ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Júlia v kvete svojich šestnástich rokov ozaj nemala kde poznať zlého. Slobodné a kráľovské mesto Brezno žije ako iné banské mestá tohto času prísne dozeraným mravným životom. Otec Melikius pôsobivým slovom božím vo veľkom chráme pod Dúbravkou, mestský magistrát zas právom súdu na život i na smrť — držia to pohromade. To je nie Predajná, alebo iná poddanská obec. Tu sa na zlodejov vyriekne proste, — „aby mečem jejich hlavy byly zmenšené“. Aj sa to vykoná. Žena hriešnica dostane svojich dvadsaťštyri lopát na zadok schladiť búrlivú krv. Alebo si pobudne v klietke na rínku taká, ako ju pán boh stvoril, ak ju ešte i nevyženú z mesta na 6 — 10 míľ. Krkavčia matka má sa napichnúť na železný kôl a len z milosti zloží hlavu pod meč bystrického kata. Samovraha vyvezie šarha na chotár, tam mu kat odtne hlavu a ruku. Potom je „spálený a obrátený na popol“. Pre čary sú lopaty — i hoc len žena vyjde na Veľký piatok za humná nazbierať mravce, vsypať ich do vody, dievkam hlavy zmyť, nech mládenci lipnú za nimi. Ohováranie, kliatba i mrzká reč sa tresce a nemilosrdne. Nie div, keď Júlia Socovská i pri ohni v svojich čiernych očiach a zdedenej prudkej krvi ostáva uzatvorená a i Meškovi, prefíkanému do poslednej žilky, neprístupná.

Ju takto zaujíma galantný Rimay — pre Rosinu. I dvorný Balassa, ktorého už obecala temperamentnej Márii. Ale či by i ona nemohla mať niekoho, to jej, najmä tu na zámku, neprichádza na um. Hradné slečny sú jej ako staršie sestry — rada má ich svet pre nich. Ale ešte radšej si sadne k pani Rosine do výklenku, naslúchať múdrym výkladom otca Tornaria a dívať sa ďaleko-široko po rozostretom Pohroní.

Včerajší prípad v sade prekvapil ju viac, než rozrušil. Dosiaľ nepocítila len rodičovské objatie. Inštinktívne vymkla sa z rozochvených ramien cudzieho človeka. Nebyť hrozného skoku toho kudlatého psiska, odbrnkne ani motýľ, zatlieska drobnými dlaňami a vysmeje sa mu svojim detským smiechom.

Malý Gašpar? To už áno! Je zaujímavý chlapec, hoc je i nie pekný. A dal sa jej za rytiera! Ona je vraj jeho dáma!

— Ach, — myslí si tá počerná hlávka, — však ja už pôjdem domov, do Brezna. V nedeľu som s dievčaty v chráme a po nešpore zájdeme si do Drakšiara. A ak dá otecko zapriahnuť, i na Bacúch ku kyslej. Mamičke pomôžem v kuchyni i v záhrade. I priasť sa naučím, i šiť a čo treba meštianskej dcére. A keď príde k nám s kamarátmi Dano Siedem, pohádame sa, ako vždy. — Takto si ona v sebe! Tieto farby jej podmaľujú i sníčky noc po noc. Vstáva veselá, bezstarostná. Ona dodáva vôle bielučkej Rosine, zamýšľavej najmä od istého času.

Dnes ju však zhliadne táto pri okne v slzách.

— Čo ti je, Júlia? Čo plačeš? — myslí na incident v sade, čo je už na zámku všetkým známy.

— Preto? Pre Mešku?

— Nie! — snaží sa Socovská utrieť si slzy.

- A prečo?

— Však neplačem!

— Tak sa smeješ cez slzy.

— Nesmejem! — sklopí dlhé čierne riasy.

— Júlia, to je nie pekne od teba, keď sa mi nezdôveríš… — odráža sa výčitka v Rosininých belasých očiach. — Mám ťa ako svoju sestru. Len vrelé priateľstvo zviedlo nás spolu. Je ti u nás zle?

— Dobre mi je, — hnú sa vlny mladých pŕs, zdržiavané nevypuknúť v búrku.

— Nie sme ti dosť milí?

— Ste, — potrhnú sa jej plné, červené pery. — Ste i viac, ale… — skloní hlavu a pricloní si rukou jemne sklonené čelo.

— Ale?

Vtom sa Júlia zachveje ako osika. Prsia sa jej prudko vzodmú, klesne do priateľkinej náruče a kŕčovite zavzlyká.

— Nehne-vaj-te sa! — nesie sa pod lomeným klenutím pekne zariadenou dievčenskou komnatou.

Na nárek dobehne i Mária. I pani Rosina odchýli dvere a keď vidí zosutené dieťa, podíde i ona ticho a vážne.

— Čo sa ti stalo, Júlia? — pýta sa jej s ťažkým bôľom v hlbokom zraku.

— Ra-da by som do-mov! — sotva vládze vypovedať pre mocné vzrušenie a slzy.

— Ale prečo, dieťa? — bozká ju pani Tribelová na havranie vlasy, neupravené ešte a splývajúce vo vrkočoch. — Ten, — myslí i ona jurátusa Mešku, — práve odišiel zo zámku. Neboj sa!

— Nie preto!

— Tak už rec! Som ti ako matka.

— Otec bol tu pred chvíľou na zámku… — tíši sa pomaly. Mal prísť pre mňa a odišiel.

— Kto? — hľadia na seba dámy udivene.

— Azda Izák Socovský?

— Áno, môj otec. Poznala som ho hneď, — zdvihne zvlhnuté oči. — I koňa som poznala, Sivka!

— A nemýlíš sa, dieťa? — pohladí ju pani po tvári.

— Nie! I Danko Siedem, brezniansky mládenec, bol s ním. Hľa, — pristúpi k oknu, — ešte sa práši, kade hnali na Bystricu.

— Ozaj divné. No, neplač. Buď veselá, aká si bývala. Možno, je im náhlo. Stavia sa, až pôjdu späť.

Minie sa deň… minie i druhý a nič.

Júlia vyzerá márne. Nikto nechodí. Ani z Brezna nič nepočuť. Tribela nevídať, Mešku nevídať. Dôjdu akísi mladí zemania, Štefan Orlay a Gašpar Révay, pobudnú na zámku, milo pohovoria si s dámami, ale večer už i sedlajú kone a idú kamsi do Gemera. Okrem nich len otec Tornarius čo vojde do dámskych teremov potešiť smutnú pani Rózu slovom Pánovým.

Zvesť o rozkošníckych večierkoch Heleny Dubravickej prešľahne z Predajnej i na okolie, najmä po pohrebe horára Kerényiho. Dôjde i na zámok a — ako sa dalo predvídať — veľkomožná pani uzavrie sa zas na čas do svojich komnát, oddajúc sa duchovnému cvičeniu. Pri svojom vädnúcom tele a krehkom zdraví ozaj len z toho kynie jej potecha. Mužovi, kypiacemu zdravím a silou, vie — už nezodpovie. Pán Krottendorfer nie je tu dlho a už mu vyhýba, čo nechce počuť o nových výčinoch Gašpara, ktorý ju však neraz rozveselí a ona nemôže byť dlhšie bez neho. So synom Rehorom rada sa prejde i posedí si rada, keď je jemný ako ona, tichý a vážny. V dcérach svojich žije. Chcela by sa dožiť, až budú v poriadku. Ich rozmary a túžby zaujímajú ju však len asi tak, ako tieto jej duchovné hĺbania s vytrvalým otcom Tornariom o hodnote časnosti a večnom živote.

— Čo to má za zmysel, — začuje raz i Júlia, ktorú z dievčat najviac zaujíma ten vážny rozhovor, — čo to má — narodiť sa, poznať bohatstvo, slávu i moc sveta a potom trpieť, trpieť, až po hrob?

— Nie sú rovné naše utrpenia onej budúcej sláve, ktorá sa má zjaviť na nás, — chlácholí rozrušenú duchovný.

Júliu Socovskú to neuspokojí. Ona ešte nevie, koľkoraké je ľudské utrpenie, a domnieva sa, že záleží na človeku, či sa dá trápiť životu. Ju už tiež trápi, čo je doma? Prečo nejdú po ňu. Ale hneď i rozmýšľa zobrať sa sama a netrpieť.

— Čo povieš na toho Orlayho, Júlia? — pýta sa jej Rosina a z jej belasých očú svieti zastretá, teplá túha dievčenského srdiečka. — Rimay je múdry a galantný. A tento…?

— Je i švárny!

— Áno, švárny, — zajasá zvlnená kučeravá hlavička. — A potom mladý, mladý!

— A ty si si ho ani neobzrela?! — šípi Mária, všímajúc si Júliinho zraku, ako blúdi jednostaj kdesi. — Povedz mi, má Révay krátke fúzy a či dlhé?

— Krátke.

— No, ako komu! Mne sa zdajú dlhé… — zasvietia drobné zúbky. — A aké má oči?

— Belasé.

— Zelené… zelené, Julka! Ty sa zamýšľaš. O čom sa zamýšľaš?

— O čom? O čom? — dostupujú sestry neodbytne.

— Viete, rada by som domov! — začnú jej zas oči vlhnúť.

— No, počkaj, keď už chceš, — ovinú jej ramená okolo krku, jedna z jednej, druhá z druhej strany, — pôjdeme za otcom. Dá nám koč a vyprevadíme ťa do Brezna. Dobre?

— Áno… — zapne im aj ona ruky vôkol hlávok. — Rada by vidieť mamu. Zle sa mi snilo o nej tejto noci. Videla som ju veľmi plakať.

— No, — hladká ju Mária po líčku, — uvidíš ju smiať sa. To je isté!

Dievčatá zájdu za otcom. Nájdu ho dolu v mincovni, kde má človeka, ktorý prišiel odkiaľsi z Čiech. Prelieva kovy a hľadá zlato. Poprosia za Júliu a sú veľmi udivené, keď dostanú zápornú odpoveď.

— Martalúzi chodia, hajdúsi, — vyhýba Tribel.

— No, dáš nám drábov, otecko. Alebo kozákov…

— Kozákov som už prepustil. Drábov potrebujem doma.

Nadíde ešte i pani Rosina. Darmo — pán zámku nedovolí a nepovie prečo.

Dámy sa divia vždy viac, keď vidia, je tu voľačo záhadného. Mária sliedi za tým. Hajtman Trangoš pošepne jej čosi o vzácnom vtáčku v zlatej klietke a malý Gašpar zas ostatné. Ale si vymieni, že mu dovolia hovoriť s Júliou a bez svedkov.

V teremoch na druhom poschodí je zhrozenie.

— Čo robiť? Ako ju dostať zo zámku?

Júlia je zo dňa na deň smutnejšia. Nepovedia jej, ona sa však dovtípi i sama, že ju nechcú pustiť. Len nevie, prečo? Keď sa dopytuje, vravia jej, — martalúzi chodia, hajdúsi. Ale prečo nejdú z Brezna? Zabudli?

— Ja by rada do sadu pod zámok, — vraví Rosine.

— Prečo ta teraz nevyjdeme? Poďme!

— Nemôžeme, — hľadí na ňu priateľka zmäteno.

— A prečo?

— Drábi nás nepustia.

— A prečo nás nepustia?

— Neviem.

— Ba vieš, vieš! — vrhne sa jej zas ako kedysi vzlykajúc do náručia. — Vy všetci viete, len mi nechcete povedať. Ja už chcem domov, domov!

Júlii je divné i samej, ako jej je tu zrazu všetko cudzie. Tá milá dievčenská izba s troma postieľkami pod baldachýnom. Koberce, krásne náradie, nádherný výhľad z okien na Pohronie… i ľudia, všetko! Tribel predchodí jej už ako muránsky Baššo alebo nejaký Hasan beg. Mešku sa až hrozí a keď si pomyslí na prípad v sade, chytá ju neprekonateľný odpor. Len ešte zámocká pani a jej dcéry… nebyť tých, umrela by tu.

Večer toho dňa ostane v teremoch sama na chvíľu, keď v prednej počuť zaklopať.

— To ste vy? — poznáva Júlia dlhý tieň krátkej postavy, keď vojde. — Čo si praje vaša milosť? — podíde mu odmerano v ústrety.

— Predne nie som vaša milosť. Som len Gašpar… — ukloní sa jej chlapec ani Rimay Rosine. — Vystihol som pravú chvíľu. Mama i sestry vedia o tom. Ibrahim stojí na prahu a ja skočil som vám niečo povedať.

— A čo také, Gašpar? — pocíti dievča inštinktívne, on jej azda vysvetlí niečo.

— Júlia, vy ste moja dáma! — prelietne čosi sviatočného po tej jeho drsnej tvári. — Prišiel som vám povedať, mám vás na starosti. Obránil som vás proti lišiakovi Jurovi Meškovi, obránim vás i proti svojmu otcovi, jeho milosti Gašparovi Tribelovi de Jarisch et Ivanovitz, ktorý vás tu drží ako vtáča v klietke.

— A čo som mu ja spravila zlého, Gašpar? — skloní Socovská hlavu a tá je v posledných lúčoch slnka naozaj krásna. — Čo ja?

— Vy nič, Júlia. Ale váš otec, Izák Socovský, podal protest proti pokonávke s Breznom na Čiernom Hronci.

On je nie ako Lazar a Cocavin, vydrať voľačo od otca a nadháňať mu do saka.

— Taák? — vystrie sa zrazu Júlia a vypne mladé prsia. — Ja som teda pre naše mesto v zajatí?

— Áno! — hľadí na ňu Gašpar zbožne.

— Už nebudem plakať…

— Načo? pristúpi k nej bližšie. — Ja vás vyslobodím. My sme už štyria — Ibrahim, Franc a ja… i Trangoš je náš, len on nesmie! Otca a jeho suchého jurátusa prevedieme, len trpezlivosť. Keď bude všetko v poriadku, dám vám znať. Zhotujte sa a prídem po vás. Smiem vám bozkať rúčku? — skloní sa ako gavalier a pritisne si jej tenké prsty k perám. — Ďakujem! Dobrú noc! A, — vráti sa ešte odo dvier, — v Brezne je všetko v poriadku. Ak sa čo udá, prídem…

A v Brezne sa udá všeličo.

— Pán Socovský je už richtárom mesta, — oznamuje Gašpar Júlii po istej prestávke, keď sa s ňou zíde okradom. — Lazarovci agitovali po všetkých krčmách, vyhrážali sa vraj i nadávali a špinili, ale praskli. Z milosti ostali v magistráte. Tu sú Lazar a Cocavin, — šepce zas inokedy, — i s akýmsi sluhom. Chcú akési písma od otca, inak ich vraj zabijú v Brezne. Otec sa im len smeje, čo sú vraj za chlapi?… — Pán Socovský, — prinesie o nejaký, čas, — dostal vraj v Bytči od palatína Thurzu mandát proti pokonávke na Čiernom Hronci. Lazara a Cocavina, keď hubovali, posadil proste do basy pre urážku palatína a magistrátu. Otec sa dobre nezájde hnevom. Dnes došiel i ten lišiak zo Zvolena, — cieli na Mešku. — Radia sa od rána… — nadchodí malý Tribel za svojou dámou informovať ju o najrozličnejších veciach.

— A odkiaľ to máte, Gašpar? — diví sa Júlia, sväte presvedčená, že ju chlapec neklame. — Kto vám to nosí?

— I Trangoš je náš, — priloží si k ústam prsty a pošepne jej dôverne s významným úsmevom, — Len on nesmie… Ale Mešku má po krky. A do Brezna si zájdeme i s Francom. Ja letím na koni ani šíp a on, ak padne — pozbiera sa. Tam to vrie ani v kotle — oni žalujú, otec žaluje. O vás rozniesli, ušli ste vraj s Balassom. Nik tomu neverí, ale otcovi podarilo sa tým dosiaľ vycigániť sa pred stolicou. Len trpezlivosť, Júlia! — teší ju ako dospelý. — Nebude to už dlho!

Socovská i má ducha. Priateľky sa len divia, aká je od času. Nesmúti, ani nezaplače. Hrdá je na svojho otca. Večer sa pomodlí zaňho, i za matku, i za celé Brezno. Len aby sa im nestalo nič zlého!

Ale čo sa všetko neprihodí!

*

Istého dňa na svite hegá ťažký sedliacky doštenák z Osrblia na Pavlovú. Na ňom niekoľko žien, čo idú do Brezna na jarmok. Vo voze slamy i batohov. Gazdiné nesú si všeličo — kúpiť, predať. Vychudnuté šárgy napínajú svaly a kosti, ako vládzu, a cesta sa míňa. Ešte pred Pavlovou dobehnú hodnú ženičku, červenú, bystrých očú, pristrojenu sviatočne. Na chrbte batôžok, v ňom jedno-druhé. Veru i košík s nemluvniatkom, čo sa práve začína ozývať.

— Kdeže ty, Dorota? Kam, totka Polónych? — volajú z voza na ženu, vdovicu po nebohom Jánovi, drevorubačovi. Už na tretí rok, čo jej v zemi odpočíva. — Kdeže vy?

— Veru do mesta, — obráti sa táto, či by ju nevzali.

— Idem tuto s dcériným deckom ku svätému krstu. Však mi len spravila hanbu! Ani nechce povedať, s kým to spáchala. A ja veru neviem, kde ju čert pritisol. Nik jej nechce poslúžiť. Ale chlapec je pekný. Stihol by nám umrieť! A dosť ho je veru niesť…

— Však si sadni, — odcrkne si zo zapekačky starý Osrbľan. — Sadni si, Dora!

— Vmestíme sa, — utískajú sa ženy, ako vedia a vyprávajú cestou o svojich starostiach. Však je veru nám, poddanému ľudu, ani žiť. Čo deň tlčie dráb na okno, tu — do hory, tu — cesty oprávať, tu — na panské role, tu do záhrady na zámok. Sebe nič nestačí. Ba dokedy to ešte takto bude? — vzdychajú ľudia. — Človek ani nevie, od čoho sa modliť. Od Turka, od Tatára, od hajdúcha, od zemana, či od čerta z pekla — to!

— Však tí veru všetci patria dovedna, — šomre pohonič, potrhnúc šárgy — Všetci veru!

— A ako sa len vedia zabávať! — rozpráva staršia rečnica. — Ono že nám Turci zobrali pekné ženy a dievky z Očovej, Slatiny. A naši páni neberú? Však veru v Predajnej nedávno tancovali dievky a tak, ako ich pán boh stvoril. I z Osrblia bola jedna, Tatárikova Kata. Tá počula na vlastné uši, ako ich ten horár Kerényi preklial.

— A čo zaslúžia iné?… — prikyvujú ostatné. — Jest sa čo diviť, keď sa potom dievka zabudne a donesie, čo by nechcela? Oni náš kazia, oni! Pre nás stavajú kostoly i súdy a najhoršie robia oni sami.

— Hej, hej! — vytúžia sa, odlahne im. Hneď je lepšie dýchať.

Medzi rečou dôjdu do Brezna. Tu je už ruchu a ruchu ako v jarmočný deň. Poctivé cechy — čižmári, hrnčiari, stolári, zámočníci, remenári — majú už svoj tovar povykladaný a usporadujú si ho, i ponukujú ľuďom na zvyčajnom, úradne vymeranom mieste. I plátenníci rozťahujú svoje šiatre, vystierajú pred oči látky, čipky, červené ručníky a čo všetko. Pernikári maľované sviece, medové srdcia a marcipány.

— Juj, aké cifrované! — mykajú sa pred šiatrom mládenčiskovia v kamizoloch, samá vzorka na chrbte.

— Ja by ho veru kúpil, nech mám peniaze, — pohodí si jeden klobúčik na hlave.

— A pre koho, Jano? — smejú sa mu druhí. — Frajerky nemáš!

— Azda ja? — chlapi sa tento. - A Grunelovie Sabína je čo?

— No, to je dobrá haluz, — trhajú sa chlapci. — Na tej by sa dalo vyspať.

Ale srdce už má kupca. Meštiansky mládenec, urastený, vyčervenený, so striebornými gombami. Pýta sa, čo stojí a vyberá hneď peňaženku.

— Vezmem ho, — kývne predavačke, tučnej, ťažko sa obracajúcej, kým tým z Hrona dobre oči nevypadnú.

— Sem!

— Azda ho zanesieš na zámok, Daňo? — diví sa mu kamarát, niečo menší, i bledší od neho.

— Zanesiem — nezanesiem, ale bude jej, uvidíš…! — istí Siedemovie jedináčik.

— A je to pravda, že ten Balassa…?

— Aký Balassa? — nedá mu ani dopovedať. — I Radvanský nám hneď, že si to len Tribel vymyslel. Balassa sa zabáva vo Zvolene, Júlia je na zámku. Vieme to iste.

— A od koho?

— Od mladého pána Gašpara, — odťahuje Daňo kamaráta stranou. — Odkázal nám po Francovi. To je chlapík. Teraz ju už dostaneme, a hoc by sme museli ísť za pánom Thurzom do Bytče. A čo hneď za jeho jasnosťou kráľom Matejom do Viedne. Vyslobodíme ju, či už vzduchom, či popod zem…

— Tak ju máš rád, Daňo?

— A kto by ju nemal? Však ju máš i ty. Všetci ju máme, najmä odkedy je tam. Ja vstávajúc — líhajúc musím myslieť na ňu. A keď ešte zájdem do Socovských. Pani Socovská vláči sa ako tieň. Otec, Izák, to je chlap — má len o dve vrásky viacej na čele. Ten to nepustí! A ja s ním… — podnesie medovníkové srdce, akoby chcel k svojmu pritisnúť.

Vtom vhegá osrbliansky voz na rínok. Zastane pred prvou krčmou a ženy sypú sa z neho, rozchodiac sa kade ktorá. Mať Polónych mieri rovno do rezidencie dôstojného pána Melikia, vypnutej, poschodovej budovy vedľa mestského hostinca. Tu však narazí na zástup ľudí, pokrikujúcich okolo klietky, v nej si zakrýva tvár staršia žena, pôsobiac tým najsmutnejším dojmom. Akýsi ošúchaný človiečik s vyškereným obličajom a hlavou holou ako tekvica — pohvizdujúc otáča klietkou. Zástup sa smeje. Niektorí i hrozia a vyplazujú na tú za mrežou jazyky.

— Ježišmária, čo je to? — stŕpne Polónyčka, pristaviac sa s nošou na chvíľu. — Čo hentá žena spravila, že ju takto…?

— Čarovala, — vysvetľuje ochotne Ondrej Kuklič, mestský sluha, uškŕňavý skokan, vo vyšujtášovanom mundúre svojho povolania okolostojacim. — Prestupovala prikázania božie, škodila susedom. Treba jej bolo čarovať?

— Jájáj, — vzchopí sa vyčervenená Dorota. — Mňa by veru vychytil zrádnik, nech ma ta dajú. — Zrádnik, na, moj dušu… — a ani sa neohliadajúc, ponáhľa sa do fary.

Melikia, vážneho a prísneho duchovného otca nájde len v chráme pod Dúbravkou. Tu ostal po ranných službách s akýmsi študentom, čo sa stavil uňho na ceste z Prešova. Práve mu vypráva, ako povstal tento kostol keď Dóczyovci, páni Ľupče, udreli v roku 1517 na Brezno, i na starý drevený chránm na rínku. Pri vchode zabili dvoch duchovných, ktorí ich nechceli pustiť na sväté miesto, a potom ho vyrabovali a vyparili…

— Á, čože vy, dobrá žena? — zbadá kňaz Polónyčku vstúpiť do kostolnej ohrady a postávať pod košatou lipou. — Odkiaľ ste?

— Veru z Osrblia, ich milosť, pán velebný. — Nesiem tuto onô, synčeka ku svätému krstu. Ono sa narodilo len tak viete… — vyberá slová ostýchavo. — Ono však, chúďatko, nemôže za to…

— Ej, ej, ej, — mrzí sa Melikius. — Neviete, čo je boží zákon? A čieže je to?

— Nuž veru dcérino, prosím ponížene, ako pána velebného. Len sa už neráčte hnevať, — pozrie vdova s obavou na zamračenú tvár. — Nech sa len…

— Počujte! Máte šťastie, že ste nie z Brezna. Ináč by ste si to odbečali v klietke i s dcérou. I pár lopát by sa vám ušlo. Jej preto, čo spáchala, a vám preto, že ste nedali na ňu pozor. A krstného otca kde ste nechali?

— Ach, prosím, — vyhŕknu žene slzy, — kto by takému decku len šiel za krstného? Sama som prišla pre to milosrdenstvo božie.

— Tak, amice, — obráti sa kňaz k študentovi, — budete mu krstným. Dobre?

— Vďačne, — odpovie mladík s jemným páperím pod ostro ohnutým nosom. — Ak poslúžim tým decku i bohu, prečo nie?

Vrátia sa do priestranného, prázdneho chrámu, bohate vyrezávaného a dýchajúceho chladom. Syna pokrstia, ako sa patrí, z drevenej krstiteľnice. Polónyčka oddá oferu na oltár, pobozká ruku pánu velebnému, poďakuje sa krstnému a s prísnym odkazom ponáhľa sa veselo z chrámovej ohrady do mesta. Decko zanesie Osrbľanovi na voz do krčmárovho dvora, sama ešte ide nakúpiť, čo treba na krštenie.

Zájde k pekárovi. Naberie chleba — i zaplatí. Staví sa i u pernikára pod šiatrom a kúpi medu do hrnčeka. Potom zahne k mäsiarovi Schwartzbacherovi. Tu je stisk. Ľudí plno! Pán majster má dobré klobásy, i údené. Varí a predáva jarmočiarom lacno. Ide to na ruvačky. Ale i pekné šunôčky visia, a to priam pri samom vchode. Zaúdené do tmavočervena usmievajú sa na každého, kto sem vkročí, navnadený chutnou vôňou vareného mäsa.

— Jaj, aké sú len pekné! — mlanie v ústach bystrej Polónyčke. Obzerá si jednu, druhú. Najmä tá maličká sa jej pozdáva. Zosníme si ju, i poťažká. Rada by sa spýtať, čo len stojí? A tu ani majstra, ani majstrovej sa dovolať. Ľudia sú obrátení chrbtom a všetci siahajú po údenine, akoby ju len darmo dávali. Vtom sa ozve v žene čert. Obracia šuňôčku, obracia. Probuje, či by sa jej vmestila do batôžka. Keď vidí, vmestí sa a nik je nie proti tomu, hodí si obrúsok na chrbát, vyjde a usiluje sa stratiť medzi jarmočiarmi.

Sotva však dôjde ku šiatrom, strhne sa krik.

— Chytajte ju. Lapajte. Zlodejku!

— Koho? Kde?? — obzerajú sa ľudia, vyvaľujúc oči jedno na druhé.

— Tam je, hen, pri šiatroch!… — beží Kuklič s drábom. — Ona je to, viem! Šunku ukradla u mäsiara. Ľudia, šunku veru! Chyťte ju, chyťte! Ona je!!

— Ale ľudia boží, — obskočí, sa Polónyčka, červenšia ako obyčajne. — Azda sa blazniete? — zadíva sa zdesene na zástup, čo ju obkľučuje. — Ja som si bola len nakúpiť na sväté krštenie. Syna mi dovliekla dcéra Hana, treba mi. Ale ja som všetko poplatila.

— A toto si tiež zaplatila? — vytiahne jej dráb peknú šunôčku z obrúska. — I toto? — strká jej ju pod nos.

— Pravdaže som platila! — bráni sa žena. — Kúpila som si.

— Hej! — kráča vtom už majster mäsiar s vyhrnutými rukami ako valce, — za päť prstov šiestu dlaň. Moja šunôčka!… — siaha si už po nej.

— No, to je nie vaša! — ustúpi s ňou Kuklič. — Tá musí najprv pred slávny magistrát.

— A ty, žena, rušaj! — osopí sa dráb na Osrblianku, skľúčenú ako mačka pod bičiskom. — Počuješ? Už!!…

— Jaj, dušičky moje, — vzpiera sa táto z celej sily a vystiera ruky prosebne. — Nedajte ma, nie, chudobnú vdovicu! Ja som chcela platiť, ani sa neobzreli, a potom vraj ukradla! Však ja musím dodomv. Osrblie je nie tuto za humny.

— Pôjdeš, ale najprv do trlice… na pranier! — strká ju dráb. — Kráčaj!

— Nevládzem! — hodí sa mu na zem. — Nemôžem! Mám dieťatko tam v krčme na voze. Hankinho syna, Janka. Joj, joj! — stúli sa do klbka, také neveľké klbko na zemi, keď ju trhajú tu i tam, — majte milosrdenstvo, ľudkovia! Musím to dieťa domov zaniesť. Ono, chudiatko, nebožiatko, nemôže za to. Joj! — háji si čepiec na hlave, hneď zasa oplecko a sukňu. — Všetko mi dotrháte — joj! Či vy len máte boha pri sebe? Zabijete ma, zabijete-e-é!

— Rušaj! — kopne ju vtom dráb nemilosrdne. Dobehne i druhý a vlečú ju, Dorotu Polónych z Osrblia, pomedzi vykrikujúcich ľudí, ako vrece zemiakov. Nik ju nepoľutuje. Pľujú na ňu, nadávajú, keď kradla.

Majster mäsiar vykladá zhromaždeným, ako sa to stalo. Ju zas vlečú, ani nevie kade, len keď ju vsotia do akejsi chladnej a vlhkej pivnice s neveľkým zamrežovaným okienkom a kľúč zaškrípe v starej železnej zámke.

— Bože môj, prebože, kam som sa dostala? Kde som to? — zalomí vdovica chudými rukami. Vrhne sa na dvere a začne lomcovať. Ale dvere sú priťažké, ruky prislabé. Tu stisne päste a zabúcha, čo jej sila stačí. — Pusťte ma, ľudkovia dobrí! Zmilujte sa, ja musím do Osrblia. Janíčko sa rozplače, zájde sa, nebožiatko! Otvorte, bože môj, prebože…!!

— Mala si nekradnúť, ty pľuha zlodejská! — počuť tvrdý hlas zvonku. — A ticho tam, lebo ti lízneme zopár lopát na zadok, že ti bude ako paprika!

— Joj, — zalomí žena rukami, — veď ja som nechcela, Neviem, ako sa to stalo, dušička božia! Otvorte mi, prosím vás! Pomodlím sa za vás…! — vykladá ako doma na pohrebe. — Za spasenie duše sa pomodlím…

— Len sa ty modli za seba, — ozve sa zas ten drsný hlas. Iste dráb, čo ju pomohol sem dovliecť.

O chvíľu však jednako kľúč zaškrípe. Dorota sa vzchopí. Ale dvere sa odchýlia, len čo chlpatá ruka vstrčí kus chleba a krčah vody. Potom sa zavrú znova.

— Bože môj, ja tu mám i nocovať? — prichodí Dorota pomaly na drsnú skutočnosť. Oči jej navyknú — šero sa rozchodí. Uslzený pohľad utkvie jej na vlhkých múroch… na reťaziach a krúžkoch, visiacich z cúcht a zas na krčahu vody a kuse chleba. Príde jej na myseľ, čo čula o týchto hrozných celách, kde ľudí okujú do pút, vytiahnu na škripec, pichajú im pod nechty rozpálené ihly a podobné. — Koľkí tu už stáli priviazaní k stene ako hoviadka k válovu. A koľkí dostali sa odtiaľto na pranier, na šibenicu a na klát — pod katov topor na štvrťky. — Juj! — ovisne Dore ťažká hlava až na kolená, ako si sedí na holej zemi, hoci je v kúte i akási stará lavica. — Bože môj, prebože! — opätuje si ani na mukách vždy tichšie a tichšie.

Ondrej Kuklič, kníšuc sa na obe strany, zháňa zatiaľ magistrát. Polónyčkino decko vzali do Osrblia Hane i s chýrom, čo sa materi prihodilo. Čo však s ňou. Socovského niet doma. Starostí má, až mu hlava treští. Lazar a Cocavin utopili by ho v lyžičke vody. Nadávajú po krčmách a štvú. A s Tribelom je len štrapácia. V tieto dni rozhodol palatínsky súd, delegovaný do Brezna, že pokonávka na Čiernom Hronci je spravená v mene mesta. K tomu tu sú nové žaloby Ľupčianskeho zámku pre vyklčovaníe kusa hory na pašu pod Veprom a iné. Ba dôjde richtárovi do ušú, že si panstvo zdvíha nároky i na územie v doline Bystrej, ako i na Veľkom Gápli pod Ďumbierom. Socovského táto pažravosť škrie nesmierne. Nestará sa o svoj dom, zabúda na svoj ukrutný bôľ a zájde si to všetko, kde čo je, poobzerať. Vo veci pristihnutej Osrblianky zídu sa len niekolkí radní… Štefanko, Petri, Siedem a ešte podajedni. Rozhodnú — odložiť vec a ona nech si posedí v mestskej väznici.

A Dorota sedí — deň i dva.

Trápne myšlienky hučia jej v tej ubolenej hlave. Čo to úbohé dieťa? A čo Hana v kúte? Kto ju opatrí? A čo celé Osrblie? Bude to zas rečí. — Juj! — siahne vedľa po bielom obrúsku a počne ho húžvať ani povraz. Robí to nevedomky. Ukonaná zaspí napokon. Lež ani sen ju nesprostí ohromnej ťarchy na duši. Veď ona prv nevzala nikomu ani pod necht. Ani sama nevie, ako sa to stalo. A teraz ešte azda i zabudli na ňu! Ani poriadok nerobia s ňou, ani ju domov nepúšťajú. Na výkriky, ak jej kto odpovie — iba tak chrapľavý, drsný hlas zvonku poriadnou nadávkou.

Čas sa leje ani smola a jej zas objavia sa tie hrozné oči, tam na rínku. Ako ju len žerú… ako kričia na ňu!… Zdá sa jej, tam je už v tej hroznej klietke. Vyškerený človiečik s hlavou ani tekvica točí ju a kričí — hľaďte, zlodej, zlodej! Ukradla Schwartzbacherovi šunku. Tam je, hľa, vedľa nej!… A ľudia to vidia, vyvaľujú oči. — Ľudkovia, a vy ste nevzali nikdy nič? Ničového nič nikomu??… — Tí však len hľadia, pichajú do nej. Díva sa na ňu celé Brezno, — Valaská, Čierne Handle, Pavlová i Osrblie, celé, celučké. I Hana sa díva, i to malé dieťa. A všetci pľujú — hanba, han-ba-á ! Také spraviť! — kradnúť!…

— Juj, mamička moja! — zastone. Pocíti nesmiernu bolesť na nohe. Tá ju zobudí.

Preberúc sa, počuje pískať okolo, a keď si omaká nohu, prsty jej prilipnú.

— Krv! — mihne jej hlavou. — Potkany! Človeka žerú za živa!… — Hneď však akoby to ani neboli potkany, ale psy, vychrtnuté vyžly. Kde sa obráti, ony za ňou. Ňuchajú — sliedia. A majú ľudskú tvár. Idú za ňou od detinstva detstva. I nebohý muž je medzi nimi, pozná ho — pozná! I dôstojný pán Melikius. Oči mu sršia, ako na ňu cerí zuby. Ako to len môže byť? I mestskí drábi a ten mäsiarisko — komondor. Obskočia ju, zatnú jej cestu a ona je taká maličká. — Čo chcete odo mňa, chudobnej vdovy? Tú šunku? Vzala som ju a nemáte ich tam ešte dosť? Roztrhať ma chcete za to? No, len už trhajte, trhajte — kým máte čo trhať! — Ach!

Mesiac crkne niečo svetla úzkym mrežovaným oknom. Či je to nejaká lampa pred budovou? Dorota vzchápe sa sťažka zo zeme, ako tieň. Cíti hlad i smäd, ale nejde za krčahom. V kostnatých rukách zviera pohúžvaný obrus a hľadí nahor okolo. Hľadá čosi a nenachodí. A jednako — hen visia akési krúžky z klenutia. Len sú vysoko… vysoko! I lavicu si podloží a nedosiahnuť ich. Tam sú však mriežky — tie dosiahnuť. Ale je ten obrus ako húžva! Načo jej je už obrus? Má sa dať azda zavrieť do klietky na potupu celého Osrblia? To už nie!

Drobunké očká z dier vidia, ako žena vystrie obrus, chytí do kostnatých prstov, nadhryzne zubami a raáf! — driape na dlhé kusy. Nadviaže to, zhúžva a podnesie si lavicu, pripevní na mriežky.

— Čo, tak im ujsť… všetkým? Nie je to lepšie? — ťahá ju to ani magnet. — To je hriech? A to je nie — trápiť chudobného človeka? To je už nie hriechom? Načo mu tak žiť? — spraví slučku a — ruky jej ovisnú. Hodí sa na zem, na kolená, vypukne v kŕčovitý nárek. Mozgom tisnú sa jej čierne myšlienky, kým ústa šepcú — ale zbav nás od zlého…

Potkany v kúte zapištia, akoby zabil klinec do ticha.

Vtom sa Dorota vzchopí, akoby ju zas uhryzlo niečo. Skočí na lavicu, hodí slučku na krk a — prask! lavica sa prevalí. Tie drobné oči splašeno utiahnu sa do dier.

Ráno nájdu Polónyčku — mŕtvu. Nohy má na zemi, mohla sa i pozbierať. Iste nevládala.

— No do trlice už sa nedostane, — šomre dráb, nakrivujúc fúzatý obličaj.

— Pôjde na chotár do ohňa, — obzerajú sa niektorí z radných moróznym pohľadom. — Čertu slúžila, čert ju vzal. Poslať po kata do Bystrice!

— Kuklič už zapriaha!

Udalosť vzruší mesto. Pre jednu šunku — život, je to dosť! A tá stvora nemusela byť najhoršia, keď jej to tak zaľahlo na srdce!

Slávny magistrát však ešte má s ňou práce.

Bystrický kat je tu už večer. Pred mestskou väznicou zastane kára. Obesenú vyložia na ňu odetú, ako práve je a uškŕňavý chlapík, hlavy holej ako tekvica, pohne sa so svojím nákladom. Uličkou na chotár. Húf zvedavcov, najviac kadejakých šarvancov, sprevádza ich k Valaskej na Viselnice. Tu — na obyčajnom popravnom mieste — stojí už hŕba siahovíc a slamy. Knísavý Kuklič zariadil všetko, len podpáliť. Práve slnko zašlo, keď dôjdu i radní.

— Dorota Polóny z Osrblia, vdova po Jánovi Polóny, drevorubačovi, — číta ortieľ magistrátu richtár Izák Socovský vážne, — privlastnila si protizákonným spôsobom šunku v obchode mešťana Jozefa Schwartzbachera. Uväznená byvše, siahla si na život, čím sa dopustila opätovne hriešneho činu. V zmysle zákona, v slobodnom a kráľovskom meste Brezne platného — má jej, ako samovražednici, zoťatá byť najprv hlava, potom pravá ruka. Tak má byť spálená a obrátená v popol na odstrašujúci príklad. Vykonať rozsudok pristúpi sa hneď!

Keď smolou zaliate siahovice vzbĺknu vysokým červenožltým plameňom, ožiaria celý kraj, až po kontúry mesta a bližších vŕškov. Žeravé iskry nesú sa posledným pozdravom vdovy Doroty Polónych kamsi k Osrbliu, do tmavej, tajomnej noci.

Vatra okolo dvanástej vyhasne. Na chotári čnie nová mohyla a bystrický kat oznamuje vážne:

— Slávny magistrát, spravodlivosti je vyhovené!