ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Brezňania idú domov spokojní. Vedia, Thurzo mal znova príležitosť poznať, kto je Gašpar Tribel, a sú tomu radi. K tomu Socovský začína chápať svoju Júliu, ktorá má ten istý oheň a statočnosť v očiach ako on sám.

— Tá tvoja dcéra obracia sa veľmi samostatne, — pohmkáva si cestou Dubecius. — Môže sa mestu zísť!

— Môže! Ona vie, čo robí… — prisviedča otec. — Je ona divná povaha.

— A ako si jej pán Zrínyi všímal… Zbadal si?

— No, ona je pre mešťana. Nie pre magnáta. A Breznianka dá si pozor na seba.

— Bezpochyby.

Zato doma má Izák dosť práce so ženou — uspokojiť ju.

— Nechali si v Bytči pravotárku, — prenikne i cez múry od Cocavinov. — Len by jej neprišla ťažoba od toho jurátustva.

Socovský nemá kedy starať sa dnes o babské hlúpoty. Chystá sa i s radnými na rozhodujúcu príležitosť. Blíži sa deň, určený ustáliť chotárne medze. Majiteľ Muránskeho zámku, Tomáš Széchy, starý magnát so všetkými vlastnosťami tohto stavu, a záložný pán Ľupče, Gašpar Tribel, pozvaní sú osobitnými mandátmi. Taký mandát dostane i mesto.

Brezňania zbierajú si hodnoverných svedkov dokázať svoje práva. Richtár a notár Dubecius chodia po okolí. Zájdu i na Čierne Handle za staručkým Laurincom Auxtom, drevorubačským majstrom, čo žije tu na Čiernom Hronci už vyše štyridsať rokov a pozná každú riečku a každý kút ani svoju dlaň. Tribelovci tiež nehlivejú. Cocavin putuje až na Spiš do Torysiek za starcom Jakubom Danielčíkom, čo za roky pásaval ovce a kozy s Valašťanmi na škriepnom území.

Potom treba svedkov i pre dolinu Bystrú, vyháňajúcu hore do Ďumbiera. A čo všetko!

Napätie v meste zas stúpa, a horúčkove. Cez deň sú ľudia v poli, ale večer rušno je vo vyhniach, najmä však v hostincoch. Richtársky dom ani nespomínať. Ten je ani úľ pred vyrojením.

— Čo to len prídu za páni? — trápia Socovského i ženy, kde sa len objaví.

— Pán Peter Révay, trenčiansky župan, dobrý pán, — vysvetľuje kde-ktorej, — a pán Martin Benický, námestný palatín.

— Ach-ach, — pokyvujú si po lavičkách, v nedeľu na priedomí. — A Cocavinka vraj — len by tí prišli! Azda sú takí páni pre nás na klinku?

— Však uvidí.

— Len či nás zas neoklamú?

— Nedáme sa!

— Keby sa to už len nevlieklo toľký čas!

— Musíme vydržať! — nalieva richtár nádeje. A ozaj, kto sa pozrie na jeho poctivú, jasnú tvár, musí nadobudnúť presvedčenie, že mesto nemôže prehrať a jeho pravda zvíťazí. Zákerná žaloba pre zavraždenie Polónyčky nepríde mu ani na myseľ. Thurzo je v Bytči — Júlia na zámku, Môže sa Meško nakatiť!

— Lazar a Cocavin behajú, — pripomenie mu Brnák, rečník ľudu u Grunela.

— I my beháme, Fabianko! I my!

Svitne čakaný deň a reambulačné povereníctvo dôjde do Brezna. Ráno vo Valaskej majú zas na čom oči pásť z dvorov od Molčanov, Trangošov a Parašínov. Panstva a panstva na kočoch i koňoch hrnie sa zhora i zdola. Peter Révay, muž v najlepšom veku, prísnych čŕt, usmievavý Martin Benický, Tomáš Széchy, biely ako jabloň, Tribel, Meško, breznianski radní s rezkým Liptákom Mikulášom Čemickým a vyše sto všelijakých svedkov z celého okolia.

Pred valaštianskou krčmou je ani jarmok. Krčmárka sa zvŕta, smeje sa na pánov a nalieva. Pre ňu by to bolo — aspoň raz do roka.

Výprava vyhrnie sa na kopec Hnusnô a tu sa rozloží, rozhliadajúc sa po peknom pahorkatom kraji.

— Slávne povereníctvo, — vystúpi rezko Mikuláš Čemický, zástupca mesta, spomedzi Brezňanov pri napnutej pozornosti pred Révayho, — týmto mám česť predostrieť privilégiá od kráľa Rudolfa II., čo potvrdzujú chotárne medze, balassovskou reambuláciou ustanovené. Prosím to tu verejne prečítať, v zmysle tohto k mestskému majetku pripojiť územia protivnou stránkou odobraté. A tak staré chotárne medze obnoviť!

Révay prevezmúc písma, oddá ich župnému notárovi, červenákovi Ruttkaymu — prečítať.

— Slávne povereníctvo, — ozve sa hneď po prečítaní privilegiálnych písem vychudnutý Meško, gestikulujúc dokladmi v ruke, — ja zas mám to šťastie predložiť tu testimoniál župnej stolice o pokonávke na Čiernom Hronci a o osádzaní medzníkov. V zmysle tohto pod Veprom nieto čo hýbať. Vec je súdobne a právoplatne vyriešená.

V radoch Brezňanov povstane ruch a v očiach začne sa blýskať.

— Veru právoplatne, — počuť šomrať. — Krivou prísahou! Veď my ešte i tú nájdeme.

— Ani slova, — zahriakne mrmot Révay. — My sme tu na to — vypočuť a prislúžiť pravdu.

— Prosím, slávne povereníctvo, — zahladí hneď Čemický, — protesty mesta dokazujú, že o konečnom vyriešení nemôže byť reči.

— Tak je, tak! — prikyvujú Brezňania.

Páni sa utiahnu a po porade vyhlásia — vykonať priezor.

Tribel sa hneď zoberie zarudnutý a zamračený. Meškova počerná tvár samý sval a samý nerv len sa tak zmyká. Aleguje tým i iným — márne.

A teraz začne, čo má byť… dvojtýždňová ťažká práca.

Povereníctvo, sporné stránky i svedkovia chodia po spornom území, vypočúvajú, skúmajú, merajú, prikyvujú — odporujú, zazerajúc a vykrikujúc pri tom vzájomne na seba. Nie je to taká ľahká vec, hoc je tu rozum nielen župy — ale i krajiny.

Martin Benický, jednostaj si pospevujúc, ide s niekoľkými hore Kamenistou dolinou. Kade idú, kladú ohne pri potoku. Vystupujúci dym označuje smer vody i medzí na tomto území. Ostatní pustia sa zas smerom hore Čiernym Hroncom na samý hrebeň Vepra, odkiaľ vidieť šíry zvlnený kraj cez Hron až na hole.

— Tamľa, ako vyháňa dym, — ukazuje Socovský povereníkom rukou doďaleka, — tam je Kamenistý Hronec. Odtiaľ tiahne sa chotár hore Čiernym Hroncom až sem na Veporný hrebeň. Územie medzi týmito dvoma riečkami je to sporné, dané balassovskou reambuláciou do spoločného úžitku. Vepor a územie pod ním sú majetkom Brezna.

— Ajaijáj! — krúti Meško hlavou a protestuje oboma rukami. — To je inak. Kamenistý Hronec nemá s chotárom nič. Táto riečka, — označuje prstom tok Čierneho Hronca ani na mape, — to je Hrončok. A tam na druhom boku Vepra, čo tečie dolinou, — zareže pravotár silno do breznianskeho chotára, — to je Čierny Hronec. Územie medzi poslednými je to škriepne.

— Veľmi sa mýlite, pán právny zástupca, — farbí sa Socovského poctivý obličaj, — váš Čierny Hronec, to je potok Šaling.

— To je Čierny Hronec, — mykne sa počerná tvár samý sval a nerv.

— To je Šaling, — rozvravia sa Brezňania. — Vy by ste nedbali mať škriepne územie až po muránsky chotár.

— Čo tvrdím, ja si dokážem, — odsekne Meško.

— Aj my si dokážeme, — začne prihrievať, keď je i tak teplo. — Aj my.

Pri hádkach a chodení sem tam pomaly sa zmrkne.

— No, dosť na dnes, — vypovie Peter Révay a uľaví sa všetkým. Tribel a Széchy odišli, ostatní rozložia sa na lúkach Kýčery, kde sú zo dve stodôlky a sena, vonného sena celé kopy. Tu sa nocuje, a veselo. Na ražni obracajú sa dva barany. Demižónov tiež nechybí. Jest z čoho — jeden deň opatrí ľupčianske panstvo, druhý mesto Brezno, kto by ich šanoval?

Po prvej hviezde už sa zabudne na hádky. Žartuje sa, spieva.

— Eh, chlapci, — pohvizduje si Benický, — vypime si, veď je reambulácia!

— Keď sú, hody, nech sú hody, — mľaskne si ústami po víne podžupan Gyürky.

— Hej, veď keby ešte bolo čosi, — zažmurká červenák Ruttkay.

— A čo?

— Taká pani Helena Dubravická, — ohliada sa notár, či je nie kasnár nablízku. Ale ten už tiež išiel kamsi so svojím pánom robiť poriadky. — To vám bolo tam na majeri v Predajnej. Pán Gašpar Tribel, ten už vie zabaviť hostí a pozve ich niekedy i zo troch stolíc.

— Preto sa musí rýpať o každú piaď zeme, — nevie si odpustiť radný Siedem, — keď mu veľa treba.

spustí Ruttkay na plný bas. Spieva pekne, až hučí dolinami. Mohutná vatra rozlieva žiar a všetka pozornosť je naňho obrátená.

— Vivat… vivat, Ruttkay! — volá Benický. — Ty si to poskladal, štverák. On to vie.

— Poriadny zeman vie milovať i veršovať… — ohlási sa slúžny Lukavický.

— Vivat… viva-át! — nesie sa do noci a vyprávkam nieto konca. Ráno začne sa prozaická práca znova — hádky, škriepky — alegovania. Meško, ako vidieť, našiel v Černickom dokonalého partnera. Čierny Hronec a či Šaling — Šaling a či Čierny Hronec? okolo toho sa točí všetko až do čertvzatia.

Po osobnom priezore vyjdú na kopec Hnusnô. Tu sa vypočúvajú svedkovia. Za Brezno svedčí ich päťdesiat — za Tribela vyše päťdesiat, najviac Valaštania a drevorubači.

— Nasleduje Jakub Danielčík, — vyhlási notár Ruttkay svedka až asi na šiesty deň dokazovania.

Z pravého krídla svedkov, porozvaľovaných od dlhej chvíle na pažiti, vystúpi skľúčený starec. Prihrnie si dlhé šedivé vlasy, upraví kabanicu, nos utrie priehrštím a snaží sa postaviť pred pánov, ako sa patrí.

— Odkiaľ ste? — spytuje sa ho Révay so sudcovskou rutinou.

— Z Torysiek, prosím pána veľkomožného. Zo Spiša.

— Koľko máte rokov?

— Veru veľa.

— Ale koľko, ujec? — pridupľuje mu miestopalatín Benický.

— Hádam vyše šesťdesiat… hádam i šesťdesiatpäť.

— A poznáte kraj na Čiernom Hronci?

— Akože by som nepoznal, prosím ponížene? Veď som tu pásal roky ovce a kozy s Valašťanmi. Pod Sihlou a Tlstým javorom sme i zimovali. Brezňania nemali oviec, ani kôz. Tí si pásli na tom istom území kravy i voly a neprekážali sme si. Ani my im — ani oni nám.

— Budete na to i prisahať?

— Ale áno, prosím ponížene.

— Nasleduje svedok Laurinc Auxt, — vyvoláva ďalej Ruttkay. Tento vystúpi zas z ľavého krídla, kde čakajú na svoj rad svedkovia za Brezno. Je trochu zhrbený, ale rezkejší ako Danielčík. Vyholený, porancovanej tváre, no červený a živých očú. Zapekačku strčí si do vrecka, hoc sa mu z nej ešte dymí, a bystro podíde.

— Vy ste Laurinc Auxt? — nasledujú otázky ako obyčajne.

— Som, prosím.

— Odkiaľ ste?

— Z Brezna — ale už tu bývam vyše štyridsať rokov.

— Kde tu?

— Nuž tu — na Čiernych Handloch.

— A čím ste?

— Drevorubačským majstrom.

— Čo viete, kade sa tiahol chotár?

— Nuž od vtoku Kamenistého Hronca do Čierneho hore čiernym Hroncom. Tu musí byť sporné územie… — vykladá starec presvedčivo. — Ale potok, čo títo páni, — ukáže rukou na Tribelovcov, — označujú, to je Šaling.

— Nie, to je Čierny Hronec, — zamieša sa Meško, celý poblednutý.

— Ale, pán môj, — nedá sa tento, — ja už len viem. Veď tu bývam. Váš Čierny Hronec tečie už dobre breznianskym územím — to je Šaling.

— Budete na to i prisahať?

— Áno, budem.

Nasleduje ešte niekoľko svedkov. Tribelovi — starý Molčan i Parašín z Valaskej — tvrdia, že sa tu stínalo drevo pre komorské bane a huty v Bystrici — breznianski zas, že tu oni nielen pásli, ale i predávali pašu. A nielen hotovali drevo, ale i povoľovali hotovať, a to najmä na debnársky riad.

Révay a Benický vypočúvajú veľmi nestranne a trpezlivo. Zato je už jasné — pravda sa kloní k Brezňanom. Najlepšie to vyčítať na Meškovej tvári, ktorý deň po deň posiela niekoho po Tribela.

Z Čierneho Hronca prejdú na Žali k severu. Tu je v ťahu dolina Bystrá, Veľký Gápeľ. Vypočuje sa zas skoro po tridsať-tridsať svedkov za i proti, medzi nimi i sedliaci z Polomky, ale i zemania z Liptova.

Prikvitne i sám Tribel, nevrlý, nadurdený.

— Slávne povereníctvo, — spustí zas Meško, zbierajúc všetky sily na skok podľa možnosti najvhodnejší, — kráľovský majetok nesmie byť umenšený. Ľupčianske panstvo je majetkom kráľovským. Preto sa nemá brať do ohľadu ustanovenie balassovskej reambulácie a dolina Bystrá má ostať pri zámku ako majetok kráľovský.

— I mesto Brezno je majetok kráľovský, — aleguje hneď Čemický. — A kráľovský majetok nesmie byť ani tu umenšený. Preto žiadam slávne povereníctvo uznať staré medze v zmysle balassovskej reambulácie a privilégií, ktoré traja králi potvrdili mestu.

— To nemôže byť, — blysne Tribel na Mešku i na župana a vicepalatína.

— My by sme museli proti tomu protestovať! — ohradí sa Meško.

— Proti právu a kráľovskej vôli? — stretnú sa Čemického oči s jeho ostrým zrakom. — To je márne!

— No, nájde sa ešte spôsob dokazovať, že je to nie márne, — uškrnie sa jurátus maliciózne, pričom však jeho zrak zasvieti hypnotizujúcim leskom hada, hľadiaceho práve na svoju obeť.

— Ako zlostne hľadí ten človek, — mrkne Siedem na Socovského. — Zlostí sa.

— Vyhráža. Ale nech! — pochopí richtár, čo asi blyslo v tej hlave, samý sval a samý nerv. — Polónyčka.

— On nás, Brezňanov, ešte nepoznal, — šomre mu zas Brnák.

— Ani nepozná. Ale bude mať šťastie!

— A kde sú Lazar a Cocavin, že ich nevídať?

— Tí už svoju úlohu vykonali. Ale ich deň ešte príde. Zažiadame jeho veličenstvo nášho pána kráľa o mandát — preskúmať ešte raz pravosť ich prísahy… — vykladá richtár skoro nahlas. — A Meško uvidí, ako je to hájiť nepravú vec, i hoc je človek múdry ako had.

Krásne počasie zmení sa na oblačno a v jednostajné mrholenie. I schladí sa, a to citeľne. Brezňanom to nekazí náladu, keď vidia, na čom sú. Tribelova a Meškova — tá je tam.

— Domine spectabilis, — odtiahne Tribel svojho zástupcu stranou, — nemáte dosť vynaliezavosti. Ten Čemický vás akosi tisne k stene.

— Mňa, vaša osvietenosť? — fľochne tento zlostne. — Keby ja bol na jeho mieste a on na mojom, tak ho tisnem ja.

— My nesmieme ustúpiť, ani prehrať — neviete?

— Viem, — natiahne Meško tvár. — A dľa toho mienim i postupovať. Len ráčte vydržať…!

— Ja? — sadne údiv na mäsitý obličaj.

— Vy, vaša milosť! — Máte niekedy primäkké srdce.

— Nemajte obavy.

— Sú v úzkom, — žmurkajú Brezňania jeden na druhého. — Hľaďte, ako len zazerajú na seba… Čemický je chlapík. To nie je Motko! Ten im dal.

— Myslíte, jurátus to nechá?

— Nechá — nenechá, ale prehrá to!

— A je to tu ozaj ani vyjednávanie o hranice medzi krajinami, — poznamená Benický Révaymu, kým predchodia ešte noví a noví svedkovia.

— Ťažšie, — odfukne si župan. — No, zmrvíme to.

Spustí sa dážď ani z riečice. Pánom neostáva, ako vrátiť sa do Brezna. Práce je však už pred koncom. Zájdu na mestský dom, čo je vlastne dosiaľ ešte vždy príbytok richtára. Vchod do Socovských obstatý je za chvíľu zvedavým meštianstvom. Jasné tváre prítomných svedčia najlepšie, ako tušia, Brezno zle neobstojí.

Poradná miestnosť nabitá je do posledného kúta. Dvere musia sňať — okná otvárať. Za vrchstolom sedia s povereníctvom zástupcovia župy a stránok. V napätí do prasknutia diktuje ešte pán Peter Révay za všeobecného hovoru zápisnicu a notár Ruttkay s Dubeciom píšu, až sa im kečka parí. Konečne zložia brká a hovor utíchne, akoby ho uťal.

— Vysokoctení páni a zástupcovia kráľovskej Ľupče ako i slobodného a kráľovského mesta Brezna, — vstane trenčiansky župan a prehovorí so sudcovskou istotou a dôstojnosťou. — S božou pomocou vykonali sme mandát, vydaný nám naším najjasnejším kráľom Matejom II., určiť hodnoverne chotárne medze medzi kráľovským majetkom Ľupčianskeho zámku i Muráňa a majetkom menovaného mesta. Reambulačné povereníctvo po zistení skutočného stavu na tvári miesta a po svedomitom uvážení vyhlasuje v mene jeho kráľovského veličenstva tento rozsudok:

Starú, takzvanú balassovskú reambuláciu, vykonanú v zmysle privilégií potvrdených mestu Breznu troma kráľmi, uznáva za správnu. Tým sú jasne určené i prípusté medze ako muránskeho tak i ľupčianskeho panstva, kde sa s mestským majetkom stýkajú. Zmierovacia pokonávka, konaná na Čiernom Hronci, týmto sa definitívne ruší…

Tomáš Széchy, biely ako jabloň, len čo si odkašle pri týchto slovách. Ináč sedí spokojne. Meško však zbledne. Povstane z lavice, uprie oči na Révayho a zdvihne ruku — ale neprevraví, akoby nevedel nájsť slova.

— Proti rozsudku týmto podávam svoj protest, — vyderie sa mu konečne z úst. Ostatné slová jeho zaniknú vo všeobecnom jasote.

— Vivat, pán Peter Révay, trenčiansky župan — viv-át… Vivat, pán vicepalatín, Martin Benický, viva-aát!… — zahučí v miestnosti… pod bránou i na šírom rínku. Ľudia si padajú okolo krku, objímajú sa, plačú od radosti, spievajú…

— Vivat, Mikuláš Čemický — viva-át!

— Preboha, čo sa robí? — vybehne Nána z kuchyne a v prvej chvíli nevie, horí a či sa zbláznil svet. Radný Siedem objíma sa s Merešom, drobný Krištof Svorád, vykladajúc piskľavo, narieka. — Čo je, pán Svorád? Čo sa stalo?? — chytí ho za manteľ v trme-vrme.

— Vyhrali sme, Nána. Zakrič — vivat!

— Viva-át! — kričí i Nána s ostatnými, čo jej hrdlo stačí.

Ako je u Socovských, tak je to všade. Naraz nechajú ľudia všetku prácu, hrnú sa na rínok a dojemné scény sa opätujú. Rozhnevaní prihovoria sa jeden druhému, nepriatelia podávajú si ruky. Mužskí i ženské, stárež i mládež, všetko sa veselí a spieva, žartuje — ako rozšumená hora na májovom slnku.

— Vivat… viva-át! — kričia i deti na zruboch studní. — Vyhrali sme — tak!

Mesto sa rozvraví radosťou, doslovne zažne sa, horí! Je tu búrka, lež pravý opak tej za prísahy pod Dúbravkou. Ešte len i prísny a utiahnutý superintendent Samuel Melikius otvorí okno a vyhliadne zvedavo, čo sa to tu robí? Oči žiaria silou, povedomím a nesmiernou láskou k otcovizni, za ňu bolo toľko bojovať a nenadarmo.

— Čo už len teraz Lazar a Cocavin?

— Ba čo pani Agneša? — pochutnávajú si ľudia na svojej vlastnej zvedavosti. — Ten jazyk sa nevyplatil!

— Veru nebudú sa ich ovce pásť na Tribelovom. Ani jarabíc a roháčov nedobehne jej z ľupčianskeho do kuchyne!

— A s tou prísahou ešte je to tiež nie skončené. Socovský to vraj nenechá. A keď sa on raz chytí do toho — musí sa to i poddať — tak!

— Vivat, Socovský, nech žije-eé! hrnú sa zástupy pred richtárov dom, kde niektorí z pánov už i sadajú na koče. Najmä Juraj Meško ponáhľa ufrknúť, vyžmýkaný ako huba. Takého dňa ešte nemal v živote. Vyskočí na voz ku kočišovi, schytí liace do ruky, švihne bičom ponad kone a — je preč. Ostatné panstvo tiež priaha. Ešte len i Čemický, ktorého ženie povinnosť domov — do Liptova. Magistrát rád by ich uctiť, lež Révay je rutinovaný sudca. Všetkému chce vyhnúť.

— Pánu palatínovi podáme o tom správu, — stisne ruku pri rozlúčke Socovskému i okolostojacim. — A na jeseň prídem vám ešte medze okopcovať.

— Potom už môže byť i tá hostina, — usmeje sa Benický dobrodušné.

— Ako by nebola? — ukloní sa richtár a poďakuje, ako sa patrí.

— Vivat! — zahrmí širokým rínkom na všetky strany, kade sa len koče uberajú. Socovský hrdo hľadí na svojeť, čo si nedá šliapať svoje práva a vie sa za ne ruvať i s veľkými pánmi.

— Ľud musí byť i hodný svojho práva, — poznamená kmotrovi doma, keď ostanú sami. — A náš ľud -je!

— Len by nemal takých Lazarov a Cocavinov.

— To bolo i bude.

— Nemalo by však byť, kmotre, — zamračí sa Siedem. — Nebyť tejto pliagy, čo nám môže Meško alebo i Tribel? Ani sa nedostanú k mestu, ak sa nenájde zradca v ňom. A ako si to tí dvaja vykladali, — pokračuje so zjavnou škodoradosťou v očiach. — Mysleli, víťazstvo je isté — rozum majú len oni. Pamätáš, ako nám Cocavin rečnil pred pokonávkou na Čiernom Hronci? Ak ja chcem, vy bez privilégií budete poddanými. A ja vám budem rozkazovať, čo by ste hneď oheň žrali!

— Teraz ho žerie on, i s Lazarom, — vydýchne si Izák zhlboka a skľúčiac ruky, ako od ustatosti, sadne si za stôl. — Pán boh je spravodlivý.

— Myslíš, tí dvaja to cítia? Oni si našli svoje dôvody. Toľko sa narečnili o svojich dobrých cieľoch a nesmiernej láske k mestu. Už i sami počínajú tomu veriť, krivoprísažníci.

— Zbadajú sa ako Tribel, — poklepe richtár prstami po stole, naň pani Socovská, teraz už trochu lepšej farby i vôle, prestrela novú, novučkú vyšívanú prikrývku. To je od Júlie z Bytče — dar pani palatínovej. — Hej, zbadajú, — zvážnie tá poctivá tvár ešte viac. — Pravda je i nad Meškov rozum. Vyhrali sme jedno — vyhráme i druhé. Dubecius už napísal žiadosť pred jeho veličenstvo o mandát preskúmať znova oprávnenosť prísahy. Nemohol by Daňo ísť?

— Kam?

— Nuž do Bytče za Júliou. Ona to zariadi. Pôjde?

— A ako rád. Nevieš, ako ten môj chlapčisko v tom dievčati žije, — prelietne mu mráčik čelom. — Akosi marnie. Obávam sa, aby sa mu nestalo niečo.

— Však ho Júlia tiež má rada. Len je ona divné dievča — čo si raz umieni, ani baník na Jarabej za zlatom, i keď ho niet.

— Je tvoja dcéra.

— Dobre je to tak, kmotre! Nech sa mládež ostrí sama a nečaká, že jej všetko opatríme a zaistíme my starí.

— Ja to pozorujem na Daňovi, — dotvrdí Siedem. — Kedysi bol len samá zábavka, karty, tanec… Teraz sa zaujíma o hospodárstvo a o mesto. Júlia má pozorného žiaka. A bol by z nich pekný pár. I mali by — on jediný, ona jediná, čo myslíš?

— Vieš, kmotre — ak si oni porozumejú, my im požehnáme.

— Lenže Daňo sa obáva tých všelijakých pánov. Dievča je mladé, pekné — páni prefíkaní — pokrútia jej hlavu.

— O to sa neboj! V Bytči je nie ako u Tribela a vidíš, ani tam sa jej nič nestalo. Ona nám je tam potrebná — mestu, vieš! Úlohu si vybrala sama. Až ju skončí — príde domov i bez volania.

Daňovi ozaj netreba dva razy povedať. Zoberie žiadosť mesta od Dubecia, od pani richtárky krásny pretkávaný obrus pre pani palatínovú, pre Júliu tiež jedno-druhé — osedlá koňa a ide.

Thurzovcov a celý ich dvor nájde na zámku Lietave, kam si vyjde niekedy rodina, aby vraj v Bytči nezmäkla. Tu sa robia plány o svadbe dcéry Barbory s Erdödym, čo má byť ešte tej jesene, a na chýr! Dievčatá dajú si hlávky dovedna a o tom vyprávajú s matkou Alžbetou. Júlia vyrastá medzi nimi v ozajstnú dámu, s ktorou pre jej múdrosť a ešte viac skromnosť, každý si rád pohovorí. Paludinovi chveje sa hlas, keď sa jej pozdraví. A tá radosť v jeho belasých očiach, ak sa mu Socovská usmeje! Píše o nej verše a skladá na ne i melódiu. Helena a Mária dobre hrajú na husliach, on zas na gitare. Naučí ich a na niektorej slávnosti vystúpia.

Ale nielen mladý Paludin, ešte len i obstarný a tichučký Hamel patrí medzi Júliiných obdivovateľov, čo sa tá načíta! Keď sú v Bytči, niet skoro dňa, že by nenakukla do knižnice. Učí sa po latinsky, po nemecky, ba i po maďarsky kvôli pani Alžbete. Predčituje jej i z postily a stáva sa jej vždy viac nevyhnutnou.

Keď uzrie Dana schodiť z koňa na dvore, zazoria sa jej líčka. Vybehne na chodbu a volá naňho veselo.

— Daňo, Daňo, čo nového v Brezne? Mama, otec — zdraví? A Gašpara kde si nechal?

— Ten je iste kdesi v Turecku. A vieš, Júlia? — pobehne k nej a bozká jej ruku, — ja sa nechcem s ním deliť o teba.

— No, jest i o čo, — zošpúli plné pery huncútsky. — A čo mi nesieš?

— Všeličo, — vykladá jej v priestrannej, milej izbe na stôl jedno-druhé. — Toto pre pani palatínovú… toto pre teba od mamy… A toto od mesta… — podá jej list, s veľkou červenou pečaťou.

— Ajajáj! — obzerá si veci Júlia. — Najviac sa však poteší listu, k nemu je i žiadosť priložená. Ako beží očami po riadkoch, tak sa jej tvár jasnie, ani čoby ju niekto osvecoval. — Tak sme vyhrali? — zatlieska rúčkami a začne tancovať po izbe. — Konečne… — nevie ani čo od radosti. Nevzpiera sa Daňovi, keď ju pritúli i bozká na čelo. — Tak to teda máme. Ešte s tým Lazarom a Cocavinom. Vyhrali sme jedno — vyhráme i druhé, — jasajú jej oči. — Povedz doma, ja to zariadim. Mladý pán Imrich ide pozajtra do Viedne. Keď to pán palatín odporučí, on to vezme a je to isté.

Júlia sa dlho nemazne. Posla vystrojí domov a dá sa hneď do práce. Zájde za ružovkavou Helenkou, Helena za mamou, mama dá zavolať Imricha a už zasadnú na radu. Vec je spravodlivá, preto i dráždi — dokázať súdu omyl a Lazarovi s Cocavinom falošnosť prísahy. Rozhodnú sa predložiť žiadosť palatínovi ešte večer.

Príležitosť je vhodná — Thurzo je dobrej vôle. Láska sa s počernou Barborou. Potom — zastal sa u kráľa rakúskych protestantov a nie bez výsledku. Vidieť, tento mocný človek má radosť z rodiny i z dobrého činu.

— A ešte by si sa mal zastať kohosi, — pohladiac mu prešedivenú hlavu, uvedie reč Czoborička, keď je dnes náhodou len rodina spolu.

— Koho, duša?

— Júlia má žiadosť, — vypráva mu s pohoršlivosťou ženskej duše o nedostatočnosti mikulášskeho súdu a snahe Brezňanov dokázať neprijateľnosť Lazarovej a Cocavinovej prísahy.

— Poznám tú vec, poznám, — prikyvuje palatín, spočinúc spokojným pohľadom na svojej peknej rodine i na Júlii — jej havranie vlasy a biela pleť až svietia ladným kontrastom. — A to sa ty, milá dcéra, — pokynie Socovskej pristúpiť bližšie, — trápiš i takýmito vecami?

— Vykonať niečo za svoje rodné mesto nie je trápením, — odpovie mu dievča smelo, — ale radosťou.

— Správne, Júlia, — chytí ju za rúčku a otcovsky pohladí po chutnej tváričke. — To je pravé slovo: Pracovať za svoje mesto, za svoju vieru, za svoju krajinu — tak sa má zmýšľať, ak nechceme tu žiť nadarmo. Teda, čo si želáš?

— Keby ste ráčili odporučiť našu žiadosť jeho kráľovskej jasnosti. Nech by bol poverený nový súd preskúmať oprávnenosť prísahy… — zdvihne dievča oči prosebne. — Môj otec tvrdí a všetci Brezňania s ním, že je to len sudcovský kúsok a vec má byť celkom čistá.

— Dobre — stane sa. Len trpezlivosť. Odporučím jeho jasnosti poveriť konvent v Svätom Beňadiku. Tam sú Névery a Thuróczy, obaja spravodliví ľudia.

— Vivat, vivat! — jasajú dievčenské tváričky okolo z lásky k Júlii.

— Vivat! — zavolá i Imrich, naňho, ako badať, tiež je nie bez čara prítomnosť Socovskej.

— A ty, synu, ideš do Viedne?

— Áno, otecko.

— Kedy?

— Pozajtre. Ide i kastelán. Treba nám ešte mnoho kupovať na svadbu.

— Vezmeš Júliinu žiadosť a podáš ju predsedovi dvornej rady? I pozdravíš ho pekne odo mňa?

— Ochotne, — prisvedčí Imrich. — Júlii kvôli, — blysne na ňu zrakom, — vykonám.

— I veci kvôli, he-he! — smeje sa otec dobrácky na svojho šuhaja, jemu podobného, ale mäkšieho, nežnejších čŕt. — Predne veci kvôli.

— Veď i tomu, otecko. Nám Júlia už dávno vyprávala, ako je to u nich. A ja tiež rád poslúžim spravodlivej veci.

Júlia je v siedmom nebi. Ešte nemala krajšieho večera. Cíti svoju dôležitosť a obsah života. O toľko sa cíti potrebnejšou na svete. I palatínove dcéry majú svoje prácičky, to hlavné však spraví za ne vždy otec alebo niekto iný. Ale ona sama…

Domov pošle list plný nádeje. A čaká, čaká zvedavo.

Týždeň za týždňom sa míňa. Prehrmí i Barborina svadba, predčiac leskom, venom a hostinami všetko, čo sa tu kedy dialo vo veselom dome. Prídu i Vianoce, ktoré slávi Thurzova rodina v Bytči s nevšednou nádherou, rozdávajúc štedro dary od žobrákov nahor. Júlia dostane krásnu zlatú reťaz s krčiažkami, rubínmi a s veľkými perlovými očkami. Stojí peknú sumu — aspoň šesťdesiat dukátov a svedčí jej. Všetci ju obdivujú — i Gašpar Illésházy, veľmi vážený a príjemný človek venujúci zjavne mandľovým očiam ružovej Heleny svoju pozornosť. Najmä však Juraj Zrínyi, Imrichov bratanec, kypiaci zdravím a túžbou veselo si žiť. Po celý večer nemôže z nej oči spustiť… A ona? — nič. Nevie byť akosi veselá.

— Ty moja ovečka, — pritúli si Thurzo nežne dcéru Helenu. — Barbora je už u Erdödych a ty tiež nebudeš tu dlho s nami. Pomaly nás všetky opustíte.

— Oj, mňa sa nesprostíte tak ľahko, — usmejú sa múdre mandľové oči.

— A ty, milá dcéra, — chytí palatín za obe rúčky Socovskú, keď príde na ňu rad, — mám ti čosi oznámiť. Tvoja žiadosť je vyslyšaná. Kráľ nariadil konventu vo Svätom Beňadiku preskúmať prísahy. Máš z toho radosť?

— Mám, — skloní sa Júlia a bozká mu ruku. Jej veľké krásne oči zarosia sa hlbokým pohnutím.

— Máš tak rada svoje mesto?

— Áno, vaša osvietenosť, — hľadí dievča smelo.

— Správne, dieťa, — bozká ju na čelo. — Len láskou si ho obránite i vystavíte. V tom sú najnedobytnejšie bašty proti násiliu i zrade.

Júlia ožije navidomoči. Len teraz prejaví sa dokonalá harmónia v jagote rubínov, perlových očiek s jej hlbokým zrakom. Cíti, stáva sa atrakciou a hanblivo sa utiahne.

— To by ste vy svoje mesto nedali za nič na svete? — zájde za ňou Zrínyi, preštvaný počerný mládenčisko. — Za nič.

— Nedala, — odťahuje sa za dievčatá, Helenu a okatú Katu.

— A vrátite sa späť?

— Istotne!

— A keby vám ponúkol niekto začarovať vaše mestečko za nejaký pekný zámok, — začne si ju doberať, — ani vtedy?

— Ani, — odpovie rezolútne. — Som meštianska dcéra, patrím do svojho mesta.

— Vidíš, Juraj! — ozve sa mu Imro za chrbtom. — S Júliou si daj pokoj. Tá už študuje i Tripartitum. Pravda, pán Hamel?

— Áno, — prisvedčí zamĺkly knihovník. — Ona číta mnoho.

— A načo vám to bude? — dovolí si ešte Juraj.

— Načo? — usmeje sa Júlia. — Keď i ľudia vravia — viac rozumom než silou.

— Tak je, Juraj, tak je, — podotkne kučeravá, plavá Mária. — A to i keď ide dobyť ženské srdce, vieš?

— Mária, sem poď, sem, — volá ju Helena. — Vezmi si husle… — dodá šeptom.

Helena už má svoje, kým Paludinus rebrí ohromnú gitaru. Stanú si vedľa seba naprostred siene a spustia na všeobecné prekvapenie:

ozve sa citne mäkký tenor vychovávateľov v sprievode. Belasé oči sa mu lesknú a pieseň sa nesie ako modlitba prizdobenými kútmi.

— Vivat, Paludinus… Vivat, Helena a Mária! — tlieskajú hodovníci, i nedôverčivý-nakyslastý kastelán, i služobníctvo, čo je dnes podľa starého obyčaja všetko spolu, — vivat! Ešte raz…!

Gitara a husle sa ozvú znova — znova zahrmí i potlesk.

Júlia sa červená — ona vie, komu tá pieseň patrí. Tie belasé krotké oči zachytila neraz, keď utkveli na jej očiach. Nehnevala sa na ne, ale vďačila sa im len tichým úsmevom. I teraz je vlastne v mysli doma pod Ďumbierom. Vidí poctivú otcovu tvár, ustarostenú mamičku i poďobanú Nánu a ľúto jej je, že je nie medzi nimi. Ako by otec okrial, nech mu povie — už je to! Névery a Thuróczy preskúmajú, či bola prísaha pod Dúbravkou správna a či nie… A čo by len tá dobrá mať, keby jej riekla — i ja som to vydobyla? I ja… Vydobyla by!

— Oni sa dozvedia a bude radosť, — zbadá Júlia, že neodpovedá na otázky, čo sa môže zle vysvetľovať. — Osvietenej panej krásne pristane ten perlový náhrdelník, — zamieša sa medzi ostatných a hľadí sa prispôsobiť veselej nálade.

A v Brezne je ozaj čoskoro veľká radosť. Kráľovský povereník Štefan Névery a Mikuláš Thuróczy, subkonventuál, dôjdu do Banskej Bystrice i Ľubietovej vyšetriť. Zistia nepodvratne, že zo spoluprísažníkov bystrický Hammermann a Tschapelmann nemajú v meste vlastných domov a v Ľubietovej zas Juro Cagaj a Ján Pankhard sú stavu roľníckeho a nemôžu byť pri takej príležitosti prísažnými svedkami. Podobne i Polomčan s červeným nosom, pravoslávny kostolník zo Šumiaca, tulák z Pavlovej a iní. Na základe toho zistenia uzhodne sa konvent koncom januára na výroku a vydá o tom i svedectvo, že sú prísahy Lazara a Cocavina, zložené svojho času pred otvorenými chrámovými dvermi a pri sviecach, horiacich na oltári pod Dúbravkou, z formálnych príčin nie platné.

— Krivoprísažníci — zmyká to Breznom vulkanicky so zadosťučinením. — No, teraz nech hovorí Agneša o advokátke v Bytči — nech!

Tá však na svoje šťastie nemá času ukazovať sa.

— Ešte je nič nie skončené, — bručia si Lazar a Cocavin, keď sa zídu pre potechu a posilu.

Na Ľupčianskom zámku je to horšie. Z Gašpara Tribela de Jarisch et Ivanovitz dobre neletia triesky. Zvadí sa so synom, že je len ako púpava. S Rosinou a Máriou, že nevedia dôstojne prijať hostí — pánov Orlayho a Révayho, ktorí sem nadchodia vždy častejšie. Žofiu vytrhá za vlasy, že je v dome plno neporiadku a ona nevie, iba s Meškom spávať. Franca, keď mu prinesie veniec zo slamy na znak strateného súdu, proste vyzauškuje…

— No, domine spectabilis, — uškrnie sa hryzavo, keď dostane suchého jurátusa, — vy pomaly prehráte i Ľupčiansky zámok. Azda i mňa samého. Júlia Socovská — tak sa zdá — má viac v malíčku, než vy vo svojej chýrnej pravotárskej hlave.

— Hja, domine magnificentissime, — okyslie ten obličaj samý sval a samý nerv, — žena si nájde cestu k hadovi i k bohu. Najmä pekná a rozumná žena. Ináč, nič sme nestratili, — zažnú sa mu pichľavé oči ako reflektory. — Opravdivý úder príde — len teraz!

— A, — naškľabí sa Tribel ešte štipľavejšie, — neprekopŕcneme sa prv, než sme sa rozbehli?