ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čím smutnejšie je na Ľupčianskom zámku, tým je veselšie vo Zvolene. Vysoká spoločnosť dostala novú osobnosť v krásnej a múdrej dáme, o nej šepce sa mnoho po úradoch i po domácnostiach.

— Pekná potvora, — prisviedča i starý Fraňo Radvanský, mľasknúc ústami. — Vlasy čierne, oči ohnivé, ústka vyzývavé a postava, akoby ju vytesal. Hej, Beňadik, Beňadik, — obráti sa k rapídne plešivejúcemu kamarátovi, — keby sme boli mladší!

— Eh, dosť mám so svojou paripou starostí, — uškrnie sa tento. — Len by som tú obsedel.

— Čo len to, — chytí ho za obe ruky. — Nič si z toho nerob. Vždy sa nájde, kto pomôže, he-he-he!

— Veď — hm!

žmurkajúc pospevuje si v susednej slúžnodvorský Hudoba hlbokým šomravým basom.

— Nolen-no, — volá naňho Gyürky. — Radšej budem za kobylou behať ako v pivnici mrznúť, — vrhne mu narážku na jeho domácnosť.

— I ja, pán podžupan, — pohvizduje si Hudoba nôtu ďalej. — Ten preštvaný Meško nemá najhoršie gusto. Čo tá stvora len vyvádzala, keď sme boli kedysi v Predajnej. Pripravila nám hotový turecký raj. Hej, ten Meško!

— Ona je nie jeho, lež Tribelova, — pripaľuje si Beňadik fajku a ponúka i Radvanského, ktorý teraz na svojom majetku hospodári a len niekedy nazrie do úradu. — Gašpar tiež nemá zlý vkus.

— To nie, — nakriví Fraňo tvár. — Lež čo tu chce tá jeho dáma?

— Čo? Žiť, — ozve sa zas zo susednej a slúžnodvorský s fajkou v ústach stane si do dvier. — Čo je pre takú ženu Predajná a hoci Gašpar Tribel? Ten si tam nechá bradu rásť, už je vraj ani pustovník. Čo ona? Dubravický ju nebaví, príde teda k nám do Zvolena ozdobiť nám život. Náš Janko Ruttkay nevie si miesta nájsť odkedy je tu.

— Ale ženy sa vraj hnevajú, — mrkne Radvanský. — Odoráva im. I fešák Lukavický si k nej zájde.

— No, za pánmi pôjdu k nej i dámy. Má krásne tri izby — dá sa tam zohriať i zabaviť, — žmurká Hudoba.

— A ty si už azda i bol?

— Bol veru — a dávno som sa tak nebavil. I na dnes večer nás Meško invitoval…

— Ej, ej, ej, — mľaskne si znova Radvanský ústami. — Pôjdem i ja s vami.

— Bude nás tešiť.

Po domácnostiach je trochu tvrdšie. Pani Hudobová, vysoká, chladná dáma, nepovie mužovi slova, keď sa večer zberá. Len je k nemu ešte chladnejšia a iba s deťmi čo sa zapodieva. U Štímelov je to inak. Temperamentná pani s načervenastými vlasmi nedá sa tak ľahko zavádzať.

— Kam zas ideš? — blysne belasými, trochu vypuklými očami na muža, keď ten zháňa klobúk, kabát a palicu. — Nemohol by si raz i doma ostať?

— Idem do Hudobov.

— A s Hudobom k pani Dubravickej, nie?

— Ale žena, žena, — uškľabí sa na ňu, — už len nebuď taká žiarlivá.

— No, počkaj, — stŕha sa táto nervózne. — Len by si ty nebol žiarlivejší.

Najhoršie je to však u Gyürkych. Mladá svieža pani o muža sa nebojí. Ešte mu i poznáša všetko, čo mu treba k toalete, keď sa chystá z domu. Ako však nakukne vyštramáčený Lukavický v elegantných čižmách a s bielou astrou v gombičkovej dierke, to je už zle.

— Dnes večer ostanem sama, — pošepne mu do ucha, keď sa jej skloní rúčku bozkať. — Prídete?

— Nemôžem, zlato moje, — zvážnie gavalier, — mám sa zísť s pánom Radvanským i Hudobom pre veľmi vážne úradné veci.

— A kde, ak smiem vedieť, — zmerá ho pozorne lesklým pohľadom veveričky, čo nechce chytený oriešok vypustiť na zem. — Kde?

— Kde? Hm, — oddŕha chvíľu. — Nuž — v mestskom hostinci.

— Áno, v mestskom hostinci. A nie u pani Dubravickej? — zachveje sa ako list, porcelánová tvárička očervenie, prsia sa zvlnia a z očú pršia slzy ani hrachy. — Hej, — rozfiká sa väčšmi každým slovom. — Abrahám… vy mne len tak… však ja tomu rozumiem… Mám hádky doma… dám sa ľuďom na jazyk… a vy… vy… tak-to-ó!

— Ale, holubička drahá, — chlácholí ju Lukavický, ako vie, — nerozčuľuj sa. Veď je Helena staršia ako ty.

— Staršia? — zdvihne pani uslzené oči, veľké, orechovej farby.

— No, — prisviedča gavalier hlavou, nohami i rukami. — A už i má svojho.

— Koho? Tribela?? Len mi to nechcete na nos zavesiť?

— Čoby len, zlato moje.

— Azda Mešku? Ona by s takou suchou kôrou nebola spokojná, — uškrnie sa na vlastnom vtipe. — Teda koho?

— Ruttkayho.

— Ruttkayho? A čo jeho žena?

— Nič. On má veľmi dobrú ženu — rada je, keď je preč.

— No, to by nemyslela. A majú sa s Helenou radi?

— On priam blaznie za ňou a ona venuje mu najviac pozornosti, — rád je Abrahám, že trafil na pravé slovo. — Deň po deň sú spolu.

— Ako my, čo — dušička? Lež Abrahám, — zdvihne vtom ružový prstík, — nevie sa ona venovať takto i dvom, trom?

— Ako?

— Nuž tak — jedno za druhým.

— Neskúsil som to, — stisne gavalier plecami. — A konečne — ona už s Meškom u vás bola, môžete i vy k nej s Beňadikom. A potom, i so mnou…

— Ozaj, Abrahám? — zjasajú jej navlhnuté oči.

— Prečo nie? Dnes-zajtra je tu zima a dom takej dámy pre nás ani nezaplatiť. Treba vedieť, ako užiť života a Helena to vie…

— A my nie, dušička? — nazrie mu pani hlboko do očú.

— Jaj, ty… ty, anjel, — ženie sa mu krv do tváre, schytí ju do náručia a náruživo pobozká.

— Teraz nie… nie… nie, — odtisne ho od seba a sadne si k stolíku obďaleč.

Na chodbe zašramotí čosi a Lukavický sa porúča.

Helena Dubravická obýva pohodlný poschodový domec v tichej časti mesta. Dolu je služobníctvo, hore nádherne zariadené príjemné miestnosti. Meško usporiadal všetko podľa svojho plánu čo najpríhodnejšie. Uviedol paniu do najlepšej spoločnosti, kam ako plnokrvná zemianka má právo vkročiť. Pre istotu úspechu ukáže sa tu kedy-tedy i pán Dubravický. Vykoná si svoju povinnosť — potom sadne na koč a hybaj do Predajnej. Ostatné má už vynachádzavá pani na starosti…

— Dúfam, Helena, — vraví jej Meško, ako sa zdá — sýty všetkých žien na svete, — svoju úlohu chápete a vykonáte presne.

— Buďte spokojný, pán pravotár, — zaskvejú sa jej biele zdravé zúbky. — Môžete sa spoľahnúť.

Úhľadné komnaty poschodového domca stávajú sa skoro dostaveníčkom nielen pánov, ale i dám. Domáca pani je veľmi zábavná a milá, ale na podiv zdržanlivá dáma. Riadi večierky, uctí hostí hojne, ale o tureckom raji ani reči.

— Ej, ej, milostivá, — zažmurká raz na ňu sivý Radvanský, — v Predajnej to bolo inak. Pamätáte sa?

— Nepamätám, — usmeje sa Helena, až i stará krv zašumí. — Človek sa nesmie na všetky svoje pochabosti pamätať!

— Takto je krajšia, — mieni odborník Lukavický, obdivujúc jej oči bez zvodu a pery bez vyzývavosti.

— Sakramentská žena, — prežiera sliny červenák Ruttkay. — Ona nás len naberá, potvora. A mne to už ide i do zubov.

Ohnivé víno však uvoľní jazyk i všeličo. Zjaví sa Cigán, tancuje sa i výska, ale Helena je ešte z dám rozjarená najmenej.

— Milostivá, — zachytí ju Ruttkay v bočnej, horiac ako fakľa, — vy ste akási iná, čo vám je?

— Mám starosť.

— Akú — ak smiem vedieť?

— Viete, čo je s pánom Tribelom? Neje a nespí — azda pohreb synov ani neprežije. A potom tie pravoty. Brezňania ho svojou tvrdohlavosťou umučia…

— Čoby len. To je Meškova starosť.

— To sa vám zdá, — dovolí mu pani pohladkať okrúhlu rúčku. — Ako je to s tou pravotou pre Polónyčku? Brezňania dostali akýsi mandát. Kde je ten?

— Mandát? — diví sa Ruttkay, čo všetko trápi tú ohnivú hlávku. — Mandát — je u mňa. Odpis z neho dostal i pán Tribel.

— Mohli by ste mi ho ukázať? — nakloní sa k nemu v kresle, tak, že cíti horúčosť jej dychu. — Mohli?

— A načo? — dychčí župný notár, snažiac sa nejako dostať sa k jej ústam.

— Ženská zvedavosť, viete, — odtíska ho Helena. — Rada by som vidieť palatínov podpis. Ukážete mi ho?

— Čo mi dáte? — dotíska sa upachtený notár, keď vidí — sami sú a spoločnosť sa dobre baví v susedných, vysvietených izbách. — Jeden bozk, Helena.

— Až spravíte, o čo vás žiadam… — dráždi ho nastrčenými ružovými ústami.

— Je to úradná vec, — zaváha.

— Tak ja som tiež úradná vec, dobre!

— Nuž, — prejde si rukou po zrosenom čele, — kedy to chcete?

— Hoci hneď…

— Dobre, — chvejú sa Ruttkaymu nozdry, — mám však tiež žiadosť. Ja vašu vôľu a vy moju… Ruku na to!

— Tu máte, — udrie mu do dlane s úsmevom, až sa mu zatočí v hlave.

Spoločnosť sa už baví celkom neviazane. Už miesto samé stupňuje náladu, že si tu môže každý dovoliť viac ako inde. Tancuje, kto práve chce. Nik sa o druhého nestará. Pani Štímelová dá si dvoriť slúžnodvorskému Hudobovi a veľmi chutne sa smeje na tom, ako na ňu žmurká. Pani Gyürkyho láska sa v kúte s Abrahámom Lukavickým. Ešte i chladné svetlé oči pani Hudobovej oteplievajú pri dvorných slovách mladého veselého zemana Michala Lúbyho. Nikto na nikoho nedozerá a tak ani nik nezbadá, ako sa Ruttkay vytratí, zoberie kabát, klobúk a palicu a zbehne dolu schodmi.

Helena povie niekoľko slov Meškovi na schodoch, kde sa ochládza — vskutku však čaká na Ruttkayho.

Pravotár sa uškrnie a odíde.

Keď sa notár vráti, Dubravická dá mu znak zložiť sa a ísť za ňou do zadných miestností. Tu, v neveľkej sklepenej izbietke s oknom do dvora nie je tak skvele, ale je pohodlne a ticho. Hrubé múry neprepustia hluk z predných izieb. I hudba doznieva len ako zizot múch a bzukot včiel.

— Konečne si moja, — schytí Helenu ohnivo do náručia, chodí po jej údoch dlaňou a ústami hľadá jej ústa.

Dubravická sa nebráni, zato drží ho na uzde ako dobrý pohonič zdiveného žrebca.

— Priniesli ste mandát? Kde je? — opája ho i tým šepotom.

— Jaj, mandát? — ohliada si vrecká, — Tam je vo zvrchníku na chodbe. Idem preň, — skočí Ruttkay a vyjde na prstoch.

Keď otvorí dvere, bledý je ako stena. Kvapky krvi by sa mu nedorezal.

— No, máte ho? — vstane mu Helena v ústrety s neprekonateľnou láskavosťou. — Ukážte!

— Mandát? Ma-mandát?? — potkýna sa mu ináč ohybný jazyk. — Nemám a mal — mal som ho! Ale — alebo som ho stratil… — vytreští oči. — Alebo mi ho ktosi ukradol…

— Odpusťte, pane, — vypne sa Dubravická urazene, — ale v mojom dome?

— Vo vašom, či nie vo vašom, — krúti notár hlavou, škrabúc sa za uchom, — ja som mandát vzal, a nemám ho.

— Nerobte si z toho nič, — teší ho. — Nájde sa. Načo je to komu? Sadnite si sem, — ustupuje mu miesto na pohovke, — pohovoríme si. I tak by sme tam napredu iba zavadzali.

Ruttkaymu je však akosi nie do milkovania. Tomu horúcemu pohľadu nevie odolať, ale sa zoberie skoro a vráti sa prvý z hostí domov toho večera.

Na druhý deň šepoce sa v meste všeličo o zábave u Dubravickej. Celé legendy kolujú o večierku a tureckom raji. Pani Helena zájde si do Gyürkych a pohoršuje sa na nezmyselných klebetách.

— Také hlúposti — kto to len roznáša? — túži sa podžupanovej. — Však si bola tam. Aké neslušnosti?

— Ľudia si vymyslia, — uspokojuje ju priateľka. — Zo závisti, keď tam neboli s nami. To je všade tak.

— No, ja som si jednako myslela, — mrzí sa Helena, — že je tu iný svet. Tu sa reku dá milo a pokojne žiť. A horkýho!

— Eh, — dobre bolo. Najbližšie spravíme to u nás.

— No, neviem, — krúti táto umienene hlavou. — Ja tu dlho neostanem.

— A kam by si šla?

— Do Predajnej. Tam niet toľko klebiet.

— To ti verím. Ale ani takej veselej spoločnosti.

— O to nieto núdze, — usmeje sa sebavedome Dubravická. — Muchy za svetlom vždy doletia.

— Muchy za svetlom? — usmeje sa podžupanová. — To si dobre povedala, ha-ha-ha. A čo Ruttkay? — zvážnie zrazu. — Vraj stratil peniaze?

— Neviem. Nič som nepočula, — nezmení sa jej jeden ťah na peknej tvári. — Páni boli veselí, mohli stratiť všeličo i mimo sŕdc…

— Mohli, ha-ha-ha…

— Ja som nič nenašla.

— Ani ja.

V ten čas ženie Meško koňmo na Ľupčiansky zámok. Srdce mu búcha silno od radosti. V bočnom vrecku nesie korisť — palatínov mandát na obnovenie breznianskej pravoty. V neveľkej, ale dobre ubitej hlave naháňa myšlienka myšlienku.

— Narobíme pánom práce, — vysadá na tenké pery diabolský úsmev. — Teraz sa ukáže, kto pozná Tripartitum a vie narábať s paragrafmi… — vidí už Meško sudcov, ako žasnú prekvapením, kým Muraközy, či už kto iný so Socovským a Brezňanmi nebudú vedieť čo a kam. — Otvorí oči Gašpar Tribel a pravotár v sukniach na Bytčianskom zámku zbadá, s kým sa to naťahuje… Hej, nedáme sa ženám, nedáme! — cíti sa v sedle i inak pevnejším ako kedykoľvek i voči samému palatínovi.

Keď dôjde na zámok, nejde za Tribelom. Nechá ho na pokoji, ako si vyhradil. Až pochová syna po dvojmesačnom a dvadsaťdňovom smútku, príde k nemu on sám. Tak sa to stalo i po smrti pani Rosiny.

A Meško sa nemýli vo svojej vypočítavosti. Sotva je v Ľupči koniec neslýchanej smútočnej pompe, s akou sa uložia telesné pozostatky syna Rehora k boku matky Rosiny v ľupčianskom chráme, Tribel sa obriadi, oholí, vlasy a bradu ostrihá a už sa i zaujíma o každodenné veci. V jeho duši nahromadilo sa toľko horkosti, že cíti potrebu na kamsi to vyliať.

— Takto ma trestať, — vzozre k nebu. — Prečo? Nie sú iní horší ako ja? Nestaviam kostoly a fary? Nestarám sa o kráľovstvo božie? No, nech si moji protivníci nemyslia — nie som zlomený. — Domnievajú sa, nemá pre koho — poddá sa! Bude, čie bude, ale neustúpim…

O niekoľko dní po odchode smútočných hostí, vyhľadá Mešku v jeho pracovni.

— Domine spectabilis, ako sme s našou žalobou proti Brezňanom?

— Na jedenásteho decembra máme predvolanie.

— Máte všetko v poriadku?

— Všetko.

— Kde je pani Dubravická?

— Ešte je vo Zvolene. Už sú však poriadky porobené previezť ju. V Predajnej jej je príjemnejšie. Dúfam, súhlasíte?

— Samozrejme, — prisvedčí opadnutá, vráskavá tvár, nafúknuc sa vzdorne. — Oni myslia, tu je čas — rozďobať ho! — cieli na Brezňanov. — Ale sa mýlia. Ešte nevedia, kto je Gašpar Tribel…

— A kto je Juraj Meško, — uškľabí sa pravotár sám pre seba.

O žalobu zaujíma sa nielen zvolenská stolica, ale i Turiec, Liptov, Trenčín, ba i ďalej. Meško pozbiera ešte, kde čo môže a chystá sa na označený deň ako šelma na skok. Zvedavci schodia sa z ďalekého okolia. Po hostincoch stretajú sa starí známi, vypijú si žajdlík na priateľstvo a diškurujú, aký bude koniec tej neslýchanej naťahovačke.

— No, Brezňanom už bude teraz ľahko. Ich obhajca, mladý Kastor, požiada na základe palatínovho mandátu obnoviť pravotu. Dokážu, že Dorotu Polónych nezabili, ale sa obesila sama. A bude… — hovoria jedni.

— Len počkajme, — nabádajú druhí. — Meško je čertov syn. Uvidíte, ten ešte s čímsi vyrukuje.

Záujem je veľký i u dám. Pani Štímelová prikáže mužovi — hneď jej dať znať, čo bude. I pani Ruttkayčka nakladá tiež svojmu, ktorý je však akejsi zlej vôle. Gyürkyho pani odkáže Lukavickému — a rastie napätie.

V súdnej sieni je rušno. Zvedavci všímajú si opadnutého Tribela i Brezňanov na čele so Socovským, ktorý sa doma zotavil, ale jednako je dobrých desať rokov starší.

— Akosi vás je menej, — nahne sa hajdúch k richtárovi. — Kde je ten vysoký?

— Štefanko? Chorý je. Mereš leží — kto vie, či ešte vstane. A Blázy, toho predvčerom privalilo v hore.

— Pobralo ich oboch, — mrkajú ľudia na dvoch protivníkov. — Toho ten a jeho zas pán boh. Čo má z toho?

— A má šťastie ten Socovský, že má takú dcéru. Nech tej nie, je s ním i s Brezňanmi všelijako.

— A je ozaj v Bytči u palatína? — napína zvedavosť.

— Je, — prisviedča akýsi priekupec. — I ja som ju videl. Majú ju tam radi.

— A že je pekná?

— Krásna! Pleť biela ako sneh a oči čierne, ohnivé.

— A je tam už dávno, čo sa ani nechce vydať?

— Chodí za ňou syn hentoho zavalitého, — ukazuje akýsi Bystričan na Siedema. — Ale ona nie. Až sa toto vraj všetko zakončí.

— To má Meško nebezpečného protivníka i mimo Kastora.

— Má veru: pravotára v sukniach a ťažko si poradí, — kolujú mienky, — ťažko!

Sudcovia vojdú obradne na čele s plešivejúcim, ukonaným Gyürkym.

Hudoba zažmurká, okrúhlučký Štímel zažíva, červenák Ruttkay podoprie si rukou ťažkú hlavu a pustí sa stroj spravodlivosti na plný beh.

Socovského na lavici obžalovaných podopiera kmotor Siedem. Ale keď je telo i mdlé ešte, richtárov pohľad je už bystrý. Nesklopí ho na Meškov úškrn, ani na gánenie Tribelovo.

— Slávna súdna stolica, - vstáva Meško po formalitách za napätého ticha. — Dovolím si hneď na začiatku predostrieť nasledovné: Socovský a spoločníci stávajú sa obnovou pravoty vlastne žalobníkmi. Nech však predložia pôvodinu palatínovho mandátu, čo je so svedectvom slúžnodvorského o predvolaní pána Gašpara Tribela súčasne i žalobným listom. Ak ho nepredostrú, ortieľ o odsúdení na smrť a vyhostení ostáva nezmenený.

V sieni povstane šum. Pohľady sa stretajú, hlavy nakláňajú. Také čosi nikto nečakal. Všetkým je jasné — ten obhajca má kamsi isto namierené a zraky spočinú na zamračenom Kastorovi, preberajúcom sa nervózne vo svojich písmach.

— Slávny súd, — prehovorí tento zvonivým hlasom. — Pán zástupca Ľupčianskeho zámku žiada od nás predostrieť pôvodinu palatínovho mandátu. Ja som tento mandát oddal tu prítomnému pánu župnému notárovi Ruttkaymu, vyhotoviť práve na žiadosť Meškovu hodnoverný odpis pre pána Gašpara Tribela. On svoj odpis dostal, my však nedostali sme pôvodinu späť. Preto ju ani nemôžeme predostrieť.

— A bez pôvodiny to nejde, — aleguje Meško vždy ostrejším hlasom, až nakoniec driape ani pilník. — Mandát treba preskúmať, či je podľa zákona vydaný. Teda platný alebo neplatný…

— Mandát musí byť v notárových rukách, alebo na súde, — zazrie Kastor na Ruttkayho, čo si už hlavu oboma rukami podopiera. — Keď je tak, nemožno súdiť obžalovaných, ak ho nepredostrú.

— Prečo nie? — zapíli protivník. — Obžalovaní mali si mandát vyžiadať zo sudcovských rúk. Ak nespravili, to je ich vec.

V sieni nastáva zmätok — sudcovia sa uťahujú. Ruttkaymu hučí v hlave ako zvon. Teraz už chápe, prečo sa mandát musel stratiť, i kto ho našiel. Prečo musela prísť pani Helena Dubravická do Zvolena a pred niekoľkými dňami vrátiť sa do Predajnej.

— Hm, — vhryzne si do gamby, blysne na uškŕňajúceho sa Mešku meravým pohľadom a ide do bočnej za kolegami. Socovský hľadí za nimi ľahostajne. Tuší už tiež, čo sa stalo, i kam to všetko mieri. Na jeho ústach objaví sa úsmev na neslýchanej intrige a komédii okolo ľudskej spravodlivosti.

Súd, keď sa vráti, je na stanovisku Meškovom.

Notár Ruttkay, nápadne zblednutý, prečíta trhano uznesenie. Obžalovaní majú pôvodný mandát predostrieť, lebo u sudcov ho niet. Tento bol patričným po vyhotovení odpisu — procul dubio — bezpochyby prinavrátený. Ak ho nemajú, to je ich vina, lebo — vigilantibus enim subveniunt jura — iba bdelým náležia práva. Ináč mandát sa bude hľadať u sudcov i u obžalovaných z úradu. Jestli sa však nenájde, odročenie viac nebude a vypovie sa rozsudok…

Napätie sa týmto trochu povolí. Čo sa odročuje, nie je ešte stratené. Brezňania obstanú Socovského.

— Ten zbojník palatínov mandát ukradol, — zasipí Brnák napajedený.

— Istotne, — prisvedčí Izák bielou hlavou.

— I zo sudcov musí mať v tom niekto prsty, — dodá Lucius.

— Hej, — ale dokáž mu to!… — obráti sa richtár chrbtom Meškovi, ktorý s rukami zloženými do ramien merá si ich všetkých zvysoka, akoby im len mrštil medzi oči: viete už, kto je Juraj Meško, viete?

Zvedavci živo debatujú, už sa rozchodia, keď sa znova čosi skúri.

Kastor chce si zabezpečiť meritórne riešenie žaloby pri budúcom pojednávaní. Siahne do vrecka a zloží peňažitú pokutu zato, že sa obžalovaní nedostavili k súdu na prvé pojednávanie.

— Ó, to nejde, — protestuje Meško. — Pokutu zložiť neslobodno. Keď sa má pravota obnoviť, tu musí byť predostretý mandát a toho niet. Tak nariaďuje zákon.

— Tu sa zákon na obžalovaných nevzťahuje, — ohradzuje sa Kastor. — Títo neboli odsúdení meritórne, lež len pre nedostavenie sa.

— To je jedno.

Hádku rozhodne súd. Pokutu zložiť slobodno, lebo žalovaní preukázali súdu mandát, z neho žalobník dostal i hodnoverný odpis. Ak však na budúce zasadnutie nepredostrie sa pôvodný mandát, pokuta nebude platná, ale výrok o odsúdení na smrť a vyhostení.

— To je rozsudok, — šomrú si Brezňania idúcky zo siene nespokojne. — I uznáva mandát, i tají.

— Ľudská spravodlivosť, — pohodí Socovský rukou. — Ale, — zdvihne oči dohora, — pán boh je na nebi!

Zvedavci i účastníci hrnú sa na nádvorie a do mesta. Rečí je všelijakých. Mnohí zazlievajú súdu, že vec preťahuje. Nadávajú Tribelovi pre Socovského a ľutujú Brezňanov.

Iní obdivujú Mešku ako neslýchané prefíkaného juristu. Celé mesto rozvraví sa o ňom.

— Ten človek vie, kde je pôvodný mandát, — mieni sa všeobecne.

— Hja, ale dokázať mu to!

I samých sudcov začne vec mrzieť. Čím viac je všelijakých rečí, tým jasnejšia je i háklivosť ich situácie. Podžupan Gyürky porobí hotovú lármu v najbližšom dôvernom zasadnutí.

— Kde ste zapotrošili ten mandát, — oborí sa na Hudobu a Štímela. — Veď nás roznosia po celej krajine.

— Ruttkay ho mal, — zažmurká slúžnodvorský. — Notár Ruttkay! On vydal i odpis pre Tribela.

— Pán notár, — zmerá prísne červenáka, keď si ho dá predvolať, — ty si mal ten brezniansky mandát?

— Ja, — hľadí pred seba zmäteno.

— A kde je?

— Neviem.

— Ako nevieš? Stratil si ho?

— Neviem.

— Ukradli ti ho?

— Odprisahať môžem, že neviem, — nakriviac tvár, Ruttkay stisne bezradne plecami.

— Tak ho aspoň hľadaj, — zachvejú sa Gyürkymu pery nervózne. — Rozumel si? Do Brezna pôjde Lukavický, ak by bol tam. A ty Abrahám, — kynie Hudobovi, — pomôžeš tam v notárskom úrade.

— Dobre.

Najväčšmi to však škrie samého Ruttkayho. On to má všetko ako na dlani. Ale čo?

— Juro, — zachytí istého večera Mešku v hostinci a vtiahne ho diskrétne do bočnej, — my máme pre ten palatínov mandát celú patáliu. A ty vieš, kde je? — vraví mu dôverne.

— Ja? — usmeje sa tento nevinne ani decko.

— Ty, Jurko, — lapí ho za gombík, — netaj! V ten večer, pamätáš, si mi ho vzal.

— Odkiaľ? — usmeje sa tento ešte nevinnejšie.

— Z kabáta, kým som ja bol — veď vieš!

— Nič neviem. Čoby vedel? — obráti sa mu obličaj na popolavý. — Máš na to dôkazy?

— Nemám, ale…

— Tak sa neblamuj! — zažerie sa mu supím pohľadom do duše. — A nevrav o tom. Veď môžeš mať škandál, akého ešte nebolo, čo sa Tripartitum vykladá. A potom nezabúdaj, — stlmí hlas tajnostkársky, — máte ešte i s Gyürkym čosi na rováši z Predajnej, vieš?

— Juríčko, prosím ťa, — zmäkne Ruttkay ako vosk. — Nám je to veľmi nepríjemné.

— Vám sudcom? — uškrnie sa Meško posmešne. — I Brezňanom je nepríjemné, he-he-he! Veď ste len dobrí! A ja… ja… Tribelov advokát mám vám pomáhať, he-he-he, — zachechce sa sucho. — To si pohľadajte inde blázna, Janíčko. Ja mám jediný cieľ — pravotu vyhrať. Aj ju vyhrám a basta.

Na notárskom úrade Hudoba s dvoma pisármi márne rozväzujú fascikle a prevracajú písma.

Mandátu niet a niet.

V Brezne sa tiež poprehadzuje archív. Abrahám Lukavický už tretí deň hľadá s Dubeciom. Zájdu i za obžalovanými do domov, — k Socovskému, Siedemovi, Brnákovi a radom.

Nikde nič.

— Ale, pán slúžnodvorský, — vraví Siedem Lukavickému pri zostavovaní zápisnice, — všetko je len komédia. Pán Meško najlepšie by vedel, kde je mandát.

— Čo z toho, keď my nevieme, — usmeje sa Abrahám.

— Tak si požiadame jeho osvietenosť pána palatína o druhý mandát…

— Môžete! Hádam vám ho i dá, — hodí nabok hlavou, o ktorej švárna pani Gyürkyho tak mnoho sníva. — Máte tam dobrú protektorku.

— Naše šťastie, — prikývne Brnák, tiež už starnúci rečník ľudu.

— A viete, pán môj, čo je vaše nešťastie?

— Čo?

— Vždy máte iného obhajcu, kým Meško je jeden a ten istý, pozná causu dokonale. Kastor je proti nemu primladý!

— My si vezmeme advokáta, — oddŕha tribún — pána Horvátha. Ten je starší, skúsený a nedávno vyhral Bystričanom veľký proces. A do Bytče pošleme pána rektora Rotaria. To je človek vážny, vykoná, čo treba. Oj, my sa Meškovi tak ľahko nedáme!

Za treskúcej zimy, čo sa akosi preťahuje, vyberie sa rektor Rotarius na cestu. Ide s ním i Danko Siedem, ktorý už prešiel do Bytče niekoľko ráz. Je už z neho chlap do ženby a nevie sa odtrhnúť od Júlie. Mohol by si vybrať dievča, veď je v dome sám, gazdovstvo je dobré. U Petrich, u Štefankov, u Luciov — všade sú dcéry na vydaj. Ale Júlia, to je iné, celkom iné. Žiadnu nemožno s ňou porovnať!

V Bytči ich už vyčkáva. Drotár jej doniesol od matky list ešte na Vianoce. Vie všetko, čo sa prihodilo a u palatína je už vec v poriadku. Na zámku je pustejšie. I Helena, dobrá duša, je už preč. Ale bielučká Mária je tiež dobrá k nej a najmladšie, Kata a Anička, vypytujú sa jej mnoho o domove. Pani Alžbeta, najmä po tom, čo tu dievča vytrpelo, má ju ako svoju. Radí sa s ňou o svojich plánoch. Teraz jej je na starosti syn Imrich, ktorého by otec rád ešte za svojho života oženiť.

— Mladý je ešte, osvietená pani, — mieni Júlia. — Sloboda je sladká a viac sa nevráti.

— Máš pravdu, dievča, — prisvedčí Alžbeta, jej jemné črty začínajú vrásky prehlbovať. — Ale otec nám pri toľkej práci slabne. Môže sa mu niečo stať.

— Pán palatín má veľmi veľa starostí.

— Čím vyššie postavenie, tým viac starostí, dievka moja. Preto by som i ja bola rada, čo by sa Imrich dal do poriadku. A vieš, akú by som si priala nevestu?

— Akú? — zdvihne Júlia krásne oči.

— Ako ty, dieťa…

— Ach, vaša osvietenosť, — zapýria sa jej líca na ružovo, — ja som len meštianska dcéra. I rôčky mi už letia…

— Teraz si v najkrajšom kvete, — obdivuje Alžbeta plnú mladosť na pravidelnej tvári a pružnosť jej štíhleho tela. — Ja by ti našla ženícha. Vydáš sa?

— Ešte nie, milostivá… — zastrie Júlia horiace oči dlhými mihalnicami. — Ešte nie.

— A prečo?

— Necítim, právo myslieť na seba.

— Ako to?

— Ešte mi visí meč nad otcom a nad rodným mestom skaza a pokorenie… — zosmutnie Júlia.

— Ty si dobrá, — objíme ju Alžbeta v prítomnosti svojich dcér a pobozká na zvlhnuté oči. — Myslíš na iných a zabúdaš na seba. Neboj sa — tvoja vec, božia vec i naša. A pán palatín iste nájde spôsob pomôcť spravodlivej veci zvíťaziť!

Keď dôjde rektor Rotarius so svojím mladým druhom, Socovská nevie kam od radosti. Vodí ich po komnatách, vypráva im. A najmä otázkam niet konca kraja.

— Ako sa má otec?

— Už lepšie, — vraví rektor. — Ale bol už čas dostať ho z Tribelových drápov.

— A mama?

— I tá sa už zbiera. Len by sa to nešťastie skončilo, — naráža na pravoty. — Ju to zožiera.

— Skončí sa, — šľahne plameň pevnej viery z dievčenských očí. — Povedzte doma, Meško nevyhrá, iba ak by moju hlavu videl pri svojich nohách. Tribel nebude triumfovať. Cítim v sebe silu a tej bude vždy dosť — potrhať ich osídla…

— Diana! — napadne vážnemu Rotariovi.

— Aká je len krásna, — zatočí sa Dankovi hlava pri pohľade na ňu. — Čo som ja proti nej? — obáva sa chvíľky, v ktorú si predstavoval povedať jej všetko.

Palatín prijme ich veľmi blahosklonne, najmä učeného rektora. Vypytuje sa podrobne o všetkom, najmä o Socovského uväznení, jeho zdraví a o priebehu pravoty. Keď počuje o strate mandátu, nevie obsedieť v kresle od rozčúlenia a skočí a prechodí sa po svetlici.

— Ukradli ho, — mrví pomedzi zuby, — istotne ukradli, holomci. No, nech, — zastane, skrížiac si ruky do ramien, — vydám nový mandát obnoviť pravotu. Zákony sú — prisluhovať občanom spravodlivosť, alebo sú nie zákony, ale povraz na krky poctivých občanov. Tu sa Meško mýli, keď tvrdí, že spravodlivosť musí byť, hoci zahynie svet. Spravodlivosť je na to, aby svet stál, vzrastal v pokoji a prekvital. To je spravodlivosť, čo je základom vlasti. Inakšia ju podryje a zahubí…

Rotarius je rád, keď sa oboznámi so snivým básnikom Paludinom a učeným, do seba uzavretým Hamelom. Nazrie do bohatej knižnice a s mandátom, čo mu Júlia všila do vesty, chystá sa veselý na cestu.

Len s Dankom je to nijako. Odkladá návrat zo dňa na deň. Nevie si nájsť vhodnú chvíľu, keď je s Júliou vždy — ak nie Mária, tak Kata, ak nie Kata, tak Anna alebo i Gašpar, ktorý vyrastá na hodného mládenca.

— Júlia, — odváži sa napokon, keď už i Rotarius začína súriť, — rád by som s tebou ešte prehovoriť, — zadŕha sa mu slovo v hrdle. — Môžem?

— Poď, — zavedie ho táto do svojej izby, ozdobne vystrojenej všetkým pohodlím. — Čo chceš, Danko? — nazrie mu mäkko do očú.

— Chcem ti povedať, — chytí ju za rúčku, — že ťa veľmi-veľmi rád. Nemôžem žiť bez teba, — pritiahne ju k sebe, a keď cíti, ako sa mu poddáva, schytí ju do silného náručia a pritisne horúce ústa na jej chutné pery. — Máš ma trošku rada? — pýta sa jej po chvíli.

— Vždy som ťa mala, Danko…

— Ja som tŕpol, že tu — vo vysokých kruhoch nájdeš si svoju lásku a zabudneš na náš skromný brezniansky život.

— Ale Danko, — pozrie naňho vyčítavo, — čo si ma nepoznal? Ja viem, kam patrím, i komu. Nech hľadám skvelý vydaj, nikdy nemusím do Brezna. Mne to však nedá. Tu som, kým musím byť. Deň po deň myslím na našich. Otca vídam trpieť, mamička predíde mi neraz vo sne a hneď by šla. To by však bolo pre našich nepriateľov, čo si určili zničiť nás… a mne, slabej žene, robí radosť, keď im môžem plány skrížiť. Meško mi povedal, keď som ho odvrhla kedysi: Vypovedali ste si ortieľ nad svojím mestom, nad svojou rodinou i sama nad sebou. No, nech vie, jeho hrozieb sa nenaľakám — vytrvám: ty, Danko, ak ma máš ozaj rád, tiež vytrvaj! Možno, prídem i sama do Zvolena na ten súd. Tam sa uvidíme. Či mám s tebou ísť?

— Nie, ostaň, ostaň, — pokryje jej oči a ústa bozkami. — Ťažko čakať, ale nech… Som hrdý na teba. Spravila si zo mňa človeka, čo vie, že pekne žiť, znamená nežiť len pre seba. Ja sám nachodil som sa sem za naše mesto — veď vieš. Vidím, i v tom je radosť a len tak bude z nás voľačo…

— Teraz si mi milý… teraz si mi blízky, — pritúli sa k nemu Júlia. — Môj…!

— Moja! — zovrie ju znova náruživo do náručia a zodvihne. Nedbal by ju takto niesť azda i po Brezno.

Buchot na dvere vyruší ich z opojenia. Júlia ako srnka odskočí do protivného kúta a stihne otvoriť okno.

— Voľno, — zavolá trochu vyjaveno. — Nech sa páči!

V tú chvíľu odchýlia sa dvere a veľká psia hriva uprie žltasté oči na prekvapených milencov.

— Ach, Ibrahim… vitaj, Ibrahim! — hladkajú prítulné zviera zo dvoch strán. — Aký dozerač… A kde je Gašpar?

Pes zaškolí, pokrúti i chvostom, akoby rozumel slovu.

— Až sa to skončí, prídem si po teba, — stisne Danko dievčaťu obe ruky na rozlúčku.

— Príď…