ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tribelovcom po skončení pokonávky na Čiernom Hronci ani na um neprichodí vrátiť sa na zámok. V Predajnej je majer, kde je všetko prichystané na poľovačku a dobrú zábavu. Tu sú zemianske porty i sedliacke a želiarske chalupy, kde už tomu rozumejú. Rybárovci, Šuhajdovci, Koleničovci, Frgolcovci už vedia, aké má panstvo pasie, keď sa rozvirgoší. Sem zachytí záložný pán Ľupče svojich hostí, podžupana Radvanského, plešivejúceho Gyürkyho, červenáka Ruttkayho, i zapiatych Bystričanov, Müllnera a Hammermanna. Tu majú nájsť spoločnosť i Hudoba a Lukavický, až okopcujú medze.

Kasnár Dubravický nebude chybovať. On i tak vie, kde je jeho miesto. I šedivý Kerényi to vie. I celá Predajná. Helena Dubravická, pani v kvete, samý vtip a oheň, má starosť na všetko. Ak by jej čo neprišlo na myseľ, tu je čertov syn, starý hajtman Trangoš. Ten už rozumie, čo sa pánom páči.

— Pss! — a Beluše stanú na širokom dvore. Psiská zaštekajú, — vhrčí i druhý koč.

Majer na pohľad nesľubuje mnoho. Budovy nízke, okná mrežované. Ale v oknách kvety, červené, plné muškáty a fuksie. Musí tu byť rúčka, čo sa stará o to.

— Nech sa ľúbi, vaša milosť, — víta došlých Dubravická, blysnúc na Tribela koketným úsmevom. — Nech sa vám páči, páni, sem! — ukáže na odchýlené, nízke dvere.

Vojdú do prvej, takzvanej poľovníckej izby. Kde len oko pozrie, — samý roh, jelení, srnčí a koža medvedia, vlčia, líščia i z divej svine. Stôl i stoličky, ešte len i veľký luster, visiaci z trámu, celý poskladaný z jeleních parohov.

— Máš tu, pekne, carissime, — ohliada si Radvanský parohy, unikáty. — Schön, sehr schön, — prisviedčajú i zamĺkli Bystričania, Müllner a Hammermann.

— A tu ešte ako! — nazrie Ruttkay zvedavo otvorenými dvermi do druhej i tretej svetlice, híkajúc akoby tu bol prvý raz. — Samý koberec, pohovka, kreslá, obrazy, zrkadlá, aj aj aj!

— Kto by to len tušil za tými mrežovanými oknami? — hladí si prísažný Gyürky prešedivenú bradu. — Taký raj!

— A to hneď i s anjelom, — mrkne červenák na Helenu, chovajúcu sa tu nenútene, ako domáca pani.

— Jaj, vy! — šľahne ho dáma vyzývavo žhavým zrakom. — To by tých anjelov muselo byť. Všetci máte po jednom, po dvoch.

— I po viac, — uškrnie sa Tribel. — Hehehe! Ale, páni, nech sa vám páči! — núka ich hneď dohánom a fajkami. — Cíťte sa ako vo svojom. Lež, ak dovolíte, dlho sa tu dnes nezdržíme. Niečo si užijeme, — berie ich za ramená k stolu, čo je raz dva plný studeným mäsom i vínom. — A potom, ak vám vôľa, nocujeme v chate na Zlatoborskej. Čas je vhodný, ľudia sú už vykomandovaní. Ráno si môžeme zapoľovať…

— Vivat, vivat! — pripíja sa a krv zaihrá. — Ad multos annos!

Ešte pred západom slnka dá sa spoločnosť k horám na ľahkých vozíkoch. Notár Ruttkay nedbal by i ostať. Konečne, on diviaka len nedávno zabil v predajnianskych horách, ale takú diviačku ako Helena…! Keď však idú všetci, musí i on. Dostane, ako ostatní, dlhú fajku a ešte dlhšiu kremenicu s dlhým lamárom. A — hio!

Kolesá škrípu po skalách, vozík sa mece ako posadnutý. Panstvo to zunuje i idú pešky horou vedľa hučiaceho potoka. Zopár urodzených pánov pridá sa k nim i z Predajnej. Dvaja Rybárovci, otec so synom, dlhonohý Šuhajda. Tí poznajú terén azda lepšie ako starý Kerényi. Sedliaci vyjdú nocou na označené miesta, odkiaľ sa začne hnať…

Už sa dobre zotmie, keď dôjdu k chate. Je to prostá drevenica s ohromným pitvorom a komorou. V pitvore je veľké ohnisko i s trojnohou na prehorenom uhlí. V komore zas niečo plechového náčinia.

O chvíľu chata oživne. Na ohnisku zapraská oheň, i v izbe na kozube. Predajňania nasekajú čečiny, ustelú na podlahu — a môže sa spať…

Komu by sa však chcelo?

Ruttkay s mladším Rybárom, takto mládencom k životu, vykrámia v komore panvicu. Nalejú do nej ražnej a postavia trojnohu na oheň. Rozpražia masti, zamiešajú medu a je nápoj ako malvázia. Pán notár slávnej župy je odborník!

— Nech sa páči dušičku oživiť! — prinesú za poriadnu buteľu do izby, kde panstvo povyvaľované na čečine vypráva si poľovnícke a vojenské historky. Také, čo sa stali, i také, čo sa ešte len majú stať. — Nože si z tejto, vaša osvietenosť! — ponúkajú Tribelovi.

— Eh! — potiahne si z chuti, až vidieť pri žiare z kozuba, ako sa mu krv ženie do tváre. — Dobrá! Mohol by si z nej glgnúť i náš najmilostivejší kráľ, jeho jasnosť Matej druhý! Eh! — mľaskne gambami, utrie si fúzy rukou a podá fľašu Radvanskému. — Chcel som vedieť, či je nie barina. Nože si…!

Pochváli podžupan. Pochváli i prísažný. I Nemci pochvália. A ide to dokola, kým len jest čo na dne. Poslednú kvapku po Šuhajdovi vycedí Rybárov syn ako najmladší.

— Hm, — natiahne sladkú tvár, — ako mater cicať! Sedliacka, ale dobrá!

— A čo si myslíš, holobradok, — fľochne naňho Gyürky, — azda sedliak nemá nič dobrého? Má… Len vždy stone, potvora, a pánom závidí!

— No, už len, — vyfukuje si fajku starý Rybár, — má, čo má! A čo nemá — nemá!

— Ale všetko má! — nedá sa prísažný akosi nadureno. — Nič mu nechybuje. Vyspí sa, ako ja. Najde sa, ako ja. Jedno — čoho, ale mu chutí. I ženu má, ako ja…

— No, to už celkom nie, domine fráter, — zabručí Gašpar Tribel. — Zeman je zeman, keď ide o ženy a sedliak je len sedliak. Ty ako zeman môžeš mať svoju ženu a ale chceš i sedliakovu ženu alebo i dcéru. A on tvoju nie. Či tak, amice? — Tak je! Tak! — smejú sa všetci na vtipe.

— Ale koniec je jeden, — mračí sa Gyürky. — Odnechce sa mi ženy ako i jemu. Ba nám ešte prv. A to je tá spravodlivosť!

— Hahaha! — začnú sa sypať klzké historky. Iba podžupan Radvanský je ešte vždy vážny. Spomína vzrastajúcu nespokojnosť chalúp. Už sú vraj na konci. Turek bral, Tatár bral, hajdúch bral, i jeho jasnosť berie a niet už iba ak tá dušička v tele!

— A po tej siaha čert!

— Vraj čert a zeman! — tak hovoria.

— Treba ich len prísne mať a zemanovi dajú pokoj. Však by oni zemianstvo doriadili, nech je po ich. Keď sa kedysi vzbúrili, pálili naše kúrie, rabovali. I našej famílii ostali len holé múry domu. A naše ženy boli ich, — hudie svoje prísažný. — Eh, treba to len obtínať ako vŕbu. Obtínať a prísne!

— Lež i spravodlivo, — doloží Tribel. — A nedať poddaným zabudnúť, že sme všetci dietky božie. To je múdrejšie než dereš a drábska palica!

„Prečo má vždy i svoje preto,“ myslí si Trangoš, vystierajúc staré údy v kúte. „Náš pán rád stavia kostoly. I tu v Predajnej je v práci,“ mätie sa mu v hlave, kým smoliaky dohárajú na kozube. „On má rád všeličo. Kto sa len v ňom vyzná?“

Nespí sa mnoho. Na svite je už každý na svojom mieste. Hmla sadla v noci na Zlatoborskú hoľu, ale sa pomaly rozchodí. Zdravo je, až rezko.

Radvanského a Tribela zobrali Rybárovci na hlucháne. Starý vie, kde toká. A teraz je čas. Ostatní stoja na štande, bafkajúc z fajok a s dlhou puškou v ruke.

Gyürkymu dostalo sa miesta niže Ruttkayho. Sprava dýcha naňho pekná jedľová hora. Vľavo je priestranná čistina, porastená vysokou trávou a zakvitnutá lilavo, Prísažný usporiada si schlpenú bradu, naslúcha psiemu brechotu a hladí hore i dolu, ako zajímajú kruh sedliaci.

Slnko je už vysoko, čo nič nepočuje. Zamýšľa sa, čo doma Kata, žena ako mladá paripa, že ju staršiemu neobsedieť. Zas mu príde na myseľ, kde asi stoja tí Bystričania, Müllner a Hammermann? To sú sviatoční poľovníci. Pri nich je lepšie bližšie ako ďalej.

— Janko, Janíčko, počuješ? — volá z dlhej chvíle na Ruttkayho. — Už sa mi krv usedá v žilách.

— I mne, Beňadik! I mne! — odpovie tento. — Tu musíme azda do pňa diery vŕtať.

— A nevieš, Janíčko, kde stoja tí bystrickí schützeri?

— Tuším — oproti nám kdesi.

— No, na moj dušu!

Vtom zhrmí výstrel, ale voľakde vbok. Dolina sa rozvraví a niekoľko vtákov vyletí zo sihliny.

— Iste Radvanský strieľa na hlucháňa.

Praskne druhý výstrel. I tretí. A zasa ticho.

Asi za dvadsať minút začne sa búchať veselo. Prísažný Gyürky zdvihne pušku. Pozrie, či je dobre podsypaná a čaká v napätí. Zrazu hôrkou vyše čistiny zapraštia konáre, vysoká tráva sa rozvlní a vidieť čosi veľkého, tmavého.

— Bu-uch! — nesie sa po horách a psi zaštekajú, — Dolož mu, Janko! — kričí Beňadik na suseda. — Ešte sa hádže!

— Bu-uch!! — ozve sa znova ako z malého dela.

— To bude jeleň! Poďme ta!

Pušky nabijú znova a pozorne sa blížia. Poľovačka sa iste darí. Kriku je dosť i výskania. To je chvíľa poľovníckej rozkoše, z nej majú aj oni svoju časť. Ako sa však blížia ku koristi, Ruttkay sa len chytí za hlavu, natiahne tvár ani na kríži a spraví niekoľko krokov späť.

— Ja-lo-vi-ca! — pohodí rukou zúfale.

— Ja-lo-vi-ca? Nemožné! — vykročí Beňadik v tráve po krky, tušiac len žart. Hneď sa však spätí i on.

— Ježišmária! — zalomí rukami. — To sme vyviedli. Ja-lo-vi-cu zabiť!!

— Taký posmech! — mrzí sa Ruttkay. — Ja sa ani nevrátim do Zvolena.

— Ani ja. Prichodí sa nám obesiť alebo zastreliť. Ale potvory sedliacke, ako nám ju nahnali. Iste schválom. A odpratať sa nedá. O chvíľu sú tu.

V tom už i vyrazia psiská z hory a vrhnú sa rovno na jalovicu. Zaskolia, zabrešú, hneď však i stíchnu, akoby len chápali, čo sa stalo. Sadnú si, zdvihnú múdre hrivy a zahľadia sa na nešťastných poľovníkov. Tí sa len významne podívajú, zoberú sa a zmiznú, pustiac sa dobre nižšie dolinou.

Prichodia zhora i honci a zemania i sedliaci uškŕňajú sa jeden na druhého. Myslia si — iste Bystričania, Müller a Hammermann. Ale tí sa tiež uškŕňajú. Im sa podarilo zraziť poriadneho roháča. Vyjdú zdola i Gyürky a Ruttkay. Uškŕňajú sa ako ostatní. To je najmúdrejšie.

Radvanský a Tribel nesú si po peknom hlucháňovi. Tiež im však prejde vôľa, keď počujú, čo sa stalo. Spravil to, kto spravil — ale na kom to prischne!

— Ľaľať, naša Ružena, — čuduje sa predajniansky sedliacky richtár Frgolec, sipiac, že je tá dobre predaná.

— A komuže sa to pošťastilo? — zažmurká Tribel na Frgolcovho synovca, panského hájnika, mladého ešte chlapca. — Pravda tebe, Matej?

— Veru mne, prosím, pán veľkomožný, — pochopí hneď tento svoju úlohu. — Či to človek vie? Len kto ju sem zahnal, potvoru?

— Všetci ste ju hnali.

— Tá sa odtrhla od čriedy. Musela tu byť celú noc.

— Bolo, ako bolo, — rieši Tribel šalamúnsky trápnu situáciu. — A čia je tá jalovica?

— Moja, prosím ponížene, — vystúpi obstarný Frgolec a zvesí hlavu.

— Vaša, pán richtár? Tak poďte sem bližšie! Vyberiete si jalovicu na mojom majeri. Z tejto tu koža je moja a mäso vaše, chlapi…

— Nech pán boh živí pána veľkomožného! — zvolajú chudobní Predajňania a Lehoťania, až sa hora ozve.

— A ešte voľačo, chlapi, — zmraští Tribel čelo, potrasie vlasatou hrivou a zdvihne stisnutú päsť.

— O tomto ani muk. Zeman vie, taká vec sa stáva. A sedliak ak nevie, dostane sto palíc. Rozumeli ste?

— Rozumeli, — prikyvujú honci a obzerajú na zemi roztiahnuté poriadne hoviedko.

Tým je vec skončená. I zabudne sa na ňu. Pán Ľupčianskeho zámku vie, ako si panstvo zaviazať.

Okolo chaty je hneď rušno. Koristi je dosť. Niekoľko pekných srncov, Hammermannov roháč, a krásne hlucháne. Páni sa rozložia pod jedlinou zdriemnuť si. Rybárovci s hájnikom Frgolcom chystajú do kotlov. Pre honcov hovädzinu na guláš, pre poľovníkov zas osobitne poľovnícke drobky.

Veľké hlinené krpky vína chladnú v potoku. A chrapot ukonaného panstva dobre sa mieša do frfotu kotlov pred chatou na pažiti.

Domov sa ide len podvečer a veselo. Jalovicu zabil Frgolec. Čo po tom? Postávajú sa i horšie veci!

Pani Helena Dubravická pristrojená, ako sa na zemianku patrí, dávno už vyzerá hostí. Keď vhrkocú vozíky do majera, pochvaľuje korisť. Najmä tie pekné vtáky. A každému z hostí povie nejaké milé slovko. Muž jej veru ešte neprišiel spod Vepra. Iste prenocuje niekde v Pavlovej.

— Nech sa páči oddýchnuť si u nás! — smejú sa jej vyzývavé oči spod hustých pekných ohnutých obŕv. — Chvalabohu, že ste už tu! Chvalabohu!

Radvanskovci vedia, odtiaľto sa nedostať tak ľahko, a nevzpierajú sa. Ulievajú si z fliaš, pritom fajčia ani Turci, vyprávajú si všelijaké zázračné historky zo života. Jeho milosť zámocký pán má ešte prácu s ľuďmi v kasnárovej neveľkej a začmudenej pracovni. Tu je richtár Frgolec, prísažný, obecný sluha, dvaja trochu skľúčení sedliaci a jedna dievka, objemnejšia v páse.

— Tak teda prosím poslušne, ako nášho osvieteného pána, — hľadá richtár čo najkrajšie slová, — tu Matej Škop, — ukáže na tichučkého sedliačika v krpcoch a ošúchanom kamizole, — rád by dostať z panskej hory niečo dreva na chalupu. Krov mu vzal vietor. I maštaľku mu treba prerobiť…

— Nuž, Matejko, — zmerá ho pán ostrým zrakom, — ty by si chcel dreva?

— Áno, prosím ponížene, ako nášho pána veľkomožného.

— Avšak je on takto človek. Do kostola chodí až do Ľupče, — prihovára sa Frgolec zaňho. — A keď sa mu rozkáže na panské, ide vďačne.

— Dobre, Matej! — potľapká ho Gašpar Tribel, — drevo dostaneš! Pán richtár, poviete horárovi Kerényimu! On to zariadi. A s tým čo? — mrkne na druhého, čo je akéhosi tvrdšieho pozoru.

— Hja, prosím, vaša milosť, — omyká sa Frgolec. — Tuto veru Jano Barančiak — onô kradol v hore a pán horár ho dostali.

— Čože, Jano? — skríkne Tribel prísne, až sa delikventovi nohy zachvejú. — Ty si teda kradol.

— Kradol, — odpovie zamračeno.

— A poznáš ty siedme božie prikázanie?

— Prosím ponížene, však je toho dreva dosť. A ja som potreboval.

— A nevedel si si pýtať? Nevieš, čia je hora?

— Nášho veľkomožného zámockého pána, jeho osvietenosti Gašpara Tribela.

— Keď vieš a to si spravil, Jano, — zmerá ho od päty do hlavy, — prídeš si na zámok pre sto palíc. Alebo máš voľačo na svoju obranu?

— Nuž mal by, prosím, — hľadí Barančiak do zeme, skôr zaťato, než kajúco.

— Tak čo?

— Ja som, prosím, myslel, keď je hora ich, i ja som ich. A keď si reku to vtáčatko môže nájsť v hore červiačka, prečo by si ja z hory môjho pána nemohol vziať jedného mizerného smreka na podmostnice, keď som ja tiež ich ako tá hora?!

— No, Jano, — zjasnie Tribelova tvár, — dobre sa brániš. Hora je moja, i ty si môj, teda — keď sa kradlo, akoby sa len vzalo. Preložilo z jedného vrecka do druhého. Či tak?

— Tak voľajako, pán veľkomožný!

— Dobre, dnes sa ti to prepečie. Ale poslednému a poslednýkrát. Tu nejde len o smreka, ide o poriadok. Rozumel si?

— Áno, — usiluje sa Barančiak utlmiť radosť, aby neulietla.

— A chytíš mi desať jarabíc, dobre? Môžeš ísť! A nezabudni sa večer poďakovať pánu bohu. Koho máme ešte? — obzerá si zámocký pán a zjavne poznáva dievku, kostnatú, oberučnú, nápadne pustenú v páse.

— Hja, veru prosím, vaša osvietenosť, — škrabe sa richtár Frgolec za uchom, — onô — tuto Eva Harbuľka pozabudla sa.

— Ej, ej, Eva, — čuduje sa sudca, — ale také voľačo! Teda naozaj!

— Nuž prosím, ich milosť, — mrdne dievka plecom, — stalo sa.

— A či ty, dievka moja, nepoznáš šieste božie prikázanie?

— Však sa mi ho stará mať dosť nabili do hlavy.

— A čože ho nezachováš? S kýmže si to spáchala, ha?

— A to naozaj povedať? — červenie sa dievka.

— No.

— Keby týchto tu, — ukazuje na sedliakov, — poslali von.

— Teda choďte, — kynie im Tribel, rozkazujúc, rukou.

— Ale, — fľochne Eva i na Frgolca, — keby i pán richtár…

— Tak richtár, i vy choďte na chvíľu. No povedz, už teraz! — upiera na dievku akýsi zmäknutý zrak. —

Ktože to bol ešte pri tom?

— Nuž veru pán kasnár Dubravický.

— Ešteže! No, však ja tomu! — vyhráža sa Tribel.

— On mi povedal, že keď ich milosť, ako pán zo zámku, môžu mať radi jeho ženu, on vraj zas môže mať ich dievku.

— To že ti povedal? A ty si ho nenaučila poriadku?

— Čože ja? Veď i v jeseni, keď ma dali zavolať na majer, hneď som hovorila ich milosti, že sa naučím zle robiť.

— Čuš už, čuš! — položí jej dlaň na ústa. — Napokon budem v tom azda ja. Ty, Eva, dostaneš päťadvadsať lopát na holý zadok, vieš? A nech si v Brezne, postavia ťa ešte do klietky a to takú, akú ťa pán Boh stvoril!

— Jujujúj, — pustí sa táto fikať, — však to už viac neurobím!

— Dobre, Eva. Už ti i tie lopaty odpustím, — mäkne pán na náreky. — Len mi už nerev! Ak budeš mať syna, vychováme z neho vojaka. A zachovaj si, zeman môže všeličo, ale ty nie. A viac mi to nevykáž, ináč dám ťa obesiť pred ľupčianskym chrámom hore nohami. To je poriadok, vieš?

Tribel nájde si už hostí vo veľmi ružovej nálade. Pani Helena sedí medzi nimi a všelijaké narážky vracia im obratne. Lustre sú rozsvietené, mäkká cigánska hudba nesie sa odkiaľsi a cigánov ani nevidieť. Podžupan Radvanský usmieva sa celý omladnutý. Má ohromnú radosť z prísažného Gyürkyho, čo si vzal primladú ženu a hajtman Trangoš mu práve spieva starú hajdúsku:

— Vivat, domine magnificentissime! — skočia hostia s pohárikmi v ústrety domácemu. — Vivat!

Hudba zahrá tuš. Začnú nosiť jedlá, dráždiace už i príjemnou vôňou. Najkrajšie dievky ich nosia, vyobliekané pristrojené. Vybrali ich z okolitých obcí pánom na radosť.

— Čujme Trangoša! Trangoša! — nabáda Radvanský, vyhriaty od dobrej vôle.

— Beňadik, — potrhne Gyürkyho za rukáv, — tá je, akoby ju len na teba šili.

stíši hajtman, odjakživa spevák, žiaľno-žalobne. Celkom tak i cigánsky sprievod, až to srdce krája:

— Vivat Trangoš! — zahrmí okolo v unášajúcej nálade. — Vivat Helena a všetky horúce, žhavé ženy — vivat!

vystupňuje hlas Trangoš a cigán zahučí:

— Čo Bočkay, ten je už nebohý, — křičí Gyürky, nič si nerobiac z narážok Radvanského. — Pôjdeme za našim hostiteľom, Gašparom Tribelom, na Turka, na Tatára, na hajdúchov a kam nás povedie.

— A čo po chladných ženách! — žmurká Ruttkay na rozihranú a v tejto nálade ozaj rozkošnú pani Dubravickú. — Jest i horúcich dosť. Zdravý muž potrebuje ženu, opíjať sa z jej úst a zotlieť v jej náručí. A my, zemania, môžme si toho dopriať!

— Tak jesť! Vivat! — začnú páni oblapovať výslužné dievčatá.

V takomto rozihraní nikto nezbadá zastať bričku na nádvorí. Len keď už vojdú slúžnodvorský Hudoba a fešácky Lukavický s prísažným Néverym a horárom Kerényim, trochu ohnutým od ustatosti — zahučí vivat, až si pani Helena drobnými dlaňami zapchá obe uši.

— Tak ste to vykonali? — víta ich vyčervenený Tribel. Tiež mu už ťažké jágerské a aké všelijaké stúpa do hlavy.

— Vykonali, — zažmurká Hudoba, nedajúc za svet nič znať, čo sa dnes prihodilo na Čiernom Hronci. A ešte menej, čo už počuť z Brezna.

Došlých veru vytriaslo. Dajú sa schuti do jedla. Lukavický otiera sa hneď o krásne pohlavie. Ale Kerényi hlce ani vlk, až tak mizne mäso spred neho, a pije ani dúha.

— Juj! — všimne si ho pani Helena, — tomu človeku ešte sa stane niečo!

Zhustnutý dohánový dym, vôňa jedla, vína, spevu, žhavosť pohľadov, divokosť hudby — všetko to omamuje.

— Ech, užime si, — vyráža z vravy silný hlas Tribelov. — Dnes sme panujúcou rasou, zemania. A ak prídu iní, užijú si tiež. Vivat!

— Vivat… viva-a-at!… — Objíma sa, bozkáva a v susednej priestrannej svetlici, vyloženej hladko klátikovým drevom, začne sa tancovať.

Jaj, ale čo je to za tanec?!

Kerényi, ktorý ešte vždy dusí v kúte do seba a zalieva to vínom, vidí všetko otvorenými dverami. Že Gašpar Tribel prepustil dnes svojim hosťom pani Helenu, ktorá už vyčíňa svoje, to mu ani na um neprišlo. Ale čo tí páni s tými dedinskými dievčatmi? Dali sa im napiť a zvŕtajú ich, objímajú, trhajú z nich šaty, až ostávajú, ako ich boh stvoril. Radvanský sa už necíti na také veci. Sedí s Bystričanmi a popíja.

— To by mal vidieť otec Tornarius alebo Melikius z Brezna, — nadíde k nim Trangoš.

— Všetci by sme si to odsedeli v klietke na breznianskom rínku, — uškrnie sa podžupan.

Lustre hasnú, až na jeden, či dva. V neustávajúcej hudbe počuť len výbuchy omámenia a opojný krik orgie.

Už sa to lapá i starších ako nákaza.

Radvanský a Trangoš tiež už vstanú, keď vidia, ako sa jedák Kerényi zrazu narovná, vypleští oči hrozivo, vystrie ruky ako dva konáre a skríkne, čo mu hrdlo stačí…

— Žo-fi-á…!

Na jeho výkrik vyrve sa zo šera svetlice súmerná ženská postava, zastretá len dlhými, rozpustenými vlasmi.

— Otče! — vrhne sa mu k nohám a objíme mu kolená. — To ma len pani Dubravická. Ja som nevedela!

A tu sa stane, čo nikto nečakal ani vo sne. Kerényi vystrie sa opätovne, až narastie, do výšky, zatne päste a hroziac vystúpi proti šerým dverám:

— Pre-klí-na-ám!! — vykríkne nesvojským, hrozným hlasom a zosutí sa k dcére na podlahu,

— Bože, umie-ra! — vreže sa ešte srdcelomný vzlyk Žofiin a je po zábave. Po mäkkých kobercoch, poliatych starým dobrým vínom, kráča smrť a to je nepríjemná vec.

Podžupan Radvanský, posotiac si kreslo za Müllnera a Hammermanna, pristrie si oči rukami. Zdá sa mu, vidí ju… ju, kostlivú, fosforeskujúcu, škeriacu sa na všetkých! Už je tam medzi nimi… v tom zhone blčiacich očí a horúcich tiel, zápasiacich náružive o rozkoš chvíle. Hopkuje po kreslách, sadá si im do lona, vyhadzuje nohami všetkým nad hlavy a tancuje. Pritiahne si krásnu Helenu Dubravickú, pochytí i jeho milosť pána Gašpara Tribela de Jarisch et Ivanovitz a vyvíja s nimi, — uh!

— Memento mori!

Niekoľko sviec sa rozsvieti a hostia nasadajú.

Tribel je už celkom triezvy. S Kerényim je načistom — porazilo ho! Zúfalej Žofii, teraz už celej sirote, prisľúbi postarať sa o budúcnosť. Na Helenu sa mrzí, — sem ju dovliecť, keď je dievok dosť. Teraz sa to už roznesie. Pani Rosina nevyjde niekoľko dní zo svojich teremov. Otec Tornarius zas bude na nedeľu kázať v zámockej kaplnke z textu: Jestliže oko tvoje pravé horším ťa robí, vylúp ho… a akže ruka tvoja pravá, odtni.

Na prvý koč ju… k Radvanskému a Tribelovi prisadne i slúžnodvorský Abrahám Lukavický. Gavalier od kosti. Povráva sa, že i Gyürkyho mladú paniu on chodí niekedy potešovať. Má historiek a historiek. Jediný, kto ho prevýši, je azda Andrej Balassa. Ten trhá a krkve ruže tam, kde sa dá. Abrahám je však nie od toho. I vypráva o tom rád. Teraz mu však vždy mráz prechodí po tele, keď si pomyslí, ako sa mu Žofia vytrhla z náručia.

— A počujte, domine, — prevraví naraz zadumaný Tribel, keď už beluše uháňajú hradskou popri Hrone, — ste mi to tam dobre zariadili?

— Kde? — väzí tento ešte vždy mysľou na majeri.

— No, na Čiernom Hronci — pod Veprom.

— Hja tak? Nuž, vaša osvietenosť, — vaša Lukavický, — my sme zariadili, ale…

— Aké ale? — je už pán Ľupče len samý hmotný záujem.

— Oni zadali proti pokonávke protest.

— Protest? A kto?? — zarazí sa i Radvanský.

— Brezňania! — Ale kto z nich? — vzruší to očividne Tribela, ktorý myslel sväte, že už má vec istú. — Kto sa opovážil?

— Izák Socovský, rečník ľudu.

— Socovský?? No, však, — nevyrečie viacej, ale cítiť, vrie v jeho duši ani v tom kotle dnes na Zlatoborskej. — Teda Socovský…!

— A cestou sme počuli, v Brezne je vraj zle. Mesto sa búri proti Lazarovi a Cocavinovi.

— Oni skrotnú, — bručí ľupčiansky pán. — Kráľovský majetok nesmie byť ukrátený!

— Tak je!

V Ľupči koče postoja. O chvíľu však i biely záprah hrčí nadol ďalej. Ulica ešte spí, len vtáčatá v zámockej záhrade budia sa už a spievajú. Tribel kráča mĺkvo chodníkom so svojím hajtmanom. Trangoš už vie, čo ho všetko zožiera. A pozná povahu svojho pána, neobťažovať ho rečami teraz.

— Dnes som nikomu nie doma, hajtman.

— Rozumiem, vaša osvietenosť, — ukloní sa starý Trangoš na hornom nádvorí a sleduje pohľadom pána, kým neprivrie dvere za sebou. To kamenné ticho v starých hradbách po hluku v Predajnej a vzrušení, lahodí i jeho starej duši. Už i vykročí do svojej izby, keď zacíti zboku chlpaté laby, vidí jasať plamenné oči a cíti prudký dych i mäkkosť zamatového jazyka na ruke. — Ty si to, Ibrahim? Ty? — pohladí prítulné zviera. — A nespíš? — Vtom zbadá i neveľkú postavu postávať na chodbe. — Ach, — priblíži sa lepšie, — vy ste to, vaša veľkomožnosť, pán Gašpar Tribel mladší…

— Ja, Trangoš ja! — stlmí hlas chlapčisko. — Vlastne — my s Ibrahimom.

— Vieš, Trangoš, — natiahne sa Gašpar a pošepne mu do ucha, — striehneme si vtáka. Chcel nám večer hrdličku zadrhnúť.

— Vtáka? Vtáka?? — nechápe hajtman.

— No, Mešku, Jura Mešku, rozumieš? Právneho zástupcu môjho osvieteného pána otca…

— Či tak? — položí si Trangoš ukazovák na čelo a príde mu na um i Júlia. — Teda toho?

— Áno, — jasá chlapcov hlas. — Ja som hneď, keď on nešiel s otcom do Predajnej, ten reku má čosi za lubom. Aj mal! Večer vyšiel za Júliou do sadu a vtieral sa jej ako paholok. Ibrahim mu však hneď bol na krku. Takto mu šli nohy, — potriasa rukami. — A nech chcem, môj zbrojnoš, roztrhá ho na kusy. Aj som mu prihrozil, chlape, pozor! To je nie Hana z kuchyne, ale moja dáma!

— Tí, to ten dostal! — zhíkne hajtman. A vidieť, nie mu je to nemilé. Ten vytiahnutý bojovník hubou mu bol odjakživa protivný.

— Mal dosť, — chytá si Gašpar nohavice. — Ale on je ako kocúr. Utiahne sa a zasa skočí. Nám však neprejde cez rozum. My sme, vieš, spolu — Ibrahim, Franc a ja. Vždy ho máme voľaktorý na očiach. A keby si ešte ty vstúpil medzi nás… Vstúpiš?

— Vstúpim! — nevie hajtman tomuto podivnému chlapcovi odoprieť, a podá mu veľkú, chlpatú ruku.

— Joj, Trangoško môj! — objíma ho okolo krku. — Teraz sa už nebojíme nikoho. A otec kde spí? Hore?

— Nie! Tu v pracovni. Počuje nás!

— Môže! Nič tajného! Zbohom!

V túto chvíľu dvaja jazdci uháňajú z Brezna nadol popri Hrone. Ťažší má Sivka, ľahší mladého Vranca. Idú kde trapom, kde tuhšie, akoby ich hnalo čosi. Nepovedia slova. Zaujatí sami sebou ani nebadajú, ako sa budí zem.

Sivko nesie ľahko, ale Vraník potkol sa už druhý raz, až sa mu ziskrilo pod kopytami.

— Ale ty, — hnevá sa jazdec, — azda nás len nemá čosi zlého stretnúť?

— I to možno, — odpovie ten druhý.

— A čo, ujko, ak nám ju tak nevydá?

— Koho, Danko?

— Júliu!

- Hm, — zachveje sa mu hlas badateľne, — pôjdeme rovno do Zvolena podať ku stolici žalobu pre krádež dieťaťa. Dobytok je už dávno von na paši, keď jazdci zastanú pred bránou Ľupčianskeho zámku.

— Kto je, — zavolá vrátnik na došlých.

— Izák Socovský, zeman a mešťan brezniansky.

— A čo si prajete?

— Idem si pre svoju dcéru Júliu. Je veľkomožný pán Gašpar Tribel doma?

— Jeho osvietenosť, pán Gašpar Tribel, nie sú dnes doma. A vaša dcéra? Musíte počkať — opýtam sa.

Čakajú, vyčkávajú. Kone hrebú kopytami pred zámockou bránou. Otec je vždy bledší, mládenec zas červenší. Chodia hore-dolu a obaja myslia na to najhoršie. Tamten sa mrzí na ženu, i na seba že si pustili dieťa do tejto dračej diery pre panské maniere. Tento zas nevie si odpustiť, že sa nedovtípil letieť po Júliu predvčerom, kým ešte pána ani doma nebolo.

Konečne po dobrej hodine otvorí sa okienko nad bránou.

— Pán Socovský! — volá chrapľavý hlas. — Osvietená pani Rosina Tribelová je chorá. Nemôže vás prijať a odkazuje vám — vašej dcéry, Júlie Socovskej, niet na zámku. Utiekla s Andrejom Balassom — nevedieť kam!

— Lužeš, chlape! — zosŕkne Izák prudko. — To mi pani Rosina neodkázala. To ti nadiktoval Gašpar Tribel, lebo niektorý z jeho drábov. Ale svojmu pánovi povedz, skôr sa prepadne tento zámok až do horúceho pekla, než by si Socovský nenašiel cestu k svojmu dieťaťu!

Nezadlho na konský dupot vyzrú veľké čierne oči z okna na druhom poschodí. Júlia pozná otca, i Danka Siedema pozná, a nevie si vysvetliť, ako je to, že boli na zámku a nevyšli za ňou? Hľadí za nimi, ako zahnú nadol ku Bystrici cvalom, až sa práši.

A do jej mladej duše vplazí sa nepokoj, akého neznala.