ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Vstúpenie musela odpoludnia babička Šimonová vystať z kostola. Liahli sa im húsence, museli sa s Rášovou pri nich zamieňať. Keď už bolo posledné vonku zo škrupiny a opatrené, zašla starenka do svojej izbičky, že si prečíta dnešné evanjelium. Tu sa jej zotmelo pred oknom, vonku stojí Hanička Skalová. „Ste doma, babička?“

„Som, dcérenka, len poď dovnútra!“ O chvíľku sedeli už spolu pri stole.

„Babička moja, už vám ani neviem, čo so sebou začať. V noci som ani oka nezotkla,“ žaluje sa devuška. „Večer ujec Matej čítal to dnešné evanjelium; hovoril pritom, ako nás Pán Ježiš Kristus miloval, čo podstúpil, ako slávne zmŕtvych vstal a ako ešte slávnejšie odišiel do neba. No i to tiež spomínal, že On pre tých svojich zase príde a že tak, priam ako len Jeho učeníci s Ním boli, keď odchádzal, tak zase len Jeho dnešní učeníci, ktorí Ho milujú a čakajú, pôjdu si Ho privítať. Ach, babička zlatá, ja som vám to zrazu vedela, že On mňa so sebou vziať nemôže. Ujček Matej a vy pôjdete Ho vítať, ja nie! Aj dnes v kostole vždy som len na ten Jeho príchod myslela, a keď pán farár zas ten istý text čítal, až sa mi od hrôzy hlava krútila, skoro by som tam bola spadla. Ach, babička moja, poraďte mi, pomôžte, čo mám robiť? Povedali ste, že ma On nájde; som naozaj stratená.“

„Dievenka moja, keď sa dieťa v horách stratí a príde za ním človek, ktorý tie hory a chodníky dobre zná a volá naň, čo má to dieťa urobiť?“

„Čo má urobiť?“ užasla devuška. „Nuž obrátiť sa za tým hlasom.“

„Tam na tom mieste sa má obrátiť, a či ešte kúsok ďalej blúdiť?“

„Pravdaže na tom istom mieste!“

„Tak, dievenka moja, keby si to ty bola v tých horách. Ideš si tak tým svetom ďalej a ďalej, preč od Pána Boha. A naraz poznáš, že veru tá cesta, po ktorej kráčaš, nevedie do neba, a že Toho, ktorý jedine môže ťa tam ospravedlniť, so sebou nemáš. Si na tej ceste sama a sama ako tá stratená ovečka. A tu sa ti zrazu zazdá v duši, že ktosi na teba volá, že ťa naspäť k Bohu pozýva, tak čo máš učiniť?“

„Obrátiť sa za tým hlasom. To je isté, ale veď ja som ho ešte nepočula!“

„Že nie? Nezdalo sa ti, že ťa ktosi za mnou posiela, neprišla si čosi ku mne hľadať?“

„To áno!“

„No tak, prečo si prišla za mnou, starou ženou, čo u mňa chceš?“

„Keď On je s vami v priateľstve!“

„Pekne si to, dievenka moja, povedala, a pravdivo! On, môj Spasiteľ, býva so mnou. Keď som Ho raz prijala, dal mi moc byť dcérou Božou ako píše svätý Ján. Nuž tak, sme vtom najužšom priateľstve. Veď Jeho svätý Otec je aj mojím Otcom a On sám nielenže je mojím Pánom, ale aj mojím bratom. Ak chceš a túžiš dostať sa k Nemu ešte v tejto chvíli, a tu u mňa, môžeš Mu všetko povedať. Že Ho pritom neuvidíš, to nič nerobí; nech ťa len On vidí a počuje. On hovorí: „Poďte ku mne všetci, ja vám odpočinutie dám.“ „Toho, kto ku mne príde, nevyvrhnem von“ (Mt 11, 28; Jn 6, 37). Človek si len vtedy môže odpočinúť, keď ho už netlačí a nekormúti nijaký hriech. A teba teraz tlačia, pravda?“ — „Ach, veľmi babička!“

„Aj mňa raz tak tlačili. Vtedy mňa môj milý vnúčik, ktorý už odpustenie hriechov mal, volal tak ako ja dnes teba

„Poď k Pánovi Ježišovi, On je ten Boží Baránok, čistý, bez poškvrny, ktorý sníma hriechy sveta!“ Ja som išla; on sa za mňa modlil, aby mi Otec nebeský otvoril ústa, že by som aj sama mohla prosiť; ach, On tak učinil, buď Mu vďaka! Sotva som všetko povedala, čo mi na srdci ležalo, už prišiel pokoj. Moja ťarcha spadla, a ja som ako o dvadsať rokov omladla, a šťastná. Aj tebe bude tak; no tak poď, prečo by si sa mala ďalej trápiť!“

„Ó, veď ja nechcem blúdiť už ani chvíľočku po ceste, čo nevedie do neba. No, budete sa so mnou modliť? Neviem, ako by som to mala Pánovi Ježišovi povedať.“

„Viera je dar Boží a spasenie je tiež dar Boží; a keď sa budeš modliť, pros Ho ako dieťa, keď hovorí k matke. Najprv aby ti dal vieru, že by si mohla veriť, že je tu prítomný a teba volá k sebe, že ťa čaká a všetko chce ti dať, za čo Ho budeš prosiť.“

*

Divili sa Uhrovie ženy, ba i druhé, že Hanička chýbala na nešporných službách Božích, divil sa obzvlášť Jankovič. Pri návrate z kostola našiel Zvarovú len samu doma; povedala mu, že Haničku bolela hlava, hádam si išla ľahnúť do sadu.

„Nepracuje dievča primnoho?“ staral sa muž. „Je taká mladá a veľmi nám všade pomáha.“

„Veru áno, hoci nie je silná, ale šikovná a všetko si domyslí; pritom tak ochotne človeku poslúži, radosť je požiadať ju o niečo. Avšak že by priveľa pracovala, to nemyslím. Ráno som videla, mala oči uplakané, keď z izby vyšla, snáď ju napadla tesknota, keď je predsa tak sama na svete; aj v kostole som sa po dva razy na ňu podívala, nespievala a bola taká bledá. Snáď jej je predsa medzi nami smutno.“

Jankovič odišiel do sadu. Ženine slová ho akosi zarmútili. On privykol ľuďom neskoro. Na Haničku za ten krátky čas tak privykol, že myšlienka na možný odchod devušky ho priam zabolela. Podržal si ju tu len na skúšku, hoci vďačne by jej doprial útulok a domov do smrti, a rozdelil sa s ňou s tým, čo mal. Ale len pre ňu. Ak by tak nemohla privyknúť, chcel sa jej postarať o nejaké dobré miesto, aj keď veru nevedel, kde. Služba bola len služba, to nebol domov; a čo také útle, pekné dieťa potrebovalo, bol popredne domov. Keď Haničku nenašiel v sade, posadil sa na brvno, kde ona včera sedela a zahľadel sa ďaleko k horám. Dosť dlho premýšľal, až zrazu zdiaľky počuť rýchle ľahké kroky, a jasným hlasom znie pozdrav. „Tu si, Hanička,“ potešil sa viditeľne, a skúmavo uprel oči do tváre dievčaťa. Nevyzerala devuška, akoby ju dač bolelo, skôr akoby ani nevedela, kam má podieť to bohatstvo radosti a nového šťastia, keď ho primalé srdce nemôže celé objať.

„Kde si bola?“

„U babičky Šimonovej, ujček.“

„Tam? A prečo?“

„Hľadala som spasenie.“

Obledol vnútorným rozrušením.

„A našla si?“

„Áno, ujček, dovoľte mi, aby som vám to všetko mohla povedať.“

„Len povedz, dieťa, ale od začiatku.“

Sadla si na trávniček k jeho nohám a upierajúc sirôtkové oči detinsky dôverne do jeho tváre, začala mu rozprávať, ako to bolo s ňou včera i dnes.

„Vy však, ujček, už dávno neblúdite!? Vás Pán Ježiš našiel už pred rokmi?“ spytovala sa nakoniec.

„Našiel ma v dvojakom zajatí, dieťa, aj vyslobodil, ale zo mňa ešte vždy nie je ten pravý Kristov nasledovník, keď som tebe ničím ku spáse neposlúžil, hoci už týždeň bývaš pod mojou strechou, a vedel som dobre, že keď nie si z tých nájdených, patríš medzi Jeho stratené ovečky. Nuž, nech už je akokoľvek, keď si teba môj Pán len zachránil a vzkriesil! Roky denne som sa modlieval, aby Boh udelil milosrdenstvo našej dedine; netušil som, že ty budeš prvá, pri ktorej ma vyslyší. Buď Mu za to česť! Vítam ťa, dieťa, za červeným morom krvi Baránkovej, lebo až keď Židia Červené more prešli; a ono ich s faraónom rozdelilo, boli zachránení. Tak aj my, keď sme sa vierou vnorili do krvi Ježiša Krista a ona nás umyla, sme z otroctva Satanovho navždy vyprostení.“ Jankovič sňal klobúk, zložil ruky, zavrel do nich i ruky devuškine a vrúcne sa za ňu pomodlil. V tej modlitbe akoby to malé nájdené jahniatko vkladal dobrému pastierovi do náručia, žeby si ho On niesol púšťou života domov. A potom sa medzi nimi rozvinul rozhovor, aký by ešte včera nebol býval možný, kým stáli na dvoch brehoch. Mladosť má obyčajne mnoho otázok, a keď prišla k záchrane, vtedy obzvlášť. Mužove pery posiaľ ako na mlčanie zakliate, sa konečne otvorili a plynula z nich tá múdrosť, o ktorej je napísané: „Budú všetci učení od Boha“ (Jn 6, 45); učení tak, aby mohli vyučovať iných. Večerné majestátne zvonenie privolalo im konečne amen, amen!