ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lazar ide spod Dúbravky domov, kde nájde plakať ženu s Málkou, že sa nemôžu ani na ulicu ukázať. Najprv sa im vysmeje, potom im nadá — vraj uvidia, čo sa tu bude ešte robiť. Ako im prídu radní mesta i Socovský na poklonu. On, cynik od kosti, nerobí si z nadávok veľa. Už je po prísahe, ostatné majú na starosti Cocavin a Meško.

Cocavin to i má. Vážnosti celej hry je si vedomý, ale i svojho vzdelania a svojich schopností. Aj si vždy trúfal voči Brezňanom a trúfa si i teraz. Oni vedia orať, siať, hnoj vykydať, majstrovať, ale chodiť po paragrafoch — to už nie. To je už jeho umenie! Jeho žena, takto herská dáma, hoci mať pätoro drobných detí, báječne ho doplňuje. Nie je plachá ako Socovská, ani plačka ako telesne priam drabálna Lazarová. Ona i pri starosti o početnú rodinu stačí všetko zvedieť, čo sa kde varí. Má účasť na všetkých mestských veciach, zlostí sa na mužových protivníkov. Tú degradáciu nevie im odpustiť a kde len môže, intriguje proti nim alebo ich rodinám. Nie Lazarová, ona to bola, čo navdala Málu vyparatiť to v kostole…

— No, čo? Azda sa im dáš?? — vraví mu i teraz po tej haravare pod Dúbravkou. — Oni takto do teba zato, čo si sa im nadrhol pri meste?

— Neboj sa, Agneša, — zasvietia mu líščie oči, — toto bol ich posledný triumf!

— Musíš sa však poobracať. Toľko vám nakydať. Mňa by to muselo zadusiť. A Socovský behá za čerty-diably.

— Buď spokojná! — vykrúti si trochu zvislé fúziky povedome. — Nedobehnú ma. S pánmi sa znám, po latinsky rozumiem, kým sa oni rozhliadnu, ja už budem vo Zvolene a hoci vo Viedni… ťajajáj!

A ozaj nemarí čas. Zo Zvolena dôjde mu súdne svedectvo o prísahe — upotrebiť ďalej. Zoberie ho, osedlá koňa a ide za Jurajom Meškom, svojím obhájcom, na Ľupčiansky zámok.

Meško sa tu načisto zariadil po boku Tribelovom. Previezol si zo Zvolena knihy i čo potrebnejšie do svojej izby a venuje sa len a len veciam zámku a pravotám kráľovského majetku. Študuje staré listiny a všelijaké zákony neraz do noci. Radí sa so starým — u zámockých dám však zbadal chlad, nevyhľadáva ich. Pani Rosina i tak prežíva posledné dni, možno — hodiny svojho života. To je miesto pre Tornaria a nie pre človeka, čo chce žiť a je na prahu svojej kariéry, ako on. V jeho duši ostal obraz jedinej dámy, Júlie, i ten skamenel. Keď sa mu vynorí, zosŕkne a zlostne zadíva sa na vrchy, kde leží mesto Brezno. Zato je on nie bez ženy. Starý Trangoš, iste chcejúc napraviť vinu, nahovorí mu plavovlasú Žofiu Kerényich, ktorá je tu okolo dám za pomocnicu a dosť rýchlo zabúda na svoj smútok. To je však nie láska, len divá vášeň, čo chvíľami vybuchne, ukojí sa a zmizne. Nikto mu v nej neprekáža, ani Gašpar, ktorý — zdá sa, má dosť so svojím Krottendorferom a nevenuje mu pozornosť.

— Čo sa tak zamýšľate? — vraví mu istej noci Žofia vo svojej izbici, ktorá, keď ostala sama, dostala sa celkom pod moc pani Heleny Dubravickej a vie sa už oviť ako fazuľa na nahodilý obrezok. — Máte starosť?

— Viac než starosť — neresť, Žofia! — nasýtený vášňou odpovie jej sucho.

— A smiem sa spýtať — akú? — chytí ho za ruku dôverne.

— Ach, dievčatko, načo je to tebe vedieť?

— Ale ja by rada… Iste nejaká láska.

— Naopak, nenávisť!

— Nenávisť, čo povstala z lásky, pravda?

— Hádam aj. A ako ty to vieš?

— Cítim to.

— Po čom?

— Po bozku… po objatí. Vždy sa mi zdá, ktorejsi inej to patrí a ja ju len zastupujem. Ten chlad potom — ten patrí mne, biednej horárskej dcére!

— Nie si spokojná?

— Som, ale ja by chcela viac. Chcela by mať niekoho, kto by bol celý môj, keď som už ako prst na svete…! — vyhŕknu jej slzy z očú, ako sedí v spodničke a bosá vedľa neho na svojej postieľke. — Chcela by som mať vás… — ovije mu ruky okolo krku a priblíži sa mu plnými perami k ústam, až ich musí cítiť.

— Už musím, Žofia, — vstávajúc, vykrúti sa jej z objatia. — V dámskych teremoch sú hore pri nemocnej. Niekto nás zbadá, bude rečí!

— Nech! Však ja už nemám nikoho… A osvietený pán tiež sa rád so mnou dokaruje. Nedávno posadil si ma na kolená tam vo svojej izbe. Tak páchne močkou — uh!

— Jeho by si nebozkala?

— Nie.

— Ale nevrav, Žofia. Však si ho už aj. Priznaj sa. On ťa sem nevzal pre mňa, ale pre seba. Pani Tribelová je ako tieň, dnes-zajtra pôjde a on potrebuje ženu. Keď mu budeš po vôli, dá ti všetko, čo si zamyslíš.

— Radšej by bola vám. On má i tak pani Dubravickú.

— No, to neznamená — nemať mu i teba. Len buď múdra. Ja už i tak neprídem chytro za tebou.

— Prečo?

— Musím sa venovať istej veci. Celý venovať.

— A až ju skončíte?

— To potrvá, Žofia, potrvá… Pozri tam von, či nie je nik na dvore!

Dievča vyjde opatrne a keď sa vráti — ani ju nebozká, ani neobjíme, ani nepohladká a vzdiali sa Juraj Meško ako duch po chodbe na dolné poschodie.

I v tú noc ešte dlho rozmýšľa, nervózne prechádzajúc sa po izbe. Žofiine sladké slová vytriasol z pamäti ešte na schodoch. Krv je už schladená a myseľ pracuje ako stroj. Jediná myšlienka vžiera sa mu až do kosti — dokázať Júlii, čo jej povedal v kaplnke. Pokoriť jej mesto, Socovského i ju až po čiernu zem. Nech vidí a chápe, kým to opovrhla… Nech pozná celá Zvolenská župa, kto je Juraj Meško de Arva, právny zástupca Ľupčianskeho zámku… Ona príde ešte prosiť, prosiť ho príde — na kolenách, ako ju prosil on… V tom jej Gašpar nepomôže, ani Daňo Siedem… Vie už, i čo bolo pod Dúbravkou… však bol tam kasnár Dubravický… Ale krik a hrozby mešťanov, čo?… Zákon, to je moc a on ho vie natiahnuť!… Kosti zapraštia, tak ho natiahne! Zadiví sa sprostý Lazar i múdry Cocavin sa zadiví, čo je tu v tej pravotárskej hlave… a čo sa všetko dá docieliť v mene zákona…! Myslí na Cocavina, vypočítavého, ľstivého chlapa… Tuší, iste rozmýšľa i on, toľké urážky nevysypať tak ľahko… Len by prišiel na zámok. A príde, iste príde, keď nie dnes, tak zajtra… Keď Cocavin otvorí dvere, Meškova zachmúrená tvár sa vyjasní.

— Čakal som, prídeš! — víta ho, ani svojho brata. — Došiel si navlas.

— Ako si vedel?

— Mám to vyrátané, — uškrnie sa povedome. — Dostal si sudcovskú správu o prísahe a nesieš mi ju.

— Áno. A vieš, ako to bolo?

— O všetkom som informovaný. Dosť ste mali štrapácie. Ale nič, — potrhne si fúz, — máte to vyhraté. Teraz požiadaš súd vytýčiť konečný termín na pojednávanie ukončiť pravotu.

— Už šla žiadosť po poslovi do Zvolena.

— Dobre. Tak čo ti mám radiť? Termín sa vypíše, súd sa deleguje — hádam do Mikuláša. Mám ta ísť s tebou?

— Zbytočné, — vraví Cocavin viac očami ako ústy. — Lazar mi dá splnomocnenie a ja si vec zariadim. Už by nedbal s tým mať pokoj. Sú aj iné veci.

— Budeš mať, ale, — zmraští Meško tvár, samý sval a nerv, — naraz to nepôjde. O výroku niet pochyby, iba ak by vieryhodnosť spoluprísažníkov napadli, a o to sa postaráme. Požiadame o svedectvo vieryhodnosti pre vás i banského grófa Blömsteina. Už som i vravel s ním o tom. Potom mestá Zvolen, Banskú Bystricu, Ľubietovú, a to zaváži. Prijatím vašej prísahy je pokonávka na Čiernom Hronci v práve a vy ste von. Lenže, vieš, ja Brezňanov poznám. Oni sú takto húževnatí, ale na prvé pokonávanie neprídu. Na to môžme bezpečne rátať.

— To je ich vec, — stisne Cocavin plecami. — Ja vydržím.

— Máš ešte niečo?

— Však som len pre toto neprišiel, — uškrnie sa tento. — Mňa úprimne rečeno vec už dožiera a nerád by ustúpiť. Lazar, to je klada. On nabrýzga, navyhráža sa, ale keď mu žena, hoc je ako turecký mažiar, začne sopliť, je po všetkom. Ja to zas tak nenechám. Čo by mi niekedy povedali deti?

— Celkom správne, Janko, — ožíva Meško. — Ty keď chceš a vytrváš, môžeš socovskovcom dokázať, že zavážiš viac než celý magistrát.

— To je práve, prečo som došiel, — prisadne si bližšie. — Vieš, — blysne významne očami, — musíme ich omotať, že im ani nebeský spasiteľ nepomôže. Ja mám už svedkov.

— Načo?

— Na vec s tou Polónyčkou.

— Brezňanov?

— Nie. Tých by zabili. Jedného z Valaskej a jedného z Osrblia.

— A čo tí?

— Budú svedčiť, že počuli za onej noci výkrik Polónyčky oknom mestskej väznice — rata, ľudia, chcú ma obesiť, zaškrtiť ma chcú…

— No, na prípad potreby i to dobré. Ale ja ti poviem iné, Jano, — natiahne Meško tvár povýšene.

— Čo?

— Ja ani tvojich svedkov nepotrebujem.

— Ako to?

— Mám to vyrátané. Pozri! — stiahne prsty v štipku a dá mu ju pred samé oči, — ja Brežňanov poznám. Žalobu pre zavraždenie Doroty Polóny, podanej Ľupčianskeho zámku, už som v mene jeho osvietenosti, pána Gašpara Tribela podal do Zvolena. Župný súd vypíše termín pojednával pre vraždu a Brezňania proste neprídu. Na tomto základe posúdia ich — Socovského, i jeho magistrát — in contumacia — na smrť.

— He-he-he, — uškerí sa diabolsky Cocavin, — a ak líšky zvetria železo?

— Potom príde rad na tvojich svedkov. Slučka je dobre hodená — chytí.

— A čo pán Gašpar Tribel? Tým svedkom, — poškrabe sa za uchom, — bude treba voľačo hodiť. Nemal by som s ním prehovoriť??

— Daj tomu pokoj, kamarát, — udrie ho dôverne po pleci. — Gašpar Tribel má svoje panstvo a svoju moc — ja zas svoj rozum a šikovnosť. On chce to, čo ja — a či lepšie — my! Keď treba groš — dá, keď treba vplyv — hodí svoje slovo na váhu. My potrebujeme jeho zámok a jeho autoritu — on potrebuje nás. Jeho úloha je kryť nás a dať nám prostriedky — naša zas, — šepce mu s úškrnom do ucha, — utvrdiť mu panstvo, znemožniť jeho protivníkov, a to, — zvýši hlas významne, — i pod spôsobom práva a spravodlivosti. Čo jeho po tom, že sú to vlastne protivníci naši? Vravieť s ním — zbytočné! Má dosť starostí — spravovať svoje panstvo, hádať sa so superintendentom Melikiom o dežmu vo Valaskej, stavať fary, kostoly a dať si tam vyryť do múru svoje meno i erb na večnú pamiatku. My sme tu, — pozrie mu ostro do očú, — my dvaja, ty a ja, čo držíme v rukách vlákna a probujeme sa so Socovským a jeho magistrátom. Tu z tejto bašty hodíme to i zatiahneme — stisne priehršť i svalstvo čeľustí, namieriac oči na kahance cez tie hrubé múry kamsi do diaľavy. — Áno, zatiahneme, až vystrekne krv a puknú sa srdcia.

— Ty si múdry človek, Juraj, — obdivuje úctyplne jeho zápal Cocavin.

— Ani ty si nie sprostý. A dve dobré hlavy viac stoja než davy. Uvidíš, čo sa tu bude diať. My im ukážeme!

— Ukážeme im! To bude pre moju Agnešu.

— No, len pozor na ústa, Cocavin! Žene a mačke aby si nedôveroval vo všetkom, i hoc by bola tvoja. Jakživ…!

Vtom vojde oberučná Hanka Piatkovie. Prinesie nešpor z kuchyne — pražené vajíčka na šunke, zákusky a víno, ako si rozkázal pán veľkomožný. Poskladá to na stôl, poutiera, čo treba, zásteročkou. Naraz však koniec šaty zdvihne, zastrie si oči a začne hlasito nariekať.

— Hana, čo ti je? Čo reveš?

— Keď-h, keď-h, keď-h, — nemôže prísť dievča k slovu.

— No, povedz už! Neziap toľko!

— Keď naša pani urodzená -h-h-h, — vypovie konečne pár slov súvislo, — keď sú veľmi zle.

— Azda len neumrú?

— Ba ten Herr Krottendorfer, či ako sa volá, vravel čosi po nemecky pánu Tribelovi a Trangoš tomu rozumie. Teraz im pán velebný prisluhujú Večeru Pánovu. Všetci sú tam okolo nej, i pán i mladí páni, i dievčatá… h-h-h, — berie to zas Hanku.

— Hja, všetci musíme umrieť. I ja, i ty, Hana!

— Čože vy, — fiká dievča, — nemáte nikoho! Alebo ja — mohla by i hneď. Ale taká dobrá pani. Nikdy nám zlého slova nepovedali. Postarali sa o nás. Vypýtali sa vždy, či máme, čo patrí… A keď oni oči zavrú, čo tu len bude? Čo tu len bude, bože môj…?!

— Trocha je to chyba, — šomre Meško, keď sa dievka fikajúc vytratí. — Ak je to s našou paňou už naozaj a nie ako inokedy, to so starým o právnych veciach nebude reči.

— Ten človek vie byť ako skala, a hneď je zasa ako vosk. Iste sedí pri pani Rosine a narieka…

— Lepšie sa stratiť odtiaľto, nie? — pozrie naňho spýtavo Cocavin.

— Tuším, teraz tu za čas pre nás nebude miesta. Aspoň za mesiac po smrti, kým nebude pohreb… I ja sa pôjdem prevetrať niekam za Balassom do Zvolena… Tu by sa nedalo dýchať. Dobre aspoň, Johan, že som ten stroj spustil… Ono ten už pôjde, tak či inak i bez Tribela a koho má zakvačiť, zakvačí…

— Dobre veru, — porúča sa kamarát.

— A len pozor na všetko, — stisne mu ruku Meško silno, akoby mal v hrsti i jeho osud. — Tých svedkov zabezpeč. Lazara pozdrav. A ak by bolo čo treba v tieto dni — odkáž mi do Zvolena.

Keď ostane sám, zoberie sa pozrieť, čo je vo veci. Ak tu chodí smrť, z práce je ozaj nič na čas. Potom sa mu i sluší zaujímať sa o bolesti zámockého panstva.

Na chodbe do dámskych teremov leží Ibrahim. Zaňuchajúc Mešku, zavrčí. Ten by sa už i vrátil, ale pod stenou stojí mladý Gašpar a utiera si oči.

— Čo tu robí vaša milosť? — pýta sa chlapca úctivo, úfajúc, tak sa dá s ním ešte i jemu slova stratiť.

— Vyšiel som sa vyplakať, — stíska tento zuby. — Ale vy, — zastane mu cestu, — nejdite dnu!

— A sú zle?

— Zle!

— Tak oddajte moju najhlbšiu poklonu, — obráti sa Meško v tú chvíľu sedlať.

— Oddám, — rečie Gašpar tupo a poutierajúc si oči päsťami, vojde do komnaty, kde obostáta svojimi leží na bielych čipkovaných hlavniciach jeho uvädnutá mať, pani Rosina Tribelová.

Z cudzích nie je tu, len otec Eliáš Tornarius, ktorý práve dokončil posvätný obrad. Odkladá zlatý kalich s paténou, čo patrí k majetku nedávno vystavanej kaplice, ako dar rodiny. Tvár nemocnej je mdlá, v jej očiach však žiari pokoj. Necíti bolesť v oslabnutom tele, ale vie — už to nepotrvá dlho. Jej dohárajúci pohľad spočinie raz na mužovi, raz na dietkach, akoby ich len pohládzal. Všetci sa premáhajú okolo nej, ukazujúc veselý obličaj, ale v dušiach — tam je tá najľudskejšia bolesť, jednaký to osud poddaného i zámockých pánov.

— Rehor, — utkvie ustatým zrakom na bledej, jemnej tvári synovej a vychudnutými prstami hľadá jeho ruku, — zas je ten večer taký pekný ako vtedy? I západ môže byť pekný — iste i smrť.

— Mamička, ty neumrieš, — nakloní sa k nej celkom blízko, až priloží si tvár k jej tvári. — Ty nesmieš umrieť!

— Nesmieš, — to je veľké slovo, Rehor! To je panské slovo, ale keď raz vyprší čas — nemá vlády.

— Rosina, — nahne sa i muž k nej, zbierajúc ohromnú silu nevypustiť slzy. — Bola si už i horšie… — pohládza jej ešte vždy bujné plavé vlasy, poslednú pamiatku po ušlej mladosti. — Veď si nie stará. Štyridsiatku slávili sme nedávno.

— Gašpar, ja to cítim. Môj čas sa blíži… Však mám za čo Bohu ďakovať. I tebe, Gašpar… Ak ťa zanechám, — šepce chorá monotónne, ako z potreby — ja viem, ty opatríš všetko… O deti sa postaráš, bol si vždy starostlivý. Ale ťa prosím, na žobrákov a chudobných nezabudni a daj im za mňa… Jest z čoho… A tú kryptu vybuduj dolu, v ľupčianskom kostole, ako si raz i vravel, pre nás všetkých… pod božím oltárom… Tam ma ulož k mojim milým dietkam… A ešte ťa o jedno prosím, Gašpar…

— Čo, Rosina drahá? — odvracia Tribel tvár stranou, akoby chcel zlomiť kŕč žiaľu, zvierajúci to obrovské a silné telo. — Povedz, čo máš na duši?

— Prosím ťa, Gašpar… netráp sa toľko o časné veci… Nesúď sa pre kráľovský majetok… Pozri, čo je zo všetkého nakoniec? Všetko tu necháme… Nesúď sa, nech nepadá nijaká kliatba na hlavy nášho rodu a našich detí… Vidíš, napokon sme si všetci rovní… Pán ako i poddaný — všetci!

— Máš pravdu, Rosina, — prisviedča Tribel pod tlakom velebnej chvíle, čo Meško predvídal s istotou. — Čo je zo všetkého? Len keby si ešte ty tu bola s nami. Všetko by bolo inak… A naše deti ešte ťa velmi potrebujú…

— Ty si nie zlý otec, pán boh ešte lepší. Opatríte sa…!

— Mamička, mamička, — premáhajú sa dcéry, Rosina a Mária, skoro po úsmev, — ešte nás ty musíš opatriť. Pozri, i vydávať by sme sa mali… A aký vydaj bez matere?

— Veď ja budem s vami… Ja i tak vždy budem s vami, deti. Pravda, duchovný otče? — obráti sa za Tornariom. — My sa zato nerozídeme.

— Duše, ktoré láska spája, nikdy sa nerozídu, — váha ctihodný Eliáš ostať a či sa odobrať od rodiny.

— Nechoďte, však vy patríte k nám! — uhádne mu pani Rosina myšlienky. — Ostaňte!… Aspoň mi upomeniete deti, až ma nebude… Ja by si ich rada upomenúť sama, ale cítim a čo robiť?…

— Len ostať, mama, — pozrie na ňu prosebne tvrdšia Mária. — Neodoberaj sa ešte. Pozri, chcem ti povedať — Orlay písal Rosine a mne Révay… I Rimay nám písal, hen z Budína…

— Spravte si, deti, ako vám srdce diktuje… Máte, čo treba… odev i náčinie v komorách, zlato, striebro a šperky v pokladnici… Tam je i čo som dostala ja od Gelhornínov… A my sme vám dobre gazdovali… Ako sa rozhodnete, tak nech bude… Mne i ten Rimay zodpovie… Pekne sa choval k nám a je veľmi múdry, hoci starší… Ale vaše je právo… Vy sa rozhodnite, keď príde na to… A nezabudnite na Rehora… Môj Rehor, — pokynie mu stať si bližšie k lôžku, — ty si mi najslabší, ako list, čo prezrieť… Neviem, či si neprídem pre teba, keď mi bude pusto…

— Mamička, nehovor tak, — zachvejú sa mu ruky v jej drobnej hrsti, — ja chcem ešte žiť. Veď je žiť pekne… I ty musíš ešte žiť… Budeme sa modliť za teba…

— Veď sa modlite, deti… Však som žila vo vás a nie v panstve nášho domu. A ty, Gašpar, — zbadajúc ho stáť najďalej — v protivnom kúte, akoby ani nepatril k nim, zavolá ho k sebe, — čo ty, dieťa? Však si tiež môj… Poslúchaj otca, sestry, brata, i pána Krottendorfera…

— Ja by najradšej poslúchal teba, mama, — usiluje sa chlapec udusiť búrku v duši. — Ty si mala rada i Júliu Socovskú, i ona ťa má rada, veľmi…

— Gašpar, Gašpar, — mihajú mu sestry na znak nevyprávať o takých veciach.

— A ja, ak neostaneš, — pokračuje ani čoby zo srdca lial, — prídem za tebou každý týždeň povravieť ti všetko, čo sa u nás robí. Môžem?

— Dieťa, moje drahé dieťa, — zavzlyká Rosina, vo vyschnutých prsiach jej zastone a dych sa zrýchli. Na bledé čelo vystupuje rosa… — Vy ste všetci moji, všetci! — zavzdychá ako zo sna.

— Nevidí sa mi, — odťahuje Tribel Tornaria do susednej. — Oči opadajú, nos je ostrejší a prsty osvetlievajú…

— Všetci sme v rukách božích, vaša milosť… — odpovie sluha Pánov pokorne.

V noci ešte chorá príde k sebe a pri dobrej pamäti zavolá na duchovného.

— Čo rozkáže vaša milosť? — skloní sa k jej lôžku úslužne.

— Chcem vám riecť, otče, prišla som už na to najhlavnejšie.

— Na čo?

— Na to, čo je zmysel všelijakého trápenia na zemi a utrpenia, — vraví tíško zduchovnelá, ani čoby už nebola z tohoto sveta… — Myslela som… načo poznať tento svet… jeho slávu, bohatstvo, moc… a potom strácať sa v utrpení…? Poddaní a želiari nepoznajú toho… a tiež sa strácajú… prečo?

— Keď to pán boh chce, milostivá…

— Ale čo s tým chce, to je to!… — pokračuje trhano, privierajúc ťažké viečka… — Všetko obracia sa v márnosť… prach… A je to pravda, že sa diamanty prachom leštia?

— Je…

— Tak i naša duša, rozumiete?… I moja…

— K dobrému je mi to, že som pobudol v trápení, aby som sa naučil tvojim ustanoveniam…

— A tá duša… vyleštená… patrí bohu, ktorý ju dal…

— Áno, milostivá…

— I moja…

To sú jej posledné, súvislé slová… slová vnímavej duše a citného srdca, čo i v zámockých teremoch snažilo sa v sebe zovrieť obsah celého ľudského života a jeho záhadnej, podivnej hry. Pri týchto slovách starý Gašpar Tribel v širokom kresle konča postele skloní si ťažkú hlavu do mohutných dlaní, akoby ho dráždilo svetlo dvoch sviec v strieborných svietnikoch na stole. Tá tvrdá, chlapská duša, čo pobila Turkov a Tatárov, zmäknutá je dnes ako kov v ohni. Prejde si v mysli púť, čo prekonal s Rosinou… Ako jej slúžil, i ako ju klamal… Ako sa snažil chrániť kraj pred drancovaním Turkom či hajdúchmi. Ako chce povzniesť, zveľadiť majetok kráľovský a tým bohatstvo i honor svojej rodiny… Ako nemôže spávať pre hádky s Brezňanmi… A keď to všetko presvieti svetlom tých jej slov, čo ostane z toho? Prach… prach, ako ona hovorí… prach márnosti, čím sa leští duša, poctivá duša Izáka Socovského…

— Uh, — vstane Tribel sťažka — preblednutý. Nech je tu Meško, prikáže mu zastaviť všetko. Načo sa ruvať? čomu kvôli? Hľa — čo je človek a koľko si odnáša zo sveta! Ale Mešku tu niet. Len Rosina a Mária sklonia si tie kučeravé hlavy dovedna a plačú. Rehora to už tiež poberá, leží v susednej. A malý Gašpar stojí na prahu ako stĺp… Potácavým krokom pristúpi muž k žene, nachýli sa ako mohutný strom a pobozká ju na zvlhnuté čelo… — Rosina, — zašepká, akoby jej chcel povedať mnoho… mnoho, ale nedostáva zrozumiteľnej odpovede.

Na svite zaznie neveľký zámocký zvon.

— Kto umrel? — dopytujú sa ľudia v Ľupči, vyháňajúc dobytok.

— Pani velkomožná… iste ona! — počuť sem-tam po dvoroch.

— Ej — ej, veru ich je škoda; takej dobroty! Zhovorili sa s poddaným, pomohli chudobe… Ale čo by tu robili v toľkej neprávosti?

Už prvý deň hrnie sa ľudí na zámok. Poddaní, mešťania i páni z celého okolia — odobrať sa od zosnulej. A potom deň po deň z Ľubietovej, z Bystrice, Zvolena i z ďalších miest. Dôjde chýrny lekár a to hen z Tešína, mŕtvolu pomaže, upraví zelinkami… ženy ju oblečú do svadobných šiat, knižku jej dajú do ruky a tak vystrú v zámockej kaplici na katafalk.

Na oltári v čiernom rúchu horia sviece deň i noc. I okolo okvietenej rakvy v ohromných čiernych svietnikoch. Biele steny potiahnuté sú čiernym súknom. I úzka kazateľnica, z nej hovorieval otec Eliáš k tej duši ubolenej. Teraz len predstúpi pred oltár deň po deň a pomodlí sa za jej sladký odpočinok a potechu skormútených, čo tam klonia hlavy v panských kreslách, z nich jedno je prázdne. Poddanské ženy i zemianske schodia sa sem spievať. Niekedy vykladajú, pospomínajúc všetko dobré, čo príde na pamäť o pani Rosine a zasa vznesie sa ťahavý vážny chorál o kríži… o smrti… o živote večnom.

V noci, keď všetci odídu, ostane tam Gašpar s Trangošom. Toto prezreté dieťa úderom dospelo ešte viac. Vystojí pri mŕtvej hodiny a nepovie slova.

— Gašpar… Gašpar, — povie mu napokon sestra Rosina, — ty ani nespíš doma.

— Netráp sa o mňa, — pohliadne na ňu celkom prítomne. — Mne je tu dobre.

Vymenia sa sviece na oltári, vymenia i vo vysokých čiernych svietnikoch. Prinesú vždy nové kvety miesto uvädnutých a život tečie so svojím hlukom a márnosťou mimo Ľupčianskeho zámku, kde postáva po chodbách a teremoch iba smútok a žiaľ.

— Mama, — prevraví raz Gašpar v pustej kaplnke z hromady kvetov, ožiarený bledým svetlom sviec, — keby si vedela, aký je otec dobrý… Ani sa nehnevá… ani nenadáva… To, že tu niet Mešku… Žobrákov už odel… dá im jesť na celom okolí… pokuty odpúšťa… Všetko, všetko narieka za tebou… Prečo si odišla? — začne ho nadýmať. Ale on nie, nezaplače.

— Čo by si pomyslel Trangoš?

— Mama, — vykladá zas inokedy. — Prišiel i Orlay, ten, vieš, čo dvorí našej Rosine. I Révay prišiel… Oni cítia s nami a sestry sú rady… Nie sú už také ohyzdné s tými vyplakanými očami… Žofia zas teší Rehora. Kladie mu ruky na hlavu a hladká ho, keď - mu je zle… Ale ja, vieš, nemám nikoho… Ten Krottendorfer ma len trápi svojou hlúposťou… On mi chce nabiť do hlavy rímskych básnikov… A načo je to mne…? Ja chcem byť vojakom… a písať už viem… Ale mi je veľmi smutno za tebou… Franc to nevie pochopiť, on má svoje starosti… Iba Ibrahim… A Júlia, vieš, Júlia Socovská, tá by vedela, ale nejde k nám…

Trangoš hľadí na opadnutú tvár vyčerpaného chlapca. Ľúto mu ho, keď naoko taký drsný a nevšímavý, ohromne preciťuje bôľ, čo ho postihol. Naslúcha jeho slovám — je to blúznenie, či nie? Naraz zarazí ho nárek, kŕčovitý, srdcervúci — sotva stačí priskočiť, zachytiť úbohého Gašpara, ináč padne a bude sa zvíjať po chladnej kamennej dlažbe…

Vynesie ho v náručí do jeho izby, kde si musí pár dní odpočinúť. Ibrahim vlečie sa mu v stope a zastane pri jeho dverách.

— Čo sa ti stalo, Gašpar? — navštívi ho i otec na druhý deň.

— Nič, otecko nič, — zdvihne vpadnuté oči s úsmevom. — Ustal som. Oddýchnem si a bude dobre.

Prijme nové svedectvá o vieryhodnosti obžalovaných, a pre neprítomnosť žalobníkov odročí pokonávanie na neskorší čas.

— No, jednako len nič nevykonal, — hovoria si v Brezne, keď sa Cocavin vráti bez výsledku.

— Ale môže vykonať! — povráva sa u Grunela. — Musíme si na líšku lepší pozor dať, pán richtár.

— Však si dáme… však si dáme, — uisťuje Socovský.

Ale magistrát má teraz inú starosť. Tribel poslal mestu pozvanie na pohreb svojej manželky, — ísť či nejsť?

— Nejsť! — radí Siedem v zasadnutí u richtára. — čo s takými ľuďmi? Najlepšie ani nestretnúť sa.

— Nejsť! — prisviedča i Štefanko, Svorád, Brnák. Prisviedčajú i ostatní.

Ani sa však neskončí zasadnutie, Júlii to nedá. Prosí mater vyvolať otca, hoc sa i hnevá na to. A keď vyjde, vrhne sa mu okolo krku…

— Pôjde sa na zámok?

— Nie, dievča, — pohladí ju. — Tak sa rozhodlo.

— Ale otec, — zaprosí dcéra. — Ona bola taká dobrá. Tak musím ísť sama.

— To už nie, moja, — trhne to Socovským. — Počkaj…

Vráti sa dnu a na pohreb sa ide.

V označený deň pohne sa celý kraj od Muráňa a zdola od Vígľaša na Ľupčiansky zámok. Kočov a kočov — jazdcov celé tlupy. Dobrá časť bystrickej posádky… Radvanskovci, gróf Matej Blömstein, vyslanstvá banských miest… i vyslanstvo mesta Brezna s Júliou a Socovským.

Júlii len srdce stisne, keď vidí niekdy veselý zámok v takom smútku. Zahalená hustým závojom kráča vysokým schodišťom, zatiahnutým v čiernom — vysloviť sústrasť po boku svojho otca. Sťažka dostanú sa do kaplnky, kde je len rodina a najbližší. Sviece ešte horia, ako pred skoro štyrmi týždňami, kvety sú nové, čerstvé, len bôľ je ten starý. Pri okvietenej rakve stojí Gašpar Tribel, skľúčený, zarastený, skoro ho nepoznať, a prijíma sústrastné slová.

— V mene mesta Brezna, — stisne mu vtom Socovský ruku, — pán boh vás poteš!

— Ach, vy ste to? — vyjasní sa mu zvráskavená tvár. — Ďakujem vám… ďakujem… A odpusťte mi!… Už to bude ináč… ináč!

— Júlia, ty si…? Prišla si? — objímu sa priateľky ako kedysi a zaplačú…

Socovská si už potom málo všíma, čo sa deje okolo. Otec, Izák, nepustí ju na krok od seba. Vidí, ako sú nádvoria plné luďmi, pánmi i dámami v drahých odevoch, smútočné zástavy, odznaky, kopije, fakle… všetko to mieša sa v hotový chaos. Ostáva jej len mohutný dojem nesmierneho zástupu, ktorý so všetkými možnými poctami odprevádza paniu zámku a manželku chrabrého vojvodcu.

Pred rakvou kráča rad kňažstva na čele so superintendentom Melikiom. Spevy, kázne, modlitby… a zbožná pani Rosina Tribelová z rodu Gelhornínov nájde konečne svoj odpočinok pod oltárom ľupčianskeho chrámu.

Júlia si uvedomuje čo-to cestou do Brezna, sediac na mestskom koči tesne vedľa otca. Akési oči jej nejdú z umu, také ako z kameňa, — cítiť bolesť, keď sa prizrú… Mohol by to byť on, ten chlapec? Áno, áno… Gašpar mal hlavu obnaženú a vedľa neho vliekol sa i pes, Ibrahim. Chceli ho odbyť, nedal sa…

— Pravda bolo dobre, otec, že sme šli?

— Dobre, dieťa! — pritúli si ju Socovský. — Hádam bude inak. Tak to povedal akosi.

— Inak bude, inak! — nesie sa i mestom, sotva sa rozíde posolstvo a preniká chýr o kniežacom pohrebe. Iba Cocavin sa uškŕňa a vie prečo.

Na druhý deň zastane pred richtárovym domom koč a zoskočí z neho svižko Abrahám Lukavický.

— Čo nám nesiete dobrého, pán slúžnodvorský? — víta ho Izák.

— Žiaľ, nie je to dobré, — pohodí rukou gavalier, ktorý by iste radšej bol prišiel podvoriť peknej Júlii. — Z nariadenia pána podžupana Beňadika Gyürkyho mám česť vám — a tiež pánom Luciusovi, Petrimu, Štefankovi, Siedemovi, Blázymu, Svorádovi, radným, ako i pánom — Brnákovi, Merešovi, rečníkom ľudu oddať tento predvolávací list na súd, čo má byť osemnásteho tohto mesiaca vo Zvolene.

— Na súd? — podiví sa richtár. Nazrie do listiny a číta, že v mene Gašpara Tribela podaná bola táto žaloba: … Dorota Polóny, vdova pa Jánovi Polóny, drevorubačovi z Osrblia, prišla svedčným a statočným spôsobom, ako sa ženskej svedčí, nikoho neohrožujúc a od nikoho neobávajúc sa zlého, okolo sviatku Medarda 1611 do Brezna, kde dala pokrstiť dieťatko dcéry svojej Anny. Chtiac pohostiť krstných rodičov, po krste kupovala mäso, chlieb a iné potreby. Vtedy richtár, Izák Socovský, nevedno akým pohnutím a akým duchom vedený, rozmyslene a zo zlosti dal ju lapiť, odviesť na mestský dom. Tam pohovorili proti nej všelijaké strašné veci a vyhrážali sa jej smrťou. Neuspokojac sa s tým, vsadili túže Dorotu do tvrdého väzenia, i do pút a po ohromných mukách a neznesiteľných trápeniach na štvrtý deň ju v žalári ukrutnou a mizernou smrťou zavraždili a zahrdúsili. Potom nebojac sa ani boha ani ľudí, rozkázali katovi mŕtve telo nahé vyvliecť za mesto a tam upáliť. Keďže pre túto vraždu a pre pohanenie mŕtveho tela žiada žalobník povolať richtára, radných a rečníkov ľudu pred súd, podžupan ich predvoláva ustanoviť sa na najbližší súdobný deň osobne pred súdnu stolicu zvolenskej župy. Či sa patriční ustanovia a či nie, súdna stolica na žiadosť ustanovivšej sa stránky v udanom prípade vykoná to, čo právo vyžaduje.

— Parádna vec! — pokrúti prešedivenou hlavou Socovský, odkladajúc písmo, — A v pravý čas, ha-ha-ha… — uškrnie sa trpko. — Ešte včera uisťoval nás Tribel sám, že bude vraj inak… Viem, je to Meškovo dielo a jeho tunajších chrtov. Lež povedzte mu, pán slúžnodvorský — sme Brezňania — my sa nebojíme!