ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán farár Morháč začal s návštevami. Najprv vošiel do kurátorovho domu, potom ku kostolníkovi. Navštívil richtára, prísažného,^[74] potom hrobára. Divili sa ľudia, čo to má byť. Chodievali páni farári na svadbu, keď ich dakto pozval, alebo pri nejakej zvláštnej príležitosti, ale nepozvaní na návštevy nechodili. Čo to len napadlo pánovi Morháčovi? Daktoré ženy sa žalovali, že veru priam nemali čisto v dome. Ešte keby to ten pán farár bral za radom, človek by vedel, kedy k nemu príde, ale on preskakuje, ako neprirovnávajúc oheň, keď v dedine horí. Hovoril pán farár, že chce svojich cirkevníkov bližšie spoznať; bolo to však pre obe stránky unavujúce: farár musel všade odpovedať ako sa mal v Dalmácii, či je už celkom zdravý, vypočuť pritom, kto všetko na tú španielku zomrel. Keď natrafil na dom, skadiaľ jedného, dvoch vyniesli, počul od A do Z priebeh celej choroby. Ak prehovoril dakoľko primeraných slov z Božieho slova, odpovedali mu citátmi z Písma a že veru, koho Boh miluje, toho krížom navštevuje. Odnášal si dojem, že jeho cirkevníci sú zbožní, dobrí evanjelici, a že on im vlastne nemá čo priniesť. Kde-tu prehovorili si trochu o politike, no mnoho nie, lebo farár Morháč vyrástol v maďarskom ovzduší, v maďarských školách. Až v poslednom čase otvorili sa mu trochu oči, a tak to bol len poprevratový Slovák, ktorý sa do nových pomerov musel len vprávať. No tak tie návštevy neoblažili vlastne nikoho. Konečne prišli na rad naši susedia. Rášo bol rád, že ho pán farár našiel doma, a že sa ho spytoval na Ameriku; ba manželia vždy radi o tom predmete hovorili; celý svoj dom ukázali pánu farárovi a nakoniec zaviedli ho k babičke Šimonovej.

„Ba,“ myslel mladý farár, „prečo táto stará osoba tak pekne a múdro hovorí? Prečo je tu pri nej tak dobre?“

Spomenul Rášo, že babička prišla k nim, keď vypestovala a vychovala svojho vnúčika, a potom ho musela pochovať. Keď sa pán farár bližšie spytoval, nútilo starenku, aby mu vyrozprávala vnúčikovu históriu, obzvlášť o tom blahu, ktoré jej priniesol. Z tejto návštevy vrátil sa mladý farár veľmi zamyslený. Nemohol zabudnúť na ženine výroky, ani na tie, čo povedal zosnulý mladík. Po Rášovcoch navštívil Srnianka; stretli sa na ulici a obuvník ho zdvorilo pozýval k sebe. Bol netak prekvapený poriadkom a rodinným súladom u muža, o ktorom sa dozvedel, akých zločinov sa dopustil v opitosti. Schválne v rozhovore spomenul Srniankovej chorobu; a tu na jeho prekvapenie vyrozprával muž celú svoju trúchlohru. Nevyhováral sa, ani sa neopekňoval, tým viacej vystúpila do popredia Božia milosť, ktorú chválil, a ľudská láska, ktorú vďačne spomínal.

„Pán farár,“ hovorí Srnianek zvediac, že farár je abstinentom z presvedčenia, „keď ste to zlo, ten hriech poznali, ó, prosím vás, pozdvihnite svoj hlas proti nemu na kancli i pri detskom vyučovaní. Ukážte na mojom príklade, čím sa stane človek — opilec, že je z neho zlý syn, ukrutný muž, hanba pre obec, potupa pre cirkev a skaza pre ľudské pokolenie.“

Keď farár odchádzal, pripustil, že sa dosiaľ na abstinenciu nedíval z takéhoto hľadiska, ani nevidel celú hĺbku priepasti, do ktorej sa opilec rúti.

U Uhrov našiel farár celú rodinu v kuchyni pohromade. Odložili prácu, zaviedli ho do izby. Babička čochvíľa priniesla olovrant. Hoci mladý farár nikde posiaľ nič neprijal, ba schválne, prišiel tak, aby nič nemohli pripraviť, tu musel spraviť výnimku. Veď kto by odolal milému ponúkaniu babičky Uhrovej a prosbe v krásnych Dorkiných očiach? Rozhovor s Martinom Uhrom a neskôr so Števkom bol vskutku zaujímavý. Jedného dopytoval sa na Rusko, druhého na leteckú školu. Poznal, že sú dobrí čitatelia, ktorí si pamätajú, čo čítali a čo zažili. „Hľa, aký je Slovák, keď mohol von nadlhšie zo svojej dediny,“ myslel počas rozhovoru.

Naposledy zašiel ta, kam vlastne chcel najsamprv, k Jankovičovcom. A strávil u nich celý podvečer. Mnoho už počul o tom samotárovi, dedinskom podivínovi; neraz videl sedliaka, no až dnes, keď spolu sedeli za stolom, dal sa študovať tichú, peknú tvár, vysoké mysliteľské čelo, vrúbené zlatými vlasmi, mlčanlivé pery a hlboké modré oči, v ktorých, namiesto predošlého smútku ležalo čosi príťažlivo záhadné. Hanička bola v škole, mala čochvíľa prísť. U Uhrov sa mladý farár dozvedel, že aj Jankovič bol v ruskom zajatí. Chcel sa dozvedieť ako on hľadel na ten veľký národ. Spomenul dnes panujúce rozvraty v Rusku, dozvedel sa podrobnosti od dvoch ruských utečencov, s ktorými sa zišiel v Dalmácii.

„Viete, pán farár,“ vážne vraví Jankovič, „na tie pomery, aké tam vládnu dnes, musel by celý národ zahynúť hmotne i mravne. No on zahynúť nemôže. Veď v ňom rastie budova, budovaná na večných základoch, ktorých staviteľom je večný Staviteľ.“ A potom pred zrakom mladého farára rozvinul obraz pravokresťanského hnutia. Bola by z toho druhá kniha Skutkov apoštolských. Mierne, ticho rozprával muž, a preto nezneli tie opisy horúcej lásky ku Kristu, hotovosti k obetiam a šírenia evanjelia ako prepiaté horovanie náboženského nadšenca, skôr ako podávanie nestranného svedka.

„A aké stanovisko ste zaujímali vy k tým zhromaždeniam a k celému tomu hnutiu?“ spýtal sa po chvíľke skúmavo.

„Ako brat k bratom,“ usmial sa Jankovič. „Prišiel som medzi nich rozorvaný nešťastník. Oni ma priviedli k Pánovi Ježišovi a On ma prijal, očistil a spasil.“

Ľahučký tieň pokryl čelo mladého kňaza. Vtom tichúčko vrzli dvere a v nich — s rozožatou lampou v ruke — zastala devuška, zosobnené jarné ráno. Niesla lampu zdvihnutú, a tak svetlo utvorilo okolo jej tváričky i postavy svetelnú žiaru.

„Dobrý večer!“ pozdravila sa. Ach, a ten hlas bol ako zlatý zvonček, ktorý spieval tú pieseň. Teda ona to bola, čo ho vytrhla z tej smrti, ako tvrdil doktor. Kde sa vzala v tejto sedliackej chalupe taká nežná, taká nad každé pomyslenie pekná? Mimovoľne vstal a poklonil sa jej. Zrumenela trošičku, postavila svetlo na stôl a privítala ho v ich dome. Ponáhľal sa vysvetliť prečo prišiel a vyslovil svoju vďaku otcovi i dcére. No súčasne predniesol i žiadosť, aby ho vyprostila z ustavičnej námahy, pretože si nemohol nijako spomenúť na pieseň, ktorú mu spievala, a ktorou ho zachránila onej noci. Zaspieva mu ju teraz? Snáď by si nebol žiadal tú pieseň, keby bol vedel, aký má obsah a aký boj vyvolá v jeho srdci. No stalo sa. Devuška oprela sa chrbtom o veľké kachle a jahodové ústočká spievali pieseň Baránkovu tak čisto, krásne ako ešte nikdy nie. Hanička si veľmi vážila, že môže spievať mladému farárovi pieseň, v ktorej bol Pán Ježiš taký veľký. Ach, znelo to zase tak ako tam vo fare:

Ach, kto opíše jasavý, čistý zvuk zvonivého hlasu pri poslednom verši. Cítiš, to je devuškino krédo:^[75]

Keď devuška dospievala, vládla v izbe chvíľu zvláštna svätá tíšina, ako čo by bola plná nebeských svedkov. Prišli počúvať zemský hold, skladaný k nohám ich Kráľovi. Mladý farár prerušil ju povstaním a krátkym slovom vďaky. Odporučil sa, a vyprevadený Jankovičom až po bránu, odišiel. Pieseň išla s ním. Čokoľvek ešte v ten večer robil, písal alebo čítal, ona išla s ním až do noci. Konečne zaodial myšlienky do slov: „Tak, áno, tak to vyzerá v mojej duši: len búrka, búrka a On spí. Môj hriech je ako to more. Aký hriech? Čo som učinil? Nieto človeka, ktorý by nehrešil. Aj ja som hrešil, a nemôžem povedať ako to povedal on: ,On ma prijal, očistil, spasil.‘ Tak tvrdia všetci sektári. Boli tí Rusi tam sektári, ktorí uprostred takého súženia šírili svetlo Kristovej známosti? Známosť. Však známosť majú aj Zorovčania. No keby ich postavil k tým Rusom, tí nielenže mali známosť, ale život, život z Boha. Tá starenka ho tiež má, aj Jankovič a má ho aj ona, áno, ona môže spievať: ,Buď so mnou večne, môj Pane!‘ Snáď, ba iste povedala by o svojom otcovi: ,On priviedol ma k Pánovi Ježišovi a On ma prijal.‘ Ja to o sebe povedať nemôžem, a som kňaz. Mám kázať. Tá kázeň, čo som si pripravil, neuspokojí ani mňa; či môže uspokojiť ich? Chodia ma počúvať nedeľu čo nedeľu a majú v duši viac než ja sám. Ba, čo to za prepiaté myšlienky? Okrem daktorých študentských kúskov zachoval som sa nepoškvrnený od sveta. Koľko škôl mám za sebou! Oni sú len jednoduchí sedliaci, prečo sa k nim prirovnávam ja, ordinovaný kňaz? Musím hľadať styky s ostatnými kolegami, lebo by som sa tu nakoniec zosedliačil; mne netreba ruských prepiatostí, budem sa lepšie pripravovať na kázne.“

Zahrabal mladý kňaz hlavu do podušiek, prinútil oči na spanie a ako usínal, znelo mu v duši:

*

„Tak pekne a múdro pán farár ešte nekázal,“ hovorili si ľudia, idúc v nedeľu z kostola. „Bude z neho dobrý kazateľ.“ Dal si pán farár skutočne veľmi záležať nielen na nedeľných kázňach, ale obzvlášť keď prišli skororanné, takzvané „roráty“.^[76] Predchodca ich mával už len tri razy do týždňa. On zaviedol späť zase starý poriadok. Kostol býval čo deň plnší, riadne chodili obzvlášť tí osadníci, čo sa v stredu, v piatok a v nedeľu večer schádzali u Jankovičov. Zrazu badal mladý kňaz sám pri sebe istú zmenu. Predtým pripravoval sa na kázanie len z povinnosti, teraz to pôsobilo jemu samotnému vnútorné potešenie, obzvlášť príprava na roráty. Knihy veriacich farárovi ktoré si brával na pomoc, akoby mu otvárali oči pre tie podnes skryté Božie pravdy. Býval sám vyučený, takže pomaly prinášal už len to na kanceľ,^[77] čo jemu samému stávalo sa dôležitým. Vedel, že sa jeho cirkevníci schádzajú u Jankoviča okolo Božieho slova. No keď mu priniesol o tom správu druhý kostolník, Stacho, zbadal, že muž má vôľu podráždiť ho proti tým ľuďom. Dotklo sa ho to zle, veď si neprial, aby mu v jeho cirkvi vznikla nejaká sekta, ako sa na pastorálnych^[78] schôdzach kolegovia často žalovali. Nedal však Stachovi znať, povedal len, že sa pôjde sám medzi tých ľudí podívať. Učinil tak asi v poladvente. Prijali ho s radosťou. No keď žiadali, aby prevzal on výklad Božieho slova, nechcel.

„Prišiel som počúvať, ako si to tie schôdzky vediete, a to by som nemohol.“ Odchádzajúc mal ten dojem, že by mal k tomu biblistovi ešte ísť do školy. Ako ten jednoduchý muž to Božie slovo znal! Nie podľa litery, ale podľa ducha. Čo ono všetko k nemu hovorilo, aké hlboké pravdy z neho vyvažoval! Veď vravel práve s takou mocou ako napríklad Hofacker,^[79] alebo iný z mužov vynikajúcich v cirkvi, ktorých kázne farár čítaval. Ako to on všetko vyložil, čo v Božom slove doslovne Židom poukazovalo na príchod Mesiáša. Pritom zo všetkého prišiel na tú pravdu, že každý človek osobne musí prijať Božieho Syna. Keď pri rozlúčení ďakoval Jankovič farárovi za tie krásne ranné výklady, cítil priam rumenec stúpať do tvári, veď to nebolo liché,^[80] márne slovo, ten muž myslel, čo vravel. Prvá návšteva mladého kňaza nebola poslednou, zopakovala sa viac ráz, jediný raz prevzal i slovo pri nej.

„Počúvate ma každý deň,“ povedal rozhodne, „keď prídem, chcem byť zasa ja poslucháčom.“

Že sa tým Jankovičova izba naplnila, je isté. Isté je aj, že v dedine boli rôzne mienky pre, i proti. Tretiu adventnú nedeľu mal večerný výklad pán H. Prišiel na dakoľko dní navštíviť Jankoviča. Po zhromaždení pozval ho prítomný mladý farár k sebe na noc. Nespali tej noci mnoho, veď až po polnoci stíchol zo strany mladého farára aj dosť prudko vedený rozhovor. Ráno išiel Morháč na roráty nevyspatý, len s námahou mohol mať výklad. „Sotva by sa mi zaň Jankovič poďakoval,“ myslel s horkosťou, a bolo mu nemilé, že muž sedí v kostole. „Prečo som si pozval k sebe toho protivného kolportéra?“ dumal v zákristii.^[81] „Kým tie večery okolo Božieho slova vedie Jankovič, nič nenamietam, ale aby mi taký namyslený farizej mámil mojich cirkevníkov, to nedovolím.“

„Čo len máš s tým kolportérom?“ dohovárala v utorok pani farárka synovi. „Veď je to taký skromný, príjemný človek, a ty akoby si sa s ním vadil. Od neho však prudkého slova nepočuješ.“

„Chceš vedieť, čo mi povedal? Ticho, mierne, je pravda. Vraj najväčšie zlo evanjelickej cirkvi sú jej neobrátení, neznovuzrodení farári.“

„To že povedal? Teba však medzi nich rátať nemohol!“

Pani farárke kypelo čosi v kuchyni, musela odbehnúť ta. Jej syn hodil sa pri písacom stole na stoličku, podoprel čelo do rúk a myslel: „Kam ma mal zarátať? Istoty odpustenia hriechov a z nej plynúcej istoty spasenia nemám.“ „Vy, pán farár,“ zneli mu v mysli kolportérove slová, „ste šľachetný človek, máte dobré úmysly, čestné snahy, ale kým Kristus nie je vaším životom, to nepostačí ani Bohu, ani vašej cirkvi a trvale ani vám. Starozákonná požiadavka, ktorá mala viesť ku Kristu „prestaňte zle robiť, učte sa dobre robiť“ (Iz 1, 16), niktorému pravému Izraelitovi nepriniesla uspokojenie, ani tomu najzbožnejšiemu Nikodémovi. Musela prísť až nová zmluva, hlásajúca ústami Spasiteľa: „Musíte sa znovuzrodiť!“ (Jn 3, 7). Stará zmluva žiadala správne: Musíš, a daj! Nová ponúkala: Dám vám srdce nové, nového ducha. Kým má človek v hrudi to staré hriešne srdce, nikdy neprestane sám od seba trvale zle robiť. A keby sa pokúšal dobre robiť, pozná to Pavlovo: „Keď chcem dobre robiť, pridŕža sa ma zlé“ (R 8, 21). Ach, to všetko bolo pravda, no pravdou bolo i to, že Ježiš Kristus volá k sebe, sľubuje pokoj, a pokoj plynie z úplného Božieho zmierenia a odpustenia. On sľubuje, že dá život. „Ktoríkoľvek ho prijali, dal im moc, byť deťmi Božími“ (Jn 1, 12). No ja že by som podnes nič z toho nebol mal? Ja, evanjelický farár? Musel by prísť až nejaký kolportér, ktorý nikdy nevidel ani gymnázium, ani univerzitu a uviesť ma na pravú cestu? Pravú! Ba na cestu premrštených sektárov!“

Dobre, že začali zvoniť na pohreb; to zvonenie odvolávalo k povinnosti. Pohreb bol vo fílii,^[82] o chvíľu sedel už pán farár s učiteľom a kostolníkom v šikovných saniach a vyleteli z dediny, sprevádzaní deťmi, čo sa vešali na sane, koľké mohli. V stredu nato musel mladý farár odcestovať do L., na misijnú prednášku, aké mávali farári od prevratu na oživenie cirkvi. V L. mal sa zísť so seniorom^[83] a inými kolegami, ktorých posiaľ neznal, a sľuboval si, že toto uvoľnenie prinesie mu zase rovnováhu a stratený pokoj.