ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri vetraní truhly po Marienke Jankovičovej našla devuška v bočnej zásuvke trochu splesnetú Bibliu malého formátu s Marienkiným menom. Na knižke poznať vnútri, že v nej sa mnoho čítalo. Pýtala si od Jankoviča dovolenie, či si môže knihu ponechať a v nej na každý deň — ako on v tej svojej — čítať. Ochotne privolil, len knihu zvnútra i zvonka dobre poprezeral, a tak sa smutno na ňu díval, akoby sa tej svätej knihy chcel spýtať, či jeho milovanej kvetinke priniesla to, načo bola svätým Bohom na zem poslaná. „Čítaj len, Hanička,“ hovoril potom devuške, „ale pred čítaním pros so žalmistom: „Otvor oči moje, aby som uvidel divné veci z tvojho zákona!“ (Ž 119, 18.) Tú knihu diktoval tým mužom, čo ju písali, sám Duch Svätý, a tak nám ju môže zase len On vysvetliť a osvietiť.“

„Keby som nerozumela, môžem sa vás, ujček, spýtať?“

„Pravdaže! Čo budem vedieť, vysvetlím ochotne.“

Nuž Anička čítala a bola z nej veľmi pozorná žiačka, i ráno, keď si sama rozmýšľala pri čítaní, i večer, keď čítal Jankovič, predkladala otázky a on jej ich zodpovedal. Mali z toho osoh všetci jeho traja poslucháči. Tak prišiel dvadsiaty máj, podvečer pred Vstúpením. U Jankovičov — ako každú sobotu — bolo všetko sviatočne k zajtrajšku pripravené, práca pre dnes skončená. Hanička sedela v sade pod odkvitajúcou, sladkou jabloňou. Celá bola obsypaná bielo-ružovým kvetom, lebo bola do knihy tak začítaná, zamyslená, že nič vôkol seba nepozorovala. Večerné zvonenie nieslo sa slávnostne svetom, ani čo by chcelo vystúpiť až ta hore, kam odišiel On, Syn Boží, Vykupiteľ sveta. Zrazu vzhliadla k nebesiam. „Ta odišiel,“ myslela, „oblaky Ho vzali a niesli spred očí za Ním zahľadených učeníkov. Snáď to bolo tak, ako keď sa vtáča vznáša, až ho je už len malá, čierna bodka, potom aj tá zmizne. A tam hore sa iste otvorila nebeská brána, dúho-farebná, a zasa i zavrela. Na zemi stáli už učeníci sami, ale nie dlho. Ba, ako asi vyzerali tí dvaja anjeli, čo sa pri nich objavili? Iste nebesky krásne. Oni svedčili, že Pán Ježiš Kristus zase príde naspäť, práve tak, ako odišiel. To Ho tie oblaky prinesú? Ba, keby sa tak teraz otvorila ta brána a On by zostúpil? Veď potom aj ja by som musela zastať pred Ním! No On je vševediaci Boh, je svätý — a ja? Ako by som obstála?“ Vedela Hanička, že bude zmŕtvychvstanie, však sa denne „Verím v Boha“ modlievala a tam stojí: „Vstúpil na nebesia a príde súdiť živých i mŕtvych“. No dnes jej naraz bolo ako dieťaťu, náhle zobudenému zo sna. Pred ňou určite stála tá pravda, že On skutočne príde; veď anjeli tak svedčili. A ona sa musí postaviť pred Neho! Nikdy nepocítená bázeň Božia opanovala ju celú, naplnila ľakaním ani o polnoci, keď prebudený človek začne sa placho obzerať, skadiaľ príde to čosi hrozné, čoho sa vopred desí.

„Kam to tak naľakano hľadíš, dievenka moja?“ zaznelo vtom nad ňou. Vydýchla si, a ako hľadajúc ochranu, siahla po ruke vedľa stojacej starenky.

„Babička Šimonová, to ste vy?“

„Ja! Čítaš Bibliu?“ starenka si sadla k devuške.

„Čítala som, babička, ale sa ma zmocnil taký strach!“

„Prečo, dieťa?“

„Veď tu stojí, že ten Ježiš zase príde. Babička, keby sa On už tak zajtra vrátil, čo by sme urobili?“

„Ja, dievenka moja, padla by som Mu k nohám ako Mária tam v záhrade, a tak by som si Ho privítala ako vítame toho, koho už dávno čakáme.“

„A nebáli by ste sa, babička?“

„Koho? Syna Božieho? Či nie je On mojím Spasiteľom? Nie je tým Baránkom Božím, ktorý aj moje hriechy zosňal, pred ktorým starci v nebi skladajú svoje koruny, a o ktorom svätý apoštol hovorí: „Ktorý si nás zamiloval a umyl nás Bohu svojou krvou“ (Zj 1, 5)? Aj mne platí Jeho sľub: „Idem, aby som vám pripravil miesto a zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste, kde som ja, aj vy boli“ (Jn 14, 3). No tak prečo by som sa Ho bála? Z lásky išiel za mňa na smrť a keď príde, azda by ma zavrhol? Ó, nie, ja Mu verím!“

„Vy ste iste veľmi dobrá, babička, a pobožná, keď to tak môžete veriť. Vy Ho akosi ináč znáte, než my ostatní, ale ja som len hriešne dievča.“ Hanička sa horko rozplakala.

„Len sa vyplač, dievenka moja, aj ja som tak kedysi plakala, keď mi Pán Boh oči otváral, prv než som prišla k Nemu a než ma od mojich hriechov očistil. Rada by som si tu s tebou pohovorila, ale vidím hen suseda a musím mu niečo zaniesť. No, keď ty o takých veciach rozmýšľaš, prídi za mnou, snáď ti budem môcť poslúžiť ako mne poslúžil môj nebohý vnúčik. Začínaš hľadať Pána Ježiša, ó, veď Ho ty nájdeš, keď On si ťa už zobudil.“ Starenka, pohladiac devušku po líci, schádzala dolu sadom; pri zadnej bráne stretli sa s Jankovičom. „Mrzí ma unúvať vás, pán sused,“ vyhovárala sa, „ale naši ma poslali, že ste vraj kedysi mávali včely, či ste vaše kláty^[30] už popredali? Ak nie, Rášo by si ich rád od vás kúpil.“

„Sú ešte na výške, dobre opatrené. V piatok ich dám zniesť a umyť, môže potom sused prísť pozrieť.“

„No, to som rada, a už vás nebudem baviť. Ako vidím, vy už máte sviatok a ja sa poponáhľam, aby bolo u nás všetko na zajtrajšok hotové. Dobre sa majte!“

„Pán Boh s vami tetička!“ Sedliak vyprevadil starenu, a už keď zahýbala za Uhrovie dom, ešte sa za ňou díval; potom s hlavou sklonenou vošiel do izby, sadol si za stôl, podoprel čelo do dlaní. „Je taká stará, opustená, toľkých musela už oželieť a vždy má takú šťastnú tvár. Neraz myslím, že Ty, Synu Boží, musíš byť jej životom. Ba, prečo nemám tú smelosť, aby som sa jej na to spýtal? Trápim sa v duchovnej samote ako Eliáš, ktorý žil so siedmimi tisícami verných, a myslel, že je sám jediný veriaci v Hospodina v celej Palestíne. Ak máš, Synu Boží, bratov alebo sestry tu, medzi nami, kde všetko hynie a spí, ó, tak mi ich ukáž!“

*

V tom čase sedela u Uhrov rodina pohromade. Gazda vrátil sa priam z mesta, priniesol z pošty od Števka list a Jožko im ho predčítal. Ku koncu stálo v ňom: „Tak tedy na sviatky istotne prídem; teším sa už domov, že si vás všetkých uvidím, nech len babička dobrých bálešov^[31] napečú, veď takých na svete už nikto nenapečie, ako oni, ale aby som to najhlavnejšie nezabudol: Milí krstní rodičia, trafuje sa mi tu dobrá partia, rád by som sa o tom s Vami poradil; ešte som ani s dievčaťom ani s jej rodičmi nehovoril, až čo Vy poviete. Dievča sa mi ľúbi, ja jej snáď tiež. Starí sú zámožní a majú len tú jednu. Kúpil som od fotografa jej podobizňu, posielam Vám ju, aby ste si prezreli; sedliačka nie je, no veď ním ani ja už nebudem. To ostatné však si povieme až prídem. Veru sa už rád napijem vody z našej studne.“ List končil pozdravom menovite každému členovi rodiny. Po prečítaní vládla dlhšiu chvíľu tíšina v izbe.

„Ej, ej, čo si on to nezmyslel,“ zakrútil krstný otec hlavou, „tam sa oženiť! Veď mu taká meštianka na dedine neprivykne!“

„Hí-í, a aká je to pani!“ zvolal vtom Jožko, prezerajúc obrázok. „Kam by si tá, prosím vás, u nás sadla?“

„Joj — joj,“ zdesila sa Dorka, nakúkajúc mužovi cez plece; „však nemá skoro nič oblečené a je len naboso v topánkach obutá; aj tie sú jej iste malé, ledva tam má tú nohu strčenú.“

„To sú také pavučinové pančuchy; nedávno som v Trenčíne videl panie, čo ich to mali snáď proti muchám.“

„Ukáž,“ vztiahla tetička Zuzka ruku. No, sotva hodila na obrázok jeden pohľad, podala ho naľakanej matke. „Čo ten chlapec myslí, veď je to len akási z ulice! Ba, že sa nehanbí, ženská, takto sa medzi ľuďmi objaviť, a čo to má za matku, ktorá jej to dovolí; čo vy na ňu hovoríte, mamička?“

„No, veru by si sa nám o peknú nevestu postaral, synku,“ vzdychla stará Uhrová, „svet je už naozaj ako Sodoma a Gomora, keď sa ženy už takto môžu obliekať. Nahá skoro po pás, hnáty celé holé, lebo tá pavučina nič nekryje, rukávy žiadne, zato na hlave akýsi hrniec hore dnom, tak hlboko vrazený, že ani čela, ani očí nevidno, a na holom krku kožušina; a ešte píše, že je pekná! Ba, stratil ten chlapec hlavu?“

„No, nech sa aj ja podívam,“ zdvihol zať odhodený obrázok. „Viete, mamička, to je len vám tu také divné; keby ste boli videli, čo sme my počas vojny, aj potom v Rusku vídali, nad ničím by ste sa už nedivili. Jeden zo zajatých oficierov — v civile bol profesorom — povedal: „Uvidíte, až Rusi uzavrú mier, potom sa doma budú kúpať vo vlastnej krvi. Svetová história učí, že národ, ktorého ženy sa prestali hanbiť, a muži im v tom nezabránili, býva rozbitý a hynie vlastnou hnilobou.“ Dobre som si tie slová zapamätal. Tam sa to dokázalo pravdou, ale keď som v zime kupoval pre obec tie stroje v Prahe, a keď sme to tam boli na tom hospodárskom^[32] zjazde, a v tej kaviarni alebo v hostinci, kam nás zaviedli, tie panie a slečny videli, zakaždým mi ten profesor napadol a myslel som so starosťou, že veru my sme už nie ďaleko od toho stavu. A nie je to zlo už len vo veľkých mestách. Aj naše slovenské sedliačky po dedinách odhodili kroje a obliekajú tie mechy na seba, a to všetko len aby mužov dráždili a k sebe vábili. Nuž, aj náš Števko sa dal privábiť; oči má tá dievčina pekné, keď nimi zakrútila, už ho mala.“

„No, Martin, veď ho ešte nemá,“ vážne podotkla Zuzka Uhrová, „však tu píše, že ani rodičom, ani jej ešte nedal slovo, až keď sa s nami poradí; veď my mu tú ženu pekne vyhovoríme!“

„Máš pravdu, Zuzka,“ oddýchla si starena, „nesmieme sa proti nemu zatvrdiť, len všetci pekne s láskou; dá Pán Boh, že si ešte dá poradiť, že neučiní ani nás, ani seba nešťastnými.“

„Ja mu však poviem, čo by som urobil Dorke, keby sa mi tak poobliekala,“ zadrdlal Jožko.

„A čo by si mi urobil?“ pritúlila sa mladá žena k mužovi.

„Z chalupy by som ťa vyhodil! Keď sa mi tak máš odievať, ako tie kadejaké, čo po nociach ulicami chodia, choď si medzi ne!“ potom ale privinul žienku pevne k sebe.

„Iné však by som ani nezaslúžila. Mamička, prosím vás, schovajte ten obrázok, nech ho nikto u nás nevidí, veď je to hanba len aj hľadieť naň.“

Nuž, obrázok i s listom dostal sa do truhly, a rodina plná starostí čakala milovaného člena. Veď keby si tak nedal povedať, čo potom?