ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Štefan Fekete.^[411] Po skončených doma i v cudzozemsku štúdiách osadil sa v Kysegu; z počiatku bol rektorom, potom diakonom a konečne i hlavným farárom maďarského sboru. Dňa 28. júna 1699 bol jednohlasne zvolený za superintendenta zadunajského na synode vo Felső-Bükku. Fekete bol obratným obhájcom evanj. učenia a svojou horlivosťou dal mnoho práce menovite jezuitom. Pred prešporský súd bol docitovaný s našimi superintendentmi: Kalinkom a Tarnóczym, ale sa nedostanovil; súd ho odsúdil na ztratu majetku a hodnosti. Fekete odišiel dobrovoľne do vyhnanstva. Obrátil sa v Jene a v Naumburgu; tu si získal veľkého priaznivca v osobe princa Mórica, administrátora naumburgského biskupstva, no cestoval aj po Dánsku, bol vo Švédsku a všade hľadal priaznivcov a dobrodincov. Keď myslel, že v Uhorsku nastaly lepšie časy, vrátil sa potajmä domov a prišiel do Kysegu. Ale aby svojich cirkevníkov neuvrhnul do nebezpečenstva, odišiel r. 1682 do Asszonyfalvy k Štefanovi Ostfimu. Tu vyučoval mládež a kedy-tedy aj kázal. Ale jezuiti ho čoskoro objavili a vykonali u viedenského dvora, že vyslal vojsko, ktoré kaštiel Ostfiovský demolovalo, Ostfiho pozbavilo majetku a vyhnalo z vlasti. Fekete ušiel prestrojený, ale na hraniciach ho chytili a predviedli v reťazách pred Szelepcsényiho. A stalo sa, že Fekete, tento neohrožený bojovník Evanjelia a obranca cirkvi evanjelickej, odrieknul sa viery, pre ktorú toľko vytrpel, a v bratislavskom dóme vyznal verejne nové, katolícke vyznanie. Tento obrat vo viere zavdal príčinu napísať veršík: „Fekete per multos atro carbone notatus Nunquam cordatis amplius albus erit.“ Za tento judášsky čin bol Fekete odmenený. Poslali ho do Kysegu za rychtára, a v tomto postavení bol veľkým nepriateľom tých, ktorých predtým vyučoval a chránil od nevery. Jeho dielom bolo, že chrám i školy boly odňaté evajelikom, a evanjelickí Kysegčania boli nútení navštevovať chrám v Nemes Csó.

2. Melchior Gärtner,^[412] Štiavničan, bol druhým nemeckým farárom v Kysegu, keď Szelepcsényiho vojská, jezuiti, riadili po celej krajine. V Kysegu účinkoval od r. 1663 — 1671. Dňa 14. mája 1671 odňali evanjelikom nemecký chrám, a tak musel opustiť povolanie svoje aj Gärtner. Čo sa stalo s ním ďalej, nevieme, len toľko máme naznačené, že zomrel ako farár v Geistinghausenu.

3. Ján Galli. Bol farárom na Harke, poddanskej to obci šopronskej od r. 1662. Bol mužom nábožným, trpelivým i v lekárstve sbehlým, tedy dobrodincom celého sboru. V prenasledovaní evanjelikov jednako nemohol zostať medzi svojím ľudom; zomrel vo vyhnanstve r. 1675.

4. Juraj Laurer,^[413] rodák bratislavský, r. 1651 bol ordinovaný za kňaza na Staré Hrady, kde v XVII. století boly až dva kvitnúce cirkevné sbory, nemecký a maďarský. R. 1674 gróf Harrach odňal Maďarom chrám, nimi vybudovaný, a Nemci dňa 24. augusta 1673 ztratili náboženskú slobodu i všetky majetky na rozkaz arcibiskupa Kollonicsa. A tak aj Laurer, nemecký kňaz, musel opustiť faru i vlasť a v Nemecku žil vo vyhnanstve. Bol aj v Lipsku a v Grimme.

5. Ján Heilman^[414] bol farárom v Gáloši, mošonskej dedinke. Dňa 14. augusta 1673 zúril v mošonskej stolici arcibiskup Kollonics a odňal chrám, faru, i celý majetok cirkevný, vyhnal Heilmana, ktorý zomrel v mnohej biede okolo r. 1680.

6. Michal Beyer bol farárom neďaleho Šoprona. Bol terčom jezuitských nápadov, tak že musel opustiť faru a vysťahovať sa do cudziny. Žil v Nemecku a v Seideldorfe zaujal kňazskú stanicu.

7. Jeremiáš Sonntag, farár v Ruste, bol vyhnancom.

8. Ján Wigleb,^[415] komárňanský farár, v desaťročnom prenasledovaní musel von z vlasti. Vyhnal ho arcibiskup Juraj Szécheny, nemajúc citu a srdca, ani ohľadu ani na nemocnú ženu a na maličké dietky. Celá rodina odišla tedy do Nemecka a biedila v Arnstadte, až sa Wiglebovi podarilo dostať faru v Siltzbrück-u.

9. Rehor Heli-Illes^[416] bol farárom v rábskej stolici, v Malomšoku, keď ho Szelepcsényi predvolal pred súd. Dňa 5. marca 1674 sa aj dostanovil pred katov cirkvi evanjelickej. Nechcel sa stať neverným svojmu Pánovi a cirkvi Jeho svätej a nechcel podpísať nijaké reverzy; posúdili ho tedy na ztratu života i majetku; z počiatku väznili ho v Bratislave, potom ho previezli do Leopoldova. Tento náš martyr, 70-ročný starec, veľmi mnoho trpel v Leopoldove. Kelliov pomocník, učiteľ Ján Bene, zbil ho ukrutne len preto, že nevzdal povinnú Božskú česť oblátke — Božiemu telu, — Kelliom naschvál nosenej medzi väzňami; okrem toho trápili ho aj ťažkou telesnou prácou. V marci r. 1675 odviedli aj Heliho s ostatnými rabmi do Talianska na španielské galeje. Ale Heli bol už bitkou, utrpením a starobou natoľko zoslablý, že nevládal konať ďalej pešo nesnadnú cestu. Vysadili ho tedy na osla, priviazali štránkom, a ešte i tak dvaja spoluväzňovia museli dávať veľký pozor naňho, aby od slabosti nepadol. No, nemohli ho zachrániť; pri Capra Cotte, na strmom vrchu, spoluväzňovia, ktorí si v jednej ruke niesli putá, s jednej nohy odviazané, neudržali starca; padnul a na vyčnievajúcich skalách zranený, hneď aj vypustil dušu. Čo mal na sebe málo handár, svliekli s neho nemilosrdní a suroví vojaci a nechali ho na ceste. Aspoň toľko citu mali, že dovolili spoluväzňom pochovať mrtvolu; prstami vyhrabali mu hrob v kamenistej pôde a dojemne sa rozlúčili s druhom svojím, ťažko zkúšaným. Stalo sa to dňa 29. apríla 1675.

10. Mikuláš Borhidai.^[417] Bol farárom v šopronskom Sv. Andreji. Tento posol Boží bol jedným z najstálejších a najneohroženejších bojovníkov a svedkov Božích. Keď ho totižto vyhnali z fary, pozbavili úradu, neutiahnul sa, neskrýval sa, ani do vyhnantva nešiel, a hoc ani nebol v úrade, docitovaný pred súd prešporský na 5. marca 1674, dostanovil sa, lebo bol presvedčený, že si Pán žiada, aby bol svedkom i pred krvavým súdom. Daromné boly všetky nástrahy, vyhrážky, Borhidai zostal verný až do konca. Odviezli ho do Leopoldova, kde pretrpel veselou myslou najhroznejšie muky. A keď ho ani jezuita Kellio nezlomil vo viere, hnali aj jeho uzlovatým korbáčom do Neapola. Dlhou cestou vysilený, hladom a žizňou trápený, úplne ztratil predošlú silu i zdravie. Keď sa horko-ťažko dostal na miesto svojich múk, do Neapolu, 8. mája 1675 predali ho za otroka na galeje. Ale ťažká práca vysilila ho; k tomu upadnul do ťažkej nemoce a v auguste 1675 zomrel. Hrobom boly mu vlny morské.

11. Štefan Sedeni.^[418] Bol farárom v zalanskej stolici pri ev. cirkvi boldogasszony-dörgicsenskej, neďaleko blatoňského jazera. Zo vzbury obvinený, dostanovil sa dňa 5. marca 1674 pred súd. No, oneskoril sa; prišiel len 30. marca, preto už 4. apríla vyniesli nad ním rozsudok smrti a ztraty majetku. Dňa 29. mája ho odviezli z Bratislavy a uvrhli do žalára komárňanského. Tu ho veľmi mučili a svádzali k odpadlíctvu, ale odolal mužne všetkým lákadlám. Už 17 spolumučedlníci odpadli v Komárne od viery, Sedeni nedal sa sklátiť, preto dňa 18. marca 1675 previedli ho do Leopoldova a ztadiaľ po bočných, neschodných cestách cez Moravu, Austriu, Štýrsko a Korutansko pešo k Terstu a ďalej k moru, hnaného bitkou a rúhaním, sťa divú zver. Na lodi preplavil sa do Pescary a ztadiaľ zasa len pešo do Neapolu, kde ho 8. mája predali na galeje za 50 zlatých. V Neapoli nezdržal sa dlho, lebo už 1. júla poslali ho do prístavu Melasse, aby pomáhal Španielčanom v boji proti Francúzom. Na mori 14 týždňov trápil sa v boji a s celou flottou vrátil sa do Palerma. Dostal zapálenie modzgov; už sa zdalo katanom jeho, že zomrel a len-len že ho nehodili do mora. Zachránil ho životu loďný kapitán. Po troch týždňoch vzali ho do Neapolu, kde i ďalej trpel na galejách až do 11. februára 1676, keď ho blahej pamäti Ruyter vyslobodil s ostatnými otrokmi. Na hollandskej lodi dopravený do Palerma, presadnul na anglickú loď, ktorou prišiel do Benátok. Aj Sedeni zašiel do Švajčiarska a osadil sa v Zurychu, kde požíval dobrodenie citných duší. Dňa 20. októbra 1677 opustil Zurich a vrátil sa do vlasti ku svojim, ktorí ho tak túžobne očakávali.

12. Ján Weissbeck.^[419] Narodil sa v Offenhausenu, v Rakúsku, 18. apríla 1638, kde otec Adam bol obchodníkom. Sotvy mal desať rokov, museli rodičia utekať z vlasti pre vieru. Osadili sa vo Sv. Juri, neďaleko Bratislavy, a tu biedne živorili. Nemajúc prostriedkov študovať, dostal sa náš Ján Weissbeck do Bratislavy za učňa stolárskeho. Na veľké jeho štastie spoznal ho bratislavský farár Krištof Böhm, ktorému sa rozumný mladík veľmi zapáčil, tak že ho vzal k sebe a sám ho vyučoval. Keď Böhm r. 1658 odišiel do Levoče za farára, sobral sebou aj Weissbecka a vystrojil ho r. 1659 aj do Wittenberga. Böhm čoskoro zomrel, ani Weissbeck nemohol zostať na vysokých školách; vrátil sa tedy do Bratislavy a prijal miesto vychovávateľské u Jána Plankauera, farára kopčianskeho. V podobnom povolaní žil od r. 1662 — 1668 aj u baróna Vlka Prösinga. Koncom roku 1668 dostal pozvanie do železnej stolice, do Kráľovej. Dňa 13. novembra tohože roku bol v Nemeškéru ordinovaný. No, nemohol dlho účinkovať. Gróf Batthány vyhnal ho r. 1671 z fary. Z počiatku utiahnul sa do Šopronu, r. 1672 odišiel do Soravy lužickej a prijal správu školy. R. 1674 bol dvorným kazateľom v Kleinkniegitzi. Keď na jare r. 1682 obživená bola cirkev v Bratislave, povolali Weissbecka ku boku farára Vibega. Už v januári r. 1683 presťahoval sa do Bratislavy. Bol pokojamilovným človekom a jednako mnoho vytrpel od jezuitov. Biskup Krištof Spinola Rojas obrátil sa na Weissbecka v otázke unie medzi katolíkmi a medzi protestantmi, na ktorej mnoho pracoval, ale marne; Weissbeck odvrhnul náhodilé návrhy. Roku 1694 upadnul Weissbeck do ťažkej nemoce a dňa 2. apríla 1695 dotrpel. Po Weissbeckovi zostalo niekoľko pohrebných kázní, ktoré vyšly tlačou.

13. Michal Ács.^[420] Tento hlboko vzdelaný a vieryplný muž po skončených cudzozemských štúdiách prijal pozvanie maďarského sboru v Kemenesalja, neďaleko Kysegu, a literárne bol veľmi činný. Do Prešporku i jeho docitoval Szelepcsényi, ale Ács ničoho dobrého nečakal od rímskeho súdu, radšej opustil stanicu a skryl sa v Rábe, kde sa mu pod tureckým panstvom slobodnejšie dýchalo, ako pod panstvom najkresťanskejšieho rodu Habsburgov. Potom prešiel do gemerského Rudna, neďaleko Rožňavy, kde dlhé roky žil bez chleba a až po rokoch, totiž r. 1707, sa stal tu farárom. V úrade zotrval iba jedon rok, smrť ho vychvátila zprostred práce. Jeho maďarské spevníčky a modlitby boly veľmi obľúbené a dočkaly sa viac vydaní.

14. Michal Áros^[421] bol farárom vo Faráde, v šopronskej stolici, keď prijal pozvanie Szelepcsényiho pred súd. Či sa dostanovil, ako bol posúdený, nevieme.

15. Mikuláš Dán,^[422] farár v Devečeri, vo vesprímskej župe, bol krute trestaný preto, že bol evanjelikom. Nielen že ho vypovedali z fary, ozbíjali na majetku, musel sa dostanoviť i na tortúru prešporského súdu. Podpísal reverz a s holým životom utiahnul sa so súkromia.

16. Peter Dimiakovič^[423] bo1 farárom a seniorom železného seniorátu. Pred súdom prešporským už 13. marca 1674 podpísal reverz a zriekol sa úradu, úradnou pečaťou a podpisom vlastnoručným dosvedčujúc, že evanjelickí farári a rektori sú všetko buriči a vlasti nebezpeční ľudia. Týmto svojím činom usnadnil prácu sudcom prešporského súdu a preboril jednotnú frontu evanj. spolutrpiteľov, z ktorých mnohí dali sa sviesť podpisom Dimiakovičovým k podobnému činu.

17. Matej Fábry,^[424] farár v Rábskych Ďarmotách, dostanovil sa pred súd bratislavský; vypočujúc výrok smrti, radšej podpísal reverz a zrieknul sa úradu.

18. Jeroným Krištof Fuhmann.^[425] Narodil sa v Gothe a prišiel do Uhorska slúžiť svojim nemeckým bratom, stanúc sa farárom v Lauffersbachu, v šopronskej župe. Na rozkaz arcibiskupa Szelepcsényiho mal byť na 4. júla 1672 odvedený do Prešporku; keďže však bol práve ťažko chorý, priviazaný ku lôžku, starosta obce a prísažní museli sa dostanoviť v Ragotschi. Tu bez výsluchu a bez toho, že by boli zvedeli príčinu, uvrhli ich do žalára. Dňa 20. apríla ich vypustili z väzby, pridali im františkána, aby odišli domov s ním, ako s budúcim svojím farárom, a svojho evanj. kňaza aby vyhnali z fary. Keď starosta a radní páni nechceli pristať na to, uvrhli ich ešte do ťažšieho žalára. Na druhý deň potom vyplnil františkán sám rozkaz arcibiskupov, odňal chrám, zaujal faru, a Fuhmann musel do vyhnanstva.

19. Matej Gábor bol farárom v Gércze, v železnej stolici, keď sa strhla búrka Szelepcsényovského prenasledovania. Docitovaný pred delegovaný súd, aj sa dostanovil, ale ďalšie osudy jeho života sú neznáme.

20. Andrej Halasi^[426] bol farárom v rábskej župe na Szemere. Prinútený dostanoviť sa pred súd, podpísal reverz a zrieknul sa úradu.

21. Andrej Hetyci^[427] bol farárom v zalánskej župe, v Gerbu, keď ho predvolali do Prešporku pred súd.

22. Adam Hodoli^[428] na Železnom Hrade slúžil cirkvi Pánovej ako farár. Vyhnali ho z fary a postavili pred súd prešporský.

23. Ján Lendvai,^[429] ako farár na Csikvárde, v rábskej stolici, dostanovil sa pred súd prešporský. Ďalšie osudy jeho sú neznáme.

24. Martin Mahner^[430] bol farárom v Sv. Ondreji mošoňskom, keď dostal do ruky pozvanie Szelepcsényiho. Pred súd sa dostanovil, ale ďalší beh života jeho je neznámy.

25. Tomáš Mendel^[431] bol farárom v rábskej župe, na Théte. Dostanovil sa pred súd do Prešporku. Ďalšie osudy jeho života sú neznáme.

26. Sámuel Inštitoris-Mossóci^[432] v baraňanskej župe v Egersegu bol farárom, keď dostal predvolanie pred súd prešporský. Dostanoviac sa, podpísal reverz a zostal vo veľkej biede doma vo vlasti.

27. Štefan Nagyczenki.^[433] V Mérgesi rábskom bol farárom, keď sa musel dostaviť pred súd prešporský.

28. Martin Nicolaides^[434] bol farárom v železnej stolici, keď bol predvolaný pred súd. Nicolaides si pri výsluchu veľmi špatne počínal a svedčil, že najväčším patronom ev. farárov je Štefan Vitnyédi, ktorého cisárska soldateska ako buriča a vlastizradcu pripravila o všetky majetky. Ďalej udával, že Vitnyédi v Kysegu sriadil konvetikul, na ktorom bolo do 50 farárov, na čele so superintendentom Štefanom Feketem, a radili sa, vraj, ako by sa mohli striasť Habsburgov. Dňa 13. marca 1674 podpísal osvedčenie, že všetci ev. kňazi sú vlastizradcovia a buriči. Od svojho vyznania neodstúpil síce, ale veľké ťažkosti spôsobil ostatným docitovaným farárom. Konečne dňa 10. mája 1674 podpísal i druhý reverz a vysťahoval sa z vlasti.

29. Pavel Nozdrovický^[435] bol farárom v Görre, v železnej stolici, keď bol predvolaný pred súd prešporský. Za čas trpel trpelive a niesol kríž statne, ale keď už nevládal ďalej zoprieť sa jezuitským nápadom, podpísal reverz a vysťahoval sa z vlasti ako vyhnanec.

30. Matej Öry^[436] bol farárom v Nemeckých Sečovciach v železnej stolici. Zemský pán, Pázmányom rekatolizovaný, neztrpel ho na svojom panstve, ale vyhnal ho z fary. Ako súkromník dostal pozvanie do Prešporku a zjavil sa nie ako kňaz, v kňazskom rúchu, preto mohol slobodne chodiť po meste. Keď videl, ako zachádza Szelepcsényi s docitovanými kňazmi, ani sa nedostanovil pred súd, ale bez podpísania reverzu oslobodil sa a ušiel. V tejto pohnutej dobe zachytil sa v jednom kalvínskom sbore ako kňaz.

31. Andrej Pauliny,^[437] farár v železnej stolici, pred súdom pozbavený fary i živnosti, len podpísaním reverzu sa oslobodil z tuhej väzby prešporského súdu.

32. Jakub Simonides^[438] bol farárom v Nemes-Kéru, v šopronskej stolici, keď dostal predvolanie pred súd. Dňa 5. marca 1674 postavil sa ako neohrožený bojovník cirkvi svojej pred súdnu stolicu Szelepcsényiho a nechcel podpísať reverz. Aby bol obmäkčený a sklátený vo svojom vyznaní, poslali ho do väzby komárňanskej. Neľudské zachádzanie, ťažká telesná práca, smäd a hlad a k tomu jezuitské nábehy a nástrahy vykonaly svoje, Simonides sa v Komárne odrieknul svojej duchovnej matky a vyznal nové, katolícke vyznanie, v ktorom preklial i rodičov, i vychovávateľov a učiteľov svojich, ba i seba samého. Obťažené svedomie jeho neuspokojily pátričky, s ktorými jezuiti vypustili na slobodu tohoto nešťastného človeka.

33. Ján Škultéty.^[439] Od roku 1640 — 1642 bol rektorom v Spišskom Podhradí; potom prešiel za farára do Ajky vo Vespríme. Pri všeobecnom prenasledovaní evanjelikov dostanovil sa pred súd na deň 5. marca 1674, podpísal reverz, že sa zrieka úradu, a biedil ďalej vo vlasti.

34. Andrej Smetana^[440] ako kňaz na Dobre, vo Vespríme postavil sa pred súdom prešporským, zrieknul sa svojho krásneho povolania a živoril v mnohom nedostatku vo vlasti až do smrti.

35. Rehor Sós,^[441] öršský farár zo zalanskej župy, musel tiež pred súd. O ďalších osudoch jeho života nemáme nijakých dát.

36. Štefan Sámuel Štefanides,^[442] móriczhidanský kňaz z rábskej župy, predvolaný pred súd prešporský dňa 10. mája 1674, podpísal reverz, že nikdy viac ani verejne, ani tajne nebude kázať slovo Božie a prisluhovať velebné sviatosti.

37. Sámuel Štefanovič,^[443] farár z Ráczkevy, dostanovil sa pred súd, viac nevieme o ňom.

38. Daniel Tieftrunk^[444] bol farárom v Modre od r. 1657 a vynikal učenosťou a prísnosťou. Po veľkom zemetrasení, 3. júla 1660, kázal mocne a horlive napomínal Modranov ku pokániu, bičoval ich hriechy bezohľadne. Urazení Modrania obrátili sa na univerzitu vittenbergskú so sťažnosťou, ale nepochodili, lebo univerzita ujala sa Tieftrunka. V roku 1663 vnikli do Modry Turci a Tatári a mnohých zajali aj v Modre. Tieftrunka jednako len cirkevníci vyložili z fary. Odišiel do Bratislavy a tu bol rektorom; v tomto postavení prešiel potom do Šoprona. Odtiaľto ho povolali pred súd prešporský na deň 5. marca 1674. Podpísal reverz, že sa zrieka úradu, a vrátil sa do Šopronu ako súkromník. Tam aj zomrel. Tieftrunk bol aj literárne činný; známe sú tri jeho spisy, latinsky písané, ktoré vyšly aj tlačou.

39. Blažej Turniczai,^[445] senior rábskeho seniorátu, docitovaný pred súd a obvinený z vlastizrady a zo vzbury, podpísal reverz, že sa zrieka úradu, zostal ako súkromník doma vo vlasti. O ďalšom jeho živote chybujú zprávy.

40. Štefan Zolnai,^[446] vo Vážoni vesprímskom bol farárom, keď sa dostanovil pred súd. Tu veľmi mnoho trpel. Prikovali ho v bratislavskom väzení dňa 4. apríla 1674 ku kalvínskym kňazom Alistalimu a Miskolczimu. Toto utrpenie nevládal dlho znášať; jezuitmi stále znepokojovaný, dňa 5. mája 1674 podpísal reverz, zrieknul sa úradu a zostal doma vo veľkej biede ako súkromník.

41. Ján Vigil^[447] bol farárom v Nagy Szőllős-i, vo vesprímskej stolici. Za príkladom mnohých iných podpísal pred súdom reverz, zrieknul sa úradu a zostal vo vlasti ako súkromník.