ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neslýchaný rozsudok je ozaj ako balvan do tichého jazera. Vášne sa rozbúria a vyhadzujú už i kal a špinu. Na Pohroní krútia ľudia hlavami na pokračovaní Tribelovom. V Brezne nebyť Samuela Melikia, tiekla by krv. Ctihodný superintendent zájde si však ešte toho dňa za Socovským a niektorými prudkejšími z rady — tíšiť, ako sa dá.

— Azda by si mal kto vziať na seba, hriechy krivoprísažníkov? — povie u Siedemov i v Brnákovej vyhni a vážne slovo prísneho muža účinkuje.

— Nič je nie stratené! — uspokojuje doma Izák po prudkom výbuchu uplakanú polovičku, čo sa zas začína akosi tratiť. — Spravili sme hlúposť, keď sme nešli na súd. Ja pre tých nešťastných pánov, čo nás zas len stáli kus rýdzeho zlata. No, nič sa netráp! Už sme sa uzhodli s Dubeciom. Pôjde do Bytče pre mandát na obnovenie pravoty. Ako dobre, keď je to, naše dievča tam. Júlia bude vedieť, čo urobiť.

— Ak vás však dotiaľ chytia? — uprie na muža zvlhnuté veľké oči, podobné Júliiným. — Čo potom?

— Kde by nás chytili, v Brezne? Kto? Som brezniansky richtár, len nerozkážem našim drábom zavrieť sám seba alebo členov nášho magistrátu? — obracia reč na žart. — Na breznianskom sme my pánmi a inde dáme si pozor.

— Veď si len dajte! — utiera si oči Socovská, upratujúc s Nánou v kuchyni, čo ostalo po večeri. — Nech vás chvatnú, Cocavinka a Lazarová tancujú od radosti.

— Na to si počkajú! A Dubecius ide ešte tento týždeň za palatínom.

Chýr o odsúdení magistrátu na smrť predíde však i Dubecia. Novín niet, ale načo by boli všelijakí obchodníci, žobráci, tuláci? Tak to dôjde hneď na druhý deň do Kremnice, odtiaľ do Turca… i na Bytčiansky zámok. Prvý dozvie sa ho v mestečku Paludin. Zachytí to v istej krčmičke od svojho známeho — poriadneho obchodníka s koňmi. Ide rovno za Gašparom. Nájde ho s Balassom v dôvernom rozhovore. Belasé oči chvejú sa mu obavou, keď im šepce, čo sa nesie zo Zvolena.

— Nevravte o tom Júlii, — zasipí pred veselným domom Gašpar podráždene. — Čo sa má trápiť? Zariadime vec i bez nej. Požiadame pána palatína zakročíť.

— Dobre, — vzdiali sa Paludin váhavo, vycítiac, tí dvaja majú ešte čosi medzi sebou.

— Poďme do záhrady! — potrhne vyhúknutý mládenček Balassu za rukáv. — Nech nás ten nezazrie.

— Kastelán?

— Ano… Už som si ho všimol. Franc to vyňuchal dobre! Sliedi za ňou, úlisná potvora!

— Dochytiť ju? Kompromitovať??

— Hm, — uškrnie sa mladý Tribel grimasou predčasnej zrelosti, — odkazy jej nosí. I kvety.

— Od Imricha?

— Od Juraja Zrínyiho, vieš? Tomu sukničkárovi zas robí chuť, psia noha. Voľaktorý deň chválil sa mi, ako obriadil krčmárovu dcéru tam spod zámku. Myslí, pôjde to i tu!

— No-no, je to vták, — blysne ustatým zrakom kamarát.

— Vták… Lenže my dáme pozor na jeho zobák i na drápy.

— To bude ťažko, Gašpar… Bytča nie je Ľupča a to dievča je Socovského dcéra — krv a oheň. Ja nech som sám s ňou, nestojím za seba.

— A nedotkneš sa jej. Naopak, brániš jej česť. V Brezne si napral pre ňu Lazara a sem putuješ zachrániť ju.

— To práve nie, — otvorí tmavé oči naširoko. — Ja som sem prišiel sebe k vôli. Lež keď ju nemám ja, nech ju nemá ani druhý. To je tak pre teba, chlapče, zbožňovať — ja som už pristarý na to. Keď si sadnem k mise, chcem i jesť, a keď som pod jabloňou, zaťaženou nádherným ovocím, nezdržiavam sa odtrhnúť si aspoň na slinku a užiť.

— Fuj, ako to vravíš…?

— A čo ty už nevieš všetko, Gašpar? — chytí ho za ucho a druhou rukou pod briadku. — Azda si neskúsil? Čo tá oberučná pivónia na Ľupčianskom zámku?

— Bola by ti treskla poriadne zaucho, nech si nie spitý ako špunt, — rozchichoce sa šuhaj. — Odniesol to miesto teba Meško…

— Meško, ha-ha-ha… zábavné!

— A to sa ujde i Zrínyimu u Júlie!

— Meško sa rozumie do paragrafov, ale Zrínyi… je chlapík, rodený husársky kapitán, — podáva si ho, všímajúc si, ako sa mu divo zažíhajú zelenkasté oči…

— Nie! — vybuchne napokon z Gašpara. — Vedz a zvie i celá Bytča — Júlia nie je ako druhá. Júlia je moja dáma!

— Ha-ha-ha, nič, — chlácholí ho Balassa. — Len si ju dozri, — rozhliada sa po peknej záhrade opatrne, či nikoho nevidieť.

— A ty?

— Zajtra odchodím s Rimaym do Liptova na Likavu. Strojí sa veľká poľovačka — Révay i Benický tam budú. A budú i dámy… Povinnosť som si vykonal. Čo tu? Júlia je ako med a múch je okolo mnoho.

Vtom zavrždí piesok na chodníku.

— Pst! — podrží si šuhaj dlaň na ústach. — Zrínyi, — zašepce, uťahujúc sa hlbšie na lavičku pod rozrastený ker snehových ruží, veľkých ako päste a hemžiacich sa drobnými muškami. — Čo ten tu chce?

Urastená štíhla postava Jurajova mizne v stromoví a zasa sa zjaví.

— Čaká kohosi, — mrkne Balassa. — Len nepríde za ním tvoja zbožňovaná? Nebol by div. Tu je pekne a miesta dosť na bozky.

Gašpar, nakriviac drsnú tvár, nepovie slova, len pozorne vstane, plazí sa bližšie poza kry a napína oči. Kamarát stojí vedľa a počuje mu srdce biť.

— Kastelán, —_mrkne Gašpar významne a skoro s úľavou, všímajúc si hladké pohyby plešivejúceho päťdesiatnika. — Čo tí tu chcú?

— Vyzerajú… čakajú kohosi. — A — nechodí! Prejde štvrť — prejde i pol hodiny. Bližšie nemožno sa dostať. Keď podídu ciestkou ku snehovej ruži, sotva čo zachytia z tichého rozhovoru.

— Prekliata svadba! — to je jediné, čo udrie Gašparovi v sluch. Až sa tí dvaja i pustia pevným krokom a odídu.

— Čo má Juro so svadbou? — háda mladík. — Prečo sa hnevá?

— Hja, — položí si Balassa prst na čelo, — slečna Helena sa vydáva za Illésházyho. Tu je chystania, hoc je ešte pár mesiacov do toho. Preto sa asi nestačí ani na vychádzky s mladým pánom.

— Možno, — stisne šuhaj plecami a bezradne sa zamýšľa.

— A vieš, kde sa ešte chystá svadba?

— No?

— U vás… na Ľupčianskam zámku. Rosina sa vydáva za Orlayho — sobáš má byť po Novom roku.

— Veď i tu…

— Hľa, ako sa to trafí, — zamihajú huncútsky tmavé, trochu podbehnuté oči. — A na ktorúže pôjdeme?

— Ja už len tu ostanem, kým jest prečo, — prebehne mráčik po šuhajovej tvári. — Keď nebude, pôjdem ďalej…

Gašpar ešte toho dňa prehovorí o zvolenskom ortieli s Imrom, ktorý si ho pre jeho bezstarostnú povahu rýchlo obľúbil. Imrich požiada matku, Alžbetu, zaujať sa u otca breznianskej veci, nech by ani Júlia nevedela.

O niekoľko dní však dôjde do Bytče notár Dubecius a Socovská dozvie sa o všetkom. Jej citná duša ustrnie a Thurzovi neujde pri obede, že sú tie krásne čierne oči vyplakané.

— Milá dcéra, — pohladí jej havranie vlasy, — čo ťa trápi?

Júlia nepovie slova, len sa zahľadí na vážneho Dubecia, ako si potrhuje bokombriadky a veľké slzy zvezú sa jej lícom.

— Netráp sa — jest na to pomoci! — pokračuje. — Priateľ Matej Blömstein volá ma jednostaj do Bystrice. No, pôjdem, a to skoro. — Zavolám ich ta, obe stránky, a musia spraviť poriadok, ako sa svedčí na ľudí. Takto to už nejde nikam…!

- Vy ste dobrý, — bozká mu Júlia ruku.

- Po obede vypráva s Dubeciom uspokojená. Dopytuje sa ho na rodičov, na Petrich dievčatá a pozdravuje všetkých. Že však až jej tu nebude treba, vráti sa domov.

— A pozdravte i krstných, u Siedemov. I Daňa, — nakladá mu vážne, hoci by nik nepovedal, že nepatrí do palatínovej rodiny. Tak sa dobre trafí medzi ružovkavú Helenu a plavú, kučeravú Máriu, podobnú Tribelovie Rosine, len hodne temperamentnejšiu.

— Prosím vás, Júlia, — priplichtí sa Gašpar, — mohol by s vami dnes na slovo?

— Hocikedy, Gašpar, — usmeje sa naňho vľúdne.

— Počkám vás v záhrade — pod tou zakvitnutou snehovou ružou. Večierkom, dobre?

— Áno.

V označený čas — zíde Júlia z dámských komnát, kde viedenské krajčírky rozmeriavajú atlas, hodváb, zamat, primeriavajú na štíhlu Helenu zlaté a strieborné pasománe. Na dvore pridá sa k nej kudlatý Ibrahim a krútiac dlhým chvostom, obskakuje. Obzrie sa, či ju nikto nesleduje. Iba Paludinove belasé oči blysnú z chodby…

Večer je krásny, ako kedysi v Ľupči býval. Čistá obloha zapaluje sa ohňom a Váh šumí si svoju dávnu nôtu. Na lavičke pod snehovou ružou stretne sa troje známych očú a tešia sa, keď sú chvíľku samy.

— Keď, len idete, Júlia, — skloní sa jej k rúčke Gašpar, okresaný vo svete. — Nevidel vás nik?

— Myslím, nie, — prisadne si kamarátsky k nemu. — A keby aj? Nie som nikomu zaviazaná, len svojmu svedomiu.

— Chcel som sa vás opýtať, Júlia, badáte, že vás niekto sleduje?

— Koho, myslíte, Gašpar? — otvorí oči naširoko. — Paludina?

- Nie. Toho najnepríjemnejšieho.

— Zrínyiho?

— Ešte nepríjemnejšieho… — blysne významne tmavým zrakom.

— Kto to môže byť? — zamýšľa sa dievča. — Neviem.

— A kastelán — nezbadali ste?

— Hja, kastelán? — prebehne jej ľahký pýr po lícach. — Ten ma len trápi s odkazmi toho pána.

— Však? I ktorýsi deň mali ste prísť sem tak o tomto čase.

— Nesľúbila som.

— Ale on vás čakal. Oni vás čakali.

— Pre mňa! — stisne plné pery. — A ako to vy viete?

— Franc mi písal. Balassa sem došiel s jeho listom.

— A? — zbelejú sa drobné zúbky a dlhé mihalnice sa zachvejú.

— Kastelán je Meškov človek, — skoro odsekne Gašpar, — Franc to vytiahol od Žofie. Ten človek rád by vás tu znemožniť alebo odniesť, aby ste mu neboli prekážkou pri jeho plánoch…

— Že by šiel až tak ďaleko vo svojej nenávisti? — zadíva sa Júlia do Ibrahimových žltých očí, ostro upretých na ňu…

— Áno — tak! Zvolenský ortieľ a tento ťah tu súvisia spolu. Preto som vás chcel upozorniť. Ste moja dáma…!

— Ďakujem, Gašpar! — stisne mu vrelo ruku. — Oni sa sklamú, všetci sklamú. Ja som tu nie z pasie, ale kým som treba svojmu otcovi a svojmu mestu.

— Dovolíte byť vám na pomoci?

— Či dovolím? — usmeje sa naňho. — Nahrádzate mi brata, ktorého nemám.

— Ďakujem, Júlia, — podnesie jej rúčku k ústam. — To mi je dostatočnou odmenou. Ja Gašpar Tribel mladší vynasnažím sa napraviť to, čo pokazil Gašpar Tribel starší de Jarisch et Ivanovitz!

Medzi rečou nezbadajú, ako Ibrahim náhle zostrí sluch. Po chodníku prejde ktosi, pospevujúc si čistým tenorom:

— Paludin! — poznamená Júlia.

— Áno, — prikývne Gašpar. — To je dobrý človek. Zaľúbený je do vás po uši. Ale môžete sa naňho spoliehať. On bude môj Trangoš. Len Anča nám chýba a Franc…

— Toho je, ako vidieť, treba tam, kde je.

— Pravdu máte.

— A Anču nám nahradí Mária. Helena mi je priateľka, ale táto ma chápe. Ona už vie všeličo. A o vás, Gašpar, veľmi sa zaujíma. Najmä odkedy vie, ako ste ma zniesli v tom vedre… — vyprávajú si cestou veselo a smejú sa na starých spomienkach. Zachytia i Paludina. Čo si mali povedať — povedali si.

Gašpar pre svoje kúsky i pre svoj zvláštny pomer k otcovi stáva sa na zámku ozaj váženou osobnosťou. Tvár má dosť drsnú, vlasy ani šteť, oči hlboké a múdre. Dievčatá si ho neraz doberajú, lež len kým neskúsia jeho vtip, čo nedaruje ani im. Imrich chodí s ním rád, tu na Lietavu, tu na Strečno. Len dvaja ľudia nemôžu ho strpieť — kastelán a Zrínyi. S jeho a Ibrahimovým zrakom stretnú sa často tam, kde si myslia, že sú ako dva prsty. Sám palatín navykne naňho, už i preto, keď mu vždy vie vybrať najlepšiu fajku. A nenadarmo študoval Franca — keď je starosťami unavený, vie ho rozosmiať.

I do Bystrice rád by ho vziať so sebou k Blömsteinovi. On však nechce. Tam bude poľovačka — iste i zábava. Možno i Rosina a Mária prídu kvôli spoločnosti. Hádam by sa zišiel i s Francom a Trangošom. Ale čo tu? Jurovi sa ani nesníva ísť za svojimi. A uhladený kastelán šľahne neraz okom z chodby, keď ešte vždy svižná Czoborička vyjde so svojimi z dámskych teremov. Palatin, práve je žatva u konca, keď zoberie syna Imricha a zájde si pod Urpín za Blömsteinom. Tu je hneď veselo. Magistrát privíta vzácneho hosťa královskou poctou. Notability celého kraja schodia sa na zámku pokloniť sa i zabaviť.

Vyholený komorský gróf, pravý typ nemeckého aristokrata, žiari od radosti. Poľovačka na poľovačku, zábava na zábavu. Dámy venujú pozornosť dorastajúcemu jedináčkovi, Imrichovi, trochu pochudnutému od istého času. Nadídu i Tribelovci, plavovlasá, kučeravá Rosina a o niečo tmavšia temperamentná Mária. Táto je i okrúhlejšia. Sprevádzajú ich gavalieri, počerní chlapci Orlay a Révay.

— Čo dkážete bračekovi? — ukloní sa mladý Thurzo ľupčianskym dámam, prizdobeným v ružovom hodvábe drahocennými šperkami. — Čo mu povedať?

— Nech sa vráti domov! — sklopí Rosina trochu vypuklé oči a osmutnie. — Brat Rehor chorľavie.

— A po novom roku budeme sa svadbiť, — doloží Mária.

— Taák? — podá ruky gavalierom, — Blahoželám! A, — vráti sa k temperamentnejšej z dievčat, — Júlii čo povedať?

— Aby sa na nás nehnevala, — začervenie sa táto, blysnúc smelo zrakom. — Všetko sa napraví!

— I môj otec to má na starosti, — prikyvuje Imrich. — Už ich myslím i povolal. Len by prišli…!

— Náš otec palatínskemu pozvaniu istotne vyhovie, — uisťuje Rosina, ako badať šťastná vedľa Orlayho.

Hudba sa ozve v priestrannej dvorane a Orlay podá rameno svojej snúbenici. Imrich požiada Máriu. Gyürkyho Kata, už dosť plná Venuša, žmurká na svojho tanečníka, švárneho Abraháma Lukavického, ako by tým dvom pristalo…!

Thurzo čaká pozvaných delikventov na druhý deň. Príde i Tribel a za Brezno notár Dubecius. Nálada je dobrá ešte od včera. Záložný pán Ľupčianskeho zámku pristane na Thurzovu radu pokonať sa zmierovacím súdom a dovtedy ponechať nepovšimnuté všetky pravoty.

— Gašpar, — obráti sa Thurzo dobrácky k Tribelovi, — spravíš mi tým veľkú radosť!

— Ale dobre, — pohodí tento rukou, — už to bude nejako.

Keď sa však vráti do Ľupče, je to inak. Meško sa naduje a protestuje proti tomu, ustupovať teraz, keď je všetko najlepšie nastrojené. Koniec je ten — keď dôjdu do Brezna palatínom poverení zmierovací sudcovia, Névery a Hudoba, kto sa neustanoví, to je Gašpar Tribel.

Kasnár Dubravický prinesie list, v ňom jeho pán odkazuje, že pre chorobu nemôže prísť.

— Starý jeho trik, — pustí Socovský pomedzi zuby. — Nebude ani z toho nič, páni. Meško nechce!

— Dobre, — uprie na sudcov múdre oči notár Dubecius. — Ale potom vydať nám mestu testimoniál, že sa vyrovnanie nestalo pre neprítomnosť pána Tribela. A nech je tam tiež obsiahnutý rozkaz všetky škriepky a pravoty odročiť až do najbližšieho hlásenia sa stránok u palatína.

— Celkom správne, — prikyvuje Névery.

— Taký je právny poriadok! — stisne plecami Hudoba.

Sudcovia vydajú Brezňanom svedectvo, ktoré prekrižuje plány exekvovať rozsudky pre klčovanie, hoci je na to i mandát od palatína. Márne aleguje Meško proti tomu pri župnej súdnej stolici do úmoru! Dubecius predloží proste rozhodnutie zmierovacích sudcov o odročení škriepok a pravôt. Rozsudok je rozsudok a druhý platnosť prvého ruší.

— To je nesprávne, — protestuje Meško, vžierajúc sa pichľavým zrakom raz do sudcov a zas do Dubecia.

Zmierovací sudcovia nemohli na úkor jeho osvietenosti pána Gašpara Tribela v jeho neprítomnosti nič uzavierať.

— Mal sa dostaviť! — odpovie mu notár pokojne. — Brezňanov mohli odsúdiť na smrť v ich neprítomnosti?

— To je iné. Pán Tribel poslal svedectvo o chorobe…

— Poznáme my tie choroby! — pohladí si Dubecius bokombriadky s úsmevom.

— Však je to výsmech zo súdu!… — srší pravotár. — Načo sú potom rozsudky, keď sa neexekvujú? Ja proti tomu dôrazne protestujem a žiadam si o tom testimoniál!

Mešku, ako vychýreného, plnokrvného juristu vec nesmierne žerie. On má všetko dobre vyrátané. Ako tiger chystá sa skočiť na svoju korisť — akási podivná sila zasiahla do toho a — skočí naprázdno.

Je to jed, čo pocíti každý, kto je len s ním v styku. Anča Piatkovie, čo mu nemôže nič dobrého doniesť z kuchyne, aby nešomral na to. Žofia, ju miesto milovania vždy dotrápi, ak k nej zájde. Ešte i sám Tribel.

— Vy ste pristali palatínovi na zmierovací súd a nie ja! — odvrkne, keď mu začne vyčitovať. — Nemali sme ochorieť, vaša osvietenosť!

— Hja, domine spectabilis, — uškľabí sa mäsitá tvár s prešedivenou bradou. — Vy ste na to povedať mi, či som chorý alebo nie.

— Som len skromný znateľ práva, — ukloní sa uštipačne, — a nie i medicíny. Kastelán zakladá osídla, v nich tak, či inak — uviazne lastovička. — Potom bude ľahšie.

— Lenže máte tam i hájnika, — stisne Tribel hrubé pery. — Viete, kto je tam?

— Kto? — natiahne Meško bledú tvár.

— Gašpar.

— To je chyba! — poškrabe sa pravotár za uchom. — Ten šuhaj má nos a Júlia je jeho modla. Mali by ste niečo spraviť. Veď ste mu otec.

— My sme sa rozišli, — šľahne plameň z tých panovačných zelenkastých očú. — Vydedil som ho.

— V záujme nášho úspechu môžete sa zísť.

— Ako si to predstavujete? — nakriví Tribel vždy kyslejšiu tvár. — Ten chlapčisko má tvrdú hlavu. Tribelovskú…

— Pošlite preňho na dcérinu svadbu.

— A myslíte, príde?

— Neviem, ale on musí odtiaľ, ako musí i Júlia. Ináč vysoký protektor vždy nám prekrižuje plány.

— Požiadam Rosinu napísať mu.

— Vy, vy mu musíte, — zdôraznil Meško. — Ináč by sa neopovážil. Pripomeňte mu Rehorovu chorľavosť, matkin hrob, rodinnú slávnosť, to ho pohne.

— Ale nie, — zosŕkne starý odrazu. — Len sa mu ja nebudem prosiť?

— Napíšem, to ja, — chytá sa hneď pera jurátus. — A vy to ráčite milostive podpísať. Doručiť mu to môže Franc.

— Ja už nič. Robte, ako chcete! — spoľahne sa zámocký pán, keď je i tak šedivý od všelijakých starostí.

Rosinina svadba je predo dvermi. Už v jeseni opravil sa zámok. Veľkolepé schodište, chodby, komnaty — všetko sa obnovilo až po bielučkú zámockú kaplicu. Nakupuje sa v Prahe klenotov, šatstva, korenia, hrozienok, cukru, gaštanov, pomarančov, šafránu, medovníkov a všetkého, až po bobkový list. Krištáľového skla, sviec, fakieľ — za ťažké groše.

Na zámku sa šije, i v Prahe sa šije. Rosina dostane okrem množstva šperkov, rozličného náradia i hotového šatstva, aspoň dvadsaťpäť hotových kostýmov. Žofia má plné ruky práce. Zavolajú i Helenu Dubravickú z Predajnej do pomoci. Tribel sa radí s Trangošom, koho všetko povolať a Herr Krottendorfer, nemajúc i tak vážnejšej práce, značí to na veľký lajster — koľko hostí, koľko kuchárov a kucháriek, koľko volov, koľko teliec… prasiec… svíň… moriakov… husí… jarabíc… bažantov… sliepok… pstruhov… mieňov… slaniny… múky… vína… piva… octu… a do nekonečna.

Tribel chce ukázať svetu, koho to oddáva sivý Eliáš Tornarius v zámockej kaplici. Superintendenta Melikia by popýtal, ale je s ním v spore pre dežmu vo Valaskej, kde on chce mať osobitného farára, neodvis1ého od breznianskeho zboru. Vykoná to i Tornarius! Takto pripraviac sa na veľké dni, povoláva magnátov, nobility niekoľkých žúp a mestských magistrátov.

— Nech sa to svadbí, keď sa má!

Istého zimného dňa dôjde do Bytče posol celý premrznutý. Ibrahim pozná ho už pri vchode a obskakuje veselo, beží za Gašparom a zasa späť. Srsť sa mu leskne, žltasté oči jastria a z otvoreného zubatého pysku vydrú sa zvuky radosti.

— Ľaľať, Franc! — padne Gašpar príchodziemu okolo krku. — Kde sa tu berieš?

— Kde? — dupotajúc nohami a otriasajúc prsty ukáže na končitú čapurdu, prizdobenú snietkou rozmarínu a bielou stužtičkou. — Došiel som, čo družba — a nesiem ti tu od pána otca, — sekne poriadnu grimasu, — pozvanie na Rosininu svadbu.

— Čože? — zhíkne šuhaj podivením. Keď však nazrie do listu, pozná Meškove ťahy nad otcovým podpisom, zmrští tvár. — Blázon sa dá hladkať medveďou dlabou… — zašomre ako pre seba.

— Pozdravujú ťa sestry a pekne prosia spraviť im to kvôli.

— I Rehor ťa pozdravuje, — vykladá Franc, zohrievajúc sa v teplej izbe.

— Ako sa má?

— Zle. Nemá ten dlhého života. Nekrivo príde si preňho osvietená pani.

— Chudák — rád by ho vidieť! — Lež — nedá sa! My tu máme tiež taký blázinec ako vy tam v Ľupči, ak nie väčší. Nielen zámok, celá Bytča je naruby pre svadbu Heleny Thurzovej s Illésházym. Čo sa tu ide diať, presahuje všetku predstavu. Dochodia vozy z Viedne i z Prahy, naložené náradím, šatstvom, potravinami, sladkosťami a bohvie čím. Panstvá dostali rozkaz dodať potraviny, ryby, hydinu, dobytok, bude toho celé stádo. Veselný dom je na nepoznanie — veľká dvorana a okrasná sieň preberá oči krásnymi freskami. Pozvaný je kráľovský dvor, kniežatá a magnáti i z Rakúska, Moravy, z Poľska i zo Sedmohradska… Kaločský arcibiskup, kapituly, stolice, mestá, obce a zámky. Akže bude v Ľupči na chýr krajiny, tu to bude na chýr sveta. A v tomto zhone Júliu nenechám, — zažiaria rozhodnosťou šuhajove oči, až ozdobia ten drsný, pehavý obličaj. — Meško je nie taký medový volať ma domov. On nezabúda, ale vypočíta. Jeho kastelán má čosi za lubom práve za týchto dní.

— Tak čo povedať? — nadája sa Franc horúcim čajom a dostávajúc svoj humor i farbu, zajedá si z chuti šunky s vajcom na tvrdo. — To je dobre, keď sa ľudia svadbia. Ujde sa mi i tu, i tam… Nuž čo?

— Pozdrav ich pekne všetkých, od otca až po Krottendorfera a Hanku Piatkovie. Sestrám posielam svoje srdečné blahoželanie. Iného nemám. Z Bytče však nemôžem predbežne, keď som cťou viazaný — tak!

— Dobre, — usmeje sa posol veselo. — Už len bude nejako, — a najediac sa i napijúc, na tretí deň ponáhľa sa domov. Nesie so sebou i niekoľko blahoprajných riadkov Júlie pre Rosinu.

Konečne nadídu fašiangy a začne sa to. Najprv v Ľupči, kde sa zosústredí kniežací prepych domáceho pána i vznešených hodovníkov. Zemianstvo štyroch stolíc, reprezentanti miest a úradov schodia sa sem zďaleka na nevídanú hostinu a znášajú svoje dary pre mladý pár. Vyholený a i v starobe ružovkavý Matej Blömstein, muránsky Széchy, Radvanský, Révay, liptovský Szentiványi a kto všetko so svojimi dámami zabávajú sa tu veselo. Snúbenci najprv zídu do ľupčianskeho chrámu, pokloniť na mŕtvej matke. Okvietia ten chladný kameň, naň vypadne niekoľko teplých sĺz z očí oboch dcér a tak idú späť na zámok, kde ich staručký Eliáš Tornarius už čaká v kaplici pred svätým oltárom.

Rosinu v bielom závoji s jabloňovým kvetom a myrtou na hlave vedie brat Rehor, vyhúknutý, nápadne bledý a cintľavý. Štefan Orlay môže byť spokojný so svojou nevestou. Iste aj je, keď si tak hrdo kráča v skvostnej atile po boku švagrinej Márie, ktorú v kaplici oddá Gašparovi Révaymu.

Po prísahe zahrmia Trangošove mažiare a hostina sa rozprúdi. Hoduje panstvo ako i služobníctvo. Štyri cigánske bandy hrajú a kto sa nenajedol a nenapil, dnes sa tu môže.

Večer jagá sa zámok v ohni farieb. Poddaní okolitých obcí dívajú sa zďaleka na červené, hneď zas belasé a žlté hradby. Kde žasnú, kde šomrú. — Bodaj si zhorel do rána celý! Však sa oni môžu zabávať z našich mozoľov!

Tak je to i na druhý deň. Tak i na tretí.

V Bytči sa chytia do toho niečo neskoršie, ale tým okázalejšie. Sem sa už hrnie panstvo celej ríše, ba i z Poľska a Nemecka. Zástupcovia kráľovského a sedmohradského kniežacieho dvora, ostrihomský a kaločský arcibiskup, Czoborovci, Pálffyovci, Nádasdyovci a do sto domácich veľmožov so služobníctvom, vyše dvetisíc hláv a so štyritisíc koňmi. Medzi zástupcami magistrátov je tu za Brezno notár Dubecius. Bytčania majú sa na čo dívať, hoc je to už po štvrtý raz. Palatín Juraj Thurzo nenadarmo si vystavil veselný dom, chce ho pri vydaji svojich početných dcér i dobre využiť. Zámok je plný hostí a mestečko tiež. Gašpar Illésházy, vážny mladý človek, kráča za svojou ružovkavou nevestou v hlbokom pohnutí. Obdivuje prostodušnosť, akou svietia jej pekné mandľové oči. Bohatstvo ho neomamuje, len ten lesk a zhon.

Oddať snúbencov príde superintendent Eliáš Láni. V zámockej kaplici v laviciach s ľaliovými znakmi zídu sa len najbližší. Imrich je družbom — sestry Mária, Kata a Anna s Júliou Socovskou družičkami. Obrovské sviece vrhajú bledé svetlo a chutné pážatá stoja s nevestinou bielou vlečkou v rúčkach strnule.

Ozve sa spev, vedený Paludinom, najprv ticho, pokojne, potom akoby sa len rozhlaholili trúby mohutným blahoželaním, neostane suchého oka. Júlia stojí vedľa Zrínyiho, ktorého jej kastelán dal za družbu, všíma si pani Alžbety a Thurzu, ako sa im pri Lániho reči sklonia hlavy a slzy vyhrnú.

— Kto je tá pekná dáma? — pýta sa krásavec Wesselényi Erdödyho, štvrtého Thurzovho zaťa, mrknúc na družice. — Tá vedľa Zrínyiho.

— Helenina dôvernica, Júlia Socovská, — šepce mu tento. — Meštianska dcéra.

— Nádherné stvorenie — hodné milovania!

— Ale chladné ako soľný stĺp.

— Netrafilo ešte na svojho majstra, — prelietne úškrň po pravidelnej tvári.

Júlia cíti dopadajúce pohľady zo všetkých strán a nie jej je dobre. Najmä družba jej je priam nepríjemný, keď vrodenou vyzývavosťou stíska jej potajme prsty a hľadá jej oči pohľadom.

— Dnes? Áno? — pohne len perami a ona vie, čo chce povedať.

Zastrie si oči dlhými mihalnicami a mlčí. Za jej chrbtom dotkne sa Gašpar nohou Máriinej črievičky a vymenia si významne pohľady.

Socovská je rada, keď je tomu koniec. Paludinov spevokol spieva na východ:

Gašpar Illésházy vedie si od oltára svoju žienku Helenu do okrasnej dvorany, kde prijímajú blahoželania.

V tú chvíľu ozvú sa na zámockom dvore trúby, zahrčia bubny. Novomanželia pristúpia k oknu. Mažiare zadunia, bubny zahučia. Niekoľko sto mužov v paráde a plnej zbroji defiluje pred nimi.

— Vivat! — rozlieha sa po zámku, až sa múry trasú. Zasahuje i mestečko. Všade je radosť.

— Dvadsať kuchárov je len pri kuchyniach, mimo ostatného služobníctva, — vysvetľuje uhladený kastelán na chodbe. — Dodali sme vyše tridsať volov, osemdesiat teliec, do päťdesiat prasiec, pol druha sta baranov, vyše tristo jarabíc, skoro päťsto husí, vyše tisíc kapúňov, svine, jelene, zajace, ryby… Vyše pol treťa sta okovov vína, pol druha sta okovov piva… — jest z čoho pre všetkých, jest veru!

Ani sa neľutuje ničoho. Zámok a mestečko je veliký tábor svadobníkov. Je sa, tancuje a nikto nepreklína.

Najskvelejšia časť svadobníkov je v nádherne pristrojenej veľkej dvorane veselnej budovy. Tu je tabuľa, zasadnutá nobilitami niekoľkých krajín. Helena, trochu poblednutá vzrušením, sedí si za vrchstolom so svojím mladým mužom. Okolo mladých veľmoži, dámy a páni vedia seba z naj prednejších. Potom družice a družbovia osebe.

Hudba spustí veselo z chóru nad dverami. Oči svietia, tváre sa zapaľujú. Nosiči a panáci, volení zo zemanov, pohnú sa s jedlami… Druhí nosia víno a nalievajú. Dozorcovia dbajú na svoje stoly, aby boli opatrené. Scvendží strieborné náčinie o kovové taniere, poháriky sa zdvihnú a hudba hrá. V lustroch rozsvietia sa sviece, ich svetlo hádže lesk ha zlaté arabesky. Výborné víno stúpa do hlavy a dráždi srdce.

Medzi mládežou horí roztopašou Juraj Zrínyi. Gašpar z neho nespustí oči, ako zas on z Júlie Socovskej. Márne sa ona odvracia raz ku Kate, zas k Márii. Cíti, ako sa vpíja do nej vyzývavo, bezočivo…

Po večeri začne sa tancovať. Hudci zahudú rezko pod nohy. Krásavec Wesselényi rozhliada sa po kvete dám. Pekné sú a vábne. Vykrúti nevestu a zájde za Júliou.

— Dovolíte, krásna dáma? — uprie na ňu oči.

Socovská prechodí z rúk do rúk. A napodiv, Juraj Zrínyi ani nejde za ňou.

— Júlia Socovská… Júlia Socovská! — hľadá ju akási neznáma dáma dvoranou, až ju nájde pri výklenku v stene, kde je takzvaná svadobná posteľ. — Ktosi by rád s vami hovoriť. Akýsi pán s bokombriadkami. On je vraj z Brezna…

— Dubecius? — vystúpi dievča zo skupiny vrstovníc.

— Myslím, tak sa volá…

— A kde je?

— Zavediem vás k nemu. Ale musíte hneď, on vraj odcestuje.

— Idem, — povie rozhodne. A hneď sa i poberá v prostých, ale tým priliehavejších atlasových šatočkách za paňou.

— Júlia, — pristúpi k nej Gašpar vo dverách — dovolíte ísť za vami?

— Nedbám, Gašpar. Veď to len Dubecius…

Socovská zahodí na seba svoj kožuštek a ide za neznámou. Prejde schodmi, chodbami i neznámymi miestnosťami. Kráča bez bázne za paňou so sviecou v ruke.

Napokon zastane pred jednými dverami.

Keď Júlia vstúpi do klenutej neveľkej svetlice, skoro vykríkne od nemilého prekvapenia. Na stole horia sviece v striebornom svietniku. Spoza otvoreným dvier však miesto Dubecia vykročí Juraj Zrínyi, otočí kľúčom v zámke a strčí ho do vrecka.

— Ráčte si sadnúť, moja krásna! — ponúka ju sadnúť si na pohodlnú pohovku, vpíjajúc sa do jej dokonalých línií pachtivým zrakom. — Neráčte sa pozastaviť nad mojou smelosťou, ale musel som byť s vami dnes osamote.

— Načo? — nehnúc sa odo dvier zmerá ho táto chladnými očami. — Čo chcete so mnou?

— Čo chcem? Ha-ha-ha, — priblíži sa k nej, vzťahuje ruky, — aká otázka? Vás chcem, vás… Teba, holubička moja…!

— Netýkajte sa ma! — vypne sa dievča odhodlane. — Nie som vaša!

— Ani nechceš byť?

— Nie, nikdy! — zaiskria čierne oči a rúčka sa napne. — Ja som meštianka. Patrím svojmu mestu!

— Dnes patríš mne, — snaží sa ju pritúliť k sebe a schytiť do náručia, skoro ožihajúc dychom. — Poď! Neustávaj sa kričať! Tu sme sami — nik ťa nepočuje!

— Ešte krok a ste synom smrti, — odsotí ho od seba. — Nie som pre vás! Hľadajte si seberovnú. Nehanbíte sa, veľmož, gavalier?!

Juraj stiahne krk ako dravá šelma, zablýská očami. Práve sa chystá skočiť za ňou, zvinúť ju ako do uzlíka a položiť na pohovku, keď sa dvere zatrasú.

— Otvor, lebo ich vyvalím, — počuť zmenený hlas Gašparov.

— Otváraj, ináč je tu celé veselie, — pozná Zrínyi temperamentnú sesternicu.

Vo chvíli sa zmení. Rozosmeje sa na plné ústa. Vyberie kľúčik a ticho odomkne.

— Ha-ha-ha, — smeje sa bláznivo. — Veď je nie zamknuté! Neviete otvárať? Iďte, slečna, — otvorí jej dvere a uzrúc na prahu Gašpara s Máriou, doloží neprekonateľné herecky, — druhý raz nevláčte sa za mnou!

— Podliak! — vrhne mu mladý Tribel medzi oči.

— Ty si Dubecius? — pýta sa ho tvrdo Mária. — Načo si len šla, načo? — obzerá Júliu, zachvievajúcu sa len teraz rozčúlením. — Nič sa ti nestalo?

— Nemohlo sa mi, — vytiahne Socovská zo sukne krátku dýku a blysne ňou na svetle. — Nech sa ma dotkne, prebodnem ho, potom seba!

— Tvoje šťastie, chlape, — pohodí Mária opovržlivo za Jurom, usilujúcim sa zmiznúť v tmavej chodbe.

Vrátia sa akoby nič. Iba Zrínyi sedlá ešte tej noci. Keď vstúpia do veselnej dvorany, cigánska hudba sprevádza Paludina a on spieva hlasom čistým ani hôrny prameň:

zahučí basa i cimbal s fujarou výstražne, hrozne, potom nesú sa mäkko husle zbožnou prosbou a sladkým roztúžením.

— Vivat, vivat! — zazúri dvoranou. — Ešte raz…!

Paludin musí opätovať znova a znova až ju spieva kde-kto.

Na druhý deň nikto nevie, kde sa podel Zrínyi. Iba Mária vypráva matke Alžbete o nebezpečnom dobrodružstve.

— Nič sa neboj, milá dcérenka, — prihovorí sa Czoborička Júlii pri obede. — Boh si svojich neopustí!

— Ja sa ani nebojím, — zdvihne z očí hustú riasu mihalníc. — Pomodlím sa ráno i večer. O ostatné sa nestarám.

— A kto stál za tým? — obráti sa zrazu matka k Márii.

— Tá žena, čo bola pre Júliu, je kastelánova príbuzná. Iste on!

— Náš kastelán — a prečo? — diví sa Alžbeta prekvapená.

— Ona je tu u nás komusi nepohodlná. Ten vietor hen z Ľupče pofukuje.

— To by sa muselo dokázať?

— Azda sa i dokáže, mama.

Zábavy sa vystupňujú hrami, šermom, dobývaním zámku, ilumináciou celého okolia. Na brehoch prudkého Váhu veselia je a radosti. Míňa sa črieda dobytka, rednú kŕdle hydiny a odtekajú okovy nápoja, akoby sama zem otvárala tlamu.

Na šiesty deň povolá Thurzo Pálffyho, Czobora, Nádasdyho, niekoľko veľmožov a najbližších do okrasnej siene, kde je už vyložené Helenino veno. Do tridsať drahocenných šperkov, z nich je každý hoden malý majetok, asi toľko drahých sukieň a kostýmov, všelijakého skla a kovu.

Odoberá si to podľa starého obyčaja manžel v prítomnosti mladej ženy a hodnoverných svedkov.

Úžas pojímá zvedavcov pri pohľade na toľké bohatstvo. Už po štvrtý raz načiera sa do Thurzovej pokladnice a ešte je nie na dne. Najmä však napadne zlatý náhrdelník, na ktorom trblieta sa 62 diamantov, 91 rubínov a 48 perál.

— Veď je len krásny, — poťažká ho Helena, probuje na bielučkom hrdle.

— A svedčí ti, kráľovná moja, — ukloní sa jej Illésházy.

Kastelán vykladá zo zamatových a baršúnových vatovaných škatúľ klinky, zlaté reťaze, náušnice, prstene a hneď to i značí na lajster, čo niekoľkí z prítomných podpíšu. Po šperkoch nasleduje šatstvo a všelijaké náčinie.

— Pekná výbava, — zamrmle k sivému Czoborovi vyčervenený, prešedivelý Nádasdy.

— Pekná, — prikývne tento.

V kúte stojí Mária, akoby ju ani nič vážnejšie nezaujímalo. V skutočnosti má však pod dohľadom kastelána. S Gašparom podelili si od toho večera úlohy. Raz ona a zas on dá pozor na vtáka.

Pomaly je veno u konca. S inými chystá sa i ona zo siene. Zrazu sa jej zdá — na jednej z baršúnových škatúľ odstáva vrchnáčik. Otvorí ho a s úžasom ukáže Helene. Pod vrchnáčikom prázdno.

Povstane haravara. Najcennejší šperk, nádherný náhrdelník, akoby sa len bol prepadol.

— Kastelán… kde je kastelán? — blysne Márii hlavou.

Ten sa s podpísanými lajstrami práve vzdialil.

— Je to pravda, čo sa stalo? — pristaví Júlia Máriu na chodbe idúcky s Gašparom.

— Pravda.

— To nám pokazí radosť.

— Nájde sa to, — istí Gašpar. — Nech to len mne zveria!

Hostia sa rozchodia — nepríjemná príhoda to prisporí. Kto vzal náhrdelník, ten ho vzal, — ale kým sa nenájde, každý sa stáva podozrivým. Hintov za hintovom fŕka zo zámku a Bytča stáva sa pustejšou.

I Júlia, najmä po tom, čo prežila, ťažko sa lúči s Dubeciom. Najradšej by už bola doma. Netuší, že nikdy nebola potrebnejšia v Bytči svojmu mestu a svojmu otcovi, než v tieto časy.