ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zavíta včasná jar. Hole kopnejú, mútne bystriny rútia sa z dolín na omladnuté nížiny. Ľudia sa chystajú orať a gazda Ondrík u Socovských nástojí miesto sťahaných sivkov kúpiť mladé kone. Richtár posledne zaujíma sa i sám viac o hospodárstvo a nie je proti tomu. Len sa nevie rozhodnúť, či ísť pre ne do Rimavskej Soboty a či kam?

— Rybárovci v Predajnej majú dobrú fajtu, — narádza Ondrík, čistiac si v kuchyni Náne na jed fajku šparákom. — Tribelovskú z majera! Ako tie beluše, viete…?

— Pôjdem teda do Predajnej, — rozhodne Izák a na druhý deň už aj idú.

Rybárovci sú radi dobrému kupcovi. Vyvedú zo stajne žrebce, biele ako mlieko a ohnivé ani blesk. Socovský s Ondríkom dobre oči nenechajú na nich, ako erdžiac strihajú ušami a strunisté nohy zdupocú na omladnutej pažiti.

— To je fajta, čo? — žmurkne chlúbne starý Rybár, svieži pytliak. — No?

— Pekná! — prisvedčí brezniansky richtár. Kým sa však jednajú, prejde priedomím na bričke kasnár Dubravický. Zhliadnuc Socovského, ponáhľa sa na majer, zoberie paholkov i práve prítomných dvoch horárov a obstane Rybárovie dom.

Tamdnu dojednajú beluše. Aj ich už Ondrík vedie za osedlaným Fakom, vedľa pánovho dosť ťažkého sivka, keď vtom vyrútia sa paholci spoza uhla a zadržia kone za uzdu.

— Dolu! — kričia na Socovského, ktorý v okamžení chápe, čo sa stalo.

— Z cesty! — zatne Ondrík opätky koňovi do boku a pošliapúc zo dvoch chlapčiskov prerve sa.

— Odstúpte, ak vám je život milý! — oháňa sa Socovský päsťou.

— Ha-ha-ha, Brezňan, hľa, aký pán! — zarehocú sa mu do očí. — To by si ty tu prv nechal zuby. Dolu!… — a jedni stiahnu jazdca, druhí odvlečú splašeného koňa.

— Som zeman — beda vám! — striasa zo seba nalepených. — Čo chcete so mnou, zbojníci?

— A ty vrah! — zjačí mu jeden z horárov do tváre… — Pôjdeš na vizitu k nášmu pánu Tribelovi. Poteší sa ti…

Márny je všetok vzdor a odvaha Socovského. Presila je presila. Vrhnú sa naňho, zvalia ho na zem, zviažu mu ruky remeňom a zavlečú ho na majer do pivnice.

Tu je do večera a na zámok dopravia ho v noci. Výpravu vedie sám kasnár Dubravický, jeho žena od Rosininho veselia už zas gazduje na predajnianskom majeri. A ľahko jej i gazdovať! Čo chce — to patrí jej. Čo ostane — to Tribelovi!

Okolo polnoci čuje Trangoš buchot na zámockej bráne. Keď neprestáva, zakľaje a zdvihne sa z lôžka. Zájde za strážou — spí. Zájde za vrátnikom, chrápe, až to dvere dvíha z čapov.

— Kto je? — zavolá, strkajúc hlavu do okienka.

— Dubravický, — znie odpoveď.

— A čo mátaš, čertov syn?

— Vedieme martalúza. Lapili sme ho v Predajnej.

— Čert po tvojom martalúzovi. A nemohol si ho ráno dovliecť?

— No, len otvor! — poznáva kasnár Trangoša po hlbokom hlase. — Iď a zobuď Mešku, a pána veľkomožného. Uvidíš, ako sa potešia.

V tú chvíľu vrátnik, strhaný nemilosrdne hajtmanom, strčí kľúč do ťažkej zámky, otočí, až zaškripí. Trangoš zas kolísavo tiahne na horné nádvorie.

Zabúcha u Mešku. Nič…

— Bodaj si sa obesil! — zahundre pre seba. — Ten bude u Žofie.

Zájde za pánom, horko-ťažko postaví ho na nohy.

— Čo chce ten bláznivý kasnár? — zíva ospalo.

— Akéhosi martalúza vedú z Predajnej.

— Martalúza? — zašomre starý. — Čo to môže byť?

Skoro nato už i zostupujú mohutným schodišťom.

— Hen sú, — ukazuje hajtman na chlp ľudí, mávajúcich vo tme fakľami.

— Čo je, priatelia? — pretiera si Tribel oči. — Aká zvláštna vec?

— Vedieme vám martalúza, — posvieti Dubravický sputnanému do tváre. — Znáte ho?

— So-cov-ský? — uškľabí sa pán škodoradostne, kým Trangošom to zachveje. — Vzácny vták!

— Došiel kupčiť do Predajnej a my, verní vášmu rozkazu, chytili sme ho a oddávame, — kloní sa kasnár úslužne.

— Správne, — potľapká ho po pleci. — Nezabudnem vám to. Ani ostatným. Hajtman! — obráti sa tvrdým hlasom k Trangošovi, — zavolaj drábov a umiestniš pána v baštovej izbe. Ručíš mi zaňho hlavou, rozumieš?

— Áno, — zhundre tento duto a zapíska.

— To je už potom korisť, — trie si Tribel ruky a vystupuje v ťažkých čižmách schodmi. Dôjde do svojej izby, hodí sa na posteľ, až zavŕzga. Privrie oči, ale sen neovláda ho pre myšlienky, čo mu zvíria mozgom. Príde mu na um niekoľkoročný boj o medze, Meškove plány, húževnatosť protivníkov, celý rad prebdených nocí a otrávených dní. Začuje tichý hlas umierajúcej Rosiny i drsné výčitky syna Gašpara. — Lež čo, azda má hocijakým mešťanom ustupovať, on, Gašpar Tribel de Jarisch et Ivanovitz, záložný pán Ľupčianskeho zámku? — Predídu mu pred oči Brezňania — hranatí, drsní s kosami a sekerami. Vykračujú si popri Čiernom Hronci a ako hrdo, povedome! Zajímajú valaštianske kozy, biele, bradaté, tridsaťšesť ich ženú pred sebou… Hej, sú to vaše kozy? A vaša je Kýčera? Pôjdete pred súd!… A zasa sa rútia z toho svojho hniezda ani osy… Vrhnú sa na lúky, kosia ich… vrhnú sa na úbočia a klčujú. — Hej, dám vám ho, to bude azda len po vašom? Meško, Meško, naučte tých ľudkov, čo sú oni a čo je ľupčianske panstvo, majetok jeho jasnosti, ktorý nesmie byť umenšený, ani poškodený… Lazar a Cocavin? Ste psy, štekáte za koštiaľ, ale svojej veci rozumiete… Socovský? — Hja, jemu sa nepáči pokonávka, on protestuje… Len protestuj, uvidíš, kam dôjdeš… Ty že máš právo? Právo začína tam, kde sa končí apeláta. Ty že si nezavraždil Dorotu Polóny z Osrblia? Ale si odsúdený a súd je súd, súd má pravdu. Konečne dostal som ťa do rúk a urobím s tebou, čo chcem.

Vo sne navštívia ho Rosina i Gašpar… — Sľúbil si, nepamätáš? — vyčitujú mu obaja. — Aké sľuby? — oborí sa na ženu. — Vám je ľahko, jednému i druhému. Ale ja som vydával Rosinu za Orlayho, čo stálo vyše stotisíc zlatých striebra… Na jeseň príde rad na Máriu. Musím si chrániť to a tam, kde sa dá…

— Chráň si, chráň! — usmeje sa mu biela pani. — Len dušu nezatrať.

— Hlúposti, — pretiera si ráno oči. Vyjde na dvor — dvaja drábi stoja vo dverách baštovej cely. — V poriadku, — zašomre. — Tak to nebol sen? — mrví spokojne prstami a ide za Meškom. — Domine spectabilis, — vrazí mu do svetlice, práve sa umýva, — viete, čo nového?

— Čo? — hľadí tento, napnúc pozornosť a zastierajúc chatrné svaly, akoby sa obával výsmechu.

— Chytili sme Socovského…

— So-cov-ské-ho? — skyslí tvár nedôverčivo.

— Áno, Socovského, — zdôraznil mu Tribel a vypráva o príhode, čo vie.

— To je vec! — blysne v tom nedôverčivom zraku. — To je dobrá vec! — pohádže šaty na seba, a založí ruky za chrbát, začne chodiť po izbe. — Výborná! A, — zastane zrazu a zadíva sa pánovi do zelenkastých očú, - čo mienite s ním?

— No, podržíme ho, kým alebo skape, alebo odprisahá, že sa nebude starať do našich vecí.

— Správne, — zasvietia Meškove oči plameňom, čo mu v túto chvíľu prejíma dušu do základov. — A neustúpite nikomu kvôli?

— Nikomu.

— Ani Rehorovi a Márii?

— Ani.

— A zveríte mi ho na starosť?

— Zverím.

— Tak môžeme ešte dnes začať… — hovorí jurátus, akoby už mal dávno plán hotový na tento prípad. — Kde ste ho zavreli?

— Na bašte.

— Dobre, — zamyslí sa na chvíľu tá tvár samý sval a samý nerv. — Odporúčam toto — nech je najprv hosťom, potom väzňom. Uvidíme, zmäkne a či nie… Musíme však počítať s tým, Brezňania a Júlia, jeho dcéra — oprú sa do nás celou silou. Socovská teda musí v tieto dni z Bytče za každú cenu. Teraz, alebo jakživ, vaša osvietenosť. Potrebujem váš súhlas. Dostanem ho?

— Máte…

— I rýchleho posla a sto kremnických dukátov?

— Posla? Áno, — zamýšľa sa zámocký pán, potriasajúc vlasatou, zbelenou hlavou. — Tých dukátov však je už priveľa.

— Hja, čím menej pravdy, tým viac dukátov, he-he-he, — uškrnie sa jurátus a vycerí ostré zuby. — Kto nedoloží — nepreváži. To bolo vždy tak a tak i bude. Teda?

— Dostanete ich.

— Pred obedom môžeme ísť na poklonu k nášmu hosťovi, he-he-he.

Meškovi sa ani raňajkovať nechce. Chodí hore-dolu ako blázon a nevie si proste miesta. Napíše kastelánovi, o čo ide, zabalí dukáty a vystrojí jedného z predajnianskych horárov trapom do Bytče. Potom si pospevuje a zas hvízda, akúsi hajdúsku, chodiac po izbe. V žilách špie mu krv pocitom poľovníka, ktorý nepotrebuje len spustiť kohútik pušky a korisť u nôh leží.

Zalietne duchom do chladnej kaplnky. Pred oltárom Júlia, práve vstáva z kolien. Obracia sa k nemu, lež aká úbohá… Tvár ako papier, oči veľké, ale bez hrdosti a lesku…

— Vyriekli ste si súd nad svojím mestom, i nad svojou rodinou, i sama nad sebou, he-he! — nesie sa krik po prázdnej izbe. — Vy tiež ešte neviete, kto je, čo modlikal o vašu lásku. Dobre, he-he-he!

Pred obedom zájdu s Tribelom do baštovej izby.

Socovský sedí mĺkvo pri okrúhlom stole, podopierajúc si hlavu rukami.

— Odpusťte pán richtár, — začne domáci sladko, — stalo sa malé nedorozumenie. Moji ľudia mali rozkaz doviesť vás, ak možno, sem. Tu ste však mojím hosťom…

— Áno, tak je to, ako jeho osvietenosť hovorí, — dosvedčí i Meško, keď brezniansky richtár ani len hlavy nezdvihne.

— Pravda, máme hádky medzi sebou, — pokračuje Tribel. — Táto príležitosť bude však najvhodnejšia napraviť, čo sa pokazilo. Čo poviete na to?

— Nič, — zdvihne Izák vysoké, myšlienkami rozryté poctivé čelo. — Hostia sa tak nechytajú. Som vaším väzňom, viem.

— Od vás závisí, pán Socovský, — uškŕňa sa jurátus. — Ak prijmete naše podmienky, ešte dnes ste v Brezne.

— A tie by mali byť? — uprie naňho oči.

— Nechajte richtárstvo a nestarajte sa do našich vecí. Žite si svojim a sebe. Niet krajšieho nad tichý rodinný život. Sľúbite nám to?

— Páni, — zmerá ich oboch vstávajúc z miesta trpkým pohľadom… — mne je rodina celé naše mesto. Ich pravda — moja pravda, ich majetok — môj majetok, ich krivda — moja krivda. Mám už svoje roky, ale, — ukáže na krk prstom, — radšej hlavu dolu, než by to urobil.

— Rozmyslite si to, — snaží sa pravotár natiahnuť tvár čo najpríjemnejšie. — Nezabudnite, ste v rukách zákona a spravodlivosti, ktorá vyriekla na vás ortieľ smrti… Máme prísť neskoršie?

— Nemáte prečo, — vysadne mrak na to vysoké čelo. — Som vo vašich rukách. Konajte, čo nakladá zákon. Vydajte ma sudcom.

— No, pán Socovský, — vstáva Tribel spurno, — to si vy ešte u nás rozmyslíte.

— Nezabúdajte, vašu krásnu dcéru máme celkom tak v rukách ako vás, — doloží Meško uštipačne, keď sa berú z izby.

— Sme i v rukách božích, — hľadí Izák spokojne, ako sa privrú dvere a v zámke skočí závora.

Dlho si sedí nehybne — údy ako z dreva a tvár ani z kameňa. Zájde v duši do Brezna, kde je iste poplach… Len tá slabá žena keby neplakala. Veď priatelia pohnú každý kameň… Dubecius, Siedem, Štefanko… celé mesto okrem tých dvoch… A Júlia? Majú ju vraj v rukách… ona nepohaní si svoj rod, skorej umrie.

Socovský nezbadá, ako šťukne zámka a buclatá Anča Piatkovie s drábom prinesú obed. Polievku, mäso, pečienku, koláče, fľašu červeného vína… stôl je toho plný.

— A čo nejete? — privraví sa mu dievča, keď vidí, nechytá sa lyžice. — Vystydne vám!

— Misy šošovice! — blysne mu hlavou všímajúc si pekne servírovaného jedla. — Najprostejší spôsob kupovať ľudí a kradnúť práva.

Len čo sa dotkne pokrmu, ostatné vynesú.

Keď kľučka šťukne, vstane Socovský a probuje otvoriť. Nejde to. Na druhý pokus ozve sa zvonku dráb.

— Hosť vraj, pekný hosť! — zaškrie ho v duši, hoci vedel o tom, že zámka nie je otvorená. — Eh! — zabúcha mu prudko srdce, čo nikdy neokúsilo väzenie, — však je boh na nebi!

Jarné slnko nazrie do svetlice deň po deň. Nakuknú však i Tribel so svojím právnym radcom. Probujú pekne i mrzko. Márne — Socovský je ani zo žuly.

— On zmäkne, — zaverí sa Meško. — Bol by to čert, aby nezmäkol.

— A čo Brezňania, neviete? — zvedavý je Tribel.

— Bol tu dnes Cocavin. Tam je vraj všetko hore nohami. Dubecius má ísť do Bytče s niekoľkými. Mali by sme ich chytiť a posadiť niekde. Kastelán mi ešte nedal znať a ich prítomnosť u palatína neprospela by našej veci, keď i pokračujeme podľa zákona.

— Tak ich vystriehnime! Lazar a Cocavin dajú nám znať, kedy sa pohnú. Naši drábi môžu sa preobliecť za martalúzov a prepadnúť i zobrať ich na ceste.

— Lenže Lazar a Cocavin musia už zajtra k nám na zámok. Ináč ich v Brezne pobijú. Preto bol tu dnes Cocavin — a nemohol sa vás dočkať.

— A čo ste mu?

— Nuž samozrejme — aby prišli s Lazarom. Svojich ľudí nemôžeme dať pohlušiť!

— A nebolo by lepšie? — zjaví sa čosi diabolského na Tribelovej tvári. — Nie je z nich osohu a výdavkov na nich veľa.

— Ešte sa nám zídu!…

— A všimli ste si, domine spectabilis, akú faru som vystaval, v Predajnej?

— Eh, domine magnificentissime, — uškľabí sa Meško, — máme teraz vážnejšie veci na starosti. Vidíte sami!

V noci zaškrípe kľúč na baštovej izbe a dvaja drábi zobudia Socovského.

— Zoberte sa! Idete s nami! — zašomrú krátko.

— Kam? — zdvihne richtár sivú hlavu.

— Na inú hospodu. Nášmu pánovi zdá sa táto asi pridrahá, — poznamená ktorýsi posmešne.

— Mne je jedno, — oblečie sa Izák a vykročí mĺkvo za drábmi.

Kráčajú chodbami nadol. Vo vzduchu cítiť vlhkosť a Socovský si pripomína výpravku Júlie, kade ju to viedol Gašpar na slobodu. Idú dolu — dolu k pivniciam a žalárom. Dôjdu k odchýleným dverciam, spoza nich prediera sa bledá žiara.

— Tuto? — uprie oči väzeň na drábov v ponurej, vlhkej, špinavej miestnosti. Miesto okna len malinký otvor, miesto postele iba stolec a v kúte šúp slamy. Steny orýpané s cuchtami, z nich visia reťaze.

— Áno, — prisvedčí dráb chladno, — podľa rozkazu jeho osvietenosti je to vaša nová hospoda.

Železné dvierka zavzlykajú, akoby kohosi dral. Úhorok sviečky dohorí na stolci a Socovský ostane vo tme sám.

Pomodlí sa nahlas a makajúc sadne si na slamu, kde je i akási stará deravá prikrývka. Napadne mu na prvý pohľad, že mu Meško chce uviesť na myseľ mestské väzenie, kde si zúfala Polónyčka… Usmeje sa spokojne. Nemrzí ho ponurá miestnosť a neľaká. Naopak — tamhore, požívajúc dobrodenie svojho nepriateľa, cítil sa zle — tu sa cíti dobre. Akási uvoľnenosť prenikne mu dušu a v hustej tme zažiari mu svetlo — nebeský to dar pre trpiteľov za pravdu.

Usne a spí hlboko.

Keď sa prebudí, ostrý prúd svetla včiarnutý je do šera. Zdá sa mu, že je v akejsi hlbokej jame, ako Jozef, predaný Madianskym. Rozhliadne sa, zbadá pri dverách krčah vody, v košíku chlieb a kus syra.

— Slabá pomsta, — pomyslí si. — I tak som nejedol jeho hostinu.

Ani samota ho už netrápi. Zadíva sa do seba a ten pohľad preborí skalnaté chladné steny, otvorí šíry svet, z neho vyčnieva neveľké mestečko so svojím veľkým štvorhranným rínkom a na brehu bystrej rieky palatínsky zámok. Postavy dochodia i odchádzajú — hýbu sa, hovoria, len im treba rozumieť.

Ak svetlo v okienku ako dlaň vyhasne, je iste noc. Ak sa železné dvercia rozkvília, iste je zas ráno.

Večer vojde dráb so svetlom. Za rám vtiahnu sa dvercami dve osoby, tenká a zavalitá.

— Ideme ťa pozrieť, pán richtár, — ozve sa známy, štipľavý hlas. — Tu sme na zámku. Čo nás nepoznávaš?

Socovský, pobratý útrapami, zdvihne oči a neodpovedá.

— Máš vlčiu tmu? Nevidíš — Lazar a Cocavin, he-he-he. Tak si nás zmietol zo zeme? Čo si myslíš o nás?

— Že ste zradcovia a zlodeji! — odpovie im sucho.

— A tu si ty, spravodlivý, a nie my, — uškrnie sa Lazar.

— Tak to často býva. Lež ani Judáš nebol vo väzení. Našiel si sám konár a obesil sa naň.

— No-len-no! — zamieša sa Cocavin, — keby si vedel, prečo sme tu, nebol by si taký. Orodovať sme prišli za teba — orodovať!

— Ďakujem — nemusíte! — Do smrti vydržím.

— Do smrti? Čo to za slovo? Ty máš ešte žiť — pre ženu, pre dcéru i pre mesto. A my ti to doprajeme, len to jedno —

— Čo? — zdvihne Socovský zvedavo oči na slame.

— Nerozvracaj, čo sme postavili.

— Zlodejstvom a zradou?

— Nie, mýliš sa — prozreteľnosťou. My Tribela ako mocného pána potrebujeme!

— Vy iste, lež nie mesto Brezno. A nie za takú cenu!

— Ochráni nás pred muránskym panstvom.

— To nás ochráni zákon.

— Obháji nás pred hajdúchmi a pred Turkom. Nemáme múrov, ani bášt…

— Vystavíme si ich a obhájíme sa sami.

— Škoda ťa, Izák, škoda ťa! — ľutuje Cocavin. — Máš dobrú hlavu, ale tvrdú. Roztrepeš si ju o múr, ten je tvrdší!

— Teda roztrepem.

— Toto máme povedať jeho osvietenosti pánu Tribelovi?

— Áno a nech vás viac sem neposiela, — odvráti sa väzeň, akoby ich tu už ani nebolo. — Podlé, mizerné duše! — hučí mu v mozgu, keď zakvília dvere. — Ako si len všetko vedia ospravedlniť. Keby táto fajta vymizla v našom rode. Ale ktovie — máme martalúzov i janičiarov!

Na druhý deň vojde Meško. Zhíkne, keď skočí na žabu.

— No čo, pán môj, ako sa máme? Pristanete na podmienky? Či, — hľadí uprene na vyžltnutého väzňa, — nehovoríte so mnou?

— Nemám čo rozmýšľať o vašich podmienkoch.

— Tak nechápete, v čom ste.

— V rukách svojich nepriateľov.

— Nie, v rukách zákona! A to, — vyzdvihne významne, — ako vrah, odsúdený na smrť.

— Ja mám svedomie čisté — nezavraždil som nikoho.

— To je nie hlavné.

— A čo?

— Že ste odsúdený. Koho raz súd kvalifikuje za vraha, ten aj ním je.

— Však ešte ani nedošlo k tomu pojednávať meritórne prípad Doroty Polónych z Osrblia.

— Ani nemusí k tomu dôjsť. Dosť, keď si súd nadobudne o vine presvedčenia. U vás si nadobudol. Vy a vaši spoluvinníci neustanovili ste sa na pojednávanie zo strachu. Tým ste nepriamo dali dôkaz o svojom zločine. Preto vás i postihla spravodlivosť.

— Vaša paragrafiálna spravodlivosť.

— Povedzme… Lenže pre vás je to jedno.

— Pre vás, pravda, tiež? Máte vy svedomie?

— Odpusťte, ja mám svojho klienta a povinnosť bdieť nad zákonitým poriadkom v ľudskom spoločenstve.

— Krásny je to poriadok, kde sa vrahovia fabrikujú, aby sa mesto pokojne dalo okradnúť o majetok. Myslíte, neviem, o čo vám ide, zločinec?

— Zločinec? He-he-he! Teda si nezmäkol? — zmení Meško tón. — Hej, starý, škoda tvojej hlavy! Ty odvisneš a nie na šibenici, ani na konári. Ty odvisneš, — zmerá ho maliciózne, — rovno na paragrafe, he-he-he! A nebude ti to jedno, na moj dušu nebude!

— Moja vec — nebudem prvý, ani posledný, — nedbá viac Socovský na pravotárove vyhrážky, kým tento napajedený nevykĺzne dverami. — Zabil si? Či nie? Bočné! Ale si vrah, lebo paragraf tak ukazuje a súd nadobudol si to presvedčenie. To je ich spravodlivosť a na tej má spočívať svet — eh!

Po tejto márnej návšteve väzňov stav sa ešte zhorší. Dosiaľ sedel si na stolci skľúčený, s rukami na kolenách, alebo ležal na zdusenej slame. Keď ustal, prešiel sa po žalárnom brhlovisku. Siahal po ostrom prúde svetla, čo sa rinie z okienka ako dlaň, alebo obchádzal žaby, aby sa nepripravil i o túto spoločnosť. Tu však prídu drábi a prikujú ho o stenu na reťaz.

Pocit otroctva a vzdoru zbúri mu v duši. Chápe, dostal sa do rúk šeliem, ktoré strebú krv. Pevná vôľa ho neopúšťa, ale vysilené telo umdlieva a pred oči stavajú sa prízraky. Vidí svoju dobrú ženu vystretú v rakve. Sviece rozostavené po dvoch bokoch chvejú sa žltastým plameňom ako tie pod Dúbravkou na božom oltári… pred nimi Lazar a Cocavin prisahajú bez hanby… a studu.

— Čo tu chcete, krivoprísažníci? — vykríkne ako zo sna. — Nevidíte, to je moja žena?!

Hneď zas predíde mu dievčenská postava pred oči — súmerná, štíhla. Blíži sa zďaleka, akoby ju ktosi hnal. Čierne vlasy vejú, bielučká pleť svieti a tie oči horia. Ktosi sa tam škerí za ňou. Akási tvár — ničomná, zlá…

— Júlia, ty si, ty? Daj si pozor, dieťa moje!… Nenávidia ťa, keď si moja krv. Nebojíš sa? Neboj! Lepšie umrieť čestne ako nedôstojne žiť…

Preludy zamieňa skutočnosť a jemu, vyčerpanému nedostatkom i duševným napätím, ťažko je už rozoznávať. Meško a Tribel nadchodia k nemu skoro deň po deň — pokúšať. Predkladajú mu otázky, návrhy a on najviac mlčí… Komu sa poteší, to je Franc. Tento nesmie do väzenia, ale mu vyrozpráva kľúčovou dierkou, čo vie. Od neho sa dopočuje Socovský, že sa chlapom, rozostavaným v Lopeji, Dubecia a jeho druhov nepodarilo chytiť na ceste do Bytče. Išli na Liptov cez Čertovicu… Oznámi mu, ako Júlia vyviazla z rúk Juraja Zrínyiho. I Gašparov odkaz, že sa netreba o ňu strachovať, však je jeho dáma!

To je pre muža zostarnutého a vyschnutého na nepoznanie svetlom vo tmách a hudbou v kamenných priestoroch hluchoty.

Istej noci však príde Tribel sám. Zloží lampáš na zem, sadne si na stolec a hľadí na väzňa, prikovaného o stenu, ako leží na prehnitej slame.

Dlho nepreriekne slova a Socovský nezdá sa ho zbadať. Zrazu sa však návštevník vystrie vo svojej obrovitosti, pokročí za starcom siahnúc po ňom ťažkou rukou.

— Izák, Izák! — zatrasie nim, akoby ho chcel zobudiť. — Nedáš mi spať!

— Ja? — zahľadia sa chladno vpadnuté sivé oči, — nie! Svedomie ti nedá! Lebo tak je v Písme — nemôžte slúžiť bohu i mamone!

— Nechcem mamony — pokoj chcem! — vyvalí Tribel oči, zžieravé, kalné. — Pokoj — daj mi ho!

— Ja? Tebe? — zdvihne sa Izák na lakeť, biely ako holub. — Azda som ťa ja dal chytiť? Ja som ťa dal uvrhnúť do väzenia? Ja ťa trápim o hlade a smäde — ja??

— Ty ma trápiš inak. Prečo ma trápiš?

— A ako ťa netrápiť?

— Povoľ a ja odprosím ťa ešte dnes za všetky krivdy… Sám ťa zaveziem domov a budem ti priateľom — len sa mi nestavaj do cesty!… — zachvieva sa mu hlas ani plačom. — Ja už som taký!

— A prečo si taký?

— A ja viem? Taký som a dosť — nemôžem za to!

— Nie, nikdy! — pohnú sa záporom zvlnené šediny. — Nemôžem!

— Tak ťa musím donútiť, Izák, donútiť! — stisne Tribel zuby. — Alebo umrieš. Ja mám moc!

— Máš ju, ale len nad tým, kto nevie umrieť. Ja viem.

— Máš i ženu.

— Tú si možno už dorazil. A čo máš z toho?

— Máš i dcéru.

— Tá, keď na to príde, umrie vedno s nami.

— Ha-ha-ha! — zrehoce sa Tribel neprirodzeným hlasom, — to je potom láska!

— Ja som si syna nevyhnal ako ty, — vrhne mu pokojne Socovský do očí.

— Mlč — skočí naňho. — Čo mi kto spraví, keď ťa zabijem? Si odsúdený vrah! — chrčiac zlosťou, lapá ho za hrdlo. — Zadrhnem ťa, ty… !!

— Zadrhni! — nebráni sa starec. — A potom iď, — uprie naňho oči, — iď a postav kostol! Nech vidí boh, i ľudia nech vidia, kto si… Iď!

Tribelovi ovisnú ruky, zapotáca sa a vyjde von. Socovský si už o chvíľu len sťažka uvedomuje, kto to bol. Zdá sa mu, bol tu Thurzo a zval ho na zámok. Vidí uvoju Júliu, sviežu ako puk, oči sa jej smejú. Zrazu však všetko zahalí hustá hmla a on sa stratí sám sebe.

V tom čase v zatíchnutom Bytčianskom zámku kradne sa tesne popod múry akýsi tieň. Ide chodbami, vystúpi na poschodie bez šuchu a hlasu, šinie sa ako duch. Niekde postoji, započúva sa o pokročí ďalej.

Zápäť za tieňom ide veľký pes a ešte ďalej dve postavy.

Pri dámskych teremoch tieň zastane. Odchýli dvere, šuchne dnu. Nepočuť len rovnomerný dych tam na posteli. Vytiahne akýsi jagavý predmet, položí na stôl a chce ísť.

Na prahu narazí do čohosi chlpatého, čo zavrčí.

— Pst, Ibrahim! — a vtom blysne svetlo. Z tieňa vylupne sa žena, poblednutá od strachu. Cestu jej zastúpia Gašpar a jeho rovesník, nápadne ženských línií.

— Ticho, ani hnúť! — zadrží ju mladý Tribel. — Ináč ťa ten pes roztrhá na kusy! — poznáva v žene kastelánovu príbuznú, ktorá sa len včera zjavila na zámku. — Čo si tam chcela?

— Nič, ja nič, — trasie sa táto ako osika. — Zmýlila som si dvere. Nie som tu známa.

— Neluhaj! — vytiahne Gašpar pištoľ a oprie jej o prsia.

— A vtedy si bola známa, ha? Myslíš, nepoznáme sa??? Kto ťa sem poslal? Kastelán?

— Nikto!

— A načo ťa poslal?

— Na nič.

— A toto je čo? — vynesie mladík ženských čŕt jasavý šperk z izby, pritom privrie pozorne dvere za sebou. — Čo je to?

— Ja… ja neviem, — zajaká sa žena, žmúriac zrakom ako potkan v pasci.

— Nijaké úskoky, moja milá! — rozkročí sa Tribel. — Vieš, kto nás poslal za tebou?

— Kto? — vytreští stvora trochu šikmé oči.

— Ten, kto sa ťa chce sprostiť, keď si mu nepríležitá. Odvtedy s tým pánom, vieš?

— Kastelán?

— Kastelán. Ako by sme my boli vedeli o tebe? — naráža Gašpar ani skúsený dráb. — A šli sme naisto. Čo ti sľúbil, keď to podhodíš? — zasipí zľakanej do tváre. — Hovor, alebo chceš ísť na dereš? Vrav…!

— Tri dukáty, prosím… — začne fikať a zakrývať si obličaj zásterkou.

— No, vidíš, — nachýli sa k nej ten druhý, — dostaneš štyri, ale povieš, ako bolo.

— Poviem, pán urodzenký.

Žena sa neprotiví. Vie, bolo by márne. Pes vrčí do nej, Gašpar má zas prst na kohútiku. Prejdú schodmi, až kamsi pod krov. Vojdú do izbietky len na niekoľko krokov a zamknú sa. Ona potom tu vyrozpráva, ako Júliu pozvala na kastelánov návod skutočne pre Dubecia a náhrdelník mala zaniesť v noci do označenej izby, lebo má vraj smrtiacu moc. Kto ho má, stane sa mu nešťastie.

— To ti povedal?

— Áno, — tvrdí ona. — I miestnosť mi ukázal večer. Ja som tu nie známa. Keď je reku tá okrasa taká zlá, chcela som ho oslobodiť…

— Ha-ha-ha, — uškrnie sa Gašpar. — A počujže, máš sa vrátiť k nemu?

— Nie! Zadná bránka je odomknutá. Tade mám vyjsť… — skladá žena všetko zo svedomia. — Keď je on taký, nech si má!

— A čo ti je on? Príbuzný?

— Zďaleka. Kedysi, keď som bola mladšia, mal ma za niečo.

— Tak pozri, — šepce jej mladík ženských čŕt, akoby nahlas ani nevedel hovoriť, — ty si tu teraz ľahni. Dostaneš všetko, čo ti treba a večer môžeš vyjsť bránkou…

— Radšej by chcela k panstvu do služby. Nemám nikoho!

— Môže byť reč i o tom… Ale sa nehni. Oknom sa zabiješ a na chodbe je stráž. Ak sa hneš, zastrelí ťa.

Keď vyjdú z izbice, na chodbe zdrží sa Gašpar s Ibrahimom.

— Dobrú noc, Gašpar, — podá mu kamarát ruku.

— Dobrú noc, Mária, — podnesie ju k ústam a pobozká.

Júlia zatiaľ spí spánkom spravodlivých. Večer prišiel Dubecius i s Luciom, ona však ešte nebola s nimi. Od Helenkinej svadby cíti, ako ju tu čosi neprajného obkľučuje. Zrínyi sa neukázal, ale ona vie — Gašpar má nos a čo on zbadá, tomu hodno veriť. Kastelán je k nej veľmi úctivý — za jeho úsmevom však čosi je. Ten úsmev je prisladký… Nebyť povinnosti a vľúdnosti pani Alžbety a jej dcér, už by sa i brala, ako jej nedávno písal Daňo po drotárovi. No keď si raz umienila — chce vydržať ako vojak na svojom mieste. Dámy už vedia, že komusi zavadzia na zámku, preto sú jej ešte milšie a ona si dá na seba ešte väčší pozor. Každý večer pomodlí sa za otca i mamu i za rodné mesto ako v ľupčianskej kaplnke. Niekedy i za kamarátky a kamarátov, Gašpara a Daňa Siedema a potom spí, akoby ju len do vody hodil.

Ráno prekvapí ju Dubecius došlý v noci i s Luciom a predesí ju výrazom rozrytej tváre.

— Čo sa stalo, ujec? — zmrzne Júlia, len čo sa prizrie naňho.

— Zle je, dievka moja, zle! — potrhávajú sa pery nervózne. — Tribel dal chytiť otca v Predajnej a žaláruje ho na Ľupčianskom zámku ako odsúdeného na smrť v pravote pre Polónyčku. Keď si tu — pomáhaj!

— Bože môj! — chytí sa dievča za hlavu, skloní sa notárovi na prsia a zaplače. V tú chvíľu cíti tú nesmiernu zlosť rútiacu sa na otca pre mesto i pre ňu. Vidí skrivenú Meškovu tvár a počuje jeho výhražné slová: — Vyriekli ste si súd nad svojím mestom, i nad svojou rodinou, i sama nad sebou. — A, — zdvihne uplakanú tvár, zbierajúc odvahu, — smel by on otca i popraviť?

— Nesmie, ale môže. I samým žalárom. Tu treba konať a rýchle!

— Čo?

— Mandát obnoviť pravotu. Preto sme prišli. Vykonaj, čo vieš!

— Všetko! — ovládne sa Júlia. Z očú vyšľahne plameň a v prsiach, zvlnených ľahko, zabúri otcova krv.

— Uvidia! — vyderie sa jej z úst. — Vykonám vám vstup pred pána palatína a ja vás predvediem.

Keď kastelán akosi veľmi vľúdne volá Brezňanov na výsluch, vstúpi s nimi i Socovská. Jej postava je vzpriamená, oči horia zžieravým ohňom. Nie je to viac spanilá Venuša, ale odvážna Diana. Chce ju zdržať obvyklým sladučkým úsmevom, ona sa však s odporom odvráti od neho a vojde pred palatína. Zdvihne k nemu zvlhnutý zrak, skloní sa na jedno koleno, skropí mu ruku slzami.

— Čo je, milá dcéra? — zdvihne ju prekvapený Thurzo láskavo. — Čo sa stalo?

— Prosím za otca, vaša osvietenosť! — ovláda sa Júlia. — Gašpar Tribel dostal ho do moci. Uvrhol ho do žalára na svojom zámku ako odsúdenca na smrť a trápi ho tam, keď on nechce zradiť svoje mesto…

— Je to pravda, páni? — obráti sa k Dubeciovi a Luciovi.

— Je, — prisvedčia títo. — Prosíme vás o nový mandát obnoviť súd!

— Tu sa deje nevinným ľuďom ohromná krivda, — pokračuje Socovská vždy odmeranejšie. — A to pod spôsobom práva a spravodlivosti. Prosím vás za tých nevinných… prosím za svojho otca.

— A ja úctive žiadam vašu vysokoosvietenosť, — vystúpi v tom kastelán podráždený na nepoznanie z úzadia, — túto osobu, — fľochne úzkym zrakom opovržlivo na dievča, — nevypočuť!

— Prečo? — zadíva sa mu palatín do znetvorenej tváre.

— Nie je toho hodna, — fŕkajú mu sliny z úst, — Vyzdvihli ste ju ako otec — jej osvietenosť milostivá pani ako matka a krásne sa vám odslúžila. Ona vám ukradla najdrahší náhrdelník, čo nám skapal z vena…

Vy! — obráti sa priamo proti Júlii, zblednutej ako stena, — áno, ty krásna dievka, si nám ho ukradla…!

— Ja? — zapaľuje sa ako hlaveň. — Podlá lož! Ja??

— Ty!!

— A — zmení sa naraz palatín v prísneho sudcu, — pán kastelán, viete to iste?

— Ráčiž vaša vysokoosvietenosť dať prekutať jej izbu. Jednu hlavu mám, i tú dám dolu, ak je náhrdelník nie tam!

— Nono, pán kastelán — uškrnie sa veľmož. — Čosi nám dnes ráno hovorila o tom naša drahá Alžbeta. Ty, — žmurkne na hajdúcha stojaceho pri dverách, — tu máš lístok, — načrtá niekoľko slov na papier a podá mu. — Daj to milostivej… Počkáme!

Nastane trápna prestávka.

Júlia chápe len teraz, pred čím ju Gašpar vystríhal. Príde jej na um tá tvár samý sval a samý nerv, oči vypočítavé, ľstivé, ruky kostnaté a dlhé, dlžizné. Jedna drží šedivého starca v smradľavej diere Ľupčianskeho zámku, druhá siaha až sem a ostrými nechtami ani z ocele chce ju zdriapať donaha.

— Meško! — zakryje si tvár a zavzdychne. Hneď je však spokojná a pevná. — Vyriekli ste si ortieľ i sama nad sebou. Pomsta, tu je to!… — a v povedomí svojej čistoty hotová by bola i umrieť. — Len ešte otca, toho otca!

Do siene vojdú Gašpar a Mária. Hľadia veselo a bezstarostne. Všetky oči upreté sú na nich.

— Hľadáte toho, kto vzal náhrdelník? — smeje sa Tribel, štipľavo sa ohliadajúc po prítomných. — Tu stojí! — ukáže prstom na zamrazeného kastelána.

— Odpusťte, pane! — vypne sa tento urazene.

— Ani slova, zlodej! — skočí naňho ostro. — My, — žmurkne na Máriu, utešujúcu Júliu, — máme dôkazy!

— Aké? — stavia sa kastelán, meniac farby. — Bol by na ne zvedavý.

— Predne — Mária, prosím, ráčte! — obráti sa za svojou pomocníčkou.

— Tu je šperk, — vysnuje táto z hodvábnej šatôčky skvostný náhrdelník s iskriacimi diamantmi, rubínmi a perlami. — Dnes ráno oddala som ho našej mame.

— Je to ten? — uškrnie sa na zdeseného kastelána.

— Ďalej, tu je lístok, čo vám poslal Meško po predajnianskom horárovi. Prikladá vám sto dukátov, ale Júlia musí z Bytče preč za každú cenu. Tu to máte napísané, — podrží mu pod nos, — pozrite!

— To je faloš! — prevaľuje oči a zachrčí kastelán.

— Nie je. Ale buď si, — pohodí Gašpar rukou, cítiac svoju korisť v hrsti. — Vaša drahá príbuzná čaká v podkrovnej izbici. Dochytili sme ju v noci, keď šperk pohodila do Júliinej izby na váš rozkaz za tri dukáty. Máme vám ju predviesť? Hotová je pred pánom palatínom úprimne sa priznať.

Kastelán sklopí oči a mlčí.

— Tak dáte tú hlavu dolu, nešťastný človeče? — pretrhne mŕtve ticho palatín. — Strať sa, strať, chlape zapredaný! — vztýči sa zrazu Thurzo v celej výške a kypiac spravodlivým hnevom ukáže mu dvere. — Ty nehanebný nástroj v podlých rukách — bež, lebo ak ťa o hodinu bude v Bytči, o dva dni na mojich panstvách — dostaneš sto palíc a neprežiješ roky, čo ti nameriam do žalára! Ak sa nestaneš hneď o hlavu kratší — utekaj! A vy, — obráti sa k Brezňanom, — dostanete mandát. Tribel musí Socovského vypustiť a súd sa obnoví! Rozhodnuté!

— Bože môj, bože môj! — plače Júlia pohnutím a či od radosti v náručí Márie.

— Upokoj sa, drahá, — kojí ju táto priateľsky. — Všetko bude dobre!

— Ale priateľu, — stíska Dubecius s Luciom Gašparovi vrelo pravicu. — Ako ste len na to všetko prišli?

— Veľmi proste, — usmeje sa šuhaj veselo. — Kastelánove ciele som znal z istej správy. Náhrdelník nemohol vziať iný ako on. Meškovho horára som si všimol. List vykupčila Mária od kastelánovej upratovačky za dva dukáty. Príbuzná jeho dala sa nám už za svadby do známosti. Keď sa objavila, mali sme ju na pozore — tak. Kto vie a má chuť do toho, vysliedi mnoho. Jedno druhé treba nájsť — ostatné domyslieť. Najmä ale robiť za horúca. Však sa pamätáte, páni, ako dostal Lazar? Povedzte u Socovských — nič sa nestalo. Júlia je pod mojou ochranou — ona je moja dáma!