ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rotarius cestou z Bytče staví sa u podžupana vo Zvolene a zloží tri zlatky ako zákonitú pokutu za stratu prvého mandátu. Hneď na druhý deň slúžnodvorskovci, Hudoba a Lukavický, sadnú na koč. Uháňajú na Ľupčiansky zámok preukázať Tribelovi nový mandát a povolať ho úradne na obnovenú pravotu.

— No-no, teda? — natiahne pán Ľupče kyslú tvár. Práve písal bystrickému magistrátu o synovi Gašparovi, ktorý si tam čosi groša požičal. Na mrcha koži dobrá vlna nikdy vraj nenarastie. Nie je takto v najlepšej nálade a ešte toto!

— Tam je Meško! — vraví došlým, — dohovorte sa s ním.

Mešku nájdu v jeho izbe zahrabaného do písem. Keď ich zhliadne, už vie, prečo idú. Nazrie do písma a diabolsky sa uškrnie.

— Dobre, dobre, — stiahne obočie a luskne prstami. — Vedel som, Thurzo im to vydá. Majú tam dobrú protektorku. Lenže si tým nepomôžu. Ja im ukážem! — zablysnú pichľavé oči žravým plameňom. — Čo budú mať desať palatínov a sto Júlií — nepomôžu si!

Termín je veľmi krátky. Súd má zasadnúť o niekoľko dní.

Ak bol záujem o pojednávanie minule veľký, teraz sa ešte vystupňuje. Zvedavci zďaleka dôjdu do Zvolena. Hádajú sa, robia i stávky. Odsúdia teraz už mestskú radu na smrť a či neodsúdia?

Brezňanov zíde sa s richtárom Socovským pekný počet už večer pred pokonávaním na niekoľkých vozoch. Ubytujú sa v mestskom hostinci a sem-tam po priateľoch i známych. Z obžalovaných však chýba Lucius i Siedem, ktorý ochorel. Štefanko, Blázy a Mereš nemusia už na súd zemskej spravodlivosti. Nedávno radom odobrali sa na súd boží.

— Čo sa tí už naľakali toho Mešku? — naberajú Brnáka v hostinci, keď spomenie zosnulých.

— Aké ľaky? — pohodí ešte vždy červený rečník ľudu. — Zunovali čakať na ľudskú spravodlivosť.

— Ale vás ten. Tribel jednak len preháňa.

— Jeho preháňa zas pán boh. A my sa nedáme!

— Keď vám i ženy pomáhajú. — Aké ženy?

— No Júlia Socovská.

— Po prvé, — vystrie začadený palec ako odznak kováčskeho majstra, — Júlia nie je ešte žena. A po druhé — azda naše ženy budú len zemiaky škrabať a deťom nos utierať? Také ženy nám treba a nik nás nezmôže. Čo, Danko? — udrie mládenca, pevného ani dub, po pleci. — Z tej bude raz žena…

— Bude, ujec, — zabúcha mu srdce a vženie krv do tváre. Tu je miesto otca, ktorý leží na zápal pľúc. Ale ho sem tiahne i tajomný pocit, akoby sa mal stretnúť i s ňou, hviezdou svojho života… Kto vie, či nepríde nakoniec, ako povedala — šepce mu čosi v duši.

Na druhý deň je súdna sieň v pravom zmysle slova obľahnutá. Kto sa môže dostať dnu protekciou alebo za nejaký bakšiš z ochoty hajdúcha, vtisne sa. Sudcovia zaujímajú svoje miesta a protivníci hľadia na seba v presvedčení, že sa to dnes skončí a víťazne. Predsedajúci podžupan Gyürky je dobrej vôle. I notár Ruttkay sa usmieva, keď sa mu novým mandátom uľavilo na svedomí.

Lúče jarného slnka prenikajú oknami, keď slúžnodvorský Lukavický referuje o riadnom predvolaní stránok. Podžupan zas oznamuje, že Ján Botarius, splnomocnenec Brezňanov, zložil uňho peňažitú pokutu za stratu prvého mandátu. On peniaze prijal s podmienkou, že to i súd vezme v známosť. Inak sumu vráti patričnému.

— Slávna súdna stolica, — ukloní sa Meško sudcom a začne tichým, skoro nevinným hlasom. — Na základe výroku minulého pojednávania úctive žiadam, nech obžalovaní osobne predstúpia a predostrú prvý palatínov mandát. Ak sú tu osobne nie prítomní, nech je rozsudok na smrť a vyhostenie potvrdený…

— Prosím pána žalobcu, — vstane vtom nový obhajca Brezňanov, inteligentný a prešedivený Horváth, trochu nahrbený dopredu, — nech pomenuje tých, ktorých chce predvolať. On totiž, slávny súd, žaluje i Mateja Štefanku a Daniela Mereša, ktorí sú už mŕtvi. Preto nech je v zmysle zákona odsúdený na peňažitú pokutu pre žalobu proti zomrelým.

V sieni je zjavné: turnaj sa začína. A obaja turneri sú zruční chlapci. Okuliare sa popravia, pozornosť sa napne. Tribel sedí zboku a rozhliada sa ako vždy sebavedome. Socovský, preložiac si nohu cez koleno, podoprie si bielu bradu rukou a načúva alegátam.

Pohľady sú zosústredené. Muchu by bolo počuť preletieť.

— Prosím, — pohodí Meško prstami maliciózne, — pán kolega sa mýli. My nežalujeme tých z prvej žaloby, lež len tých, ktorých druhý mandát označuje.

— Teda raz tých — raz oných?

— Áno, pán kolega, — zatne doňho zrakom, — ako to dopúšťa zákon. Lenže tu i okrem odumretých, — otočí hlavu k obžalovaným, — chýbajú ešte Lucius a Siedem.

— Siedem je chorý — má zápal pľúc. A Luciovi umrela svokra.

— Svokra? To je nie smútočná udalosť! — dovolí si i vtipkovať. — A nemoc treba dosvedčiť slúžnodvorským svedectvom. Ak sa to nestane, prvostupňový výrok, ako proti Luciovi, tak i proti Siedemovi ostáva v platnosti. Opätujem však to najhlavnejšie — nech je predložený predne prvý palatínov mandát o obnovení pravoty!

— Slávny súd, — aleguje Horváth, utierajúc si okuliare o rukáv. — Prvý mandát v zmysle súdneho výroku hľadal sa úradne u podžupana i v listárni notárskeho úradu, na mestskom úrade v Brezne i u obžalovaných. Obžalovaní môžu radom prísahou potvrdiť, že sa mandát u nich nestratil. Keď sa stratil inde, zato my nemôžeme a žiadame súdnu stolicu obnoviť pokonávanie na základe druhého mandátu, ktorý tu, — podá písmo predsedovi, — týmto predostieram.

Podžupan vezme písmo, nazrie doňho a zmraští čelo na znak vážnosti.

— Slávna súdna stolica, — prehovorí s úradnou pomazanosťou, — druhý mandát, vydaný jeho osvietenosťou pánom Jurajom Thurzom, palatínom, dňa 28. februára 1615 v Bytči, nariaďuje nám predvolať sporné stránky a súdiť i bez ohľadu na stratený mandát. Pristupujeme teda pokonávať.

V sieni zašumí. Všetky zraky, i tých starých kráľov, rozvešaných a zarámovaných po stenách, upierajú sa na dvoch pravotárov, dvíhajúcich sa spoza stolíkov proti sebe ako dva kohúty.

— Proti výroku slávneho súdu, — naostrí Meško hlas na najvyššiu škálu, — musím čo najrozhodnejšie protestovať. Tripartitum III, článok 11. dopúšťa len raz obnoviť pravotu. Zložiť pokutu za stratu prvého mandátu neznamená i právo odstúpiť od ním započatej žaloby…

— Znamená, či neznamená? — povstává ostrá hádka medzi advokátmi. Ich pohľady sa skrížia ako blýskajúce rapíre. Cvendží to i škrieka, stupňuje napnutosť, až nejednému v sieni i oči vystupujú navrch. Iba sudcovia sedia si pomerne nevzrušení. Navykli už na to. Keď je toho veľa, zasiahnu rozhodnutím, že žalobník má právo po zaplatení pokuty odstúpiť od jedného spomedzi dvoch mandátov, vydaných v tej istej veci, najmä vtedy, keď sa prvý mandát stratil…

— Slávny súd, — lúska prstami Tribelov zástupca, krútiac pritom hlavou, — proti tomuto výroku zas protestujem. V jednej a tej istej veci, ak by i bolo možno vydať dva mandáty, ale nemožno od jedného ustúpiť, — rozvádza naširoko. — Ak by však i bolo možno ustúpiť, tu je to neplatné, lebo pokutu za stratu prvého mandátu zložiť bolo u súdnej stolice a nie u podžupana, ako sa to stalo. Preto je to i neplatné…

Nasledujú znova dlhé alegáty, čo sa súd pokúsi ukončiť rozhodnutím, že v jednej veci možno vydať len jeden mandát, ak sa ten stratí, vtedy možno vydať i druhý na obnovu pravoty. Ani odstúpenie od prvého mandátu nie je oneskorené… Lenže ako ústup od prvej pravoty, tak i zloženie peňažitej pokuty malo sa stať pred patričnou súdnou stolicou a pred sudcami, kde bola vec započatá. Preto je ako zloženie pokuty, tak i ústup pred jedným sudcom neplatný…

— S výrokom nemôžem súhlasiť, — ohlási sa Meško, — a to v časti o vydaní druhého mandátu. Tak by bolo možno vydať jedno za druhým i päť-šesť mandátov. I viac… a to v jednej a tej istej veci. Prijímam tú časť výroku, čo označuje ústup od prvého mandátu za neplatný. Týmto je však zrejmé, obžalovaní obnovujú pravotu dvoma mandátmi, pokračujú v jednej veci dvojitou cestou, čo zákon označuje ako falošnú obžalobu. Žiadam ich preto posúdiť… — sadá si spokojne, akoby ani nešlo o život ľudí, lež len o niekoľko múch, čo zbytočne bzučia na svete a robia poriadnym občanom nepríjemnosti.

Skrsnú nové hádky a ostré dišputy. Sám podžupan nútený je žiadať priaznivejší výrok, keď sa zaňho začala prvá obnovená pravota. Ústup od prvého mandátu a zloženie pokuty stalo sa teda ako pred celou súdnou stolicou.

Nasleduje výrok na výrok a zmätok je úplný. — Slávna súdna stolica, — vstane odrazu Horváth, — hádkam týmto, ako je jasné, nebude konca kraja. Preto v mene svojich klientov vyhlasujem tu pred vami, že od obnovenia pravoty podľa toho strateného mandátu týmto odstupujem a skladám do sudcovských rúk zákonom predpísanú pokutu, — aj vyloží hneď na stôl tri zlaté, ako sa patrí.

— Ten Meško — zdá sa — trafil na chlapa, — nakloní sa Štímel k Ruttkaymu, čo hľadí na dvoch juristov s náležitým záujmom. — Myslím trafil.

— Trafil-netrafil — nevedieť.

Hudobu a niektorých zo sudcov robí to už nervóznymi. O obžalovaných ani nehovoriť.

— Slávny súd, — skočí zas Meško, mykajúc tvárou samý sval, samý nerv, — proti pokračovaniu zástupcu obžalovaných musím protestovat. Účinky zloženia pokuty i ústupu od prvej pravoty sú neplatné. Podľa zákona mali sa stať pred začatím pojednávania. Teraz sú tu dve obžaloby — a stav falošnej obžaloby je zrejmý…

— Slávna súdna stolica, — aleguje zas Horváth, — ako vám je známe, sudcovský výrok o anulovaní ustúpenia dostal som len teraz, kým pravota je ešte meritórne pojednávaná. Zaplatiť znova pokutu a odstúpiť od pravoty podľa prvého mandátu je dosť času. Falošnej obžaloby tu niet.

Hádky dostupujú vrcholu. V sieni je teplo i dusno. Na čele obhajcov i sudcov sperlí sa pot. Tribel usmieva sa na Mešku a mrká očami, posmeľuje ho. Socovského obličaj zružovie a v očiach zablysne starý oheň…

— Ale by sa nám len rád dostať ten Meško na kožu, — nahne sa k Brnákovi, čo sedí vedľa so stisnutými päsťami.

— Ba, kedy sa dôjde k veci? — napne sa mu tento k uchu.

— Nikdy, — kynie Izák prstami, — azda tým tam, — mrkne na Tribela a jeho zástupcu, - ide o vec? Tým ide o paragraf, ktorým by nám vykrútili krky.

— No, podžupan je na našej strane.

— Neviem, Uvidíme!

Súd sa utiahne rozhodnúť, je tu prípad falošnej obžaloby a či nie? Napnutie dostúpi vrcholu. Nastane všeobecná vrava — hlavy krútia i prikyvujú, ruky gestikulujú. Otvoria sa okná — a ľudia tisnú sa nadýchať čerstvého povetria. Tribel vyčervenený veselo diškuruje so známymi. Obhajcovia, zrejme vysilení, neprerečú slova. Nemo si ukladajú písma, napnutí zvedavosťou, čo bude? Socovský vypráva s Jakubom Petrim, ktorý odkedy on telesne upadol, zastupuje ho v richtárskych povinnostiach…

— Neodnesieme to my, — pýta sa ho tento, — Izák, čo myslíš?

— Ja? — stisne plecami. — Nič. Cez peklo som už prešiel, čoho sa báť?

— Veď sa ani ja nebojím, — zdvihne Petri prešedivenú, peknú hlavu. — Ale je to hrozné, takýto súd.

— Ľudská spravodlivosť má vždy svoje chyby. Čo robiť? Zle je niekdy s paragrafmi, a čo bez nich?

V kúte postáva Danko Siedena a zamýšľa sa. Duša sa mu búri, svaly sa mu napínajú. V duchu lieta domov, k lôžku chorého otca, hneď zas do Bytče k Júlii, ktorá mu vraví — no, čo? mám ísť s tebou? Toľko máme nepriateľov a mne, slabej žene robí radosť — prekrižovať im plány… Len teraz vidí, koľko je pravdy v tých jej slovách — vy mladí nesmiete nechať bremeno života na väzoch svojim otcom. Zbadá medzi ľuďmi Lazara a Cocavina, ako sa usmievajú, ako sa klonia pred Tribelom a v duši pocíti neprekonateľný odpor.

— Radšej psom sa uliahnuť, ako takým tvorom, — odpľuje si. — Nebyť ich, všetko mohlo byť inak, — hučí mu v mozgu. — Tribel nepríde ani na pomyšlienku a Meškovi sa nenaskytne príležitosť uplatňovať svoje vlohy. V nás je chyba, v meste samom, že má takých synov. A len my to môžeme odčiniť… - cíti, akoby v ňom prevravela sama Júlia. Prsia sa mu vzodmú, oči zaskvejú. Skoro by sa vrhol tam dopredu, zastal pred sudcami, praštil päsťou na stôl a vykríkol: dosť, dosť komédie! Súďte, keď chcete, Lazara a Cocavina. To sú ľudia zlí, predajní, krivoprísažníci. Súďte Tribela, čo chce v svojej chamtivosti pripraviť Brezno o jeho otcovizeň. Súďte Mešku, čo sa pomstí preto, že ho Júlia zavrhla. Ale nesúďte ľudí poctivých, ich vina je len to, že majú svoje rodné mesto radi a bránia si svoje životné práva…

Vyruší ho ticho, akoby uťal. Sudcovia vstupujú do siene a zaujímajú svoje miesta, stojac s vážnym pohľadom.

Notár Ruttkay zdvihne k očiam písmo a číta rozsudok:

— Keďže za celého tohto súdneho zasadania pokonávalo sa o dvoch mandátoch, na obnovu pravoty vydaných, — znie jeho hlas suchou obradnosťou monotónne, — a obžalovanými predostretých v jednej a tej istej veci bez toho, že by sa bolo od prvého mandátu zákonite odstúpilo — čo krajinský zákon zakazuje… a keď po toľkých a tak veľkých hádkach obžalovaní, zložiac tu pred súdnou stolicou pokutu, chceli odstúpiť od prvého novizačného mandátu, je toto odstúpenie oneskorené a nemá platnosti… — Keď však, — zvýši notár hlas, — obžalovaní bez odstúpenia od prvého mandátu použili v jednej a tej istej veci dva mandáty na obnovu pravoty a obidvoma dali predvolať pána žalobcu, týmto postupovali proti nemu dvojakou cestou…

V povstalom šume zanikajú niektoré slová i vety. V nejedných očiach sa zatmie. Jakub Petri vstáva z lavice, akoby chcel niečo povedať. Brnák sa smeje vyzývavému Meškovi rovno do očú. Cocavin s Lazarom, držiac si vedľa i dvoch svedkov v rezerve, uškŕňajú sa jeden na druhého. Danko Siedem, zblednutý ako stena, zachytí len toľko, že je Izák Socovský, zeman, posúdený pre falošnú obžalobu na 100 zlatých, ostatní jeden a jeden na 40 zlatých v zlate.

Dve tretiny z toho patria sudcom, ostatné žalobcovi. Sumu môže podžupan a jeden slúžnodvorský dobrať i exekúciou na movitom alebo nemovitom majetku obžalovaných…

— To je už potom spravodlivosť! — zaškrípe mládenec zubami a zrakom dobre neprebodne sudcov i rozrasteného Tribela, nadúvajúceho sa ako moriak na širokom dvore. — Eh, však je smrť len jedna, — blysnú mu zlé myšlienky v duši. — Prečo by nemohol zniesť toho bachráča i jeho dudášov zo sveta? Ako by Breznu odľahlo a čo tam po takomto živote?… — Hneď mu však príde na myseľ Júlia, čo by ona na to? Musel by ju opustiť… musel by sa s ňou rozbiť naveky. A miesto Tribela príde druhý pán na Ľupčiansky zámok. Miesto Mešku — iný paragrafists. — Eh! — zastone ako ranené zviera a zbiera všetky sily, keď nechce vykríknuť…

— Sú to vaši? — pošepne mu vtom fúzatý dráb, akoby bol zbadal jeho duševný boj. — Nebojte sa, však odtiaľto možno apelovať na kúriu.

— Na kúriu? — díva sa Danko, nechápajúc vlastne ani, čo mu to hovorí. Hľadí na rozrušeného Horvátha, ktorý žiada spravodlivejší výrok, keď tu vlastne ide len o to — rozhodnúť, ktorý z vydaných mandátov má platnosť.

— Slávny súd, — blýska Meško víťazne očima, — výrok je spravodlivý presne podľa zákona. Keď sú však obžalovaní posúdení pre falošnú obžalobu, nesmú sa viac brániť. Žiadam, nech sú ako ľudia zlí — homines malefides — posúdení nielen na peňažitú pokutu, lež v zmysle prvotného výroku i na smrť a vyhostenie.

Zavládne všeobecné zhrozenie. Tí, čo verili v Meškov talent, mrkajú očima na svojich druhov. Podžupan hniezdi sa nevrlo. Prísediaci hľadia na seba, majúc už — zjavne — všetkého dosť. Čo však počať? Súd je ako stroj. Keď ho raz spustia — musí pracovať a zomlieť, čo je naložené. Čo tu srdce? Paragrafy sú sochory i kolesá — zubaté kolesá. Do čoho sa tie raz zadrú, ťažko mu pomoci…

Obhajca Horváth protestuje. Meško sa vraj dopúšťa falošnej obžaloby, keď žiada obžalovaných posúdiť znova na smrť. Ľudia vstávajú od rozčúlenia. Keď sa súd utiahne — rozhodnúť o najvážnejšom — vidieť, Gašpar Tribel okrem svojich najatých ľudí nemá nikoho. Všetci prajú starcovi Socovskému a jeho spoločníkom. Ešte len i tí, čo sa podivujú Meškovej juridickej praxi ako pozoruhodnej zvláštnosti. I stavajú na ňu…

— Radšej by prehral tú stávku, ľudia, — vraví akýsi badínsky zeman na chodbe.

V bočnej miestnosti radí sa súd. Predseda, prísediaci, prísažní i sám notár Ruttkay hľadajú, ako sa vytočiť z paragrafov, menovaných železne dôsledným obhajcom ľupčianskeho panstva. Tribel je dobrý kamarát, bohatý a vplyvný pán, ale výrok smrti nad toľkými vážnymi mešťanmi, ktorým sa meritórne ešte ani nič nedokazovalo, jednako je len hrozný výrok… Nezabudne sa na to ani za stá rokov!

— Probujme nejako! — radí podžupan. Celý je ustarostený. Dal by mnoho za to, keby on nemusel tu predsedať. — Probujem! Jednako sú to len nie martalúzi, ani prichytení hajdúsi, ale rodinní ľudia, statoční mešťania… Ak by sa dalo!

— Nedá sa, — stiahne obočie prísažný Štímel, dobrý znateľ práva, — nedá! Tu je raz Tripartitum II. tit. 70. Na tomto základe má Tribelov zástupca právo žiadať, čo žiada…

— Tripartitum II. tit. 70, — naťahujú sudcovia tváre, krútia hlavami a zas prikyvujú. — Tripartitum… Tripartitum…

Kto by ich videl uvažovať, myslel by — o nich. tu ide. Nie o Socovského a jeho druhov, o nich — o Gyürkyho, Hudobu, Štímela, Ruttkayho — o nich! Proti nim hovorí Meško, po nich šľahá pichľavým zrakom, na ich hlavy cituje Tripartitum II. tit. 70… Nepriznajú to, ale cítia, ako sa dostali do slepej uličky. Mrzia sa na Tribela, jeho vec im je podstatne dobre známa a známy im je i cieľ, čo mu posväcuje prostriedky. Mrzia sa i na Mešku, o ňom je známe, ako toto všetko nasnoval, až po krádež prvého mandátu… Ale neopovážia sa s tým von. Čo z toho, keď je to i všetko tak, ale kto im to dokáže? Skutočnosť, pravda? Kto vie — lež na ich strane je zákon so svojimi železnými paragrafmi. Kto môže za to?

— Tripartátum… Tripartitum… — tváre sa nakrivujú, oči kutajú ani záblesk svetielka v hustej, tmavej noci… V tú chvíľu vbehne tamvon na nádvorie, sprevádzaná jazdcami, krásna štvorka. Mladé žrebce striasajú sa hrdlo v striebrom kutých šírach. Srsť sa im leskne, oči mihocú, uši zastrihajú.

Z hintova, ozdobeného grófskym erbom, skočí vyšujtášovaný hajdúch a galantne otvorí dvierka. Vyjdú dve dámy, skoro rovné vzrastom, v drahých kožuchoch, zastreté závojom. Spomedzi jazdcov pribehne mládenec, zafŕkaný blatom, iba oči čo mu horia.

— Nič vám netreba? — privraví sa dámam.

— Nič.

— Tak môžeme ísť hneď…

— Áno, — povie jedna z dám chvejným hlasom. — Neviem, či je už nie neskoro.

— Palatínsky záprah… Palatínske kone, — počuť hneď z hlúčku, čo sa zbieha vôkol hintova… — Osvieteného pána Juraja Thurzu z Bytče.

— A po čom to znať?

— Po erbe, nevidíš? — ukazuje jeden z drábov. — Azda ho prvý raz mám na očiach?

— A kto to prišiel?

— Ktovie, — stisne dráb plecami.

— Hej, ľudkovia, — obrátia sa zvedavci na jazdcov, odvádzajúcich si ufŕkané kone. — Koho ste to doviedli?

— Koho? — uškrnie sa človek šedivých fúzov, iste skúsený chlap. — Čo vás po tom? Panstvo, no!

— Panstvo… panstvo, — nie sú spokojní s odpoveďou, čo im len dodá zvedavosti. — Panstvo, to viem, ale aké? Kto sú tie dámy?

— Nesmieme povedať. Došli sem inkognito.

— Na súd?

— Na súd.

Dámy sú už v sieni. Mládencovi podarí sa ich dnu dostať bez ťažkostí, len dá niečo hajdúchovi a pošepne mu pár slov. Sudcovia práve stoja na svojich miestach obradne vážni, až kamenní a notár Ruttkay číta monotónne rozsudok, v zmysle ktorého na žiadosť žalobcu pre falošnú obžalobu a podľa žaloby Tribelovej, podanej proti Izákovi Socovskému a druhom pre zavraždenie a zneuctenie vdovy Doroty Polóny na základe Tripartitum čl. II. tit. 70. odsudzujú sa menovaní na smrť a na vyhostenie.

Rozsudok padne ako balvan do vody. V nastalom zmätku oznamuje Horváth odvolanie na kráľovskú kúriu. Meško je i proti tomu a žiada prítomných lapiť a uväzniť. Súd v zmysle Tripartitum č. II. tit. 35. pripúšťa možnosť apeláty, čím sa exekvovanie rozsudku odďaľuje…

V sieni samej je už v tú chvíľu všetko naruby. Socovský stojí v kruhu svojich ako starozákonný prorok. Oči jasné, hlava zdvihnutá dohora, vlasy dlhé, biele… Hľadí za odchádzajúcim súdom, akoby chcel prehovoriť. Povznesie ruku k nebu, ako vtedy, keď odchádzal z väzenia v Ľupči, ústa sa mu pohnú… Tu sa mu zavesí ktosi na rameno, ovinie rúčku okolo krku a on uzrie oči čierne, krásne, odvážne, sršiace ohňom a silou.

— Júlia, dieťa moje! — vykríkne a zovrie si dcéru do náručia. — Načo si prišla? Myslela si na radosť, a tu, hľa…

— Nič sa neboj, otče! — bozkáva mu ruku. — Ty si nie sám. Vy ste nie sami, Tribel je veľký pán — sú i väčší páni!

— Ako si prišla? Sama?

— Nie! — usmeje sa spokojne. — Tu je i Mária Thurzová. I Gašpar je tu… — ukáže na nich, ako tam stoja za chrbtom. — Dozvedeli sme sa o súde od jeho osvietenosti pána palatína — prišli sme.

— Júlia Socovská je tu, — zašumí súdnou sieňou i chodbami a nádvorím. — Júlia i grófka Mária z Bytče… i Tribelov syn, Gašpar… — Obecenstvo chýr zelektrizuje, rozchádzajúci hrnú sa späť — obzrieť si nečakanú návštevu.

— Obhajca v sukniach, — uškŕňa sa Cocavin, vykrúcajúc si červenkavé fúzy. — Lenže sa ráčilo prísť prineskoro…

— Buď rád, že žiješ, Jano, — okríkne ho Brnák. — Ešte nemáš všetko z rováša zrezané.

— Ale kopni ho tam, — ozve sa hlas a Cocavin už i letí dvermi.

Júlia stojí hrdo vzpriamená v plnej svojej kráse a podopiera otca. Z druhej strany tam je Danko Siedem, pevný, odhodlaný. Nech čo skrsne, nebude rozmýšľať. Hodí sa na nepriateľa svojej krvi ako lev a ak treba, umrie šťastný pred jej očima. Kde je tu však nepriateľ? Iba Tribel, zbierajúc sa z miesta, hľadí výsmešne a Meško, vyziabnutý ako túlavý pes, blýska zrakom povýšene.

— Mám ich zraziť? — zašepce Júlii.

— Nie! — zdrží ho za ruku. — Nechaj! Nájde sa aj iný spôsob. Načo množiť žiaľ?

— No, pán Socovský, — stiahne ústa Tribel idúcky, — bolo hodno kričať? Nevravel som?

— Keby ja bol mlčal, — zmerá ho Izák pohľadom, — kamenie by bolo muselo volať do nebies!

— Hľa-hľa, — napne krk, — a ako vidím, i dcérenka prišla. Slabo pomáhate otcovi. Slabo…!

— To sa ešte uvidí, pán Tribel, — odsekne mu hrdo.

— Až bude stáť pod šibenicou, čo?

— To by musela prv stáť ja…

— Dajte pozor, — uškrnie sa vedľa Meško s písmami pod pazuchou, — aby ste nestáli. Ešte neviete, kto je Juraj Meško?

— Pomstivý človek a dosť… — zahorí Júlia odporom. — Ale nemyslite, nevypomstíte sa. Vy môžete skákať po paragrafoch, ja však pôjdem hoci kolenačky i pred jeho jasnosť kráľovskú a obránim si mesto i rodinu…

— Uvidíme!

— Uvidíme!

— Nie vám je toto dosť? — pristaví sa ešte Tribel, nebadajúc, že neďaleko od neho vedľa bielučkej Márie tam stojí syn Gašpar s nesmiernym odporom v ohnivom zraku. — Nie je dosť?

— Dosť, pán Tribel, — neustúpi Júlia. — Dosiahli ste, čo ste chceli. Udreli ste nevinným breznianskym roľníkom a baníkom pečať vraždy na čelo. Uponížili ste ich a s nimi i nás všetkých až po zem. Čo však máte z toho? My sme naučení trpieť — nás to nebolí. A kto má oči, vidí — trpíme za vec čistú, za svoju dedovizeň, za svoje práva na život — a kto má srdce, ten si nás ctí…

— I odsúdených na smrť… — uškrnie sa Meško diabolsky.

— Áno, — šľahne zrakom Júlia, — i odsúdených na smrť…

Zvedavci obstúpia Socovskú a Brezňanov. Hlcú každé slovo, i pohľad očú i hrdý pohyb dievčaťa. Mária má radosť, jakživ nevidela, ako sa môže žena zastať svojeti oddane, obetavo. Zaujíma ju to, dráždi, veď má už i ona svoju časť v tomto rozsiahlom boji. Iba Gašpar je ako na ihlách. Keď vidí, ako Meško pichá… ako požíva ovocie svojho víťazstva, tešiac sa z biedy nevinne odsúdených, nezdrží sa ďalej. Priskočí k nemu zboku a zahučí mu do ucha:

— Strať sa, ty zbojník, ak ti je život milý! — zablysnú mu oči ohňom ako rozkatenej šelme. — Strať sa, lebo…

— Gašpar! — zasipí Meško Tribelovi.

— Gašpar? — potrhnú sa i tomu pery a už i vykročia k východu. Tribel dobre chápe, že je toto najnevhodnejšie miesto stretnúť sa so synom, čo na strane Socovskej vedel by mu najviac vrhnúť medzi oči.

Usilujú sa čím skôr zmiznúť.

— Krásna je, — nesie sa nádvorím o Júlii. Letí i mestom. Gyürkyho Kata je celá nešťastná, že ju nevidela. Lukavický poznáša jej o nej celé chválospevy a ona nemôže mu ani svoju mienku povedať. — A videli by ste, keď sa zastala. Tie hlboké oči pod jemným obrvím ako len svietili. Nech tá prehovorí miesto Horvátha, tak je Meško fuk. Tripartitum — Netripartitum, ten súd by bol istotne vyznel inak.

— Eh, jednako je to len nie pre ženu, — mienia najmä staršie dámy.

— Čoby len nebolo! — stavajú sa za ňu a nie len mladší páni, ale i sám podžupan Gyürky. — A keď žena vzala meč do ruky a šla sa biť za svojeť?

— To je iné.

— Čoby len! Boj je boj!

Júlia pobudne s otcom a so svojimi cez noc vo Zvolene. Brezňanom oddá odkaz palatínov, podať prosbu pred kráľa za konečné vyriešenie poslednej reambulácie. Najťažšie sa je však rozlúčiť s ľuďmi, čo teraz v nej skladajú všetku svoju nádej.

— Dieťa moje, — zaslzí Socovský pri všetkej svojej duševnej sile, — už by bol rád, keby si šla s nami domov. Roky letia, starneme — ja i mama. Bolo by nám treba trochu potechy…

— I ten čas príde, otecko, — skloní hlavu dcéra na jeho prsia. — Teraz ešte nie. Bozkaj mamu — dlho to už nepotrvá a prídem.

— Pán Socovský, — pristúpi k nemu Mária, podajúc mu bielu drobnú rúčku, — buďte spokojný, Júlia je u nás ako doma.

— Odpusťte, slečna, — zahľadí sa jej starec otvorene do belasých očú, — i ako dcéra človeka odsúdeného pre vraždu?

— Eh, — pohodí grófka hlavou a stisne jemné pery, — ja viem, čo je za tým. I náš pán otec vie a mama tiež. Buďte istý, neustaneme všetci, i tu s Gašparom, kým to nebude všetko v náležitom poriadku. Je tak, Gašpar?

— Je! — oslnie tá pehavá drsná tvár.

Asi o štvrťhodinu vyhrčí krásna čierna štvorka, sprevádzaná jazdcami, z mestského hostinca. Ľudia postávajú na ulici, na domoch zas otvárajú okná a vystrkujú zvedavé hlavy. V drahocennom koči sedia dámy, svieže ani rosné púčky, odhalené…

— Júlia Socovská s palatínovou dcérou…

— Tribel ešte nevyhral, — krútia niekde hlavami. — Nie veru!

— Meško neupustí, Thurzo ani tak! — zašomre si popod nos červenák Ruttkay, strhnúc pred kočom širák až po zem. — Helena, potvora, to zahrdúsila, Júlia to rozmotá. Kto sa odváži takému pravotárovi oponovať?

Pred mestským hostincom zástup zvedavcov. Spomedzi nich odrážajú sa dve postavy, sivý starec s poctivým pohľadom a mládenec, kypiaci zdravím a silou. Už koč zahol medzi domy a oni len stoja, stoja, akoby ešte vždy hľadeli na ňu.

— No, Danko, pôjdeme? — ozve sa napokon starec.

— Prosím, krstný otecko? — zbadá sa mladík ako zo sna.

— Čo by sme už i my šli?

— Pôjdeme!