ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Zachariáš Hagara^[351] prežil kruté prenasledovanie evanjelikov ako farár v Mošovciach, kam prišiel za farára ako kaplán sv. marský. Juraj Szelepcsényi aj Hagaru docitoval na 5. marca 1674. Krutý ortel súdu, do výhľadu postavený, zlomil tohoto vyznavača Pánovho, tak že 10. mája 1674 podpísal reverz, že sa zrieka úradu a utiahne sa do ústrania. Z vlasti za ostatnými spolumartyrmi nemohol vyjsť pre špatné pomery hmotné a tak vo veľkej biede a nedostatku živoril doma, až ho smrť vyslobodila z útrap časnosti.

2. Sámuel Kvetoň.^[352] Narodil sa v Sv. Michale, v Turci, kde otec Daniel bol farárom. Po skončených štúdiách začal pracovať ako rektor v oravskej Veličnej. Čoskoro prešiel za diakona do Ľupče a r. 1666 bol už farárom vo Valaskej; presťahoval sa do Ľubietovej a tu bol nemeckým farárom. Ale srdce ťahalo ho ku Slovákom, preto veľmi rád prijal pozvanie na Sv. Helenu v Turci. Jeho požehnané účinkovanie neušlo pozoru neprajníkov Evanjelia; nevyčkal ani citácie pred delegovaný súd, s ostatnými vyhnancami odišiel z vlasti. Precestoval Sliezsko, Lužicu, obrátil sa aj vo Wittenbergu a potom býval vo Vratislave a v Lešne. Od r. 1678 mohol účinkovať v Brandeburgu ako kňaz. Keď šopronský snem umožnil exulantom návrat domov, ani Kvetoň nemohol zostať v cudzine. R. 1683 vrátil sa do vlasti a prijal faru na Belej pri Štiavnici. Erdődy, zemský pán, nechcel ho trpieť na svojom panstve a nemilosrdne vyhnal ho z fary. Kvetoň sa tedy musel utiahnuť z fary do súkromného života a bol odkázaný na milosť a nemilosť domácich viery, až sa r. 1692 postaral oňho Hospodin, keď mu vykázal ako pole účinkovania slovenskú vinicu v Banskej Štiavnici. V septembri toho roku zaujal stanicu a slúžil verne, oddane a úspešne cirkvi Božej až do smrti, do roku 1701.

3. Anton Felner.^[353] Bol farárom v Hornej Štubni, ktorá bola majetkom mesta Kremnice. Dokiaľ si toto bohaté a veľmi vplyvné mesto vedelo uhájiť slobodu náboženskú, dotiaľ aj v týchto okolitých evanj. dedinách bol pokoj. No, pred súdom prešporským si ani Kremnica, veriteľ cisárov, nemohla uplatniť právo k evanj. Bohoslužbe. Aj Felner dostal predvolanie pred súd; nedostavil sa, ale spolu s kremnickými farármi odišiel do Brehu. Felner bol veľkým hmotárom; jeho majetok, ktorým sa obohatili nepriatelia cirkvi evanj., nedal mu pokoja vo vyhnanstve. Pod zámienkou, že si ide usporiadať majetkové záležitosti, vrátil sa domov, a keď videl, že sa k svojmu bývalému majetku dostane len za cenu odpadlictva, zaprel i presvedčenie a priznal sa ku katolíckemu vyznaniu, v ktorom preklial i rodičov i seba samého.

4. Andrej Sartorius.^[354] Započal účinkovať ako kňaz v Trenčiansku. Bol farárom v Košetci a seniorom a 17 rokov účinkoval blahodarne. Začiatkom roku 1673, grófom Strassoldom vyhnaný z fary a pozbavený všetkého majetku, utiahnul sa do Turca a za čas vybavoval kňazské povinnosti v Sv. Michale. Vidiac hrozné prenasledovanie evanjelikov, v zúfalstve nad stavom cirkvi odišiel do Sedmohradska a tam aj zomrel 12. júna 1679. Spolu s ním odišiel do vyhnanstva aj

5. Juraj Žiarsky, od roku 1659 kňaz v Sv. Mare, v Turci. Z počiatku býval vo V. Sibíne, potom prešiel do Debrecína a tam aj zomrel.

6. Mikuláš Rasi,^[355] rodák z Liptova, bol farárom v Sv. Petre turčianskom, keď ho zastihlo desaťroné prenasledovanie. Bol medzi tými, ktorých Szelepcsényi už nemusel volať pred súdnu stolicu, lebo ho horvátske vojsko r. 1673 chytilo a uväznilo bez výsluchu, bez výroku. Bol evanj. kňazom, a to bola už dostatočná príčina, aby bol zbavený cti a majetku. Vojsko toto ho dotiaľ trápilo, kým nepodpísal reverz, že sa „dobrovoľne“ zrieka úradu. Len takto si zachránil aspoň holý život. Roku 1683 stal sa konseniorom; zomrel r. 1706.

7. Michal Záborský^[356] bol r. 1671 kaplánom v Turč. Sv. Martine, potom prešiel za farára do Záturčia a znepokojovaný horvatským vojskom, zrieknul sa úradu a utiahnul sa do rodiska, do Záboria.

8. Michal Pavlovič^[357] pochádzal z H. Jaseňa, kde až podnes žije táto rodu i cirkvi verná rodinka. Roku 1672 bol rektorom školy turč.-sv.-martinskej. Aj on, hoci nebol kňazom, jednako sa musel na 5. marca 1674 dostanoviť pred súd prešporský. Bol stály vo viere; darmo mu hrozili, darmo ho uvrhli do väzenia v Prešporku, nezpreneveril sa učeniu, ktoré poznal ako pravé a spasiteľné. A keďže nepodpísal reverz, odviezli ho do Leopoldova a trápili desať dlhých mesiacov. Keď jezuita Kellio, aby ešte väčšmi trápil svojich väzňov, naschvál nosil okolo nich Božie telo, aby sa mu títo kacíri klaňali, Pavlovič ani len kolena nechcel skloniť, preto sa pomocník Kelliov, učiteľ Ján Bene Sánta, oboril naňho a tak nemilosrdne ho zbil, že mu ruku zlomil v rameni. Keď ho za to tajomník vzdialeného vo Viedni kapitána na zodpovednosť bral, odpovedal mu, že ho preto musel potrestať, lebo zneuctil Pána Boha, v oplátke neseného. Z rúk Kelliových vyslobodil sa konečne 10. marca 1675 a dostal sa ešte do hroznejšieho položenia. Bol odvedený do Neapolu, kam sa dostal po mnohých cestovných útrapách, telesne úplne vycivený, 7. mája a za 50 zlatých bol predaný za otroka na španielske galeje. Päť dlhých mesiacov trpel v ťažkej práci duševne i telesne, lebo keď si mal odpočinúť po vysilujúcej práci, prišli jezuiti a lákali ho k sebe, sľubujúc mu vyslobodenie, ak sa zriekne svojej bludnej viery a vstúpi do ovčínca samospasiteľnej cirkvi. Pavloviča utrpenie nezlomilo, bieda nepotlačila; trpelive niesol kríž svoj v povedomí, že veď Pán a Spasiteľ náš drahý Ježiš Kristus ťažší kríž niesol za nás. Ale zdravie tela jeho bolo už na toľko narušené, že nevládal znášať ďalšie útrapy a 4. októbra 1675 vypustil ducha, porúčajúc sa milosti veľkého Trpiteľa, Syna Božieho. Ako bol za živa znevažovaný, tak zneuctili aj zkrehlé telo jeho: hodili ho do mora, aby v hlbinách morských našiel odpočinku. Ale voda mrtvolu jeho vyhodila na breh. Dľa udajov Lániho, diví psi požrali mrtvolu jeho; dľa iných zpráv tureckí otroci, ktorí mali iste viac lásky, ako úradní hlásatelia Kristovej lásky, uviazali mu na nohy ťažkú skalu a tak ho hodili zpät do mora. Pavlovič bol hlboko učený a veľmi vzdelaný muž; vo Vittenbergu vychádzaly spisy jeho už od r. 1666.

9. Andrej Fitkonides^[358] narodil sa v Bátovciach. Ako veľmi pilného a nadaného žiaka vlastenských škôl, vystrojil ho Gašpar Illesházy na univerzitu do Wittenbergu. Po návrate stal sa konrektorom v chýrečnej a toho času veľmi navštevovanej škole v Bánovciach. Odtiaľto prešiel o dva roky za rektora do Prievidze. Dňa 18. marca 1648 bol ordinovaný za diakona do Iľavy a r. 1663 prijal pozvanie za farára do cirkvi v Sv. Helene v Turci. Tu iste pre svoju učenosť a skalopevnú vieru postupoval i v hodnostiach, najprv ako senior. zapisovateľ, potom ako dekán. Roku 1665 mal nemilú rozopru s jasenským farárom Platánim, ale seniorát rozriešil vec ku všeobecnému uspokojeniu tak, že kňazi, aby sa vyhlo pohoršeniu, nemajú prijímať a sobášiť necudné osoby, prechádzajúce z jedného ovčínca do druhého. Fitkonides prešiel r. 1668 za farára do Hája, ale vypovedaný z fary, odišiel z krajiny. Dňa 8. decembra 1689 na synode v Nem. Pravne už sa zúčastnil, ba bol aj slávnostným kazateľom.

10. Ján Augustíny.^[359] Narodil sa v Brezne, kde otec Eliáš bol radným pánom. Učil sa doma, a keď preukazoval veľké vlohy, dali ho rodičia do viac škôl, ako do Prievidze, do Nem. Ľupče, do Bytče, a v Žiline dokonal štúdiá. Roku 1635 dostal sa za rektora do Okoličného v Liptove, potom do Spiš. Vlachov, na to prešiel do Jelšavy a konečne r. 1643 do Žiliny, kde učil až do roku 1646. Toho roku povolal ho Gašpar Illesházy za rektora na chýrečnú, veľmi navštevovanú školu bánovskú. Superintendent Joachim Kalinka vysvätil ho v Iľave za farára do blízkej Dubnice, povestného miesta pútnického. Že účinkovanie jeho bolo vzorné a požehnané v Dubnici, vysvitá z toho, že ho r. 1651 vyvolili za senior. notára a r. 1654 za dekana, ba 30. januára 1657 jednohlasne za seniora. — V Dubnici nemohol zostať, cisárske vojsko vyhnalo ho z fary, preto prijal dňa 27. januára 1667 pozvanie za farára do Turč. Sv. Martina. Už bol vekom i neduhom ztrápený starec, keď dostal citáciu pred súd prešporský. Na dlhú, nebezpečnú cestu vystrojil sa aj s vrútockým farárom Sámuelom Augustínym, no pre starobu a pre záduh dorazili do Prešporku až 7. októbra 1673; za to oboch prísne potrestali. Po výsluchoch a po obžalobe Augustínovci podpísali reverz, že sa zriekajú úradu a zostanú doma. Ján Augustíny šiel bývať do Žiliny, kde mal vlastný dom; zomrel na porážku dňa 25. októbra 1675. Často plakával nad svojím trpkým osudom a veľmi ľutoval, že nešiel s ostatnými do vyhnanstva, za šťastných pokladajúc všetkých, ktorí boli preč z vlasti, zbavení nástrah a nábehov drzých jezuitov.

11. Ján Bartholomaeides^[360] bol farárom na Ivančinej počas desaťročného prenasledovania. Do Ivančinej prišiel ako vyhnanec. Totižto manželka Jura Illésházyho, Mária Forgáchová, ktorá kedysi bola složila aj pohrebnú pieseň, uverejnenú v kalvínskom funebráli, násilným spôsobom, pomocou vojska, vyhnala ho z fary bánovskej. V Ivančinej účinkoval od r. 1663. Ale r. 1674 musel sa dostanoviť pred súd prešporský. Tu dokázal sa neoblomným evanjelikom. Darmo mu čítali výrok smrti, darmo ho pozbavili cti i majetku, Bartholomeaides neupustil od svojho presvedčenia. Ako tvrdohlavého buriča odviezli ho tedy do komárňanských kazemát a hodili ho medzi otrokov a tureckých zajatcov. Ťažká ručná práca, zlé zaobchádzanie, časté telesné tresty a nadovšetko jezuiti vykonali pri ňom svoje dielo; 5. júna 1674 odhodlal sa vstúpiť do cirkvi rímskej; dostal za to 50 zl. a pátričky.

12. Andrej Blázius^[361] bol rektorom školy sv.-michalskej; ako taký dostanovil sa pred súd do Prešporku. Bol stály vo viere; darmo mu vyhlásili výrok smrti. S 19 spolumučedlníkmi poslali ho tedy do Leopoldova. Na ceste z Prešporku ho suroví vojaci natoľko utrápili, že odhodlal sa podpísať reverz. Oddeliac ho od ostatných, priviedli ho do Leopoldova. Ale už bolo pozde podpisovať; Kelliovi to už nestačilo, pustil ho na slobodu len tak, keď sa zriekne Pána a cirkvi Jeho. Na tele i na duši úplne zlomený, aby dosiahnul slobody, verejne v chráme leopoldovskom vyznal nové, rímske vyznanie.

13. Ján Molitoris.^[362] Narodil sa vo Zvolene, kde otec Mikuláš bol rektorom. Keď šťastne a s pekným prospechom skončil štúdiá na rozličných vlastenských školách, dostal sa do Okoličného za správcu školy. Dňa 11. júna 1659 bol ordinovaný za diakona do Lipt. Sv. Mikuláša, ztadiaľto čoskoro dostal sa za farára do Smrečian. Dňa 30. októbra 1670 prešiel za slovenského kňaza na Slovenské Pravno, bol súčasne aj diakonom nemeckého sboru. Roku 1672, na kongregácii v Sv. Michale, kázal z 13. čl. Augš. Vyznania. Okolo 25. apríla 1673 vyhnali ho z fary, ktorú násilným spôsobom obsadil plebán Fraňo Regius. Pred súd prešporský, hoc už nebol farárom, sa jednako len musel dostanoviť. Podpísal reverz, že sa zrieka úradu. Do veľkej biedy uvrhnutý, nevieme, kde dokonal.

14. Matej Záturecký,^[363] zemän, bol farárom na Konskej, keď sa musel dostanoviť pred súd do Bratislavy. Ako zemän radšej podpísal reverz, že sa zrieka úradu a odišiel do Záturčia na svoju kúriu, kde ako súkromník aj zomrel.

15. Štefan Vitko^[364] pochádzal z Novej Vsi. Po skončených štúdiách prišiel r. 1659 do Sučian ako učiteľ. — Pre svoje pekné vlohy a príkladný život stal sa v Sučanoch kaplánom. Až r. 1667 dostal povolanie za farára do Turian. Ako farár turiansky pustil sa do mnohých sporov v senioráte, i v samom sbore, a pre nespratnú povahu bol častejšie aj pokutovaný. Za desaťročného prenasledovania pozbavili ho fary, na jeho miesto prišiel plebán Ján Mariássy.

16. Mikuláš Vaníček^[365] bol r. 1669 v Turč. Sv. Martine vysvätený za kaplána do Sučian. O rok pozdejšie stal sa nástupcom Jána Buriusa, sučianskeho farára. Docitovaný pred prešporský súd, vydal reverz a zriekol sa úradu. Po šopronskom sneme roku 1686 bol znovu povolaný do Sučian a účinkoval tam až do r. 1710 medzi mnohými ťažkosťami. — Stanicu musel opustiť a presťahoval sa do Štiavničky. Tu nebiedil dlho, lebo už roku 1712 odišiel k otcom. Pavel Filovič, sučiansky plebán, dovolil Vaníčka pochovať v Sučanoch a nadto ešte povolal aj vrútockého evanj. kňaza, Jána Bodoroviniho, aby povedal kázeň nad svojím bývalým súsedom a priateľom.

17. Ján Andreades,^[366] hrachovský rodák, dostal sa za rektora školy sväto-michalskej r. 1663. Pozdejšie, r. 1667, stal sa diakonom v Sučanoch a toho istého roku prešiel do Belej za farára. Za veľkého prenasledovania musel opustiť faru, ktorú mohol znovu zaujať až po šopronskom sneme. No, v Belej neúčinkoval dlho, lebo čoskoro prešiel za farára do Sv. Mary a potom do Turian. Z Turian ho r. 1709 vyhnali; za čas zdržoval sa v Krpeľanoch, potom účinkoval na Ábelovej a v Kalinove a tu aj dokonal r. 1718. Bol aj literárne činný.

18. Daniel Kvetoň^[367] bol farárom cirkvi sväto-michalskej; prešiel všetkými stupňami hodnosti v senioráte turčianskom, konečne bol všeobecne uctievaným seniorom. Ku koncu života ztratil zrak a obrátil na seba pozornosť aj superintendenta Zábojníka, ktorý ho v peknom liste potešoval v tomto ťažkom kríži. V čas všeobecného prenasledovania bol vyhnaný z fary a biedny život svoj zakončil iste v Rakši. Že bol výtečným kňazom, toho dôkazom sú literárné práce, i jemu venované. Syn Sámuel preslávil sa v cirkvi i jako kazateľ i jako martyr.