ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

S mohylou na Viselniciach nie je však všetko skončené. Naopak, ešte sa len začína. Tým viac, keď je nálada v meste i tak krajne napätá. Socovský, ako richtár, keď ho i páli srdce pre väznenie Júlie, stisne zuby a berie veci mesta do železných rúk. Márne narieka mu doma žena, čo sa má práve on naťahovať s takým pánom, ako je Gašpar Tribel? Márne mu vraví, čo má z nehorázneho nepriateľstva, čím až blčia lazarovci? Jemu i príde na myseľ čaro tichého rodinného života, sotva však pomyslí na plány neprajníkov rodného mesta, prudká krv mu vzkypí a už je v tom. Voľačo ho ženie i za cenu domácnosti, ba i jediného dieťaťa — vzoprieť sa krivde.

Lazara a Cocavina dá si predvolať. Pohrozí im trestom smrti, ak do troch dní nevrátia ukradnuté privilégiá. Na tretí deň má ich už v rukách. Nájde spôsob prísť na všetko, najmä keď dostane na pomoc notára Dubecia, človeka zdravej farby, s bokombriadkami a živým pohľadom. Získa si i Lazarových ľudí, mešťana Gajcíka, sluhu Kukliča, ktorí všetko vyvolajú a už to potom ide.

Zájde si so svojimi za palatínom Jurajom Thurzom do Bytče, i do Trenčianskych Teplíc. Vypomôže i mandát — zrevidovať pokonávku pod Veprom. Keď Lazar a Cocavin odvážia sa mandát i samého palatína hanobiť, proste ich uväzní, ako kedysi väznili oni previnilcov proti poriadku a pravde.

V meste zasadne samým Thurzom poverený mimoriadny súd — či lazarovci spravili pod Veprom pokonávku za seba, či za celé mesto. Mienka je rozdielna, napokon však lazarovcom prajná. Pokonáva sa však i žaloba pre ukrývame privilégií proti previnilcom, ktorých bráni Tribelov Meško. Rozsudok znie: …obžalovaní do tridsiatich dní a to jeden a jeden so štyridsiatimi spoluprísažníkmi, vážnymi a čestnými občanmi, majú v prítomnosti slúžneho a prísažného župy na prahu breznianskeho chrámu odprisahať, že privilégiá neskrývali podvodne. Ak odprisahajú, dostanú od žalobcov po päťdesiat zlatých. Ak neodprisahajú, budú odsúdení na smrť!

Malý Gašpar teda nevymýšľa, keď zjaví z toho čo-to Júlii. To je ozaj len niekoľko bleskov z búrky, čo visí nad Breznom. A do tejto žravej tmy zasvieti zrazu krvavo i vyšľahnutá vatra na Viselniciach, jej pláchy nesú sa kamsi k Osrbliu posledným pozdravom vdovy Doroty Polónych.

— Dorota to, Dorota oné, — zasipí najprv kdesi ani z hadej diery. Potom sa však vraví vždy hlasnejšie. Kolesá rečí začnú sa šíriť. Malé kolesá vyrastajú na väčšie, veľké na ohromné.

— Zabudli na ňu. Nedali jej chleba, ani vody, chúďaťu, — vykladajú po šenkoch zlomyseľne Lazar a Cocavin, pre ktorých táto smutná príhoda ani čo by bola len z neba padla. — No, je to richtár? Je to magistrát? Nech sa to prihodí nám, azda henten podďumbiersky Gápeľ zatrasie sa od kriku a preklínania! Pravda, pán Socovský, Štefanko, Siedem a ich pajtáši, to je niečo iné… Ale všetko vyjde najavo! Brezňania skoro uvidia, kto je richtár Lazar a kto richtár Socovský…!

— Tichšie, páni, tichšie-é, — chlácholí ich v mestskom hostinci starý Grunel, tŕpnuc, keď je v susednej skoro celý magistrát, Siedem, Štefanko, ba i sám Socovský. — Počujú, pán Lazar, počujú-ú! — nahne sa k stolu žmurkajúc hostinský. Zabudne i na kvitnúcu mladú ženu vyškericu v obave, čo to dnes môže byť. — Tichšie-é…, počujú-ú!!

— No, nechže si počujú, — udrie podguráženo Jakub na stôl päsťou. — Som ja azda Socovského paholok?

— Tí! — chytá sa Grunel zúfalo za šedivú hlavu, jeho žena kladie si buclatú dlaň na červené, plné pery, dievka Sabina zas vypliešťa oči ako plánky a plecom mrdá smerom do bočnej, že sú dnu.

— A ktože je tým paholkom Socovského? — zapiští vtom na Lazara drobný Krištof Svorád, ktorý práve vyšiel kamsi na stranu. — Kto?

— Nuž i ty, potvora, — zmerá ho blčiacim zrakom, či už od zlosti, či od kyslého vína, bývalý richtár. A kričí, akoby chcel úmyselne vyvolať ruvačku. — Vy všetci ste jeho paholci. Dáte si po hlavách chodiť!

— To sa preto katíš, — uškrnie sa mu tento na jed, — keď vás vsotil, oboch veľkomožných pánov, do basy na niekoľko nocí — čo?

— Ba preto, keď si taký zlodej, ako on! — bryzgne mu zas Lazar, kým Cocavin hniezdi sa nervózne, ohliadajúc sa na dvere. — Zlodej veru!

— Čože? Vraj zlodej… Ale ja?? — obráti sa chlapík do bočnej ako o pomoc. — Ale také mi povedať!

— Krištof, — vtisne sa vtom objemný Siedem za Svorádom medzi dvere, akoby tiež len čakal na príležitosť odliať si z duše, — to si azda mestské privilégiá ty ukradol — čo? Ty si ich najprv dal Tribelovi a potom tašiel na zámok, kolenkovať o ne, že ťa inak Brezňania zabijú? — uškiera sa posmešne, na Lazara ani nepozrúc.

— Ty si si žiadal dovolenie lapať vtáky, strieľať zver, pásť si ovce na poliankach a horách zabratých mestu… Ty — ha?

— Ktože to dokáže o mne? — vstáva Lazar, akoby sa chystal za pasy, kým ho Cocavin zdržiava slovom i za mantel. — Kto? — pichá žeravým zrakom okolo. — Nech mi to povie do očú!

— No, a Kuklič nevyzradil Socovskému, ako ste boli na zámku pre privilégiá? — podoprie si Siedem boky a začne mu vyratovať. — Ako sa tie dostali ta? Bol by si ich azda vydal ináč? A Gajcík nepovedal v ktorýsi deň práve tu, v hostinci, keď mal trochu v hlave, že bol v Ľupči vymáhať pašienky pre vás, milosťpánov? — vystrúhne posmešne poklonu. — Nuž, kto je zlodej — ha?

— Kukliča ste podplatili, — prská bývalý richtár s niekdajším povedomím a panovačnosťou v prsiach. — Gajcík, ten bol opitý. Mohol natárať, čo chcel. Ožrali ste ho najprv — tak. I tvoj slávny syn bol pri tom. Ten, čo chodí za tou jeho saihou, vieš? Tam je tá kdesi s Balassom a na jej venček pískať…!

— Čože? — stane si mu Siedem zoči-voči, už za badateľného zmätku tam v bočnej. — Máš odprisahať na svoje kúsky, i toto by si odprisahal?

— Od…!

— Že Júlia Socovská…?

— Je jednoduchá pobehlica, ha-ha-ha! — skriví mu plný obličaj diabolský smiech. — Počujte, ľudia, tá dievka…

— Mlč, oplan! — skočí vtom z druhej miestnosti ako zranený lev richtár Izák Socovský. Tvár jeho je bledá, rozrytá bôľom. Na vysokom čele perlia sa mu kropaje potu. Žily podbehnuté a pery sa mu chvejú od úderov búrky, čo duní v tých mocných prsiach. — Mlč, ty!… — vidieť, ako zbiera všetky sily ovládať sa. — Nie ti je dosť ničiť mesto… nie hubiť a špiniť, keď sa vašim zradným plánom staviam do cesty… zavadzia vám i to nevinné dieťa? — odtíska ľudí spred seba, tlačiacich sa medzi nich, predísť niečomu hroznému. — Povedz, Lazar, povedz, čo ti kedy spravila Júlia zlého? A čo tebe, Cocavin?? — bodne zrak do sladkastého človiečika obrýzajúceho si červenkavé fúzy nervózne — A čo vykonala Tribelovi, že ju tam drží na zámku ani otrokyňu a púšťa o nej najhoršie zvesti??? Ja vám zavadziam — ja!! — udrie zovretou päsťou na široké prsia. — Mňa chcete zlomiť a tým pokoriť mesto i využiť pre seba. Sú však i nad vás páni. A moja dcéra skôr umrie, než by priniesla hanbu na svoju rodinu…!

— No, len si ju chváľ! — hodí Lazar rukou s úškľabkom ustupujúc. — Taká chvála smrdí…

— Oplan! Nehanebný oplan! — zaškrípe Socovský zubami. — Zákerník!

— A ty vrah! — vybuchne z toho, hoc ho opatrný Cocavin ťahá ku dverám, kde už chvíľu stojí slúžka s odkazom, aby sa hneď páčilo domov, prišiel ktosi. — Áno, vrah!!… — podíde, akoby sa chcel vrátiť. — Vrah!!!

— Ja, vrah? — usmeje sa Izák. — Ozaj, prečo?

— Zavraždil Si Dorotu Polónych, — prevrátiac krvou podbehnuté oči, ukazuje naňho prstom, — A daj si pozor… daj si pozor, Socovský! Ona bola poddaná Ľupčianskeho zámku! — vrhne Lazar svojmu sokovi do tváre za hrobového ticha a v povstalej trme-vrme, trhaný Cocavinom skoro nasilu, vyrúti sa na ulicu.

Doma nájde vzácneho hosťa. Sedí si v prednej za stolom, častovaný vravnou a dobre kŕmenou pani Lazarovou, čo s takým vytiahnutým gavalierom nemá hockedy šťastie.

— Á, Meško? — roztvorí Cocavin kamarátsky náruč a beží mu potriasť pravicu. — Práve som myslel na teba.

— Vitajte, domine spectabilis! — snaží ho domáci pán poctiť i latinou, hoci jej i nerozumie. — Kde sa tu beriete? Také milé prekvapenie!

— No, viete, — usmieva sa uhladený pravotár, — u vás dejú sa veci!

— To už áno, — priviedča Lazar chápavo. — A aké veci!

— A mňa to všetko pochopiteľne veľmi zaujíma, — vykladá prichádzajúci, ako kto vie, že je medzi svojimi. — Moje povolanie je už také. Všímam si všetkého, — zažmurká chytrácky očami.

— Už sme mysleli, vybrať sa za tebou, carissime, — prisadne Cocavin dôverne, kým pani Lazarová zachytí mužovu grimasu a ide po svojom do kuchyne. — Je starý pán na zámku?

— Je — len sa obáva o vás. Socovskovci vytisnú vás zovšade.

— Zato i my vrháme dobré klady pod nohy, — vypne červenkavé obočie, zharmonikujúc čelom, až i uši pohne. — Vrháme veru !

— Povedal som im to v hostinci, — utiera si Jakub servítkou ešte vždy vyparenú, mäsitú tvár. — Môže im hučať v ušiach!

— Komu?

— Samému Socovskému! Mrštil som mu do očú i tú jeho pobehlicu.

— Ktorú? — vyvalí Meško pichľavé oči nechápavo. — Júliu!

— Hja, či tak? — ochladne zrazu a mráčik prelietne mu čelom. — A nič iného?

— I Dorotu Polónych z Osrblia.

— To? To je už niečo, — ožije jurátus. — To je niečo pre nás, priatelia. Preto som vlastne i prišiel. Povedzte mi všetko, čo viete o tom. Ja potom uvidím, čo z toho môže byť!… Ale pán Lazar, — nahne sa dôverne, ani v obave, že ho počuje niekto, — nezavreli by sme dvere i v predizbe? Človek nikdy nevie…

— Prosím… prosím, — ponáhľa sa ochotne vyplniť žiadosť. — A teraz sme už sami. Môžeme sa poradiť.

Tak sa radia hodinu-dve. Prejde i tretia.

Už je skoro večer, keď biely panský záprah uháňa z Brezna. Tribelove beluše hrdo nesú hlavy. V koči sedí Meško ležérne rozvalený a ponorený do myšlienok. Ak ho cestou pozdraví kto, ani nezaďakuje… Len na chotári pri Viselniciach káže zastať. Obzrie si popravné miesto. I čerstvý hrob vdovy Doroty Polónych a ženie ďalej do Valaskej na Predajnú.

V jeho duši nie je tiež všetko také prosté, akoby sa zdalo na pohľad. Líščia dravosť, čo mu svietila v očiach u Lazara, tá je tam. Miesto nej vysadá aspoň na chvíľočku zjavná depresia. I v ňom ešte bojuje človek a tvor svojho povolania. Júliin obraz slobodnej, čistej mladosti márne sa snaží vyhodiť z duše. Znova a znova ho nájde tam, hoci vie, to dievča od istého času uteká pred ním.

— Och! — prejde si jemnou, skoro dámskou rukou popred oči. — A jednako mi je v hrsti celá jej rodina. Ak chcem, povláčim ju, zničím, — blysne znova ona líščia dravosť. — Ak nie, čo ma po zbojníkoch — Lazarovi a Cocavinovi? Čo po Tribelových chúťkach. Som zeman ako on a mal by i vo Zvolene Júliu kam zaviesť, nech by chcela… Lež ak nebude chcieť?… Jajáj! — zavzdychne. V duši prevaľuje sa mu všetko ani čierne oblaky v belasom, jasnom vzduchu. — Raz, ešte jedinký raz oprobujem, — predstavuje si, kde by najskôr mohol byť sám so Socovskou. — Potom — uvidíme!

Tma je, keď povoz zahne na zámockú cestu. Beluše poznajú každú zákrutu, každučkú skalku. Netreba ich upravovať. V oknách na druhom poschodí je svetlo. Meškovi sa zdá, tam je i ona — zamyslená, smutná. Zaborená čiernym zrakom v nekonečnosť rozostretej hviezdnatej oblohy.

Sotva skočí z koča, už je tu Ibrahim. Oňuchá ho, zašteká a stratí sa kdesi.

— Čert ťa vzal, potvora! — šomre si pravotár. Musel by byť slepý, nezbadať, že kde je Ibrahim, tam je i Franc. A kde Franc — tam i chlapčisko Gašpar. Niekedy i Herr Krottendorfer, odvážny, ale i dosť utrápený vychovávateľ mladého pána. — Museli ma zbadať?

Myslel totiž vojsť do svojej izby potajme. Nech ani Tribel nevie, že je tu.

Na mohutnom schodišti gotického vchodu sliepňajú dve olejové lampy. Širokými schodmi stúpa bez hluku ani tieň. Ticho je. Iba drábi sa hádajú o čomsi dolu na prvom dvore. Nevidieť nikoho. Len keď je už hore, bezmála sa buchne vo dverách do mohutnej postavy…

— Ach, Trangoš, vy ste to? — spamätá sa hneď a lapí ho za obe ruky. — Myslel som, je to sám pán osvietený!

— No, ten sa dnes pobavil v dámskych teremoch. Upil si vína a iste už i chrápe. Chceli ste byť s ním, domine spectabilis?

— Ó, nie, — potiahne hajtmana za sebou na tmavšiu nádvornú chodbu. — S vami, priateľu, s vami! Prišli ste mi práve vhod.

— Ozaj, čím môžem, slúžiť vašej veľkomožnosti? — diví sa starý vojak nevšednej vľúdnosti tohto ináč namysleného a neraz veľmi briskného Tribelovho miláčika. O ňom je všeobecná mienka i v Bystrici a vo Zvolene, ak kto vraj môže niečo na Ľupčianskom zámku, Juraj Meško môže! Hajtman to vie. I preto má ho v žalúdku, ale nechce si ho nahnevať. — Ráčte, pane!… — potrasie mu ženskú ruku v svojej chlpatej, ohromnej. — Vína, koňa, ženu, a čo rozkážete — všetko mám!

— O radu vás prosím, Trangoš, — zachveje sa mu hlas.

— O radu!

— Vy, o radu? — pokýva si starý hlavou. — A odo mňa?

— Áno, Trangoš, od vás! — stíši reč, sotvaže šepce.

— Ja sa naborím za tento zámok a jeho panstvo a nemám tu, komu by sa zveril.

— A mňa by ste považovali za hodného toho?

— Áno! Len vy mi môžete pomôcť.

— A o čo vlastne ide?

— O dámu. O Júliu Socovskú. Rád by sa stretnúť s ňou osamote. Vy mi najskôr dáte radu, kde by to mohlo byť.

— S Júliou? — poškrabe sa starý za uchom. — Jaja-jáj! Keby to so Žofiou Kerényi, ktorá práve prišla na zámok svieža ani biely puk. Alebo so slečnou Máriou a hoci s Rosinou? Ale Júlia Socovská?? Tá je vlastne v zajatí. Na dolinu nesmie, ani do sadu nesmie. Žije v dámskych teremoch s Tribelovci. Ak i vyjde, to len s milostivou alebo so slečnami. Máme rozkaz pod trestom smrti nepustiť ju samú…

— A ja musím byť s ňou, — pohodí Meško rezolútne. — Najneskoršie zajtra. Ide o ňu, i o jej rodinu…

— Neviem, neviem, — zamýšľa sa Trangoš, keď čosi chlpatého otrie sa mu o nohy. — Jaj, Ibrahim, bodaj ťa! — pohladí ho po hrive. — Daj pokoj! — odháňa ho tušiac, že i Gašpar je nablízku. — Teda Júlia? Pekná húska! — váha vojačisko — pomôcť tomuto rozohnenému kohútovi, či nie?

— Odslúžim sa vám, — nástojí pravotár. — A tento prsteň — sníme z prsta a blysnúc i vo tme drahým kameňom, natiahne ho hajtmanovi na malíček, — ten je váš.

— Nie, nie… Ja nie preto! — vzpiera sa, zato nechá prstienok nastoknutý. V hlave mu blysne čosi a má to. — Tak počujte, domine spectabilis. Chcete sa stretnúť s Júliou Socovskou…?

— Chcem… A to zajtra na každý pád.

— Osamote?

— Osamote.

— Teda, — stisne mu dôverne ruku, — ale ma nevyzraďte! Večer okolo šiestej chodí Júlia do zámockej kaplnky modliť sa. To je jediné miesto, kde sa môžete s ňou stretnúť osamote.

— A je to isté?

— Istotne isté. Ak vám ozaj tak ide o to, presvedčíte sa. Ináč dám vám znak. Keď ma v tom čase uvidíte pred vchodom na chodbu do kaplnky, môžete vojsť. Nájdete ju samú — samotnú.

— Ďakujem, Trangoš! — stisne mu opätovne ruku. — Nezabudnem na to.

Meško tej noci nezohne oka. Aj sa chce prisiliť, zakrúti si hlavu do hlavnice, a nejde to. Jednostaj vidí pred sebou postavy. Tu mäsitého Lazara s lišiackym Cocavinom. Vidí ich úslužný úsmev, cíti namierené ostrie ich pomsty, ako zosadených veličín. Počuje ich reč, až po úkladný tajuplný šepot… A on prikyvuje. Robí s nimi plány a prikyvuje. Uzrie Izáka Socovského, jeho statočnú tvár, jasné oči a pochytí ho zlosť. Voľačo z toho, čo zacíti poľovný pes, keď naďabí na zajaca a rozbehne sa za ním zaťať mu ostré zubiska do krku. Tu vstúpi Júlia, zažiaria jej krásne čierne oči, spytujú sa, vyčítajú a odvaha je tam. I zlosť je tam! Veď je to jej otec, poctivý, statočný Socovský, ktorý sa nedá kúpiť… nič nechce pre seba, len čo háji dedovizeň a práva svojho rodného mesta…

Napokon usne a obrazy sa snujú ďalej. Zjaví sa mu mohutná postava Gašpara Tribela. Tvár má zmraštenú, oči rozkazujú. Chcel by mu vyložiť, že život nemá byť len samý súd a naťahovačka. I že je ľupčianskeho panstva dosť i bez pozemkov na Čiernom Hronci a pod Veprom. Ten však nerozumie. Jedinému slovíčku nerozumie… Ani Júliiným smutným očiam nerozumie! Len otvorí mäsité ústa a prehovorí: Domine spectabilis, ráčte si dobre uvážiť, vy ste teraz nie gavalier Júlie Socovskej, ale môj právny zástupca, Juraj Meško. My hájime dŕžavu Ľupčianskeho zámku. To je majetok kráľovský a kráľovský majetok nesmie sa ukrátiť… My nemôžeme ustúpiť, ani prehrať nesmieme a basta!

Keď sa preberie, už je slnko vysoko. Tomu je rád. Aspoň sa nezíde ľahko s Tribelom, ktorý najčastejšie hneď za rána vychodí niekam na rozsiahle svoje hospodárstvo. Nech ho zbadá, hneď pôjde o Brezno. A on, Juraj Meško de Arva, najprv chce hovoriť s Júliou Socovskou a potom so záložným pánom Ľupčianskeho zámku.

Raňajky prinesú mu rovno z kuchyne. Oberučná Hanka Piatkovie z Lopeja pozdraví sa i usmeje. On si ju však neobzrie. Od tej fatálnej noci pri kuchynských dverách nemôže strpieť sedliacky zápach. A hoc je to hneď i dych mladého Ančinho tela.

— A kto ti povedal, že som tu? — zašomre skoro surovo na ňu.

— Franc, — obráti sa dievča, vycítiac hneď ten divný mráz a ide ku dverám. — Však sa azda preto pán veľkomožný nemusí hnevať!

— Čo ty vieš, Hana! — odsekne jej hrubo. — Nerozneste to hneď. Mám veľkú robotu. Nie som doma. Rozumieš?

— Áno, pán veľkomožný, — nevie Hanka pochopiť, aký anciáš vošiel doňho, keď bol kedysi taký milý! I usmial sa i oblapil a teraz aký mosúr!

Meško zahrabe sa do zámockých písem. Obzerá listiny, všíma si pečatí a značí si jedno-druhé do svojho objemného diaria. Na dvore sa ani neukáže. Len keď je už dobre popoludní, dostavuje sa nervóza a je roztržitý. Zastihne ju tam a či nie? Ako jej to vyjaví, ako začne? — uvažuje on, vychýrený rečník a dialektik. Spomenie si na prípad v sade a ani sa mu nezdá takou neprístupnou. Nebyť toho zatratenca Gašpara… Áno, povie jej to otvorene a proste, že mu je vždy na mysli a ak zvolí… Ale ak nezvolí… zamračí sa obličaj a v očiach blysne nebezpečný oheň.

— My nemôžeme ustúpiť, ani prehrať nesmieme a basta! — ozve sa mu v duši tribelovské heslo. — Áno!

Okolo šiestej vyjde na nádvorie. Ticho je, ako obyčajne v tomto kamennom zátiší. Iba z kuchyne počuť ženský smiech, a veselú vravu. Iste pečú chlieb pre služobníctvo a zámockých drábov v ohromnej peci, ktorou by otec Tornarius mohol znázorniť i miesto večného zatratenia. Dlhý blondín, Herr Krottendorfer, s profilom ani pilka, podhadzuje sa kamsi na druhé poschodie. Iste za svojim uvrznutým zverencom, Gašparom. Pravotár pozbiera všetku svoju líščiu schopnosť, šinie sa vedľa múrov ako duch, zastane a hľadá pohľadom kohosi. Pred chodbou na schodoch ku kaplnke objaví sa starý Trangoš. Usmeje sa a zmizne.

Meško cíti si srdce biť. Márne je chlap chlapom. Sú chvíle, a ani nie tie najhroznejšie, keď je plachejší ako dieťa. Tak i on teraz. Skoro by spočítal schody na úzkej chodbe, skoro by sa vrátil odo dvier, nech ho akýsi zvláštny rozkaz nenúti otvoriť a vstúpiť do neveľkej bielučnej svätyne.

Oveje ho chlad a mäkkosť velebného ticha. Oknom leje sa hojne jasu na skvostný, vyrezávaný oltár, pristretý bielym, čistým rúchom, pred ním nehybne ako socha kľačí krásna Júlia.

Podíde k nej, ale zastane. Neodváži sa ju vyrušiť. Pohládza zrakom elegantnú, súmernú postavu. Zhliada ju od chrbta, jednak vie; ako tkvie ten hlboký čierny zrak na Jezuliatku, Márii a troch kráľoch od východu tam na oltárnom obraze. Zdá sa mu, počuť i jej mäkký šepot. Napne sluch, chytá zbožné slová… za otca… za matku… za celú rodinu a za mesto Brezno…

V duši ho zamrazí. To krásne, nevinné dieťa nesie na svojom mladom srdci celú ťarchu ohromného sporu, čo je medzi zámkom a jej rodným mestom. Prečo?

Z dumania vytrhne ho usedavý plač.

— Domov… domov, drahý Spasiteľu!… — vyrazí z kľačiacej hlasno s nárekom. — Pre tie tvoje sväté rany sprevoď ma, úbohú… Otče náš, jenž si na nebesích, posvět se jméno Tvé…

Meško sa ani nehne. Zdá sa mu, Matka božia vystupuje z oltárneho obrazu, kloní sa k Júlii, stiera jej slzy z očí a bozkáva ju na čelo. V túto chvíľu hotový je praštiť advokátstvom, vyrvať Tribelovi dievča, zaviezť ho do Brezna a oddať Izákovi Socovskému…

Vtom, ako sa ona obráti, stretne sa s jej zrakom. Prekvapí ho, že niet v ňom ani stopy po plači. Hľadí zarazene, ale spokojne.

— Odpusťte, Júlia, — ukloní sa jej, — nechcel som vás vyrušovať! Náhodou dostal som sa sem. Ale som šťastný… — Za čo ste sa modlili tak vrúcne?

— Azda sa nemám za čo, pán Meško? — sadne jej na pekne krojené pery letmý úsmev. — Vy viete…

— Je vám tu zle, Júlia? Nemáte, čo treba?

— Mám… Lenže, — skloní ťažké mihalnice, — som v zajatí.

— Ak dovolíte, vyslobodím vás. Pravda, — žmurkne zrakom, — nie zadarmo.

— To sa u vás rozumie samo sebou, — prisvedčí mu sucho. — A ozaj, čo by ste chceli za to? — pozrie naňho nedôverčivo. — Mnoho??? Vládal by to otec?

— Vládal, keby ste vy chceli.

— Ja keby som chcela? Čo to môže byť?

— Vaše srdce, Júlia, — vyhrkne konečne z človeka rozochvene. — Dovoľte mi myslieť na vás… koriť sa vám a zvať vás svojou. Nemôžem bez vás — život mi je prázdny. To som vám chcel riecť i v ten večer v sade a nič zlého. Osvedčujem sa vám tu, na tomto svätom mieste…

— To nemôže byť, — pokrúti dievča chladno hlavou.

— Prečo, Júlia? — hľadí na ňu skoro prosebne.

— Ste naším nepriateľom, — odpovie mu krátko.

— Našim? Koho?!

— Nášho mesta.

— Som len právny obhajca Ľupčianskeho zámku a zajtra môžem prípadne obhajovať mesto Brezno.

— I môjho otca, Izáka Socovského, ste nepriateľom!

— Mýlite sa. Jeho nepriatelia sú Brezňania, Lazar a Cocavin. Kde ktorý fiškál bol komu nepriateľom, len právnym protivníkom z povolania. A to je tak — raz tomu a zas onomu.

— Vy teda vo svojom stave nemáte ani presvedčenia? — diví sa Socovská.

— Mám… mám, — stisne Meško plecami, — ale len pre seba. Všetko ostatné určí záujem môjho klienta.

— Spravodlivý, či nespravodlivý?

— To určiť je už povinnosťou súdu.

— Vidíte, preto by sme sa my nevedeli zhodnúť, — povie vážne. — Vy máte dvojaký mrav a niekoľko právd, my Socovskovci len jeden mrav a jednu pravdu, čistú pred ľuďmi, ale i pred vševedúcim bohom.

— Tej sa kloním i ja, — bledne Meško, — keď vás prosím, Júlia, — chytí ju za rúčku, chladnú ako ľad.

— Nie, — odtiahne sa od neho.

— Júlia, — pokľakne na holú dlažbu pred ňou ako pred božím oltárom, — neodchoďte! Rozmyslite si…

— Už som si rozmyslela.

— Je to vaše posledné slovo?

— Posledné.

— Zahubíte si otca. Nemáte tušenia, ako ho zahubíte!

— Vrhnete sa naňho, pravda? — hľadí mu Júlia vyčítať, čo tají na samom dne duše. — Plán máte hotový, priznajte sa! Lenže vy môjho otca nepoznáte ešte. On je tiež nie sám. A mne by nikdy nezvolil zadať sa proti svojej vôli…

— Zahubíte seba, Júlia.

— Seba? — usmeje sa mu trpko. — Čo ja môžem ešte stratiť? Myslíte si, neviem, čo sa rozširuje o mne po okolí? Všetko viem… a v srdci mám len odpor proti týmto múrom, proti Tribelovi…

— I proti mne? — pretvorí sa razom ten pokorný obličaj a z očí vyšľahne nebezpečný oheň.

— Áno, — vypne sa tá panenská hruď odhodlaním preťať trápny rozhovor. — I proti vám!

— Dobre, Júlia Socovská, — zdvihne Meško hlavu hrdo a zlostne. — Beriem na vedomie. Ale vedzte, vyriekli ste si súd nad svojim mestom, i nad svojou rodinou, i sama nad sebou! Vy tiež ešte neviete, kto je, čo žobral o vašu lásku. Dobre…!

— Ha-ha-ha, — bodne ho v tom z chóru, ako beží dvermi, neohliadajúc sa viac na Júliu. Vo dverách skočí na Ibrahima, až ten bolestne zavyje. Už vie všetko. I že tento kôš neostane nijakou tajnosťou a žlč sa mu rozkypí.

Dôjdúc do svojej izby, začne si nadávať. Už niet na ňom ani žilky-žilôčky z toho nežného milovníka. Pichľavý, ľstivý a pomstivý jurátus kráča ťažkým krokom hore-dolu. Vypije pohár čerstvej vody a meravý ani kameň zájde za záložným pánom Ľupče Gašparom Tribelom do jeho pracovne.

— N-no, že už raz idete! — víta ho tento, tíšiac si nedočkavosť pukaním z dlhočiznej fajky. — Idete z Brezna? Čo nového? Ako sa majú Lazar a Cocavin?

— Posielajú po mne svoje najoddanejšie pozdravy vašej osvietenosti.

— Tak teda, — potiahne Tribel spokojne. — A robia voľačo, robia?

— I viac než treba, — oznamuje prichádzajúci chladno, akoby šlo len presypať zbožie z jedného priečina do druhého. — Ale Gajcík ich zradil. I ten sluha Kuklič, čo bol tu s nimi, keď prišli po privilégiá.

— Nevedia si vybrať ľudí. A potom — oni hneď chcú za svoje služby to i oné. Konečne — dobre, taká vec sa vždy platí. Lenže kto vie, aký to môže mať koniec?

— Pre nás dobrý, vaša milosť, — uisťuje Meško, akoby to už bolo i hotové. — My nemôžeme ustúpiť, ani prehrať nesmieme… Máme proti Brezňanom i niekoľko caus, a ešte sa i nájde. Počuli ste, čo sa stalo v tieto dni v Brezne? O Dorote Polónych…

— Počul.

— Zavreli ju pre bagateľ do väznice a našli zavraždenú. Vyvliekli ju pre zaslepenie očí ako samovražednicu na Viselnice a spálili, — referuje pravotár. — Zodpovednosť padá na magistrát a na richtára Socovského. Dorota Polónych zas, vdova po Jánovi, drevorubačovi z Osrblia, nepatrila do Brezna, ale bola poddanou Ľupčianskeho zámku, a tak vašej milosti.

— Tak je, — prikývne Tribel a nevrlá tvár rozjasnieva sa mu. — To znamená, my tu máme isté práva?!

— Áno, — zasvietia Meškove oči zelenkavým ohňom, — to je právo žaloby pre pripravenie nášho poddaného o život. Až im týmto zakosílime krky, myslím, i socovskovci zmäknú…

— Teda ich naučíme, čia je moc a právo. Dobre, domine spectabilis, — potľapká pán svojho právneho poradcu po pleci, — máte otvorenú hlavu! Ale ešte jedna vec. Župa mi nedá pokoja pre to dievča…

— Pre Júliu?

— Áno. Radvanský píše… Ba už i palatín Thurzo píše i hrozí… Naša správa, že je nie na zámku a ušla s Balassom, nie je prijatá. Ak ju vraj nevydám, vypíšu termín žaloby Socovského proti nám… A tu by sme prehrali.

— Ja som to vravel vašej milosti. Žena je nie ihla.

— A svedkov sa nájde proti nám i na zámku…

— Áno, nájde sa.

— Tak čo spraviť?

— Vydať ju… Zaviezť do Brezna. Teraz už máme i inú slučku na Socovského.

— Vydať? — váha Tribel. — Nie, nevydám mu ju ešte! Nech sa zžiera. Až vypíšu termín — potom. A prevezieme ju na Vígľaš k Rappachovi. Nik sa nedozvie. A nech vyšle slávna župa hoci komisiu prehľadať celý zámok. Dobre?

— Ako ráči rozhodnúť vaša osvietenosť.

Kým sa však starý Tribel radí so svojím druhom, ani mladší Gašpar nezaháľa so svojimi. Starý Trangoš je obozretný, ale verný spojenec. Od nebo zvie, čo sa chystá v kaplnke, a samozrejme je v pravý čas i on na svojom mieste. Ukrytý na chóre, je svedkom márnych Meškových námah. A keď sa ten vyrúti dvermi, Ibrahim zavyje — on ani mačka spustí sa ponad kreslá na lavice a zastane pred prekvapenou Júliou.

— Nič sa nebojte, — šepce jej s úsmevom. — Ste moja dáma! Dnes večer, až pospia — počujete tri razy zakuvikať. V izbe už máte za kachľami Francov plášť i jeho čiapku. Oblečte sa a vyjdite na chodbu. Tam vás už počkám ja… Všetko je prichystané.

Júlia div nevykríkne od radosti. Skoro by sa pozabudla, že je v kaplnke. Pohladí Gašpara kamarátsky a nevzpiera sa, keď on bozkáva jej drobnú rúčku.

Vyjdúc na druhé poschodie, musí sa dobre upäť, keď sa chce prevládať. Konečne, tu by ju nik nevyzradil, keby sa i zverila, ale predsa… Pani Rosine je trochu lepšie a miesto Tornaria má pri sebe Rehora, svoje najmilšie dieťa, podaného na ňu, ako jemnými črtami, tak i citným hlbokým duchom a vyhúknutým, ale krehkým telom. Rozpráva sa s ním o Grékoch a Rimanoch a o pamätných miestach v Svätej zemi, čo márne čaká na svojho osloboditeľa. Pri tom sa mazne s ním ako s mačičkou v obločnom výklenku, kochajúc sa v nádhernom západe žeravého slnka.

— I západ môže byť krásny, Rehor… Iste i smrť.

— Nemysli na to, mama, — ovije jej syn ruky vôkol hrdla. — Však je žiť pekne.

— Je, dieťa, je, — pobozká ho na vysoké čelo.

Rosina a Mária probujú priasť. Hanka z kuchyne im navije ľanu, i začne na vretienka. Ak sa im zadrhne, vyhladí, narovná a ide to. Vyprávajú si a smejú sa, aké kúsky vymyslel zas Franc a čo vykázal Gašpar prísnemu Krottendorferovi.

Keď vojde Júlia, ešte je veselšie. Ona už nebýva smutná — svoj stav znáša napodiv. Dnes večer je však mimoriadne veselá. Ku všetkým má vďačné slovo.

K pani Tribelovej ako i k priadke Hanke z kuchyne.

Nadíde i Herr Krottendorfer, kolíšuc dlhé údy, vykladá, že jeho osvietenosť pán Gašpar Tribel mladší je dnes výnimočne poslušný. Vyrectoval i otčenáš a desatoro…

— To ma teší, — podá mu matka ruku, ktorú on dosť nešikovne vznesie k veľkým ústam, takže skoro bozká svoju. — Len ho prísne, pán môj, prísne ho!

— Ó, áno, — ukloní sa vychovávateľ, ako keď obrezkom zamávaš. — Lež je tu chyba.

— Aká? — zvedavá je pani na všetko. — Však si pomôžte i silou.

— To by nebolo také zlé. Ja mám ešte sily, — stisne ruky na dôkaz. — Lenže on študuje i Franca. A ak by si ho dovolil i pre pocvičenie potrestať, kým sa ja zaženiem, on mi vylezie na hlavu…

— Musíte i vy študovať Franca, pán Krottendorfer, — ozve sa Júlia, načo sa všetci rozchichocú. Nie div! Predstaviť si tohto zvláštne poskladaného človeka kotrmelce váľať — je to hec!

— Aká si veselá! — usmeje sa tichá Rosina na priateľku. — Čo sa má stať?

— Nič, — trhne ňou, keď zbadá svoju nepozornosť. — Hádam myslí niekto na mňa.

— Na mňa veru nemá kto.

— Ani na mňa, — doloží Mária, zadŕhajúc si nitku čochvíľa.

— Čoby len nie! — ozve sa Hanka. — A tí mladí páni, čo tu boli na zámku?

— Pravda? — šteklí Júlia ďalej slovíčkom. — Pán Orlay a pán Révay… To sú gavalieri. Mne sa lepšie páčia ako tí prví.

— Rimay a Balassa?

— Áno. A kde sú, keď nepočuť o nich?

— Rimay je vraj kdesi v Budíne, ak nie v samom Carihrade. Tam zastupuje jeho jasnosť nášho pána kráľa, — výprava Rosina. — A Balassa? No, ten dvorí raz na jednom, a zas na druhom zámku. Tí druhí sa i mne lepšie páčia, — zapýri sa dievča, potrasúc zvlnenými svetlými vlasmi. — Orlay je hodný…

— Révay je krajší. Nie? — doráža Mária.

— Obaja sú švárni, — rozrieši Júlia. — Najmä v husárskej rovnošate. Ih…!

Večeria sa neskoro a ešte sa i potom tračuje. Socovská začne byť nervózna. Napína sluch, či už nečuje kuvikať. Gašpar však vie o všetkom a naňho sa možno spoľahnúť.

Keď už všetko stíchne, tvrdý spánok sadne na oči v dámskych teremoch. Len tie čierne nespia v panenskej posteli. Otvorenými oknami dýcha tmavá noc. A Júlia čaká pod ľahkou prikrývkou, hotová na cestu. Dlane má na srdci, čo ide vyskočiť.

Konečne zapíli do ticha škrekľavý hlas vo tri razy.

Dievča vstane. Zoberie zo stola kvety a položí z nich na jednu i na druhú posteľ. To Rosine a Márii na rozlúčku. Potom vyjde von ako tieň. Na prvých schodoch pocíti mäkký zamatový jazyk na ruke. Ibrahim! Hneď nato pojme ju Gašpar za konce prstov a vedie chodbami. Nestretnú živej duše. Chodbou od kuchyne počuť ťahavý chrapot. Iste Hankina principálka, objemná kuchárka! Idú dolu, dolu vlhkými schodmi, kamsi k pivniciam a mincovni.

— Kam to ideme, Gašpar? — tápe Júlia vo tme, ako jej sprievodca diktuje. Smer sa jej zdá celkom neznámym.

— Spoľahnite sa na mňa. Ste moja dáma! Tu vystúpiť, prosím.

Vtom sa už otvoria dvere a blysne svetlo. V ponurej, chladnej miestnosti mohutný zrub, na ňom silný válec s kolesom a z druhej strany s kľukou. Reťaz je práve spustená a ovíjajúc sa, vyťahuje vedro. Za koleso točí Trangoš a za kľuku Hanka Piatkovie.

— Ach, len nie? — chápe Júlia, že sa dostala ku zámockej studni. Nazrie do otvorenej hĺbavy, z ktorej chlápe chlad a asi v prostriedku na boku vyžaruje bledé svetlo. — Len nie?

— Áno, — usmeje sa Trangoš dobrácky, kým Anča, vyvaľujúc oči, sama zmŕza, čo to tu má byť.

— A ako to?

— Veľmi proste, — vraví Gašpar a keď vedro vyjde do istej výšky, pridrží sa reťaze a vojde doňho. — Franc, — zavolá nadol, — daj preč svetlo, nech nás hĺbka nemätie. A teraz vy, Júlia, sem… tak, držte sa za reťaz! Pripevním vás ešte remeňom… Dobre. A nebojte sa. Ste moja dáma! Môžeme ísť, priatelia…

Reťaz zaškrípe a vedro s dvoma cestujúcimi klesá pozvoľna do čiernej hĺbky. Júlia je smelá napodiv. Keby jej boli dali rozmýšľať, čo a ako, azda by sa bola i zľakla. Takto však nebolo času. A teraz už poručeno bohu… Hľadí nahor, ako sa otvor úži. Nemyslí na priepasť pod sebou, ani na niekoľkometrovú hĺbku vody… na nič, na nič, len že už ide domov… domov!

— Hó! — zavolá vtom Gašpar a reťaz zastane. Vedro pritiahnu k stene čiesi ruky a mocne pripevnia. Blysne i svetlo a očiam otvára sa úzka dlhá chodba, z nej ktosi vystrie mocné ruky a pomáha Júlii z vedra.

— Prosím, vystúpiť! — poznáva Francov hlas. Len teraz chápe, čo sa vlastne deje. Nohy sa jej trasú, ale je rada, nesmierne rada.

— Vedro ostane. Poďme! — komanduje Gašpar.

Kráčajú isto, ale dosť dlho vlhkou kazematou. Vpredu Franc so svetlom, za ním Júlia a potom Gašpar, ktorému je smutno lúčiť sa so Socovskou, ale je zas rád, že prevedie Mešku a starého. Po namáhavej chôdzi konečne cítiť svieži vzduch a ukáže sa hviezdnatá obloha, temné siluety dvoch koni vidieť nablízku. Dve mužské postavy idú im v ústrety.

— Ste tu? — pýta sa Gašpar ticho.

— Sme! — zachytí Socovská akýsi známy hlas.

— Čo som sľúbil, i splnil som. Ona, — podvedie ju za ruku, vtisnúc na ňu ešte jeden bozk, — ona je moja dáma!

— Júlia! — prevraví vtom divne oblečený, urastený muž.

— Otče! — hodí sa mu táto do náručia.

O chvíľu zdupocú konské kopytá po doline hore Hronom. Gašpar Tribel mladší hľadí ešte dlho, ako si Izák Socovský, sprevádzaný Dankom Siedemom, tisne k srdcu svoju jedinú dcéru Júliu a unáša cvalom do Brezna.