaly mu vokátor, ktorý skutočne aj prijal a až do r. 1704 požehnane pôsobil na Vrbovciach. Láni bol aj veršovníkom, jeho piesne dostaly sa aj do Kancionálu Tranovského, a bol spisovateľom. Vydal r. 1682: „Jána Eichorna duchovní zbraní, i pokladů věčných pokojík“, veľmi objemnú knihu, ktorá došla r. 1718 druhého vydania. R. 1696 vydal aj Kancionál a tak sa o našu cirkevnú spisbu veľmi zaslúžil.

6. Juraj Figuli.^[159] Narodil sa v Senici z meštianskych rodičov. Otec menoval sa Jur, matka bola Mária Hrabovská. Superintendent Tarnócy vysvätil ho r. 1669 za kňaza do kvetúcej cirkvi jablonickej, v ktorej dnes žijú už len maličké pozostatky dávnej slávy evanjelickej. V Jablonici nemohol dlho v pokoji upevňovať múry Siona, lebo panstvo, znova na katol. vieru obrátené, vyhnalo ho, faru obsadilo plebánom, chrám oddalo katolíkom a majetky cirkevné skonfiškovalo. Odišiel tedy, i prešporským súdom odsúdený, do vyhnanstva; sem nasledovala ho aj manželka, a žil s ostatnými exulantmi z milosrdenstva vo Vratislave. R. 1681 vrátil sa aj on do vlasti a mal byť farárom vo Sv. Juri pri Bratislave; bol dostal totiž vokátor od sboru, ale katolíci nedovolili mu zaujať stanicu. Rozmrzený nad takým pokračovaním, utiahol sa do súkromia v Bratislave. Tu ho našlo pozvanie do V. Levár, ale náhle Kollonics, zemský pán, odpadnul od viery, musel r. 1686 aj Figuli utekať a prišiel zas do Bratislavy. R. 1694 pozvala ho Banská Bystrica za špitálskeho kňaza, a tu aj zomrel dňa 10. júla 1705.

7. Matej Gregoriades.^[160] Narodil sa Záriečí r. 1634. Svoju dráhu v cirkevných prácach započal po skončených štúdiách ako rektor v Trnovci, v Bodiciach a v Jasenici v Liptove. Nepriatelia evanjelia práve konali svoju herostratesovskú prácu po Liptove, keď musel aj náš Gregoriades opustiť školu jasenickú. Utiahol sa do Sádku, v nitrianskej stolici, kde za čas žil. R. 1667 ordinoval ho Tarnócy za farára do Kerti. V Kerti ho zastihlo desaťročné prenasledovanie; nečakajúc predvolania, vzdal sa úradu a kedže nemal nijakých hmotných prostriedkov, zostal doma vo vlasti a zahynul vo veľkej biede.

8. Ján Turanecius-Turanský,^[161] rodom z Turca, bol v Prievidzi rektorom r. 1647. Tohože roku vysvätil ho Joachim Kalinka za kaplána ku boku prievidzského farára a seniora bojnického Tomáša Francisciho. O rok prijal breziansku faru pri hraniciach turčianskej župy. Zemskí páni boli tu Ujfalussy-ovci, z počiatku veľmi priazniví evanj. cirkvi a horliví evanjelici, no jezuitmi získaní, odpadli čoskoro od viery a prenasledovali svojich poddaných, násilím ich ženúc na katol. prijímanie. Turanecius bol posledným — štvrtým — farárom v Brezanoch, lebo ho panstvo vyhnalo; i on zostal v ústraní vo vlasti.

9. Filip Johannides.^[162] Pochádzal z rodiny, ktorá si toľkými členmi stala do služieb cirkvi evanj. na Slovensku. Svoju dráhu započal ako rektor v Bánovciach, kde bola veľmi pochvalne známa a mnohými študujúcimi navštevovaná škola. Z Bánoviec prešiel do Uheriec a do Kamenian. Tu prijal ochotne pozvanie za kaplána do Prievidze a keď ho r. 1659 superintendent Tarnócy vysvätil za kňaza, prevzal hneď úrad. V Prievidzi pri boku superintendenta Tarnócyho, trval síce krátko, no, táto doba jeho počiatočného kňazského účinkovania bola dobrou prípravou k ďalším prácam a utrpeniam, ktorým sa ani náš Johannides nechcel vyhnúť. Roku 1662 nachádzame ho už farárom vo Vitkovciach pri Bojniciach, tu sedem rokov požehnane účinkoval. Jeho práce v cirkvi došly aj uznania čoskoro, lebo významná Bojna si ho r. 1669 vyvolila za kňaza, a tu i v senioráte pripadlo mu širšie pole účinkovania, lebo bol od 22. januára 1670 senior. zapisovateľom. Johannides bol šiestym — posledným — farárom bojňanským; docitovaný pred súd prešporský, dostal sa do Šárváru; odtiaľ do Bukkari. Tu nemohúc ďalej znášať svoj ťažký los, podpísal reverz a odišiel do vyhnanstva. Spolu s ním sdielal trpký chlieb vyhnanstva aj

10. Pavel Judicis,^[163] rodák tešínsky, ktorý musel i s rodičmi utekať z vlasti pred jezuitmi, ako aj mnohí iní exulanti českí. Roku 1668 bol na Bojne rektorom; docitovaný pred súd prešporský, odišiel r. 1674 do vyhnanstva a tam zmizla mu stopa.

11. Martin Ochrňal.^[164] Narodil sa v Brezne. Jeho rodičia boli Daniel Ochrňal a Marta Slabejciusová. Po skončených štúdiách prišiel za rektora do Nového Mesta nad Váhom, a r. 1658 ordinoval ho superintendent Tarnócy za farára do Bučian. Po dvoch rokoch verného pôsobenia prijal r. 1670 pozvanie Ghéczovcov za farára do Kerti. Tu ho zastihlo desaťročné prenasledovanie. Podpísal reverz pred súdom prešporským a odišiel s ostatnými vyhnancami z vlasti. Osadil sa v Brehu, ale keď sa ostatní vyhnanci počali vracať domov, Ochrňal ďaleko od svojej domoviny usnul v Pánu r. 1681.

12. Martin Škultéty.^[165] Bol synom nimnického rychtára, Mateja Gelušku a Anny Kedrutínovej. S rodičmi, ako vyhnancami českými, osadil sa na Slovensku. Bol rektorom v Čachticiach; odtiaľ prešiel v tomže povolaní do Veľkej Bytče. Dňa 13. februára 1640 ordinoval ho superintendent Mikuláš Martiny za kaplána do Čachtíc. Kam ho z Čachtíc povolali za farára, nevieme; len toľko je isté, že r. 1668 musel byť farárom v Blesovciach, keďže na konvente dňa 22. jan. 1669 mal kázať, ale pre nemoc nemohol sa dostanoviť. R. 1670 bol vyvolený za dekana v senioráte veľkotopolčianskom. R. 1674 chrám blesovský zatvorili, a Škultéty musel sa zriecť úradu ešte pred prešporským súdom. Zatvoreného chrámu nepoužívali katolíci.

13. Ján Pukzicius,^[166] rektor blesovský, spolu s kňazom Škultétym musel opustiť krásne povolanie, a vo víre desaťročného prenasledovania sa nám stopa jeho úplne ztratila.

14. Ján Rafaj,^[167] pochádzal z Poník, kde mu rodičia Ján Rafaj a Dorota Molitorisová boli roľníci. Študoval iba vo vlasti, ale za to bol natoľko pripravený k vznešenému úradu kňazskému na školách vlastenských vo Zvolene, v Pezinku, v Žiline a v Hlohovci, že ho dňa 8. okt. 1659 superintendent Martin Tarnóczy ordinoval v Prievidzi za farára do Zeleníc. Predvolaný pred súd prešporský, odišiel do vyhnanstva.

15. Ján Čutka,^[168] Lipták. Narodil sa v Lipt. Sv. Alžbete, kde mu otec Mikuláš bol farárom. Matka bola Mádayčka. Navštevoval iba vlastenské školy, ako v Košiciach a v Hlohovci. Roku 1657 bol rektorom v Žabokrekoch; po osem ročnom zdarnom účinkovaní ordinoval ho dňa 19. decembra 1665 v Diviakoch superintendent Martin Tarnóczy za farára do Horných Vašardíc, neďaleko Kerti. V čase desaťročného prenasledovania bol farár Čutka na smrť odsúdený, v Šárváre do väzenia uvrhnutý a potom do Bukkary odvedený. Dňa 27. dec 1675 katolizoval a tak ušiel do Saska, kde žil ako vyhnanec, vypovedaný z vlasti; stádečko, nemajúce pastiera, bité a rozohnaté, pripojilo sa ku Kerti, no časom i tak zaniklo, a dnes nieto v H. Vašardiciach ani pamiatky po evanjelikoch.

16. Kristian Záhorecký.^[169] Pochádzal z Turca. Otec Andrej bol rektorom v Turč. Sv. Petre, matku mal Annu rod. Pistorisovú. Nebol na nemeckých univerzitách, ale keď skončil štúdiá v lľave a v Hlohovci, šiel za rektora do Bošian. Dňa 18. augusta 1667 ordinoval ho superintendent Martin Tarnócy za farára do Rišnoviec a tu pôsobil až do r. 1674, keď docitovaný pred súd prešporský, podpísal reverz a odišiel do cudziny.

17. Štefan Zarkóci,^[170] Turčan, bol posledným seniorom seniorátu topolčianskeho a posledným, šiestym, farárom vo Veľkých Bošanoch. Keď mocná zemianska rodina Bossányovská povolila nábehom jezuitov a odštiepila sa od stromu Evanjelia, zanikla v Bošanoch úplne evanj. cirkev. Zarkóci 10. V. 1674 podpísal reverz pred prešporským súdom, zachránil si život a žil v súkromnom živote. Za krátkeho úsvitu slobody v bojoch Rákócovských zastával za krátky čas úrad seniorský v spojenom senioráte fraštacko-topolčiansko-bojnickom.

18. Matúš Rudinský,^[171] rodák bzinský. Po skončených štúdiách začal účinkovať ako kántor v Iľave, r. 1656 ordinoval ho superintendent Kalinka za kaplána do Iľavy. Keď r. 1662 prešiel za farára do Kochanoviec, započalo sa jeho ťažké a kruté utrpenie. Z Kochanoviec ho vyhnali, osadil sa v Sádku; r. 1670 povolali ho Ghéczovci do Kerti za farára. Roku 1673 predvolal Szelepcsényi aj Rudinského pred súd do Bratislavy, a keď nechcel podpísať reverz, dostal sa do ťažkého väzenia, z ktorého sa vyslobodil len podivným spôsobom. Za čas musel sa skrývať spolu aj s Danielom Krmanom st. Keď aj on dostal r. 1681 amnestiu, povolali ho r. 1686 za farára do Nitr. Stredy; tu nevydržal dlho, lebo ho panstvo vyhnalo. R. 1691 bol znovu farárom v Sádku, ale ani tam nemal pokoja, menovite od jezuitov, ktorým sa podarilo privábiť k sebe niektorých cirkevníkov. Rudinský musel utekať z fary. Zachytil sa r. 1706 v Mor. Lieskovom ako farár; po odňatí chrámu aj farár Rudinský musel von z fary; utiahol sa do Zem. Podhradia, kde žil z dobroty Pavla Príleského a dokonal život plný utrpenia. Bol aj veršovcom; pieseň: „Milosrdný Hospodine“ venoval Márii Bossányiovej.

19. Andrej Živický.^[172] Odvorník, dedinka niže Hlohovca, bola kňazským pôsobišťom Živického. Cirkvička táto mnoho trpela od panstva. Už r. 1630 odobral jej chrám Adam Turzo, ale o 17 rokov, 17. apríla 1647, bol im prinavrátený. V tomto prinavrátenom chráme slúžil Bohu i ľuďom kňaz Živický, narodený r. 1629; tu ho zastihlo aj desaťročné prenasledovanie. Szelepcsényi docitoval ho do Bratislavy. Živický bol z nezlomných, ktorí sa ani úradu nechceli zriecť, ani do vyhnanstva nechceli ísť, ale čakali na spravodlivý výrok delegovaného súdu. Bolo to marné očakávanie. Živického zatvorili s ostatnými do väzenia v Šárváre a tu ho tak mučili a trápili, že onedlho aj skonal vo väzení dňa 6. januára 1675. Odvornický chrám po smrti Živického zatvorili až do r. 1706; a pomaly cirkev zanikla úplne.

20. Ján Michaelides^[173] pochádzal z Hájnik, vo zvolenskej župe. Rodičia menovali sa Martin Michaelides a Magdalena r. Laurencová. Po skončených štúdiách bol kantorom v Žiline, potom na Kysuciach a konečne prešiel do Čachtíc za rechtora. Dňa 10. júla 1658 vysvätil ho superintendent Martin Tarnócy za farára na Brezovú, kde dvanásť rokov účinkoval s veľkým zdarom. R. 1670 začal Nádašdy, pán Čachtíc, ku ktorému patrila aj Brezová, veľmi krute prenasledovať menovite tie cirkev. sbory, ktoré maly nepoddajných a vehlasnejších kňazov. Michaelides, aby odvrátil kruté tresty od Brezovanov, radšej sa dobrovoľne vzdialil z Brezovej a prijal skalickú faru. Nemal ani tam pokoja; pre vzburu turolúcku pohnali aj jeho pred súd do Sobotišta. Sobotištský súd po dlhom vyjednávaní prepustil ho, ako úplne nevinného, ale za ten čas skalickí katolíci dňa 28. decembra 1672 násilne vnikli do evanj. chrámu, odobrali ho a farára Michaelidesa nijako nechceli vpustiť do fary. Michaelides utiahnul sa do Senice a tu žil v súkromí; po senickej vzbure musel utekať z vlasti. Žil v Lehnici, kde sa mu dňa 18. febr. 1674 narodil syn Samuel, neskôr superintendent. Až r. 1683 vrátil sa domov a bol v Paludzi farárom. Ale r. 1690 zaujal znova kňazskú stanicu na Brezovej. Seniorát poctil ho r. 1693 svojou dôverou a vyvolil si ho za seniora. Ako 70-ročný starčok zomrel na Brezovej r. 1706 a je pochovaný pod kazateľňou.

21. Daniel Zemko,^[174] syn Jána a Kataríny r. Barčičovej, narodil sa v Čermanoch. Počal účinkovať vo svojom rodisku ako rektor, odtiaľ prešiel do Dežeríc, a dňa 5. mája r. 1666 ordinoval ho Tarnócy za farára do Vitkoviec pri Bojne. Žigmund Forgách v desaťročnom prenasledovaní odobral chrám i majetky cirkevné a farára vyhnal z fary, tak že na senior. konvente vo V. Bošanoch, dňa 23. januára 1673, bol už prítomný ako vyhnanec. O ďalších osudoch jeho života nemáme dát, a o Vitkovciach vieme len toľko, že maly až 23 farárov evanjelických od r. 1611, dnes však niet po nich ani pamiatky.

22. Daniel Dúbravský,^[175] mešťan skalický, musel veľmi vývodiť v cirkvi skalickej, keď ho Kollonics v čase desaťročného prenasledovania dlhých 14 týždňov mučil a trápil vo väzení. Bol tedy tiež obeťou desaťročného prenasledovania.

23. Jonáš Kranc.^[176] Narodil sa v Banskej Bystrici z rodičov Viliama Kranca a Barbory r. Geitnerovej. Pri štúdiách nezanedbával ani hudobné umenie, ktoré mu pomohlo dostať sa do vyšších kruhov. Z počiatku bol dvorným hudobníkom grófa Františka Nádašdyho, potom vychovávateľom dietok Fánčiho v Bzovíku. Odtiaľ ho povolali za rektora do Nem. Ľupče, kde pol druha roka vyučoval v škole. Prešiel do Sučian, do Varína a konečne dostal sa do Sobotišťa, kde bol desať rokov aj notárom obecným. Zo Sobotišťa povolal si ho sbor prietržský za farára, keď ho superintendent Martin Tarnócy vysvätil v Diviakoch dňa 6. febr. 1663. V Prietrži účinkoval až do r. 1674; vlnou desaťročného prenasledovania zachytený, zrieknul sa úradu. Spolu s ním musel opustiť školu prietržskú aj

24. Ján Fábry Kamenický,^[177] ktorý bol od r. 1664 rektorom v Prietrži.

25. Ján Szentkereszty.^[178] O tomto trpiteľovi sa mienky neshodujú. Pauliny uvádza ho medzi evanj. farármi sobotištskými, a Klein ho spomína ako kňaza habánskeho, tedy anabaptistu. Ale akokoľvek bolo, je isté, že ho pre turolúcku vzburu v Sobotišti vyšetrovali, podpísal reverz, zostal doma a utiahnul sa do súkromného života.

26. Martin Zehener.^[179] Narodil sa v Nem. Ľupči z rodičov Jána a Kataríny rod. Duchoňovej. Začal účinkovať v trenčianskej Beluši ako rektor pri boku otcovom, ktorý tam bol práve farárom. Dňa 29. septembra 1656 ordinoval ho superintendent Martin Tarnócy za farára do Bziniec. Vo bzinskej fare prenocoval Kalinka, idúc z prešporského výsluchu. Biskup Juraj Báršony, keď sa vystrojil na Turú Lúku ztrestať Daniela Krmana st., stavil sa predovšetkým v Bzinciach a miesto popisu cirkev. majetkov uchvátil bzinský chrám a Zehenera vyhnal z fary. Zehener to bol, ktorý poslal schválneho posla na Túru Lúku so zprávou, čo sa chystá, upozorňujúc Krmana, aby ušiel a ratoval si aspoň holý život. Vypovedaný z vlasti, žil vo vyhnanstve, z ktorého sa r. 1682 vrátil zpät do Bziniec.

27. Sámuel Lipnický,^[180] rodák z českého Kostelca, r. 1641 prišiel za farára vyše Prašíc, na hranice trenčianskej stolice, do Šišova, kde bol siedmym známym farárom. Muzel byť znamenitým kazateľom, lebo ho seniorát veľkotopolčiansky vyvolil za seniorálneho oratora. Pozdejšie stal sa aj dekanom. Úradoval v Šišove do veľkého, desaťročného, prenasledovania, v ktorom aj celá cirkev šišovská zanikla. Lipnický vzdal sa fary a v súkromnosti skončil beh života.

28. Ján Roháč^[181] pochádzal z Turca, z H. Jasena, kde otec Juraj Roháč bol farárom. Matka jeho bola Katarína r. Kozelnická. Po skončených vo vlasti štúdiách stal sa rektorom v Blesovciach. Tu pol deviata roka vychovával zdarne mládež; potom ho Martin Tarnócy dňa 26. marca 1664 ordinoval za farára do Obsoloviec, a r. 1666 prešiel do Čerman. Ako čermanský farár prišiel do sporu so seniorátom, lebo nechodil na konventy a nesplnil žiadosť grófa Jura Berényiho, ktorý ho volal odbaviť služby Božie do Obsoloviec. Neústupný Roháč bol vylúčený z bratstva. Szelepcsényi povolal ho r. 1674 pred súd prešporský. Keď nechcel podpísať reverz, hodili ho do väzenia v Šárváre a hrozne ho mužili. Pre stálosť vo viere mal byť predaný na galeje, ale ho nikto nechcel kúpiť, lebo bol úplne vysilený a na celom tele chorý. Pohnali tedy aj jeho s 20 spoluväzňami z Terstu do Buccary v Dalmácii. Tu ho čakalo ešte väčšie utrpenie; hodili ho na viac týždňov do hlbokého kanála, kde skoro zahynul. Nemohúc už ďalej znášať ukrutenstvá, troma dňami pred vysvobodením ostatných väzňov katolizoval a dostal sa na svobodu 22. decembra 1675. Osvobodený však, nenašiel nikde pokoja, svedomie ho hrýzlo, tak že sa vrátil znova do služby čistého Evanjelia Kristovho.

29. Juraj Martíny.^[182] Ujfalussy a Kinczi, patróni sboru čermanského, boli veľmi horliví; keď sa ich kňaz Roháč, predvolaný do Bratislavy, nevracal domov, povolali na jeho miesto Martínyho, aby celá cirkev nezostala dlho bez útechy slova Božieho. Hneď po príchode do Čerman predvolal ho Szelepcsényi pred náhly súd. Martíny, dobre už poučený príkladmi, ako súdi prešporský súd, sa radšej ani nedostavil, zrieknul sa fary a žil v súkromnosti.

30. Ján Chalupka,^[183] kňazský syn z Liptova. Po skončených štúdiách započal svoju cirkevnú dráhu na Hrachove, kde vyše päť rokov vychovával mládež ako rektor. Dňa 17. decembra 1668 ordinoval ho superintendent Martin Tarnócy za farára do Pastúchova. Adam Turzo, zemský pán, i v Pastúchove prenasledoval evanjelikov, odňal im chrám, ale nariadením cisára Ferdinanda III. bol im chrám vrátený. Ján Chalupka bol posledným farárom v Pastúchove. Tu dočkal sa desaťročného prenasledovania a docitovaný do Bratislavy, podpísal reverz a odišiel do vyhnanstva.

31. Krištof Graca^[184] bol synom Izáka Gracu a Magdaleny Taxnerovej. Po odbavených štúdiách bol za čas vychovávateľom v Lipjanoch pri Sabinove. Na odporúčanie piešťanského farára Sámuela Hazíka povolala si ho za farára Považská Streda; ordinoval ho dňa 8. septembra 1658 v Prievidzi superintendent Martin Tarnócy. Keď zemský pán Nádašdy najväčšmi zúril proti evanjelikom, pocítil to aj Graca. Ako na zavolanie zjavili sa v Strede trnavskí jezuiti, odňali evanjelikom chrám a farára vyhodili z fary. Graca mal práve manželku ťažko chorú, preto prosil o malé poshovenie, ale všetko bolo marné! Chorú farárku naložili na voz, i všetko domáce náradie i náčinie, a vyviezli ich na chotár, ponechajúc svojmu osudu ťažko chorú ženu. Graca, vidiac také bezohľadné a neľudské zaobchádzanie, radšej sa vysťahoval z vlasti; vo vyhnanstve zmizla stopa jeho ďalšieho života.

32. Andrej Serátor-Žarnócay^[185] Narodil sa v Žarnoviciach z rodičov Matúša Serátora a Anny Slámkových. V školách vlastenských bol hodným žiakom svojho učiteľa Tarnócyho v Trenčíne. Po skončenom štúdiume stal sa r. 1663 v Diviakoch rektorom, a keď jeho bývalý učiteľ prešiel do Diviak, stal sa jeho kaplánom, ordinovaný 18. augusta 1667. O rok na to povolal ho Gašpar Appony do Nadlíc za farára. Jeho účinkovanie v Nadliciach začalo sa s nemilým sporom medzi ním a medzi vdovou po bývalom kňazovi Mazákovi o úrodu s kňazských rolí; príčinou sporu bol vlastne Appony. R. 1674 bola evanj. cirkev v Nadliciach úplne zdeptaná, tak že nikdy viac nepovstala. Serátor, ako ôsmy a posledný farár sboru, musel zutekať z fary, a všetky majetky cirkevné prešly do rúk katolíckych.

33. Mikuláš Rebierko-Reberius^[186] Narodil sa v Turč. Sv. Petre, kde otec Matej bol farárom. Jeho matkou bola Kristína Lányčka. Superintendent Martin Tarnócy ordinoval ho na Myjave dňa 20. okt. 1658 za farára do Dráhoviec. R. 1666 prešiel do Obsoloviec, kde zotrval až do r. 1673. Tu ho zastihlo prenasledovanie; zriekol sa úradu a zostal doma v ústraní. Obsolovce a Bodok boly súsedné obce, maly patronov Berínyiho a Hidvégiho, s ktorými mal farár Rebierko hodne mrzutostí. Po desaťročnom prenasledovaní nepovstala viac evanj. cirkev v Obsolovciach.

34. Juraj Bohuš.^[187] Narodil sa v Miškovci. Po skončených štúdiách bol učbárom v Bánovciach a superintendentom Dúbraviusom v Senici dňa 22. mája 1647 ordinovaný, prešiel za farára do Oponíc, kde bola rodina Apponych patronom evanj. cirkvi. Keď túto rodinu jezuiti odklonili od evanj. viery, shabala cirkevné majetky, chrám odňala a darovala ho jezuitom, Bohuša, od r. 1656 dekana, vyhnala z fary r. 1674.

35. Matej Inštitoris.^[188] Narodil sa v Mošovciach z otca Jozefa a matky Kataríny Korbeľovej, mešťanov. Po skončených tuzemských štúdiách na odporúčanie superint. J. Kalinku povolali ho do Diviak za rektora. Po roku, 19. júla 1656, ordinoval si ho M. Tarnócy za kaplána. Okolo r. 1658 prešiel do Kostolnej, neďaleko Rudného, a tu ho zastihlo kruté prenasledovanie. Vyhnaný, ako siedmy, posledný farár v Kostolnej, utiahnul sa a až r. 1704 mohol zaujať znovu stanicu; zas ho vyhnali, a r. 1706 prešiel za farára do Diviak, kde počal znovu budovať evanj. cirkev, po superint. Martinovi Tarnócym úplne zdeptanú, ale predčasná smrť nedovolila mu dokončiť krásne dielo. V tom samom roku, v ktorom prišiel do Diviak, zomrel.

36. Ján Hagara,^[189] bol rodom zo Žarnovice; okolo r. 1668 bol rektorom v Bošanoch. Keď zemskí páni Bossányovci opustili vieru otcov, zabrali cirkevné majetky, chrám odcudzili, kňaza Zarkócyho vypúdili, musel aj Ján Hagara, rektor, opustiť školu. Stalo sa to r. 1674.

37. Ján Jeleň^[190] bol rektorom v Uh. Skalici, keď veľké prenasledovanie zastihlo evanj. mešťanov skalických. V treskúcej zime, koncom decembra 1671, musel opustiť školu a odísť do neistoty. Kde žil a čo robil, nevieme.

38. Ján Levius^[191] narodil sa v Moravskom Lieskovom, kde otec Ján bol farárom. Po skončených štúdiách bol dňa 10. februára 1667 ordinovaný za kaplána do Námestova; potom prešiel do Krajného, ale tam nemohol vydržať pre zlobu panstva. Po šopronskom sneme vrátil sa znova do Krajného; r. 1702 prešiel do Hrádku v Liptove a tu aj zomrel r. 1703.

39. Ján Križan,^[192] bol okolo r. 1660 kňazom v Sv. Kríži nad/Váhom; prešiel do Selca, ale čoskoro vrátil sa do Kríža a v desaťročnom prenasledovaní zrieknul sa fary.

40. Martin Jakub Faško,^[193] narodil sa v Brezne. Daniel Dubravius ordinoval ho v Senici 10. mája 1652 za farára do Nového Mesta n/V. Nádašdy, pán Čachtíc v tieto časy, prinútil prísť do Nového Mesta 500 Myjavanov, ktorým rozkázal rozobrať evanj. chrám. Cirkev novomestská ztratila r. 1660 všetky svoje veľké majetky, a Faško len do r. 1670 mohol zostať medzi svojimi veriacim, potom ho panstvo neztrpelo v Novom Meste.

41. Matej Sobotka,^[194] narodil sa v Žaškove. Po skončenom naukobehu bol rektorom v Dubnici, ztadiaľ prešiel do Košece. Dňa 17. sept. 1658 ordinoval si ho Joachim Kalinka za kaplána. O rok prešiel za farára do Kameničian a tu ho r. 1669 vyvolili aj za seniora. R. 1674 bol vyhnaný z fary a v Sedmohradsku sa skrýval. Až keď vyšla zornička slobody aj pre evanjelikov, veľká Myjava povolala si ho r. 1690 za farára do dedictva Krmanovho. No, Sobotka nedokázal sa súcim pre Myjavu, lebo keď Myjavania odpratali s oltára katol. náčinie, a arcibiskup Szécheny ťahal za to Sobotku na zodpovednosť, dňa 28. mája sa radšej vzdialil z Myjavy.

42. Mikuláš Marci,^[195] narodil sa v Štiavničke Turčianskej okolo r. 1612 z rodičov Jura Marciho a Uršuly r. Záborskej. Bol vychovávateľom na Oravskom zámku; odtiaľ povolaly ho Komjatice za rektora. R. 1630 prišiel do Bziniec a zotrval vyše štyroch rokov v krásnom povolaní; prešiel do Čachtíc, kde si ho Mikuláš Martiny tak obľúbil, že ho dňa 4. novembra 1636 ordinoval za kaplána. R. 1646 pozvala si ho Stará Turá za kňaza, no Nádašdyho ruka zasiahla i do Starej Turej; r. 1660 bol vyhnaný z fary, r. 1677 zpäť uvedený; r. 1678 zas vyhnaný a r. 1683 znovu uvedený, až ho r. 1684 navždy odstránili zo Starej Turej.

43. Daniel Marci,^[196] syn staroturanského farára Mikuláša Marciho, účinkoval od r. 1658 vo Vrbovom ako rektor, ale keď aj Vrbovania ztratili slobodu náboženskú, musel aj Marci zo školy.

44. Mikuláš Hrabovský,^[197] ako vaďovský farár býval často volaný k ordináciám kňazov do Čachtíc. Roku 1654 prešiel do Sobotišťa za farára, o šesť rokov, r. 1660, bol zas farárom v Senici, r. 1670 ho Stará Turá povolala. Nemal dlhého stania, lebo ho Nádašdy vyhnal z fary. Predvolaný pred prešporský krvavý súd, podpísal dňa 10. mája 1674 reverz a odišiel do vyhnanstva.

45. Tomáš Bartholomaeides,^[198] bol rektorom školy vo Veľkých Bošanoch, keď mu prišlo predvolanie pred súd do Prešporku. Z počiatku bol silný vo viere a spieral sa podpísať reverz; neskôr podľahol, podpísal reverz, zriekol sa úradu a zostal doma v súkromnom živote.

46. Ján Plovinsky,^[199] bol r. 1668 superintendentom Tarnócym ordinovaný za kňaza do Vozokian pri Nitr. Strede. Dostanovil sa pred súd r. 1674, ale ďalšie príbehy jeho života sú neznáme.

47. Ján Hundlevin,^[200] bol rektorom v Nitriansku a pred súdom prešporským, zastrašený, podpísal reverz a zriekol sa úradu.

48. Pavel Lány,^[201] Narodil sa v Bolešove, kde otec Ján bol farárom. Keď si odbavil štúdiá, povolal ho Ján Augustíny za rektora do Dubnice. Len rok mohol tam účinkovať, lebo násilne odňali chrám, faru, školu, aj celý majetok cirkevný; samého Lányho vyhnali neľútostive vojaci cisárski. Odišiel do Uhrovca za rektora a po pol treťa roku, 4. sept. 1664, ordinoval ho superintendent Tarnócy za diakona do Diviak; ztadiaľ prešiel za farára do Pratoviec, tu ho zastihlo desaťročné kruté prenasledovanie. Pred súdom prešporským zrieknul sa úradu a žil v súkromnom živote.