ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dubeciovci cestou z Bytče stavia sa hneď vo Zvolene u podžupana Gyürkyho. Ten ich prijme zívajúc a pretierajúc si vpadnuté oči. Ono má sám so sebou a svojou veselou ženou dosť trápenia a potom ešte starať sa o poriadok a spravodlivosť pre toľkých v župe? Zato povinnosť je povinnosť! Došlých vypočuje, vydá im o podaní žiadosti predvolať Tribela na obnovené pokonávanie svedectvo a vec sa hne svojím poriadkom. Slúžnodvorský Hudoba dostaví sa o niekoľko dní na Ľupčiansky zámok.

— Čo nám nesiete dobrého? — víta ho na dvore starý Trangoš, vyčervenený a pri vôli ako vždy.

— Dobré ako dobré, — zažmurká tento potuteľne. — Neviem, ako sa tomu vaši potešia.

— No? — natiahne hajtman zrancovanú tvár zvedavo.

— Tu je palatínov mandát obnoviť pravotu s Brezňanmi pre tú Polónyčku.

— Ba! — blysne viditeľne v očiach obrastených hustým obrvím. — Bude mať Meško zas časy, he-he. A aspoň už i so Socovským bude nejaký poriadok.

— A čo je s ním?

— Čo? Sedí tam pod mincovnou. Mali by ste ho ísť pozrieť.

— Nestačím, — zažmurká úradník. — Mám ešte aj iné.

— Tak mi aspoň povedzte, aký je Socovský väzeň — náš či sudcovský?

— Prirodzene — sudcovský. Pán Tribel je len nami poverený podržať ho a potom vydať na požiadanie.

— A, — zníži hlas dôvernejšie, — nemohli by ste o to požiadať? Viete, pán slúžnodvorský, mám už i sám roky a cítim, čo je starý človek. — Nechcel by som, aby nám brezniansky richtár vypustil dušu tu na zámku.

— To sa ani nesmie stať — i pre iné.

— Nuž?

— Socovský má dcéru v Bytči a k tomu vysokého protektora, — zažmurká ako na dôraz. — Z toho by bolo zle. Ženy majú svoje cesty.

— Zariaďte to nejak!

— Uvidím! — zamýšľa sa Hudoba. — Ostatne, súd bude o dva týždne. Ak prv nie, vtedy sa Socovský dostane na slobodu. A kde je pán Tribel?

— Iste bude s Meškom alebo hore na druhom poschodí u syna Rehora. Ten šuhaj akosi marnie a on by mal byť dedičom rodinného imania. Starého to od času trápi. Zháňa lieky a zachodí k ženinmu hrobu do Ľupče. Neviem, v akej ho nájdete nálade.

Tribel naozaj sedí u syna i s otcom Tornariom a pozrie tu i tu okradom na jeho tvár, podobajúcu sa akosi, vždy viac zosnulej matke. Oči hlboké, vpadnuté, nos rovný a tenký, ústa jemného strihu a ruky také malé, modro žilkované. Najradšej si hovie v kresle, kde sedala ona. Naslúcha výkladom Krottendorfera o rímskej a gréckej dobe alebo zošediveného Tornaria o živote a smrti veľkých božích mužov.

— Akosi sa mi nezdáš, chlapče, — krúti, otec hlavou starostlivo. — Sedíš, vysedávaš.

- Veď sa učím, otecko.

— Áno, — prisvedčí i sivý Tornarius. — Rehor je výborný studiosus, vaša milosť. Pravý opak Gašparov — pravý opak.

— Ani to je nie dobre, duchovný otče, — stisne Tribel mäsité pery. — Mal by sa hýbať. Vyjsť si s nami na poľovačku. Zaveseliť sa. Takto sa mu sadne krv, a čo potom? Koho ja ešte mám?

— Máš dcéry, otecko!

— To veru, — začne chodiť po izbe. — Rosina je už tam u Orlaych, Mária pôjde tiež dnes-zajtra za Révaym, a čo potom ja? Pre koho sa trápim?

— Máš ešte Gašpara!

— Nie je mojím synom, — sčervenie mu silný krk i uši zachodia. — Konšpiroval proti mne tu, konšpiruje i tam, kde je. Usilujem sa založiť pevný hmotný základ rodine Tribelov de Jarisch et Ivanovitz a on, kde môže, robí mi proti. Je to dieťa? Je to syn?? A mať ho potom v srdci? Nikdy, nikdy, — vybúši z tej mohutnej postavy, blýskajúcej očami. — Ty, Rehor, — zmäknúc naraz pristúpi k nemu bližšie a chytí ho za ruku, — ty si jediná moja nádej. Dcéry vyplatím, budú spokojné — ostatné bude tvoje! Jeho, duchovný otče! — obráti sa k Tornariovi. — V tebe má ešte skvitnúť rodina mojich otcov. I skvitne, porastie, ale musíš žiť — zdravý a silný a dobrej vôle! Pôjdeš s nami do Predajnej?

— Kedy?

— Dnes. Vyvezieme sa.

— Pôjdem, keď chceš, otecko.

— Nie keď ja chcem, — zdôraznil otec. — Ty chci, ty! — ovinie mu mohutné rameno okolo tenkého krku a privinie ho k sebe. — Ty to musíš chcieť sám!

— Ja chcem, otecko, ja, — uprie naňho syn veľké oči. — Veď je žiť sladko. Mária je taká veselá a závidím jej. I ja chcem byť veselý. Lež prosím ťa o čosi, otecko.

— No?

— Prepusť Socovského z väzenia.

— Socovského? — ochladne naraz Tribel. — A čo ty máš s ním?

— Nič, otecko… Ale mne sa sníva v noci s mamou, ona mi vraví… I s Júliou sa mi sníva. Vidím ju smutnú, ruky zalamuje, akoby ma len prosila… Neviem na to hľadieť. Keď sa preberiem, nemôžem zaspať a potom je mi celý deň nevoľno. Pustíš ho?

— Ťažká vec, Rehor… ale — uvidím. Tebe kvôli…!

Vtom vojde Žofia, vychudnutá, biela, oznamujúc sucho príchod pána slúžnodvorského Hudobu. O chvíľu sú už spolu i s Meškom v priestrannej pracovni s radom vyberaných fajok na poličke a s nádherným výhľadom na Pohronie.

Nálada je však po Hudobovej správe nesmierne stlmená. Tribel hryzie si do gámb a posmešne merá Mešku pohľadom. Meško nemôže ani obsedieť, ale chodí hore-dolu po izbe. Iba slúžny žmurká si spokojne ako vždy. Vybaví si povinnosť, niečo zje a vypije a ide ďalej.

— No či, domine spectabilis, — prvý prerečie Tribel, keď sa dvere za slúžnodvorským zavreli, — začneme to oznove?

— Začneme!

— Váš vtip odstrániť Júliu, ako vidím, nepodaril sa, — napcháva si palcom fajku, dobre mu netreskne. — A stál ma čertovsky mnoho.

— A viete, kto nám pokazil plán?

— Kto?

— Vaša krv.

— Gašpar?

— Gašpar.

— Hm, — krúti otec hlavou, — tak Gašpar je lepší advokát ako vy.

— Advokát nie, — uškľabí sa jurátus, — Ale chlap je prebíjaný. A do čoho raz zahryzne — nepustí to. Potvorský chlapec. Viete, že Zrínyi preňho musel z Bytče a kastelán vyletel ani šíp. Hudoba priniesol mi od neho list zo Zvolena.

— Čo by sme ho azda opatrili teraz?

— Nie, vaša milosť. Len by rád od vás odporúčanie na Vígľaš.

— Dobre — dostane. — A, — zadíva sa dlho Meškovi do očú, — čo teraz my?

— Zverte to na mňa. Buďte spokojný — my nesmieme prehrať, ani ustúpiť nesmieme. Dajte mi plnú moc a uvidíte, ako si s ich mandátom poradím. Dáte mi?

— Dám — ale Socovského mienim prepustiť.

— To nie, — nakriví Meško tvár. — A práve teraz. To by sa zdalo ako strach pred tým, čo príde. A my nesmieme ukázať strachu.

— Ale Rehor si to žiada.

— Hľa, už sme tu. Rehora zas žiada Mária. Oni však nevedia, o čo tu ide. Uľaviť mu môžte, ale prepustiť ho — nie. Až ho vyžiada súd. A konečne, sľúbili ste mi neustúpiť ani kvôli Rehorovi a Márii, sľúbili?

— Sľúbil.

— Tak vás prosím v záujme veci sľub i dodržať. Ináč…

— Vzdáte sa obhajoby, — skyslí Tribel tvár.

— Uhádli ste, vaša milosť… — prisvedčí právny zástupca. — Prepustiť Socovského zo svojej vôle znamená — uznať nesprávnosť uväznenia. To mi nesmiete spraviť. Ani nespravíte.

— A čo Rehor? Môj Rehor…?

— Povie sa mu, že je Socovský už v Brezne. Do väzenia pod mincovňu, ak mu ľúbo, môže nazrieť. Väzeň sa v noci prevedie do baštovej cely a je to. Dobre?

— Nedbám.

— Spoľahnite sa, vaša milosť, — chytí ho Meško dôverne za ruku. — To by musel byť čert pritisnúť ma k stene. Zákony sú ako hora, len blázon a hlupák dá sa tu chytiť a nevie si odťať poriadny konár na kyjak. Uvidíte, čo im ostane v ruke z toho mandátu, čo si vyžobrali od palatína!

V takomto sebavedomí dostaví sa Meško na určený deň pred súdnu stolicu do Zvolena. V súdnej sieni samé známe tváre, Gyürky, Hudoba, Lukavický, Névery, červenák Ruttkay… Iba Brezňania majú zas nového obhajcu, obstarného, zato pohotového Muraközyho, ktorý na protest Meškov proti palatínovmu mandátu udrie hneď na to najprvšie:

— Slávny súd, — prehovorí povýšeným hlasom. — My tu hájime právo a spravodlivosť, kým sa na Ľupčianskom zámku deje neslýchané bezprávie. Pán Gašpar Tribel väzní tam breznianskeho richtára, Izáka Socovského — a to protizákonne. Vrhol ho do okov, hladom a smädom morí poctivého človeka len preto, keď si on ako poriadny predstavený bráni majetok svojho mesta. Žiadam, nech je Socovský hneď pred tento súd predvedený a súdený — ak ho jest prečo súdiť. Ostatní obžalovaní nech sú sprostení Tribelovho prenasledovania tým viac, keď podľa uznesenia palatínskych zmierovacích sudcov majú byť všetky pravoty až do vybavenia sporu o škriepne pozemky pod Vepram — odložené.

— Slávna súdna stolica, — ukloniac sa Meško, zmerá svojho protivníka Muraközyho zvysoka. — Pán obhajca spomína tu akési bezprávie, čo sa deje Izákovi Socovskému na Ľupčianskom zámku, kde je tento držaný v istote a v náležitej kondícii, aby nemohol ďalej štvať a búriť pokojných mešťanov. Ak sa mu deje krivda, nech sa bráni patričným spôsobom a dostane odpoveď. Na žiadosť oslobodiť spoluobžalovaných odpoviem, až budem mať v rukách odpis palatínovho mandátu, o ktorý týmto žiadam. My od zákonitého a právoplatne vydaného rozsudku na smrť pre zavraždenie a pohanenie vdovy Doroty Polónych nemáme prečo odstupovať. Ani neodstúpime v nijakej čiastke. Naopak, žiadame týmto, nech sú i ostatní obžalovaní v zmysle rozsudku lapení a uväznení…

Sudcovia vypočujú reči i dlhočizné alegovania ako vždy — trpezlivo. Gyürkymu sa niekdy zazívne, Hudoba si požmurká a červenák Ruttkay obhrýza si pero. Čo tu robiť? Napočúvali sa toho i len v tejto veci do zunovania. A kde je ešte tomu koniec, keď sa všetko krúti okolo samého samučičkého začiatku? Niektorí zo sudcov i z početného poslucháčstva kladú si ruky pod bradu, alebo prst na čelo — tí sa zaujímajú o podivnú právnu naťahovačku a postup nebývalej žaloby.

— Meško to neudrží! — šepcú si tu i tam do ucha.

— No, on sa nedá Muraközymu. Uvidíte. To je kaukliar práva, akého niet naširoko. On vraj myslí, právo patrí tomu, kto vie so zákonom narábať!

— To bolo tak — i bude.

Súd po dlhých poradách vypovie konečne výrok v zmysle dôvodov Muraközyho. Podľa rozhodnutia palatínových povereníkov i samej súdnej stolice majú sa pravoty odročiť, kým sa úžitok škriepnych pozemkov pod Veprom s konečnou platnosťou nerieši. Dotial pán Gašpar Tribel nemá čo prenasledovať Brezňanov a Socovského má vypustiť na slobodu.

Pri týchto slovách však vojde do súdnej siene sám záložný pán Ľupčianskeho zámku. Ukloní sa sudcom, ukloní sa poslucháčstvu. Pohľad jeho však spočinie na Meškovi, ktorý už i vyskočí ani podpichnutý. Oči mu sršia a tvárou samý sval a samý nerv myká to ako v najväččom rozrušení.

— Protestujeme… protestujeme! — zavolá rozhorčene. — To je rozsudok nezákonný! Nech sa pokonáva správnosť palatínovho mandátu a pritom nech dokazujú obžalovaní svoje krivdy. — Ináč, — stretne sa mu zrak s Tribelovým, — pridržiavame sa rozsudku o pokute na smrť a vyhostení.

Sudcovia pozrú na seba, tu zas na Tribela a zas na Mešku. Ruttkay mrkne na Gyürkyho, akoby mu len chcel povedať — Benedikt, nezabudni na jalovicu! — O chvíľu sa utiahnu a opravia ortieľ: Socovský má byť vydaný, ale do rúk podžupanovi. Tento smie ho prepustiť len na jeho osvedčenie a na záruku mesta.

— Hm, pán je pán, — fľochne kto-ten z poslucháčov na Tribela, čo si sedí rozkročmo na stoličke a odfukuje.

— A jednako to nevyhrá, — hegne sused suseda. — Nie je na svete len paragraf. Je i spravodlivosť!

— Hľaďte len, — povstáva ruch, — však je ten obhajca ešte nie spokojný!

A ozaj — Meško sa znovu zdvihne, zaprotestuje i proti takému rozsudku, lebo Izák Socovský má ostať vo väzbe. Ak vraj i má byť vydaný podžupanovi, nech ho tento neprepustí. Ináč musel by zakročiť i proti nemu v zmysle zákona z roku 1495 pre porušenie úradných povinností a stihlo by ho homágium — 40 zlatých pokuty!

— Ten chlap si trúfa, — hľadia už i sudcovia mrzuto jeden na druhého.

Podžupan Gyürky natiahne najprv kyslú tvár. Hneď sa však uškrnie. Tribel vstáva, kynie rukou svojmu zástupcovi nepokračovať. Ľudia sa vysypú na nádvorie a diškurujú po hlúčkoch.

— Pekná komédia, — počuť tu i tam. — Tí sa ale chytili dotuha!

— Ba len kedy sa to skončí?

Pokonávanie odročí sa na neskorší čas. Nariadenie rozsudku o Socovskom ponáhľajú sa vykonať. Prítomní Breznania s Dubeciom v čele idú hneď za podžupanom Gyürkym, žiadajú prevziať väzňa od Tribela a prepustiť ho na záruku mesta, čo dá — akúkoľvek.

— A myslíte to hneď? — hľadí tento na nich ukonano.

— Hneď, vaša milosť, pán podžupan, — ukloní sa notár Dubecius. — Počúvať, Tribel nezná voči starcovi milosrdenstva. Väzní ho ako ozajstného vraha, drží ho o hlade a smäde prikovaného. Kto vie, čo je už s ním! V takom stave je i chvíľka drahá.

— Veru tak, — prikyvuje i zavalitý Siedem, vysoký Štefanko, piskľavý Svorád a ostatní. — Ktovie, či ho ešte nájdeme pri živote!

To pohne Gyürkym. Vie, ako vykročí z domu, Lukavický hneď bude zas pri jeho švárnej Kate. A už ho to začína i mrzieť. Ale povinnosť je povinnosť! Dá zapriahnuť do štvorky a ide na Ľupčiansky zámok.

Socovského nájdu v baštovej cele, obklopeného všetkým pohodlím. Ostarel načisto, vrásky na tvári prehĺbené v rance, vlasy a brada ani sneh, oči matné, postava zlomená.

Keď uzrie podžupana a počuje, že môže domov do Brezna, nehne brvou, akoby ani nechápal. Len ako vojde kmotor Siedem, vstane, padne mu okolo krku a zaplače.

— Pôjdeš s nami, kmotre! — teší ho tento. — Domov!

— Domov? — zadíva sa richtár zvlhnutým zrakom, akoby nevládal pozbierať si myšlienky. — A kedy?

— Hneď!

To sú jediné slová a potom akoby sa len prepadol do seba. Mĺkvo sadne do breznianskeho mestského hintova. Nikomu nepodá ruky. Len keď vyjdú z Ľupče, utkvie ten jeho kalný zrak na bielych hradbách, pravica ani suchý konár zdvihne sa a zahrozí.

Preklína? Nik nevie! Ústa sa i pohnú, lež nečuť z nich slova.

— Ten človek musel ukrutne mnoho vytrpieť, — žmurknú na seba Siedem a Štefanko. — A za nás!

Svorád a ešte niektorí z radných dôjdu na koňoch do mesta oznámiť, že je i Socovský už na ceste domov. Chýr letí z úst do úst a hneď je všetko na nohách. Siedemová beží ku kmotre, čo sa vláči ani tieň po dome. Tu ľahne, tu vstane. Posiela dcére do Bytče list za listom po Daňovi, ktorý je rád, keď môže s Júliou aspoň pár slov stratiť. Odpoveď ju zdvihne, ale to netrvá dlho. V noci nemôže spať, len čo preplače na posteli. Ak ju sen zmôže, vidí Izáka okovaného do pút, ako ho trápia, moria a s výkrikom sa zobudí.

— Kmotra, kmotra, — volá Siedemová na ňu už zo dvier naradostená, — Izák ide, Izák…

— Izák? — rozjasní sa jej naraz popolavý obličaj. — A ozaj?

— Krištof došiel na koni samá pena a už je toho plné Brezno.

— Ach, pane bože nebeský, — zdvihne Socovská ruky k nebu a zamáva, akoby sa chcela niečoho chytiť a stratiac rovnováhu, klesne na podlahu. Jest s ňou dosť roboty, kým príde k sebe.

— Je ti niečo, kmotra? — vystaráva sa Siedemová sediac vedľa nej v kuchyni na lavici.

— Nie, — usmeje sa táto spokojne, — nič mi je. Dobre, keď už len ide!

Zatiaľ ulica od Valaskej a rínok po Socovských výstavný dom plní sa národom. Keby to bol nejaký cudzí človek a hodnostár, čo sa blíži, nesmel by nik z domu. Iba oknom smel by sa podívať na príchod hosťa. Teraz je však inak. Vracia sa domov richtár Socovský z väzenia, kde trpel za mesto. Čo má nohy, všetko sa to hrnie. Starci i dospelí, mládež i deti — čakajú, vyčkávajú: idú, či nejdú?

Deň sa už dobre predĺžil — ale slnko zapadá a ešte nič. Narýchlo zostavené bandérium ide hlave mesta oproti do hustnúceho šera.

Odzvoní sa na večer a ľud na uliciach stojí ako múr. Deťom sa nechce spať, starší sú odhodlaní čakať hoc do bieleho rána. Zapália sa lampáše, rozhoria fakle a ohnivá žiara pomaľuje rázovité banícke a roľnícke obličaje, z nich zračí sa húževnatosť a odhodlanie.

Hodina za hodinou sa míňa a množstvo stojí.

— Či ho len ten sup vypustí zo svojich drápov? — zapochybujú tu-tam.

— Musí! — vysvetľuje tíško Brnák, rečník ľudu. — To je zákon. Však pán podžupan šiel rovno ta s našimi. A tomu nebude Tribel odporovať!

— Že sa ten človek nebojí boha, — hovorí Petrich stará mať, už jej málo chýba do deväťdesiatky. — Takto ľudí trápiť!

— Čoby sa len bál! — šepcú okolo. — Myslí si, vystavím kostol a všetko je odpustené.

— To si on, myslí, — hmká Brnák. — Ale pán boh ho nájde. Nedarmo ho preklial starý Kerényi v Predajnej. Deti mu mrú, žena mu umrela, jedného syna vyhnal, druhý — len taká cintľavka. Gazduje — skývraží a nevie komu. Naňho sa vzťahujú slová žalmistu: nadarmo iste kvaltuje sa, zhŕňa a nevie, kto to poberie!

— Čoby len nevedel? — ozve sa vážený Rotarius. — Nuž Orlay to zoberie… a Révay!

— Dobre, to je však už nie jeho krv. Iné sú to už famílie. Ale ani nezaslúži iné, len aby ho pán boh vyvrátil z koreňa. Nech by videl, čo je to týrať a trápiť nevinných ľudí pre poctivosť a dobré svedomie. Tak nech sa mu stane ako Achábovi a Jezábel…!

— Amen… amen! — nesie sa tíško a vážne z úst do úst.

Konečne okolo polnoci počuť od Valaskej ťažké kroky bandéria. Fakle sa rozsvietia, lampáše zdvíhajú nad hlavy. Tmavý dav rozstupuje sa vo dva rady špalierom. Slovíčka nepočuť, pohybu nevidieť, akoby to ani nebol živý ľud, ale vytesaný z kameňa.

I sami jazdci kráčajú mĺkvo a vážne. Hlavy sklonené, tváre bledé, iba kone kde-tu vzopnú šije a zavirgajú.

Kade prejdú, všetky oči zosústredia sa na mestský hintov. Šedivá biela hlava Socovského zvisá bezvládne a svieti ako sneh do noci. Opiera sa na svalnatého Siedema, ktorý kmotra doslovne drží v náručí.

— Hľaďte, ako ošedivel! — ozve sa vlna za vlnou. — Ako ostarel!

— Ale nám ho doriadil ten oplan! — zosŕknu o niekoľko krokov ďalej.

— Žije? — Umiera? Veď ho skoro nepoznať. To je Socovský??

Pod Dúbravkou zahlaholia zvony. Ťahavo a velebne nesú sa kovové zvuky a bijú o srdcia zhromaždených.

Naraz zaznie plač. Tichá tlmená kviľba, čo sa uvoľňuje v nárek. Zásterky, vyrobené ťažké ruky, i drobné ženské a detské rúčky pristrú oči, z nich sa valia slzy nezastaviteľne. Svaly sa mykajú, postavy zachvievajú, špalierom to zmieta.

Ako keď sa rozplače rieka ťažkým, tlmeným bôľom.

— Pane bože nebeský… pane bože nebeský, — nesie sa popred domy s vystupujúcimi končitými štítmi. — Prečo nás tak tresceš? Vyhli sme sa Turkovi i Tatárom… i hajdúchom sme sa vyhli… a človek našej viery vydáva sa nám za ochrancu a ničí nás… pod spôsobom práva a spravodlivosti! Pane bože nebeský… pre naše, naše otcovské…!

Na rínku sa plač ešte stupňuje. Špalier sa úži, ľudia pristúpia celkom blízko a bozkávajú richtárovi ruku.

— Aspoň keď už ide. Aspoň že je tu!

V bandériu kráča si i Danko Siedem na Socovských belušovi. Pohľad na ten obraz ohromuje ho. Päsť sa zviera a na čele sedí mu mrak. Myslí na Júliu — nech to tak vidí, čo by ona? Prichodia mu na um jej slová o povinnosti mladých, čo nesmú nechať všetko bremeno boja na pleciach otcov. Títo sa vysilia, a čo potom?

V túto chvíľu cíti, nech by mu prišlo skočiť hoci do priepasti, z nej oheň šľahá po nebo, bodne beluša a — skočí.

Pred Socovskými je už celá hora fakieľ. Červená žiara odráža sa na oknách i v očiach vítajúcich svojho richtára. Pred bránou stojí Socovská so ženami. Vidieť na nej, čo všetko musela vytrpieť, ale je už pevná. Zďaleka pozná muža a ide mu v ústrety.

A keď si tie dve životom ubité duše padnú do náručia, neostane oka suchého. Po veľkom rínku nesie sa ston a plač radosti i žaloby. Šumí v pučiacich korunách stromov a zalieha ako ťažký kameň na krovy domov.

Plače celé mesto — plače nárekom.

A spod Dúbravky zalieha do duší ťahavý ohlas zvonov, žalujúc, tešiac a upevňujúc vo viere.

— Pre koho musí naše mesto takto trpieť? — utiera si oči Štefanko. — Už to trvá roky — azda bude večne?

— Kým budeme mať takého Lazara a Cocavina, ujec, — pristúpi Danko Siedem bližšie, podržiac beluša za kantár. — Nebyť tých — ani tohto by nebolo!

— Lazar a Cocavin… Lazar a Cocavin, — zahučí v zástupe. — Hej, oni sú tomu na vine. Nepriatelia vlastnej krvi. Oni nás vydali do rúk Tribela, oni pomáhajú Meškovi vláčiť nás a žalárovať, fuj…!

— Čože im — nám je fuj, keď to trpíme! — zarinčí čísi hlas. — Kto sa nechce česať, vši ho zjedia.

— Tak je! Nesmieme to trpieť. Oko za oko…!

Pod Dúbravkou zmĺknu zvony. Fakle hasnú i lampáše. Mešťania vracajú sa na odpočinok. Nastáva tma, hustá — mohol by ju sekať. Netrvá však ani dobrej polhodiny, zastone úder na najväčšom zvone, za ním druhý, tretí, pomaly v prestávkach jeden za druhým.

— Horí… horí…! — rozštiepi mĺkvu tmu hlas ostrý ani dláto. — Horí!

Nad mestom vystupuje ohnivý stĺp dymu, osvieti domy ako vo dne a žeravé iskry s praskotom nesú sa kamsi do poľa.

Ulice oživnú za chvíľu. Ľudia pobehujú sem-tam, kričia a spytujú sa, kde, čo?

— Ajajáj, — trasie sa Grunelovie Sabína pred mestským hostincom, len práve čo si ľahla, — krásne osvetlenie. Rínok je ani pri veľkej lampe. Len z čieho tá lampa svieti?

— Humná horia, humná! — beží akési chlapčisko pre pomoc. — Cocavinovo.

— Tak? — sú si hneď zvedavci na čistom. — No, keď horí, nech si pán hasí sám. My si svoje ochránime!

— Nech mu ide pomáhať Gašpar Tribel, keď sa mu podpísal.

— Hej, teraz sa už Agneši môže blysnúť v očiach. Teraz hej!

— Poďte, ľudia, do pomoci! — volá mestský sluha Ondrej Kuklič na zástup.

— Len si ty, Ondrejko, bež sám, — vysmejú sa mu. — Tí tam nám už roky podpaľujú mesto. Bolo by ich do ohňa hodiť!

Veľké, priestranné humno zatiaľ horí a soptí plameňom. Ešte dobre, že je už krmu a slamy málo. Ináč mohlo byť i horšie ako zle.

Ľudia postávajú okolo a mlčia. Hľadia skoro nečinne, ako padá roh za rohom do žeravej pahreby, vyhadzujúc tisíce iskier ku krvavej oblohe.

— Čo sa tu naškierate? — okríkne chlapov Agneša, vždy ostrá do rečí. — Alebo pomáhajte, alebo ta choďte domov!

— Nono, panička, — fľochne na ňu spod hustých obŕv tribún Mereš, — len nie tak zhurta. Mali by sme vám pomôcť, ale kam?

— Veď ste nám už pomohli! — vybuchne zo ženy hystericky, ani keď padá zrub do pahreby. — Pekne ste nám pomohli!

— Tribel vám to zaplatí, Agneša, — zavolá ktosi posmešne.

— Už i Lazar horí, — počuť zo dvora, kde ručí povypúšťaný dobytok a mravčia drobné deti. — Padla plácha…

Časť ľudí uteká dvormi k Lazarovcom. Musia prejsť cez Uličku. Ohliadajú sa, ale nič. Ticho je a šero. Na dvore stojí objemná Lazarová s dcérou Málou a božeká. Ona už večer, keď čula o príchode Socovského, tušila — niečo sa stane. Splašene upiera oči na vybuchujúci ohnivý stĺp a na ostro ožiarené štíty zadných stavov.

— Jaj, len by sa otcovi nič nestalo. Jaj…

— A kde je, mama?

— Iste striehne pri humne kdesi. Len by si dal pokoj s nimi. Čo som sa mu navravela, — zalomí rukami.

— Čo som sa mu len navravela!

Jakub Lazar zatiaľ s paholkom i so synmi Jánom a Štefanom obchádza si veľké humno, stavané ešte za jeho otca na dva záčiny. V hrsti zviera sekeru, jej ostrie blysne tu-tam, lomiac lesk plamennej, červenej žiary.

— Nech sa opovážia, — šomre si popod nos. — Nech!

Oheň však už i kľaká, obloha tmavne a nik sa neukazuje v tie strany. Hlásnici po okolitých obciach žmurkajú spokojnejšie a odtrúbia si dve na volskom rohu. Starý Trangoš na Ľupčianskom zámku vracia sa i s Francom z bašty, skadiaľ hľadel dobrú chvíľu na ožiarenú oblohu.

— Nech ma čert vezme, — pustí pomedzi zuby, — ak to nerobia v Brezne ilumináciu pre Socovského.

— A platí ju Lazar a Cocavin.

— Istotne.

— A čo naši? Starý pán je, tak sa mi zdá, hore.

— Bude u Rehora. Ten šuhaj je nesvoj, kašle a starého to veľmi trápi. Zháňa lekárov až v Tešíne a po Viedni. Meško má čosi s Dubravickou. I teraz je kdesi v Predajnej. Žofia nevie nič?

— Nie… zachodí k nej zriedka.

— Keď má pani Helenu.

— Nemá! Na to sa on už nedá i vzhľadom na šéfa. Žofii povedal len to, že on dá Brezňanom mandátu! Chytí ich vraj, až sa im v hlave zatočí. Ten človek od istého času nespí, neje, kde by sa mu chcelo milovať? S Helenou má akiste nejaké plány.

— Len čo a aké?

— To sa uvidí. On do Predajnej nechodí pre hubičky, keď ich má i tu dosť a nechutia mu. To by bolo pre Gašpara vysliediť.

— To už hej. Ten šuhaj má nos. Ale kde by ten šiel teraz od Júlie?

Ráno dôjde Meško za Tribelom duševne rozorvaný.

— Cocavina vypálili v Brezne, — referuje trhano. — S Lazarom tiež môže byť všelijako.

— Čo po nich? — pohodí zámocký pán ohromnou rukou ľahostajne. — Načo sú nám?

— Treba, — zmraští sa suchá tvár. — Oni nám držia svedkov proti Socovskému a jeho kompánom.

— Domine spectabilis, — uprie Tribel pohľad na pravotára s akousi tajenou bolesťou, — prestáva ma vec zaujímať. Rehor spal zle.

— Rehor príde k sebe, domine magnificentissime, — zosústredí Meško všetku silu vôle, čo by rád preniesť na svojho klienta. — A my nesmieme ustúpiť, ani prehrať! Je to v záujme vašej cti a v hmotnom záujme famílie!

— Dobre, — zamrví klient nervózne prstami. — Vy sa mi o to starajte. Ja mám teraz iné starosti.

— Prosím, — ukloní sa jurátus. — Všetko zariadim — nemusíte sa o nič starať. Práve idem z Predajnej.

— Čo tam?

— Hovoril som s pani Dubravickou. Ona musí v záujme veci presídliť do Zvolena.

— Nech teda presídli.

— Na to však potrebuje peniaze.

— Peniaze a zasa len peniaze, — sčervenie Tribel a začne sťažka dýchať. — Neviete vy už, domine spectabilis, rozumnejšieho slova? Napokon takto vydám, viac, než stoja všetky pozemky pod Veprom.

— Keď chceme vyhrať a musíme vyhrať, — neustúpi Meško, — pani Dubravická potrebuje vo Zvolene pekne zariadený dom. O ostatnom som sa s ňou už dohodol. Teda máme Brezňanom ustúpiť, alebo?

— Nie, — navrú na tom vysokom čele a silnom krku žily. — Prostriedky dám. Robte, čo viete — lež kým sa vás neopýtam ja o veci, nehovorte mi o tom. Teraz práve máme dosť na hlave.

— Ako rozkážete, — uškrnie sa pravotár a ide po svojej povinnosti.

Tribel hľadí za ním a je akosi rád, keď je už preč. Cíti, ten vychudnutý človek má zvláštnu moc nanútiť svoju mienku, zaujať plánmi, poputnať paragrafmi a najmä — vyťahovať peniaze. Druhému by sa iste vzoprel — jemu sa i vzoprie a on jednako len dosiahne svoje, čo je vlastne toto podivné pletivo svalov, nervov a intelektu? Obhajca pravdy? Strážca práva a spravodlivosti?

— Žonglér, — ozve sa mu na dne duše, — žonglér zákonných článkov a paragrafov. A ja… ja, — stisne mäsité pery, — nemôžem už byť bez neho. Keby už bol aspoň Rehor zdravý, keby!

Zájde za synom na druhé poschodie. Nájde ho na pohovke pri okne s Tornariom čítať postilu. Veľké švabachové riadky objemnej knihy namrzia ho k hnevu. Radšej by videl syna cválať na koni, predierať sa za psami lesom. Ale toto — len sedí, učí sa a marnie.

— Ako sa máš, Rehor? — hľadí na svojho dediča starostlivo.

— Dobre, otecko.

— Prišiel som ti voľačo povedať.

— Čo, otecko?

— Socovský je už doma.

— Ozaj? — vyjasní, sa tá drobná jemná tvár. — Meško mi to vravel pred niekoľkými dňami. Neveril som mu — vieš, jemu je ťažko veriť.

— A mne veríš?

— Tebe — áno. Ty nemáš také podivné oči a nenosíš masku na tvári ako on.

— Mne môžeš veriť, — sadne si vedľa neho a privinie ho k sebe. — Rehor!

— Ďakujem ti, otecko, — usmeje sa mladík. — Som rád, veľmi rád. Už ma to nepotrápi vo sne. Predstavujem si, ako sa poteší Júlia. I sestrička bude mať radosť. Ďakujem…

Tribel zmäkne pri týchto slovách ako vosk a vyhŕknu mu slzy.

— Necíti sa dobre vaša milosť? — skloní sa Tornarius.

— Nie, duchovný otče, dobre sa cítim! — snaží sa Tribel ovládať. — Len mi prišlo ľúto. Vy viete, čo som už prestál smútku. Mohlo by už byť dosť.

— Kto rozsmúti, ten i poteší, vaša milosť.

Tribel sa však márne úfa poteche. Stromy zakvitnú, i ovocie zreje v zámockej záhrade, lež radosti nepribúda. Dôjde lekár z Tešína i z Viedne. I za čas sa zdá, kašeľ popúšťa Rehora. Začne i jesť. Svitnú chladnejšie dni a je zas horšie.

Mária sedáva v bratovej izbe a opatruje ho i so Žofiou ako matka. Vyjde s ním na chodbu, pobudne v nádhernej kvetnici na slnku pod baštou. Vypráva mu o Orlaych, kam sa niekedy — až bude lepšie — vyberú. Doberá ho, ako jej musí byť družbom na jeseň alebo najneskoršie na jar, keď príde pre ňu Révay a na zámku bude radosti a veselia…

A brat sa i zbiera. Vidno — rád by žiť.

— Mária, — lapí raz sestru dôverne za ruku, — chcel by kohosi vidieť. Vieš koho?

— Neviem, Rehor.

— Poviem ti, ale nevyzraď.

— Nie!

— Júliu Socovskú, — zažiaria mu vpadnuté veľké oči.

— To je ťažko, — krúti Mária plavou, kučeravou hlavičkou. — Tá je ďaleko a nepríde k nám.

— Prečo?

— Pre, — zamýšľa sa dievča, — pre Mešku, vieš?

— A ja by chcel byť s ňou, — stisne sestre tuhšie ruku. — Bolo by mi lepšie. — Napíšem Gašparovi — ten je tam.

— Napíš.

Rehor vezme papier — píše, píše. Napíše list bratovi Gašparovi do Bytče, zabalí ho, zapečatí i posla vystrojí. Ešte sa však tento ani nevráti a neveľký zámocký zvon smutno zahlaholí.

V kaplnke, potiahnutej čiernym súknom, zas stojí katafalk, na ňom — ako vo sne — odpočíva Rehor, dedič Tribelových majetkov a stĺp — zlomený stĺp famílie. Tvár jeho je pokojná a jemná ako tvár dievčaťa. Voskovice sa rozhoria, kvety rozvoňajú a spred oltára nesie sa tichá modlitba z úst otca Tornaria deň po deň za dva mesiace a dvadsať dní.

Tribel upadne znova do ťažkého duševného stavu ako po smrti manželky Rosiny. Ba je to vo zvrchovanej miere. Nevie, že je Meško vo Zvolene a pani Helena Dubravická združuje tam elitu mesta v svojom pekne zariadenom príbytku. Odtrhnutý od sveta žije svojmu smútku. Gróf Blömstein a iní priatelia obávajú sa už i o jeho zdravie. Vo dne presedí v kaplnke, v noci služobníctvo počuje, ako kričí, spomínajúc Socovského a Kerényiho.

— Kerényiho kliatba! — šepce sa v kuchyni, po chodbách i po nádvorí a kto môže, stratí sa zo zámku.

Istého dňa dôjde zakuklený jazdec na spenenom koni, sprevádzaný mohutným psiskom. Nazrie do kaplnky a pobudne tam chvíľu. Staví sa i dolu v ľupčianskom chráme a ako prišiel — zmizne.

— Gašpar… Gašpar bol na zámku! — dávajú ľudia po kútoch hlavy dohromady. Nik sa však s tým neopováži ďalej.

Zosnulý spí si na čiernom katafalku vo chvejivom záblesku sviec a nič ho viacej nevyruší. Na jeho prsiach skvejú sa tri krásne biele ruže, previazané stuhou, na nej čítať niťou vyšité: Júlia — Rehorovi.