ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Michal Liefman.^[55] Narodil sa v Sliezsku r. 1619, a to v Habelsschwerdte. Po skončených štúdiách, odbavených v Nemecku, prijal povolanie do Purschwitzu. Tu zdarne účinkoval desať rokov (1650 — 1660). Potom ho rada mesta Liegnitz povolala za diakona, vlastne r. 1661 za archidiakona ku chrámu sv. Petra a Pavla. Bol ortodoxným teologom a prísne sa držal svojho luteránskeho presvedčenia, čím si získal mnoho nepriateľov, najmä v kruhoch, oddaných Kalvínovi. Pre tieto, z nepriateľstva povstalé hádky veľmi ochotne prijal roku 1665 pozvanie za farára do Košíc a spolu za inšpektora tamojších škôl. V Košiciach si svojím blahodarným pôsobením získal veľkú úctu i mimo hraníc sboru, veď už r. 1666, po smrti Martina Wagnera vyvolili ho jednohlasne na synode dňa 15. júla 1666 v Sabinove za superintendenta slobodných kráľovských miest v Hornom Uhorsku. V tomto úrade zotrval štyri roky a vysvätil na kňažstvo 38 slova Božieho kazateľov a na 6 — 10. febr. 1668 svolal do Košíc synodu. Roku 1673 prišli do Košíc: jágerský biskup Szegedy a veľkovaradínsky Juraj Bársony a pomocou komorského grófa Jána Volkru a generála Spankaua odňali evanjelikom chrám a Liefmana, ako i všetkých jeho spolupracovníkov uvrhli na jeden a štvrť roka do väzenia. Na prímluvu Košičanov nepraví sudcovia konečne znovu poprezerali súdné aktá a uznali Liefmana nevinným; ale z väzenia vypustili ho jednako len pod podmienkou, že vydá revers a s celou rodinou opustí Uhorsko. — Roku 1674 vybral sa tedy do Vratislavy a odtiaľ do Wittenbergu, kde zotrval dva roky. Tu prijal pozvanie do Poľska a konečne účinkoval v Budyšíne ako farár. Dňa 27. mája 1683 povolaly ho zpät slobodno-kráľovské mestá ako superintendenta, no, pozvanie neprijal a zrieknul sa úradu. Po 52-ročnom požehnanom pôsobení cirkevnom zomrel 16. febr. 1702 v 82. roku života. Tento veľmi učený muž bol aj spisovateľom a vydal viac úvah v latinskej reči.

2. Juraj Fischer.^[56] Narodil sa v Chlumci, v Čechách, z otca Severína Fischera. Už v útlej mladosti zakúsil trpký lós vyhnanectva. Roku 1629, v hrúzyplnej noci, musel utiecť s rodičmi z vlasti pred katanmi náboženskej slobody. Jezuiti ich síce prenasledovali, ale Bôh pomáhal, tak že sa celá rodinka, pravda, s holými rukami dostala za hranice a osadila sa v Spiši. Náš Fischer študoval pilne i doma i za hranicami, pripravujúc sa na duchovný stav. Mal vehlasných učbárov, medzi inými aj učiteľa národov, nášho Jána A. Komenského v Elbingen. — Po skončených štúdiách povolal si ho Kežmarok za slovenského farára a za nemeckého diakona, preto ho superintendent Martin Wagner dňa 30. júna 1646 ordinoval. Na tomto mieste vytrval päť rokov a dokázal sa byť verným pastierom svereného mu stádečka. Roku 1651 dostal pozvanie z Košíc za slovenského farára, a účinkoval tam požehnane 21 rokov. No, roku 1672-ho musel aj on opustiť Košice s ostatnými spolupracovníkmi. Volkra a Spankau nemilosrdne riadili v Košiciach. Veľký chrám, zo samých kvádrov postavený, násilne odňali. — Keďže košickí evanjelici nechceli vydať kľúčov chrámových, jágerský biskup Szegedy a jeho sprievod zavolali si zámočníkov otvoriť chrám. — Ale nenašlo sa v Košiciach zámočníka, ktorý by bol vyplnil rozkaz Szegedyho; preto jeden z kanovníkov schytil sekeru a búšil ňou do dverí, ktoré sa roztvorily, a tak so slúženou omšou prešiel krásny, evanjelikmi vybudovaný chrám do rúk pápežencov. Uväzneného Fischera nahovárali jezuiti, aby podpísal revers, že sa zrieka úradu. Keď sa však spytoval, čím tedy má živiť seba i rodinu, odpovedali mu, aby si vzal sekeru do rúk a šiel do hôr vyhľadávať si živnosť. Fischer nepodpísal revers, radšej celé dva roky trpel vo väzbe košickej. Potom ho i s rodinou vyložili na ulicu a vyhnali z krajiny. I na tomto úteku prenasledovali ho pochopi jezuitov, ale šťastne sa dostal do Brehu a Vratislavy, zašiel i do Poľska, konečne osadil sa v pruskom Toruni, všade hľadajúc primerané zamestnanie; jednako až do r. 1682 musel žiť z darov a z milosrdenstva dobrých ľudí. V maličkom spisku, ktorý vydal roku 1682, žaluje sa na biedu a na to, že nikde nemôže dosiahnuť primeraného postavenia. — Keď sa po šopronskom sneme mohli vyhnanci vrátiť do vlasti, aj náš Fischer vystrojil sa spolu aj so synom do Košíc, ale v Poľsku ho bigotné obyvateľstvo napadlo, a tam r. 1682 vypustil dušu. Mrtvé telo jeho zostalo dlho nepochované, lebo nemal kto zaplatiť za pohrebné obrady; náhodou natrafil sa tam jedon nemecký obchodník, ktorý veľkodušne zaplatil štolárné poplatky, a tak sa telo nášho vyhnanca, v utrpení a v mnohej biede dosužované, mohlo dostať do objatia matky zeme.

3. Filip Heutsch.^[57] Narodil sa v Spišskom Podhradí roku 1638, kde mu otec, tiež Filip, bol diakonom pri nemeckom sbore; jeho matka bola Anna Ladošová. Pilne navštevoval rôzné vlastenské školy a 24. mája 1651 dal sa zapísať na univerzitu wittenbergskú za riadneho poslucháča. Ale toho samého roku vrátil sa do vlasti a žil pri otcovi, čakajúc trpelive, kde ho riadenie Božie osadí. Dostal sa za učiteľa do Wallendorfu, a štyri roky vyučoval mládež. — Po smrti otcovej bol jednomyseľne pozvaný za farára do Spišského Podhradia. Superintendent Martin Wagner ordinoval ho dňa 21. januára 1657. Potom bol kňazom vo Vrbove, odtiaľ prešiel r. 1661 do Matejoviec a po osemročnom požehnanom pôsobení prijal pozvanie do Menhardu. Tu zastihlo ho prenasledovanie Volkrovo; musel opustiť faru a odišiel do vyhnanstva. Žil vo Vratislave a túžobne očakával úsvit slobodnejších časov. Keď Michal Liefman neprijal pozvanie Košíc a poďakoval sa aj z úradu superintendentského, obrátily sa Košice na Heutscha, ktorý sa r. 1681 aj skutočne vrátil do dedictva Liefmanovho. Roku 1683 bol jednomyseľne zvolený za superintendenta. — Tento úrad zastával až do smrti a vysvätil 32 kňazov, medzi inými Jána Kalinku, Andreja Urbanoviča do Pohorelej, Štefana Pavloviča do Beluše, Sámuela Michalidesa do Štitníka, Jána Paldia na Brezovo; všetkých 9. júla 1683. Heutsch dožil 58 rokov života a zomrel v Košiciach r. 1686.

4. Andrej Schwartz, farár v Michalovciach, musel sa dostanoviť pred krvavý súd prešporský, podpísal revers, odišiel do vyhnanstva a tam zomrel roku 1675.

5. Martin Novák.^[58] Bol najprv rektorom školy sobotištskej a učil slávneho pozdejšieho superintendenta Dániela Krmana; potom prešiel za farára do trenčianskej Košeci. Deväť rokov účinkoval pri pokoji, ale keď zemské panstvo Pálffyovské opustilo vieru otcov, 17. augusta 1660 musel opustiť faru. Bojnický seniorát vystavil mu chvalitobné svedectvo o jeho viere a prácach. Potuľoval sa po horách kremnických, až prešiel do Jurska v Spiši; tu obdržal konečne pozvanie do Ľubice za kaplána a v tomto postavení zotrval vyše dvoch rokov. V pondelok po nedeli, po Deviatniku, r. 1666 uviedol ho Michal Liefman do fary v Nižnom Medzeri. — Roku 1671 pri veľkom prenasledovaní evanjelikov, vyhnal ho z fary v sobotu pred Kvetnou nedeľou zemský pán. Darmo ho Szelepcsényi citoval, Novák odišiel s manželkou i s celou rodinou do dobrovoľného vyhnanstva. — Navštívil Breh, Vratislavu, Liegnitzu a konečne osadil sa v Budyšíne. Vo vyhnanstve napísal a vydal: „Ungarische gewisse und wahrhaftige Avisen“ a opísal aj svoj životopis. — Roku 1682 vrátil sa do Nižného Medzera a tam aj zomrel.

6. Sebastian Fabricius^[59] narodil sa v Kutnej Hore práve v čase jezuitského prenasledovania, keď ztratil otca Jána Schmidta. Do jeho rodičovského domu zasadli, ako dedičia, jezuiti a vychovávali v duchu svojom aj Sebastiana; no, matka jeho tajne prichádzala za ním a utvrďovala ho vo viere. Keď sa mohol vyslobodiť zpod dozoru a výchovy jezuitskej, odišiel do cudzozemska a menovite v Nemecku študoval ďalej, tak prešiel i na významnejšie školy v Uhorsku, menovite dobre povestnú školu iľavskú navštevoval dlhší čas. Svojou učenosťou, pilnosťou a vieryplným životom získal si čoskoro superintendenta Joachima Kalinku, ktorý si ho k svojmu boku ordinoval za diakona r. 1648. O rok na to prijal pozvanie za farára do Pratoviec pri Bánovciach; tu sa aj oženil a vzal si za manželku Dorotu Gabrišovičovú. V súsednej dedine mal v plebánovi zarytého nepriateľa, ktorý mu stál o život. Aby sa mu nejako nedostal do rúk, povolala ho Zuzanna Révayová, vdova po Pavlovi, za dvorného kazateľa. No, ani tu neobišiel bez utrpenia, ktoré mu zapríčiňovali okolití mnísi, preto často si až zúfal, tak že ho superintendent Dubravius musel potešovať. Keď už nevládal znášať ďalej priekory, prijal vďačne pozvanie za farára do Otrokoviec; hoci ho zemská pani veľmi zdržovala, jednako odišiel. Barónka Révayčka prepúšťala ho s trpkou výčitkou: „Boh iste nenechá toto Vaše zaobchádzanie so mnou bez trestu. Ako si môžte vziať na svedomie, že ma nechávate bez duchovnej pastvy, na pospas duchovným nepriateľom, hltavým vlkom, ktorí číhajú na dušu moju?“ No, Fabricius nedbal a odišiel do Otrokoviec a tu vytrval deväť rokov. Keď sa majetkove úplne zničil, a pristúpila k tomu ešte aj ťažká choroba, vzdal sa úradu a žil v najväčšej biede, ako súkromník. Bol by iste zahynul v biede tejto, keďby sa ho neboli zaujali bratia Egrichovci, ktorí ho povolali do Solivaru pri Prešove. Keď chcel zaujať stanicu a šiel s náradím k Prešovu, neďaleko Vacova prepadli ho Turci a zajali. V zajatí dva dlhé roky znášal mnohé trápenie. Vyslobodil sa r. 1664, zavítal do Banskej Bystrice a ztadiaľ do Levoče. Tu práve zúril silne mor. Za štyri dni uchvátila mu morová nákaza troje detí. Keďže v Levoči zomrel touto nákazou i farár Jób Zabler, zdržal sa tam Fabricius niekoľko rokov a vypomáhal levočským kňazom. Za 16 týždňov bol v Spišských Vlachách slovenským kňazom, odtiaľ prešiel do Ladne ku Košiciam. Štyri roky pracoval pri pokoji, keď ho r. 1672 archidiakon Štefan Kolozsváry vyhnal z fary. Odsťahoval sa do Lužice a pozdejšie do Saska; istý čas zdržoval sa aj v Zitave a zomrel v Draždanoch 10. mája 1681. Vo vyhnanstve vydal v nemeckej reči v Draždanoch r. 1679 aj knižočku: „Spina pungens, seu descriptio vitae eius adflictissimae“.

7. Ján Fabricius^[60] Narodil sa v oravskej Dobre. Po skončení tuzemských štúdií vyslal ho Štefan Vitnyédi do Jeny r. 1663 a o rok prešiel do Vittenbergu. V cirkvi štitníckej započal svoje účinkovanie ako rektor a r. 1666 prešiel do Brezna, kde mu bola sverená správa školy. Keďže pri všetkej svojej učenosti bol veľmi svárlivým mužom, rozhneval si spôsobmi, zavádzanými do štúdií bohosloveckých, superintendenta Dávida Lániho, ktorý mu pri jednej dišputácii povedal: „Si mentem nostrorum theologorum tenes, et linguam retine; si non tenes, disce, nihilque manditi statne ac loquere“. Rozhnevaný Fabricius odišiel do Košíc za rektora. Tu zas mal ustavičné hádky a mrzutosti s jezuitmi, ktorí svojimi praktikami i pred magistrátom hľadeli znevážiť veľkú pilnosť a pohotovosť Fabriciusovu; Fabricius i za to, že mu magistrát riadne neoddával plat, rozišiel sa s ním v hneve. Jezuiti hnali vec ďalej a dohnali Fabriciusa do takého úzka, že si sobral veci a odišiel do Thübing, čakajúc, že dosiahne cieľa, doktorát a dobrú profesúru. Keď sa to hneď nemohlo uskutočniť, netrpelivý Fabricius odišiel z Nemecka a cez Poľsko dostal sa do Sedmohradska, kde v Šegešvári a pozdejšie vo Veľkom Sibíne bol rektorom. Tu si získal veľkej chvály svojou učenosťou a pilnosťou. Tu chcel uzavrieť aj sväzok manželský s dcérou prvého farára, ale v ten týždeň, na ktorý bola stanovená svadba, náhle zomrel na červienku v 55. roku života, t. j. r. 1675. Vyhnanstvo si iste sám zapríčinil, no jednako patrí aj Fabricius do počtu martýrov desaťročného prenasledovania. Ako spisovateľ a obránca učenia evanj. bol veľmi plodný; no, bol synom svojej doby, na silné argumenty používal ešte silnejších výrazov a tak svojou dialektikou pádnymi vtipmi, ostrými výpadmi zapríčinil jezuitom nie jednu ťažkú chviľu.

8. Kristian Eckardt dostanovil sa do Prešporku k súdu ako nemecký slova Božieho kazateľ. Keď ho generál Spankau už i tak bol pozbavil fary, podpísal revers, vrátil sa do vlasti, do Sliezska, a tam biedne živoril.

9. Štefan Kôszeghi^[61] bol košickým maďarským farárom; ako vyhnanec košický dostal citánku Szelepcsényiho k súdu. Nevie sa o ňom, či sa dostanovil pred súd, alebo nie.