ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľký dom Socovských na rínku návratom Júlie akoby omladol. Ľudia chodili sem i dosiaľ za pánom richtárom. Bolo však cítiť, že na tomto stavisku, poschodovom, priestrannom, leží preťažký žiaľ. Záclony okien spustené — nikde smiechu, nikde veselosti. Nána, trochu poďobaná, staršia už pomocnica v domácnosti, čo i urodzenú dcérenku vykolísala, bola kedysi samý spev. Odkedy však to štebotné lastovíča urval ten jastrabisko, iba čo šomre, či v maštali pri kravách, či v záhrade alebo na poli. — Skyslela sa, — hovorí Matej Ondrík, starostlivý gazda zadných stavov, ktorý prišiel ešte dobre pred Nánou na toto pekné hospodárstvo. Zato ani on si nezahvízdal ako kedysi, keď česal bystré sivky alebo nepokojné vrance, ráňajúce veru neraz i nohami. I strážca dvora, Dunaj, psisko čierny, akoby spával v komíne, zvislo nosil hrivu a chlpatý chvost spúšťal po zem. A buravá mačka plazí sa popod múry, akoby niekto len do nej mieril skalou. Slovom — krypta, opravdivá krypta!

Nikto nechcel vyrušiť pani Socovskú, vláčiacu sa s vyplakaným, vpadnutým zrakom po dome ako tieň. Sám jej muž, obor vôle, za svojich ťažkých bojov musel pozbierať všetky sily, keď nechcel podľahnúť ohromnej váhe materského bôľu.

— Izák, ty len mesto, mesto! — vyčíta mu neraz, keď jej to už prekypuje v duši. — A nemyslíš na nás. Ani na svoje hospodárstvo.

— Čoby len nemyslel, žena, — hľadí ju vždy uspokojiť, chápe veľmi dobre, čo je za týmito slovami. — Pozri, Ondrej s Nánou gazdujú nám, že niet na tom chyby. Kone sú nie lasice, kravy ti doja, husí máš, kačíc máš, sliepok máš, všetkého…!

— Čože to? Ale naša Júlia? — vyjde vždy nakoniec. — Ty sa boríš, všetko staviaš na kocku, a čo potom?

— No, žena, — snaží sa vždy prezrieť trpkosť najbôľnejšej výčitky. — Ty vieš, inak to nemôže byť. Ja som už na to. A čo všetko stratím, a hoc si i sám vylomím krk — nemôžem inak.

Po takomto výstupe Socovská zväčša sa pozbiera, až sa jej toho nahromadí znova. Nemôže za to. Muž konečne vyjde do mesta, má plnú hlavu všelijakých povinností a pravôt, ale ona? Vstávajúc — líhajúc myslí na svoje dieťa…

V to ráno, keď Júlii pomôže vyčervenený Danko Siedem zo spoteného Sivka na rodičovskom dvore a ona svieža radosťou vrhne sa matke okolo krku — zmení sa tu všetko. Pani Socovská zodvihne sa ani omarený pupenec po dobrom, teplom daždi. Behá svižko hore-dolu a zháňa, čo by mohla predložiť pred svoje drahé dieťa. Hladká ju po čiernych vlasoch, obzerá ani porcelánovú vázu, o nej myslela, že je rozbitá, a tu je, hľa, celá, celučká!

Hneď je tu inak. Záclony na oknách sa vyhrnú. Dunaj behá po dvore a krúti veselo chvostom okolo gazdu Ondríka, čo si pohvizduje pri koňoch akúsi starú hajdúsku. Buravá mačka pradie si v kuchyni na prípecku a naslúcha, ako si Nána pri práci vyspevuje:

— Ej, Nána, — vyruší ju pani Siedemová, krstná Júliina, v čipkovanom čepci a v hodvábnom čiernom golieri až niže pása, — však sú tu už kúty veselé, či nie?

— Ba veselé, pani urodzenká, — prisvedčí jej dievka.

— A kde sú vaši?

— Napredku.

— A kto je ešte tam?

— No, sú od Štefankov… I dievčatá od Petrich. Však nech sa len páči.

Za Siedemovou dôjdu i od Svoradov, i od Blázych. I pani Grunelová, kvitnúca hostinská, nechá šenk na Sabinu so starým, aspoň na chvíľočku, a nakukne. Chýr o príchode richtárovej dcéry roznesie sa mestom ako blesk. Ženské, čo si vedia nájsť nejakú zámienku, nezdržia sa. Upraví sa čepiec, biely, či už čierny zo širokých čipiek, s kvetavou mašľou v tyle zo širokej hodvábnej stuhy, visiacej dvojito po pás a poď do richtárov! Tu si v priestrannej prednej obzerajú Júliu, či je celá, či neschudla, či je ešte taká svieža? Hladkajú ju, bozkávajú a divia sa najviac tomu, čo nepovedia, že je totiž to dievča ako slivka, dobrá slivôčka a ešte i s peľom.

— Nána, — vojde Dano Siedem, a to už podvečer do kuchyne, tisnúc čosi pod kabátom, — a kto je tam?

— Čo ja viem, kto všetko? — mrzí sa už táto, že jej iba blata nanosia. — To som nikdy! Však je to tu ani procesia. Tam je toho. Však choďte i vy.

— Nemôžem, Nána, — ovráva sa ružový mládenec, ako nabitý v čižmách. — Keby si ju vyvolala?

— Koho?

— Júliu. Že ju volá Dano… krstňa, vieš?

— Dobre, dobre! — uškrnie sa naňho dievka huncútsky. Zato ide.

O chvíľu vojde čakaná a s úsmevom víta mládenca v predizbe.

— Nesiem ti niečo ešte z jarmoku, — vyberá tento obrovské medové srdce spod kabáta. — Juj, bol som veru v strachu, Julka!

— Komu ho dáš?

— Ba že sa mi zlomí, dievča… — zbelejú mu zdravé zuby.

— Jojojoj, Daňo, — hľadí so záujmom na ružičky a hadovité polievačky. Nazrie i do malého zrkadielka. — Ty si gavalier. Aké pekné!

— Sa ti páči?

— Páči! Akoby nie?

— A môžem k vám dakedy prísť?

— Také sa pýtať! No, poď i hneď! — zasvietia jej čierne oči.

— Ó, teraz je toho tam veľa. Inokedy…!

Ozaj to nemá konca kraja. A deň ako deň.

Sami Socovskovci môžu sa dôvernejšie porozprávať s Júliou len večer, keď Nána zaškripí ťažkým kľúčom v bráne a zavesí ho v kuchyni na klinec.

Zato niet v týchto návštevách požehnania. Spočiatku nič, ale čoskoro znášajú dobroprajné srdcia do richtárov, čo sa hovorí po meste. S tým zajatím na Ľupčianskom zámku sú to vraj len daromnice. Ona bola s Balassom na jeho porte pri Ipeľských Šahách. A odtiaľ prišla.

Socovský len sa usmeje na také reči. Bol tam Daňo Siedem, videl, odkiaľ vyšla a akým spôsobom. Ani Júlia si nerobí z toho veľa. S úsmevom odbrnkne prípadné narážky. Teší sa priestrannému príbytku, kde vyrástla. Teší svojim detským hračkám, poukladaným pekne vo veľkej svetlici za kachľami tak, ako si ich sama uložila kedysi. Teší sa Náne i Dunajovi, buravej mačke, i husiam, kačkám a sliepkam, ktorým vyjde pohodiť zrna, keď treba. Dievčatá Petrich, Magda i Kata, obe nápadne bielej pleti s vlasmi ako z ľanu, sú vravné a dobré kamarátky. Nahradia jej Rosinu a Máriu Tribelovie. A jednako hneď v prvú nedeľu udá sa čosi, čo pohne nielen precitlivenú Socovskú, ale i jej svedčnú dcéru.

Júlia na tretie zvonenie uberá sa s kamarátkami do chrámu. Všetko je jej milšie a slávnostnejšie ako kedykoľvek. I tie košaté lipy pod Dúbravkou, dosahujúce skoro dutiny vysokej chrámovej veže, i mohutný spev zhromaždeného ľudu, čo stojac práve počína slúžiť Hospodinu, i jasot mosadzného veľkého lustra a blikot sviec na oltári. Kráča so sklonenou hlavou po vlhkej dlažbe, cítiac, ako celý chrám tkvie na nej pohľadom. Dôjde k laviciam, vyhradeným pre panny v ústraní oltára, chce si sadnúť. Tu však jedna z dievčat vstane, taká pucka s črtami lazarovskej fajty na tvári, zmerá došlú od päty do hlavy a opovržlive stisnúc plné pery, vyjde z lavice.

— Len nebudete s takou sedieť? — pohodí zlostne a odíde.

— Juj, Lazarova Mála, — šumie v radoch. — To pre Júliu Socovskú! A Júlia stojí chvíľu pri lavici, akoby rozmýšľala — sadnúť, či nesadnúť? Ona cíti úder, i to, čo sa deje okolo. Ešte vidí dôstojného pána Melikia, ako kľačí pred oltárom. Vtom sa jej však zatmie v očiach. Iba dievčatá Petrich čo ju vtiahnu do lavice. Tu však skloní svoju peknú hlavu a hlasno zaplače.

Mohutný spev utlmí bôľny výkrik mladého srdca. Len najbližší vidia, čo sa robí.

— Tá Mála… tá Mála… Aká dokonalá! — šepocú s odporom nejedny mladé pery. — Neplač, Júlia, neplač…!

Ovládne sa. Aká však stála červená, tak sedí bledá po celý čas. Domov ledva dôjde. Keď otvorí dvere, hodí sa matke na prsia a zaplače.

V tú chvíľu zastanú dvaja jazdci a ozrutný psisko na Socovských dvore. Gazda Ondrík opatrí im kone. Ale pes nechce od nich ani na krok. Vojdú pod krov a chcú rovno do svetlice. Nána ich zdrží, keď vari urodzenej dcérke prišlo zle. Netrvá však dlho, Júlia vyjde do predizby i s matkou.

— Gašpar… Franc… Ibrahim… — ožíva z prekvapenia. — Čo vy tu?

— Prišli sme, — pobozká jej ruku mladý Tribel. — Či ste šťastne došli a ako sa máte?

— Dobre, Gašpar, — snaží sa dievča úsmevom zastrieť všetko, čo sa v duši búri, kým matka ponúka hosťov bližšie napredok. — A čo na zámku?

— No, tam je rozruch, — smeje sa Gašpar. — Otec trochu zúri, Meško behá a ňuchá. Tušia, čo je za tým, ale nevedia dokázať. Vrátnik už dostal dvadsaťpäť palíc, pravda, v Trangošovej prítomnosti. Kričal, čo mu hrdlo stačilo, ale môže sedieť. Len mame je smutno, i Rehorovi, Rosina a Mária, tie plačú. A, — vytiahne krásny briliant osadený do striebra na prsteň, — toto vám posielajú na pamiatku.

— Ach, Gašpar, — stráca sa i stajený bôľ v tých veľkých očiach, — ony boli ku mne vždy také láskavé.

Príchodom, nečakaných hostí zľaví sa bolesť. Zato pri obede jednako vypukne.

— Izák, — nezdrží sa pani Socovská, — mal by si si s tými Lazarovcami spraviť poriadok. Brániš česť iných, obráň i česť svojej dcéry. Vieš, čo vykonala Lazarova Mála našej Júlii v kostole?

— Viem, — zamračí sa Socovský. — Lenže sú ľudia, ktorí nemôžu uraziť.

— Čo… čo sa stalo? — domáha sa Gašpar, a keď počuje, ako Socovských dom špinia Lazar a Cocavin, skočí spoza stola za svojou krátkou fringiou. — Ja im ukážem! — udrie mu krv prudko do tváre ako starému Tribelovi. — Ja tým dám! Ona je moja dáma!

— Nie, nie, Gašpar, — stane mu do cesty Júlia. — S takými ľuďmi nie je hodno! A vám neuveria.

— Keď neuveria mne, uveria Balassovi, — stojí si ten na svojom. — Poďme, Franc! Nájdeme ho na zemi, či pod zemou. On je taký i netaký, ale gavalier, hotový biť sa za česť dámy. Buďte spokojní! — uisťuje domácich s chlapskou rozhodnosťou, — my prídeme a spravíme si s tými pánmi sami poriadok.

Neminie len niekoľko dní a jazdci vrátia sa s Ibrahimom, i s tým tretím. Našli ho po stopách na Vígľašskom zámku. Tam sa bavil u Rappacha, a dobýval srdce akejsi viedenskej barónky. Keď však počuje, kde ho je treba, obetuje radosť a sedlá… Ten Tribelov chlapčisko je sympatický. I vtedy na zámku nie na ňom sa zvrtlo, že sa s Ančou nepobavil. A ešte tá Socovská — zahrieva ho i myšlienka na krásnu brunetu. — Kvôli tej je hodno nechať viedenskú frajlu svojmu osudu.

Cesta je samé blato. Kone a Ibrahima neznať ani, akej sú srsti. A scápaným jazdcom tiež by sa ťažko kto priznal. Keď dôjdu na rínok, dopytujúsa na Lazarovcov a zamieria rovno pod širokú bránu.

Lazar, územčistý, mäsitý, práve číta svoju dosť opadnutú kasu, keď tí všetci štyria —, vstúpia do izby.

— A čo by ste azda aspoň toho hnusného psa nechali vonku, — nepriznávajúc sa im, zašomre domáci.

— No, niekdy je pes lepší ako človek, — začne hneď Gašpar.

— Lepší nelepší, — meria ich pohľadom, uzavierajúc dubovú truhlu na dve zámky. — Čo chcete?

— Prišli sme sa vás opýtať, či tu býva Júlia Socovská? — nadhodil Franc, pokročiac k nemu nebezpečne, blízko. — Tu býva??

— Kto? Azda tá? — odpľuje si opovržlivo, keď tu pozná Gašpara, i Franca a úslužný úsmev rozleje sa mu po tvári. — Sadnite si, páni. Ja som Lazar. Nezmýlili ste sa, prosím?

— Ani najmenej.

— A čím ešte môžem slúžiť vašej milosti? — postúpi k Tribelovmu synovi.

— Povedzte, čo máte do Júlie Socovskej? — bodnú sa doňho štyri páry očí odrazu. — Čo?

— Ja? Nič, — začne chápať Lazar hrozivosť situácie.

— A čo sa to vykrikovalo o nej v mestskom hostinci, ha?

— Nepamätám sa.

— A v nedeľu, čo to bolo zas v kostole? — Neviem.

— Tak, ty nič nevieš? — hrozí mu mladý Tribel drobnými päsťami rovno pred nosom. — Lenže my vieme. Brodíš sa v cti toho poctivého dievčaťa.

— To možno Cocavin.

— Lužeš! — skríkne naňho tvrdo ten tretí, čo dosiaľ mlčal.

— A možno Balassa…

— Čože, ty oplan? — rozkatí sa tento, sčervenajúc po uši. — Že by to Balassa rozosieval sám??? Ha-ha-ha! Balassa vie milovať, no nie šliapať po cti. Prizri sa lepšie! — postaví sa mu pred oči. — Nepoznáš ma? Ja som Balassa, ty oplan… — a vytrhnúc korbáč z vrecka, šľahne ho, kade zasiahne. — Na, aby si vedel…!

— Na, i odo mňa! — kopne ho vtom Gašpar do zadku, kým Franc začne mu sypať poza uši a Ibrahim, chytá ho vyše sáry za nohavicu, vrčiac rozpajedený.

— Ľudia, pomoc… pomooóc! — vyrazí Lazar okno na ulicu. — Zabijú ma…!

Čoskoro je zhon. Kamaráti však poskáču na kone a smejú sa na plné ústa.

— Čo je? Čo?? — spytujú sa zvedavci.

— Ale nič, — hodí rukou Andrej. — Vyrovnávali sme účet u Lazara za Júliu Socovskú. Ja som Balassa. Kde býva Cocavin?

— Hja, prosím, páni moji, — zapiští drobný Krištof Svorád v zástupe, — ten už veru popäl pred chvíľou kamsi do Vagnára. Má rypák ani chrt, všetko zaňuchá…

Po tejto návšteve je na čas ticho. Zmije, čo mierili na Júliu, vtiahnu sa do dier. Lazara a Cocavina nevidieť v šenku. Ba ani na ulici. Chodia po záhumní. A ak vyjdú — večer.

— Dobre im tak, — hovorí sa všade a ľudia sa smejú, keď počujú, že bývalý richtár vyhráža sa žalovať u župy pre prepad vo vlastnom dome. — Dobre im! Len mal dostať i Cocavin, lebo je on všetkému fundátor. A žalovať? Majú tí dosť trápenia zháňať spoluprísažníkov po Valaskej, Bacúchu, Ľubietovej, Predajnej a kadekde!

— Ozaj, či nájdu? Oba po štyridsať…

— Čoby len nenašli. Zlodeji sa vždy nájdu zlodejov brániť.

Záujem o Júliu Socovskú takto ustúpi do úzadia. Vec je rytiersky vybavená, hanitelia sami pohanení. Lazarova Mála, keď ide najbližšie do kostola, zbadá — ani jedno dievča nechce s ňou sedieť. Čím kto hreší, tým trestaný býva.

— S tým Socovským a Lazarovcami je to tak, — vykladá raz radný Petri, prešedivený, zato čerstvý chlap, u Grunela, — ako s tým nepriateľstvom medzi človekom a biblickým hadom. On rozmliaždi tebe hlavu a ty jemu pätu. Tak je to nejak…

Čím viac blíži sa deň prísahy, ustálený súdom v Brezne, tým väčšmi vzrastá i napätie. Či v poli, či na lúkach pri sene a či v domácnostiach ani sa o inom nehovorí, čo pranier, alebo poprava vo Viselniciach, to je nie zriedkavosť! Ale keď taký Jakub Lazar, bývalý richtár a Ján Cocavinus, notár slobodného a kráľovského mesta, majú odprisahať, že privilégiá mesta neskrývali podvodne, a i sopľavé decko niekde v Drakšiari dobre vie, čo je pravda. To je už niečo! Tu už musia nabok všetky ostatné veci, hnevy i lásky a kadejaké klebety!

Ale i Socovský má s tým dosť trápenia. Ľudia nadchodia k nemu na výzvedy — či to bude, ako a kedy? I všelijaké tetky a krstné, ich návštevy za Júliou len neprestávajú, vždy zatočia rozhovor tak, či by sa nedozvedeli voľačo od žien, keď pán richtár nič nehovorí.

— Dnes Lazar šiel na Hron… — zvestuje krstná Siedemka. — Iste mu ešte chybuje niekoľko krivoprísažných.

— A Cocavin do Pavlovej. Tam asi nájde seberovného, — doloží oberučná Svorádová. — Či len má svedomie!

— Čo tým o svedomie! Dostanú vraj za prísahu po päťdesiatke a bude!

— No, ja by jednako len nechcela byť v ich koži, — mieni tetka Petrich, vychudnutá mať tých bielych dievčat. — Ja nie!

— Ani ja, — prisvedčí Siedemová. — A vy, pani kmotra, — obráti sa k tichučkej a zamýšľavej Socovskej, — ani sa tomu netešíte?

— Kto by sa tešil takej komédii? — blysne v hlbokých, tmavých očiach. — Tí odprisahajú a bude zas len na nás zle.

— A pán velebný dovolí také niečo? Veď to má byť v chrámových dverách.

— On ich nebude prisahať. Na to dôjde pán slúžnodvorský. Náš pán Melikius nemá nič do toho!

— A jednako bude to voľačo hrozného.

— Čo sa už všetko postávalo na svete… — preberajú ženy všelijaké prísahy z minulosti. I ako trest boží neminul nikoho, kto si svedomie zaťažil.

Júlia v taký čas, ak je práve doma, zoberie sa za svojou pestúnkou Nánkou do kuchyne. Alebo si vezme motyčku a ide do záhrady okopávať hriadky. I zeleninové, ale i rezedku, fialky, biele a belasé ľalie. Dievčaťu nie je svedčno naslúchať, o čom si starší vyprávajú. A ona má i tak toľko svojich myšlienok. Lazara jej je po tom výprasku i ľúto, ale Gašpar jej imponuje. I Balassovi je vďačná, že prišiel sám a povedal ľuďom. A ani ho len nevidela. I ten briliantový prstienok na tenkom, dlhom pršteku, čo sa raz zaiskrí na slnku, vždy ju upomína na dámske teremy a ich ani nie najšťastnejšie obyvateľky. I na smutné oči Rehorove a smiešnu figúrku Krottendorfera.

Niekdy ju zachytia Petrich dievčatá. To sú dobré kamarátky. A Magda ešte lepšia ako Kata, lebo je vážnejšia. Kata ju niekedy prekára s Daňom. Tento i nadchodí do Socovských, ale Júlia nevie dosiaľ naňho inak hľadieť ako na krstňa.

Najviac jej je na mysli ešte otec Izák. Všíma si, ako zvráskavelo od krátkeho času to jeho vysoké čelo. I kvet šedín vystupuje určitejšie na dôstojnej hlave. Jej neujde, keď sa mu neraz oči prepadnú ako do seba a navrú žily na políčkoch. Ak kto, ona ho chápe. Vie, matka je dobrá, ale radšej by ho mala pre domácnosť a rodinu. Len sa mu to bojí povedať a postaviť sa mu do cesty. Ona, Júlia, mu však rozumie. Jej je jasné, že on nemôže inak. On sa nemôže uzavrieť do svojho pekného príbytku — musí brániť dedovizeň a rodné mesto proti pažravým mocným pánom, i proti ľuďom zlým a zradcom vlastnej krvi. Preto je i hrdá naňho a keby vedela — pomáhala by mu. Keď inak nie, ovije mu večer okrúhle rúčky okolo krku, pohladí prešedivené vlasy, akoby mu len chcela pridať zo svojich síl a povedať — otec, vydrž! Ty musíš vydržať, lebo je ináč zle! Dnes zoberie muránske panstvo Bacúšsku dolinu, zajtra Tribel majetok pod Veprom, pozajtre udrie na Bystrú a Gápeľ… Vydrž, ty si silný, najsilnejší z Brezňanov. Ak pre koho, preňho ju zaujíma i to, ako to bude s tou prísahou.

Konečne dôjde i na to, a za najtuhších poľných prác. Nevädza a slepý mak odkvitli, klásovie sa kloní, len žať. Kto by však v Brezne teraz myslel na to? Večer pred označeným dňom dohrčia na koči — švihák Abrahám Lukavický, slúžnodvorský s prísažným Benkovičom, obstarným krátkozrakým pánom. Zosadnú v mestskom hostinci a nejdú nikam — nech ich nik neupodozrieva. Sem sa uchýlia i podajedni spoluprísažníci, ktorým by inak nebolo možno na čas dôjsť.

— Ach, len sa pozrime, — obzerajú si niektorých vysokánsky Štefanko a holopysk Lucius v šenku. — Čo je to za čeliadka?

— Hentoho s červeným, nosom znám, — mrká Fabian Brnák, rečník ľudu na človiečika vypleštených očú a pochybného vzhľadu. — Ten je z Polomky — taký darmošľap!

— A henten s vydratým lakťom, — upozorňuje Svorád piskľavo, — to je tulák z Pavlovej. Čo si s ním štrngá, to je zas kostolník zo Šumiaca, a ten je veru pravoslávny…

— Všimnite si len tamtoho vysokého s tým fúzatým, — naťahuje sa Lucius. — To sú Bystričania, pán Hammermann a pán Tschapelmann. Mali by byť mešťania, ale neviem, či majú svojho domu.

Takto idú radom. Ten pozná toho, ten onoho. Ani poriadneho mešťana medzi nimi, ani zemana. Takí pozbieranci!

— Počujte, — nezdrží sa Štefanko pristúpiť k ich stolu, — a čo sa vy, dobrí ľudia, takto zháňate?

— Máme zajtra prisahať, — ozve sa ten s červeným nosom.

— Ozaj? A načo?

— No, — naškľabí neobriadenú tvár, — že sú páni Jakub Lazar a Ján Cocavinus poriadni a statoční ľudia pod slnkom.

— Taák? A akože vy to viete, ha? — zapiští plešivý Svorád.

— Ako? Veľmi ľahko, — postaví sa ten s vydratým lakťom. — Nám nespravili nič zlého — môžeme prisahať.

— A čo vám dajú za to?

— Dajú, čo dajú. Nuž jesť a vypiť niečo a nejaký ten nocľah. Veď i to vtáčatko dostane zrnka, keď má zaspievať.

— Tak len zaspievajte! — smejú sa mešťania. — A aby vám nebolo od tej pesničky priveselo.

Ráno nik nejde do poľa. Kosy visia na kline i s riadkami. A hrable veru tiež, i kosáky. Všetci sú doma ako v nedeľu. I pastieri mrzia sa, že musia z mesta. Aj vykrikujú zlostne do dvorov, každý po svojej nôte: — Štefankovci, kravy… Lazarovci, svine… Socovskovci, teľce… Siedemovci, husi… hu-ja-ja-ja!

Pred richtárom zvedavcov. Ešte však viac pod Dúbravkou okolo chrámu. Debatuje sa nahlas a ľudia sa obzerajú na tvrdé slová. Tu sú mešťania, starí — mladí, muži i ženy. Tu služobníctvo, Grunelovie Sabína, Socovských Nána i gazda Ondrík. Hodne ich je i na námestí, odkiaľ sa však len prilieva a prilieva, až to i vzrastá v ohromný zástup, hučiaci, debatujúci, rozliaty okolo chrámu a jeho kamennej ohrady.

— Také niečo nebolo ešte v Brezne, — pokašláva Jakub Petri. — Veru nie, ľudkovia. Mám už i tých krížikov na chrbte, pamätám mnoho, ale takého ešte tu nebolo!

— Ani nebude! — prikyvujú mešťania, vytiahnutí sviatočne v mantľoch s gombami, atapanty, až sa to jasá. — Azda táto zem nesplodí viac takých nepriateľov vlastnej krvi, ako sú tí dvaja.

— Hľaďteže, Ľubietovanov, — ukazuje Kuklič na územčistých chlapov, obalkujúcich sa vôkol spoluprísažníkov, ich počet akosi pomaly stúpa.

— To sú Cagaj a Pankhard, prostí sedliaci. Nijakí mešťania, ani zemania, a chcú prisahať?!

— A ten vyšujtášovaný pán s tou vyžitou tvárou tam pod lipou, kto je to?

— Dubravický, Tribelov kasnár z Predajnej, — vysvetľuje Brnák. — Pomáhal i medzníkovať pri pokonávke na Čiernom Hronci. Kšeftuje so ženou. Dáva ju pánom do prenájmu a dobre sa žije i pánom, i žene, i jemu samému.

— Tiež pekný vták, — odpľuje si vychudnutý Mereš, puritán i nad Melikia.

— A paničku si si nedoviedol? — vyfŕkne zo zástupu narážka na Dubravického a vybuchne smiech.

— Dobre bude zaprieť si hubu, — odvrkne kasnár pohrdlivo.

— Ba tebe… tebe, ty kupec s ľudským mäsom!

— Ba vám, vám! — rozkričí sa Polomčan s červeným nosom. — Majte tam móres! Myslíte, keď máte strieborné gombiská ani volie oká — každý sa vás zľakne?

— Im len zahrkotať majcom, he-he-he! — uškerí sa neobriadený tulák z Pavlovej. — To si nemyslite zato, keď ste vy bohatí mešťania… My sme tu — dnes úradskí — zaistiť právo a spravodlivosť.

— Tí, to je banda, — vrie to okolo. — A títo majú ručiť, že sú Lazar a Cocavin statoční ľudia, čo nebudú krivo prisahať? Neúrekom pekná execírka pre právo a spravodlivosť!… — krútia v zástupe hlavami, hľadiac na otvorené chrámové dvere až po oltár, na ňom horia vážne, hrubé voskovice. — Azda by sa odvážili stať si do tých dvier?

— Čoby len nie! Vždy sa našli ľudia na všetko!

— Lotri, zlodeji, pozbieranci, — vybuchne tu i tam ojedinelo. Zrazu povstane ruch — ozve sa tupé šomranie ako z mora, čo sa ešte len chystá rozvlniť. Ondrej Kuklič, kostnatý mestský sluha so zavalitým drábom — dnes v tom najlepšom mundúre — robia cestu.

— Pozor! Miesta veľkomožným pánom vyslancom župy. Nabok!…

Slúžny Abrahám Lukavický, vyholený, v novučkej atile, na hlave kučma a kord pri boku, prediera sa prvý s prísažným, starším bradatým pánom, s okuliarmi na veľkom, ostro zahnutom nose. Naťahujúc milé tváre, ďakujú za úctivé pozdravy, najmä richtárovi Socovskému, čo ich tu už čaká na čele slávneho magistrátu. Za nimi kráča Jakub Lazar, niečo bledší než obyčajne, zato vypätý, žmurkajúc pohrlivo vpravo i vľavo. Cocavinus vyviazal si k slávnosti prešedivené červenkasté fúzky na mačací chvost. Oči sa mu smejú, ale celý akoby letel do kopy.

— No, už idú tí, čo by predali i Krista Pána, — treskne z toho tupého šomrania. — Zlodeji… zradcovia! — zahrmí nevýberano.

- Len pokoj, pokoj, páni mešťania! — tíši ich slúžnodvorský s úsmevom, akoby len chcel tým naliať lepšej vôle. — Pokoj nadovšetko!

— Akýže tu pokoj, keď sa toto robí? — zavolá Siedem, ktorý si iste i glgol hneď za rána na guráž. — Nebude tu pokoja. Veď by nás takíto páni priniesli na mizinu! Otcovia by sa nám museli v hrobe obrátiť.

— Len nech sa odvážia prisahať! Čert ich musí vziať na fľaku, — doloží dlhý Štefanko.

— Len by teba nevzal prv, — zakontruje Lazar, ohliadajúc sa, či ozaj nenájde jedny oči, čo by nesršali. — Teba, vieš?

— Musí však najprv dočkať, — zapiští Krištof Svorád, — až ukradne mestské privilégiá a prekšeftuje mestský majetok!

— Ja som neukradol… — fľochne naňho Jakub. — Ani nikomu nič neprekšeftoval.

— A kto? Azda ja? Azda my??

— Ale, — uškrnie sa tichý Brnák, rečník ľudu, — daj si s ním pokoj, veď je on Judášov brat!

— Miesta, miesta! — volá Kuklič už niekoľký raz. — Miesta pre pánov spoluprísažníkov!… — uvoľňuje cestu na chrámový dvor osemdesiatim svedkom, pozbieraným na šírom Pohroní. — Miesta… miesta preboha!

— Veru miesta! Ba na chrbát by sa im zišlo! — sršia iskry z očí. — Taká hanba!

— Netisnite sa! — sekne do mešťanov Polomčan. — Neviete móresu, ha?

— A ty vieš, korhelisko? — má to hneď. — Čo ty tu chceš? Myslíš, je to tu krčma na Polomke?

— Dnes nám vy tu nebudete rozkazovať! — strčiac si ruku do vrecka, vyvaľuje na prítomných oči tulák z Pavlovej.

— A ty nám budeš, he? — nesie sa už búrka. — A vy nám budete? Čo ste vy zemania alebo mešťania? Odkundesi, skaderuka-skadenoha, zlodeji…!

— Ej, Maťo, — durkne jeden zo spoluprísažníkov suseda do boku, — čoby sme lebo tašli. Azda sa ja tu dám zabiť pre toho vyškudleného Cocavina?

— A ja pre Lazara? — mrdne plecom. — Veru poďme!

— Keď nás nechcú pustiť, čo sa máme tisnúť? — šomrú si viacerí zo svedkov a tratia sa po jednom.

— Poriadok, prosím, poriadok… v mene zákona! — snaží sa prekričať hluk Abrahám Lukavický, neprekvapený tým ani mak, čo sa tu dnes deje. — Najprv prisahajú páni, svedčiaci o vieryhodnosti mešťanov, pána Jakuba Lazara a pána Jána Cocavina. Žiadam predstúpiť…!

Vyzvaní vymáhajú sa zo zástupu a stanú si do radu pred slúžnodvorským vo dvoch skupinách. Je to ozaj pestrá spoločnosť.

— Jeden, dva, tri… — počítajú mešťania a začnú sa smiať. — Hej, Lazar, a kde ich je viac? Veď ich máš len pätnásť! A ty Cocavin — trinásť! Nešťastné číslo! Kde sú ostatní?

— Utiekli! Báli sa, že sa im ujde na chrbát, — hučí škodoradostne hahot zo zástupu,

— Idete prisahať, — vysvetľuje svedkom Lukavický, stojac v otvorených chrámových dverách. — Viete, čo je prísaha?

— Áno, — počuť nesmelo.

— Tak teda hovorte za mnou: My — každý si povie svoje meno…

— My — Jano Barančiak… Juro Cagaj, Ján Pankhard… Hammermann, Tschapelmann…

— … prisaháme na živého Boha… Otca, Syna, i Ducha svätého…

— … prisaháme na živého Boha… Otca, Syna, i Ducha svätého…

— … a podľa svojho najčistejšieho vedomia a svedomia…

— … že sú mešťania, Jakub Lazar a Ján Cocavinus…

— zbojníci, zlodeji, zradcovia!… — vyrazí zo zástupu ako hrom.

— Ticho, v mene zákona! — ohradzuje sa Lukavický ostro proti výkrikom a pokračuje: — … mužovia statoční… a krivo prisahať nebudú!

— … mužovia statoční… — zaniká slovo prisahajúcich až po tak nám pán boh pomáhaj.

— A teraz už choďte, kade hladšie, ak vám život milý, — strkajú ich sem tam v zástupe. — Ba ich ešte púšťať! — hrmí ďalej. — Obesiť ich… Pobiť…!

Nasleduje to najhlavnejšie. Pred chrámový prah vystúpia Jakub Lazar a Ján Cocavinus. Stoja s obnaženými hlavami — prvý vzdorne, druhý skľúčenejšie. Sprava je magistrát, Štefanko, Siedem, Brnák, Mereš a ostatní, na čele ktorých dôstojná postava Izáka Socovského, meravá ani z mramoru, hľadí delikventom rovno do tvárí.

Lazar vie, čo ten pohľad značí. Hryzie si zlostne do mäsitej gamby a odŕha. Jeho druha zarazí chlad, vanúci z chrámu. Nevšíma si nikoho. Zrak sa mu zachytí na šiestich hrubých oltárnych sviecach, ako horia tam dnu chvejným žltastým plameňom. Spočiatku sa bál tejto chvíle. Vedel, nie Lazarovu hlúpu kotrbu, jeho viní celé mesto všetkým, čo sa stalo. Rozmýšľal, trudil sa — až našiel svoje dôvody. Múdry človek vždy si ich nájde. Čo on chcel azda škodiť mestu, keď sa chcel podobrotky vyrovnať s takým pánom, ako je Gašpar Tribel? Nie je to pre mesto dobre, keď má v Ľupčianskom zámku ochranu a oporu za búrlivých časov? V Sedmohradsku je pokoj, lež dokedy bude? Sultánovi nechce sa na výboj, ale dnes môžu zas tu byť Turci a Tatári a tých veru záseky po horách nezadržia! Ó, on môže smelo odprisahať — uverí už i sám — aj odprisahá.

— Ja… vaše ctené mená, — reže oceľový hlas Lukavického vážne do hrobového ticha…

— Ja, Jakub Lazar… Ján Cocavinus… — nesie sa neisto.

— … prisahám na živého Boha, Otca, Syna, i Ducha svätého…

— … prisahám na živého Boha, Otca, Syna, i Ducha svätého… podľa svojho najčistejšieho vedomia a svedomia, — hovoria obaja za slúžnodvorským, — že som kráľovské privilégiá… zaisťujúce mestu Breznu jeho majetok a dedovizeň… podvodne neskrýval…

— Mešťania, preboha! — vpadne v to ostrý výkrik puritána Mereša, — počujete, ako prisahajú?

— Nebojíte sa, že sa tá zem otvorí pod vami? Zlodeji, zradcovia! — zaduní ako hrom. — To ste niesli naše privilégiá na zámok len odložiť, čo? Alebo pozrieť, čo podpísal kráľ Ľudovít Veľký, či je nie falošné, ha?… Začo ste to robili? Kto vám dal na to splnomocnenie — aký magistrát?… Pomohli ste vykrojiť z nášho, keď ste chceli byť viac a na poliankach vypásať vy, poľovať vy, chodiť na vtáky vy… zlodeji! Nepriatelia vlastnej krvi, pán boh vás skáral, aby vás skáral…!

— … Tak nám pán boh pomáhaj! — vyrazí hlas Lukavického.

— … Tak nám pán boh pomáhaj! — opätuje Lazar a Cocavin.

— No, nech vám pomáha, zlodeji! — hučí národ, — Krivoprísažníci!

— Ba my im pomôžeme! — rozštiepi ohromný hluk čísi ostrý hlas. — Na konár s nimi, Judášmi! Ešte len i Tribelových mýtnikov nahnali na nás zdŕhať groš z nás, slobodných mešťanov!… Hore s nimi! — vystiera sa už po nich niekoľko žilovatých rúk, — hore!

— Pokoj, v mene zákona! — zakryjú ich slúžnodvorský i prísažný vlastným telom. — Tu ich chráni zákon. Kto sa ich dotkne, je synom smrti…

— Mešťania! — rozostrie ruky i Izák Socovský, richtár, poblednutý od veľkého rozčúlenia, — nechajte, nech idú. Sme na mieste svätom a boh hovorí: mne pomsta, ja odplatím… On ich iste nájde!

— No len-no! — obráti sa prudko Lazar, keď vidí, nebezpečenstvo prestáva, — počkaj len, ako nájde teba. I tvojich kompánov…

— Ľaľať, ešte sa i vyhráža! — skočí za ním silák Siedem. — To ozaj chceš visieť na tej lipe? Ty Judáš Iškariotský…!

Ale Lazar už nič nechce. Strhnutý Cocavinom a niekoľkými z príbuzenstva ponáhľa sa spod Dúbravky. Na šťastie — lebo horkokrvnejší chlapi majú už i dve poriadne konské ohlávky a dopytujú sa na pánov. Zástup sa zmieta, nadáva, preklína, valí sa na rínok, z rínku do ulíc — roznášajúc všade, i do najposlednejších chalúp v Drakšiari alebo za Hronom opovrhnutie a kliatbu na zradcov mesta a krivoprísažníkov.