ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Daniel Neckel.^[292] Narodil sa v Nemeckom Pravne. Po skončených štúdiách dostal sa do Kremnice a tu účinkoval od roku 1659 ako diakon a potom ako farár, slúžiac nemeckým veriacim. Roku 1670 započalo sa jeho prenasledovanie v Kremnici. Pred Vianocmi tohože roku Ján Rosenauer dorúbal šabľou vlastného brata Petra až k smrti. Bratovrah, aby vyhnul trestu smrti, prestúpil rýchle na rím. katol. vieru a prešiel do služieb kráľovskej komory. Neckelovi prišlo pochovať Petera Rosenauera. V pohrebnej reči spomenul, že Peter padnul od ruky vlastného brata, ľahkomyseľného, nevážiaceho si ani Božských, ani ľudských zákonov, čo dokázal i tým, že hanebne opustil aj vieru otcov. Františkáni kremnickí videli v tejto reči väčší hriech, ako vo vykonanej vražde, a obžalovali Neckela u banskobystrických jezuitov, ktorí si zadovážili mandát od cisára Leopolda, vyšetriť vec na obličaji miesta. Dňa 20. januára 1675 dostavili sa do Kremnice sudcovia: Alojz Braun, superior jezuitov, Tomáš Benický, župan zvolenský, a Štefan Boršický a vyšetrili vec takým spôsobom, že naložili mestskej rade Neckela nedopustiť na kazateľnu, dokiaľ by verejne v chráme neodvolal svoje obviny na Jána Rosenauera. Pravda, Kremnica nevykonala, čo jej bolo naložené; bola obvinená pred cisárom zo vzbury, ale Štefani, notár kremnicky, presvedčil grófa Forgácha a Leopolda Kolloniča, — dajúc im po 4 markách v striebre, — že sa obvina nezakladá na pravde. Za desaťročného prenasledovania docitovali i Neckela pred súd, a pohrebná kázeň mu obťažila položenie tak, že musel podpísať reverz a vysťahovať sa. Šiel do Brehu, odtiaľ do Görlitze, až ho povolali do Halle za kňaza. Tu, v bezpečnom prístave života, konal svedomite a verne svoje povinnosti a vo vysokej starobe odobral sa k otcom.

2. Ľudovít Lúcius,^[293] kremnický rodák, bol vnukom banskobystrického farára Izaiáša Luciusa. Po skončených cudzozemských štúdiách slúžil rodisku ako konrektor na dobropovestnej škole kremnickej. Neskôr bol slovenským farárom v Kremnici, a to pri špitálskom chráme. Dňa 23. februára 1672 františkáni kremnickí Michal a Ignác pochovávali istého úradníka komorského, ale s mrtvolou nešli rovno na cintorín, lež zabočili k špitálskemu chrámu. Lúcius to zbadal, a vediac, že v ktorom chráme odslúži sa čo len raz omša, chrám prejde do rúk rim. katolíkov, postavil sa do dverí chrámových a nechcel vpustiť mníchov. Strhla sa zvada i bitka. Mnísi, nesúci drevený kríž, použili ho k bitke a zlomili ho. Schrötter, komorský gróf a zúrivý katolík, a jeho ľudia obrátili vec a tvrdili, že Lúcius vytrhnul kríž mníchom z rúk a dotiaľ bil ním o zem, až ho zlámal. Pravda, to bolo už bohorúhanie. Schrötter žiadal, aby mesto uväznilo Lúciusa. Kremnica hneď vyslala do Viedne svojho právneho zástupcu Raksányiho; ale nevykonal ničoho. Kráľovská kancelária vyslala 22. marca 1672 vyšetriť vec Vlka Benického a jedného jezuitu z Kláštora pod Znievom. — Svedkov sprisahali, a tak vyšla pravda na javo; Lúcius bol uznaný nevinným. — 22. augusta 1672 notár kráľovskej tabule Andrej Maurovic jednako doručil osobne Lúciovi predvolanie pred súdnu stolicu Szelepcsényiho. Miesto kňazov vyslala Kremnica k arcibiskupovi radného pána Krištofa Freyszeysena a Rakšányiho s prosbou, aby odvolal predvolanie a sám osobne prišiel vyšetriť celú vec do Kremnice. Poslanci museli 16 dní čakať v Prešporku, až ich pripustili k vysokej audiencii. Kremničania, nevediac, čo sa deje v Prešporku, nahovárali Lúciusa, aby len šiel pred delegovaný súd, lebo ak by sa nedostanovil, uvalil by veľké nešťastie na seba i na celé mesto. Konečne dal sa nakloniť. Pripojili k nemu ešte aj podnotára Dániela Frankfurtera, a 24. sept. 1672 mali sa vydať na dlhú a nebezpečnú cestu. Ale sotvy boli vystrojení, došla zpráva z Liptova, že sa tam zjavili povstalci, a komorskí úradníci utekajú na bezpečnejšie miesta, tak zostal Lúcius doma. Szelepcsényi na základe cisárskeho rozkazu, vydaného 21. augusta 1673 v Plzni, povolal pred delegovaný súd do Prešporku celé mesto i všetkých kňazov. Magistrát prosil, aby sa celé mesto nemuselo unúvať pred súd, ale aby sa uspokojil Szelepcsényi s vyslancami mesta. To im i bolo láskave povolené, a tak sa — okrem Lúciusa — dostavili pred súd nielen všetci ostatní kňazi a učbári, ale aj Sámnel Roth, rychtár; Krištof Kr. Freyszeysen, Andrej Schallmann a Abrahám Pinnerius, radní páni, Dániel Frankfurter, podnotár, Zachariáš Thurn, Pavel Ertl, Baltazár Kayser, Ján Purzbacher, členovia zastupiteľského sboru, a Matej Reudl, tribún. Výsledok súdu je známy; Kremnica prišla o všetky chrámy, a Lúcius podpísal reverz a odišiel z vlasti. Osadil sa vo Vratislave, potom prešiel do Budyšína, obrátil sa aj vo Wittenbergu a konečne našiel miesto učiteľa v Lužickej Sorave, kde aj dokonal.

3. Juraj Chladný^[294] narodil sa na Starých Horách. Študoval nielen na vlastenských školách, ale navštívil aj kolísku reformácie, Wittenberg. Po skončených štúdiách prišiel r. 1666 za rektora do Španej Doliny. O rok na to stal sa farárom v Piargu pri Kremnici a slúžil v chráme sv. Jána. Keď kremnické chrámy padly do rúk nepriateľských, prišiel rad aj na Piargy a farár Juraj Chladný musel 25. apríla 1673 so ženou i s deťmi opustiť vlasť. Máličko zdržoval sa vo Vratislave, odtiaľ prešiel do Görlitzu a vydal r. 1679 historický spis „Inventarium templorum“, v ktorom podáva dejiny cirkevné v Uhorsku. R. 1680 stal sa farárom v Hauswalden, a jeho pohostinný dom bol stále otvorený vyhnancom našim, kde nachádzali nielen útechu, ale aj pomoc vždy ochotnú. V Hauswalden blahoslavene dokonal r. 1692.

4. Pavel Pfaff,^[295] rodák z Nem. Pravna, bol kňazom v Hornej Vsi (Honesháj), obci dnes už čisto katolíckej. Desaťročné prenasledovanie i on okúsil, predvolaný do Bratislavy pred súd. Podpísal reverz, odišiel z vlasti a žil z milosti dobroprajných duší v Brehu.

5. Martin Roxer,^[296] kremnický rodák, bol od r. 1670 farár v Kunasove (Kuneshaj); o dva roky nemilosrdne vypudený z fary, osadil sa v Görlitzi a obdržiac kňazskú stanicu neďaleko Jeny, tam aj zomrel.

6. Ján Juraj Graff^[297] narodil sa v Levoči. R. 1650 navštevoval univerzitu wittenberskú. Po skončených štúdiách povolal ho r. 1655 nemecký cirkev. sbor za rektora, kde tri roky zdarne účinkoval. R. 1658 vysvätil ho Martin Tarnócy za kňaza do Nem. Pravna. Len dva roky mohol sa udržať, lebo ho panstvo vyhnalo z fary. Hospodin postaral sa čoskoro o svojho služobníka a nedal mu zahynúť. Práve sa uprázdnila nemecká fara modranskej cirkvi, ktorej pozvanie prijal s veľkou vďačnosťou. V Modre čakalo Graffa veľké súženie. R. 1663 zjavili sa Turci a vyrabovali, podpálili Modru, Graffa odvliekli do zajatia v ťažkých reťazách, ktorých znamenie nosil na rukách až do smrti. Bol väznený v Novohrade, potom v Ostrihome. Náhle sa Modrania dozvedeli, kde upí ich milovaný kňaz, vyslali ihneď poslanstvo za ním a za 600 zl. vymenili ho z väzby tureckej. V Modre účinkoval potom päť rokov blahodarne; tu ho zastihla veľká pocta, keď mu hlava banských miest, Kremnica, poslala vokátor. Pozvanie prijal a osem rokov hlásal v Kremnici, vo veľkom chráme, veľké veci Božie. Keď františkáni, v Kremnici osadení, vykonali dielo protireformácie, a dňa 6. októbra 1673 bol veľký chrám na vždy zatvorený pred evanjelickou bohoslužbou, Graff sa neutiahol, ale i ďalej konal svoje apoštolské poslanie v špitálskom, dolnom chráme, ktorý boli evanjelici kremnickí postavili pre Slovákov. Po novom roku, dňa 29. januára 1674, prostred najväčšej zimy, keď mu znemožnili ďalšie pôsobenie, musel sa ako vyhnanec pustiť do šíreho sveta. Čo mohol, napochytre vzal sebou a brodiac sa snehom horko-ťažko sa dostal do Žiliny. Tu ho napadlo cisárske vojsko, odňalo mu peniaze a uvrhli ho do väzenia na Lietave. Ozbíjaný a olúpený, dostal sa šťastne do Lužice, usadil sa v Görlitzi a dva ťažké roky žil z lásky milosrdných ľudí. Až r. 1676 vyvolili ho v Lisse za farára, a tuná zomrel r. 1680. Umierajúc, povzbudzoval poslucháčov nasledovať Pána Ježiša Krista.

7. Michal Schoen.^[298] Narodil sa r. 1636 v Nem. Pravne z otca Eliáša. Po skončených tuzemských štúdiách bol učiteľom v Levoči a keď si uhospodáril niečo, išiel sa ďalej vzdelávať do Wittenbergu. Vrátiac sa, žil začas u Eliáša Grešnera. Ako dobrého hudobníka zvolili ho r. 1662 za kantora do Mníšku. Superintendent Wagner ordinoval ho dna 10. februára 1663 za farára do Gelnice, kde príkladne spravoval sbor za šesť rokov. R. 1669 prešiel do Švedliaru a r. 1671, vyhnaný z fary, prišiel za diakona do Kremnice. Sem dostal sa práve v najhorší čas, lebo spolu s farárom Graffom musel napochytre — za tri hodiny, čo im milostive predĺžili na tri dni — zanechať Kremnicu. Keď sa vyslobodil z Lietavského zámku, osadil sa vo Frauenstadte.

8. Matej Demosch, kremnický kantor, vehlasný hudobník, musel podobne z vlasti za desaťročného prenasledovania. Osadil sa na krátko v Brehu, potom odišiel do Švédska a tam sa biedne živil, dávajúc hodiny z hudby.

9. Filip Oertl bol najprv kunosovským rektorom, potom prešiel do Kremnice za zvonára. Musel z Kremnice so ženou i s maličkými deťmi pre stálosť svoju vo viere a osadil sa v Olšne; tu žil z dávaných privát.

10. Andrej Reichel bol rektorom na Piargu; počas prenasledovania nesmel zostať doma, ale živil sa ťažko a biedne v Görlitzi, až sa stal organistom v Langenaue.

11. Sámuel Nikleci^[299] bol farárom na Krtýši; r. 1668 prešiel na Bacúrovo a o dva roky do Novej Bane. Generál Collaldo na rozkaz Szelepcsényiho odňal evanjelikom i všetky majetky i všetky práva, a sám farár bol predvolaný do Bratislavy r. 1674. Bol jedným z verných, nezlomných, ktorí nechceli podpísať reverzu. Nikleciho mučili a trýznili v Leopoldove, nehľadiac na jeho vysoký vek. Z Leopoldova prešiel trnistou cestou galejných otrokov. — V Theate prišli dišputovať s našimi rabmi právnici a jezuiti. Na predloženú otázku, či veria v očistec, Nikleci odpovedal: „My neveríme v nijaký očistec, lebo, ako ukazuje historia o boháčovi a o Lazarovi, dľa Písma po smrti máme len dve miesta pripravené, nebo a peklo.“ Z Theaty odviedli aj Nikleciho s ostatnými do Neapola a vytrval v tomto ťažkom kríži, až ho šľachetný admirál Ruyter vyslobodil. Cez Švajčiarsko a Nemecko dostal sa do vlasti r. 1677. Svoju stanicu nemohol už viac zaujať, lebo v Novej Bani mohla evanj. cirkev ožiť až r. 1704, i to len na krátky čas, keď prišiel tam za farára Andrej Richter; po premožení Rákóczyho cirkev v Novej Bani úplne zanikla, a dnes už len niekoľko ostatkov hlása, že aj tam svietilo voľakedy jasné svetlo Evanjelia. Náš Nikleci zachytil sa v Tomášovciach; čoskoro povolali ho za slovenského kňaza do Štiavnice. Sotvy zaujal stanicu, musel utekať pred nepriateľmi a vrátil sa do Tomášoviec. Dľa Buriusa tu aj dokonal; dľa iných prameňov však v rokoch 1694 — 1706 bol farárom v Príbelciach a 1707 — 1709 v Nemeckom Pravne; keď ho aj odtiaľto vyhnali, usnul tíško v Pánu vo vysokej starobe.

12. Žigmund Bernhard^[300] ako farár v Obiciach dočkal sa desaťročného prenasledovania. Musel aj on do Prešporku pred súd a po mnohom a ťažkom utrpení podpísal reverz, že sa zrieka úradu. Biedne zahynul doma.

13. Bohumír Freidin bol farárom v Brezanoch; tu ho zastihlo Szelepcsényovské predvolanie. Či sa dostanovil pred súd, alebo sa skrýval po vlasti pred nepriateľmi, nevieme.

14. Štefan Michaelides.^[301] Od roku 1649 bol farárom v Malých Kosmalovciach, neďaleko Levíc. Vyhnaný z fary, bol jednako predvolaný do Prešporku na súd, kde ho dlho mučili a trápili. Konečne, aby si čo len život ratoval, podpísal reverz a zostal doma bez zamestnania.

15. Juraj Štvrtecký-Negyedi,^[302] farár vo Vrábľoch (tekovských), zakúsil podobne drsnú ruku jezuitov počas desaťročného prenasledovania. Bol predvolaný pred súd prešporský, zrieknul sa úradu a žil v súkromnosti vo veľkej biede a nedostatku.

16. Eliáš Nikleci^[303] bol rektorom na Novej Bani, kde jeho pokrevný Sámuel bol farárom; spolu sdielali trpký los prenasledovaných pre vieru a presvedčenie. Bol predvolaný pred súd do Prešporku, ale tu nevytrval pri svojom pokrevnom; podpísal reverz, zrieknul sa úradu a zostal doma vo vlasti.

17. Ján Oroszi^[304] bol farárom v Malých Šarluhách od roku 1662 až do veľkého prenasledovania evanjelikov, keď ho predvolali pred súd. Či sa dostanovil, nevieme.

18. Ján Vietoris,^[305] farár vo Veľkých Uhrovciach, bol podobne prítomný na súde prešporskom; ale ďalšie príbehy jeho života sú nám neznáme.

19. Pavel Virga,^[306] broďanský farár, predvolaný pred súd, dostanovil sa a dočkal aj výrok súdu, ktorý znel na ztratu úradu, života i majetku. Aby si aspoň život ratoval, podpísal reverz a zostal doma ako súkromník.