ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Dr. Michal Pankracius.^[272] Narodil sa v Sedmohradsku r. 1631. Bol učeným človekom; navštívil jedenásť univerzít a zadovážil si doktorát z teologie, z práva a z filozofie. Keď sa r. 1666 vrátil do vlasti, povolali si ho Prešovania za správcu svojho vehlasného kolegia. Vyučoval tu až do r. 1668, prednášajúc praktickú filozofiu. Začiatkom r. 1669 bol rektorom vo Veľkom Sibíne. V Sedmohradsku opustil katedru a zamenil ju kazateľňou. 4. novembra 1686 zostal saským superintendentom. Zomrel r. 1690.

2. Dr. Sámuel Pomarius.^[273] Narodil sa dňa 26. apríla 1624 v Sliezsku. Z počiatku, r. 1653, účinkoval v Nemecku ako kňaz v Kolíne, potom bol v Salzwedelu superintendentom a prvým farárom v Magdeburgu. Witenberská univerzita odporúčala ho do Prešova, a r. 1667 skutočne prešiel do Prešova a bol „moderator et direktor supremus“. Svojou učenosťou a osobnou hodnotou získal všeobecnú priazeň nielen sebe, ale aj ústavu. Prešovské kolegium sa krásne vzmáhalo, preto i obrátilo na seba pozornosť viedenského dvora. Už 23. mája 1671 oznamoval generál Spankau, že v spoločnosti s jezuitmi zaujme prešovské kolegium, zruší ho a na vojanské skladište premení. Pomarius musel vytiahnuť z novej kolegiálnej budovy, lebo ju v júni 1672 zaujali jezuiti. Dňa 8. marca 1673 zjavil sa v Prešove generál Volkra a násilným spôsobom odňal evanjelikom ostatné školy, chrámy i majetky. Profesorov vyhnali; len Pomariusovi dovolili zostať, ak katolizuje. Pravda, Pomarius neprijal nabídky, sobral dňa 14. marca 60 poslucháčov a odišiel k zaťovi Bayerovi, farárovi, do Spiš. Podhradia. Keď ho nepriatelia aj tu prenasledovali, so slzami v očiach rozlúčil sa s poslucháčmi a odišiel do Nemecka. Ako superintendent zomrel v Lübecku dňa 2. marca 1683. Bol umným a veľmi plodným cirkevným spisovateľom; opísal aj historiu smutnopovestného roku, v ktorom bolo Kolegium prešovské zrušené.

3. Eliáš Ladiver.^[274] Narodil sa r. 1633 v Žiline. Po skončených vlastenských školách navštívil vysoké školy v Erfurte a vo Wittenbergu; bol aj žiakom J. A. Komenského, u ktorého zaprotežoval ho otec Eliáš, turčiansky senior. R. 1652 prišiel za rektora do Žiliny a svojím zdarilým pôsobením na vysoký stupeň pozdvihol školu, preto ho r. 1659 povolal cirkev. sbor bardiovský za správcu školy. Dňa 20. februára 1667 ordinoval ho Kalinka za farára do Lipt. Teplej, ale už r. 1668 dostal pozvanie za profesora na kolegium do Prešova, kde prednášal logiku. Keď kolegium zatvorili, nezbývalo ani Ladiverovi iné, ako opustiť Prešov. Ale preto sa neztratil; už koncom r. 1673 bol farárom v Tisovci a čoskoro aj seniorom v Malom Honte. Odtiaľto vyhnaný, skrýval sa v Kežmarku, v Toruni a v Danzigu. Mnoho cestoval po Nemecku, až sa zachytil v Sedmohradsku ako správca gymnázia. Dňa 29. novembra 1682 povolal ho Imrich Tököly do Prešova za správcu kolegia. Veľmi mnoho písal tento hodný žiak Komenského a bol ozdobou evanjelictva. Zomrel v Prešove dňa 2. apríla 1686.

4. Izák Zabanius.^[275] Narodil sa r. 1638 v nitrianskych Brodčanoch, kde otec Ján bol farárom. Na útraty Štefana Vittnyédyho, bohatého zemäna, vyšiel na univerzitu vittenberskú, kde dosiahol stupeň magistra. Vrátiac sa do vlasti, zastavil sa r. 1659 v Bratislave, kde práve zasedal snem, na ktorom boli prítomní aj breznianski vyslanci. Títo potrebovali práve rektora pre svoju školu, a keď magister Faschki vyzkúšal Zabánia, vyvolili si ho dňa 27. nov. 1659. Zabanius bol veľmi nespratným človekom, pyšným na svoju múdrosť. Sotvy sa ohrial v Brezne, už vyzval k dišpute okolitých kňazov i rektorov. Dňa 25. mája 1661 dostal pozvanie za konrektora do Prešova, čo prijal s radosťou a prednášal na kolegiume polemickú teologiu a teoretickú filozofiu. Tu mal už široké pole účinkovania. Menovite rád sa hádaval s jezuitmi. Pri jednej takejto hádke bol prítomný aj Pavel Pálffy, jágerský biskup. Nespratná príroda pripravila mu mnoho trpkých chvíľ, lebo mal ostré hádky i s kolegom Ladiverom. R. 1673 vyhnali aj jeho z Prešova. Dlho nemal chleba, až ho saský gróf Andrej Fleischer povolal dňa 11. januára 1676 do V. Sibína za profesora bohoslovia a múdroslovia. Tu zostal r. 1681 ako rektor na čele ústavu. Zunujúc katedru, zamenil ju r. 1687 s kazateľňou v Urwegen, r. 1691 v Mühlbachu, až ho r. 1692 vyvolili za prvého kňaza do V. Sibína a za superintendenta. Zomrel dňa 18. marca 1707. Zabanius bol veľký v literatúre vedeckých dišputácií; tlačou vydal do sto diel.

5. Adam Lazovský.^[276] Narodil sa v Kočkovciach, kde otec Michal bol farárom. Matka menovala sa Zuzanna Kovicová. V útlom veku ztratil rodičov. Veľmi nadaného, sotvy 12ročného chlapca zaujali sa Štefan Petróczy, zemský pán v Košeci, a superintendent Joachim Kalinka. Títo ho vystrájali do vlastenských škôl a r. 1661 vyslal ho Štefan Tököly do Vittenbergu, kde strávil 5 rokov. Vrátiac sa do vlasti, bol v Prešove profesorom retoriky a geometrie. Ale profesúra sa mu nepozdala. Preto, keď si ho o pol roka Tököly povolal za dvorného kazateľa do Kežmarku, s radosťou dal sa ordinovať dňa 26. júna 1668 za kňaza M. Liefmannovi, superintendentovi. Smrťou Tökölyho valilo sa na Lazovského nešťastie za nešťastím; nikde nenajdúc pokoja, r. 1671 chytily ho v Orave cisárske vojská a v reťazách sputnaného priviedly ho pred náhly súd do Bratislavy. K jeho veľkej potupe viezli ho sviazaného na voľoch cez mesto. V Bratislave býval v súkromnom byte, strážený vojskom a najmä jezuitmi. Szelepcsényi ho často navštevoval a navádzal k odpadlíctvu; i jezuitov posielaval k nemu, aby ho získali. No, predbežne nepodarily sa plány arcibiskupove, a keď raz v hneve vyhodil z bytu jezuitu, hodili ho do väzenia a mučili rozličným spôsobom. Ako väzňa zaujaly sa ho menovite Windischgrätzová a Hrabecká, ktoré išly prosiť zaňho k arcibiskupovi. Na reverz, že sa dostanoví pred súd, kedykoľvek bude citovaný, pustili ho na slobodu. Lazovský nečakal takéto pozvanie, vysťahoval sa do Nemecka, prišiel do Brehu a zas do Strely, konečne do Vratislavy. V cudzine sa mu veľmi dobre darilo; všade ho srdečne prijali a napomáhali. Ale Lazovskému sa to málilo; chcel, aby ho obdivoval a miloval celý svet. Vyhovárajúc sa pred spoluvyhnancami, že ide navštíviť Imra Tökölyho, odišiel do vlasti rovno k Szelepcsényimu, ktorý ho s radosťou prijal do sväzku rím. kat. cirkvi, urobiac ho svojím dvorným kaplánom. Neskôr poslali ho do Pezinku za slovenského farára. Tu sa oddal nemiernemu životu, až ho jedno ráno našli v posteli mrtvého.

6. Pavel Michaelis.^[277] Narodil sa v Lipt. Sv. Petre z roľníckych rodičov. Bol veľmi nadaným žiakom a svojou usilovnosťou a vzdelaním doviedol to tak ďaleko, že hneď po skončených štúdiách, bez toho, že by bol navštívil aj niektorú univerzitu, bol povolaný za profesora poetiky na prešovské kolegium. Okrem vedy piloval umenie, menovite v hudbe bol výtečným. R. 1663 vyhnaný z Prešova, odišiel do cudziny a osadil sa v Brehu, vo Vratislave, vo Vittenbergu a v Jene, živiac sa zväčša hudbou. Ako hudobník oddal sa nemiernemu pitiu, a hoci ho saský volenec vyznačil 100 toliarmi za dramatické dielo: „Actus drammatikus de cryptocalvinistis“, biedne zahynul r. 1680.

7. Jakub Zabler.^[278] Narodil sa v r. 1639 v Bardiove, kde otec Jakub bol mešťanom a synom Petera Zablera, vyvoleného r. 1641 v Spišskom Podhradí za superintendenta. Po skončených tuzemských štúdiách navštívil aj univerzitu v Jene. R. 1664 vrátil sa domov a účinkoval ako konrektor pri škole bardiovskej. Roku 1665 ordinoval ho superintendent Wagner za kaplána v Bardiove, kde sa čoskoro stal farárom. Ale r. 1674 musel aj on do vyhnanstva. Utiahol sa so ženou aj s dcérou do rodiska Haynu. R. 1682 vrátil sa do Bardiova a r. 1685 vyvolili ho za superintendenta. Ale 30. januára 1699 musel z Bardiova, skrýval sa po okolitých dedinkách, v ktorých vysvätil 45 kandidátov, ako jediný superintendent v Uhorsku. On vysvätil aj pozdejšieho vehlasného superintendenta Daniela Krmana. Zúčastnil sa na ružomberskej synode, ktorej predsedal. Až r. 1703 mohol sa vrátiť do Bardiova a tu aj dokonal beh života r. 1709. Za svojho úradovania vysvätil 188 kňazov.

8. Ján Schwartz.^[279] Narodil sa v Prešove r. 1641. Ako žiak veľmi vyniknul, preto ho mesto Prešov na svoje útraty vyslalo do Tübing na univerzitu. R. 1672 sa vrátil domov, ale vyhnaný, vrátil sa do Nemecka, navštívil Strassburg a Wittenberg. R. 1675 si zadovážil v Tübingách stupeň magistra. R. 1682 povolali ho do Prešova za profesora logiky a filozofie. Pracoval s veľkým účinkom na literárnom dramatickom poli; napísal školské drama: „Hungaria respirans“, ktoré hralo do 60 žiakov kolegia. Roku 1685 napísal nové drama „Helena Menelao reddita“, v ktorom predstavil cisára Leopolda I., ako uteká pred vytaseným mečom Tökölyiho, a koruna mu padá s hlavy. Pre toto dráma nastaly Schwartzovi rušné časy. Dňa 13. sept. 1685 zaujal Prešov cisársky generál Schultz. Kolegium samé mohlo síce jestvovať i ďalej, a Schwartza vyvolili za rektora, ale dňa 7. februára 1687 gróf Štefan Csáky, košický kapitán, jednako len zkonfiškoval všetky majetky cirkevné, chrámy i školy. Schwartz sa dostal dňa 9. mája 1687 pred Caraffovu „krvavú jatku“ a bol posúdený pre toto drama na doživotný žalár. Za čas väznili ho v Prešove, potom na Muráni. Konečne, na žiadosť Ľudovíta Vürtenberského oslobodený, dňa 30. novembra tohože roku vrátil sa do Prešova. Ale do budúcna nemal nijakých výhľadov a odišiel do Bratislavy za profesora. Aj tu ho čakalo len samé utrpenie a prenasledovanie, tak že sa vrátil do Prešova. Štrnásť dní sa skrýval v meste a konečne dostal sa do Nemecka. Keď dňa 4. decembra 1704 znovu otvorili kolegium prešovské a i cirkev prišla ku slobode, vrátil sa aj Schwartz do Prešova, ale už nie za profesora, lebo ho superintendent Zabler dňa 20. mája 1705 vysvätil za farára. Po smrti Zablerovej, dňa 12. sept. 1709, stal sa superintendentom. Dňa 30. sept. 1711 ztratili Prešovania znovu chrámy a školy, ale bolo im dovolené postaviť si v predmestí drevený chrám; do tohoto chrámu uchýlil sa Schwartz v jaseni r. 1715 a tu rozosieval v pokoji semeno slova Božieho. Vo vysokej starobe potreboval Schwartz aj kaplánov, ale keď sa ako 80-ročný starec oženil, ztratil všetku úctu pred cirkevníkmi. Ako superintendent mal veľké potýčky s pietistmi. Zomrel v 86. roku života dňa 28. decembra 1728.

9. Ján Vislicenský^[280] bol farárom v Púchove. Dňa 30. jan. 1641 vyslalo trenčianske bratstvo aj jeho do Liptova na sobáš Gabriela Illéšházyho, syna Gašparovho, za čo dostali sa cestu i so spoluvyslancom, Danielom Dúbraviusom, 7 zl. 60 denárov. Dubravius nemal jemnejšieho obleku, musel si ho požičať od Eliáša Ladivera v Žiline. Z Púchova sa dostal Vislicenský do Šariša a tu bol aj seniorom. Ako seniora dostihlo ho desaťročné prenasledovanie; utiahol sa do Vratislavy. A keď prišla za ním aj manželka, odišli spolu do Naumburgu. Tam aj zomrel.

10. Matej Hoeher^[281] narodil sa v Banskej Štiavnici. Po skončených štúdiách ordinoval ho superintendent Dávid Lány v Radvani za diakona do Španej Doliny. Pre ostré vystupovanie proti jezuitom musel opustiť stanicu a prešiel do Kremnice za nemeckého kaplána. Ani tu mu jezuiti nedali pokoja návodom zemského pána Vesselényiho, šiel r. 1670 do Piargu za farára. Odtiaľto pozval ho prešporský sbor za farára, ale generál Volkra vyhnal ho r. 1674 z fary. Odišiel do Sedmohradska a tu žil vo vyhnanstve spolu s ostatnými vyhnancami prešovskými. Roku 1678 prišiel s Tökölym ako vojanský kňaz, a on to bol, ktorý vrátil evanjelikom v Kremnici, v Štiavnici a v Banskej Bystrici odňaté chrámy. R. 1682 vrátil sa za archidiakona do Prešova. Na kazateľnici ranený mrtvicou, zomrel.

11. Ján Schneider-Sartorius,^[282] narodil sa v Prešove. Po skončených štúdiách tuzemských i cudzozemských bol najprv diakonom a potom farárom vo svojom rodisku, slúžiac nemeckému sboru. Hoci bol Nemcom, veľmi sa zasadzoval o to r. 1645, aby sa Jána A. Komenského podarilo získať pre kolegium prešovské; zvrtlo sa to na profesoroch prešovských, ktorí nechceli mať na čele Komenského. Dňa 18. októbra 1667 posvätil mohutnou rečou nové kolegium. S Abrahámom Eccardom prišiel do tuhého osobného sporu, tak že r. 1663 musela i synoda zakročiť proti nim, ktorá oslobodila Sartoria zpod obžaloby. Roku 1672 generál Volkra aj jeho vyhnal z Prešova. Odišiel ako vyhnanec do Nemecka a vo Wittenbergu zadovážil si stupeň magistra r. 1678. Keď sa ostatní vyhnanci chystali domov do vlasti, dostal pozvanie do Jeny za profesora, aj prijal pozvanie a zomrel r. 1716.

12. Ján Sárossy, bol rektorom školy v Šariši; ako takého zastihlo ho prenasledovanie. Predvolali ho do Prešporku pred súd; nedostanovil sa, ale odišiel do Sedmohradska a tam účinkoval až do smrti, posvätiac život svoj škole.

13. Ján Müller, od r. 1663 farár prešovský, musel pred ľuďmi Volkrovými zanechať faru; nevie sa o ňom, či zostal ako súkromník doma a či odišiel do vyhnanstva.

14. Juraj Badeumin,^[283] farár v Jablonove pri Žegni, bol krute prenasledovaný ľuďmi Volkrovými; hoc už bol vypudený z fary, musel sa ustanoviť aj pred súdom prešporským. Čo bolo s ním ďalej, kam sa podel, nevieme.

15. Matej Blaho,^[284] žipovský farár, bol ordinovaný za kňaza Michalom Liefmanom. Či sa dostanovil pred súd, nevieme.

16. Michal Capko^[285] bol farárom v Richvalde, keď ho zasiahlo prenasledovanie. Musel von z fary a podľa reverzu, ktorý podpísal v Prešporku pred súdom, utiahnul sa do súkromného života.

17. Andrej Galli^[286] bol slovenským farárom v Sabinove. Svojím svedectvom oslobodil nemeckého kolegu Pavla Regia, prešporským delegovaným súdom ešte r. 1672 na smrť odsúdeného preto, že vraj pošliapal hostiu v chráme sabinovskom. Galli, český exulant, bol veľmi zbožným človekom; ešte r. 1655 zachytil sa v Sv. Juri ako kazateľ. Szelepcsényi aj jeho citoval pred súd r. 1674, ale či sa dostanovil a kam sa potom obrátil, nevieme.

18. Pavel Kray^[287] účinkoval v Bardijove ako učiteľ, diakon, rektor a slovenský farár. Pred súdom prešporským podpísal reverz a odišiel z vlasti do vyhnanstva, kde sa ztratila stopa jeho života. Bol aj literárne činným.

19. Martin Pfeiffer^[288] narodil sa v Bardijove. Keď dokončil štúdiá v rodnom meste, odišiel do cudzozemska a navštívil Torúň, Elbingen, ba aj Wittenberg. Roku 1646 vrátil sa do vlasti, a keďže konrektor bardijovský Richard Günther bol práve mrtvý, rodná cirkev povolala si ho na uprázdnené miesto dňa 30. januára 1646. — Roku 1649 postúpil za rektora na miesto Eliáša Kreuchela, ktorý odišiel do Banskej Bystrice. Pfeiffer bol hlbokoumný a vzdelaný muž, preto si ho starnúci už superintendent Martin Wagner vysvätil 30. novembra 1659 za pomocníka. Po smrti tunajšieho archidiakona Leonarda Wagnera zaujal r. 1665 jeho stanicu, a o dva roky dostalo sa mu aj dedictvo po Martinovi Wagnerovi. Ako farár bardijovský veľmi sa staral o cirkev, a jeho pričinením bola postavená krásna veža. Pri kladení základného kameňa Pfeiffer kázal a starosta mesta Melchior Schmitz napísal a vložil do prvého kameňa tento chronograf: „IaCto tVrrIs bartphensIs fVnDaMento.“ — Ako sa Pfeiffer staral o zveľadenie sboru, najlepším dôkazom toho je, že dve poľské dievčatá, ktoré boly zrodené a vychované „in secta blasphema Ariana“, prijal a pokrstil. Dňa 20. augusta 1670 prijal prísny rozkaz od cisára Leopolda I., aby prehovoril mesto vydať františkánsky kláštor a zodpovedal sa za skutok študentov, ktorí reťazami uzavreli ulice mesta a hatili katolíkov pri procesiách. Za výčiny niekoľko nezralých študentov bola potrestaná cirkev. Dňa 20. apríla 1671 odňali slovenský kostol a 22. mája 1672 prišiel Imro Kolozsváry a odňal evanjelikom nemecký chrám. Služby Božie sa odbavovaly v súkromnom meštianskom dome, ale krsty, sobáše a pohreby mohli vybavovať evanj. farári iba v najväčšej tajnosti. Roku 1674 musel sa Pfeiffer dostanoviť pred súd prešporský a po mnohom vnútornom boji podpísal reverz, zrieknul sa úradu a jako súkromník žil v Bardijove. — Dňa 10. augusta 1679 mor, ktorý si vyžiadal mnoho obetí v Šariši, vyhasil život aj farárovi Pfeifferovi.

20. Pavel Regius.^[289] Rodina Regiusovská, ktorá dala našej drahej cirkvi toľko vyznavačov a svedkov, pochádza z trenčianskej Beluše; odtiaľ pochádzal Štefan Regius, kňaz sabinovský, ktorému sa dňa 27. februára 1639 narodil syn, náš Pavel. Učil sa doma, v Bardijove, v Prešove, po smrti otcovej, r. 1659, odišiel do Vratislavy a r. 1663 navštívil aj Wittenberg. Po návrate do vlasti, r. 1663, prijal pozvanie rodného mesta Sabinova za rektora. Šesť rokov verne a úspešne pracoval na tejto postati. Po smrti farára Jána Stiefelera povedal v Sabinove próbnu kázeň ku všeobecnej pochvale, tak že si ho Sabinov na vlastné trovy dal vysvätiť v Košiciach superintendentovi Michalovi Liefmannovi. V Sabinove mnoho trpel, menovite od katolíkov, ktorí ho obžalovali, že pri odoberaní evanj. chrámu násilne vytrhnul z rúk plebanovi Jánovi Cyprianovi, slúžiacemu sv. omšu, oblátku a pošliapal ju v chráme. Pre toto ho prešporský delegovaný súd už r. 1672 odsúdil na smrť; ale skôr akoby sudcovia boli uskutočnili vynesený výrok, vyšli cisárski komisári do Sabinova ešte raz preskúmať celú obžalobu na tvári miesta. Pred komisármi slovenský farár Andrej Galli svedčil, že nie Regius, ale Cyprian pohodil na zem z neopatrnosti niekoľko hostií, ale že on (Galli) ich všetky posbieral a uschoval. Regiusa oslobodili síce, ale keď sa nikde necítil v bezpečnosti, odišiel r. 1679 do Sedmohradska a tam aj dokonal časný beh života. Regius bol tretím nemeckým kňazom v Sabinove; po jeho odchode sa táto stanica už nikdy viac nemohla zaplniť.

21. Ján Regius, brat predošlého, bol do r. 1653 rektorom a potom druhým nemeckým farárom v Sabinove; predvolaný pred súd, podpísal reverz a zrieknul sa úradu.

22. Ján Rotarides.^[290] Bol od r. 1648 najprv rektorom a potom, dňa 18. mája 1651 ordinovaný, kaplánom v Prievidzi; dostal sa do Prešova za farára a pri všeobecnom prenasledovaní dostanovil sa pred súd a zrieknul sa úradu.

23. Gašpar Višňovský^[291] bol farárom v Merkovciach. Ako taký dostanovil sa pred súd prešporský a dňa 10. mája 1674 podpísal reverz, že sa zrieka úradu a zostane vo vlasti ako súkromník.