ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Haha-hahaha, — zvoní mladý smiech v záhrade Ľupčianskeho zámku. Staré lipy kypia sviežou zeleňou. Lúče májového slnka odrážajú sa od chladných kamenných bášt a hrejú — hrejú.

I v srdci hreje.

Nedávno odkvitnutým sadom kráča si z nohy na nohu štíhla, poblednutá pani. Postávajúc vdychuje zhlboka vonný vzduch. Jej sprievodca, starec, nižší, vyholený, zjavne duchovného stavu, ide vedľa pozorne. Niekedy sa obzrie späť na chodník, kde dvaja chlapci, starší asi pätnásť — mladší dvanásťročný, robia parády s mohutným komondorom.

— Na, Ibrahim, na! — dráždi ho chlebom mladší, nápadne pehavý a drsných čŕt. Miesto kôrky však dá mu po zuboch, alebo potrhne ho za kudlatý chvost.

— Daj mu pokoj, blázon! — okríkne ho starší, tvári ako on, len jemnejší a belšej pleti. — Iď, Gašpar. Uhryzne ťa!

— Azda mňa, syna Gašpara Tribela, jeden mizerný pes? Eh! — schytí ho za chvost a trhne z celej sily. Ibrahim zaskučí, a skočiac proti nemu, vycerí biele zubiská.

— Vidíš, blázon!

— Aký blázon? — vypne sa zas chlapčisko proti bratovi.

— To si ja vyprosím od vás! Blázon je náš Franc! Práve sa učí na pažiti kotrmelce váľať. Vaša magnificencia, carissime frater, mohla by mu ísť pomôcť…

— Gašpar, Gašpar! — obráti sa pani nervózne.

— Patrí sa ti to?

— A čo mne on? — dupne umienene nohou, blysne zelenkastým zrakom a zaperúc sa Ibrahimovi do hrivy, potiahne ho za sebou.

— Rehor, Gašpar, poďte sem! — sprísnie dámin hlas. Bledá tvár sa zažne a vo veľkých belasých očiach odrazí sa nesmierny smútok. — Som vám matkou, a či nie?

— Áno, mama, — podíde starší poslušne. Sklopí oči, veľké belasé, ako jej, a bozká jej jemnučkú ruku, kým mladší i so psom zmiznú v stromoví.

— Prečo ma trápite? Umoríte ma, — zvlhnú jej oči výčitkou.

— Nehnevaj sa, mama! — pritúli sa k nej syn dvorne. — Ty si taká pekná, keď sa nehneváš. Gašpar je už taký, vieš! S mačkou, so psom, s kozákmi a drábmi na dvore, so služobníctvom — kto mu príde do cesty… naťahuje sa s ním.

— On sa zmení — zmení časom, — pokúsi sa ho zastať duchovný.

— Nie, otec Tornarius, — krúti matka hlavou. — Už to má v krvi. Rehor, — pohladí mäkké gaštanové vlasy synovi, — iď za otcom. Azda je už doma z Predajnej. Povedz mu, nech neodchádza. Máme vzácnych hostí. Urodzených pánov Rimayho a Balassu. Večer by sme mohli spolu stráviť. Dobre?

— Áno, mama.

— A Gašparovi povedz, dostane iného vychovávateľa. Pán Tornarius je pridobrý. Povieš mu?

— Poviem, mama, — ukloní sa Rehor a odbehne.

— To je dobré dieťa, — zahľadí sa matka mäkko za odchádzajúcim. — Má srdce. Ale Gašpar, — pohodí jemnožilkovanou rukou, — to je divoch ako jeho otec.

— Jeho milosť pán Gašpar Tribel, vaša magnificencia, je veľký človek a zaslúžilý. To už akosi nejde bez výstrednosti… — umierňuje duchovný. — Vykonal mnoho pre jeho kráľovskú jasnosť, pre kresťanstvo i pre náš ľud. V jeseni — myslím pred jedenástimi rokmi — dal s vígľašským Rappachom a zvolenským Morgentalerom poriadnu ranu veľvezírovi Ibrahimovi. V slatinských horách pobil Tatárov, čo pustošili kraj až po Zvolen a Bystricu. Vyslobodil tristo kresťanských otrokov a otrokýň. Ukoristil vyše tristo koní… Bránil kraj proti Bočkayho hajdúchom a tureckým martalúzom. Však je Turek, hajdúch, či martalúz najčastejšie jedno. Pred piatimi rokmi hájil so svojimi kozákmi a drábmi Bystricu. Nie jeho vinou vypálili ju rhedeyovci a vyrabovali do fundamentu. Uhájil i tento hrad, ako je známe vašej milosti. Padlým hrdinom dal zhotoviť pamätnú tabuľu… Vystaval tu na zámku kaplnku, kde môžem sväté evanjelium čisto a úprimne zvestovať — sviatosti podľa nariadenia Pána Ježiša láskam vašim prisluhovať. Zaujíma sa o ľupčiansky chrám, chce ho rozšíriť. V Predajnej sa svätyňa božia už stavia. Odpusťte, domina mea generosa, pri toľkých starostiach nie div, ak človek i zhrubne ako zrebný povraz…

— Viem to, otec Tornarius, — zníži svoj mäkký hlas pani hradu. — Viem i viac. On sa ustavične borí, či v Bystrici, ktorá strana má vládnuť mestom, či ako záložný pán ľupčianskeho panstva o zverený mu majetok a poddaných. Ak nemá Tatárov a hajdúchov na krku, súdi sa s Brezňanmi tu o kozy, tu o trávu. Ten vychrtnutý jurátus Meško jednostaj sem chodí a potom je už zle. Nabrali sme už i Franca ako dvorného blázna. Mečí za ním ani koza. Predvčerom, keď šiel hore schodmi, vysypal mu s úškľabkom batoh trávy pod nohy. Nič nepomáha!

— Koná len ako verný šafár…

— A čo má zo všetkého? I tak je len cudzí v tejto krajine. Jeho majú v oku, ako i vígľašského Rappacha. Vlani musel si pred palatínom kráľovským dokumentom dokázať uhorské zemianstvo. Ináč by bol len unus Polonus. Vízkelety a či Dóczy vyplatia mu záložnú sumu a môžeme sa vrátiť do Sliezska. Nuž načo sa boriť? A čo má z toho jeho rodina? Čo ja, jeho žena?

— Vaša milosť prináša obete pre verejné blaho, právo a poriadok.

— To-to, obeť, — stane pani na konci ciestky a mihalnice pristrú smutné oči. — Lenže, otec Tornarius, život je krátky a obetí veľa. Vy viete, troje detí už som pochovala. On sa ani neobzrie na ostatné. A ten Gašpar, ten Gašpar, — zvlnia sa jej plytké prsia dusným bôľom, — to je hrozné!

Pani Rosina Tribelová oprie sa o starú jabloň a zaplače.

— Blahoslavení plačúci, lebo oni potešení budú, — zašepce duchovný a i jeho drobné, sivé oči sperlia sa slzami. — Chvíľa svätého žiaľu — chvíľou vykúpenia a úľavy!

— Hahaha-haha! — doletí odkiaľsi zhora zvuk veselého smiechu. Plačúca sa zbadá, vydýchne si zhlboka, utrie oči…

— Vaše krásne dcéry, milostivá…

— Áno, skoro som zabudla… — pohne sporším krokom do hornej časti záhrady. — Poďme!

Idú za veselou vravou, ktorá je vždy určitejšia.

— Hup! hup! hup!! — počuť Francov škrekľavý hlas a nato Gašparov: — Haľa, Ibrahim, haľa… haľa!!

— Vivat, vivat… Hahaha-haha — miešajú sa zvuky. — Vivat!

Na čistine, obstatej starými lipami, vynorí sa pestrá skupina mládeže. V ústraní černooká Hanka Piatkovie z Lopeja zastiera dlhý stôl bielučkým obrusom. Nohy a ruky holé a ako váľky. Keď zbadá príchodzích, obzerá sa raz na nich, a zas na rozvirganú spoločnosť. Spľasne rukami a chichoce sa i ona. Po lúke beží Franc vo svojej strakatej rovnošate. Za ním Gašpar… za Gašparom kudľatý Ibrahim. Chlapčisko stíska päste zraziť Franca pred očami vznešenej spoločnosti. Už-už ho má, keď ten vykríkne — hup!! — mohutným vzmachom vyšvihne na späť ponad neho, otočí sa vo vzduchu a letí rovno na Ibrahima, ktorý uhne strachom a prevalí svojho malého gazdu.

— Hahaha, — chytajú sa slečny za štíhle bôčky, utiahnuté ešte užšie živôtikom. — Gašpar, si len za chlapa!

— Róza, Mara, eh! — hrabe sa tento zo zeme, mraštiac čelo. Mladší z gavalierov, švihácky chlapík, priskočí pomôcť mu. Už je však na nohách.

— Nie, Andrej, nie, — odsotí ho chlapec. — Tam máte svoje dievky, — fľochne vbok a funí i s Ibrahimom dožierať Hanku Piatkovie.

Starší z pánov, vážny, uhladený, zhliadnuc pani Rosinu s Tornariom, ide im v ústrety. Brinkne ostrôžkami, galantne sa ukloní a zdvihne k perám podávanú útlu ženskú ruku.

— Aké šťastie, keď sa znížite k nám, milostivá!

— Ba povýšim, pán Rimay, povýšim! — prelietne ľahký úsmev po priesvitnej tvári. — Však ideme nahor, pravda, otec Tornarius?

— Nahor, vaša milosť… — usmieva sa duchovný dobrácky na hostí a tri švárne dámy, oblečené ako sa patrí na zemianske dcéry — úzky, vysoký živôtik, čipkované rukávce, lemované sukne, spod nich uzrieť len končeky drobných črievičiek a čipkovaná biela zásterôčka.

— Ako sa bavíte u nás, páni? A ty, Júlia? — podíde Tribelová k švárnej brunetke, čiernych očú, bielej pleti a nápadne pravidelnej tvári. — Nenudíš sa na ľupčianskom zámku?

— Ó nie, vaša milosť, — mihnú sa biele drobné zúbky asi šestnásťročného živého dievčaťa. — Dobre je tu! Veselo!

— To je Júlia Socovská, Breznianka. Dcéra váženého mešťana, Izáka Socovského, — vysvetľuje pani. — Raz sa nám v Brezne zdurili kone a polámali koč. Pán Sorovský, ako zeman, nás zavolal do svojho príbytku, uhostil nás a prepustil svoj koč. Tara sa poznali naše s Júliou a od tých čias majú sa rady. Pravda, Rosina?

— Áno, mama, — otočí staršia kučeravá blondínka okrúhle biele ramienko kamarátke okolo krku.

— A ty, Mária, čo?

— Smejem sa, mama, — ukloní sa mladšia, tých istých, len niečo hrubších čŕt, temperamentnejšia. — Musíme sa smiať.

— Na čom?

— Nuž na Francovi a na Gašparovi! To je víťaz — nosom do zeme!

— No, je ešte malý, — snaží sa ho hájiť Pán Rimay, jemný slovom i každým pohybom. Vidieť, skúsil už mnoho, obrátil sa vo svete. — Až narastie, bude dobrý na Turka, alebo na Tatára, ako jeho slávny otec.

— Neviem, neviem, — vzdychne matka a obzrie sa za synom. Anča má už stôl prikrytý, i všelijaké riady a poháriky na ňom a on ju dožiera. Usadzuje Ibrahima na lavicu, predné nohy vykladá mu na čistunkú činovať. Potrhne roztopašne raz jeden a zas druhý koniec obrusa, až poháriky zarinčia.

— Gašpar, čo jej nedáš pokoj? Maj rozum!

— Veď ja nič, mama. Pomáham, — uškrnie sa šarvanec a čerty stvára ďalej. — Hana, — šepce oberučnej dievke v kvetavom kroji, kypiacej zdravím, — čo povieš na tých gavalierov?

— Čože ja, želiarska dievka? — mrdne plecom. — Nuž — pekní sú, vyšujtášovaní, fúzatí. A aké len majú šabličky!

— Nie to, Hana, — uštipne ju po opálenej okrúhlej ruke, až zosŕkne, — ale ktorý je švárnejší? Ktorý sa ti lepšie páči? Ten starší pán, — natiahne si tvár vážne, — je vraj neslýchane múdry. I knihy píše — také pobožné. A bol i u tureckého sultána.

— Kde? — všíma si dievča objemnejšieho Rimayho bedlivejšie.

— Nuž v Carihrade, vieš? To je ďaleko. Až pri mori.

— Tam, kde vláčia Turci naše ženy a dievky?

— Tam!

— Juj, a ho nezabili?

— Čoby, keď je tu… A chcel by našu Rosinu, — prihne sa k nej dôvernejšie. — Dvorí jej, i listy píše. A pekné — s veršíkmi. Ona je však taká vodová. Nevie, rada ho a či nie. A nič ničového nezjaví na sebe. To by sa Mária hentomu, — mrkne na šviháckeho Balassu, — hneď vrhla do náručia. To je chlapík, čo?

— Je veru.

— Fialka! Nejednu dievku ten obriadil. A také sa mu páčia, Hana, ako ty.

— Ale iďte… Nech nerobí posmech vaša milosť!

— Prisámbohu, — vypne sa chlapčisko povedome.

— A skade to viete?

— Od pána Trangoša, hajtmana našich drábov. Kdesi pri Krupine popadol vraj jednu na ceste. Mal s ňou i súd. On je už z takej fajty. A na teba ako sa len prizeral. Zbadala si, Hana?

— Eh, čo ja a taký pán.

— Veď by mu Franc dal. Ja viem…

— Čo mne Franc? Ja som služobná, — upravuje Anča náčine, fľochnúc tu i tu na veselú, zarozprávanú spoločnosť. — Čo by mne Franc?

— Nono-no, nerob sa svätou, — mihne Gašpar. — Azda je neviem? A kto chodí k tebe v noci? Vykričať?

— Juj, nie… preboha, mladý pánko! — schytí sa Anča a začervená sa po uši. — Všetko vám spravím, čo len chcete.

— No dobre, — pohmká si chlapec víťazne. — Tak počuj! Chcem, aby si tejto noci otvorila dvere i tomu, kto ti druhý zaklope.

— Joj, a ktože to má byť? — vyvalí dievča oči placho.

— Nič sa neboj, — diškuruje jej ani všetkého dávno skúsený človek. — Francovi poviem ja, nech je tým prvým. A potom uvidíš! Mne je ten švihácky Balassa trochu protivný. Hľaď, ako sa otiera o Júliu. A to je moja láska, vieš? Ona je nie ako tie naše fajnslečny. Ale tajná, ako noc a žeravá ani pahreba. Ešte som jej to neriekol, ale jej raz poviem.

— Lenže je pre vás pristará.

— Pre mňa? — vstáva z lavice indignovane a blysne ostro zelenkastým zrakom. — Ja som chlap! — vypne sa, až to kdesi pukne v ňom. — Chcel som jej to dokázať tam na pažiti. Franc ma previedol. No, starší je…! Zato i jemu zakúrim. I tomu hen, — hodí grimasou smerom, kde spomedzi stromovia vystupujú dvaja páni, jeden územčistý s dobrým podbradkom, v klobúku so širokou particou, gombami na tmavobelasom mantli, spätom strieborným majcom, či atapantom, v čižmách, nohavice za sárou. Druhý ako lata, počerný, tváre samý sval a samý nerv, pichľavých očú a s fúzmi, vykrútenými od ucha k uchu…

— Ktože sú to? — namŕdza sa Anča, počítajúc, či má dosť náčinia na stole.

— Ten zavalitý? Neviem. Asi nejaký Brezňan. Ten suchý, to je pravotný archanjel jeho osvietenosti nášho pána otca, urodzený pán Juraj Meško de Arva. On tiež obskakuje okolo Júlie. A už som mu chcel i povedať — pane, pozor, ináč sa zmeriame na šable, flinty a hoci kanóny.

— Juj, — trhne to dievkou, až odskočí bokom. — Vaša milosť, — pobehne za Tribelovou, zabratou v spoločnosti. — Všetko je hotové!

— Dobre, — pokynie jej rukou. — Tak, dámy a páni, nech sa páči. Á, — uzrúc dochádzajúcich, víta ich vľúdnym úsmevom. — Pekne, že idete! Urodzený pán Juraj Meško, náš právny zástupca a tu…

— Dominus spectabilis, Jakub Lazar, richtár slávneho mesta Brezna, — predstaví jurátus prítomným svojho spoločníka. — Odpusťte, ale čakáme pána Jána Cocavina, breznianskeho notára. Zašiel vo veciach mesta do Radvane za pánom podžupanom Radvanským. Mal by už tu byť, a nejde akosi. Zachcelo sa nám rozhliadnuť týmto krásnym krajom a nadýchať sa vonného vzduchu.

— No-no, — pohrozí mu prstom pani. — Len s pravdou von, môj milý! Mladí sme ešte a slobodní, — hodí okom po Júlii, ľahko sa začervenajúcej. — Sú aj iné príčiny, prečo sa zachce rozhliadnuť krajom a nadýchať sa vzduchu. Priznajte sa — sú!

— Priznávam sa, — ukloní sa Meško dvorne, — sú!

— A jeho milosť, môj pán manžel, neráči medzi nás?

— Má prácu s hajtmanom Trangošom a jeho drábmi. Vpravujú na múry bystrické delo, čo dostal Ľupčiansky zámok za ten poriadny mažiar pred troma rokmi.

— Teda hrad sa opevňuje, — poznamená vážny Rimay, utkvejúc hlbokým múdrym zrakom na chladnej Rosininej tvári. — Azda sa chystá čosi?

— To by ste vy, illustrissime domine, vedeli lepšie ako my, — usmeje sa Meško a všimne si horúce pohľady, sršiace z tmavých očú Andreja Balassu na Júliu. — Ticho je! Tichučko pod našim novým kráľom, jeho jasnosťou Matejom II. Turek ustal, zo Sedmohradska nič zvláštneho, kde-tu nejaký ten martalúz a tulácky hajdúch. Súdy počínajú účinkovať. Vyťahujú sa staré pravoty. My tu máme starú hádku s Breznom. Je to taká malá vojna, — uškrnie sa na prisviedčajúceho Lazara. — Ale skončíme to nej ak dohodou.

— A o čo sa hádate? — zaujíma hneď Rimayho.

— O chotárne medze. Ako národy o hranice svojich krajín…

— Škoda sa hádať, v čom sa možno pokonať.

— A nemáme tu miesta zostávajúceho, — zacituje tíško sivý Tornarius.

— Ale nech sa páči sadnúť si! — ponúka hostí hradná pani. — Jedna dáma, jeden pán. Pán Rimay a Rosina… pán Balassa a Mária… pán Meško a Júlia… pán Lazar a… — sadá si Tribelová za vrch mäsom, vínom a koláčmi naloženého stola, — a, — zarazí sa, vidiac, ako vedľa richtára rozkladá sa Ibrahim s prednými dlabami na obruse, dobre mu tie psie očiská nevypadnú…

— No, a Ibrahim, mama? — dodá Gašpar, rozosmejúc celú spoločnosť. — A potom ešte Franc. Hej, Franc! — zavolá chlapčisko rozkazujúc. — Franc, kde si…?

— Tu! — vyskočí tento svižko spomedzi stromov po dlhom vyvolávaní. — Mám kotrmelce váľať?

— Nie. Máš si sadnúť sem k nám, — ukáže na seba a Ibrahima. — Budeme jeden koštiaľ obhrýzať.

— Len zas nevystrájaj! — mrzí sa sestra Mária vedľa Balassu, všímajúceho si raz Júliu, raz buclatú Anču, ktorá prišla spýtať sa, či netreba ešte niečo. — Gašpar!

— Tak sa, prosím, volám, slečna Mária Tribelová de Jarisch et Ivanovitz, — uškrnie sa na ňu. — Čo si ráči želať vaša milosť?

— Daj preč toho Ibrahima!

— Ibrahima? A čo je on nie poriadny muž? Keby všetci mužskí boli takí ako on!

— Odveď ho! — nástojí sestra, červenajúc sa od hnevu, až sa jej ľanové kučery nakotúčia.

— Odviesť? To keď jeden, tak všetci traja, — fľochne Gašpar na psa a na Franca. Tamtomu vtisne medzi dlaby kus údeného, tomuto do ruky fľašu vína, sám zoberie misku vyprážaného mäsa a idú jeden za druhým rozložiť sa voľne na pažiti. Pohľad na nich je taký groteskný, že spoločnosť vypukne v nehorázny smiech.

Všetci sa smejú. Ani pani Tribelová, oživnutá trochu, nevie sa zdržať. Napokon rozchichoce sa i nadurená Mária.

— Vivat… vivat! — ozve sa za vyhnancami, rozkladajúcimi svoju korisť. Užívajú ju tak, aby všetci videli. Ibrahim stojac a mrdkajúc kudlatým chvostom.

— Vivat!… — zaštrngajú poháriky pri stole.

— Franc, počuj! — pritiahne sa Gašpar bližšie. — Sľúb mi vykonať, o čo ťa požiadam.

— Ak mi je to v moci?

— Je!

— Tak teda, — utiahne si z fľaše.

— Ty chodíš za Ančou.

— Ale!

— Aké ale? Čo som ja sopľavý chlapec? Chodíš k nej v noci, viem. Mám to vykričať?

— Preboha, a pred Tornariom! Jaj! — pustí fľašu od úst a chytí ju pri zemi. — Všetko vám spravím kvôli, vaša milosť. Ráčte rozkázať!

— Choď večer za Ančou do kuchyne!

— Ozaj? Môžem? Ach, — natiahne široké ústa blažene.

— Žiadam ťa o to! A preobleč sa do jej šiat.

— Poslúcham.

— A prvému, kto zaklope na dvere, otvoríš.

— Áno.

— A keď vojde za tebou, dáš mu poriadne zaucho.

— Hm! — zamyslí sa Franc, — a kto to bude?

— Čo ťa po tom? Tvoj konkurent. Či nie?

— Ahá! Dobre!

— Neboj sa — i ja budem pri tom.

— V poriadku!

— Buúm! — vpadne do veselého rozhovoru výstrel z dela. To ten bystrický kanónik.

— Pukačka! — pohodí Gašpar.

Zato zvuk jednako rozvlní čistý jarný vzduch na Pohroní. Letí ponad obce k tmavým jedľovým horám. Poddaní, robotiaci na poli krvopotne, zdvihnú hlavy a zahľadia sa k hrdému Ľupčianskemu zámku. Na zámockej ceste zastanú ťažké vozy, naložené doskami a drevom pre panstvo. Niekoľko splašených vtáčkov poletuje ponad záhradu, zábava však plynie veselo ďalej.

Vtom čuť dupot kopýt. Cestou na zámok zaberá jazdec v zemianskej mentieke, s ľahkou čiapočkou na hlave. Vlasy prerednuté, červenkavé, tvár podlhovastá, popolavá, ostrých čŕt a pohyblivého sivého zraku. Ťažko mu obchádzať vozy, naložené drevom, na úzkej hradnej ceste. Keď zbadá spoločnosť, i vygombičkovaného Lazara, zoskočí z koňa.

— Servus humillimus, — pokloní sa hlboko prítomným.

— Náš priateľ Ján Kokavský Cocavinus, notár slávneho breznianskeho magistrátu, — predstavuje ho pravotár Juraj Meško. — No, že ideš konečne. Čo sme sa ťa načakali!

— A jeho milosť, pán Gašpar Tribel? — obzerá sa došlý po prvom poháriku z rúčky temperamentnej Márie, akoby hľadal kohosi.

— Otec je na zámku, — ponúka ho slečna i zákuskami.

— Nie, ďakujem! — vyhovára sa Cocavin. Chytiac si koňa za kantár, mrkne na Lazara a Mešku. — Máme prácu, musíme skoncovať a ešte dnes vybrať sa do Brezna. A ty, dievča? — trhne mu kútikom úzkych úst, keď zbadá Júliu, — tiež si tu?

— Som, ujko, — sklopí Socovská oči. — Učím sa trochu známostiam i chovaniu. Ale otec už odkázal, že príde po mňa.

— Však ti je tu dobre.

— Dobre! Mám priateľky a jej osvietenosť, — ukloní sa pred vľúdnou pani Tribelovou, — je mi ako matka.

— A čo odkážeš domov? — snaží sa notár natiahnuť čím sladšiu tvár, hoc ho v duši mrzí, že sa musel tu stretnúť s Júliou. — Čo mám povedať vašim?

— Pozdravte ich, prosím.

V zábave sa pokračuje. Cocavinovci však súria na hrad. Meško, hoci nerád, prenechá peknú Socovskú šviháckemu Balassovi.

Gašpara Tribela, záložného pána zámku, nájdu na múroch v kruhu jeho drábov a kozákov s hajtmanom Trangošom, starým fúzatým bojovníkom rázovitej tváre. Upravujú ešte čosi okolo neveľkého bystrického dela, postaveného do otvoru na malých kolieskach. Popri mohutnej svalnatej postave Tribelovej delo je ešte menšie.

— No, potvora, nestojí veľa, — pohodí vlasatou hlavou, vystrie krvnatý, silný krk. Ako však zazrie príchodzích, zablysne mu čosi v ostrých oceľových, niekedy až zelenkastých očiach, prejde si rukou po krátkych fúzoch, ostrihanej brade a ide im v ústrety. — Čakám vás, páni. Nech sa vám páči hore so mnou.

Peknou priestrannou gotickou chodbou vyjdú na druhé nádvorie. Meško kráča popredku otvoriť dvere pracovne. Vojdú do izby so silným klenutím a s oknami na pôvabné Pohronie. Jakub Lazar vyhne sa z okna, či nevidieť až hen Brezno. Ale len drobné chalúpky ľupčianske tamdolu, niečo rolí, na nich poddaní v práci, zeleň lúk pri Hrone a potom hory, tmavé hory až kamsi hore do mohutných vrchov. Cocavinovu pozornosť zaujíma zas železná truhla, pripevnená v kúte ku podlahe.

— Kolom by ju mohol tĺcť — neotvorí ju, — poznamená Tribel, usádzajúc došlých. — Tak teda, priatelia, ako je to s nami? Čo nového v Brezne? — uprie oči na zástupcov mesta. — Budeme sa súdiť?

— Nálada je vyrovnať sa, ako mi ráčila prejaviť posledne svoj náhľad vaša veľkomožnosť, — prisunie si pri napnutej pozornosti Meškovej Cocavin svoj stolec bližšie k zámockému pánovi, ktorému vystupujú ružičky na zažité líca. — Pán podžupan slávnej stolice Zvolenskej, František Radvanský, tiež je tej mienky.

— Mne je jedno, — ponúkne Tribel hostí fajkami, čo sú na malej poličke v rade vždy poruke. I sám si napchá silného tureckého dohánu, zapáli a pustí dym do vzduchu. — Jedno mi je! Tu je dominus Meško, — ukáže čutorou na nakyslého perohryza. — Ak sa máme naťahovať, on je na to, uhájiť kráľovský majetok. Brezňania sú tvrdí chlapi, ale my sme tvrdší. Dóczych páni ich vypálili, nepodali sa im. Rubigall, môj predchodca, vedel sa biť s Turkom, rozdivenému býkovi šmahom zoťal hlavu, jednako im ustúpil v úžitku lúk na Čiernom Hronci. Jeho vdova, Šára Šaly, vydatá neskôr za Laurinca Edera, — keď jej Brezňania, vyzbrojení kosami, sekerami, i puškami, skosili lúky a trávu nechali zhniť — vyhrala proces. Mali jej vyše šesťtisíc zlatých platiť, a nedostala nič. Kráľ Rudolf zastal sa ich a Ederová nevedela si s nimi rady. My sme tu však, — mrkne znovu na Mešku, — z inakšej hliny. Šáre Ederovej vyplatil som záložnú sumu 30.312 zlatých 12 denárov, k tomu 300 zlatých odstupného. Za neoprávnený zájom 36 kôz mojim poddaným z Valaskej môžem si rozsudkom vymeranú pokutu — 4000 zlatých, keď chcem, na meste exekvovať. Brezno musí pochopiť, ja mám právo svoje si žiadať. A vždy budem vedieť chotár majetku jeho jasnosti, môjho pána a kráľa, uhájiť!

— Prosím, vaša milosť, — úslužne vypustí z úst Jakub Lazar dlhočiznú fajku, — Brezno o tom nepochybuje. Odkazuje vám svoj srdečný pozdrav. Mešťania, čo sú na niečo, vedia, zle nám nemôžete chcieť, keď ste s nami jedno i v našej obnovenej protestantskej viere.

— Hm, — zabručí Tribel, — ale nie je tam bez vetra.

— Pravdu rečeno, — podchytí reč hladký Cocavin, aby Jakub niečo i nechtiac nevykydol — bolo u nás všelijako. Čo väčší krikľúni, keď bola v mestskej rade reč o území pod Veprom, medzi Čiernym Hroncom a Kamenistým potokom, spustili hneď na mňa — ukáž nám mestské privilégiá, nech vidíme, čo a kde je naše. Takých privilégií, — zažmurká významne na Tribela a richtára, — takých písem reku niet. Aj som im povedal, nech mám pod kožou alebo v srdci zašitú jedinú litierku týchto privilégií, dám si ju vyrezať a oddám vám ju, he-he!

— To je vták, — vymení si pohľad Meško so svojím pánom.

— A keď zohnali celé meštianstvo, — pokračuje Cocavin v hustnúcom dohánovom dyme, — ja im hneď — vyrovnajte sa s pánom Tribelom. Privilégií niet a bez týchto ste sedliakmi a poddanými. Ja vám rozkážem, čo hneď budete oheň hltať. Tak zmäkli a pristali na pokonávku.

— No, a ktorí sa rozťahovali najviac?

— Izák Socovský, Jakub Petri, Matej Štefanko, nuž krikľúni! Ináč ľud náš je dobrý, keby ho len títo nekazili. Pokonávku čaká.

— Teda dobre, — rozjasní sa okrúhla tvár Tribelova, obrátiac sa ku Meškovi. — A ako sme s tým pri stolici?

— Vec je už zariadená. Sedemnásteho tohto mesiaca vyjde zmierovací súd na tvár miesta. Predsedom bude urodzený pán František Radvanský, podžupan. Zídeme sa ráno okolo ôsmej vo Valaskej a pôjdeme na Čierny Hronec pod Vepor. Dobre?

— Tam budeme načas, — odvetia Brezňania.

— Ale takto, priatelia, — pokýva domáci ukazovákom vo vzduchu, — ja by rád mať už teraz poriadok. Domine spectabilis, — prihne sa ku Cocavinovi, — ukážte tie svoje papiere! No, tak pozrite, — vystrie na stôl primitívnu mapu a ukazuje čutorou fajky, — toto, hľa, je Vepor. Tu je Čierny Hronec a tu Kamenistý potok, celé toto územie je sporné — interstitium. Pristávate?

— Áno.

— A tadeto by boli medze, — ťahá Tribel koncom fajky až po potok Šaling, nenechajúc tak skoro nič zo sporného územia. — Bude to?

— Ale bude.

— A takto, — poškrabe sa vyjednávač za uchom, — môžete vy to konať v mene všetkých?

— Ako to myslí vaša osvietenosť?

— Nuž tak, či v mene celého mesta?

— Ba kto by sa nám odvážil postaviť proti? — potiahne si červenkavý, prešedivený fúzik Cocavin.

— To by sme sa však uvideli! — doloží Jakub Lazar povedome.

— Tak je vec v poriadku, — omladne Tribel. — A teraz sa zabavíme, páni!

Von sa už večerí, dobytok z paše vracia sa do zámku. Na horách je ešte i snehu. Od Ďumbiera a Prašivej tiahne chladom. Panstvo schodí sa v pristrojenej Rubigallovej sieni. Jej umelecky ozdobený vchod dal osadiť niekdajší pán hradu v roku 1573 a vyryť tam i heslo: Dominus Deus Protector meus!

Nálada je už i tak na vysokom stupni. Jedlo a dobré staré vína ju však ešte zdvihnú. Rimay je vždy vážny, venuje sa Rosine a panej domu. Meško si obskočí Júliu, ešte skoro decko a jednostaj hľadá zrakom jej krásne oči. Balassa sa už nevie udržať a keď ide oberučná Hanka vedľa neho, udrie ju dlaňou po zadku, až sa dievka zakolíše.

Cigáni zaskřípu na husliach. Trangošovi drábi zahajduchujú. Keď však spustí starý hajtman z tých hajdúskych, mäknú srdcia, ale dámy musia sa už brať.

Rimay a Meško odprevadia ich do horných teremov.

— Sladké sny! — pritisnú gavalieri k perám rúčky, ktorú vrelšie, ktorú menej vrelo.

— Dobrú noc!

Na oblohe rozosievajú hviezdy chladné úsmevy. Jeden, druhý vpadne i do dievčenskej izby na poschodí. Rosinu nezahreje. Júlia sa zamýšľa, čo tak mrzelo Cocavina, keď ju tu videl? A Meško? Pekné má reči. Ale čo ona vie, — dákysi je čudný. Skôr by sa ho bála, dotieravca.

Zatiaľ na dolnom nádvorí dvaja jazdci vyhupnú na kone.

— Vyberte si potom k tomu svojich ľudí, pán richtár! — počuť pravotárov hlas.

— Nemajte strachu! Všetko bude v poriadku!

— A na privilégiá pozor, — nakloní sa šeptom Meško k druhému. — Nevydať im ich!

— To nie! — zasmeje sa Cocavinus. — Až budeme chcieť. Tie sú v istote. Však ti Tribel povie, he-he!

Brána sa otvorí, kopytá zadupocú do noci! Hore v Rubigallovej sieni už je všetko bez hlavy. Spieva sa, tančí, kričí i objíma. Sotva vie kto, čí je.

— A to by ste ešte videli tak v Predajnej, eh! — vypráva Tribel. Ale keď i začne, nič nedokončí.

— Pán Balassa, pán Balassa, — pritrie sa už druhý raz malý Gašpar, ktorý s Ibrahimom majú jediní všetkých pokope. Pošepne mu čosi do ucha, na čo pán Andrej zbledne, hneď sa však tuhšie rozčervenie a ide von. — Tadeto za mnou, tadeto! — vedie ho chlapčisko tmavou chodbou. Keď sa však obzrie, vidí, chlap sa opiera o stenu ako klát a ani hnúť z miesta. — No, už je fuk, — macia chodbou sám, dôjde ku kuchynským dverám a tie otvorené. — Franc, Franc! — zavolá stlmeným hlasom, — už je nič z nás. Balassa nevládze z miesta.

— Však som už praskol jednému.

— Joj, komu?

— Čo ja viem? Nemeldoval sa mi. Ale tuším zaskučal ako dominus spectabilis Meško.

— Meško? Haha, — chytí sa Gašpar za brucho. — I tak je dobre!