ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Palatin Juraj Thurzo pri všetkých svojich iných starostiach čaká chýr zo Zvolena velmi zvedavo. Ani nie pre výsledok — o tom nepochybuje. Žaloba sa obnoví a Brezňania budú mať príležitosť dokázať, čo sa v pravde stalo s vdovou Dorotou Polóny. Najviac ho však zaujíma, čo začne Gašpar Tribel, pán Ľupčianskeho zámku. Či konečne pochopí, že mu on, palatín, vidí do plánov i do duše a nemôže inak, ako celou svojou autoritou postaviť sa mu do cesty.

Tým viac ho prekvapí, keď mu Júlia vypráva rozrušená, čo sa stalo.

— Teda ich odsúdili? — zdvihnú sa mu prsia, rozšíria nozdry a oči zaiskria. — Je to možné?

— Odsúdili, — zachveje sa hlas i pekne krojené pery Socovskej.

— A na smrť?

— Na smrť, otecko, — prisvedčí s hnevom v očiach i biela Mária.

— A môj druhý mandát?

— Slúžil Meškovi za základ dokázať pokračovanie na dvojakej ceste a tak falošnosť obžaloby…

— Ťaj, — spľasne palatín rukami, — to je už potom parádna vec. Prvý mandát ukradnú a druhým statočných ľudí dobijú… Krásna spravodlivosť…!

— Prosím vašu osvietenosť… — nevie Júlia ďalej zdržať slzy v očiach, padnúc k nohám mocnému veľmožovi…

— Nepros, dcéra, — zdvihne ju a pobozká na čelo. — Nemáš čo prosiť. Táto vec je už teraz ozaj i vecou mojou. Buď spokojná — ako že som palatín uhorskej krajiny, nedopustím statočných občanov ničiť tým, čím som im chcel pomôcť. Nie! — prejde po izbe ťažkým krokom, až to zaduní. — Oni nevedia, že je Tripartitum trestať zločiny a nie zločiny páchať… A odkaz si oddala?

— Áno, vaša osvietenosť, — ukloní sa dievča.

— Tak choď a nemysli na to, — utrúc si rosu z čela, hľadí palatín so súcitom na ten krásne vtelený smútok. — Ostatné je moja starosť…

A Thurzo, čo povie — i splní. Prípad neschodí mu z mysle. O ňom vypráva so synom Imrichom, ktorého, hoc i je mladučký, zasväcuje do jasných i tmavých javov verejného života. Zájde na to reč i s peknoduchou Alžbetou, ktorá nevie nijako pochopiť, že sa to pri takom právnom poriadku môže diať… Načo je potom zákon?

— Zákon je nie na vine, moja drahá, — opraví ju manžel, — lež tí, čo ho vysvetľujú. Vieš, ako kázava i náš Eliáš Láni — človek i najsvätejšiu vec, ak ju raz dostane do rúk, vie i znetvoriť…

Onedlho dostane prosbu Brezňanov, upravenú pred kráľa, potvrdiť révayovskú reambuláciu, keď sa má vyhnúť ďalším hriechom, ako zajímaniu dobytka, všelijakým vpádom, ba i krviprelievaniu. Thurzo predloží to hneď kráľovskej rade v Trnave, kde sú prítomní i župan Peter Révay a vicepalatín Martin Benický. Títo poukážu na to, že ich poverenie bolo správne a v zmysle zákona vykonané. Načo palatín podanú prosbu kráľovi Matejovi II. v záujme poriadku a pokoja — vrelo odporúča. Robí to i pre autoritu poverených úradných činiteľov. Veď len takto ostane vážnosť kráľovského povereníctva nenaštrbená.

Predlohu svoju nepodá nadarmo. Banský gróf, Matej Blömstein, kráľovský radca, obdrží v krátkom čase splnomocnenie — prezrieť révayovskú reambuláciu a roztržky vyrovnať. Tento však skoro oznámi do Bytče, že dobrá snaha zas len stroskotala. Brezňania predložili vo Valaskej svoje sťažnosti — Tribel svoje a koniec.

Čo viac — dôjde zas z Brezna Dubecius. Meško požiadal exekvovať staré pravoty pre zájom kôz a pre klčovanie pod Veprom. Brezňanských furmanov a pltníkov zas pristavujú Tribelovi ľudia a žiadajú od nich mýtne, hoci sú oni slobodní mešťania. Slovom, krivda a zášť sa hromadia…

— Čo si ten Gašpar s tým svojím Meškom len myslí? — dožerie to napokon Juraja Thurzu, až mu krv vystúpi do tváre. — My sme mu, zdá sa, všetci nič. I kráľ… i palatín. Ale, — pohladí si prešedivenú bradu a zahryzne do gamby, — skrotili sme aj inakších pánov. Zavolaj mi Paludina! — mrkne na hajdúcha, stojaceho pri dverách.

— Áno, — hrkne tento opätkami čižiem, až to mykne Dubecia, ktorý pochopí — tu sa nešpásuje.

— Čo rozkáže vaša osvietenosť? — hlási sa o chvíľu Paludin, uprúc na veľmoža svoje mäkké belasé oči.

— Sadnite si, domine spectabilis, a píšte, — ukáže mu na stoličku pri stole.

Paludin vezme papier, zastrúha si brko, namočí do kalamára a čiara pekne, okrúhlo, slovo za slovom, ako palatin diktuje:

… Domine Ilustrissimo Gasparo Tribeli… — dopadá to ako kameň na kameň, prísne a tvrdo. Výčitka kopí sa na výčitku. Pán Ľupčianskeho zámku má sa nad čím zamyslieť… — pred zmierovacích sudcov neustanovil si sa… výhovorkami znemožňuješ priateľské vyrovnanie… — rinčí palatínov hlas a z očú sa blýska, — dvíhaš svoje staré pravoty a staviaš sa schválom proti mojim dobromyseľným a kresťanským snahám…

— Zakončiť? — ohlási sa ticho Paludin, keď je toho už dosť a Thurzo mlčí.

— Zakonč!

— Podpíše to vaša osvietenosť?

— Hneď, — berie palatín pero a istou rukou podpíše i filigránsky podčiara ako na najvážnejšej krajskej listine. — No, — obráti sa k Dubeciovi, — ste spokojný?

— Prijmite, prosím, najsrdečnejšiu vďaku vašej osvietenosti vždy oddaného mesta Brezna, — ukloní sa notár hlboko.

— A povedzte Socovskému, i celému magistrátu, — vypne sa v celej výške, — ich vec je i moja vec. Alebo Gašpar Tribel, alebo ja! Dobojujeme to!

Na palatínov list dôjde z Ľupče skoro odpoveď. Tribel píše sám a vyhovára sa ako obyčajne. Pred zmierovacích sudcov nemohol pre chorobu. Nech to nie, podrobí sa vôli palatína ochotne. Vina je však na Brezňanoch, čo sú takto dobrí ľudia, len jest medzi nimi niekoľko buričov, ktorí ich dráždia, huckajú dostať bez povolenia kráľovského z majetkov dosiaľ ľupčianskym panstvom slobodne užívaných. Nemôže na to pristať, veď je tu obava, že on alebo jeho dedičia pre neverné šafárstvo môžu prísť o inskripcionálny peniaz, t. j. o celú záložnú sumu…

Okrem toho pošle Tribel i repliku — ad articulos per Breznenses cives productos — na ponosné články Brezňanov. Tu z bodu na bod dokazuje, že nemožno vydať svedectvo o révayovskej reambulácii, keď ju kráľ už zrušil… Nemožno vydať jahňatá zajaté na území ľupčianskeho panstva. Súd mu ich vraj už priznal a 400 jahniat, zajatých Brezňanmi jeho poddaným, vymôže si súdne od nich…

— Ten človek sa musí súdiť pre každý bagateľ, — zašomre Thurzo, keď to číta. — Však sa súdi i so superintendentom Melikiom o dežmu a ako!

— Z prisúdených peňažitých pokút, — sleduje riadky ďalej, — žiadam si vyplatiť 3000 zlatých. Ostatné odpúšťam… V pravote pre vraždu a zneuctenie Doroty Polónych nemožno ničoho odpustiť…

— Je ten Gašpar len tvrdý ani skala, — krúti palatin hlavou.

— Brezňania sú slobodní od mýtneho pod Ľupčianskym zámkom, keď vezú tovar pre seba. Mnohí však pod menom vlastných vecí vozia cudzím a zháňajú i plte. Títo sú podľa zákona povinní platiť…

— Veď je len zištný…

— Brezňania z územia pod Veprom nemajú čo žiadať, keď ono patrí k Ľupčianskemu zámku, — tak to ide ďalej až do konca.

— No, Júlia, — usmeje sa dobrácky toho dňa pri obede na Socovskú, — hada sme už chytili za hlavu. Len sa ešte myká…

— Ozaj? — zachveje sa táto, pochopiac hneď, o čom je reč. — Máte s nami starosti!

— Ako ste s tým? — zvedavá je i pani Alžbeta, i pre Júliu, na ktorej poznať, že sa trápi. — Bude to?

— Bude, keď musí byť…!

Vec sa však preťahuje. Na Bytčianskom zámku skrsne nová starosť so ženbou mladého pána Imricha, ktorého si otec želá vidieť v poriadku. Zato palatín nezabúda na dané slovo, hoci pri veľkej preťaženosti povinnosťami a slabom zdraví, nebol by div, kedy ochaboval.

Číry pohľad na Júliu nedá mu ťarchu tohto mladého srdca zabudnúť.

Koncom jari 1616 baví sa na Trenčianskom zámku. Hľadiac istého večera z mohutného skaliska po rozzelenených horách a krásnom okolí, všíma si, ako vrhá zapadajúce slnko žeravú žiaru na lesklé vlny Váhu… Za chvíľu žiara bledne, prechádza v popol, až zanikne celkom. Z hôr zavanie chladom a z doliny dolieha vážny šumot rieky, na jej zrkadle nejedna jasavá pahreba farieb dohorela.

— Starneme, — mihne sa mu mysľou a predíde mu celý jeho pracovitý život pred oči. — Musíme ešte dokončiť, čo sme započali.

Nezadlho zvolá do Žiliny hodnostárov, ktorým sú známe tvrdé spory Ľupče a Brezna. Zídu sa starí známi a priatelia, župan Peter Révay, vicepalatín Martin Benický, gróf Matej Blömstein a podžupan Beňadik Gyürky. Sem dôjdu z Bytče v sprievode Gašpara i Júlia s Máriou ako bojovníci za vec.

Nálada je pri bielom stole veselá. Sám palatin má dobrý deň.

— Starneme, priatelia, — ohliada sa po osivených hlavách kamarátov. — A bolo by nám ešte vyrovnať Brezňanov s Tribelom, kým sa nerozídeme načisto. Tribela je ťažko ohnúť…

— Má veľmi zručného obhajcu, — ozve sa Gyürky.

— Brezňania sa zas vždy zveria na niekoho iného. To je zle…

— Ale Beňadik, — usmeje sa Thurzo, — to ty nevieš dobre. Chceš ty vidieť breznianskeho obhajcu? Chcete ho vidieť, páni?

— Chceme, chceme… — prisviedčajú páni, hrknúc si poháriky plné ohnivého vína.

— Uisťujem vás, — mrkne palatín na lietavského vojaka, — stojaceho pri dverách, — ťažko by ste odolali jeho pohľadu.

V tú chvíľu vojdú do svetlice Júlia s Máriou a Gašparom.

— Poď sem, milá dcéra, — vezme Socovskú za ruku.

— Tu je obhajca mesta Brezna. Statočná panna, boriaca sa už roky za svoju rodinu a príbuzenstvo a za svoje mesto…

— Vivat… vivat! — zaštrngajú poháriky na zdravie došlých dám a statočnej Júlie, čo dojatá — nevie prísť ku slovu. Len ťažká slza vďačnosti sa jej zvezie na Thurzovu ruku.

— A tomuto dieťaťu nedbal by Gašpar Tribel zničiť otca… — pokračuje hostiteľ.

— Nesmie sa stať… Nestane sa! — zašumí krv v starých žilách.

— Taký obhajca, — muštruje si Benický Júliu, — nemusí ani ústa otvoriť, a stačí to.

— Stačí, na moj dušu, — verí sa i župan Peter Révay. — A teba, mládenček, ako zovú, — všimne si mĺkveho sprievodcu.

— Ja som Gašpar, — ukloní sa krátko.

— Gašpar, ale čí?

— Gašpar Tribel mladší…

— Tak si to ty, chlapče? — potrasú mu ruku a usadia k stolu. — A čo tu robíš?

— Pomáham Júlii, — začervenie sa pehavá, drsná tvár. — Ona je moja dáma.

— A čo otec, chlapče? — hľadí naňho so záľubou Benický.

— Nechce ma…

— Prečo?

— Keď som jemu i Meškovi prekazil všeličo. Ale čo robiť — nemali pravdu.

— A zišiel by sa otcovi, — poznamená Blömstein, mladistvý, vyholený. — Syn Rehor mu umrel, druhá dcéra Mária sa mu práve vydáva, neostane mu nik… — zájde rozhovor na otca a syna. — A čo, šiel by si domov?

— Ak by ma otec volal, — stisne Gašpar plecami. — Ale on ma nezavolá…

— A ak? Požiadam ho ja, — ponúka sa mu gróf.

— Nie — uvidíte. On je tvrdý — nespraví to.

— A ty by si ho nepoprosil?

— Začo prosiť? — zdvihne hlavu hrdo. — Pôjdem radšej na Turka.

— Otcova kosť, — krútia prítomní hlavami. — Však sa on nestratí… — naslúchajú rozprávaniu veselej Márie o kúskoch, aké vykonal pre Júliu a v čom mu i ona pomáhala.

— Tak vám musíme i my pomôcť, deti, — rozhodne Thurzo. — Matej, — obráti sa na Blömsteina, ktorému už tiež žiaria oči dobrou vôľou. — Dáš sa na to ako kráľovský povereník nakriatnuť Tribela, nech sa nekryje večne za kráľa a neoháňa obavou, že stratí záložný peniaz. Spravíš to?

— Spravím.

— A neustúpiš?

— Neustúpim!

— Ruku na to, priateľu, — nastrčí mu Thurzo dlaň a keď mu tento pritľapne, stisne mu ju a potrasie. — Ani neustúp. Povedz, palatín to chce a my všetci chceme. Musí to byť. Je tak, priatelia?

— Tak je… tak je! — podávajú si ruky a pripíjajú hostiteľovi. — Keď to všetci chceme, tak to musí byť — vivat!

A Matej Blömstein po tejto porade už s vecou neodkladá. Tribela priateľsky vyzve vyrovnať sa s Brezňanmi, keď je to nezmeniteľná vôľa palatína uhorskej krajiny, grófa Juraja Thurzu a tak i kráľovského dvora.

Pán Ľupčianskeho zámku dozvie sa o výsledku žilinskej porady i od svojho tajomníka Mikuláša. Samozrejme, nejde mu to ešte vždy do hlavy a probuje, čo môže.

— Domine spectabilis, — zachytí hneď Mešku, ktorý si zbiera posledné tromfy pred kúriu proti Brezňanom. — Viete, čo je nového?

— Nič neviem, — uprie naňho pichľavé oči zvedavo.

— Advokát v sukniach pracuje…

— Ako to? — zdvihne obhajca vyššie hlavu. — Neviete o žilinskej porade?

— No? — uškrnie sa tvár samý sval a samý nerv. — Koľko už bolo porád.

— Lenže tu Júlia Socovská obájila starých pánov, a to je to najhoršie, čo sa nám mohlo stať. Blömstein mi píše kvetnatým slohom, rozumiete? Vyrovnať sa — vyrovnať!

— Nezmysel, — uškľabí sa Meško. — Teraz, keď už máme svojich protivníkov v hrsti?

— Áno, domine spectabilis, teraz!

— A vy to spravíte?

— Ja… ja? — zamýšľa sa Tribel. — Počkajte! Poďme zajtra za Gyürkym do Zvolena.

Prídu a podžupan, vidiac ich vchodiť, hneď vie — o čo im ide.

— Vyrovnajte sa, — stiahne ustato obočie. — To je palatínova vôľa. Čo vám iného povedať?

— Ja… vyrovnať sa a teraz? — skyslí tvár. A sú za to i ostatní?

— Sú.

— I ty??

- I, — poškrabe sa podžupan za uchom. — To je najmúdrejšie, čo môžeš urobiť. Gróf Matej Blömstein reprezentuje, ako vieš, samého panovníka. Zodpovednosť za vyrovnanie padne naňho. Nemáš sa teda o záložný peniaz čo obávať…

— Hi-hi-hi-hi, — zapíli ostrý smiech Meškov do rozhovoru.

— Čo vám je tak do smiechu, domine spectabilis? — zmeria Tribel úškľabkom znetvorenú Meškovu tvár. — Máte sa na čom smiať? — prizerá sa mu lepšie, či neprišiel z rozumu.

— Hi-hi-hi — ako by sa nemal? — hi-hi, — vyceruje ostré zuby. — Po toľkej naháňačke a teraz… hi-hi!

— A na kom sa chechcete?

— Na sebe i na vás. Však sa nám budú smiať, — zvýši obhajca hlas, — hi-hi.

— No, nie, — vzchopí sa Tribel na tieto slová ako podpichnutý. — Ešte vyšlem niekoho za palatínom na Strečno. Čo ty na to, pán podžupan?

— Márne, Gašpar, márne! — pohodí Gyürky rukou.

— Ale jednako…

— Sprav, keď chceš. Uvidíš…!

Tribel probuje. Vyšle na Strečno svojho priateľa, zemana Záthureckého, vážneho človeka s listom i s dôkazom a vysvetlením. Darmo — i ten dôjde len s tým: vyrovnať sa… to je nezlomná vôľa palatína.

Pánom Ľupčianskeho zámku len teraz to pohne ozajstne. On, človek veriaci, pocítil svoju malosť a tlak vyššej moci len dva razy v živote — pri smrti svojej družky Rosiny a syna Rehora. Teraz sa mu zmieta duša celkom tak. Chodí po zámku, po tichých jeho izbách, z nich je už všetko preč, i dcéra Mária za Révaym… a zamýšľa sa, zamýšľa.

— Poddať sa, či nepoddať, — hučí mu v tej veľkej, vlasatej, sivej hlave. — Toľko sa natrápiť, nachodiť a potom príde jedna žena… jedno pekné dievčisko a tu ho máš! A ako to len povedať Meškovi? Veď sa ten zošalie. Ten sa zo-ša-lieé!

V nedeľu káže starý Eliáš Tornarius z textu: nemáme tu miesta zostávajúceho, ale onoho budúceho hľadáme…

Tribel sedí v kresle na svojom starom mieste pri stene, kde sedávala kedysi i jeho rodina — dnes je sám. Zrak mu utkvie na tých niekoľkých tvárach zo služobníctva a osobníctva zámku, ktoré má naložené — navštevovať služby božie v kaplnke, ako sa zbožným kresťanským dušiam patrí. Tu je Herr Krottendorfer, unudený, keď nemá koho vychovávať. Obracia sem a tam profil ani pílka, akoby sa nevedel rozhodnúť — kam. Hen je Franc s večným úškľabkom na šaškovskej tvári — nemá koho zabávať. Tiež je na odchode. Vedľa fúzatý Trangoš, i tomu ovisá hajtmanská hlava, otužená ináč vo víchroch života. V prednej lavici sedí Žofia — vyvädnutá. Neslúži jej na zámku, a nech by i ona odišla, kto by ostal? Kto by sa staral o hostí, o domácnosť a o početnú čeľaď…?

Pri pohľade na jej poblednutú tváričku, akoby len nejaká ľadová ruka chytila ho za srdce, až zosŕkne. V duši vynorí sa mu roztopašná zábava na majeri v Predajnej po pokonávke na Čiernom Hronci. Vidí bujnú Helenu s jej vyzývavým smiechom… i dievčatá vidí, najkrajšie posluhovačky, pozbierané z okolitých obcí panstvu na radosť… Hudba zneje… lustre hasnú… šaty z dievčenských tiel driapu sa na franforce… A horár Kerényi je… je a pije… až za zrazu schytí a skríkne tak hrozne, až mráz prejde po chrbte i mužovi, nebojacemu sa Turka, ani Tatára, — preklínam…!

— Oh, — zastone Tribel temer hlasite a zastrie si tvár rukami, akoby napnuto načúval presvedčivým slovám kazateľa. Je mu však hrozne, ako azda jakživ predtým. — Tá kliatba… tá kliatba! — mihá sa mu mozgom ani mračnom blesk, — tá sa vari plní… Na mne sa plní… Veď som už sám. Či Gašpar? Spojil sa s mojimi nepriateľmi — zradil ma, svojho otca… Volať ho, ako vraví Blömstein? Nie… keď chce, nech príde… nech sa pokorí… nech odprosí… Ale ja… ja… jeho? Nie! Čo ostane, má kto zdediť i bez neho… Zoberie Orlay a Révay… I tak dobre… Čo je zo všetkého… i z tej borby a z toho kvaltovania?

— Nemáme tu miesta zostávajúceho, — počuť z kazateľne.

— Hah, — vydýchne sťažka pán Ľupče, Gašpar Tribel de Jarisch et Ivanovitz.

Takej kázne — zdá sa mu, ešte nepočul. Cíti, voľačo sa v ňom cez ňu prelomilo, čo ho prv išlo zadusiť.

Ešte predpoludním hlási sa uňho brezniansky notár Dubecius s dvoma prísažnými na vyzvanie Blömsteinovo, či by mohla byť reč o vyrovnaní. Prijme ich až napodiv zhovievavo. Navrhuje im sám prísť, ak chcú, s jeho poddanými do rovnosti… — Vyslať niektorých na to chotárne miestisko a opáčiť alebo ukázať, kde by mohla byť rovnosť.

— Poraďte sa, — zdôrazní im ešte, — a dajte odpoveď.

Sotva sa Brezňania vzdialia, vrazí k Tribelovi Meško, rozorvaný, zmäteného pohľadu.

— Čo ste im povedali? — uľpie zrakom na jeho ústach, ani čoby mali vyriecť ortieľ o jeho živote či smrti.

— Vyrovnáme sa, domine spectabilis, — odpovie mu uľahčene.

— Čože, vyrovnať?

— Ano, — rozhodne Tribel. — Nemáme tu miesta, zostávajúceho!

— Teda nemám ho tu ani ja, — zamračí sa doctor juris, až mu prenikne každý sval, každá žilka na suchej, počernej tvári. — Bolo mi škoda tu byť jednej hodiny. Otrávili ma tieto múry… Kerényiho kliatba padla i na moju hlavu — uh! — začne sa naškierať a smiať, — hi-hi-hi, tak je to! Hi-hi-hi… Koľko advokátov najali Brezňania proti mne? Nik ma neovládal. Musela prísť do toho žena, Júlia, hi-hi-hi! — vyrúti sa dvermi a ešte toho dňa hrčí s ním povoz do Zvolena, kde azda skorej príde k sebe.

O niekoľko dní dôjde už na Ľupčiansky zámok i odpoveď mesta Brezna, prevzatá pre istotu úradne slúžnodvorským Hudobom a Lukavickým… a to v tomto zmysle:

— My, richtár a všetka rada s poctivým gmánom kráľovského mesta Brezna, — číta ľupčiansky pán v prítomnosti staručkého duchovného Eliáša Tornaria, k nemu sa posledne v svojej opustenosti vždy viac obracia s dôverou, — tak ústne, ale i týmto naším listom jeho milosti, pánu Gašparovi Tribelovi, vladárovi Ľupčianskeho zámku, takúto odpoveď dávame: čo sa toho týče, kde v minulé dni na zámku Ľupči jeho milosť svoju vôľu oznámil, aby sme — chceme-li do rovnosti prísť s jeho milosti poddanými z tohto vidieku, niektorých z nášho mesta a z prostriedku nás vyslali a vypravili na to chotárne miestisko opáčiť alebo ukázať, ako by rovnosť medzi nami mohla byť. A na to, že jeho milosti istú dáme odpoveď, prisľúbili sme… — slabikuje Tribel a odkašľáva, pohliadnuc tu-tam na sivého druha, načúvajúceho so záujmom každému slovíčku… — Teda my, ačkoľvek i od toho by sme sa neoddaľovali, keby sme rozumeli, že by také naše tam chodenie osožné mohlo byť, než, lebo istotne vieme, že my sami medzi sebou bez niektorých slávnych ľudí nie nedokonáme, a keby sme práve i dokonali, však že by to nemohlo byť stále: teda jeho milosti pánu Gašparovi Tribelovi pripomíname a v pamäť uvodíme, že pretože taká rovnosť už prv skrze slávnych ľudí podľa rozkazu osvieteného pána palatína sa s privolením tiež jeho milosti pána Tribela začala sa konať, — zamračí sa trochu čitatel pri spomienke na zmarené pokusy, zato len bližšie podrží prípis i k očiam Tornariovým… — Než predsa, aby sme už i jeho osvietenosti pánu palatínusovi viacej starosti nezavdávali, taktiež i pánom sudcom tejto stolice zvolenskej, i väčších nákladov aby sme sa pozbavili: my podľa nedávneho napomenutia pánov sudcov tejto stolice držíme sa a do rovnosti s jeho milosťou pánom Tribelom riadnym obyčajom prísť sme hotoví…

— Potiaľto sme to vedeli i tak, — zabručí si zámocký pán a napína oči, ale nejde mu to akosi ďalej. — Nate, duchovný otče, — posunie papier do jeho rúk, — ja som od meča, vy od litery. Čítajte, čo ešte.

— Totižto, — pokračuje Tornarius plynne, kladúc prízvuk na slová, — že by jeho milosť, ako i už skrze pána vicišpána pred stolicou sa oferoval, na svoju stranu, ktorýchkoľvek chce a ráči si voliť, slávnych štyroch ľudí, buď ex officionalibus suae Majestatis Camerae Novisoliensis, alebo ktorýchkoľvek. A my tiež na našu stranu volíme pána Martina Benického, vicepalatína… pána Ruttkay Jánoša, tejto stolice notariusa a pána Jána Svatojanského, alebo — ak by jeho milosť sťažoval si prísť, teda na našu tiež stranu volíme Gyürky Beňadika, vicišpána tejto stolice. Čokoľvek z oboch strán volení takíto slávni ľudia nami dokonajú, — zvýši hlas Tornarius, — my toho pevne a stále držať sa chceme a v tom od jeho milosti pána Tribela vôľu a odpoveď istú očakávame, i na ktorý čas taká traktácia mohla by byť medzi nami… — dokončiac, zloží Eliáš listinu na ťažký dubový stôl a zadíva sa na rozkročeného a do seba vhĺbeného vladára Ľupče, v ňom je ešte vždy tvrdosti, ale i sily.

— Čo vy na to, duchovný otče? — uprie naňho oceľové oči. — Ja? — preglgne sliny. — Myslím, oni ešte vždy nedôverujú.

— Tentoraz sa zmýlia, — vystúpi zrazu na Tribelovu tvár úsmev, akého dávno nebolo na nej vidieť. — Dosť som sa naruval, mám toho po oči. Konečne spravím Rosine po vôli… V ľupčianskom chráme vystavím kryptu pre svoju rodinu a s Brezňanmi sa vyrovnám.

— Odpúšťajte a bude vám odpustené — skľúči radostne ruky kazateľ, čo bol svedkom tých najťažších i príjemných chvíľ v rodine. — Odpúšťať je tiež duše potešením…

— Nie, duchovný otče, — krúti Tribel hlavou, — nič neodpúšťam. Príde gróf Blömstein, kráľovský radca i povereník a podelí, čo je škriepneho. Ja svoje dostanem a za ostatné zodpovednosť padá na neho. Či tak?

— Tak je, vaša milosť, — svietia sivé, drobné, ani bielym páperím pristreté oči. — Budete mať pokoj a ten prevyšuje všelijaký rozum ľudský. Len ešte jedno…

— Čo, Tornarius?

— Môžem vám ho spomenúť? Nenahneváte sa?

— Nie — len von s tým, čo máte na srdci…

— Tak vám poviem, vaša milosť, — nahne hlavu skoro k Tribelovej. — Nemáte už nikoho zo svojich okolo seba a váš syn, Gašpar, nemá domova…

— Jeho vina, duchovný otče, — stisne zámocký pán plecami.

— Odkážte mu, nech príde…

— To nie… to už nie! — zamračí sa veľmož a krúti hlavou. — Keď chce, nech príde… nech odprosí ako márnotratný syn a bude mu odpustené… Ale ja… ja… jeho volať? To nie — to už nikdy nie…!

Tornarius rád by vidieť pekelnú pahrebu napokon vyvrhnutú zo zámku. Preto sa teší rozhodnutiu vyrovnať sa s Brezňanmi. Bez vyrovnania otca so synom bude však vždy mrak visieť na tomto mieste, kým len Gašpar Tribel de Jarisch et Ivanovitz bude hádzať tieň na bielych zámockých chodbách. Preto hneď i píše Gašparovi do Bytče — prísť čím skôr, poprosiť otca a všetko bude dobre.

Pokonanie s Breznom ide už teraz rýchlym krokom.

Tribel dodrží slovo, dohodne sa kedy a s kým pokonávať. Gróf Matej Blömstein v zmysle žilinskej porady môže teda pevne označiť termín na vykonanie priezoru i na konečné zasadnutie povereníctva.

V augustový deň poberá sa podžupan Gyürky so spoluvyslancami a niektorými zo zmierovacích sudcov hore Čiernym Hroncom pod Vepor na škriepne územie. Starý Molčan, ani Parašín z Valaskej, už ich nevyprevádzajú zvedavým zrakom. Odpočívajú v tichom dedinskom cintoríne, majú pokoj od malicherností života a všetkých ľudských hádok. Iní ľudia už hľadia vo Valaskej i v Pavlovej na pánov, na ktorých tých niekoľko rokov, čo sa spory vlečú, tiež už dobre poznať.

— Ani tej hodnej krčmárky už niet, — spomína červenák Ruttkay Radvanskému, — čo nás to vtedy častovala vo Valaskej.

— Jánoš, — udrie ho tento po pleci, — ty sa na pekné ženy sakramentsky dobre pamätáš.

— Akoby nie? — uškrnie sa trochu stučnený notár. — Čo máš konečne na tomto svete? Fajku, fľašu, flintu, kone a ženy… Čo viac?

— Súdy, ako náš Tribel, he-he-he.

— Povedzme — i súdy, — opravuje Ruttkay potuteľne sa usmejúc. — On mal totiž i všetko ostatné. Takú Helenu Dubravickú, — mľaskne ústami.

— A ty si ju nemal? Povedz pravdu…

— Mal… mal, — poškrabe sa notár za uchom. — Ale čo ma to stálo trápenia. Ani Tribel ho nemal toľko so svojimi súdmi.

— Ten toho nemal vôbec, — vykladá Radvanský skoro odborne. — Vieš, Jánoš, to bolo tak… Gašpar sa najprv bil s Turkom a s Tatárom. Bil sa i s hajdúchmi. Keď to prestalo, ak nechcel, aby ho porazilo, musel sa s niekým biť. Či nie?

— Hádam aj, — prisviedča Ruttkay ohliadajúc sa za ostatnými, ako miznú v sihline a odbočia za medzníky od hukotavej riečky. — Taký rabiatnik ani nemôže za to. Ale vraj už celkom skrotol. Venuje sa len kostolom, farám a ide stavať kryptu v ľupčianskom chráme.

— To znamená, vieš, že sa bude naťahovať so superintendentom Melikiom alebo i s iným o dežmu. Ak nie, je už s ním zle ako s fajčiarom, keď už viac dohán nechutí. A čo je s jeho rozumom — Meškom?

— Ten je vo Zvolene. Žiť má z čoho, kartuje sa s Balassom, hvízda a kašle vraj na všetky súdy.

— No, tá Júlia mu zaľahla v žalúdku.

— Ona mu vraj najprv zaľahla v srdci a škodí mu to tak, či inak… — dôjdu medzi rozprávkou na vyvýšenú čistinu k ostatným, čo sa práve rozhliadajú po celom okolí pod Veprom a radia sa, ako upraviť chotárnu medzu, aby to nikomu viac neprebilo hlavu.

— Ťažká vec, ťažká, — šomre podžupan Gyürky. — My sme sa toho už naprobovali.

— A tu to veru musí byť šalamúnsky, — doložil Ruttkay.

— Prostá vec, — ohlási sa zamĺkly, počerný Bystričan, Michal Maurer, prednosta medených hámrov, — nech je nie ani podľa Tribelovho, ani podľa Brezňanov. Rozdeliť sporné územie a jest čím uspokojiť i jednu i druhú stránku.

— A veru, Michal, ty si trafil na klin kiahnicou, — uškrnie sa Radvanský. — To sme mohli uhádnuť i pred šiestimi rokmi… — fľochne na slúžnodvorských, Hudobu a Lukavického. — Čo, kamaráti?

— Mohli, — zažmurká Hudoba. — Ale to je tak, pán podžupan, ľudia sa musia najprv vyvadiť, vytroviť a potom pristanú i na múdre slovo, he-he!

V Brezne je už znovu vystupňovaná zvedavosť, čo dobrého vykoná komisia na Čiernom Hronci. Bude už raz pokoj, či nebude? Deň je pekný ako za leta. V poli práce a práce, ale už len všetko zvedavé vyčkáva.

— Čo, pán Socovský, — spytujú sa starého richtára, ktorý pomaly prichodí zas k sile, — bude z toho niečo?

— Ak pán boh dá, bude, — odpovie spokojne zvedavým mešťanom.

— Tu skôr pomôže čert ako pánboh, — zapiští Svorád.

— Ako to myslíš, Krištof? — pozrie naňho Izák prísno.

— Keď je Gašpar Tribel bližšie čertovi ako pánu bohu, he-he-he!

Na druhý deň po priezore hrčia koče od Valaskej. Stavia sa pred domom richtára Jakuba Petriho. O chvíľu už rachotí bubon a sluha Ondrej Kuklič v ošúchanom mundúre zvoláva slávnu mestskú radu, rečníkov a celé meštianstvo na mestský dom, kde vyslanstvo prednesie svoj názor a podá návrh na novú chotárnu medzu pod Veprom.

Brány sa otvoria, mešťania sa vyhrnú. Hostince, krčmy a vyhne ostanú prázdne. I starý Grunel nechá šenk na polovičku, dovtípil sa, že ju i tak márne dozerá. Údenár Schwartzbacher, ktorému Dorota Polóny ukradla kedysi tú šunku, tiež sa vyvalí v svojej objemnosti z krámu a naťahuje nohy za ostatnými.

Mestský dom je vlastne dosiaľ vždy u richtára a tu je už ľudstva plný dvor. Poslanstvo s magistrátom zasadá vo veľkej svetlici, keď je však národa len veľa a veľa, musí ísť von, aby všetci počuli. Popod bránu je i tak stisku, dobre sa nezadusiť. Zvedavci naťahujú krky, ani čo by už šlo o súd ten najposlednejší. Všetci by len chceli dnes vidieť došlých pánov, hoc tých od župy videli už i viac než bolo treba.

— Slávny magistrát… Veľactení mešťania, — natiahne Gyürky popolavú tvár, ktorej, zdá sa, taká vychádzka vždy osoží, hneď je živšia. — My, vaše vyslanstvo, obzreli sme si znova sporné kraje na Čiernom Hronci, pre ktoré je medzi mestom Breznom a Ľupčianskym zámkom od rokov toľko nedorozumenia… — rozkladá naširoko, poukazujúc na stratu času, groša i pokoja. — Tak ako kráľ Šalamún, i my sme si prosili od boha múdrosti urobiť tomuto spravodlivý koniec. A prišli sme na to, navrhnúť novú chotárnu medzu pod Veprom. Nebude to ani po Tribelovom, ani po vašom, lež po našom, to jest — i po vašom, i po Tribelovom.

— Tí, to je fiškál, — mykne Lucius za kabát Siedema, ktorý sa už tiež vystrábil z choroby.

— Ale tomu treba rozumieť. — zašomre ktosi vedia.

— Akože to teda bude? — ohlási sa Brnák, v kováčskej zástere s vyhrnutými rukávmi a s rukami čiernymi od sadze. — To si prosíme vysvetliť!

— To-to, pán veľkomožný, — ozýva sa zo všetkých strán.

— To je, čo vám chcem práve povedať, — pokračuje podžupan. — Čo sa budete večne hádať a pravotiť? Z územia pod Veprom čiastka severne od Čiernej doliny pripadne Breznu — južne zas Ľupčianskemu zámku. Územie medzi Čiernym Hroncom a Kamenistým potokom ostane, ako to i bolo, Ľupči. Takto vášmu mestu pripadne o územie medzi Čiernym Hroncom, hrebeňom Vepra a Kýčerským grúňom viac, ako priznali Tribel s Lazarom a Cocavinom za prvej pokonávky…

— No, tomu už teraz rozumieme, — ozve sa hlas a hlavy prikyvujú.

— Tak sa teda ešte poraďte, — navrhuje Gyürky, — či vám táto chotárna čiara zodpovedá a či ju všetci prijímate?

Poslanstvo utiahne sa do svetlice a na dvore sa už potom začne.

Prehovorí richtár Jakub Petri, že by už bol čas spraviť koniec hádkam. I starý richtár Socovský zdvihne svoje poctivé čelo, uznáva záslužnú prácu poslanstva a radí pristúpiť na dohodu. Najtemperamentnejšie však má sa k slovu tribún Fabián Brnák, vrhajúc vety ani kusy železa v statočnej práci začadenými rukami.

— Čo sa nás natrápili tí zámockí páni, — vypočituje na prstoch z trpkej minulosti, až to v očiach iskrí. — Muránsky lupič Baššo, po ňom Melchior Maško… bystrický Gersdvoffer… Dóczyovci… Šára Šaly a najmä Gašpar Tribel. Mysleli si, hlúpi baníci a roľníci, oklameme ich! Nedali sme sa. Zlomíme ich, podplatíme alebo zastrašíme súdmi, vykrútime im krky pod spôsobom práva a spravodlivosti — obstáli sme! Odsúdili nás na smrť, Izák Socovský…

— Vivat… vivat… sláva mu! — zahrmí nádvorím a prší na predčasné šediny tej poctivej sklonenej hlavy.

— Áno, vivat Socovskému, — zachytí rečník slovo, — veď on v rukách Tribelových doslovne stál už vlastne pod šibenicou. Pre koho? Pre seba? Nie — lež pre nás, pre naše deti a pre naše mesto! Tak sme i obstáli verní sebe a svojeti. Nech robíme ako Lazar a Cocavin — skapeme!

— Hanba im, hanba, — otriasa stenami. — Zradcovia… Podplatenci!

— My sme robili inak a pán boh bol s nami. Keď mal Tribel Mešku, nám dal našu Júliu Socovskú, ktorú si dnes celé Brezno čaká…

— Vivat… vivat! — letia klobúky so širokou particou dohora. — Sláva jej!

— A dal nám zástancu mocného, — stupňuje Fabián hlas, — preslávneho nášho osvieteného pána palatína Juraja Thurzu…

— Tak je! Nech žije! Vivat… vivat!!

— Nepodľahli sme. I pán Gašpar Tribel musel poznať, že sme z tvrdého materiálu a že nie sme sami na svete. A to pozná každý, kto sa kradmou rukou dotkne našich životných práv. To odkazujeme i detným dietkam našim — nepredávajte sa ako Lazar a Cocavin, stojte pevne ako Socovský a jeho Júlia, nedajte sa, lebo iba taký život je istý a dôstojný. To vám odkazujeme, deti, tak sa držať, kým bude z tohto mesta kameň na kameni. Odkazujeme dnes, keď pristávame na návrh poslanstva v presvedčení, že sme svoju dedovizeň statočne obránili. Nuž prijímate návrh?

— Prijímame… prijímame, — zatrasie oknami. Radvanský, Gyürky a ostatní vyčkajú dnu za prikrytým stolom, naloženým dobrými vecami. Vedia, už sa to skaziť nemôže a zapíjajú si mäso dobrým vínom. Jasot ľudu doznieva až k nim, štrngajú si teda veselo. Zrazu sa dvere otvoria, vstúpi starý i nový richtár, za nimi radní a tisnú sa i mešťania.

— Návrh je prijatý, páni, — podá im Jakub Petri radom ruku.

— Nech nám teda pán boh i ďalej pomáha! — ďakuje vyslanstvu Izák Socovský. — Už bol čas!

— A aby sa to len dobre držalo spolu, — potriasa ruku Gyürkymu zavalitý Siedem. — My to dodržíme!

— Pán Matej Blömstein, radca a povereník jeho jasnosti udrie na to pozajtre pečať v Bystrici… — uisťuje tento. — Vec je hotová.

Vojde i starý Grunel, i ohromný Schwartzbacher a kto sa dotisne. Potriasajú pravice vyslanstvu, až sa niektorí už i uťahujú, keď ich ruky bolia.

— A teraz nech sa vám páči k nám, páni, — invituje ich Grunel. — Všetko je prichystané.

— Áno… áno — takú príležitosť musíme osláviť, — usmieva sa i richtár a nástoja mešťania.

Stoliční páni neboli jakživ od toho a Bystričanom sa tiež zíde skúsiť. Prejdú do mestského hostinca, kde to už potom trvá do noci. Jedla, vína do sýtosti, Cigán a dobrej vôle po krov. Pani Grunelová, kvitnúca ešte, len tučnejúca na dobrej kuchyni, musí tancovať radom — najprv s červenákom Ruttkaym, potom so slúžnym Lukavickým a napokon i so starým Radvanským. Ostatní tlieskajú k tomu do taktu a Grunelovi dobre oči nevyskočia.

Natoastuje sa, nareční na zdravie jeho jasnosti pána kráľa, Mateja II., a potom už radom… až po Bystričanov. I spev sa ozve z dobrých hrdiel, pomastených. Nad ránom držia sa už i podžupan Gyürky a slúžnodvorský Lukavický, nôtiac si starú Trangošovu:

— No, koniec sveta, — tlieska Ruttkay rozjarený. — Už sa niet prečo hnevať, ani prečo biť!

— Tí dvaja patria dovedna, vlastne traja, he-he-he! — chytá sa Radvanský za brucho. — To vrchol všetkého — amen.

spievajú už všetci s nimi, až okná zarinčia:

— Vivat Gyürky… vivat Lukavický…! Nech žije pokoj na zemi a dobrá vôľa! — štrngá sa a kričí zo všetkých strán. — Vivat! — Nad ránom snaží sa panstvo dostať na koče. Hostitelia ich ešte more patrio obdarujú — komu kus rýdzeho zlata, komu kožku z kuny, alebo iné — niektorých veru pekne i naložia a vec je hotová.

O tri dni zmierovací sudcovia v Banskej Bystrici vypočujú o dohode správu a pri súhlase stránok potvrdia. Podpíše to Matej Blömstein, podpíše i Gašpar Tribel, i richtár Petri a notár Dubecius za Brezno. Podpíšu listinu i zmierovací sudcovia a opatria svojimi pečaťami. V písme tom je i obapolné osvedčenie stránok, že všetky pravoty, škriepky a protivenstvá medzi sebou týmto zastavujú, ničia a jakživ ich viac v nijakej forme neobnovia.

Týmto činom stáva sa bezpredmetnou i žaloba pre zavraždenie a zneuctenie vdovy Doroty Polóny z Osrblia.