ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno šušká sa všeličo na Ľupčianskom zámku. Počuť chichot v kuchyni, po chodbách, i v prízemí na hlbokej studni, vytesanej do skaly.

— Ťahaj to vedro! — vyráža ženský hlas z lampkou ožiarenej, šerej miestnosti. — Kuchárka mi nadá! Ťahaj — ty!

— Nevládze-e-ém, — ozve sa ktorýsi z Trangošových drábov, — o-o-o-óch! Anča, to si mala za noc!

— Mala — mala. Ťahaj…!

Panstvo ešte spí. Iba chlapčisko Gašpar chodí s Ibrahimom hore-dolu ani po inšpekcii. Povedome obzerá si služobníctvo, drábov i kozákov, s ktorými je dávno skamarátený, a rozpráva sa s nimi, akoby mal štyridsať. Balassovi to ťažko šlo do hlavy, — oni však chápu, kto je on!

Z dámskych komnát prvá vyjde Júlia. Svieža ako temnolistý ružový púčok, taký porosený. Dva silné, havranie vrkoče prehodí si na hebký chrbát a s detským rozmarom zadíva sa naňho. Pozdraví sa jej, — a nič ďalej. Proti nej jedinej nič si nedovolí. I jazyk sa mu zapletie, keď chce k nej preriecť slovo. Pomaly vstávajú i ostatní. Rosina je veselá, milá. Žlté vlasy zvlnené, až sa skvejú zlatom, a modré oči svietia, keď kráča s Rimaym do hradnej záhradky, pestriacej sa prvým kvietím. Iba pani Tribelová oddychuje. Slabá je a chorľavie akosi. Iste jej pán Tornarius pre potechu ducha číta slovo božie. Ani Mešku nevidieť, — hlava ho vraj bolí.

Poobede lúčia sa vzácni hostia. Rosina dá Rimaymu štipku konvalinky, ktorú si on s galantnou poklonou pripevní na čiapku. Zdupocú dva vrance a jazdci púšťajú sa dolu Hronom. Jeden na Modrý Kameň, druhý kamsi k Šahám.

Hostia idú — hostia prídu.

Dôjde z Tešína i Herr Krottendorfer, nový vychovávateľ Gašparov. Dlhé Nemčisko, vlasy biele od narodenia, i obrvy biele nad pichľavým bledým zrakom. Žiak, napomenutý vážne otcom, ako má poslúchať nového učiteľa, zbadá, že je veľmi puritánsky. Profil má ani pílka, dlhé ruky a nohy ako klincami popritĺkané k ostatnému telu.

— Náš nový kamarát, — predstaví ho pri prvej príležitosti Francovi a Ibrahimovi. — Ak nás budete poslúchať, reverendissime, — privrie naňho ľavé oko, — bude vám s nami veľmi dobre!

— Jo, — jo, — rozkýva Nemec hlavu i údy, — ale nie ja poslúchať, vy poslúchať!

Sám Gašpar Tribel, záložný pán zámku, chodí dosť nevrlý. Hospodárstvo, najmä po pani Šáre Ederovej, ostalo zanedbané. To i za roky ťažko napraviť a on je človek poriadku. Prv ani veľmi nebolo ako. Teraz však Turek odpočíva, hajdúsi tiež dajú pokoj hradu…

— Teda zajtra ideme na Hronec, pokonávať sa s Breznom, — povie o pár dní Meškovi, ktorý sa nevie akosi odtrhnúť od Ľupčianskeho zámku. Malér s Ančou nepripravil ho o možnosť vídať sa s Júliou, jej obraz — zdá sa — vtlačil sa mu prihlboko do prozaickej duše. Vidieť nevidel ho nik a na zámku je mužských hockoľko, chtivých malého dobrodružstva.

— Skoro by bol i zabudol na to, — zaháňa pravotár roztržitosť. — Len tie privilégia, vaša milosť. Nedostanú ich nejako od Cocavina?

— Však sú tu, — uškrnie sa Tribel. — Aj ich chceli vziať. Ale est modus in rebus, — ostali u nás, aby ich nestratili, he-he-he! — Výborne! Tak sú nám v hrsti.

Ráno v neveľkej obci Valaskej, patriacej ešte k Ľupčianskemu zámku, ľudia sa len dívajú, kde sa tu zháňa toľko slávneho panstva. Z dvorov u Trangošov, Molčanov, Parašínov a ďalej, majú na čo vyhliadať ženy a deti. Kočov — vozov pred obecnou krčmou ani v Brezne na jarmoku!

— A to tú veru, ten starý v šnurovanej atile, veľkomožný pán František Radvanský, — vysvetľuje šedivý Molčan svojim rodákom. Chodieval, kým bol mladší, do Bystrice i do Zvolena s pánmi na poľovačky. Poznal už kdekoho. — A hen ten s perom na kalpaku, to sú Abrahám Hudoba, pán slúžnodvorský. Trochu žmurkajú na jedno oko. Ten plešivý s briadkou, to sú pán prísažný Benedik Gyürky. Ten červenák, čo ide za ním, to je notár Ruttkay, potvora chlap, najmä na ženy. Nedávno zabil s nami diviaka v Predajnej… — upisuje ich radom, až po bystrických mešťanov Müllera a Hammermanna, vyhúknutých ako konope.

— A čože to bude, strýčko? — pýtajú sa ho nevesty s deťmi na rukách.

— A nevidíte? — diví sa ich nechápavosti. — Hen sú Brezňania, Lazar, Cocavin, Socovský na koňoch… Petri, Lucius, Štefanko a koľko ich je s tými gombami. Tí veru sem nejdú darmo. Hajtman Trangoš hovoril tu v krčme predvčerom, prídu vraj pod Vepor vydeliť majetok čo vzali Brezňania jeho milosti nášmu pánu Tribelovi.

— Hja, to čo nám kedysi tie lúky skosili… Bodaj ich…

— Ba čo nám tie kozy zajali, to, — pohodí si sopľavé decko počerná ženička v náručí. — Teraz ich potiahnu.

— Ak sa dajú, — hmkne Molčan. — Ono náš pán Tribel sú mocný pán. Ale Brezňan je ani pĺž, — držíš ho a ujde ti.

— Ba, keď si raz čo vezme do hlavy, — puká si z fajočky sused Parašín, takto ešte chlap, len trochu nahrbený, — skôr si ju dá zraziť, než by sa toho zriekol.

— Hm, tvrdá fajta. Ale na hrču klin sa vždy nájde!

Vozy hrkocú zhora a na nich plno ľudí, v klobúkoch so širokou particou, strieborné gomby, úzke nohavice v čižmách za sárou. Brezňania.

— Čo len toľkí chcú? Kdeže vy?

— My si veru ideme svoj majetok brániť.

Skoro dohrčí zdola i Gašpar Tribel s Meškom na záprahu bielom ani pena. Za ním niekoľko jazdcov na koňoch z Predajnej, z Lehoty, Lopeja…

Krčma je cele obsadená. Štebotná šikovná krčmárka meria na holby a žajdlíky. Všíma si najmä tých v susednej. Smeje sa im do očí a dá sa i uštipnúť.

— Pôjdeme! — zdvihne sa podžupan Radvanský spoza stola, keď si už i pán Ľupčianskeho zámku vychlípol svoj žajdlíček.

Sadá sa do kočov a na kone.

— A vy kam? — zaskočí vtom richtár Lazar, iste i podgurážený, svojich rodákov, ktorí prišli sem na vozoch. — Kto vás sem poslal?

— Povinnosť, pán richtár! — postaví sa za všetkých bielučký mládenec, Danko Siedem, jediný syn a z dobrého domu. — Povinnosť!

— Povinnosť, povinnosť! — zahučí zo zhromaždených.

— To je veru hanba, pán richtár, — ozve sa ostrý hlas, kým panstvo vedľa sadá na koče. — Robíte bez nás a v našom!

— Hanba, veru hanba! — ziskria oči a svaly sa hýbu.

— Zapchajte si huby kašou a makom! — okríkne ich spupne richtár z koňa, zahnúc ku koču zmierovacích sudcov, vysvetliť vec, či o radu — nečuť v nehoráznom hluku.

— Čože? Aká to reč? Neslýchané!!

— Nehučte, keď my hovoríme. Tu je dosť mešťanov na to ustanovených, — mračiac sa a nadávajúc hľadá Lazar svojich očami. — Ináč, kto sa odváži, príde o majetok a je synom smrti!

Vtom už koče hrčia a prach sa kúri spod konských kopýt. Ide sa od Hrona dolinou cez Pavlovu a či Plantatio Pauli.

Deň je jasný. Dávnejšie nepršalo, trochu sa práši. Ináč dýcha sa dobre i starším pánom. Všade zelene ako v máji a Hronec hučí svoju nôtu. Ľudia vystupujú sa z cesty, ako len možno. Obzerajú sa a hádajú, čo to za sprievod?

— Nič dobrého! — šomrú si furmani z Pavlovej, z Osrblia a kdeskade, so širákmi v hrstiach.

— Toľko pánov — to je zle!

— Veru, bohuprisám! Ani keď kobylky sadnú na kraj. Nič po nich neostane.

— Ticho, chlape! Nech očujú, načiarajú ti na zadok kapitolu.

Gašpar Tribel rozhliada sa spokojne zo svojho koča. Kade pozrie, cíti — všetko ho zve pánom. A to je nie najhorší pocit. Ako dobrý protestant dá i na slovo božie. Rád naslúcha v hradnej kaplnke Tornariovej kázni o poklade, ktorý ani moľ, ani hrdza nežerie, ale život je život, i tento časný! A kto si právo pustí — právo ho opustí. Všíma si Brezňanov a v duši teší sa výsledku. Sudcovia nešli by azda jemu po ruke, Tribelovi? A tamtí sú dobre povyberaní, ani neceknú. Iba ten Socovský, človek by ani nemyslel, aká je tá jeho Júlia prítomná, a on taký. No Cocavin si iste dá s ním rady!

— Socovský? — všíma si Meško jazdca v najlepšom veku, statočnej, otvorenej tváre, akoby uhádol Tribelovu myšlienku. — Ten nám môže spraviť mrzutosť.

— Máme ho v ruke.

— Ako? — trhne to slovo mladým človekom, až si nervózne začne mrviť fúzy. — Len nie Júlia?

— Uhádli ste! Nevydáme mu ju!

— Z toho by bola pravota, čo by sme prehrali.

— Aké — prehrali? — nafúkne sa Tribel pansky. — Ja vás poriadne honorujem a my, domine spectabilis, nesmieme nič prehrať.

— Potom, Júlia je vašim hosťom. Priateľkou vašich dcér!

— Vám, priateľu, je tiež voľačím! — uškrnie sa na pravotárove vykrúcačky. — A myslím, nebolo by vám nepríjemné, keby čím dlhšie ostala u nás na zámku.

— Júlia je pekná duša.

— O tom nie je reč. A vy ste teraz môj pravotár a nie jej gavalier. Všímajte si nádejného tesťa a usilujte sa ho obskočiť! Hľaďte len Cocavina a Lazara, ako ho berú medzi seba!

A tí ozaj jednostaj sú okolo neho. O ostatných Brezňanov neobzrú sa veľmi. Vedia, čo robia.

Cesta nie je najlepšia. A čím ďalej neupravenejšia. Zabočia do Čiernohronskej doliny. Úbočím šumí hora, ženú do kvetu lúky a pasienky. Dym sa kudlí spoza vŕška, počuť zvonce oviec a výkriky pastierov.

— Uhu-hú… — Hu-u-ú… — odvetí jedlina.

— Ideš ho sem! Ťaj, kristubohuotcuprisám… Bodaj ťa hrom zabil — ideš ho?! — ozýva sa z úbočia i s ostrým pleskom biča, ani čo by strelil z pištole. Z čistiny ponad jedlinu natiahne krk zadymená chlapská hlava s poriadnym širokým klobúkom. Keď však zbadá panstvo na ceste, stiahne sa a niet po nej stopy.

Páni sú tu! Ani len pes nezašteká.

Výprava dôjde na miesto, kde Kamenistý potok vteká do Čierneho Hronca a tu zastane.

Podžupan Fraňo Radvanský, vyhriaty, vydýchne si. Zíde z voza, narovná si údy a hľadá miesto, kde by si sadol. Starý, objemný buk je nablízku, vyvrátený z koreňa. Tu si sadne i so slúžnodvorským Hudobom, prísažným Gyürkym, notárom Ruttkaym — a keď sú už tu i Tribelovci a Lazar s Cocavinom, započne pokonávanie zmierovacieho súdu.

Rokuje sa hladko po latinsky. Len niekedy prejde sa do slovenčiny. Predne ustáli sa so súhlasom všetkých prítomných, že pri vtoku tých dvoch riečok stretá sa chotár brezniansky s chotárom ľupčianskeho panstva.

— Dobre!… — bádajú prstami i v rozložených papieroch. — Dobre!

— A teraz, páni! — prehovorí slúžnodvorský, — najistejšle bude, keď mesto Brezno svoje privilégiá nevie predložiť, vyjsť na niektorý vrch, odkiaľ prezrieť celý chotár.

— Tu je Hájny grúň, — narádza Cocavin, blysnúc i okom na Tribela.

Prijaté!

Niekoľkí ostanú pri koňoch a okolo kuchyne. Ostatní dajú sa najbližším chodníkom dohora.

Slnko prihrieva, panstvo sa i vyparí. Zhora je však naozaj pekný výhľad na celý kraj pod Veprom, prervaný bystrými riečkami… na osady, Čierne Handle i Osrblie, i na kotlinu, kde leží mesto Brezno a hore až po hrebeň mohutného Ďumbiera…

Papiere sa zas rozložia a notár Ruttkay, vyčervenený ako rak, je k službám. Ukazovať na mape, či značiť — všetko vie.

Pokonávka sa započne. Stránky sa napomenú, ako sa patrí, i vypočujú. Tribel háji sa sám. Niekedy sa zamieša i Meško. Tento však viac si všíma Socovského a vypráva mu, ako je dobre Júlii na Ľupčianskom zámku a ako ju len pani Rosina i slečny dcéry majú rady.

Za Brezno hovorí Cocavin, ktorý jediný rozumie po latinsky. Ostatní márne sluch napínajú. Ak zachytia, ledva niekoľko slov alebo slovenských výrazov. Ináč nevedia, o čom sa rokuje. A ešte menej — ako.

Po dlhých rečiach napokon začne slúžnodvorský ukazovať prstom na hory a potoky pod Veprom, na kopce a grúne. Tribel sa háda, i Cocavin sa háda. Až sa uspokoja a prikyvujú obaja.

— Ten Cocavin je, zdá sa, človek! — myslia si Brezňania. I sám Socovský si myslí — vidiac, ako sa stavia a rozhadzuje rukami.

Podžupan Fraňo Radvanský vyhlási potom výsledok pokonávania. Označí smer chotárnej medze od vtoku Kamenistého potoka hore Čiernym Hroncom pod Kýčerský grúň na klenovský chodník a hore na vrch Vartu. Brezňania sa dívajú. Nerozumejú tomu.

— Všetko je v poriadku, — vraví im Cocavin. — Zajtra sa medze vykopcujú.

— Veď je on azda nie z čerta! — prikyvujú si jeden druhému a idú spokojne dolu, kde pri vtoku žiari pahreba a obracia sa poriadny baran na ražni.

Zajedia si, vypijú si, zaspievajú si a po práci vykonanej podľa „spravodlivosti božej“ zmierovací súd sa rozchádza.

V noci sadnú hmly na Ďumbier, spustia sa na Prašivú a ráno padá drobný dážď. Neskôr sa vyčasí a pod Veprom je zas rušno, keď i nie tak ako včera. Na čele komisie ostal slúžnodvorský Hudoba s jedným prísažným. Ako nový, nezaujatý človek, príde i slúžny Abrahám Lukavický, iste z poverenia Radvanského. Mladý, veselý, zdravý chlapík v poľovníckom odeve, stvorený iste viac pokúšať biele pohlavie, než trápiť sa o úradné povinnosti. Brezňanov je dosť — Izák Socovský a Ján Kováč, trochu zhrbený a ustatý životom — rečníci ľudu, urastený Matej Štefanko, Lucius, prísažní a štrnásť mešťanov. Tribel si tu nechal obstarného horára Kerényiho, kasnára Dubravického z Predajnej, niekoľko šoltýsov a obyvateľov z okolitých obcí.

I starý Molčan a Parašín dôjdu z Valaskej. Doma má kto robiť. A tu možno skúsiť, i užiť niečo.

— Tak teda v mene božom, — zažmurká Hudoba, postaviac sa v celej svojej výške pri vtoku Kamenistého potoka do Čierneho Hronca, — prvý kameň sem!!

Dvaja z chlapov zatnú hneď čakanmi do zeme. Druhí dovalia z vŕšku poriadny balvan, osadia ho hore koncom a zacvikujú v jame.

— Tak — ten už voda nevymyje, — duší sa šedivý Kerényij vystrojený ako na poľovačku.

— Ani vietor nevyvráti, — zasmrká nápadne vyžitý Dubravický s prekvitnutým nosom. Nekrivo, že sa s panstvom často zabáva, keď i nie vždy na majeri v Predajnej.

— Ideme ďalej, páni, — pohýna Lukavický. — Pod Kýčerný grúň!

Keď dôjdu na miesto, osadia nielen skalisko ako sud, ale nahádžu celú hrobľu okolo. Všetci po skale a je toho kopa.

— A teraz, — zažmurká Hudoba, — ide sa na klenovský chodník.

Brezňania dosiaľ nepovedali slova. Toto ich však už trhne za srdce. Vyholený Socovský zvážnie, ako Ďumbier, keď naň sadne mračno. Zadíva sa do rovnako zarazenej tváre Štefankovej, kývne hlavou i ostatným. Hneď sú všetci spolu. Vedia, koľko bilo.

Výpravu vedie Štefan Névery, prísažný župy. Má bystrý zrak a dlhé nohy. Vie, kade treba vyhnúť a kade brodiť.

— Tu je chodník, vaša milosť, — upozorňuje Tribelov horár slúžnodvorského Hudobu, ktorý dosť zle dvíha nohy, potkýna sa do skál.

— To je medza, — odkašle si tento, nevšímajúc si nepokoja Brezňanov. — Označíme medzu, — stane si tesne vedľa chodníka. Chlapi rypnú čakanmi do zeme, druhí sa zas ohliadajú za poriadnym skaliskom, ako že je všetko v tom najlepšom poriadku podľa spravodlivosti božej.

— Slávne povereníctvo, — vystúpi vtom vážne tribún, Izák Socovský, zdvihnúc hore mladistvú ešte hlavu s vysokým čelom a prenikavým, otvoreným zrakom. — My, vyslaní zástupcovia slobodného a kráľovského mesta Brezna nútení sme, vedomí súc svojej povinnosti, pristaviť sa pri tomto medzníku. Taktiež požiadať vašu veľkomožnosť, ako pána slúžnodvorského — vysvetliť nám, prečo chotárna medza má ísť tak hlboko do nášho mestského majetku? To si žiadame, — obzrie sa na svojich, čo s napätím hľadia na komisiu, — všetci Brezňania! Či je tak, priatelia?

— Tak je! Tak je!!

— My musíme vedieť, čo a prečo? — potrasie hlavou figliarsky Gajcík.

— Čože by nám potom v Brezne povedali? — zdôrazní Štefanko.

— Vec je prostunká, priatelia, — odkašle si a odfukne Hudoba. — Včera ste na to pristali. Tu sú písma, — podá papiere Socovskému — presvedčíte sa! Tadeto majú byť medzníky až na vrch Vartu.

— To je nemožné! — trasú sa ruky tribúnovi. — Hrozné!

— Ale vy ste pristali na to, — zdôrazní s údivom i Lukavický.

— My?

— Áno, vy, zástupcovia mesta Brezna. Tu je podpis Lazárov, i Cocavinov! — ukazuje prísažný Névery prstom na zápisnici.

— My sme nevedeli o tom. Nám to nik nevysvetlil.

— Veru nevedeli. Nepovedali nám! — vzrastá ruch medzi Brezňanmi.

— Nevedomosť neruší oprávnenosť zákona, — stisne Hudoba plecami. — Mali ste vedieť.

— Nevieme po latinsky.

— Ani Lazar?

— Ani!

— Ani Cocavinus?

— Ten vie!

— Čo vám teda vec nevysvetlil, ha?

— On vie prečo, — dusí v sebe Socovský slovo.

— Nuž? — vzrastá napätie už i úradných povereníkov.

— Nechcel!! — vyrazí konečne z tribúna.

— A Lazar ako mohol podpísať, čomu nerozumel?

— Oni sa už dohodli s Cocavinom vopred!

— Oklamali nás! Zradili mesto!! — vypukne trma-vrma medzi Brezňanmi. — I mestské privilégiá nám vzali! Iste sú už na Ľupčlanskom zámku. Teraz vieme, prečo!

— Kto vám je na vine? Čo si zveríte moc a právo takým ľuďom? Súd súdi podľa slova a nie podľa duše. Vaši splnomocnenci pristali na pokonávku.

— Nemali splnomocnenia!

— Ako? Tu ste boli s nimi, pán Socovský?

— Ich splnomocnenie siahalo len na sporné územie — interstitium. A nie i na časť medzi Čiernym Hroncom a Veprom.

— Hja, to je už vaša vec, páni mešťania, — zahryzne si Hudoba do pery, nervózne mrknúc na kolegov. — My si musíme konať svoju povinnosť — osadiť medzníky i vedľa klenovského chodníka.

— My zas, — ukloní sa Socovský obradne, — máme česť i povinnosť týmto slávnemu povereníctvu oznámiť svoj protest, a to proti celej pokonávke. Na základe už pripomenutých dôvodov…

— Dobre, — stisne slúžny nevrlo plecami. — Spravíme zápisnicu a podáme o tom správu pánu podžupanovi. I na Ľupčiansky zámok.

— Prosíme o to!

Kým je zápisnica hotová, mešťania uľavujú si ako ktorý. Hmkajú a krútia hlavami — odpľúvajú a zatínajú päsťami. Vidieť, v tých žilách je krv a nie teplá voda.

— Bodaj tých zavialo! — zašomre Štefanka — Oni vedeli, začo robia.

— To, — prikývne i drobunký, plešivý Krištof Svorád tenučkým, piskľavým hlasom. — Spýtajte sa Gajcíka. On bol pri tom, keď im Tribel sľuboval.

— Čo, čo Juro? — pichajú pohľady do mladého ešte a naškľabeného gazdu. — Čo dostali za to?

— Ale nič!

— No, nechceš povedať. Ale darmo to nebude.

— Budú toho mať doma, že si neunesú, — prikyvujú si podráždene i žilovatý kováč Brnák, zavalitý Siedem, radní mesta, vrhajúc tvrdé pohľady ponad kopce kamsi do breznianskej kotliny.

Zápisnica sa podpíše, Socovský schová svedectvo o proteste hlboko do bočného vrecka. Gajcík a ešte ktosi ostanú vidieť, čo spraví povereníctvo. Ostatní poskáču na kone — vozy a hybaj domov.

Keď sa blížia do Valaskej — Brezno si leží pokojne pod svojimi vŕškami na tichom Hrone ako na dlani. Múrov a bášť ešte nemá — chystá sa stavať. Zvonku zrieť len veľké humná a ostré, šindľové štíty domov. Niekoľko poschodových budov, komorský dom, mestský hostinec a vedľa veže strážnice i farská rezidencia dôstojného pána Samuela Melikia. Na vŕšku pod horou Dúbravkou belie sa veľký opevnený chrám, dutina veže vyčnieva nad zeleň stromovia…

Na Ostredkoch krčia sa ženy pri motykách. Okopávajú zemiačky a plejú hriadky zeleniny na slnku. Na hrkot radných hlavy sa zdvihnú, upravia čierne ručníky, ale zas sa sklonia a ohŕňa sa ďalej.

Tu je zvedavosť planá cnosť. Pre ňu sa nepostáva.

Iba herská pani Siedemová, mať Danka Siedema, jedináčka, zavolá na chudšiu a vysokú susedku cez medzu:

— A ja som veru, pani kmotra, nášho starého nečakala tak skoro!

— Ani ja nášho! — oprie sa na motyku pani Socovská, ešte vždy pekná i pri rokoch. Krásne črty Júliine kopírovali sa z jej počernej tváre. — Tam sa asi prihodilo čosi.

— Nedajbože… Aj tak idú, — nijako! Ani nezavolajú. Ani sa len neobzrú. A ozaj idú ako s pohrebom.

Vtiahnu Uličkou na veľký, skoro štvorcový rínok. Nikde ani duše. Iba deti čo sa bavia na hrboľatej, skalnatej dlažbe popred domy s veľkými bránami, s krovmi do štítu, posunutými i s rínovými žľabmi dobre nad chodník.

Tu-tam vodné nádrže, harajchy — ako ozrutné kasne. Prúd vody čľapoce monotónne. Pred komorským domom železná klietka ako na zver. Sem sa dostanú nepoctivý mešťan alebo mešťanka i s corpus delicti a majster šarha potom klietku otáča. Teraz je však prázdna. I tak by nemal kto vyplazovať jazyk na hriešnika. Len rink železa, čo sa nesie z vyhní, — to je všetko.

— Naši sú v horách a po lúkach, — pohodí svalnatý Siedem z voza za Socovským, čo ide vedľa na svojom Sivkovi.

— Prídu, — odpovie Izák, akoby už bol cestou zložil niečo z ťarchy. — Len sa nerozchoďme!

Na uhle pri mestskom poschodovom hostinci s drevenou pavlačou a malými oknami — zastanú.

Pán hostinský, Eliáš Grunel, prešedivený, nachýlený, v okuliaroch, s hodnou bradavicou na nose, chytá muchy od dlhého času. Pri tom dohliada na svoju nepomerne mladú, tučnú a všetkými odtienkami červene prekvitajúcu polovičku. Práve fľaše umýva s dievkou Sabínou, vrtkou Šumiačankou.

Dvaja Bystričania handrkujú sa pri dlhej táfli pod akýmsi vyblednutým obrazom. Idú kamsi na Spiš za obchodom. Spytujú sa hostinskej, či niet na okolí potulných hajdúchov alebo martalúzov a zalievajú schwartzbacherovskú klobásu kyslým vínom.

— Ech, ehm, mňa sa nepýtajú! — škrie už Grunela i to. — Juj, zle je mať mladú ženu, zle! — zaženie sa na bzučiacu muchu, pritiahne si belasú zásteru okolo pása a probuje chodiť mladistvo po šenku. Vtom sa hrnú radní…

— Dobrý deň… dobrý deň, — vchodiac pozdravia odmerane, vážni, zachmúrení.

— Už ste pokonali? — ide im hostinský v ústrety.

— Pokonali, ako pokonali, — uškrnie sa vysoký Štefanko, pohodiac širák na táfľu, skoro Nemcom pod nos.

— Zle je to, pán Grunel, nedobre!

— A čože sa stalo? — prichodí tento do sily.

— Namerali mu, a z nášho, — píska Krištof Svorád, zháňajúc si dotieravé muchy z plešiny. — Veru tí tomu namerali.

— Komu? — nechá už i rozkvitnutá Grunelová fľaše Sabíne. Tá však tiež len otvorí veľké oči a ústa. — Komu?

— Tribelovi! — zhučí zavalitý Siedem. — Celé interstitium. I viac!

— Okradli mesto! Zradili! — ozýva sa v hostinci o chvíľu, dobre ťažké klenutie nepuká.

— Ale kto, ľudkovia, kto? — pýta sa hostinská, i jej muž, vari i tí dvaja dlhí Nemci. — Kto okradol mesto?

— Nuž Cocavin a richtár Lazar! — hodí rozrušený Socovský ako skalou do vody.

— Cocavin a Lazar? Lazar a Cocavin! — nesie sa miestnosťami hostinca. Vyrazí na rínok. Dostane sa do Ulice, do Uličky, krytým dreveným mostom i za Hron. Podvečer vie už celé mesto, mešťania, ženy i deti, že sa pán Ľupčianskeho zámku hodil na brezniansky chotár a našiel si pomáhačov v samom predstavenstve slávneho magistrátu.

— Bodaj tých, tam…! — preklína sa po dvoroch, krčmách a vyhniach. — Aby im psi žrali sadlo ako Achabovi!

Gazdovia nechajú vypriahať ženám. Sami ponáhľajú sa do mestského hostinca.

— Ale je to pravda? — svietia nejedného oči nedôverou.

— Pravda! — duší sa tribún Brnák, snažiac sa prekričať ostatných.

— A kde je richtár? Kde sú tí dvaja páni?? — domáhajú sa niektorí. — Nech zvolajú magistrát!

— Hej, tí ho už zvolajú! — uškrnie sa posmešne vypätý Štefanko. — Poďme k richtárovi!

— Do Lazarov! Do Lazarov! — sieň je už preplnená, i bočné miestnosti. I von po chodníkoch postávajú mešťania a podráždene diškurujú.

— Ba, kde by ste šli? — odporuje trochu hrknutý prísažný Lucius, človiečik ženského vzhľadu: už má i svoje roky a nemá čo holiť. — Kde?

— Čo sa starieš? — okrikne ho Siedem. — I ty hráš s nimi? Hej, však my vieme, je vás niekoľko. I Gajcík je v tom!

— Čo mňa do Gajcíka. Ja len, keď sme v svojom — v svojom sme! Dajme vybubnovať. A pošlime po richtára a notára, nech tu povedia celému mestu, čo je vo veci!

— Tak je! Tak je! — obráti sa hneď mienka na stranu Luciusa. — Zavolať ich! Nech sa ospravedlnia!

Za štvrťhodinku hrčí bubon po meste. Zbytočne! Mešťania sa schádzajú i bez toho. Už ich je okolo hostinca na veľké zhromaždenie. Ani nečakať dlho, idú i územčistý richtár Lazar s vychudnutým hrdzavým Cocavinom a mestskými drábmi. Nie im je ďaleko. Oproti na rínku má dom jeden i druhý.

Kráčajú odmerane, povedomí svojej dôstojnosti a moci. Aj sa im ľudia vystupujú. No nik nepozdraví.

Keď vstúpia do hostinca, nastane ticho. Kto má byť, je tu. I dôstojný pán farár Melikius, okrúhly, vyholený. I vážny Rotarius, rektor chýrnej miestnej školy.

— Čo je tu za hluk? — skočí hneď Jakub Lazar do toho, sčervenejúc po uši. — Radíte sa ani Židia, — chce povedať, „u Annáša“, keď zbadá medzi prítomnými i Melikia a rektora školy. Zaviazne mu to v hrdle akosi. — Čože je tu zas za podpaľačstvo?

— No len si vybavte vec v duchu tichosti, len! — tíši puritánsky otec Melikius hrozivé pohľady okolo.

— Nech len začína, bude horšie! — šomre Siedem.

— Ale, slávny magistrát, — usmeje sa trochu preblednutý Cocavinus sladko, — aké horšie? Azda neslúžime slávnemu mestu verne a svedomite?

— Tí! — chytajú sa niektorí za hlavy, druhí zas čo prudkejším zapchávajú ústa, — taká bezočivosť!

— A na Hájnom grúni čo ste porobili? — vybuchne zo Siedema. — Čo je s naším majetkom, ha?

— Boli ste tam, viete! Ako ste chceli, tak sa stalo.

— My že sme chceli? Ale my?? — pohne sa vtom búrka zo všetkých strán. — Čo ste nám riekli tam o tom? Privilégiá ste nám ukradli, dedovizeň nám mrháte, čo ste dostali od Tribela, zradcovia?

Otec Melikius vstane, zdvihne ruky dohora a počne tíšiť.

— Slávny magistrát, — vystúpi vtom vážne Izák Socovský, tribún ľudu, stierajúc si rosu z poctivého, vysokého čela, — nemusíme sa veľmi rozčuľovať. Vec je jasná, — upiera rečník ostrý zrak na Melikia, raz na lazarovcov, čo by zjavne nedbali von, ale cesta je už zastúpená.

— Hajnogrúnska pokonávka pripravuje nás o našu dedovizeň pod Veprom. Keď sme to dnes videli, podali sme proti medzníkovaniu v mene mesta protest. Súhlasíte?

— Súhlasíme! — hrmí i po rínku, až okná rinčia a mestské holuby sa plašia. — Správne!

— No len, no, — vypne hlavu Lazar. — Ešte sa to uvidí, či sa vám oddá naťahovať s Ľupčianskym zámkom. My sme vám len dobre chceli. Príde Turek, príde Tatár, príde hajdúch, — čo vy sami? Napíše vám list nejaký ten Osman, zo Solnoku. Kto vám obráni mesto?? Ešte nás budete prosiť!

— Stará pieseň — pokračuje Socovský pri napnutí až do prasknutia. — Nás vždy ktosi bráni, kto nás chce poriadne podojiť. Raz Muránsky a zas Ľupčiansky zámok. A zavadziame obom. Pred sto rokmi chcel nás brániť muránsky Baššo. A to bol lupič. Na Bacúchu vypásal nám lúky, v Beňuši rúbal naše hory a naše drevo predával nám. Prežili ho naši. Prišiel po ňom Melchior Maško, chcel nám zobrať dobrú časť chotára na Horehroní, vymohli sme si balassovskú reambuláciu. Bystrický Gersdvoffer chceli nám vysúdiť zlaté bane na Jarabej. Nedali sme si! Nedali sme sa ľupčianskemu Rubigallovi. Ani Šáre Šaly, nedáme sa ani pánu Gašparovi Tribelovi. A s tou ochranou je to tak: Ak je zle, musíme sa vždy sami brániť. Musíme sa biť, alebo častovať, nosiť dary — kožky z kuny, jarabice, kusy rýdzeho zlata, ako pred pár rokmi hajdúskym kapitánom, Čonkovi a Farkašovi. Či nie, mešťania?

— Tak je! Tak je! — hučí zo všetkých kútov. — Muráň je Muráň, Ľupča je Ľupča a my sme slobodné kráľovské mesto Brezno s ľaliovým erbom a červenou pečaťou. My chceme dobre nažívať s Ľupčianskym zámkom, ale okrádať sa nedáme! A nestrpíme v svojom meste zradu!!

— To ani my, — odváži sa ešte Lazar, červený ako rak, i za sladko usmievajúceho sa Cocavina.

— Však ste nás zradili! — zakráži bleskom a zahrmí znova. — Zapredali ste nás!!

— Kto??

— Ty, ty, druhý muránsky Baššo! — nachriaka mu Siedem pred oči. — Ty — a Cocavin! Vy dvaja vtáci. Vy!!

— Bodaj si ty zhorel! — piští Svorád.

— Bodaj si sa obesil na suchý konár — jeden i druhý! A aby sa ti odlomil a krk si si vykrútil! Si ty richtár, ha?

— Dolu s ním! Dolu s tým zbojníkom kokavským. Dolu s nimi!!

— Dolu! — hučí i po rínku vo večernom tichu. Márne sa snažia dôstojný pán Melikius i s rektorom Rotariom krotiť, až sa i vzdialia nebadane.

— Nám treba muž ako Socovský — brániť mesto! — zakričí vysoký Štefanko ponad hlavy prítomných. — Ten nech je richtárom! Súhlasíte?

— Áno, áno! — hrmí okolo, až buravý kocúr, čo bol pod lavicou, vyrazí oknom. Sabíne zas treskne fľaša na zem od ľaku. — Nech žije Izák Socovský! Vivat!!

— A nech nás bráni i bez opýtania magistrátu! — navrhne ešte Siedem.

— Viva-a-at, Socovský, diktátor! Nech žije-e-é!

V tú chvíľu už všetka horkosť obráti sa na oduševnenie. Lazarovci sa stratia, ani nik nezbadá, kedy. Skrsne i dobrá vôľa. Grunelovci, starý i mladá, i s kvetavou Sabínou musia sa obracať.

Už je noc, čo pani Socovská, opretá o stôl, strhne sa na hluk pod oknami.

— Nech žije Izák Socovský, diktátor mesta Brezna! Viva-a-at!

Žena vstane, pretrie si uplakané oči a napraví knôt na svieci. Pred chvíľou tu bol Janko Siedem, krstňa. Hovoril, čo sa stalo a že, ak ujec dovolí, ešte tej noci pôjde na Ľupčiansky zámok po Júliu.

— Dobrý večer, — vojde Izák, spokojný, vybúrený. Objíme ženu, ktorá sa mu vrhne na prsia. — Tak už vieš, starká, čo sa stalo?

— Daňo Siedem bol tu. Vravel mi.

— Som richtárom mesta. A či diktátorom!

— Ale Júlia je na Ľupčianskom zámku, — schveje sa matkin hlas. — Naše jediné dieťa, Júlia!

— Ej, to som mal mať na mysli, — začne zas biť silnejšie srdce v tých búrnych prsiach. — Ideme po ňu!