ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým nepozorovane prešlo leto a mohlo sa spievať:

Ponáhľali sa hospodári so žatvou, veď už veľmi potrebovali aj chlieb, aj peniaze za zrno. Čerešne a skoré hrušky nekvitli nadarmo, bolo čo jesť i predať. Deti behali po uliciach s ústami až po uši začiernenými. Husi netak využívali nastalú slobodu, keď ich malí pasáci sedeli ako veveričky na strome pri hradskej a nestarali sa, či ich kŕdle gazdujú na žitnom poli. Uhrovci si pochvaľovali, že im Števko veľmi dobre pomáha. Dali sa s Jankovičovcami — ktorí mali najatých Srniankovcov — dohromady; obrábali spoločne polia jedných i druhých. Hanička s Dorkou i žali i odoberali, a hoci si už na iných poliach nepočul spev, na ich poli ozývali sa krásne trenčianske piesne, ktorých Hanička — priam tak ako kedysi jej matka — mnoho vedela a Dorku naučila. Pri tom utešenom speve išla tá ušľachtilá práca ako hračka; keď Uhrovie mladšia gazdiná priniesla už či raňajky, alebo obed, posadali si všetci vôkol Jankoviča, on sa nahlas pomodlil a keď pojedli a zaspievali piesenku, prečítal Slovo Božie a zas poďakovali. Pri poludňajšom odpočinku o tom čítanom rozvažovali. Nie div, že im tá práca tak išla, akoby hral, hoci pracovali bez pijatiky. Vyžiadal si to Jankovič na susedoch, kvôli Srniankovi. Pristali, bez veľkého zdráhania. Martin Uher, odkedy prišiel z vojny, málo píjaval; Jožko zas sebe aj Dorke sľúbil, keď videl, čo Srnianek urobil žene, že ten jed nikdy viac do úst nevezme. Števko pálenkou pohŕdal, no, aj dedinským pivom; z Čiech bol naučený na lepšie. Divili sa ľudia Srniankovi, že vydržal robiť, keď sa neposilnil. „Počujte,“ hovoril richtár Mílo, ktorý prišiel zo svojho poľa za nimi odpočívať. „Keď vy takú módu začnete a podarí sa vám získať susedov, čo potom urobíme s tým rumom, čo sme na obec museli vziať?“ „Pustíte ho dolu vodou, tatíčko,“ smial sa Jožko. „Nech ide ta, skadiaľ prišiel, nemusíte ho aspoň riediť, aby ho bolo viac.“

„No, ty šašo, a tie tisíce nám kto vráti, čo obec zaň dala?“

„Mali ste, tatíčko, nedávať, však by vás nikto nebol smel prinútiť. Kto si ten smrad navaril, nech si ho aj vypije. Ale nebojte sa, veď je v Zorovciach dosť sprostých ľudí, čo vám tú omáčku povypíjajú.“

„Čítal som raz,“ ohlásil sa Števko, „že ak má mať rum tú zvláštnu chuť a vôňu, zalejú ním staré kožené podrážky.“

„To iste len ktosi na pestvo^[55] vymyslel.“

„Nevymyslel, pán richtár; chemicky bola tá vec tam rozobraná. Naleje sa vraj na tie kože čistého špiritusu, a keď to otmavie, primieša sa čiastka rumu. S takto hotovým naplnia fľaše s nápisom „Jamaica rum“ a, my si potom kúpime to, čo jakživ Jamajku nevidelo.“

„Vidíte, tatíčko, až sa vám ten váš rum minie, navaríme si sami; budeme zatiaľ všetci zbierať staré kože a podrážky, naskladáme ich do tých sudov, zalejete ich špiritusom a budete mať svoj vlastný Jamaika rum.“

„No, vy by ste človeka pekne vyobracali,“ zasmial sa richtár. Mal zaťa rád a Števko sa mu ľúbil, že vie veľa a nenosí hlavu hore ako prázdny klas. Nuž, Srnianek vtedy už týždne nepil. Denný plat si nechával u Jankoviča, aj to, čo vyšil na obuvi; tento poplatil za neho všetky dlhy po krčmách a jemu do tých brlohov neprávosti nedovolil ani vkročiť. Často, obzvlášť v nedeľu, sedel u Jankoviča a bol kamdiaľ smutnejší; viedlo sa mu, ako to v tej piesni stojí:

Raz v nedeľu ráno dobehol za Jankovičom do sadu, celý bledý a prepadnutý. „Ratujte ma!“ volal, zalamujúc rukami.

„Čo sa vám stalo?“ odložil sused knihu, ktorú čítal.

„Ó, keby ste vedeli, aká hrozná žiadosť po pití celú noc mnou lomcovala, ani čo by ktosi vo mne volal: „Opi sa a umri!“ Nech mám niečo v dome, istotne by som sa bol musel opiť, a už by ste ma tu u vás jakživ nevideli; veď ak nevydržím a opijem sa, to vezmem povraz a hneď sa obesím; veď mne aj tak niet pomoci, kým žijem. Ako sa o mňa staráte, ste mi veľmi dobrými susedmi. Ja sám sa namáham, čo len môžem, no ak to takto pôjde, predsa neodolám, moje hriechy sú priveľké, aby mi ich svätý Boh mohol odpustiť; som už od Neho opustený a musím tak, či tak zahynúť.“

„Počúvajte, sused,“ otvoril Jankovič knihu: „Nože poďme a pravoťme sa potom! hovorí Hospodin: Ak by boli vaše hriechy ako šarlát, budú biele ako sneh“ (Iz 1, 18). To hovorí svätý Boh; tak poďte už raz k Nemu! On vás krvou svojho Syna dočista obmyje a pre Jeho smrť vám všetko odpustí. Tým, ktorých očistil, takto sľubuje: Neboj sa, lebo ja som s tebou; neobzeraj sa v strachu, lebo ja som tvoj Boh. Posilním ťa, aj ti pomôžem a podopriem ťa pravicou svojej spravodlivosti“ (Iz 41, 10). Vy sa, milý sused, posiaľ vždy len sám namáhate víťaziť, a to je ťažká práca; veď váš nepriateľ je silnejší, vy ho nikdy nemôžete premôcť. No koľko ráz vám mám ešte povedať, že to Pán od vás ani nežiadal? On len žiada: „Synu, daj mi svoje srdce!“ (Pr 23, 26). Také, aké je, také Mu ho prineste!“

„Keď je tak hrozne špinavé!“

„Verím, ani moje nebolo čistejšie. No, či tu stojí: „Prines mi očistené srdce“? Pravdaže, nie! Môžete ho vy nejak očistiť? Keď už i nepáchate tie zverské skutky, tým ešte srdce nie je očistené; veď je tu neodčinená minulosť. Ona žaluje.“

„Áno, ona žaluje u Boha aj u ľudí. Kvôli vám sa susedia správajú ku mne zhovievavo, ale ich pohľady mi vždy vravia: „Však to dlho nevydrží!“ Nikto mi neverí, no tak ani ja sebe veriť nemôžem.“

„To chápem. No sused, veríte v Boha, a že je On pravdomluvný?“

„Verím!“

„Tak keď On volá: „Poď ku mne!“, prečo neskúsite priniesť Mu svoje srdce, aby vám ho umyl od tej špiny? Kedysi, keď ma volal, a ja som poslúchol a prišiel, nielenže ma neodstrčil, ale všetky moje viny odpustil a moje hriešne srdce umyl. Čistú pravdu vám hovorím: zo skúsenosti viem, že On má moc dať nám nové srdce. Len krv Ježiša Krista je taká silná, že tú červcovú farbu hriechov môže zbieliť. Hospodin hovorí — a ja som to skúsil — že tak i skutočne činí: „Zahodím sa svoj chrbát všetky tvoje hriechy. Navráť sa, lebo som ťa vykúpil“ (Iz 44, 22). Poďme, sused, dovnútra, pomodlím sa za vás, aj vy sa pomodlíte, učiňte ten rozhodný krok dnes.“

Keď Srnianek asi o pol hodinu odchádzal domov, išiel veľmi zamyslený. Celý deň sa už neukázal, zato prišiel večer s tvárou, čo doďaleka rozprávala, že sa s ním čosi stalo. „Uveril som, poslúchol som konečne,“ oznamoval s radosťou. „Môj Boh mi skutočne odpustil. Taký pokoj mám v duši, ako ešte nikdy nie. Hneď zajtra vystrojím sa za ženou, snáď mi ju už dajú.“ Ale nedali mu ju vtedy, že až o týždeň. Vybral sa potom pre ňu spolu s matkou. Rášo im požičal voz a koníka. Všetky Zorovčianky boli zvedavé, aká len chudera Srnianková príde. Neprorokovali jej nič dobrého, veď ani jedna neverila, že by Srnianek dlho vydržal taký poriadny ako bol za tie týždne.

*

Jankovič sedel zamestnaný značením príjmov a výdavkov, keď tu zrazu ovinie sa mu teplé rameno okolo hrdla: „Tatíčko môj!“

„Čo chceš, dcéra moja?“ Vzhliadol neopísateľným pohľadom do májskej tváričky.

„Rada by som sa niečo opýtala. Môžem?“

„Hneď, len toto dopíšem.“ Devuška ustúpila, čakala krotko, než dopísal a zavrel knihu.

„Tak čo chceš vedieť, dieťa?“ Vztiahol po nej ruku a zavrel tú jej teplú, mäkučkú do svojej tvrdej dlane.

„Myslíte, tatíčko, že tie veci po krstnej mamičke, čo sme na výšku ponosili, sú naozaj všetky moje, a že môžem s nimi naložiť podľa svojej vôle, nakoľko mi dovolíte?“

„Mohla by si aj bez môjho dovolenia; si jediná dedička Skalovej; všetko, čo bolo jej, je tvoje.“

„To som rada,“ vzdychla devuška úprimne. „Však vy, tatíčko môj, mi dovolíte robiť, čo stojí v Božom slove.“

„Len mi povedz, o čo ide.“

„Keď som pred chvíľou zametala a zamykala u Srniankov, myslela som, čo len tá mladá Srnianková povie, keď príde; stará tetička celý dom zvnútra i zvonku pekne vybielila, okná umyla, po dvore zas ujec počistil a upratal, no teraz, keď je to čisté, ešte viac do očí bije, že oni, chudáci nemajú nič.“ Devuškina tvár o smutnela. „Ani v kuchyni, ani v izbe nijaké zariadenie; to ujec všetko pobil. Ja mám na výške takých vecí plnú debnu, leží mi to bez osohu, lebo pravda, čo je vaše, to je už aj moje, keď aj ja som vaša!“

„Áno, dieťa, čo je v našom dome, všetko je tak tvoje ako moje.“

„To je dobre! Vidíte, tatíčko, my by sme už mnoho miesta nemali, kam by sme to po mamičke povešali. Čo také vzácnejšie, alebo čo mi kedy do daru pokúpila, som už aj tak povyberala. Môžem tým ostatným pokryť tie prázdne steny u Srniankov, aby tak nežalovali na chudáka ujca!“

„To ti rád dovolím,“ prisvedčil Jankovič. Prešiel si rukou vo vlasoch, aby skryl hlboké dojatie.

„A, tatíčko,“ radostne pokračujú ružové ústočká, „oni tam majú len jednu posteľ s perinami; tá po krstnom tatíčkovi s ich perinami, stojí len na výške, my ju nepotrebujeme, pravda, a v Božom slove stojí: „Kto máš dve sukne, daj tomu, čo nemá“ (Lk 3, 11). Dajme im to, tatíčko; ujec neskoro toľko zarobí, aby si mohol zadovážiť. Dáme?“

„Dáme, dieťa, a čo ešte?“ Jankovič sa temer veselo usmial.

„Ó, keď mi dovolíte, krstný tatíčko bol asi taký vysoký ako Srnianek; sú tam ešte po ňom aj spodné, aj vrchné šaty, mohli by ste z nich vybrať niečo pre ujca.“

„Máš pravdu, nový človek nepristane do starých handier, čo Srnianková obšívala. No keď sme už tak v tom dávaní, dajme im jednoducho všetko, čo asi potrebujú, a bez čoho sa my zaobídeme, aj do izby, aj do kuchyne.“

„Až sa zmrkne, potom to tam ponosíme, však? Dobre len, že Zvarovci nie sú doma, nemusí nikto o tom zvedieť.“

„Veru, nech nevie pravica, čo činí ľavica.“

„Pomôžete mi, prosím, tatíčko, ponosiť tie veci z výšky?“

„Sám ti to znesiem, len si prídi povyberať.“

Na druhý deň zastal voz so Srniankovcami pred Jankovičovie domom. Hanička mala pre nich pripravený obed; keď sa nasýtili, prečítal Jankovič Božie slovo, pomodlil sa s nimi, potom im dal kľúč a vyprevadil ich na dvor. Bolo im skoro divné, že ich nikto nevyprevádza až domov. Mladá Srnianková, na ktorej už tú ťažkú chorobu nepoznať, veru by si bola žiadala, aby išla Hanička s ňou. Povedala mužovi, že odpúšťa, keď taký triezvy a pokorný prišiel za ňou, ale sa predsa priam desila, prekročiť tie zlorečené prahy a vkročiť do spustnutého stavania, kde z každého kúta pozerala veľká bieda, v ktorej musela začať zase žiť. V nej nebolo dôvery v mužovu dnešnú dobrotu, ani telesnej sily pomôcť mu začať nový život, o ktorom hovoril. No kto opíše úžas oboch žien, keď Srnianek otvoril kuchynské dvere. A keď dvere zadnej i prednej izby boli tiež otvorené, mohlo odpoludňajšie slniečko prežiariť celé stavanie. Veru si ho nepoznávali. Kuchyňa plná dreveného i hlineného riadu ako kedysi a v izbách po stenách aj porcelánových tanierov a hrnkov, aj sklených džbánov ako nikdy. Na oknách čisté záclonky, stoly prikryté, v zadnej izbe namiesto starej rozbitej, zeleno natretá lavica a posteľ nastlaná perinami i prikrytá. Na stole vedľa Božieho slova čerstvý chlebík a voňavá kytka záhradného kvieťa. Nuž kto ešte nevidel ľudí od radosti plakať, mohol sa ta ísť podívať. Až keď táto teplota nezaslúženej ľudskej lásky prikrývajúcej jeho hriechy rozohriala mužovo srdce, zastala pred úbohým celá jeho pustá minulosť v desnej nahote. Hodil sa pri lavici na kolená a plakal, div mu srdce neutrhlo. Až tento jeho plač roztopil ľady na srdci hlboko ranenej ženy. Kľakla si vedľa svojho muža a hovorí mu: „Neplač, Jurko, povedal si, že ti Pán Boh odpustil, tak aj ja ti, až v tejto chvíli, z celého srdca odpúšťam, čo si mi spôsobil.“ A potom konečne urobila i mladá žena, čo ju ponúkalo svedomie počas celej choroby. Volala aj ona o milosť a o odpustenie k Bohu, že Ho svojou tvrdohlavosťou a neposlušnosťou rodičom veľmi bola rozhnevala. Svedectvo, odprosovanie, tak mužovo, ako svokrino, prinieslo až teraz úžitok. Vo vlasti večnej lásky panovala v tej hodine veľká radosť; písali tam sväté ruky tri mená do Baránkovej knihy života.

Bez dychu dobehol potom Srnianek k susedom: „Nech vám Pán Boh stonásobne vynahradí, čo ste pre nás urobili,“ volal pri vkročení do izby, kde Jankovič sedel len sám.

„Ja nie, to Hanička; ale ona nechce, aby ľudia vedeli. Nikomu o tom nehovorte,“ bránil sa sused vážne. Len čo vypočul krásnu zvesť o tom, čo sa stalo u Srniankov, pribehli i obe ženy. Im sa Hanička nemohla ubrániť, našli ju v jej izbe. „Nebráň sa,“ hovorí Srnianková, „ty si mi ratovala život a tvoja láska premohla moje tvrdé srdce. Zase si mi len dopomohla k životu, na veky budem ďakovať za teba Pánu Bohu. Veľmi sa teším, že On ti už odmenil. Nie si už opustenou sirotou, našla si dobrého otca.“

Ach, nie je možné, aby oheň zostal v tajnosti. Do rána vedeli už celé Zorovce, čo Jankovičovci urobili pre Srniankovcov. Srnianek mlčal, ako mu prikázali, ale prišla svoju krstnú navštíviť mlynárka, o ktorej sa hovorilo, že čo tá raz vie, to že veru bubeník už po dedine ohlasovať nemusí. Bola Cilka Srnianková jej neter. Prišla sa na ňu pozrieť, aká sa vrátila, doniesla jej veľký makovník, aj pár vajec. Pred odchodom chorej bola tiež tu, a tak hneď zbadala zmenené stavanie. Slovo dalo slovo, obe vďačné ženy nešetrili farbami, opisujúc preukázanú lásku. Nuž, ak vykonáš dobrý skutok, vždy sa ktosi nájde, kto ťa bude chcieť napodobniť. Tak aj tento skutok nezostal bez ozveny. V malom to bolo, ako u Jóba, keď ozdravel: schádzali sa ženy a ani jedna neprišla s prázdnym. Tá doniesla trochu mlieka, tam tá homolky,^[56] iná trochu maku a sušienok, ba čo tu zrazu bolo kúskov slaninky, klobásiek, chleba, vajec! Kováč Klč, voziac okolo vŕšie,^[57] kázal u Srniankov zhodiť za plný voz. Ani stará babička Uhrovie neprišla s prázdnym, priniesla dve holubiatka, Cilke na polievku. Keď sa už na všetko pospytovala, hovorí: „Zhovárali sme sa s Martinom, že ak dá Pán Boh, a ty, Cilka, prídeš zdravá, mohli by ste k vám vziať našu Stračenu. Voly predať ešte nemôžeme, junce chováme na ich miesto, jalovicu, až keď bude mať teliatko, strojíme dať preč, Lysana má dosť mlieka pre nás. Kvôli miestu museli by sme Stračenu predať a je nám jej ľúto, má veľmi dobré mlieko. Aj vám, aj nám by sa pomohlo; pásť sa však pôjde s našimi, humno máte, aj tú zelnicu, ľahko ju do zimy prechováte za to mlieko a tebe je ho, Cilka, treba.“

No áno, bolo to ako u Jóba. Ej, veď nieto nič nad čistú nesebeckú lásku, ona je oheň, ktorý sa krásne rozhára, aj svieti, aj hreje, aj blaží.