ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď hajtman zavedie väzňa do jeho izby a privrie dvere za sebou, Gašpar rozpálený ako hlaveň, zadíva sa mu do očí.

— No, videl si to? — zaškrípe zubami. — Ako ho len má tá potvora v hrsti. Otec by i bol, len má zlého ducha pri sebe — Lucifera! Nuž čo, Trangoško, budeš ma strážiť? Neutečiem ti…

— Viem, vaša milosť. Nemôžete chcieť, aby som z toho mal ja patáliu.

— Tak je. Ale počuj, Trangoš… nehovor mi vaša milosť. Povedz mi Gašpar a tak, ako ja tebe. Sme kamaráti.

— Ano, vaša milosť.

— Gašpar… Gašpar!… — dupne chlapec nohou.

— Gašpar…!

— A prosím ťa, pošli Franca do Bystrice vyčkať Socovského a povedať mu, nech nejde v noci popod Ľupču. Však vieš, čo ti Meško vravel.

— Áno, Gašpar. Je to však zbytočné. Meško dostal Žofiu a odvtedy mi zas dôveruje. Proti Socovskému mal by ísť ja. A to vieš, ako bude…

— Dobre, Trangoš! — potrasie mu chlpatú ruku. — A ak by bolo niečo, príď mi povedať!

— Prídem…

— A Ibrahima mi pusťte dnu. Bude nás dosť.

— Dobre.

Keď Gašpar ostane sám, chodí ako zavreté levíča po priestrannej, čistej, jednoducho zariadenej miestnosti. Kým bol tu Trangoš, prechodilo ho to. Teraz však zas nová vlna divého vzrušenia zalieva jeho ohnivú a spurnú dušu. Zadíva sa do diaľky, vlhká je a hmlistá. Nahne sa oknom do hĺbky a zachvátí ho túžba prehodiť sa do nej. Čo takýto život? Príde mu na myseľ, že tohto týždňa nemôže zísť do ľupčianskeho chrámu povedať mame, čo je nového na zámku. A je toho veru dosť. Čomu by sa iste i ona potešila, to sa nestalo… pre toho chlapa… pre Mešku.

— Uh! — začne sa mu točiť v hlave.

Vtom vrznú dvere a kolísavým dlhým krokom vojde Herr Krottendorfer. Raz-dva je pri okne a stiahne chlapca dolu.

— Čo tu chcete? — ohradí sa Gašpar, trhajúc sa mu z ruky, ktorá ho však drží ani had. — Pustiť ma… už!

— Pustím, — zdvihne vychovávateľ svoj profil, ostrý ako pílka. — Áno, ale si sadnúť tam ku stolu!

— Načo?

— Jeho osvietenosť rozkazuje pánu synovi, jeho veľkomožnosti — učiť sa. Máme prečítať svätého Augustína… a uviesť si v pamäť všetky čiastky Lutherovho katechizmu…

— Nevieme sa učiť.

— Pomôžeme… pomôžeme. Nato sme tu!

— Ja Vás tu nepotrebujem.

— Ale ja potrebujem vás, vaša osvietenosť. A kým sa nezačneme učiť, nebude obeda. Taký je rozkaz.

— Nechcem jesť… nebudem! — zatne päste Gašpar, ľutujúc len to, že je nie silnejší, vykrútiť sa z chápadiel tohto polypa. Keď však vidí, márne je všetko, hoc by nedbal i hrýzť — natiahne spokojnejšiu tvár. — Tak dobre, prestane sa napínať; — budeme sa učiť, lež to, čo ja chcem.

— A čo by to malo byť?

— Písať, Herr Knottendorfer… písať chcem vedieť.

— Teda budeme písať. Ale i svätého Augustína i Lutherov katechizmus. Prvý bol hriešny a stal sa svätým, druhý zas veľmi pekne vysvetľuje prikázanie o povinnosti dietok proti rodičom.

— No, Augustín a Luther čakali dosiaľ, môžu ešte čakať… Ja sa však neviem dočkať, kedy načiaram list a nie len hocijaké haky-baky…

Gašpar sa nedá a Krottendorfer je rád, keď aspoň niečo dokáže. Prinesie čiernu tabuľu, zavesí na dvere a predpisuje mu litery, pekné, tenko i hrubo načiarané. Z litier povstanú slabiky, zo slabík slová a zo slov — vety.

… Keď nahnevám otca — odprosím ho pekne… pritíska kriedou vychovávateľ, mykajúc sem-tam svojím ostrým profilom.

— Odpusťte, Herr Krottendorfer, — stiahne žiak ústa povýšene, — do tohto sa vy nerozumiete. Ja som otca nenahneval.

— A kto?

— Nahneval sa sám.

— Lež pre vašu milosť.

- Ó, nie — pre Mešku. Keď ho navdal.

— Nič… Odpíšte to sto ráz na zajtra.

— Neodpíšem… ale odpíšem vám peknú pesničku.

Počujte:

Poznáte ju? To si spieva Anča Piatkovie z Lopeja.

— Tak to odpíšte sto ráz!

— Odpíšem vám päť ráz pán Krottendorfer. A už mi dajte svätý pokoj…!

Tak to ide zo dňa na deň, Krottendorfer rozkazuje, i mladý Tribel rozkazuje. Mladý Tribel poslúcha, i Herr Krottendorfer poslúcha a zhodnú sa.

Horšie je, keď nadíde Rehor, alebo sestry. Tieto najmä, keď počujú, že Anča nesie do kuchyne všetko späť z Gašparovej izby. Väzeň nedotkne sa jedla.

— Čo trucuješ? Koho vytrucuješ? — hreší ho brat, vyhúknutý, ale slabý ani hmla.

— Odpusť, Rehor, — uškrnie sa mu, — ja som nie z marcipánu ako ty. Ty si žiješ na zámku, poslúchaš pána Tornaria, otcovi ideš ruku bozkať každý večer a nestaráš sa, čo sa deje okolo teba. Ja to neviem tak a nemôžem zato. Preto som zlý. Teraz som — vidíš — v karceri. Mal som prečítať svätého Augustína, ak chcem dostať jesť. Svätého Augustína nečítam, teda ani nejem.

— Iď, odpros otca, — nakladá mu zas Rosina, keď ho navštívi so sestrou Máriou. — Iď!

— Nech dodrží to, čo sľúbil pri maminej rakve.

— To nie je tvoja vec, Gašpar, — pichne ho temperamentná Mária.

— Nie moja vec? To ty hovoríš? To vy hovoríte?? Viete, čo povedala mama v ten posledný večer? Nesúď sa — čo je život? Nech nepadá kliatba na naše deti…

— Pravotia sa iní — pravotí sa i otec… — zježí sa kučeravá Máriina hlava. — On vie iste, čo a prečo robí. Je to v záujme našej rodiny.

— Žalovať človeka, ba niekoľkých ľudí pre vraždu, ktorej sa nikdy nedopustili, ha-ha-ha! — uškľabí sa Gašpar.

— Čo za človeka?

— Izáka Socovského z Brezna.

— Tak on to musel vykonať, — povie i Rosina.

— Hľa, už to máme… Keď ho raz hradné panstvo žaluje, musel to vykonať. Lebo zámocké panstvo je neomylné. Pravda?

— Nemáš srdca, Gašpar, keď sa vysmievaš.

— A vy máte, čo? Júliu ste oplakali, teraz si ona môže oči vyplakať. Veď je Socovský jej otec. Či vám bola drahá, len kým ste ju mali ako vtáča v klietke? Pekná láska…

— A teba čo do Júlie? Je staršia ako ty a nie ti roveň. Matku si mal ctiť. Ale i tej si pomohol do hrobu!

— Mária… — vykríkne chlapec ako šípom trafený, — ja… svojej mame? Čím?

— Hlavatosťou… Neraz musela plakať pre teba. Páchaš kúsky, poslúchať nechceš… otec ťa vydedí… Čo bude z teba?

— Vydedí? Teda už viete? Dobre — budete mať viac. Čo chcete ešte?

— Polepši sa a poslúchaj! — stane pred ním Rosina v smútku. — Polepši, ak chceš v nás mať brata a sestry.

— Nejde mi o to, — zdvihne Gašpar hlavu vzdorovito, — I tak si nerozumieme. Vy majte všetko, ja pôjdem — hoc sám. Len vás prosím, — zachveje sa bledý ako stena.

— O čo?

— Nechajte ma… nechajte ma osamote! — hodí sa na posteľ a zmietajúc sa na nej kŕčom — zavzlyká…

— Iďte, iďte, nechajte ma!

Keď sa utíši a zdvihne rozstrapatenú hlavu, prikrývka je mokrá, kde ju mal zaborenú. V izbe už niet nikoho, len Ibrahim stojí vypätý prednými nohami na posteli a múdry jeho zrak jastrí zvedavo, sústrastne.

— Môj… môj, — objíme chlapec mohutnú, krásnu hrivu. — Už sme sami, vieš — len ty a ja… Vidíš, akí sú ľudia? — vypráva mu. — Horší, ako vy — psy. Vy sa rujete a žriete, ale aspoň nestaviate pánu bohu kaplnky a chrámy. Nedávate slovo, ale viete byť verní… I ty mi budeš, Ibrahim, čo? I ja tebe… — prihovára sa mu celé hodiny, vykladá mu o nebohej mame… o Trangošovi, Francovi i o Júlii… I o tom, že už tu nebudú dlho…

Istého rána nadíde Trangoš. Len čo vkročí, položí si dlaň na ústa.

— Čo je?

— Meško je na chodbe.

— Nič si z toho nerob. Nepočuje. Bol si?

— Bol… tejto noci.

— Kde?

— Niže Lučatína.

— A odkiaľ išli?

— Z Bytče — od palatína.

— A čo vraveli?

— Neboja sa vraj. Zadajú žiadosť pred kráľa Mateja II. o novú reambuláciu, akže pán otec nepristane priateľsky sa pokonať.

— O tom ani reči, — hodí chlapec rukou. — Nebyť Mešku — ešte. Takto však môžu žiadosť podať, a to hneď. A vieš čo, Trangoš?

— Čo?

— Ja sa strojím preč.

— Kam, Gašpar, preboha?

— Do sveta… Mne je tu ťažko dýchať. Mňa nikto nemá rád, okrem teba, Franca a tuto Ibrahima. Pôjdem, však je svet veľký…

— Ale ty si mladý. Iba dieťa… — obzerá ho, aký je vychudnutý.

— Ó, Trangoš, ty ma ešte nepoznáš. Ja sa nestratím… Vezmem si toho Lysku, čo mi dala mama a pôjdeme s Ibrahimom… do Brezna… do Zvolena… i na Vígľaš…

— A nám tu bude smutno.

— Azda dakedy, až bude lepšie, prídem… — vypráva Gašpar ako z horúčky, uvädnutý od dobrovoľného hladovania. — Ale to nebude skoro.

V posledný deň väzby nadíde k nemu i sám Tribel. Vidieť, duje ho čosi. Odfukujúc, chodí ťažkým krokom.

— Nuž čo, milosťpán ráčil prísť k rozumu? — obzrie si syna zvysoka. — Nebude sa spájať s nepriateľmi svojho otca — čo? — chytí ho za šticu a potrhne za vlasy.

Gašpar stojí mĺkvo — bledý ako soľný stĺp.

— No, nepovieš mi slova?

— Poviem, — zbiera Gašpar sily. — Idem preč.

— Ozaj, kam, mladý pánko? — pichne ho ten otcovský zrak ironicky.

- Neviem.

— Gašpar, — zastane starý a sťaby narástol, — ešte vzdoruješ?

— Nemôžem tu ostať…

— Vieš, že ťa môžem zavrieť dolu do kazamaty?

— Zavri!

— Že ťa môžem zbiť?

— Zbi!

— Zabiť ťa môžem, — zdvihne na syna päsť ani kiahnicu. — Máš mi hanbu robiť?

— Zabi! — nehnú sa Gašparovi riasy.

— Tak teda iď… iď mi z očí, ale už, nezdarný synu! — dychčí Tribel až obelasený. — Iď a nevráť sa mi viacej, — vykročí potácavo. — Či ja to pre seba? Oh!… — zrúti sa na zem, a zaduní.

- Po-mo-óc! — vybehne Gašpar na dvor, kam vyznieval krik z polootvorenej izby a je o chvíľu trma-vrma.

— Kto? Kde? Čo?? — treštia oči, naškľabujú sa ústa a vzpínajú svaly. — Jeho osvietenosť?… Octu… vody, chytro… Chrenu!… — zháňa sa čo treba… — Dostali závrat pre Gašpara… Také nešťastie…

— Kerényiho kliatba! — šepkajú si sedliačky z Lopeja, čo prišli hnoj nakydávať pre pánov. — Veru nič iné.

— Lekára… po lekára do Bystrice! — vybehne Meško.

— Netreba, — uspokojuje Trangoš i Rehora a dcéry. — Už sú pri sebe. Len čo im zle prišlo.

V tú chvíľu spúšťa sa mladý Gašpar na Lyskovi, sprevádzaný Ibrahimom zámockou cestou. Hlavu má zvesenú, alebo ju nevládze niesť? Dôjde do obce, priviaže koňa o strom a vojde do chrámu. Ticho je, tichučko — nik nevyruší. Zájde za oltár, zastane pri veľkom kameni s nápisom a hlava sa mu skloní ešte nižšie.

— Mama, — šepoce, — idem preč… musím… — a slzy padajú na kameň ako hrachy. — Už som nie Tribel, len Gašpar… Mama, nehnevaj sa na mňa… Prišiel som sa odobrať… — a vtom si kľakne, pritisne vyschnuté pery k tej chladnej skale. Potom si utrie oči, vypne sa, ako dolie, a pevným krokom, odchodí.

Hneď nato zadupoce Lysko na hradskej a ľupčania ohliadajú sa, kam to mladý pán sám idú? Kedy-tedy zastane, utkvie dlhým, pohľadom na bielych hradbách zámku, akoby sa odoberal, až zapadne v náruč tmavých jedľových hôr.

Podvečer je už v Brezne pred Socovskými.

— Gašpar, — vyjde mu Júlia v ústrety, zbadajúc po Ibrahimovi, že je tu. — Kde sa tu beriete? A taký, — ledva sa mu priznáva, taký je bledý a vybiedený.

— Prišiel som sa odobrať, — stačí ešte povedať a vyčerpaný na smrť klesá jej k nohám bez vedomia.

Júlia vykríkne, ale nestratí duchaprítomnosť. Nána a gazda Ondrík pomôžu vyzliecť mladého hosťa a uložiť ho do postele.

Ľudí sa nazháňa — netreba ich ani volať. Malý Gašpar nie je neznámy v Brezne, najmä od návštevy s Balassom u Lazara. Chýr o jeho divnom príchode nesie sa bleskom z úst do úst.

— Máme záloh, — hovoria si Brezňania. — Najprv mal Tribel Júliu, teraz my máme jeho Gašpara.

S chlapcom je však nie najlepšie. Ženy sa zhŕknu okolo neho s octom, chrenom a všelijakými bylinami horko-ťažko ho preberú. Je ako jesenný list a chytá sa ho horúčka, keď i netratí povedomie.

— Júlia, — hladká ju po rúčke uveličený, keď si sadne vedľa jeho lôžka, — nehneváte sa, že som prišiel k vám?

— Čoby, Gašpar, — upraví mu hlavnicu pod spotenou hlavou. — Veď som ja zas bola u vás.

— Lež neviete, Júlia, — zdvihne sa na lakeť. — Ja som už nie Tribel.

— A? — položí mu dlaň na zvlhnuté čelo v obave, či mu nestúpa horúčka.

— Už som len Gašpar, — svietia mu oči chorobne a vypráva jej všetko… všetko, čo prežil za posledné dni.

— A to všetko pre nás, — hľadí naňho sústrastne.

— Nie, — probuje sa jej usmiať. — Pre svätosť daného slova a pre nenávisť proti tomu… tomu, viete? Meškovi, — nechce si vyzískať nijakú vďačnosť. — A potom — vy ste moja dáma. Ale ja neostanem tu dlho… Pôjdem.

— A kam?

— Pôjdem do Zvolena k pánu Morgentálerovi alebo na Vígľaš za pánom Rappachom. Koňa mám, i fringiu, i jednu pištoľ — dám sa za vojaka. Zas vraj má byť s Turkom vojna — zídem sa azda.

— Taký slabý…

— Ó, ja zosilniem… Ja budem ako Rugibal, niekdajší pán Ľupčianskeho zámku. Len nech mi to prejde, i býka zrazím.

Tak sa míňajú dni i týždne. Gašpar má dobrú opateru, ale pomaly prichodí k sebe. Tichučkú tetu Socovskú má tiež rád a skoro tak hľadí ha ňu, ako na mamu Rosinu. Všetko jej vyvraví. Niekedy ju poprosí pustiť dnu Ibrahima, tomu sa vytúži, zhovára sa s jeho múddym zrakom, až mu odľahne.

Istého dňa biely záprah stane pred richtárovcami. Zosadne Dubravický, kasnár z Predajnej. Došiel pre Gašpara… Osvieteného pána vraj nesmierne škrie, že je chlapec práve Socovským na ťarchu.

— Ach, — ponúka ho Socovský bližšie, — ráčte si za mladým pánom. Ja som ho nevolal, ale ho ani nevyženiem.

Márne ustávanie. — Gašpar ani počuť.

— Mám svoju cestu vystretú, — vypne sa hrdo už v lepšej sile. — Na zámok nepôjdem.

Ešte ostane začas u Socovských. Skamaráti sa s gazdom Ondríkom. Ten keď sa už dĺžia večery, pekne vypráva v kuchyni o zbojníkoch a ich chýrečnom vodcovi, menom Biely Streč, ktorý i pána palatína v Bytči vyraboval… I s Daňom Siedemom je zadobre, najmä keď zbadá, že Júlia nemá akosi zmyslu pre jeho žhavé pohľady… Ujca Socovských, keď sú mu nie ľudia na krku, spytuje sa, ako je to v tej Bytči. Najviac však zaujímajú ho žaloby jeho otca.

— Ako je so súdom, pre tú Dorotu? — upiera zvedavo oživujúce oči.

— Župa ho odročila… Ktovie nakedy! — A čo, dohodnete sa s otcom podobrotky? — On sa nechce ani len zísť, — stisne richtár plecami. — Už nám druhý raz odkázal, že je chorý.

— To on vždy tak, keď sa obáva, že by prehral. V tom je Meškov rozum. On sa nepokoná.

— Čoby len. Nedávno nás bolo na Veľkom Gápli s Lukavickým a Néverym celá komisia vykonať na jeho žiadosť miestny priezor. Nastaval nám svedkov z Liptova, z Gemera, z Valaskej, všetko sluhov a poddaných len nás obrať o Gápeľ i o dolinu Bystrú.

— A dáte sa? — diškuruje ani dospelý.

— To už nie. Zadali sme žiadosť ku jeho jasnosti o reambuláciu. Pán notár Dubecius ju napísal.

— Tak sa zas bude merať na Čiernom Hronci?

— Zas… I na Gápli. I proti Muráňu. Nech už má raz mesto pokoj!

— A myslíte, otec pristane?

— Musí!

— Zle ho poznáte! Kým má Mešku — nikdy. Ešte vy pôjdete neraz do Bytče. Čo myslíte, Júlia? —- obráti sa za tou zamyslenou počernou hlávkou.

— Ja? — usmeje sa dievča, — pôjdem s otcom. Však ma pustíš, mama? — pohladí ju na lavičke pod kúdeľou. — Pani Thurzová mi odkázala po otcovi.

— Ach, dieťa moje, — spustí vretienko na zem vedľa Náninho, — rada som, že si doma.

— Ale ja pôjdem… pôjdem, — začne sa durdiť. I to jej pristane. — Čo len otec bude sa trápiť o mesto? Pôjdem… pravda, otec?

— Nolen-no, — tíši ju tento, — azda nebude ani treba.

— Ale ak bude, pôjdem i ja, — vzchopí sa Gašpar, — i pred palatína a hoci pred pána kráľa. Aspoň im tam vysvietim, kto je Juraj Meško.

Keď padne prvý sneh, sedlá mladík Lysku. Márne ho Socovskovci zdržiavajú, kde by šiel proti zime. Pekne sa im poďakuje za lásku, pohladí Ibrahima po hrive, čo spýtavo hľadí naňho, a vyskočí do sedla.

— Zbohom, Júlia! — skloní sa ešte a zdvihne jej drobnú rúčku k perám. — Ak by som bol na niečo treba, odkážte do Zvolena… vykonám… — a sprevádzaný Ibrahimom, dá sa do trapu na Bystricu.

U Socovských je smutnejšie. Gašpar, ako prichodil k sebe, udržiaval celý dom v dobrej nálade. Nenadarmo študoval Franca. Keď odíde, akoby kameň hodil do vody. Iba raz dá znať zo Zvolena po Štefankovi, že je na Vígľaši s Balassom a je mu dobre. A ak by bolo čo, nech mu dajú znať od Gyürkych, kde je tá pekná pani, ktorej dvorí fešácky slúžnodvorský Abrahám Lukavický, kým si plešivejúci podžupan neraz bručí tú Trangošovu: Oženil som še na mojo nesčesce…

Snehu napadnú záveje a odrežú mesto od sveta. Dni sa míňajú v práci a v očakávaní. Mešťania zachodia tu za notárom Dubeciom, pilným, svedomitým pracovníkom v okuliaroch a s bokombriadkami — tu za richtárom, čo a ako? Lazar a Cocavin neprestávajú vŕtať, čo všetko Tribel a že aká reambulácia? Pán Peter Révay, kuriálny sudca, trenčiansky župan a opatrovateľ uhorskej koruny, ktorého si mesto žiada — ani by vraj neprijal poverenie k takej vopred stratenej veci. Aký div, keď ľudia hľadajú dobrého slova!

— Tak čo, bude ten mandát, kmotre? — dôjde i zavalitý Siedem istého večera. — Tí pekelníci roztrusujú všeličo.

— Nech si roztrusujú, — pohodí richtár spokojne. — Mandát bude. Len si musíme nájsť zručného zástupcu.

— A koho by sme si? Pavla Motku?

— Ej, ten je pripomalý. I v Mikuláši nám ho zbabral. Poveríme si Liptáka, Mikuláša Čemického, to je mladý, šikovný človek. Poznal som sa s ním vo Zvolene.

— Len by to už bolo!

Júlia všíma si týchto slov veľmi pozorne. Všelijaké kúsky mladej chasy a pochabosti nebavia ju. Vodí sa s Petrich dievčatami, i to zriedka. Mládencom i Daňovi vyčíta neraz, že nemajú zmyslu len pre daromnice a vracia sa domov k myšlienke, čo sa jej s celou svojou vážnosťou vrezáva hlboko do tej mladej duše. Ako Gašpar, i ona dospieva predčasne. Lenže je vážna — v zamatovej sukni, strieborným pasománom premovanej — až pri vážna.

— Dieťa moje, čo sa tak zamýšľaš? — privraví sa jej matka starostlivo, hádajúc pri tom to i oné.

— Čo si taká smutná?

— Nie som, mama, — usmeje sa veselo. — Mňa len, vieš, zaujíma, čo to bude? I Rosina mi poslala Franca s lístkom, či vieme čo o Gašparovi. Že je otec nesvoj preňho i pre tú vec s mestom. Či by sa to vraj nedalo ešte nejako vyrovnať? Iste už vedel, že mandát bude.

— Nie sú to pre teba starosti, Júlia. Ty si mladá — netráp sa o to!

— Ale mama, veď mňa to netrápi. Skorej dráždi. Nedá mi to pokoja — no. A uvidíš, spravím voľačo, čo bude dobré.

— A čo?

— Napíšem pánu palatínovi, nech ešte pozve i Tribelovcov i našich. A pôjdem s nimi i ja…

— Kam? — zachveje sa jej zrak obavou.

— Do Bytče — alebo kdekoľvek. Vieš, že ma pani palatínová pozvala. A mama, mamička, — objíme ju okolo hrdla, — ja by rada vidieť taký svet a poznať jej dcéry. Zas sa jedna vydáva… A potom i vykonať niečo za mesto.

— Jajaj, dievča — čo by si ty len mohla vykonať. To je pre mužov.

— Nevrav, mama. Ženy majú svoje chodníky a neraz dôjdu prv…

Pred Vianocami, doletí správa do Brezna, že dvorná rada vo Viedni navrhla kráľovi vydať reambulačný mandát, keď to odporúča i sám palatín. V meste je radosť. Lazar a Cocavin ani sa neukážu na ulicu a Agneša nevie sa nijako vyporiadať s deťmi.

Júliu to však len utvrdí v predsavzatí. Zas sa má vľúdnejšie okolo Daňa, keď nadíde.

— Čaká ťa práca, — povie mu. — Spravíš ju?

— Čo také?

— Pôjdeš s listom do Bytče k pánu palatínovi.

— Ojojoj, — mrkne von oknom, kde sa sneh v chumáčoch osieva. — To je trochu ďaleko.

— Nemusí to byť hneď. A ak nechceš, nemusíš. Zanes to aspoň do Gyürkych vo Zvolene. Odtiaľ pôjde Gašpar… — sadne jej mráčik na biele čelo.

— Dobre… všetko bude. Len sa, Julča, nemrz!

— Ako by sa nemrzela, Daňo? — pozrie naňho vyčítavo. — Vy mladí ste všetci takí. Zabávať sa, daromnice robiť… ale spraviť voľačo za mesto?

časy sú však naozaj zlé. K tomu ešte Gašpar tašiel s Rimaym do Budína za tureckým velvezírom s kráľovským posolstvom. Už sú snehy dolu, keď sa vráti. Takto sa cesta odtiahne.

Zato lepšie pozde ako nikdy. V apríli sa vyberú Daňo i Gašpar spolu. Posledný je silnejší a začína byť mládencom. Lysku obsedí, akoby i spával na ňom. Vypráva o krásnych janičiarskych plukoch, o bašovej palote a jeho krásnych otrokyniach. Tu i tu ohliadne sa po Ibrahimovi, bez neho nebol by ani na chvíľu. Vypytuje sa na Júliu a je hrdý, že ho má za hodného poslúžiť jej.

V Bytči však zle trafia. Palatína nenájdu doma. Odišiel i s celou rodinou do Viedne, kde sa slávi zasnúbenie dcéry Barbory s Krištofom Erdödym. Musia teda čakať a im nie je ani náhlo. Gašpar sa skamaráti s Paludinom i s inými. Daňo si tiež nájde seberovných a žijú si dobre na Thurzove trovy.

Palatin sa vráti a oni oddajú mu list.

— Hja, Júlia… Júlia Socovská, — pripomína si veľmož v mysli a prikyvuje dievčenskému nápadu.

— Celkom správne, — prebehne zrakom drobné riadky. — Odneste jej odkaz, stane sa! V máji budeme v Rajci. Sem pozvem Tribela i Brezňanov vyrovnať sa ešte pred reambuláciou. A nech príde i ona. Naša Mária, Kata a Anka ju čakajú…

Mládencom je skoro ľúto lúčiť sa s pohostinným zámkom.

Kto je však radšej než Júlia odkazu, keď jej ho Daňo zafúľaný po uši, dôjde oznámiť. Pospevuje si po dome veselo a chystá si šaty na cestu. Ona má rada svoj rodný dom, rada celé mesto, ale jej sa zdá — tu je ťažko čo vykonať. Musí ísť ďalej a probovať sily.

Pozvanie skutočne príde.

Stromy kvitnú, tráva sa zelenie, keď dva hintový zaberajú z Pohronia na Turiec. V prvom sú hladké beluše a v druhom lesklé vrance. V Turci si kone zamenia a idú ďalej koľaj v koľaji až po Žilinu. Jeden za druhým skerujú do krásnej rajeckej doliny, až i zastanú pred dreveným letohrádkom jeho osvietenosti grófa a palatína Juraja Thurzu.

Z prvého hintova vysadnú Tribel a Meško. Z druhého Socovský, notár Dubecius a Júlia.

Palatin víta ich v dobrej nálade. Júliu schytia hneď grófske dcéry medzi seba a vedú ju do dámskeho oddelenia k pani Alžbete a povahove veselej, počernej Barbore, čo sa tu baví so svojím snúbencom.

— Boli sme zvedaví na vás, pekné dieťa, — pobozká Czoborička zapýrenú meštiansku dcéru na čelo. — Cíťte sa u nás ako doma.

— Áno… Áno, ako doma, — švitoria dievčatá okolo, vešajúc sa jej z oboch strán na ramená. — My sme ťa už čakali, Júlia… Vieme, ako si bola v zajatí na Ľupčianskom zámku… I ako si ušla stadiaľ, — hovoria jedna pred druhou, obdivujúc jej hlboké čierne oči… pekne krojené ústa… havranie vlasy… elegantnosť rúčky… Každá niečo iné.

— A to je tu ten pán, čo ťa tam držal na zámku? — ovinie jej neposedná Mária, vlasmi i pleťou upomínajúca na Tribelovie Rosinu, rúčku okolo hrdla. — On prišiel tiež?

— Áno… Ten veľký, vyčervenený s bradou.

— Taký hrivatý? — zvedavá je i okatá Kata.

— Ten.

— A ten druhý, taký suchý, čo vysadol s ním? — blysne pekným mandľovým zrakom ružová Helena, asi jej vrstovnica.

— To je jeho pravotár, Meško.

— Ten akosi zazrel na teba, — ohlási sa drobná Anička, teraz už zdravá a ružová. — Ja som zbadala. Urobila si mu niečo?

— On sa pomstí.

— Na kom?

— Na meste Brezne i na otcovi.

— A prečo? — napne zvedavosť.

— Neviem, — zapýri sa Júlia ešte viac ostýchavo.

— Vieš… vieš, — háda hneď Mária. — Len povedz — nechcela si ho. Pravda, preto?

— Možno.

— A ten starý pán sa prečo hnevá? — domáha sa zas Anička.

— Pre majetok, keď mu naše mesto nechce zo svojho ustúpiť, — vypráva Júlia jedno-druhé.

— Ó, to sa neboj! — uspokojuje ju Kata, keď kmitne ťažký smútok v tom krásnom zraku. — Náš otec je mocný, on už nejedného veľkého pána naučil poriadku. A keď budeš u nás, my ti budeme všetky na pomoci…

- Čože mne! — zavzdychne Júlia, — Ale môjmu otcovi.

— I tvojmu otcovi.

— A nášmu mestu…

— I vášmu mestu. A máš ho rada?

— Áno, mám… ono je moje rodisko.

— A je pravda, že je tam zlata a zlata?

— Jest — v baniach na Jarabej… Ale to musia preň ísť hlboko.

— A videla si to? — nieto otázkam konca kraja.

— Deti, deti, — počuť starostlivý hlas Czoboričkin, — nechajte Júliu, nech si odpočinie. Potom pôjdeme do hory… Pekne je!

Júlia sa rýchlo udomácni a pri svojej snahe i chce sa udomácniť. Popoludní vyvedie Erdödy dámy na veľmi pekné miesto. Čistá voda, belasý vzduch a hora, hora, voňavá jedlina… Tu sa nebo zasmeje do duší… Alžbeta všimne si Socovskej vedľa Barbory. Obe sú počerné, ale márne — nedá sa to porovnať…

Tábor sa rozloží… i vatra vyšľahne vysoko. Dobre sa dýcha a všetko je ľahké. I život.

— Škoda, že je otec nie tu, — smejú sa Aničkine nezábudky v očiach.

— Škoda!

Zatiaľ Thurzo v stiahnutom letohrádku, vystavanom blízko liečivých prameňov, koná jednu z najvážnejších svojich povinností. Jeho povahou je už vyrovnávať, kde sa len dá. A vie tomu spôsoby. Pred obedom nič, len po dobrom obede zavolá došlé stránky do priestrannej, veľkej svetlice. Oznámi im, že je termín reambulácie už určený na jún tohoto roku a navrhne im vyhnúť všetkému dohodou.

— My sme ochotní, — mrkne Socovský na Dubecia, ktorý tiež prikývne.

— Ja tiež, — prerečie Tribel povedome.

— Len pri akých podmienkach? — doloží mĺkvy Meško.

— Rozumie sa, — podčiarkne hneď i záložný pán Ľupče.

— Teda ako je to vlastne s tou vecou? Rozpovedzte si po jednom, — vypočuje Thurzo, hoc mu je už všetko známe, najprv Tribela, potom Brezňanov a odporúča im, žiadať si pre dobré susedstvo radšej zmierovací súd.

— Nie sme proti dobrej rade, — vstane pán Ľupče, berúc Meškovi z rúk akési písma, predkladá ich palatínovi. — Lenže dovolíme si predostrieť tvojej vysokoosvietenosti tieto súdne výroky. Tu je exekučný výrok súdnej stolice proti Breznu pre nesprávne zajatie kôz… Tu sú zas testimoniale o pokonávke na Čiernom Hronci a o osádzaní medzníkov… Ráč si ich láskave povšimnúť.

— A čo chceš tým? — nazrie Thurzo do písem neochotne.

— Len toľko, pán palatín, — uprie naňho zelenkasté oči, akoby mu chcel nanútiť svoju mienku, — my sme ochotní dohodnúť sa o ostatnom, ale vec na Čiernom Hronci je právne rozhodnutá. Medzizemie pod Veprom tvorí tri štvorcové míle kráľovského majetku a je tam trinásť salašov. To nech ostane tak, ako je vymerané…

— A vy Brezňania, čo na to? — obráti sa gróf mrzute, tušiac už, kam to lezie.

— My, — vstane Socovský i s Dubeciom, — od Čierneho Hronca nemôžeme ustúpiť. Až na Lazara a Cocavina celé mesto je za to.

— Hm, — pohodí Tribel rukami, — tak sa dohoda zmarí vašou vinou!

— Ako našou, vaša milosť? — ohlási sa i Dubecius. — Ak máte pravdu, nemáte sa čoho báť o pozemky pod Veprom. A ak nemáte…

— Odpusťte, pán notár, — skoro ho zahriakne Meško, — naša pravda je súdne dokázaná. Preto sa jej nemáme čo týkať.

— Ale my proti súdnemu výroku protestujeme.

— Ako sa vám páči.

— Teda, páni, — snaží sa Thurzo ďalšie zaraziť, — škoda reči. Ako vidím, chcete, aby bola reambulácia. A keď ju chcete — budete ju mať!

— Lež nie našou vinou, pán palatín, — ohradzuje sa Tribel, usilujúc sa ako vždy zvaliť všetku zodpovednosť na Brezňanov. — My sme chceli uposlúchnuť tvojej rady. Odložil som všetky súrne veci a na vyzvanie prišiel som. Keď oni nechcú — nemôžem za to. Preto, keď i v budúcnosti použijem svojho práva, nech sa mi to za zlé nepokladá. — Ja proti nezdaru vyrovnať sa týmto protestujem a žiadam si o tom od tvojej vysokoosvietenosti testimoniál.

— Dobre!

— Pane bože nebeský, — potrháva si Dubecius bokombriadky pred Socovským, keď je už po tom, — ten človek vie ale maľovať.

— Meško je maliarom. On je len štetec v jeho ruke, — uškrnie sa richtár.

Tribelovci hneď i zapriahajú. Majú vraj ešte roboty v Orave. Thurzo si zas aspoň podvečer vyjde i s Brezňanmi za výletníkmi.

Hora dýcha čerstvotou a vôňou. Spoza húšťavy sa kudlí dym a spev nesie sa prekrásnou dolinou. V tábore je veselo. Keď sa objaví palatín, všetci poskáču zo zeme. Niet tu už pánov ani sluhov, sú len veselí ľudia, tešiaci sa jeden druhému a životu. Alžbeta vyjde v ústrety manželovi. I syn Imrich je už tu, hodný počerný mládenec, s poľovníckym klobúčkom na hlave. Brezňania vidia, ako deti s láskou obskočia otca. Paludinov mendíček víta došlých veršom. Radosti je a radosti.

spustí Imrich s bratancom Zrínyim a so svojimi poľovníkmi šarišskú. Tam ju schopil kdesi, keď bol nedávno v Prešove. A teraz ju spieva, až sa hora ozýva:

Socovský hľadá očami Júliu. Tam je s Katou a Máriou, veselá, žiariaca, akoby jakživ nebola patrila do inej spoločnosti.

— Pekný je život, pán richtár, — zdvihne Thurzo pohár a prihne si z neho. — Nebyť všelijakej otravy, bolo by žiť.

— Bolo.

— Ale toto dievča necháte nám na čas, — nahne sa k nemu i Czoborička.

— Áno… áno… áno…! — obskočia ho dievčatá, kým Júlia utkvie na otcovi dlhým pohľadom. Ona už vie, čo sa vykonalo a že by mala ostať.

— Čo však mať? — vyhovára sa Sooovský.

— Nebojte sa o ňu, pán richtár, — pokračuje pani. — Bytča nie je Ľupča.

— U nás bude, ako doma, — ozve sa i Barbora. — Pomôže mi chystať na svadbu.

— Áno… áno… áno…! — tlieskajú dievčatá.

A dotiaľ modlikajú, až povolí.