ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A Brezňania sa ozaj nenaľakajú. Smejú sa novej žalobe, čo je aká hrozná.

— No, hľa… už je inak, už je inak! — hovorí sa výsmešne po šenkoch a vyhniach. — Na zámku vedia slovo dodržať, hľa… krásne. Sotva je pani v hrobe, už sú tu žaloby…

— Veď nám ich už nasekal ten Tribel nevedieť koľko, — dávajú hlavy dovedna mešťania v Brnákovej vyhni. — Žaloba pre valaštianske kozy, — vyratujú na prstoch. — Žaloba pre vyťatie tých niekoľkých kriakaov pod Veprom… Žaloba pre klčovanie na Páleniciach… A keď je to ešte všetko málo ohnúť nám chrbty a pritisnúť nás k stene, vymyslel si vraždu Doroty Polónych — tak!

— Čerta si to on vymyslel, — šomre zavalitý Siedem, kým mu tovariš podkúva už staršie šárgy. — Vymysleli to jeho kopovi, ten vyziabnutý Meško. A potom naši, Lazar a Cocavin.

— Cocavin a Lazar, — opravujú ho prítomní.

— Eh! — zdvihne tovariš hlavu, namieri a šľahne kladivom na hranatý klinec v podkove, až sa ziskrí, — eh! Tak by im bolo po hlave — eh!

— Tak veru, — prisviedča i puritán Mereš a iní mešťania. — Ani tu nebude dobre, kým tí dvaja chodia po zemi.

— Veru nie, — rozpaľujú sa srdcia, ani železo v pahrebe rozhorčením. — Čo je to len v tých dvoch za anciáš — cudziemu nadbiehať, svojich nenávidieť a ničiť? Čo je to za prekliata krv? Musí to naše mesto trpieť?

— A čo si poradíš? — šomre starý Brňák v koženej zástere, prihliadajúc práci. — Vyhnať ich? Kam? Čo nám pán Okoličány neodkázal z Mikuláša, keď sa tam žaloval Cocavin — nedotknúť sa ich?… A kto sa ich dotkne, urazí zákon, a je synom smrti?!

— Nestýkať sa s nimi! — sčervenie Siedem hnevom až po silný krk. — Nedať im slova, ani pozdravu… ničoho! Nech tu žijú i so svojou perepúťou ako leprou posadnutí… Lež čo? Takto sa na nich nadáva… brýzga a prídu do mestského hostinca alebo inde, hneď sú naši okolo nich — ako sa máte, pán Lazar? Ako slúži zdravie, pán Cocavin? Pravda, tí už potom dvíhajú rypáky. Zasadnú si, platia, azda tribelovským grošom, a vždy má kto piť. Taká je naša fajta… Treba vypovedať v rade — kto s tými zradcami stratíš slova, či si mešťan a či sluha, dostaneš päťadvadsať lopát na holý zadok a bude inak!

— Aj musí byť inak, — zastrájajú sa mešťania.

— Cocavinova Agneša bude mať dosť čo zmývať hlavy svojim faganom a nie rozkazovať mestu.

Agneša i zmýva. Zájde do Lazarov, naodkazuje Socovským po tom i po onom, že však uvidia, čo z toho ešte bude. Im sa zdá, je to špás. Ale nie je.

Chýli sa k jeseni, čo vystrája muža už tretí raz do Mikuláša. Zemiaky sú už von, pekné, sypunké. Ale na Ďumbieri sa sivie sneh. Znesie z komory kepeň, futrovaný líškou, nabalí do kapsy…

— Hľaď to skončiť nejak, — vraví mu, keď vysedá na koňa. — A Motkovi sa nedaj! Ten ide za mesto.

— Môže ísť.

Cocavin sa nedá. Nedarmo ide už tretí raz cez Čertovicu. Mal si to kedy rozmyslieť. Meško môže spokojne spať, i Agneša.

V jednej z prízemných izieb mikulášskeho stoličného domu za mrežovanými oknami zasadá súd. Ján Okoličány s čelom do pol hlavy a s briadkou ako jeho jasnosť kráľ Matej II., nahnúc sa kedy tedy k spoluprísediacim liptovským zemanom — vypočuje dlhé alegáty. Zástupca Brezna, Pavel Motko, rozvážny pán dobrého hlasu, ale bez rečníckeho talentu, napredkladá na sucho súdu, čo sa len dá predložiť o pokonávke na Čiernom Hronci, o prísažníkoch i o spoluprísažných. Čo môže dosvedčiť taký Polomčan s červeným nosom? Alebo šumiacky pravoslávny kostolník? Čo ľubietovský Cagaj a Pankhard, prostí roľníci, a čo bystrickí Hammermann a Tschapelmann, ktorí ani vlastného domu nemajú? Cocavin to zas temperamentnou rečou a vypočítavým, zručným gestom rozráža, odvolávajúc sa najmä na svedectvá miest a banského grófa Mateja Blömsteina o vierohodnosti. Keď sú toho plné uši, predseda reči zarazí. Súd vydá rozsudok, čím sa vierohodnosť spoluprísažníkov uznáva, prísaha Lazara a Cocavina potvrdzuje a pokonávka na Čiernom Hronci medzi Breznom a Ľupčianskym zámkom ostáva v platnosti.

Prekvapený Motko podá protest proti pokonávke, i proti vierohodnosti prísah. Čo však z toho? Cocavin pobaví sa v Polturni i u Szentiványch. Idúcky Bockou dolinou má dosť času rozmýšľať, ako a čo ďalej? To najhlavnejšie — zdá sa mu — má za sebou. Teraz bude rad na Socovskom a jeho ľuďoch vláčiť sa po súdoch.

Keď doma pohvizdujúc si zosadne z koňa — Agneša vie, koľko bilo a má radosť. Deti frnkajú za ňou z každého kúta, ona však nestačí. Musí do Lazarov a o hodinu mesto sa zadŕha novým chýrom, čo sa už i motal, ale nik mu nechcel veriť.

— Vraj Cocavin to vyhral? — krútia mešťania hlavami. — A mohlo by to byť? Čo ten Motko, nevedel si rady??

— Hja, Cocavin je lišiak a Tribel veľký pán! — šomre sa sem-tam i nadáva. — Azda páni — Okoličány, Pottornyai, Szentivány — nechodia na poľovačku do Zlatoborskej a na predajniansky majer?

— No, páni mešťania, — vykládá tribún Brnák pred komorským domom na rínku celému zástupu, — tak to nesmieme nechať. Naše žaloby padnú a ich ostanú? To by si Lazar a Cocavin chodili po Brezne ani Tribel po Ľupčianskom zámku. Poďme k richtárovi!

U richtára je osobitná miestnosť, niekoľko dlhých stolov, lavíc a vyrezávaných stoličiek — len na porady. Sem sa hrnú radní a mešťania a Socovský dobre vie, prečo. Minulej noci nespal, ale už má hotové, čo počať.

— Čo dobrého vedie vás sem, páni? — privraví sa príchodzím vľúdne, ako obyčajne.

— Veď ty vieš, kmotre, — zašomre Siedem. — Celé mesto to vie. Lazar a Cocavin chodia o dva palce väčší.

— A ešte Agneša Cocavinova, — piští Svorád. — Čo sa našim ženám naodkazuje. Ani čoby nás už zajtra mali vešať!

— Čakali sme, že nás zavoláš, — sadá si nevrlo Štefanko.

— Len teraz som dostal od Motku hodnoverný výrok.

— A tak je to?

— Tak.

— A čo my? Dáme sa?

— Ale mešťania, — navrú Socovskému žily na políčkach, — či sme sa my kedy dali? Tribel je nie sám, ale my sme tiež nie sami na svete. I my máme ľudí, ktorí vedia, čo je právo a spravodlivosť. Je nás tu dosť? — obzerá si richtár radných.

— Do-osť! — zahučí z kútov i z pitvora.

— Teda, slávny magistrát, — vstane Socovský a pokračuje veľmi vážnym hlasom, — navrhujem ísť za naším ochrancom a dobrodincom, jeho osvietenosťou pánom grófom a palatínom Jurajom Thurzom do Bytče. Jemu predložiť všetky naše spory a žiadať ho o otcovskú radu a pomoc pre slobodné a kráľovské mesto Brezno. Pristávate?

— Pristávame! — ozýva sa zo všetkých strán. — Azda by sme sa mali dať takým zradcom, zlodejom, krivoprísažníkom? Radšej hlavy dolu!

— Tak kto pôjde? — spytuje sa richtár.

— Ty samozrejme, — vyznieva z priestrannej miestnosti, nabitej už do posledného kúta, — Štefanko… Siedem… Brnák… Dosť vás bude?

— Dosť!

— Choďte, a to hneď! — zdvihne sa Mereš, rečník ľudu s rezolútnym gestom. — A vyjavte jeho osvietenosti všetku tú ničomnosť, čo sa s nami deje. Poukážte na hrabivosť Muráňa a na pažravosť Ľupčianskeho zámku… na všetky fígle Tribelove a jeho nadháňačov, ktorí nás tak milujú, že by nás nedbali obrať a skrušiť. Vyložte mu všetko, ako spravodlivému sudcovi krajiny, i o smrti Doroty Polónych.

A boh vám pomáhaj!

— Pán boh uslyš! — rozchodí sa zhromaždenie uspokojené v pevnej viere, že je ešte spravodlivosť pod slnkom i pre Brezňanov.

Poslanstvo schystá sa hneď na cestu.

Ondrej Kuklič očistí koč, oširuje mestské vrance. Panie napečú na cestu. Vezme sa do fľaše na občerstvenie, i dva-tri mechúre sekaného dohánu… pre palatína hruda rýdzeho zlata z Jarabej a pre jeho krásne dcéry kunie a zajačie kožky, ako sa svedčí.

— Daj si pozor, starý! — nakladá richtárka mužovi. — Najmä keď pôjdete popod Ľupčiansky zámok.

— Neboj sa, žena, — tíši ju Izák bozkom na čelo. — Čo sa nám môže stať? Za týždeň sme doma.

— A ja tiež vykonám, čo viem, otec, — ovinie sa mu okolo krku Júlia.

— Netráp sa tým, dieťa! — pozrie na ňu s láskou, pohladiac ju po havraních vlasoch. — Dosť, keď sa musím ja.

— Ale ja chcem pomôcť.

— Čím, ty žabka?

— Uvidíš…

Vyjdú na priestrannom mestskom krytom hintove. Vrance sú dobré, cesty zlé. K tomu po holiach váľajú sa husté jesenné hmly a v dolinách osieva sa riedky dážď. Cez Ľupču dostanú sa bez úrazu. Z Bystrice zahnú cez hory do Turca. Pod Znievom zamenia kone a púšťajú sa dolu popri Váhu. Martalúzov niet, ani hajdúsi sa tu nepotulujú. Iba zbojníkov sa nájde. Však na tých sú tu pod sedadlom štyri kremenice nabité — len spustiť. A v najhoršom páde hruda rýdzeho zlata môže byť výkupným.

Nič sa im však nestaví do cesty. Iba Váh čo hučí, mútny, rozpenený a plieska o skaly. Prejdú popod Strečno, zámok v dobrom stave a podvečer zastanú v Bytči na zámockom dvore. Prekvapí ich množstvo hintovov a všelijako vyšujtášovaných sluhov. Odrážajú sa od miestnej posádky i lietavských chlapcov a hovoria po poľsky, i po česky, i po maďarsky.

— Je to tu azda nejaká slávnosť? — pýtajú sa prvého človeka, vľúdneho mladšieho pána, zrejme nejakého kantora. Práve ide dolu s dvoma chlapcami, iste žiakmi. — Čo sa robí? Azda nejaká svadba?

— Čo by sa robilo, dobrí ľudia? — pokrčí ten plecami. — To sú hostia ako vždy — z Poľska, Česka i dolu od Dunaja. To by ste vy videli svadbu, keď jeho osvietenosť pán gróf a palatín vydával svoje dcéry, Zuzanu a Juditu… Ani na kráľovskom dvore nebolo by inak!

— A je jeho osvietenosť doma? My sme z Brezna a chceme k nemu na radu.

— Pán gróf došiel z Rajca, kde sa liečil niekoľko týždňov. Ak chcete pred neho, neodkladajte. Chystá sa i s osvietenou paňou do Viedne zakúpiť veno pre dcéru Barboru. Má sa vydávať na jar za Krištofa Erdödyho…

— To má pán gróf akosi veľa starostí s tými dcérami, — zamieša sa Brnák. — Koľkože ich má! Nech by vedel povedať svojej starej.

— Vera sedem… Ale minulo by sa i desať. Ledva páni čakajú, kým dorastú… Však sú i pekné, i dobre vychované.

— A kto ste vy, keď to tak všetko dobre znáte? — nezdrží sa Siedem.

— Som vychovávateľ mladého pána Imricha… Ján Paludinus, — ukloní sa tento, blysnúc prívetivým belasým zrakom. — Učím toť mendíčkov verše a pesničky, čo zaspievajú jeho jasnosti, až bude mať mena. Aj iné sa trafí. Som rád, že mám šťastie. Počul som o Brezne mnoho. Je tam i dôstojný pán superintendent Samuel Melikius i rektor školy Rotarius… Až sa šťastne vrátite, pozdravte ich odo mňa. Ale teraz poďte. Zavediem vás k správcovi zámku. Bolo by dobre, keby vás pán palatín vypočul ešte dnes.

— To by bolo, — zahmká Štefanko. — Zajtra by sme šli.

— No, to už nepôjde tak ľahko, — usmeje sa Paludinus. — Z Bytče sa o deň neodchádza.

Na schodoch zámku stoja vojaci s odznakmi a farbami Thurzovej rodiny. Spýtajú sa došlých, kto sú, ale nepristavia ich. Tu sa voľne chodí hore-dolu. Paludin zavedie Brezňanov ku kastelánovi, človeku strednej postavy, nedôverčivého pohľadu. Vidieť na ňom, vie si prezrieť ľudí až do dna.

Ohlási ich hneď na ich žiadosť. Ale keď sa vráti, odporúča posolstvu pobaviť sa, lebo jeho osvietenosť mešká v dámskych teremoch i s milostivou paňou Alžbetou Czoborovou u lôžka prechorenej najmladšej ich dcéry Anny. Veď tu na zámku pána Lietavy, Oravy i Strečna, najvplyvnejšieho a najbohatšieho veľmoža jest sa na čo pozrieť.

A Brezňania sa vedia. Obzrú si zbrojnicu, bohaté zbierky zlatých a strieborných pokladov. I krásnu knižnicu, čo tichučký, zádumčivý Samuel Hamel práve usporiada. Prívetivý Paludinus vodí ich chodbami, vysvetľuje fresky starých rimanských a uhorských vodcov, upozorňuje na arabesky a ľudské postavy vyryté do vakovky po stenách. Nazrú do zámockej kaplnky, kde kázava i Eliáš Láni, superintendent.

Obdivujú zlaté fresky vo veľkej dvorane veselnej budovy, vystavenej samým Thurzom pre potrebu početnej rodiny, i klenutie okrasnej siene, vhodnej pre palatínske súdy.

— V januári tohto roku, — zvážnie Paludin spomienkou zjavne nemilo dotknutý, — tu odsúdili na smrť zvrhlého Ficka — Ujváriho, Katarínu Benickú, Helenu Só, Dorotu Szentešovú a iné naničhodné ženy, čo vycedili krv šesťstopäťdesiatich mladých dievčat pre svoju márnivú paniu, Alžbetu Báthory na Čachtickom zámku… Ficko bol sťatý, babiská upálené…

— Čoho sa to len dopúšťajú niektorí tí ľudia vo vysokom postavení, — hrozí sa Socovský…

— A čoho by sa dopustili, — zdvihne Paludin belasé oči významne, — nebyť tu nášho mocného a spravodlivého pána palatína.

Zástupcovia mesta cítia sa takto na zámku ako v dome dobrého človeka. Nie sú tu prvý raz, však i Cocavin sa už tu obrátil. Ale ešte nemali takto príležitosť… Spať majú kde, jesť a piť majú čo. O všetko je postarané.

Na druhý deň pozve ich Thurzo k sebe. Prijme ich vo svojej prosto zariadenej pracovni. Pekná príručná knižnica a niekoľko vzácnych poľovníckych trofejí je tu najkrajšou ozdobou.

— Čo nového v Brezne, domine spectabilis Socovský? — víta ich prešedivený palatin ako známych, so všetkou dobrosrdečnosťou a noblesou ozajstného veľmoža. Dcérke Aničke prestala horúčka v noci, otec je dobrej vôle. — Akože je tam u vás, pod Čertovicou?

— Všelijako, — odkašle si Socovský. — Vašej osvietenosti je to z dobrej časti známe. Prichádzame ako poslanstvo kráľovského mesta Brezna — vyprosiť si vašu otcovskú radu a pomoc… — a pri dosvedčovaní spoločníkov vyloží krátko ťažký stav mesta medzi Muráňom a Ľupčou, najmä v spore s Gašparom Tribelom a jeho nadháňačmi až po cocavinovskú prísahu a mikulášsky súd…

Juraj Thurzo, všímajúc si poctivého pohľadu prítomných, naslúcha pozorne. Pri niektorých slovách blysne v jeho prenikavých očiach údivom, pomrví si prstami fúzy a potrhne sivejúcu bradu. Vidieť na ňom, ako to vzrušuje i jeho zmierlivého ducha…

— Teda Lazar a Cocavin odprisahali? — spytuje sa palatín, akoby si chcel všetko v mysli rekapitulovať.

— Áno, — prikývnu všetci štyria zástupcovia.

— A Okoličány vypovedal potvrdzujúci výrok?

— Vypovedal.

— To je zle, — pohodí Thurzo rukou, až mu ziskrí na prste veľký rubín, čo mu jeho milovaná Czoborička dala. — To je nie dobre. Veď týmto bola by vlastne vec skončená pred zákonom.

— Práve preto ideme za vašou osvietenosťou!… — pokloní sa Socovský. — Ak by to malo tak ostať, pán Gašpar Tribel ukrivdí naše mesto, ktoré je tiež kráľovské, ako Ľupčiansky zámok — pod spôsobom práva a spravodlivosti.

— Hm-hm, — krúti veľmož hlavou a zamýšľa sa, hľadajúc východisko. — Ten Martin Luther poznal život, keď deviate božie prikázanie vysvetľuje — abychom… dedictwij a obydlij bližnijho swého sobě nikoli nežádali, a jeho o ně žádným podwodem — a tak ani pod způsobem práva a spravedlivosti — nepřiprawovali… Naši superintendenti mi to predložili a je čas dať to vytlačiť nielen pre sedliakov a poddaných, lež i pre šľachticov. A veď je Tribel tiež protestant, ako i vy, Brezňania…! Tu ostáva len zmierovací súd. Čo myslíte?

— Nepôjde to, vaša osvietenosť, — ohlási sa Brnák, rečník ľudu. — On by možno i bol za chvíľu, ale príde jeho jurátus Meško a hneď je po tom. Nedávno na pohrebe svojej manželky Rosiny nám hovoril celý dojatý — bude inak, bude inak… A hneď za tým došla zo župy nová žaloba.

— Čo zas? — hľadí zvedavo Thurzo, ktorého ostré naťahovačky zámku a mesta začínajú zjavne zaujímať…

— Zvláštna príhoda, — vyloží richtár prípad Doroty Polónych a žalobu, podanú pre vraždu proti magistrátu…

— Eh-eh, to ide do tuha.

— Hm a ako, — uškrnú sa zástupcovia.

— Tak viete čo? — poškrabe sa palatín za uchom. — Tu neostáva iné, ako reambulácia. Inak sporom nebude konca.

— I my sme tej mienky, vaša osvietenosť.

— Probujte ešte podobrotky. Ak nepôjde, nech podá mesto Brezno žiadosť pred nášho najmilostivejšieho panovníka Mateja II. o nariadenie na základe privilégií a reambulácií znova určiť medze mestského a zámockého majetku. Ja budem stáť na tom… A Gašpar Tribel musí zvedieť, že Tripartitum je preňho len tak ako pre vás. Spokojní ste?

— Veľmi sme vám povďační, vaša osvietenosť. Prijmite hold, vám i vašej rodine vždy oddaného mesta Brezna!

— Pozdravte magistrát i superintendenta Melikia, — prepúšťa ich palatín vľúdne. — A pobavte sa u nás na zámku, kým vám ľúbo!

— Ďakujeme… Ďakujeme!

Poslanstvo je, prirodzene, v tej najlepšej nálade. Tváre jasajú. Veď mať poruke prvého človeka po kráľovi v krajine, to je veľká vec.

— Meško a Tribel uvidia, nepôjde im to ľahko, — prekypuje Siedem.

— A Cocavin! — doloží Štefanko.

— A jeho Agneša! — uškrnie sa Brnák.

Preplnení nádejou nedbali by hneď zapriahnuť. Vidieť, ako celým bytím ide im o mesto. Ta-ta… byť čím skôr doma… naliať novej sily do sŕdc. Socovského až prekvapí, ako zabudol myslieť na svoju ženu a Júliu.

Vtom ich vyhľadá uhladený kastelán s odkazom osvietenej panej, že si zástupcov mesta Brezna želá vidieť, a to dnes pri obede.

Dosiaľ boli totiž osobitne opatrení.

V označený čas dostavia sa teda i oni do priestrannej, pozlátenými arabeskami, podobizňami panovníkov a predkov rodiny ozdobenej obedovne. Tu sú už hostia zo Žerotínov, Zámojských, Forgáchov, i iné nobility verejného života. Tu i dôstojný Eliáš Láni, superintendent, čo práve včera doniesol na zámok preklad Lutherovho katechizmu v rukopise. Všetci čakajú na palatína.

Konečne otvoria sa z bočnej dvere, vojde Thurzo, vedúc si popod ramenom svoju milú manželku, vľúdnu a pozornú Alžbetu Czoborovú. Za nimi šesť pekných dcér, siedma — najmladšia ostala ešte na lôžku. Napokon dorastajúci mládenec Imrich so švagrami — Perényim, Jakusithom a vychovávateľom Paludinom, ktorý už tiež akoby patril do rodiny.

Domáca pani v kvetnatej zamatovej sukni s dlhými rukávmi, premovanej zlatým pasománom, je ešte vždy zachovalá, ba v kvete. Nik by nepovedal, že obdarila muža toľkými deťmi. Sprevádzaná svojím mužom, má niekoľko vďačných slov ku všetkým svojim hosťom.

— A tu, hľa, sú naši breznianski priatelia, — predstaví jej manžel Socovského a jeho druhov. — Dobrí, snaživí mešťania.

— Veľmi som rada, — podá im jemnú ruku, zdobenú jasavým briliantom. Daroval jej ho Juraj ako vdovec po uplynutí smútku za svojou prvou ženou rodenou Forgáchovou. — Vás to tak tlačí pán Ľupčianskeho zámku, Gašpar Tribel?

— Nás, osvietená pani, — odpovie Socovský. — Lenže sa my nedáme!

— Nedajte sa! Právo je i pre vás, mešťanov. A máte rodinky?

— Máme.

— Synov — dcéry?

— Ja mám dcéru, — ukloní sa richtár.

— Jednu?

— Jedinú…

— Jojój! — ja mám sedem a len dvom, čo som ja nedala život. A k tomu i syna… A ako sa menuje tá vaša?

— Júlia.

— To je tá? — zamyslí sa Alžbeta. — Tá, čo ju Tribel držal v zajatí? Počula som o tom od muža.

— Tá, vaša jasnosť.

— A ako sa dostala zo zámku? Pustil ju?

— Nie — utiekla, — vraví Socovský.

— Rozpoviete mi to, áno? Sadnete si sem ku mne, — ukazuje na stoličku. — Pán Forgách bude taký láskavý, prepustí vám miesto…

Eliáš Láni povie krátku modlitbu a lyžice hrknú a striebro tanierov. Z kuchyne nosia jedlá, ryby, divinu, bažanty a všetko dobre pripravené. Vyšujtášovaný sluha nalieva do krištáľových pohárov dámam ľahké, pánom zas ťažké, ohnivé vína.

Brezňania sa nedajú núkať. Jedia, až to mizne. Najmä zavalitý Jurko Siedem. Grófske dcéry, tie mladšie všetečky v malinových sukniach, kvetavých ťahaným zlatom, mykajú sa jedna druhú, nevediac sa na dobrom apetite prenadívať.

Konverzuje sa po latinsky i po česky, po poľsky i po maďarsky. Spomína sa, čo nového na kráľovskom dvore. Thurzo, priamy vnuk Zrínskeho, sihoťského hrdinu, spríbuznený po predkoch i s poľskými rodinami, vypráva Zámojskému, ako mu pred niekoľko rokmi Biely Streč na čele bočkayovských hajdúchov znivočil Bytču a narobil škody vyše osemdesiattisíc…

— A kto to bol, ten Streč?

— Najprv vodca zbojníkov. Neskoršie veliteľ hajdúchov.

— Však martalúzi, zbojníci a hajdúsi, to je jedno, — spomína Štefanko, ako vraví ľud na Pohroní. — Aj je.

— Pravda?

Pani Alžbeta naslúcha s napnutím rozprávaniu Socovského o Gašparovi Tribelovi mladšom, o Francovi a Ibrahimovi. Ako zniesli Júliu do studne a stade chodbou do poľa… na slobodu.

— Musí byť smelé to dievča, — diví sa pani.

— A pekné, pravda, pekné? — zachytia reč i palatínske dcéry.

— Veru môj Daňo, — nezdrží sa Siedem, už celkom dobrej vôle, — nevie si akosi nájsť prácu, odkedy je Júlia doma.

— A aká je, počerná, či biela? — zvedavá je neposedná žabka, bielučká Mária, čo jednostaj má čosi šepkať mladšej sestre, okatej Kataríne. — Biela, pravda, ako ja…

— Počerná je, počerná… s veľkým krásnym zrakom ako osvietená pani, — zamieša sa Brnák.

— To musí byť interesantná, — zatlieskajú dievčatá rúčkami. — Mama, nech príde k nám! — prosia i staršie nakoniec. — Povedz pánu Socovskému, nech ju dovedie…

— Vidíte, pán Socovský, čo sme narobili naším rozprávaním, — usmieva sa hostiteľka. — Až prídete najbližšie, vezmite so sebou i Júliu. Dobre?

— K službám, milostivá.

Kým sa však Socovský ustáva v záujme mesta, Júlia doma tiež nezabúda na sľub. Sotva poslanstvo odíde, ona sa uzavrie do prednej izby, ostrúha si brko, vezme z poličky, zamuranej v stene, papier i černidlo, zamyslí sa a píše, zasa sa zamyslí a zasa píše. Keď je toho dosť, prečíta si to, podpíše svojou ľahkou rúčkou, dá do obálky a zapečatí červeným voskom, čo smie užívať brezniansky magistrát a jeho richtár v zmysle kráľovského dovolenia.

Večer nadíde krstňa, Daňo. Prihovorí sa Náne, pod bránou, tá je akási mrzutá. Iste sa jej dostalo, od pani veľkomožnej.

— Kde sú vaši? — opýta sa dievky.

— A čo ja viem?

— A ako sa majú??

— Ako? — mrdne Nána plecom. — Nuž nijako. Tá Cocavinka s Lazarovou, bodaj ich zavialo, len odkazujú a odkazujú. A tu potom ani vydržať — nič je nie dobre, čo sa spraví. Aby to odniesla ja.

— Juj, Nána, čo to len vravíš! — stane jej Júlia za chrbtom. — Mama sa trápi, to je všetko. Ona je už takej povahy. Mala by si ju radšej potešiť.

— Tešiť, tešiť, keď sa nechcú dať — šomre si dievka ako pre seba. — Nech ich probujú tuto mladý pán!

— Probujem, čoby len nie? — usmeje sa Daňo, vyhladený, okrúhly. Vidieť — nepozná biedy. — Ja to viem.

— Dobre, že ideš, Daňo, — víta ho Júlia. — Práve som myslela na teba. Treba si mi.

— A načo? — zažiaria hneď mládencove oči, belasé ani nevädze.

— Spravíš mi, o čo ťa požiadam? — odtiahne ho dvorom ku záhrade.

— Spravím, dievča, a čo by čo stálo!

— Zanesieš mi toto, — vytiahne spoza ňadier lístok s červenou pečaťou, — zanesieš zajtrajším dňom na Ľupčiansky zámok?

— Áno, kráľovná moja.

- Oddáš to malému Gašparovi, ale do vlastných rúk!

— Dobre, keď rozkážeš.

— Lež do vlastných, Daňo! — uprie naňho čierne oči a pridupľuje mu. — Iď rovno za Trangošom, ten ho zavolá!

— A, — zadíva sa mládenec v pomlčke, červenajúc sa odrazu, — smiem vedieť, čo je v tom liste?

— No, blázonko, — vycíti hneď Júlia, o čo ide, — môžeš byť spokojný. Gašpar je len dieťa.

— A Meško? Vraj mrie za tebou. Tak počuť.

— Ha-ha-ha, — zazvoní jej smiech, keď vojdú do záhrady, navlhnutej, opŕchajúcej pomaly. — To si ešte len uhádol, Daňo. Veď je on náš nepriateľ. Nenávidí mesto i otca i mňa samú…

— Tak čo je v tom liste?

— Píšem Gašparovi pripomenúť pánu Tribelovi jeho slová, ktoré som i ja počula pri katafalku pani Rosiny. Je to v záujme nášho mesta.

— A ty myslíš i na také veci, Júlia?

— Ako by nemyslela, Daňo? — zastane si povedome pri hriadke pestrých astier. — Je to moja povinnosť. I tvoja, — zdvihne dlhé mihalnice významne, — naša… detí, vieš? Otec môj sa trápi, i tvoj… moja mama i tvoja matka. A prečo? Pre našu dedovizeň ohrozenú hrabivosťou ľudí… pre mesto, ktoré je i naše a bude naším… A my sa máme azda len veseliť, užívať sveta a v nedeľu zachodiť do Drakšiara? I my musíme do práce za to, čo chceme, aby bolo naším. Musíme byť v ťažkej borbe rodičom na pomoci, ako a čím vieme. A ja chcem byť, preto píšem list.

— Rozumiem ťa, Júlia, — hľadí na ňu Daňo s obdivom, zakvitnutú nadšením, mocnú, krásnu mladosť. — Daj sem ten list… — berie ho z jej rúčky a strká za košeľu. — Ráno idem. Lež, — prikročí k nej bližšie, — máš ma trochu rada, Júlia?

— Mám, mám, — smeje sa dievča. — Ale teraz treba robiť. O tom-potom, až príde čas!

— Dobre!

Jej slovo je Daňovi rozkazom. Ráno osedlá si koňa a ide. V duchu je však ako v noci i teraz pri Júlii. Jej bytosť zdá sa mu nedostupná… studňa, do nej sa nahliadaš, ale keď je bez dna. Ona je nie ako druhé. Povie, mám ťa rada, lenže to tak ako sestra. Cítiš, žije čomusi celkom inému a vie, čomu žiť. Alebo má kohosi v tom horúcom srdci? Koho — azda Rehora? Spomína ho ako brata a ľutuje, že je priesvitný ako jeho nebohá matka — nič viac.

Na zámku dopytuje sa na hajtmana Trangoša. Zvedavo hľadí starý fúzatý vojak na mládenca, keď vstúpi za ním do izby pri mincovni. Sotva však spomenie Júliu a Gašpara — dá si na ústa dlaň na znak mlčania a nechajúc Daňa dnu, vyjde pozorne schodmi.

O chvíľu driape čosi na dverách, až povolia a okolo prekvapeného Siedema obskakuje Ibrahim. Hneď za ním príde i mladý Tribel. Je o dobré poznanie chudší. Vidieť, trápi sa voľačím.

Otvorí list a prečíta celý vzrušený.

— Vykonám, — zdvihne veľké, vpadnuté oči z písma.

— Dostanem i nejakú odpoveď? — pýta sa mládenec. — Nech mi verí, že som bol tu.

— Odpoveď? — zamyslí sa Gašpar vážne. — Áno, — chytí Trangoša za chlpatú ruku, — hajtmanko, opatri mi kus papiera, černidlo a brko.

— Ale kde? — krúti sivou hlavou starý vojak. — Ja tu veru nemám takých vecí. Ak zájdem za Meškom alebo za pánom osvieteným — bude to nápadné.

— Iď za Rosinou. Ona ti dá. A pán Socovský kam šiel? — obráti sa k zamlknutému poslovi, keď ostanú sami.

— Do Bytče… za palatínom Jurajom Thurzom.

— Videli sme brezniansky hintov zaberať hradskou. A kedy sa vráti?

— Neviem.

— Dobre by bolo upozorniť ho, nech nejde v noci. Meško by rád čosi nastrojiť. Hovoril s Trangošom, lenže ten je — môj.

Vtom už i čuť ťažké kroky hajtmanove. Keď otvorí dvere, zasvieti mu fúzatá tvár. Všetko je tu!

Gašpar vezme papier, vystrie ho na dubový stôl, opraví si brko a namočiac ho do zhustnutého černidla, začne škrabať… Litera ku litere, slabika ku slabike — ide to dosť ťažko. Len teraz je vďačný tomu Nemčiskovi Krottendorferovi, že mu niekdy dobre prsty nepovykrúcal. Keď je hotový, zabalí, zapečatí a oddá Dankovi.

— Na! A nestrať! — nakladá mu. — A keď bude niečo, nech mi dá znať!

Keď Siedem vytiahne nohu zo zámku, dôjde i Franc a zasadne rada.

— Meško je pravý Lucifer, — oznamuje Gašpar, čo mu písala Júlia o Dorote Polónych.

— Mali by sme ho odpratať niekam, — hotový je hneď Franc. — A nebolo by ťažko. Niekdy ide za Žofiou a nevyjde len neskoro v noci. Hodiť mu vrece na hlavu a čerta odpratať!

— To by však otec prevrátil celý zámok čím hore — tým dolu.

— A čo si počneš?

— Idem najprv za otcom, — rozhodne sa chlapec. — Uvidím!

Starý Tribel sedí práve so svojím právnym poradcom v pracovni. Už je celkom iný ako na pohrebe. Obličaj obriadený a do jeho očú vrátil sa lesk povedomia panovačnosti. Rosina je tam v tichom svojom kútiku pod oltárom v lupčianskom chráme, čo sa má sužovať? Život nedá sa poputnať, najmä nie taký, ako je jeho — a starosť klope na všetky dvere i okná…

— Nuž len vydržať… vydržať, vaša milosť! — posmeľuje ho Meško s charakteristickým úsmevom, na tvári — samý sval a samý nerv, — náš úspech je istý. Môžu oni chodiť, kde len ľúbo, osídlo je dobre založené.

— A čo ste vy, pán Meško, vtáčnik? — ozve sa vtom Gašpar, stanúc im tíško za chrbtom, ani duch.

— Prečo? — trhne pravotárom, keď zbadá chlapca.

— Že tak rozkladáte osídla a iste na ľudí, čo?

— Na ľudí, ktorí nechcú uznať, čo je právo a spravodlivosť. A bolo by lepšie, vaša milosť, — podotkne uštipačne, — nevyrušovať nás. Ide o kráľovský majetok a o budúcnosť vašej slávnej rodiny.

— A o nič viac? — nakriví Gašpar tvár tiež tak uštipačne.

— Chlapče, — zazrie naňho otec a v tom pohľade, ako vždy, ani dnes niet lásky naproti nemu, — iď po svojej práci!

— Otecko, — zaprosí syn, — rád by ti niečo povedať.

— Inokedy. Iď…!

— Pôjdem, až ti poviem, — rečie chlapec rozhodne.

— Tak povedz…!

— Sľúbil si čosi Socovskému z Brezna pri maminej rakve.

— Čo? — zmäkne o niečo tvrdý otcovský pohľad.

— Že bude inak… bude inak… — vyzdvihne syn s vážnosťou dospelého významne.

— Odpusťte, vaša milosť, — zamieša sa hneď Meško odborne, — to je sľub bez zaviazanosti. Bude inak?… Vždy je inak i bude inak.

— Neráčte mi, pán pravotár, skákať do reči! — ohradí sa chlapec rezolútne. — To „bude inak“ znamenalo, že sa prestane súdiť… žalovať a dôjde ku zhode. Tak tomu rozumel Socovský, i ja… Povedz, otec, sľúbil si to, či nesľúbil?

— Sľúbil som, — zamyslí sa Tribel, akoby sa prepadal do seba.

— Tak ťa teda prosím, — obráti sa Gašpar ku Meškovi chrbtom, uprúc oči do otcových, — pri nepoškvrnenej pamiatke našej matky ťa prosím, ja tvoje dieťa, čo si sľúbil — dodrž…!

— Mladého pána zas ktosi navdal, — stane si vychudnutý jurátus medzi otca a syna. — Vaša osvietenosť, tu je vyšší záujem, uhájiť kráľovský majetok i dobré meno Vašej slávnej rodiny. Ráčte uznať, to je, čo tu rozhoduje.

— Pravda je, čo má tu rozhodovať… a česť daného slova!

— My si svoju pravdu dokážeme a česť je nepokoriť sa pred tými, ktorí nemajú pravdy…

— To je záblesk, vášho prevráteného pravotárskeho mozgu, pane… — neustúpi Gašpar, kým na mĺkvo vypnuté čelo otcovo sadá mrak.

— Nech teda rozhodne vaša osvietenosť, — zbledne právny zástupca zámku urazene. — Konečne, ak sa nepáči, nie som viazaný… môžem ísť! — pokročí ku dverám.

— Ani na krok, pane! — zdrží ho starý, akoby sa zobudil zo spánku a len teraz pochopil hádku. — Ostaňte!

— Teda ísť ja? — zasrší chlapcovi v zraku a krv udrie mu do tváre.

— Áno, iď, Gašpar! — premáha sa ešte otec. — Poslúchaj Herr Krottendorfera.

— A ty? — uškrnie sa posmešne. — Ty, slobodný pán de Jarisch et Ivanovitz, poddáš sa Jurajovi Meškovi, svojmu jurátusovi. Aký rozdiel?

— Ani slovo viac, — vzkypí v Tribelovi. — Iď, a nestavaj sa mi oproti.

— Ja sa nestaviam.

— Staviaš sa.

— Áno, stavia, vaša osvietenosť, — rozpáli sa Meško, keď vidí, podarilo sa prevážiť. — On to bol, čo pomohol utiecť Júlii.

— Áno, ja! — vypne sa Gašpar hrdo, — Lebo ste ju chceli väzniť, nevinnú dámu. No, už ti odľahlo, — neoberá ho viac.

— Čo mi chceš ešte povedať?

— Nič, — hryzie si pravotár do gamby.

— Tak ti poviem ja! — blkoce tmavým ohňom chlapcova tvár. — Vieš, prečo si taký zažratý do Socovských? Keď ťa Júlia nechce. Neboj sa, ja som bol v kaplnke, počul som všetko, ako si vyznával i ako si sa zastrájal.

— To je lož!

— No, pravda, si majster práva. Čo sa ti nehodí, to je všetko lož. A tomu učíš svet i môjho osvieteného pána otca.

— Mlč, psí synu! — trasie sa už Tribel od zlosti. — Prac sa, lebo ťa vydedím.

— Ja nechcem nič z tvojho nazbíjaného majetku.

— Čože? — zbelasie pán zámku. — Meško, zavolajte Trangoša. Čože?? — začne chodiť po izbe ťažkým krokom, lapajúc dych, aby ho nezadusilo. — Ty mne takto? Ty sa spriahaš proti mne, svojmu otcovi a pánovi? Trangoš! — rozkazuje ako veliteľ vstúpivšiemu, — za týždeň nepohne sa toto chlapčisko zo svojej izby. Ak sa odváži pohnúť — ta s ním pod mincovňu. Hlavou si mi zaň zodpovedný. Rozumel si??

— Áno, — hlási poslušne.

Večer toho dňa kmitne sa svetlo v prednej u Socovských. Červený plamienok sviece zachvieva sa ani dievčenské srdce. Júlia rozlomí pečať, rozbalí list a priloží bližšie ku svetlu.

— Nebáť sa, Júlia, — číta veľké litery nemotorného písma, — vy ste moja dáma… Gašpar.

A spí sa jej v noci sladko — spokojne.