ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Adam Gamius^[226] bol rodom zo Sliezska. Prenasledovaný pre vieru a vyznanie našiel útulok na Spiši. Ako diakon začal účinkovať vo Spiš. Vlachoch, od r. 1668 bol slovenským farárom v Kežmarku. Keď sa započalo kruté prenasledovanie, musel aj on do cudziny; za čas bol v pohostinnom Poľsku, konečne zakotvil ako farár v Strassburgu.

2. Václav Johannides.^[227] V útlom veku musel utekať aj s rodičmi pred krutovládou jezuitov zo svojej milovanej českej vlasti. Rodičia osadili sa v Spišskej Novej Vsi, a tu odbavil aj Václav prvé roky školské. Potom už študoval v Nemecku. Roku 1653 stal sa subrektorom v Prešove, čoskoro povolal ho Kežmarok za rektora. Za 18 ročného účinkovania v Kežmarku pozdvihnul školy tamojšie na vysokú úroveň. Gróf Otto Volkra zúril r. 1674 aj v Kežmarku, tak že Johannides musel sa prestrojiť a tak ujsť z krajiny, aby si ratoval aspoň holý život. Žil vo Vratislave a živil sa dávaním privátnych hodín. Ale už r. 1675 dostal pozvanie za profesora na gymnázium torunské. Otočený úctou a láskou, zomrel vo vysokej starobe 15. novembra 1701.

3. Krištof Klesch.^[228] Narodil sa v Spišskej Novej Vsi 16. októbra 1632 z rodičov Krištófa Klescha a Doroty Grüsselovej. V piatom roku života ztratil otca; ale jednako dostalo sa mu výchovy veľmi pečlivej. Už ako 15-ročný mladík precestoval Poľsko a čiastku Nemecka. Študoval dva roky vo Vratislave, potom prešiel r. 1650 na univerzitu do Wittenbergu a zotrval tam 3 plné roky. Dňa 14. novembra 1654 vysvätil ho Martin Wagner za diakona do Veľkej; o dva roky, r. 1657, stal sa farárom v Matiašovciach a r. 1661 dostal sa za farára do Jurska. Tu bol vyvolený aj za sen. zapisovateľa. Keď pomsta a hrabivosť poľského kancelára Ľubomirského zasiahla i spišské mestá, a evanjelici prišli nielen o náboženskú slobodu, ale aj o majetky, opustil Klesch svoje pôsobište a zašiel rovno do Javdova k Ľubomirskému, ktorý ho láskave prijal a opatril pasmi, tak že sa bez ťažkostí dostal cez Poľsko do Nemecka. Prišiel do Wittenbergu a pilne študoval ďalej. — 9. októbra 1674 stal sa magistrom. Zašiel i do Jeny a vydržoval i preslávil sa spisovateľstvom. Filip Zesen korunoval ho r. 1658 za kráľovského básnika, a istá nemecká spoločnosť dala mu zlaté pero na ružiach a ľaliách s nápisom: „Krátke, ale umelecké!“ R. 1680 prišiel do Thennstadtu pri Výmare a 1684 za diakona do Erfurtu, kde od r. 1685 zastával farský úrad plných dvadsať rokov. R. 1704 zasvätil 50-ročné kňazské jubileum a dňa 20. februára 1706 usnul v Pánu v 74. roku života. Veľmi mnoho písal a pracoval. Najvýznamnejšie jeho diela sú: „Prenasledovanie evanjelikov, 1675“; „Prenasledovanie a útisky 13 spišských miest 1679“; a konečne vydal aj svoju jubilejnú kázeň.

4. Valentín Perák.^[229] Ako rektor začal účinkovať v cirkvi v Slov. Pravne; odtiaľ dostal sa r. 1651 za diakona do Spiš. Podhradia, onedlho do Banskej Štiavnice; tu bol aj rektorom školy. Že mal citu aj ku slovenským alumnistom, musel znášať mnoho nepríjemností od nemeckého magistrátu, tak že roztrpčený vrátil sa do Spiša a r. 1670 prešiel za farára do Hranovnice pri Švábovciach. Tu ho zastihlo kruté prenasledovanie, musel za hranice a žil v mnohej úzkobe vo Vratislave, vyučujúc privátne hebrejčine. Uľavilo sa mu troška až r. 1677, lebo v Mária Werden-u vyvolili si ho za rektora, ale biedil i ďalej, a táto bieda bola príčinou aj jeho skorej smrti r. 1681.

5. Juraj Weiss,^[230] rodák z Levoče, pretrpel prenasledovanie ako farár v Rakúzoch. Vyhnaný z fary, uchýlil sa do Vratislavy. Tu dočkal aj obnovenú slobodu náboženskú a r. 1682 prešiel za kňaza do Sibína, kde v dobrej starobe a po verne vyplnenej povinnosti zosnul v Pánu.

6. Michal Fischer-Piscatoris.^[231] Narodil sa v Sliezsku. Po skončených štúdiách bol povolaný r. 1659 za farára do Toporca. Tu účinkoval požehnane, dokiaľ ho nepriatelia nevyhodili z fary. Musel do cudziny a ťažko sa živil vo Vratislave, lebo bol stále odkázaný na milosť dobrých ľudí. Keď búrka utíchla a zdalo sa, že nastanú už nové, lepšie časy v Uhrách pre evanjelikov, vrátil sa do svojho predošlého sboru, ale horvatské vojská ho vyrabovaly a ubily na toľko, že o krátky čas zomrel.

7. Juraj Sartorius musel do vyhnanstva ako farár lomnický. Bedáril vo Vratislave a po r. 1682 vrátil sa zasa do Lomnice.

8. Izrael Orlický.^[232] Narodil sa v Krížovej Vsi, kde otec Baltazár Orlický bol farárom. Učil sa na rôznych školách, aby sa stal úžitočným členom spoločnosti ľudskej, ale nie v kňazskom povolaní. Jednako vyvolil si ho Hospodin a postavil ho na čelo sboru vo Vyderníku; 16. augusta 1665 ordinoval ho za kňaza Martin Wagner. Až do roku 1672 účinkoval zdarne, potom musel z vlasti. Ako exulant zdržoval sa v Brehu a tu pochoval vyrastlú už dcéru Juditu a malého synka. Po desiatich rokoch vrátil sa do vlasti a stal sa farárom v Spiš. Teplej, potom v Slovenskej Vsi, kde vo vysokej starobe aj usnul v Pánu.

9. Jan Adami bol farárom pri Slov. Vsi, keď ho tam zastihlo kruté prenasledovanie. Odišiel do Löwen, ztadiaľ do Vratislavy a r. 1682 vrátil sa do vlasti.

10. Tomáš Gräb.^[233] Narodil sa v Spiš. Belej z otca Jakuba a matky Anny Fidlerovej. Do r. 1650 navštevoval rôzne vlastenské školy. Potom zašiel do Strassburgu a pilne sa učiac, zotrval tam tri roky. R. 1653 vrátil sa domov, a o rok na to povolal si ho za farára cirkev. sbor v Hrušove. Na tento úrad vysvätil ho superintendent Martin Wagner v Bardiove 19. septembra 1654. R. 1660 prešiel za farára do Kežmarku; tu ho zastihlo prenasledovanie. Do Prešporku pred súd sa nedostanovil, ale dobrovoľne odišiel z vlasti a zomrel vo Vratislave r. 1683.

11. Ján Gross.^[234] Bol ordinovaný za farára do Ľubice dňa 29. januára 1669, potom prešiel za farára do Kežmarku. R. 1674 bol predvolaný pred súd arcibiskupom Szelepcsényim, ale niet nijakých záznamov o tom, či sa dostanovil.

12. Michal Klein^[235] narodil sa v Michalovciach, kde otec Klement bol farárom. Už ako štrnásťročný chlapček bol duševne taký vyvinutý, že mohol ísť do Levoče na vyššie štúdiá. Tu študoval šesť rokov pod správou slávneho rektora Windischa. Potom zašiel do Königsbergu, kde sa stal r. 1646 magistrom filozofie. Ešte toho roku vrátil sa domov do vlasti a prijal pozvanie za diakona do Veľkej. Martin Wagner, superintendent, vysvätil ho r. 1647 za kňaza. Roku 1668 stretáme sa s ním už v Lomnici, ako s farárom. Dňa 17. januára 1672 prišlo veľké nešťastie na cirkev lomnickú. Toho dňa zjavil sa totižto zlopovestný biskup Bársony a Kleina násilne vyhnal z fary, chrám odňal a všetky majetky cirkevné odcudzil. Ako vyhnanec uchýlil sa do Kežmarku, ale i trpký chlieb exulantský závideli mu jezuiti, lebo generál Volkra na ich návod rozkázal všetkým kňazom, ktorí v Kežmarku hľadali útočište, aby sa do troch týždňov vzdialili z Kežmarku, zanechajúc ženy i deti. Prístrešia zbavený Klein dostal i predvolanie pred súd prešporský, ale či sa dostanovil a kde odpočíva, nevieme.

13. Andrej Naláczi^[236] bol farárom v Hrabošovciach, keď ho zastihlo desaťročné prenasledovanie. Bol predvolaný pred súd, ale nevieme, či sa dostanovil.

14. Bohumír Utland^[237] narodil sa v Sliezsku, ako vyhnanec český zachytil sa na Spiši a po skončených štúdiách bol kaplánom vo Štvrtku. Pred súd prešporský sa dostanovil a podpísal reverz, že vyjde i z druhej svojej vlasti. Vrátil sa do Sliezska a vo Vratislave zakončil biedny život dňa 18. októbra 1678.

15. Pavel Vitáliš,^[238] Lipták, ako farár bušovský dostanovil sa pred prešporský súd. Za čas bol neochvejný a nezlomný, ale keď ho posúdili na ztratu života a uvrhli do ťažkého väzenia hradu bratislavského, za príkladom mnohých iných podpísal aj on reverz a zostal doma bez zamestnania vo veľkej biede.