ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Meško je pravotárom do poslednej žilky — neúspech a Tribelove nemilosrdné narážky len ho podráždia. I pri svojej nesmiernej trúfalosti začína chápať, že má proti sebe dôstojných protivníkov. Brezňania sa učia nájsť si právnikov ako Čemický. Potom tu je ich ženský jurátus na Bytčianskom zámku a vysoký protektor. Zato on neupustí. Keby šlo o pravdu, vie, musí kapitulovať. Kráľovské privilégiá sú tu, reambulácie stavané sú presne podľa týchto — to je i jemu veľmi dobre známe. Ale nejde o pravdu, lež o paragrafy a o to, kto ako vie s nimi narábať.

— To je to, áno, to je to, — dumá v svojej svetlici prepadnutý do seba celé hodiny. Jeho pichľavé ostré oči zažnú sa i hasnú ako žiarovky pri zlom elektrickom vedení. Svaly na tvári sa sťahujú a nervy napínajú: v zuboch by rozsekal kohosi! Jeho svedomie dávno umlčala životná prax. Aké ohľady? Spoločenstvo vytvorilo si svoj aparát spravodlivosti. Aký si ho vytvorilo, taký ho má. Kdesi na dne duše ozýva sa mu jednostaj — my nesmieme ustúpiť, ani prehrať! Príde mu na myseľ výjav v kaplnke… Vidí ju, Júliu, krásnu a vzdorovitú. Zdá sa mu, čuje svoje vlastné slová: vyriekli ste si súd nad svojím mestom, i nad svojou rodinou, i sama nad sebou. Vy tiež ešte neviete, kto modlikal o vašu lásku. Dobre…

V tú chvíľu má už plán hotový v svojej neveľkej, ale dobre naukladanej hlave. Zájde za Tribelom — nájde ho čistiť staré zbrane.

— Má vaša milosť trochu času? — privraví sa mu zdvorilo.

— Načo, domine spectabilis? — obzrie si ho zvysoka. — Radšej pôjdem na Turka. Tam to neprehrám!

— Neprehráme ani tu, — vraví mu s ľadovou určitosťou. — Mám istý plán.

— Aký?

— Bolo by nám získať fiškusa kráľovských majetkov, presvedčiť Thurzu a pohnúť žalobu pre zavraždenie Doroty Polónych.

— A kto to spraví?

— Prvých dvoje vaša osvietenosť, posledné ja.

— Ktosi vám však chýba z rozpočtov.

— Koho myslíte?

— Breznianskeho pravotára v sukniach, he-he. Váš konkurent, domine! Rival — he!

— Odpusťte, — krúti. Meško hlavou. — Presvedčiť Thurzu, to znamená — vy pôjdete do Bytče pre mandát exekvovať už hotové rozsudky, uzavreté proti Brezňanom pre klčovanie. Ja sa zas pokúsim odstrániť Júliu zo vznešenej spoločnosti…

— Ako?

— To je už moja vec. Je tam Juraj Zrínyi, chlapík na ženské. Zobral som kastelána na váš účet. Úfam, budete spokojný.

— Len ak sa vyplatí. Už ma vaše plány stoja mnoho. I tí prísažníci…

— Kastelán sa vyplatí. Ak to nepôjde so Zrínyim, zariadim to inak — hoci s Imrom a pani Alžbeta raz dva sa vylieči z Júlie — no!

— A čo stojí ten kastelán? — začne sa Tribel o plán zaujímať.

— Dvesto dukátov predbežne. Mám s ním dávnejšiu známosť. Hodno je mu dať. On má oči — informuje ma o všetkom a navlečie to nejak.

— Počkajte, môj drahý, — uprie zámocký pán ostré, zelené oči na nervóznu tvár jurátusovu, — úprimne rečeno, neverím vo vaše šťastie s bytčianskym kastelánom. Júliu by bolo ešte uniesť, ale tá Breznianka Putifárkou jakživ nebude!

— Bude-nebude, — stisne Meško suchými plecami, — To sa ukáže.

— Robte ako viete. Ale ja bych sa stavil…

— Možno, vyhrala by vaša milosť. Bez próby však nedôjde sa nikam.

— Dobre, probujte. Ja si spravím svoje — vy svoje.

— Áno — výsledok nevystane, — šľahne zrakom pravotár. — Netreba zabúdať, zdanlivá prehra má tiež svoje výhody.

— Aké, prosím vás? — vyvalí Tribel oči na prefíkaného človeka.

— Omámi protivníka. Myslíte, budú sa teraz Brezňania starať o svoje pravoty? By sa im chcelo. A to im podtne krk…

— Domine spectabilis, len by nebolo opačne.

— Nebude, — uškrnie sa v povedomí istoty, — poznám ich povahu. Len nech vaša milosť neotáľa!

Tribel takto preparovaný svojím právnym zástupcom, dostane hneď chuť.

Nechá staré zbrane zbraňami, dá zapriahnuť beluše a ženie do Zvolena za fiškusom komorských majetkov.

Starý pán kráľovský, ostrieľaný plešivý mládenec, ukloní sa mu hlboko, a keď počuje, že ide o ochranu záložného majetku, hneď je samá pozornosť.

— Prosím, ráčte vziať láskavo na vedomie, — vykladá mu hladko, — územie pod Veprom siaha na tri štvorcové míle užitočnej pôdy. Tu majú poddaní jeho kráľovského veličenstva trinásť salašov. Odtiaľ dostávajú seno i palivo. Kráľovská komora tu má rúbaniská, z nich dostáva pre huty a bane potrebné drevo. A to by mal kráľ a jeho komora pre Révayho a Benického prištipkárstvo stratiť?

— A čo mieni spraviť vaša veľkomožnosť, — smrkne si úradník proti nádche a hneď i odkýchne, zmraštiac tvár ako citrón po vyžmýkaní. — Čo ráči?

— My sme protestovali proti reambulácii hneď na mieste. Môj pravotár zaprotestuje to i v najbližšom zasadnutí súdnej stolice.

— Správne, — prikývne fiškus. — A z úžitku neráčte vystúpiť.

— O tom ani reči. Čo však spravíte vy? Ide o majetok kráľovský, ktorý máte brániť z úradu a nedať ho umenšiť?

— Podáme o veci úradnú správu dvornej rade.

— Nepôjde to cez palatínove ruky?

— Nie! Pravda, on môže mať do toho slovo.

— A čo tým docielime?

— Pán Révay a Benický dostanú pokyn — nevydať Brezňanom prisudzujúce svedectvo o vymeranom majetku a vec bude zas v behu.

— Výborne, — zažiaria oči Tribelovi, ktorému už ani nejde tak o zisk ako o prestíž. — Ešte je teda nie nič stratené?

— Vaša milosť, — uškrnie sa zoschnutý obličaj významne, — k čomu sa môže dostať i pravotár, to je nie vyhraté, ale ani stratené.

Zo Zvolena dá sa zámocký pán Ľupče rovno do Bytče, kam sa naučí chodiť i s Brezňanmi ako do Bystrice. Thurzo ho prijme so zdvorilosťou, ako sa chová ku všetkým občanom hľadajúcim uňho právo a spravodlivosť. Jednako sa zadiví jeho skorému príchodu, keď Révay s Benickým nedávno podali správu o ukončení reambulácie.

— Došiel som, pán palatín, — predkladá mu hneď dva súdne výroky, — keby si sa ma ráčil láskavé zastať a vydal mi mandát, tieto dva právoplatné rozsudky pre klčovanie pod Veprom konečne exekvovať.

— Ja by som myslel, Gašpar, ako tvoj priateľ, — zdvihne palatin hlavu s kamarátskym pohľadom, — pre dobré susedstvo mohol by si tomu dať pokoj. Ak si však žiadaš?

— Žiadam si…

— Dobre — vydám ti mandát exekvovať. A s reambuláciou si nie spokojný?

— Nie som.

— Prečo?

— Keď je skrivodlivá — oberá kráľa o majetok.

— Ale pozri, Gašpar, — chápe už Thurzo, o čo ide, — si jednej viery so mnou i s Brezňanmi — dokiaľ to má trvať? Nebolo by múdre probovať ešte so zmierovacím súdom miesto jednostajných protestov? V auguste dôjdem do Bystrice — zavolám vás obe stránky…

— Ja som na dobré slovo vždy bol hotový. A hotový som kedykoľvek… — stavia sa tento ako obyčajne. — Od Brezňanov závisí všetko.

— Lež aby si potom neochorel, — pichne zrakom palatín.

— Zdravý som ako buk, — nechce zbadať narážku. Na zdržiavanie však neostane, ponáhľa sa domov.

Júlie nevidieť — tá je s rodinou v Trenčianskych Tepliciach, kde palatínovci majú tiež letohrádok. Na tú je však ani nie zvedavý. Očima hľadá kastelána, miesto tohto zhliadne prejsť dvorom mládenčeka. Zájde k prichystanému záprahu, potľapká beluše, čo došli až sem so svojím pánom — a vzdiali sa.

— Gašpar! — hrkne v starom Tribelovi. — Kde sa to chlapčisko tu berie? — Dozvie sa, že je tu i s Rimaym, došlým práve z Carihradu od vysokej porty. S nepríjemným pocitom v duši sadne rýchlo do hintova a ponáhľa sa zo zámku.

Doma nájde Mešku v horúčkovitej práci. Zostavuje protesty i žiadosť pred súdnu stolicu, až mu žilky navierajú na čele. Svieti do noci. Niekdy si zájde za Žofiou, ktorá však už zunovala jeho kyslú lásku a mazne sa i s veselým Francom. Ten jej od istého času venuje, na zlosť Hanky Piatkovie, zvýšenú pozornosť. A podivné, ani je nie žiarlivý na Mešku. Len je zvedavý na všetko, čo jej povie.

— Myslíš, má ten koho rád? — pýta sa jej istého večera.

— To ja viem — vzdychne si Žofia. — Čosi má ten človek v duši — horké ani blen.

— Nenávisť.

— Proti komu? Proti Júlii?

— Proti Júlii Socovskej, ktorá ho odvrhla.

— Ona je teraz v Bytči?

— Áno.

— A čo tam robí?

— Neviem, — zhrnie Franc čelo na harmoniku. — Možno navykla už na širší život a Brezno jej je priúzke.

— Hovoril, jeho ruka vraj i tam zasiahne. Má tam priateľa kastelánom. Ten vraj dozrie na jej krôčky.

— Kastelánom, tak ti povedal?

— Tak — vyzná Žofia, cítiac čosi sympatického k Júlii, hoc sa s ňou ani nepoznala. Azda pre Mešku, ktorého táto odvrhla a ani iné nezaslúžil.

Francovi je to celkom dosť, domyslieť si, že jurátus duje čosi s kastelánom proti Júlii. Ako to dať znať tomu dievčaťu alebo niekomu, kto by si všimol kastelána? Príde mu na um Gašpar — ale kde je? Od týždňov nepočul o ňom. Zoberie sa do Zvolena. Pochodí všetkých známych — u Gyürkych, Hudobov i Néverych. Nič nevedia o ňom. Zájde si i za fešáckym slúžnodvorským Lukavickým, kde natrafí na šviháka Balassu. Ten mu na veľkú radosť povie, že Gašpar sa vrátil s Rimaym z Turecka a išiel za palatínom Jurajom Thurzom do Bytče, kde sa asi i zdržiava.

— Tí, to je dobre, — nedbal by Franc i kotrmelce válať.

— A načo vám je, priateľu?

— Rád by mu doručiť list…

— Vážny?

— Rytierska vec…

— Ahá! — natiahnu zvedavú tvár obaja gavalieri.

— A koho sa týka?

— Ide o dámu.

— Mohli by ste povedať o koho?

— O Júliu Socovskú…

— Hja, o dcéru breznianskeho richtára? — mľaskne si Lukavický.

— Azda o krásnu Júliu?? — skočí mu hneď Balassa, akoby ho podpichol. — Je to pekné decko v Bytči?

— Áno a intriguje sa proti nej.

— Tak dajte ten list, zanesiem ho… — hotový je hneď na cestu. — Aspoň budem mať zrok… A u vás na zámku ako je?

— Smutno veru, pane, — naškľabí sa Franc,

— A dámy čo robia?

— Chystajú sa vydať.

— Za koho?

— Za vás nie, keď nechodíte. Rosina za Orlayho, Mária za Révayho.

— No viete, Franc, sú to hodné dievčatá… Najmä Mária, — mrkne Balassa znateľsky. — Ľanové krásky. Tá staršia je viac vodová. Mladšia je krv i oheň… Pre nás je to však nie nič. Rimay je už starý pán, ja zas ešte primladý oženiť sa, — prejde si dlaňou po vlasoch, rednúcich nápadne od veľkého huncútstva. — Júlia, to je niečo iné. Pri tej sa nedá myslieť na zlé a oslní ťa, — prevezme list, strčí do bočného vrecka a podá Francovi ruku. — Teda pôjdeme!

Franc spokojne sa vráti na zámok. Ak je Gašpar naozaj v Bytči, z tých niekoľko slov dozvie sa dosť, ostatné si domyslí a vysliedi. Doma vymýšľa hlúposti, vyrajtuje na krave až na druhé poschodie. Usiluje sa zabávať dámy i pánov, polichotiť Meškovi. Najviac si však všíma čertovej kuchyne v Tribelovej pracovni, osvietenej neraz do noci. Uspokojí Hanku Piatkovie, vraj je to s tou Žofiou nič nie vážne a popýta dievča utierať prach v pracovniach s otvorenými ušami, keď sú tam obaja páni. Žofia zas neľutuje ustávania vytiahnuť z Mešku, keď je najprístupnejší a myslí, nik ho nevidí a nik ho nepočuje. Takto je Francovi ani nie ťažko poskladať si zo slov a viet, čo sa všetko kuje. Pomáha mu v tom i starý Trangoš. Neraz presedia spolu v izbe pri mincovni celé hodiny i do pozdnej noci. — Dnes sa starý hádal o akési peniaze, — šepce Franc. — Iste Meško potrebuje zas pre svojho kastelána.

— A náš pán je vták, čo ťažko púšťa perie, — uškrnie sa Trangoš, ktorého baví, že staré spojenectvo štyroch obnoví sa znova. — Veď sa nepatrí rozhadzovať potom na druhej strane…!

— Suchý sa chlapí, — oznamuje zas Franc inokedy, — ukázať komusi na súde vo Zvolene. Uvidí vraj celý magistrát…!

— To je súd pre zavraždenie Polónyčky, — háda Trangoš. — Iste ten! To je jeho dielo.

— A jeho tromf proti Socovskému.

— Tak si teda trúfa. Myslel som, už to zaspalo, a tu hľa. Otca chce pripraviť o slobodu, dcéru o česť. Čertovsky si to vyhútal. Bolo by nám to odkázať do Brezna.

V Brezne už však vedia, že je u richtára citanka na súd a to na štvrtok pred Turícami. Lenže si z toho nikto nič nerobí. A Socovský najmenej. Po révayovskej reambulácii, okopcovaní i samého chotára a po zrušení lazarovsko-cocavinovskej prísahy cíti sa pevným. Venuje sa nielen mestu, ale trochu i svojmu zanedbanému hospodárstvu.

— Čo, kmotre, — postretne ho v poli zavalitý Siedem, — bol tu vraj zas Abrahám Lukavický?

— Bol.

— A priniesol citanku?

— Priniesol.

— Súd teda bude?

— Bude!

— A pôjdeme? Veď to bude len komédia.

— Komédia a práce je mnoho. Ale musíme ísť!

— Mysleli si, že je bodka, kde len čiarka, — šomre si Lazar s Cocavinom, keď sa zídu na lúke. — A pôjde im to s chrenom. Naši svedkovia, ten Valašťan a Osrbľan sú pripravení.

— Už im rastie husia koža, — ozve sa i Agneša Cocavinová, čo od istého času zamĺkla ani pelikán. Teraz však už má zas prečo chodiť do Lazarov za starou i mladou Málou. — Už im rastie…

— A čoby nám len rástlo? — zasmeje sa piskľavo Krištof Svorád, keď mu to stará prinesie od susedov. — Azda sme sami na svete a môže nás hockto ponoriť ako kvočku pod ľad? Nájdeme si my pravotára…

— Nono-no, koľké strachy! — smejú sa radní u Grunela istého večera i so Socovským. — Bude mať pán Tribel ešte jeden kvet do venca k pokonávke na Čiernom Hronci… Nás nezastraší nijakými súdmi… Sme Brezňania, my sa nebojíme!

— Veď my máme ľudí i v Bytči u palatína, — diškurujú si zas ženy. — A Júlia je nič?

— To dievča je vraj celý pravotár, — uisťuje krstná Siedemová. — A náš Daňo videl, ako ju tam len majú radi.

— A Cocavinka už zas mieša, vraj toto — oné, — pohoršuje sa Štefanková, mladá ešte pomerne a ako živé striebro. — Len by sa ona dochovala takých dcér!

— Ba sme my ľudia len baranej trpezlivosti, že si to tak dáme, — pohne to oberučnou totkou Petrich u Merešky, cintľavej a tichej ako Socovská. — Necháme sa zrádzať, dráždiť a špiniť na posmech sveta. Nech je to na nás, už ako na ženách, dávno vyženieme z mesta Lazara a Cocavina čepcami s ich perepúťou.

— Veru máš pravdu, Kata, — nalieva sa život do cintľavej Merešky, až zdá sa silnieť a rásť. — Naši sú pridobrí, a to je neraz zle. Ak však raz vojde do nich, potom nezastanú.

— No, keď zastali i pri tej prísahe pod Dúbravkou, — pohodí totka Petrich vyrobenou rukou, — tak už nikdy.

Takto sa ešte pohovorí, ale ináč veci si všimne málokto.

— Práce je vela-veľa, — vzdychajú ľudia. — I na lúky treba, i do hory, i do poľa. Človek nevie, čoho sa prv chytiť!

— A pôjdeš? — pýta sa Brnák, rečník ľudu, puritána Mereša niekoľko dní pred termínom.

— Ja nemôžem. Musím na hoľu za dobytkom. Ale pôjde Štefanko a ten má dobrý jazyk.

— Tak čo, Štefanko, pôjdeme? — pristaví ho Svorád, ako kráča dlhými krokmi ulicou.

— Ja veru nemôžem. Musím do Vagnára po drevo. Ale pôjde Siedem, a to je chlap za dvoch.

— Kmotre, kmotre, — zájde za zavalitým mešťanom Socovský. — Ja mám tu pánov od dvora. Musím ísť s nimi do baní na Jarabú. Choď ty do toho Zvolena. Veď je to len Meškova komédia. Bok nám nevyrazia, ani hlavy neodtrhnú.

— Však uvidím, — sľúbi sa kmotor napolo. — Ja by tiež radšej ostal, keď mám kravu chorú. Už nejako bude. Ale Lucius mi vravel — on istotne pôjde.

Richtár zájde i za Luciom, príjemným človiečikom, zvaným i holopysk, keď mu nerastie srsť na tvári.

— Daňo, pôjdeš do toho Zvolena? — zastane ho na zriadenom dvore. — Ja, vieš, musím s tými pánmi na Jarabú.

— Voľakto musí ísť, — stisne Lucius plecami. — Pôjdem, keď tak. Veď mi už stará i pečie na cestu. Však má ísť i Blázy i ešte ktorýsi. Ale ja už pôjdem.

— Iste?

— Naiste!

— Tak ti pošlem kone pred vás, Kedy chceš ísť — dňom prv a či v noci?

— Ale v noci, — vypne sa Lucius. — Však mám roboty.

Na označený čas nepríde pred Luciov ten ani onen, hoci sa i sľúbili. Blázy sa podpil u Grunela, keď mu vyškerica Sabina namiešala akejsi túžavy, druhý musel okamžite na salaš, lebo jarky hynú. Sadne teda Daňo na koč a dôjde ráno do Zvolena sám. Zamieri hneď na zámok, kde sa má žaloba pojednávať. Už pred hostincom zbadá ho Meško, ktorý sliedi očima ani jazvec a vtiahne Tribela pod bránu natešený.

— Vaša osvietenosť, — nahne sa mu k uchu, — vec je v poriadku.

— Ako viete, domine spectabilis? — nerozumie tento, keď si nevšimol nikoho.

— Pozrite, — ukáže mu na brezniansky povoz, čo práve prejde popred bránu. — Jediný z deviatich obžalovaných. Vedel som to…

— Začínate mať nos, domine spectabilis.

— Ba, pán boh dáva slnku svojmu svietiť na spravodlivých i na nespravodlivých, he-he!

— A my sme tí spravodliví…

— Keď vyhráme, samozrejme. A musíme vyhrať.

Lucius vo veľkej súdnej sieni na zámku nenájde ešte nikoho. Sudcovské miesta sú prázdne. Na strednom zo stolov veľký kríž so Spasiteľom a dve sviece po stranách s ohorenými knôtmi. Iste sa ich dosť napália.

Asi o hodinu vojde vyšnurovaný fúzatý hajdúch a začne vymetať. I prach poutiera.

— Odkiaľ ste vy, dobrý človek? — pristaví sa pri Luciovi, obzerajúc si veľké gomby a strieborný atapant na dôstojnom mantli. — Odkiaľ, keď ste taký presný?

— Z Brezna, — odpovie Lucius zvedavcovi krátko.

— Odpusťte, — odtiahne sa tri kroky ďalej, — azda ste z tých, čo to tú ženu zabili?

— Ale iďte? — skoro okríkne fúzača. — Žena sa zabila sama. Obesila sa! To je komédia.

— No, nevezmite za zlé, — odtiahne sa hajdúch ešte tri kroky, — tu u nás sa nehrá komédia. Tu ide do tuha. Však uvidíte!

— Uvidím-neuvidím, čo po tom? — zahundre Lucius. — Radšej mi povedzte, kedy sa to začne?

— No, začne sa!

— Ale kedy? Však je už deväť a na vtedy sme citovaní.

— Áno, lenže deväť hodín je vtedy, až vstanú pán podžupan Gyürky… pán Mikuláš Benkovič, Timotej Štímel… páni Hudoba, Radvanský, Lukavický, Nevery, Čurhay… a pán notár Ján Ruttkay, — vyratuje mu na prstoch predsedníctvo, prísažných a ostatných prísediacich slávneho stoličného súdu. — Vtedy je, prosím, u nás deväť hodín.

— U nás v Brezne je to inak.

— Hja, — pokrčí hajdúch plecami, — Brezno je Brezno a Zvolen je Zvolen. Naši páni majú tiež svoje povinnosti, nielen súdiť, kto komu čo ukradol a kto koho zabil. Pánu predsedovi Beňadikovi Gyürkymu odprechádzala sa včera jeho krásna manželka. Prvý ju našiel na Sliači pán slúžnodvorský Abramám Lukavický. Lenže neprišiel povedať nikomu. Museli sme sa všetci rozbehnúť po okolí. Potom našli tých dvoch pán Benkovič, týchto troch pán Hudoba, týchto štyroch pán Ruttkay a týchto piatich s nami idúc pán podžupan Gyürky.

— A nehneval sa, — začne byť hajdúch Luciovi zábavnejším.

— Čoby sa mal hnevať? Však si nenašiel ženu s jedným, ale v poriadnej spoločnosti. Aj sme to potom zalievali, aby neblčalo…

Daniel ani neľutuje nakoniec, že sa pustil do zhovoru. Aspoň sporšie minie čas, čo je najmä v súdnej sieni čakať, ako smolu liať.

Minie hodina a ešte jedna, keď sa začnú zbierať zvedavci. Vojde Gašpar Tribel hrdo so svojím pravotárom a napokon vtiahne dôstojne i slávny súd.

Všetci prítomní vstanú, ako sa patrí. Gyürky sa ukloní, a začne sa to.

— V mene veľkomožného pána Gašpara Tribela bola v jeseni roku 1611 slávnemu stoličnému súdu Zvolenskej župy predostretá žaloba proti Izákovi Socovskému, richtárovi slobodného a kráľovského mesta Brezna, ako i členom magistrátu, pánom, — odkašlúc si vyráta ich vážnym hlasom predseda. — A to pre údajné zavraždenie Doroty Polóny, vdovy po Jánovi Polóny, drevorubačovi z Osrblia. Žiadam pána notára obžalobný spis láskave prečítať.

Pri týchto slovách, podaných monotónne ako klepot mlynského kolesa, zapáli hajdúch sviečky vedľa krucifixu. Podžupan Gyürky prejde si dlaňou po plešivej hlave, akoby ho bolela, a Ruttkay, vyčervenený iste od včerajšej honby, prevezme slovo. Ťažké vety nesú sa sieňou, tupo sa odbíjajú od kamenného klenutia a padajú ako z olova na Luciovu hlavu.

Na tú hlavu a obličaj ženských čŕt zosústreďujú sa pohľady sudcov, žalobcov i prítomných zvedavcov, ktorých vždy viac pribúda. Všetci na jedného a jeden na všetkých. A ten jeden jediný je Daniel Lucius.

Sedí, prehodiac si pravú nohu cez boleno, na lavici obžalovaných, a to po prvý raz v živote. Nie je to práve najpríjemnejšie postavenie, i keď má človek svedomie úplne čisté. Ak je vina, tak je vina, ale tu zrazu otvára sa pod nohami priepasť ľudskej podlosti a zlomyseľnosti, a na dne škerí sa celé peklo.

I Lucius, radný mesta, drží sa spočiatku veselo. Oči, čo nevedia ani zazrieť, smejú sa na sudcov, sediacich tam vážne v čiernych talároch. Tí však nereagujú, majú obličaje ako z kameňa. Prvé, čo obžalovanému napadne, že sú to akési masky a nemôžu byť tí, o ktorých rozprával hajdúch, ako sa zháňali včera za Gyürkyho ženou a potom pili zmernô na Sliači. A predseda je tiež nie ten Gyürky, čo bol kedysi pri pokonávke na Čiernom Hronci. Ani Ruttkay, ani Névery — sú to dnes iní, celkom iní ľudia. Sedia ani nejaké umelé stroje, prenikavé oči, ohromné uši a na čele ako keď sa prejde po piesku hrabľami… to je všetko.

Po konštatovaní tohto zacíti Daniel v duši kus ľadu a úsmev mu ulietne z tváre. Do čŕt sa mu vrýva čosi zo vzdoru, čosi z ľútosti, k tomu niečo popola a rozleje sa mu to patinou vinníkov po obličaji. Na Tribela a jeho intendanta ani sa nepozrie. Z ich diabolského pohľadu nerobí si mnoho, hoci ho cíti… Ale títo, títo, títo!

— Prečo nevedia, čo by mali vedieť? Nechcú???

— … rozmyslene a zo zlosti, — znejú tupo slová a vety z Ruttkayho úst, — vyhrážali sa jej smrťou… vsadili… do pút… po ohromných mukách… mizernou smrťou zavraždili a zahrdúsili… — doráža to na citné Luciovo srdce ani olovený peniaz o mäkkú hlinu. Začína mať dojem, že sa tu treba oprieť, veď tie medené hlavy tam mohli by tomu všetkému i uveriť. Prečo neprišli — Socovský, Siedem, Štefanko, výrečný Brnák, Mereš, rečníci ľudu? Ako ľahko bolo by odbaviť Tribela, nech mu všetci tu pred slávnym súdom vyhodia na oči jeho faloš a prečo on to všetko robí. No nič, — vstúpi mu do duše horkosť, čo dráždi od rokov všetkých Brezňanov, keď si len pomyslia na zámockého pána, — vykoná to i sám, keď vykonať treba.

Sotva Ruttkay dočíta, vstane Meško, ktorý sa zdá suchším ako kedykoľvek a pokloní sa sudcom.

— Slávna súdna stolica, — stiahne ústa ani po kvapke citrónu. — Predne, — zdvihne akési písmo zo stolíka a podáva na pult Ruttkaymu, — nech mi je dovolené predostrieť predvolávací rozkaz jeho veľkomožnosti pána podžupana i so svedectvom slúžnodvorského, že všetci zainteresovaní boli riadne predvolaní. Súčasne, — stíši hlas, akoby šlo o najnevinnejšiu vec, — úctive žiadam, a to v zmysle 41. článku požónskeho zákona z roku 1563, nech sú tu vyzvaní všetci obžalovaní zo zavraždenia a pohanenia vdovy Doroty Polóny predstúpiť, — zmeria pritom pichľavým zrakom okrievajúceho Lucia, — keď má byť nad nimi spravodlivý rozsudok vyrieknutý.

— Slávna súdna stolica, — zdvihne sa za povstalého šumu obžalovaný, ktorému patrí prvé slovo. Ohliadne sa, a zbadajúc i mačaciu tvár Cocavina s Valašťanom a Osrbľanom v kúte, zarazí sa trochu. Hlas mu zlyhá, ale hneď sa naplno rozzvučí. — Na neslýchané obvinenie žalobného listu v mene spoluobžalovaných i svojom, — nadobúda každým slovom odvahy, — ako pred bohom i pred slávnym súdom oznamujeme toto: táto žaloba podaná je z pohnútok osobných! Vymyslel ju pán Juraj Meško, hentam, — ukáže do kúta, — s naším Cocavinom pre pána Gašpara Tribela, ktorý ako záložný pán Ľupčianskeho zámku chce nás pritisnúť k stene, richtára Socovského i magistrát, aby sme sa dali obrať o náš, kráľovskými privilégiami nám daný a reambuláciami zreteľne určený mestský majetok. Áno, pán Tribel, — obráti sa rovno k nemu, keď ho vidí krútiť vlasatou hlavou, — ja nie som rečník, ale vám to poviem rovno do očú. Náš mestský, poctive po predkoch zdedený majetok, leží medzi dvoma hradmi, Muráňom a Ľupčou. A to je naša bieda. Raz nás chce obrať jeden sused, a zas druhý. Udrel na nás lupič Baššo, za ním Melchior Maško z Muráňa… Prišli z Ľupče Dóczyovci a vypálili nás. Bystrický Gersdvoffer chcel nás obrať o bane na Jarabej… Žalovala nás Šára Šaly-Ederová a žalujete nás vy, keď nechceme byť vašimi sluhami, ale si hájime slobodu mešťanov. Podkupujete si ľudí ako Lazara a Cocavina, krivoprísažníkov. Staviate kostoly, ale neľakáte sa nijakých prostriedkov — Júlia Socovská, hanobená vo svojej panenskej cti, musela vám zo zámku utiecť. Sľubujete pri rakve svojej manželky, že bude inak, ale nedodržíte slova. A keď vám to všetko nepomáha, podáte žalobu proti poctivým mešťanom pre zavraždenie a zhanobenie mŕtvoly Doroty Polónych…

— Prosím obžalovaného hovoriť k veci, — ozve sa predseda, keď vidí Tribela belasieť od zlosti a Mešku každú chvíľu vyskakovať z miesta. — Prosím k veci!

— Práve to chcem, slávny súd, — nedá sa už Lucius, keď sa mu zdá — slová jeho dobre dopadajú i na poslucháčov, i na samých sudcov. — Vdovu Dorotu Polónych nezavraždil nikto. Ukradla u Schwartzbachera šunku a bola podľa mestského práva uväznená ako každý zlodej. Kto môže zato, keď sa tam obesila na vlastný obrus?

— To bolo inak. Máme svedkov, — nezdrží sa Meško a Cocavin posotí dvoch ošúchancov dopredu pred sudcov.

— Majte! — odvrkne mu Daniel smelo. — Vy ste si vždy našli svedkov, na čo bolo treba. Máte groš, máte i svedkov, len vám potom niekedy krivo prisahajú… — hodí rečník do rastúceho šumu. — Ja sa na lož nedám, ani pre svoje hrdlo. A svedčím podľa pravdy — Polónyčka sa obesila sama na mreže. Jej telo nebolo pohanené, ale odeté šatstvom — vyvezené na Viselnice a tam v zmysle mestského zákona o samovražedníkoch na výstrahu živým — spálené… Z toho všetkého vysvitá, že ani richtár Socovský, ani ostatní obžalovaní nemajú byť prečo postavení pred súd. Nech ich teda a mňa s nimi oslobodí slávny súd spod obžaloby a vyhlási nás za nevinných… — zakončí rečník ohnivo, unášaný silou presvedčenia. Sadnúc si spokojne na lavicu, poutiera si spotené čelo v povedomí, že čo mal povedať, povedal.

A priama reč prostého mešťana ozaj nie je bez úspechu. Luciovi sa zdá, poslucháčstvo je s ním. Ak sa obzrie, stretá sa s krotkými, ba posmeľujúcimi pohľadmi. Kto zazerá, je Cocavin, ktorý ešte čaká na svoju úlohu s oboma ošúchancami. I niektorým sudcom padli masky — hľadia naňho celkom ľudsky. Tribel sa mračí na svojho zástupcu, vyparený ako kôň v ťažkom záprahu. Silné jarné slnko ohrieva i hrubánske múry, ostré svetlo vrhá do čŕt a priestranná klenutá sieň nabitá je napätím, kto je vinný — žalovaní, a či žalobník?

— Slávny súd, — zapíli úlisný hlas Meškov do tejto neistoty; akoby chcel vyraziť okno a pripustiť lepšieho vzduchu, — žalovaný spomína veci, čo sem nepatria. My máme tu svedkov, — zatne rukou k ošúchancom, prikyvujúcim mu na každé slovo, — tí sú hotoví odprisahať, že počuli volať Polónyčku z mestského väzenia: — rata, ľudia, chcú ma obesiť, zaškrtiť ma chcú… Lenže o to teraz nejde. Tu majú stáť obžalovaní v zmysle zákona do jedného a Lucius nemá nijakého práva hovoriť v ich mene a brániť ich, kým súd nekonštatuje ich prítomnosť. Žiadam teda v zmysle zákona vyvolať ich všetkých trikrát po mene. Ak sa neustanovia, nech sú súdení, ako prikazuje zákon!… — sadá si Meško ako duelant po dobre namierenej rane na svojho protivníka.

— In contumacia, — letí z úst do úst medzi poslucháčstvom. Sudcovia sa mračia a hniezdia nervózne.

— V mene zákona, — ozve sa zas monotónne červenák Ruttkay, — vyzývajú sa týmto obžalovaní zavraždením vdovy Doroty Polóny a pohanením jej mŕtveho tela — postaviť sa pred súdnu stolicu župy zvolenskej a to: Izák Socovský… Je tu?

Nik neodpovedá.

— Jakub Petri… Ani slova.

— Matej Štefanko… Juraj Siedem… Ján Blázy… Krištof Svorád… Fabian Brnák… Daniel Mereš? Ani jeden?

Ticho, akoby len všetko skamenelo.

— Daniel Lucius?

— Tu, — ozve sa jeden jediný za všetkých.

Župný notár opätuje to ešte dvakrát. Mimo Lucia, prirodzene, nehlási sa nikto. Napätie až dusí. Niektorí zo slabších nevydržia a vyjdú von. Sudcovia majú zas svoje medené masky. Iba Tribel sa usmieva naširoko, Cocavin mrví prstami škodoradostne a Meškovi blyštia sa oči ako kocúrovi, keď cíti myš pod drápami a vie, márne sa mu vzpiera a mece. Neujde!

— Prečo sa vaši spoločníci v zmysle nariadenia zákona neustanovili? — upraví predseda Gyürky chladno otázku na Lucia.

— Nemysleli, že je to niečo vážneho, — vstane Daniel, ktorý tu za tú krátku chvíľu celkom zmužněl. — Nemysleli… — poznamená s úsmevom.

— Ich vec! — skyslí tvár podžupan a súd sa uťahuje.

Tribel cíti, nálada nie je na jeho strane. Vytratí sa so svojimi na chvíľu. Asi o štvrťhodinu vráti sa súd. Poslucháčstva nahrnie sa ešte viac, takže je v miestnosti do zadusenia. Lucius už vie, čo bude, a zvedavci pristavujú dych.

Sudcovia stoja na svojich miestach s meravým pohľadom. V kamennom tichu notár Ján Ruttkay prečíta monotónne rozsudok, ako nasleduje:

— V mene jeho kráľovského veličenstva, nechtiac v žalobe opísané nešetrné činy a spáchanú vraždu nechať bez všetkého trestu, uzavreli sme a rozkazujeme, že obžalovaní Izák Socovský, Jakub Petri, — vyráta všetkých okrem prítomného Lucia, — sú na výstrahu iným odsúdení a majú byť prisilení na stratu hláv. Ďalej tíže obžalovaní, usvedčení čo známi vrahovia a zjavní zločinci sú podľa všeobecného zákona i vyhostení a za vyhostených vyhlásení. Ak by sa niekdy a kdekoľvek zastihli na majetku a území pánov, či zemanov, môžu a majú byť mocou tohto rozsudku pristavení, žalobníkom, alebo hocikým iným lapení a zadržaní. Potom odovzdaní do sudcovských rúk, kde sa im uloží zaslúžená a zákonom určená pokuta. Napokon vykoná sa na nich súdny výrok a to trestom smrti… — odsekne Ruttkay poslednú slabiku. Vidieť, rád je, že je už na konci a sto ráz radšej sedel by v Predajnej na majeri u zvodnej Heleny Dubravickej ako tu.

Ľudia zadívajú sa na seba a súdna sieň zahučí vravou. Vyvalí sa na zámocký dvor, nesie sa Zvolenom a celým Pohroním.

— Čo sa stalo? Čo?? — pristavujú noví zvedavci rozrušených.

— Odsúdili breznianskeho richtára a celý magistrát na smrť.

— Preboha, a prečo?

— Keď sa na predvolanie neustanovili. In contumacia…

— Hja, zákon je zákon, ľudkovia!

A čo ešte tu alebo v Bystrici. Ale v Brezne.

Keď Lucius dôjde na vyparených mestských koňoch a povie, čo sa stalo, povstane zmätok. Chlapi sa zastrájajú zabiť Cocavina, Mešku, i Tribela a vykúpiť pokoj mestu.

— Vrahmi nás chcú spraviť? Nech sme! — zatínajú sa päste a sršia oči.

— Ide na nich mráz! — uškŕňa sa Agneša u Lazarov, nedbajúc zas o svojich pätoro detí.

— Čuš, stvora — nič nevrav! — položí jej drabálna Mála mohutnú dlaň na ústa. — Je to ako kyjom do medvedej diery. Ak je kedy múdre mlčať, tak je teraz.